Zuna1990
komentáře u knih
Na východ od ráje
John Steinbeck
„A tak vyšiel Kain zpred tvári Hospodinovej a býval v zemi Nóda východne od Edenu“. 1.kniha Mojžišova 4:16 z knihy Genesis, alebo aj inšpirácia Johna Steinbecka k napísaniu tohto magického diela.
Na východ od raja alebo v originále „East of Eden“ je označovaný za Steinbeckov magnum opus a myslím, že celkom oprávnene. Autor dokonale zakomponoval biblický príbeh z knihy Genesis o Kainovi a Ábelovi do rodinnej ságy Traskovcov a Hamiltonovcov, cez bratov Adama a Charlesa a Adamových synov Árona a Caleba. Tento príbeh je o každom z nás, je nám bližší než si možno na prvý pohľad myslíme. V každom z nás je kus dobra aj zla a je len na nás, či dokážeme v zlomových chvíľach to svoje horšie ja potlačiť. Rodíme sa a máme isté predpoklady a vlohy prikloniť sa k dobru alebo zlu. V autorovom podaní však nie je jednoznačne určený ten zlý a ten dobrý. Ako autor hovorí - "všetci sme potomkovia Kainovi".
Táto kniha vás ovládne, vtiahne do deja, ako keby ste s hlavnými postavami žili, poznali ich, počúvali ich a spolu sa aj trápili. Budete s nimi prežívať každú radosť, bolesť, budete ich nenávidieť, milovať, čudovať sa, nechápať, chcieť pomôcť. A celú dobu budete vedieť, že vás nečaká žiadny happyend, pretože táto kniha, tá je jednoducho príliš skutočná. Je o drobných radostiach a bolestiach, víťazstvách a prehrách, vzletoch či pádoch. Všade prítomná ľudskosť, ktorou Steinbeck postavy opisuje robí knihou tak veľkolepou. Každý sa pokúša nájsť zmysel, šťastie, vyrovnať sa sám so sebou, láskou aj nenávisťou, so zlom v sebe samých, odpustiť si, odpustiť iným, proste žiť obyčajný život ako my všetci z mäsa a kostí.
Celým románom sa okrem neuveriteľných múdrostí tiahne posolstvo o tom, že každý svojho osudu strojcom. TIMŠEL!
Absolútna nádhera!
"Všiml jsem si, že nic nevede k horšímu neuskopojení než hojnost. Nakrmte člověka, oblečte ho, dejte mu pěkný dům - a umře vám zoufalstvím."
"Já vím, že někdy se lže z laskavosti. Ale nevěřím, že je to k něčemu dobré. Prudká bolest z pravdy přejde, ale pomalá a sžíravá trýzeň ze lži nepomine nikdy. Je jako nevyhojitelný bolák."
Šikmý kostel
Karin Lednická
"Na počátku bylo uhlí. A to uhlí bylo v zemi, a v té zemi ho byla vůle najít."
Kniha Šikmý kostel ma od prvých strán okamžite vtiahla do deja, dojala, rozplakala, prinútila premýšľať a vážiť si život, aký môžem žiť. Lebo opisuje ťažký a smutný život v Karvinej, resp v oblasti, ktorá bola známa ťažbou uhlia. Práve tu sa udialo v roku 1894 veľké banské nešťastie, pri ktorom zomrelo viac ako 200 baníkov. Okrem tejto tragédie je na pozadí osudov rodín aj každodenný viac než veľmi ťažký život, bieda, prvá svetová vojna, vznik Československa, či rozbroje o územie. Autorka Karin Lednická je rodáčka z tohto kraja a jej vedomosti o daných skutočných udalostiach sú naozaj obrovské. Pre mňa bolo niečím novým dozvedieť sa o česko-poľských hraniciach ci národnostnostnom spolužití.
Stratené mesto postupom času zaniklo, presunulo sa, niektoré významné pamiatky boli zrovnané so zemou z dôvodu silného poddolovania a nestability pôdy. Z Karvinej, o ktorej píše autorka, zostal len Šikmý kostol, ktorý stojí na kopci a pripomína zašlú slávu tohto strateného mesta.
Trochu mi štýlom pripomína Alenu Mornštajnovú, ktorá sa tiež rada opiera o historického udalosti jej rodného regiónu na pozadí reálnych historických udalostí.
Hana
Alena Mornštajnová
Alena Mornštajnová napísala príbeh Hany a jej netere Miry, ktoré spojí osud a sú prinútené žiť spolu. Dráma židovskej rodiny z Meziříči na pozadí udalostí spred, počas a po druhej svetovej vojny a epidémie týfusu. Mladá Mira osirie a ujme sa jej teta Hana, ktorá je iná, chladná a tichá. Zažila veľké utrpenie a nikto nevie, čo sa skrýva za jej maskou apatie. Hana je jediná z rodiny, kto prežil Terezín a Osvienčim. Rozpráva svoj príbeh prelínajúci sa s v niekoľkých časovýc rovinách od roku 1933 do 1963. A ešte jedna vec, žĺtkový venček sa dostal do úplne iného významu, ako by sa mohlo zdať.
Príbehov z koncentračných táborov je mnoho, ale tento je iný. Je príliš silný na to, aby som ho prekryla ďalším. Čítala som nekonečne veľa kladných recentií, ale že bude kniha až taká skvelá, som naozaj nečakala. Nehodnotím len obsah, ale samotnú formu autorky 11/10.
Zvieracia farma
George Orwell (p)
Je priam neuveriteľné, že Orwell dokázal knihu napísať počas II.svetovej vojny a opísať v nej udalosti z budúcnosti v totalitnej spoločnosti. Dokonale nadčasové, smutno realistické.
"Všetky zvieratá sú si rovné, ale niektoré sú si rovnejšie“.
"Práca je úplne dobrovoľná, ale pri neúčasti bude obmedzený prístup jedla."
Ak by sa ma niekto spýtal, akú knihu by si mal prečítať každý jeden človek, Zvieracia farma by bol jedna z nich!
Desať malých černoškov
Agatha Christie
Skvelé. Nečudujem sa, prečo je táto kniha považovaná za najlepšiu detektívku. Prvýkrát sa mi stalo, že som netipovala, kto je vrahom. Len som sa nechala viezť dejom až do samého konca. A ten ma odrovnal.
1984
George Orwell (p)
(SPOILER) Román 1984 osobne považujem za absolútny strop svetovej literatúry. Orwell ho dokončil v roku 1949, kde v ňom zniesol obžalobu totalitného režimu, pričom vychádzal z praktik dystopickej totality. Človeka až mrazí, ako dokázal predpovedať budúcnosť.
Príbeh pojednáva o úradníkovi Ministerstva pravdy Oceánie, Winstonovi Smithovi, ktorý rovnako ako všetci ostatní žije pod neustálym drobnohľadom strany, ktorá sa snaží ovládnuť všetko, vrátane ľudského myslenia, ľudských pudov, myšlienok a podstaty človeka. Systém prepisuje minulosť, aby zodpovedala vládnucej ideológií, manipuluje historické dokumenty, spomienky, literatúru, filmy, zakazuje lásku a akýkoľvek cit a sex. Jedným z prepisovačov je samotný Winston. Je sledovaný veľkým bratom a všadeprítomnými obrazovkami, ktoré majú oficiálne slúžiť ako ochrana pred nepriateľom, ale v skutočnosti sa nimi odhaľujú myšlienky proti Strane. Deti sú vychovávane tak, aby nahlasovali svojich rodičov, a ak sa nájde človek, ktorý dokáže uvažovať samostatne, je jednoducho vaporizovaný, resp. vymazaný. Winston verí, že musí existovať niečo viac, pretože spomienky mu ostali. Strana však manipuluje so všetkým, aj so spomienkami. Vzoprie sa systému, zúčastňuje sa na 2 minútach nenávisti pri popíjaní ginu víťazstva, píše si denník, začne si s členkou strany, čím sa dopustí najväčšieho ideozločinu. Zistí, že ho 7 rokov sledovali a vedia všetko, aj to, čo si v danom okamihu v duchu myslel. Je vystavený mučeniu, hladovaniu a teroru. Pod hrozným nátlakom prezradí všetko a prizná sa k veciam, ktoré nespáchal až nakoniec sám prijme učenie strany, podľahne, začne milovať veľkého brata až je sám popravený a vaporizovaný.
Must read všetkých čítačov aj nečítačov!
Hotýlek
Alena Mornštajnová
Krásna
jako kvítka
na modranském džbánku
je ta země
která vlasti je ti
sladká
jako střídá dalamánku
do nejž nuž jsi vnoril k rukojeti
stokrát zklaman
rady nevědela si
znovu vždycky navracíš se
domú
k zemi bohaté
a plné krásy
k chudé
jako jaro k čerstvém lomu
ťežká, ťežká
jako vlastní vina
neni z těch
na než se zapomína
naposledy
kolem tvého spánku
padne prudce její hořká hlina.
Toto je báseň od Jaroslava Seiferta, ale aj názov 23 kapitol knihy Hotýlek. Alena Mornštajnová má v mojom knihomoľskom srdci svoje špeciálne miesto, takže som mala veľké očakávania. Nesklamala ma. Príbeh Hotýlka a osudy členov rodiny ma chytil za srdce. Rozhodne doporučujem jej priaznivcom. Ja mám veľmi rada jej spôsob písania, prelinajúci sa dej z rôznych perspektiv na pozadí rôznych historických udalostí. Po Hane, Tichých rokoch a Listopáde mi ostáva už len Slepá mapa.
Kde zpívají raci
Delia Owens
Ja sa k niektorým knihám dostanem so značným omeškaním, keď už po internete kolujú mnohé recenzie, je to doslova všade a ja po danej knihe radšej siahnem až keď ten najväčší ošiaľ trochu ustane. Nebolo to tomu inak ani v prípade Kde spievajú raky.
Čo som od knihy čakala? Ťažko povedať, niektorí ste ju chválili, niektorí aj hanili. No podľa mňa bola FANTASTICKÁ. Čítala som mnohé recenzie o priemernosti, či ďalšej americkej rozprávkovej dráme, no ja za seba hovorím, že som hltala každú stranu a na konci ani nedýchala.
Je to príbeh divožienky, ktorú spoločnosť neprijala ako „dievča z močiara“, v ktorej živote vládla hrozná samota, kde jediní priatelia boli vtáci a príroda jej jediná mama. Príbeh si podmaní vaše srdce, je krásne spracovaný, plný opisov prírody, ktoré umocňuje fakt, že autorka je vyštudovaná zoologička.
Minulosť a súčasnosť sa prelínajú v jednom bode, v súdnej sieni počas súdneho procesu vyšetrovania vraždy, kde Kya sedí na lavici obžalovanej. Sedí oproti porote, ktorá má rozhodnúť o vine, či nevine. Porota zložená z ľudí, ktorí ňou celý život opovrhovali, mali predsudky a súdili ju.
A ten záver? Toto si dajte!
Tiché roky
Alena Mornštajnová
Milujem Alenu Mornštajnovú. Jej štýl, jej jazyk, jej formu. Hanou ma uchvátila, Tichými rokmi ma dostala.
•
Tiché roky sú príbehom rodiny Žákových. Otca Svatopluka a dcéry Bohdanky. Každý má svoj príbeh, svoj pohľad, svoju pravdu. Keď si ale vypočujeme postupne sa prelínajúce obe strany, všetko začne do seba zapadať a odrazu dávať zmysel. Nekrivdíme ani jednému, hoci sprvoti tomu tak bolo. Odkrývame tajomstvá a zisťujeme, prečo je vzťah otca a dcéry taký komplikovaný, smutný, ba priam strašný. V Bohdaninom rozprávaní sa otec javí ako veľmi negatívny, zatrpknutý a nesympatický človek, no v kapitolách o jeho živote zisťujeme, že za jeho správanie a charakterové črty môže ťažká minulosť. Odpor voči jeho postave sa postupne mení na pochopenie. Každý si životom nesie svoj kríž, svoje trápenia a rany, ktoré po životných stratách zanechávajú prázdno v srdci po milovaných, ktorých už nikto nikdy nenahradí napriek všemožnej snahe.
•
Oceňujem detail, kedy striedanie rozprávania z pohľadu otca a dcéry spája zhodná posledná veta kapitoly s prvou vetou nasledujúcej kapitoly.
Zločin a trest
Fjodor Michajlovič Dostojevskij
(SPOILER) Dnes uplynulo 200 rokov od narodenia F.M.Dostojevskeho. Preto som dnes pri tejto príležitosti dočítala Zločin a trest. Dej románu nie je náročný. Mladý chudobný študent Raskoľnikov skončí so štúdiom kvôli nedostatku peňazí. A tak zabije starú zlú úžerníčku, ktorá sa priživovala na druhých a požičiavala peniaze chudobným s obrovským úrokom. S úmyslom zbaviť svet zlého človeka ju okradne a zabije, rovnako aj jej sestru, ktorá sa náhodou objavila v ceste. Nakoniec sa prizná a je odsúdení na 8 rokov nútených prác na Sibíri.
Napätie tkvie skôr v psychologickej dráme hlavného hrdinu prostredníctvom vnútorných monológov. Hlavnou témou je vnútorný stav ústredných postáv, často veľmi zložitý, pričom na konci je obvykle odhalenie alebo oslobodenie od nejakej duševnej trýzne. Predstavuje cestu do kriminálnej a mravnej skazenej mysle, odhaľujúcu dušu človeka, v ktorej zvádza svoj urputný boj samotná podstata zla a dobra. Hlavný hrdina hľadá cestu za šťastím. Postupne pochopí, že falošná cesta za šťastím nevedie k oslobodeniu osobnosti, ale k jej rozpadu
Celý dej sa zaoberá najmä otázkou toho, či je spáchanie zločinu (v tomto prípade vraždy) nutné vždy považovať za niečo nesprávne. Obzvlášť v situáciách, keď sa jedná o preukázanie „dobra“ spoločnosti. Akýsi systém na princípe „lepšie bude, ak zomrie jeden, ako by mali kvôli nemu trpieť mnohí". Mali by ľudia, ktorí vykonajú podobný skutok, cítiť výčitky svedomia? Spočiatku si myslel, že keď zbaví svet zlého človeka, tak by mal by za to odmenený a nie potrestaný.
Zločin a trest napísal Dostojevskij po návrate zo Sibíri. Tam zistil, že život je utrpenie. Začal veriť, že život naozaj nemôže existovať bez zlostí. Dôležitou je jeho Soňa, zobrazujúca milujúcu, vytrvalú, vernú ženu, ktorá ho zachráni a poskytne mu pre život pokoj, ktorý je jediné, čo v živote potrebuje.
Muž, který sázel stromy
Jean Giono
Kratučká poviedka, no o to silnejšie posolstvo na dnešnú uponáhľanú dobu, o nesebeckosti a sile, niečo dobré urobiť pre ľudstvo. Dnes, v čase klimatickej krízy, je to horúca téma, kedy ma napadá myšlienka, že aj jeden vie zmeniť svet. Treba začať od seba a ostatní sa pridajú.
Sto rokov samoty
Gabriel García Márquez
Originálne, fascinujúce a nezabudnuteľné rozprávanie o šiestich generáciách rodu Buendía žijúcich vo fiktívnom juhoamerickom mestečku Macondo. V osudoch rodu Buendiovcov sa odráža história Latinskej Ameriky 19. a 20. st. a všeobecnejšie tiež osud celého ľudstva (nechýbajú paralely k biblickým príbehom - prvotný hriech, potopa, apokalypsa). Ľudia sa nedokážu poučiť zo svojich chýb (a z chýb svojich predkov) a stále ich opakujú. Vzostup strieda pád. Autor ukazuje, kam to všetko pomaly a neúprosne speje.
Budem úprimná, túto knihu veľa ľudí nedá. Je náročná, smutná (všade cítiť samotu), zvrátená (súrodenci plodia deti), absurdná (ľudia sa dožívajú 150 rokov), magická (muži otáčajúci sa za Remedios nečakane umierajú), nadprirodzená (zjavujú sa mŕtvi členovia rodiny, ktorí sú viditeľní len niekomu). Až keď dočítate posledný riadok, uvedomíte si, že je to majstrovské dielo. Môj prvý pokus čítať ju nedopadol dobre, vzdala som to asi v tretine. Časom som sa k nej vrátila a neľutujem. Najnáročnejšie bolo nestratiť sa v postavách, ktorý je Arcadio, ktorý je Jose Arcadio, ktorý je Aureliano, ktorý je Aureliano Jose, ďalších 17 bratov zas s tým istým menom Aureliano...uff. Preto som ju čítala s rodokmeňom rodiny Buendía vytlačeným z wikipedie.
Krásna myšlienka na záver: „V den, kdy lidé pojedou v první třídě a literatura v nákladním vagónu, bude se světem nadobro konec.“
O myších a lidech
John Steinbeck
Nádherná kniha o skutočnom priateľstve. O zúfalom rozhodnutí vybrať z toho najhoršieho to najlepšie pri milovaného priateľa. Na konci som ani nedýchala, verila som, že sa obaja dočkajú spoločnej farmy a že Lennie bude chovať králiky. Žiaľ, nie vždy je všetko ako si vysnívame. Krásna kniha
Smrť sa volá Engelchen
Ladislav Mňačko
Udalosti opisované na Ploštine, ešte navyše s autobiografickými prvkami samotného Mňačka, je klenotom slovenskej literatúry. Život partizánov, stret s nemeckým dôstojníkom, vypálenie Ploštiny, romantické príbehy na pozadí, Nikolajova nehoda, partizánske súdy, rozhodovanie o živote a smrti na základe zlyhaní, vplyv všetkých udalostí na psychiku samotných mužov, ktoré vyústia aj do samovraždy. Toto všetko bolo naozaj strhujúce. Aj filmové spracovanie z roku 1960 s Ivanom Mistríkom v úlohe Voloďu (to z roku 1963 som zatiaľ nevidela) hodnotím na 5/5, ako aj knihu.
Revizor
Nikolaj Vasiljevič Gogol
Nadčasová myšlienka - niektorí ľudia sa strčia do riti každému, pokiaľ im to prinesie úžitok. Mám rada spracovanie knihy, aj filmu s Burianom aj divadelné spracovanie divadla Astorka v hlavnej úlohe Roba Jakaba v úlohe Chlestakova.
Zásady muštárne
John Irving
Sú knihy a KNIHY. Táto patrí jednoznačne a nespochybniteľne do druhej kategórie.
Veľmi dlho som ju mala v kôpke "chystám sa čítať", no odrádzala ma jej dĺžka. Nakoniec som ju čítala dlho, no nie kvôli počtu strán, ale preto, lebo som nechcela aby sa skončila. Nádherný, emotívny a ľudský príbeh, ktorá vyvolá slzy aj úsmev.
Pravidlá muštárne patria medzi Irvingove najkrajšie knihy. Hlboko ľudský, bolestne surový, neprikrášlený príbeh o tom, že niekedy je dôležitejšie pozrieť sa do vlastného srdca, pretože len tam môžeme nájsť, po čom tak slepo túžime. Príbeh plný obyčajných reálií, plný tých každodenných, všedných radostí, plný toho neučesaného šťastia a hlavne plný lásky. Nepochopené, nestále, kruté a hocikedy boľavé, a najmä osudové... opisuje veľmi otvorene a realisticky život v sirotinci/nemocnici, kde sa doktor Larch, závislý na éteri, snaží vytvoriť čo najlepšie prostredie pre opustené deti a zároveň im hľadá adoptívnych rodičov. Nelegálnymi potratmi pomáha aj ženám v núdzi. Tie sa vykonávajú denne a opisujú z medicínskeho hľadiska veľmi naturisticky. Kniha je drsná a reálna, ako život sám. Dotýka sa najmä legalizácie potratov na pozadí života v sirotinci a prepletených vzťahov jednotlivých aktérov a obyvateľov.
Neni nutné byť šťastný , pokiaľ človek cíti , že je užitočný.
Jana Eyrová
Charlotte Brontë
Aj napriek všetkým úskaliam, trápeniam a bolesti všetci dúfame, že všetko nakoniec bude ako má byť a svoje šťastie si nás počká. Jana je o tom neklamným dôkazom. Táto kniha nie je len dievčenským románom, je to cesta životom, každej jednej z nás, kedy stretávame našich pánov Rochesterov a St.Johnov.
Láska v čase cholery
Gabriel García Márquez
Sú knihy, ktoré prečítame a páčia sa nám. Sú knihy, ktoré síce dočítame, no nezanechajú v nás nič. Sú knihy, ktoré ani nedočítame. Nakoniec sú tie, ktoré milujeme, doslova ich hltáme a zanechajú v nás silnú emóciu. Už navždy. Pre mňa je to Láska v čase cholery. Pretože nakoniec bude všetko dobré. Aj po 51 rokoch, 9 mesiacoch a 4 dňoch čakania.
Dobrý člověk ještě žije
Romain Rolland
Dobrý človek ešte žije je historický román odohrávajúci sa v 17.st. v Burgundsku, a teda v autorovom rodnom kraji. Jeho hlavným hrdinom je prostý človek, starnúci stolár a rezbár Colas Breugnon. Ten nadovšetko miluje svoju prácu, dobré jedlo, pitie a bohémsky spôsob života so všetkým, čo obnáša. V priebehu jedného roka prežije najhorší rok svojho života. Zomrie mu žena, vyhorí mu dom aj s dielňou, nakazí sa morom a nakoniec si zlomí nohu a je pripútaný na lôžko. Napriek tomu stále miluje život a tiež ho učí milovať ostatných. Svojou snahou byť prospešný svojmu okoliu dokazuje, že skutočne „dobrý človek ešte žije“. Colas je tiež ukážkou ľudského dôvtipu, ktorý svojím počínaním zosmiešňuje ako vrchnosť, tak aj vojnové besnenie. Je to taký Jozef Mak a Švejk dokopy.
Veľmi dôležitý motív celej knihy je bezpochyby životný optimizmus autora, ktorý sa výrazne odrazil aj na hlavnom hrdinovi knihy. Viera v dobro, v ušľachtilosť človeka a v spravodlivosť síce môžu miestami pôsobiť trochu naivne, ale ide o úplne skvelé povzbudenie pre kohokoľvek, kto by snáď niekedy klesal na duchu, či zapochyboval o zmysle ľudského bytia a nebytia. Je to krásny a optimistický pohľad na život a veľké poučenie, že s pohárom vína sa dá prekonať všetko... Teda pokiaľ ťa neprekoná ten pohár.
„Jsem já šelma! Neboť čím méně mám, tím více mám. A vím to velice dobře. Našel jsem, jak lze být bohat bez ničeho, bohat tím, co mají druzí. Mám moc a nemám starosti. Co se to vypravuje o těch stařičkých otcích, kteří když se ze všeho vyspali, když dali svým nevděčným dětem všechno, poslední košili a kabát, jsou potom opuštěni, v bídě zanecháni, a vidí, jak je každý pohled jejich dětí vhání už do hrobů? Zatrolení nešikové! Já jsem, na mou věru, nikdy nebyl tak milován a hýčkán jako ve své chudobě. Nejsem totiž tak hloupý, abych se obral o všecko a nic si nenechal. Copak dáváme jenom peníze? Já, když jsem již všecko rozdal, to nejlepší si nechávám; svou veselost si nechávám, všecko to, co jsem nastřádal za padesát let svého putování křížem krážem životem, všechny ty bujnosti a čtveračivosti, bláznivé rozumy i rozumná bláznovství.”.
Nezabúdajte na klasiku a čítajte ju!