Čierne stretnutie

"Poézia je kultom radosti a šťastia. Poslanie básnika spočíva v tom, aby otváral pohľad do jasnejších sfér a povznášal k nim myseľ človeka od lopoty každodenného života”. Toto by mohlo byť obžalobou sbierky Eleny Kamenickej „Čierne stretnutie”. Avšak básnik, aby videl najbelšiu čistotu, musí poznať najčiernejšie bahno. Musí nájsť spojitosť medzi kladom a záporom, medzi predstavou a skutočnosťou. Aby však mohol tieto problémy riešiť čo možno v najširšom rámci, musí si ich ujasniť predovšetkým v rámci danom jeho vlastným Ja. Prvá sbierka Eleny Kamenickej sa zdá byť nastúpením tejto cesty. „Čierne stretnutie” je sbierka osobnej lyriky. Jednotlivé verše neboly písané s úmyslom vytvoriť organický celok a tak sbierka azda neprejavuje navonok dokonalú harmóniu. Túto musíme hľadať u Eleny Kamenickej vo vnútorných spojitostiach, v prežitej skutočnosti. „Čierne stretnutie” zachycuje dynamické vyvrcholenie boja medzi dvoma životnými antipólmi: radosťou a utrpením. Človek, ktorý sa v živote potkýnal o prekážky, cez prekážky pozerá na život. Svet zachytený v sbierke aktualizuje nielen vlastný svet autorkin, ale čiastočne, ba v mnohých bodoch je zrkadlom doby, lebo umelecké dielo rastie z pôdy, ktorú pripravila a sformovala kultúra. Verše E. Kamenickej rastú zo života. Tón ďalšej tvorby bude tedy závisieť od toho, z akej pôdy vyrastie. „Radosť je najvyšší dar poézie a ducha. Ona ti je zárukou, že tvoja obrazotvornosť sa rozletela za pravým cieľom, že tvoja obeť je prijatá” (Šalda). Chceme veriť, že i poézia Eleny Kamenickej bude raz plne a v pravom smysle slova oplývať radosťou „najvyšším darom poézie a ducha” — lebo jej tvorba je bojom úprimným a nefalšovaným. S. V. (Svetloslav Veigl)... celý text