Plná čaša diskuze

Plávkova kniha memoárov, pokračovanie Smädného milenca, vyznačuje sa predovšetkým dvoma vlastnosťami: neobyčajnou pestrosťou materiálu, vyťaženého z konfrontácie osobného života a spoločenského prúdenia povojnových rokov, po druhé: rozprávačskou schopnosťou, ktorá z jeho pamätí robí zaujímavé čítanie bez ohľadu na to, či ide o pasáže vyslovene osobné alebo spoločensko-literárne, ba historizujúce. Plávka-rozprávač je prítomný v obidvoch plánoch svojej knihy, komentujúc svoj život a evokujúc ho raz úsmevne, až žoviálne, inokedy vážne, citovo a hĺbavo. Striedanie týchto rozprávačských polôh, uhádnuté inštinktívne dobrým rozprávačom, vytvára z jeho knihy zaujímavé čítanie, takže pozorný čitateľ, znajúci osoby a deje, je v stálom kontakte s textom. Plná čaša Andreja Plávku sa tak pije na plný dúšok. Paralelne s týmto momentom je Plávkova kniha zaujímavá a cenná ako dokument doby. Nielen pokiaľ ide o fakty, ale aj pokiaľ ide o interpretáciu materiálov. Samo Bohdan Hroboň, rodák takisto zo Sielnice, povedal, že knihy sú napísané „na čas". Plávka presne uhádol, postihol a umelecky realizoval onen časový moment, rešpektovanie času, v ktorom žijeme, rešpektovanie adresáta. Lebo nejde tu len o nejakú spoveď (i keď v intímnych pasážach je autor na slovenské pomery otvorený), ale aj o výklad doby z hľadiska vlastných skúseností a vlastného videnia. Kultúrnopolitické udalosti povojnových rokov predstavujú v Plávkovom poňatí panorámu svojského typu a majú dokumentárnu hodnotu. Pravda, Plávkova kniha si hľadá a nachádza čitateľa dnešného, orientuje ho zámerným spôsobom, a tak je Plná čaša aj aktuálne výchovná. A predsa hlavné na Plávkových pamätiach je to, že je v nich „človečina", to večne ľudské, čo priťahuje. Plávka je úprimný, veselý, často optimistický, ale má aj svoje smútky, ktoré vie nakoniec prekonať. Jeho kniha je studnicou optimizmu.... celý text