Boží vyvolenci

Život je ťažký. Tejto starej fráze treba dať iný oblek. Na každého jedinca je dopustená väčšia, menšia tiaž. Každému sa zdá, že práve on nesie väčší kríž. Keď však porovná svoje utrpenie s trápením iných, povďačne musí vzdychnut k Bohu. Modlitbu nepotrebuje od nás Boh, tú potrebuje pre seba samo srdce ľudské, aby vo vonnom kúpeli ňou, modlitbou prichystanou mohlo očistiť svoju psychyčnosť. Precítenou, zbožnou myšlienkou privodíme priaznivú konšteláciu duchovných síl, pošteklíme jadro božskej podstaty v sebe. Utíšiš búrku vo vnútri, rozuzľovat spletitosti duše je najťažšou úlohou človeka. Zbožnostným myslením a konaním privolávame a urýchľujeme tendenciu zjemňovaciu, po ktorej celý život kráča. Niet uzla, ktorý by človek s pomocou Božou nerozplietol, kĺba, ktorý by nerozmetal, niet kríža, ktorý by pri dobrej vôli neuniesol, niet situácie, ktorá by sa nedala s pomocou všesvetovej sily v prospech človeka rozlúštiť. Mnohé z vášní, čo bolestne otriasajú životom sú zbytočné, sú zdolateľné. Konštrukcia sveta duchovného je tajomná, len keď sa citovosť láme, keď sa ventily otvárajú, zasvieti nám matne, že žiť načim, že žiť je krásne a na prielome srdca radi odpustíme i najťažšiu vinu, lebo odpúšťať je najväčšia ctnosť, najdôležitejší psychický úkon. Tak smýšľaly postavy tejto knihy, skromní pospolití ľudia, celá veľká rodina Jana Rapoša, cítili, že si ich Hospodin obľúbil a vrúcne, oddane prijímali jeho návštevy.... celý text