Diablova trofej

V parádnych poviedkach zbierky Diablova trofej je rafinovanosti aspoň toľko ako slov. Lebo o Balcových poviedkach môžem s pokojným svedomím povedať, že každé slovo v nich provokuje: chladom, vášňou, drsnosťou, akurátnosťou, ironickosťou, záderčivosťou, básnickosťou, významovosťou. Nielenže ani jedno nie zbytočné, ale v spojení s inými nadobúda množstvo ďalších podvýznamov, významových odtieňov, predstieraných zvodností, pascičiek. To však nie je všetko, v Balcovej próze hrajú prinajmenšom takú úlohu ako slová elipsy, zámlky, inotajné vybočenia so zvláštnou nemou výrečnosťou. V slovenskej literatúre je málo takých totálnych poviedkových textov, ako sú Balcove poviedkové partie, rozohraté s presnosťou šachového umelca. (...) Niektorí pokladajú Balcove prózy za autobiografické. Ak za autobiografickosť možno zobrať životný pocit sformulovaný presným tvarom, majú pravdu: je to čistá autobiografia. Má to identifikovateľný príbeh, má to dôvernú atmosféru, má to špecifický čas i priestor. Alexander Halvoník... celý text