Milan Rastislav Štefánik vo svetle talianskych archívov

Kniha prináša autormi komentované dokumenty vo vzťahu k Milanovi Rastislavovi Štefánikovi z archívov Ministerstva obrany a Ministerstva zahraničných vecí Talianskej republiky v Ríme. Rozširuje horizont Štefánikových aktivít a úspechov v západnej Európe, ktorý sa tradične sústreďoval na Francúzsko. Prezentované dokumenty poskytujú úplnejší obraz o Štefánikovej majstrovskej diplomacii pri prekonávaní prekážok zo strany talianskej vlády a velenia pri zrode česko-slovenských légií. Dosvedčujú, že talianski predstavitelia iba postupne dokázali akceptovať, aby sa ustanovili česko-slovenské jednotky popri armáde, prevažne z vojnových zajatcov, a ešte ťažšie pripúšťali, aby sa tieto jednotky nasadili do boja. Hoci sa tu markíza Benzoniová v dokumentoch spomína až v období po Štefánikovom tragickom konci, v skutočnosti bola sivou eminenciou jeho diplomatických rokovaní a zaslúži si miesto na obálke knihy. Vďaka nej Štefánik „preskočil“ tých nepresvedčiteľných a komunikoval priamo s premiérom Orlandom. S ním úspešne podpísal historicky prevratný „Dohovor medzi talianskou vládou a Národnou radou zemí česko-slovenských“, ktorý je prvým medzinárodným dokumentom, kde Česko-Slovensko vystupuje ako zmluvná strana. Umožnil ustanovenie česko-slovenskej armády v Taliansku a jej nasadenie na front. Publikácia prezrádza rozdielnosť niektorých zásadných postojov medzi otcami - zakladateľmi Česko-Slovenska. Talianska diplomacia referuje o Štefánikovom vyznaní, že Taliansko je mu najbližšie zo všetkých krajín Dohody. Ako aj to, že by svoju krajinu najradšej videl ako kráľovstvo, kde by na trón nastúpil niekto z talianskej kráľovskej dynastie. Zvlášť dôležitá je diplomatická depeša o tom, že Štefánik bol jediný zo zakladateľov, ktorý si bol patrične vedomý citlivosti cirkevnej otázky (zvlášť vo vzťahu k Slovensku) a preto jediný považoval za nevyhnutné stretnúť sa s pápežom, Benediktom XV. Knižka dokumentuje aj to, ako Štefánik dosiahol dohodu v spore medzi Francúzmi a Talianmi o kompetenciách ich jednotiek v novo vzniknutom Česko-Slovensku. Zarážajúce sú však dokumenty svedčiace o tom, že tým sa všetky sporné otázky nevyriešili. Konkrétne pokiaľ ide o konkurenčný zápas, kto bude dodávateľom lietadiel pre novú republiku. Aj z tohto, a nielen z tohto dôvodu, už nemožno považovať za objektívnu a smerodajnú správu kpt. Zapelloniho o leteckej havárií Štefánika a jeho spoluletcov, na ktorú sa často naši historici odvolávajú. Obsah správy, ako aj sprievodné pokyny k jej prezentácii zo strany talianskeho velenia, vytvárajú obraz o jej účelovosti. V tom zmysle, aby nemohla vzniknúť pochybnosť o technických kvalitách lietadla typu Caproni, ktorý mal byť dovozným artiklom, a aby vina padla na toho, kto už svedčiť nemohol – na Štefánika. Zapelloniho správa navyše koliduje s ďalším dokumentovaným svedectvom o tragédii. Na záver knihy sa prezentuje stanovisko vedúceho vojenského archívu z roku 1930, podľa ktorého môže existovať záujem na tom, aby isté skutočnosti tejto tragédie ostali natrvalo záhadou.... celý text