Človek na ulici

29.10.2022

Zbierka próz od Ivana Horvátha ma milo prekvapila. Napriek utlmenej dejovosti mi táto lyrizovaná próza neprekážala, lebo autor lyrizuje skôr situáciami než jazykom. Vyzdvihnúť chcem predovšetkým novelu Laco a Bratislava, ktorá nespočetnými odkazmi na dobové umenie priniesla sviežu perspektívu. Ako čitateľ som sa dokázal vžiť do postavy Laca, ktorý nastúpil na vysokú školu do veľkého, neznámeho mesta. Novela sa zameriava skôr na jeho osobné prežívanie a pocity, ktoré sú u mladého človeka, prirodzene, zmiešané. Niekedy je radostný a hltá život plnými dúškami, inokedy ho pochytí melanchólia a najradšej by sa pred všetkými uzavrel. Aj napriek tejto pocitovej rozpoltenosti si však autor udržuje nadhľad. Vie, že bez dobrého nie je zlé, a bez zlého zase nemôže existovať to dobré. Bolo to teda pre mňa osviežujúce a hravé čítanie, ktoré podľa autorovho zámeru oscilovalo medzi snom a realitou.
„I Laco uznával, že polievka a múčnik sú veľmi rozdielne jedlá a predsa sa na ten istý obed jedia.“