Bojnické kamenné dukáty

Trinásť historických príbehov našej knižky povodí Vás, milí čitatelia, ôsmimi storočiami našej histórie. Historická panoráma knižky otvára sa kdesi ešte na prelome polobarbarských vekov Uhorska, keď na trón predsa zasadne Bela II., v detstve oslepený vlastným strýkom, ktorý mu tak chcel znemožniť nástupníctvo. V historických obrazoch mihnú sa v pozadí významní králi a zemepáni – Bela IV., Matej Korvín, Bebekovci, Pongrácovci, Zápoľskovci a Thurzovci, knieža Bethlen, i Tatári i zbojníci z čias Juraja Jánošíka a mnohí iní, ktorých zrodili dramatické časy. Do centra príbehov sa zväčša dostávajú ľudia prostých cností a neobyčajných životných osudov. V príbehu o Folkušovi, panskom zbojníkovi, spoznáte napokon tajomného mládenca, ktorý sa postavil na ochranu panej Kataríny, keď ju jej muž prehral v kartách, a dozvie sa, ako vyrval z rúk Folkuša jeho poslednú korisť. Aj rozprávka prešporskej bálovej noci rozpráva o láske, o srdciach šľachticov v prvej polovici 17. stor., obmedzovaných vo voľbe mocenskými záujmami i obyčajmi doby, ale predsa hlboko ľudských v nehasnúcej túžbe. Z lásky a nelásky sa skladá aj čarovný príbeh o koňovi Miša Maťuku, v ktorom panská krivda zanechá nezhojiteľnú jazvu a v svojej prostomyseľnej obrazotvornosti trestá ju tam, kde predtým miloval; príbeh je zasadený do čias Márie Terézie a málokde sa nám tak výrečne odkrýva pohľad do duše poddaného človeka a jej tajomstiev, z ktorých, cítime, rodilo sa i čaro ľudových povestí. Posledné dva príbehy sa už dotýkajú nášho veku. Posledný hradný pán Ján Pálffy umiera r. 1910 po samotárskom živote venovanom vtedy už celkom bizarnej túžbe obnoviť dávnu slávu a pompu predkov; umiera sám v ktorejsi zo stodvaaosemdesiatich izieb svojho novopostaveného sídla. A posledný príbeh o „obyčajnom“ slovenskom sedliakovi Janovi Medlenovi? Ten hoci žil už v našom storočí, akoby zosobňoval všetku krásu človeka, hýbuceho históriou. Bol to zasa jeden z čudákov, mĺkvy, sústredene špekulujúci nad tým, ako by mohol rozumom preľstiť svoj ťažký osud. To, že jeho veľký objav po mnohých iných nepodarených podujatiach je vlastne náhodný, iba zvýrazňuje čaro celého príbehu. Opustený a samotársky, zbedačený, ale nepoddajný Jano Medlen uprostred šľahajúcich tajomných modrých plameňov nám znovu pripomenie všetkých tých dávnych hľadačov pokladov, dobrých i zlých, i čaro rozprávok, v ktorých dobré dobrým a zlé zlým sa odmieňa, a kto hľadá, nájde.... celý text