Starmoon komentáře u knih

Myslím, že pán Stevens sa stal mojím obľúbeným nespoľahlivým rozprávačom – a bolo pre mňa veľmi príjemné (ako čitateľku) i bolestivé (ako človeka) čítať jeho príbeh medzi riadkami; príbeh človeka, ktorý svoj život zasvätil chimére, no prišiel na to príliš neskoro. Alebo vlastne ani neprišiel. Bojí sa prísť. A preto sa bojí odísť – odísť zo sveta svojich zvykov, svojej roly, svojej „dôstojnosti“. A čitateľ (netrpezlivo) čaká, či napokon naberie odvahu...

Oprávnená Bookerova cena.

22 02.02.2023

Úžasný námet a nemenej úžasné spracovanie. Aj pri opakovanom čítaní skvelý (možno aj lepší) zážitok. Na tento knižný ostrov určite poputujem ešte nejedenkrát.

21 28.12.2020

Asi jediná kniha, pri ktorej čítaní som mala opakovane nočné mory. A pritom tu netečú potoky krvi, možno tak nervy (že, Raskoľnikov; že, Porfirij Petrovič...), a najväčšia tragédia nespočíva ani tak v hrdelnej dvojnásobnej vražde (koniec koncov, autor nám veľa dôvodov na súcit s obeťami neposkytuje, skôr naopak) a ani v následných psychických stavoch vraha, ale vo všetkých tých „malých“ príbehov okolo. Nepovažujem sa za človeka, ktorý by vnímal a prezentoval mužsko-ženské vzťahy čierno-bielo, ale pri tomto diele som mala pocit, že je plné zvrátených mužov (Svidrigajlov, Marmeladov, Lužin, dokonca aj Porfirij) a silných, zaujímavých, osudom a tými mužmi ubíjaných žien, ktoré napriek všetkému predsa len majú väčší charakter i srdce (Soňa, Duňa, a čiastočne Katerina Ivanovna, ktorá sa hádam nedala neľutovať aj taká, ba práve taká, aká bola). Nuž a Dostojevského ponory do myšlienkových pochodov jednotlivých postáv sú jednoducho geniálne.

Zločin a trest som čítala dlho a musela som si ho „prekladať“ oddychovejšou literatúrou, inak sa to pri mojej citlivejšej povahe nedalo, napriek tomu čas strávený pri tých cca 600 stranách neľutujem a zrejme mi bude Raskoľnikovov vnútorný, čo ako tragický a temný svet aj trochu chýbať.

PS: Čítané slovenské vydanie z roku 1978 s úžasným komentárom Juraja Klauča

17 28.10.2022

Možno Backman trošku citovo vydieral. Možno Backman hral s trochu ošúchanými kartami. Možno Backman chvíľkami príliš tlačil na pílu. Ale všetko mu odpúšťam, lebo pri mnohých odsekoch či hoci vetách som si vravela "och, ako krásne to vystihol" a ku koncu som sa splakala ako bábätko. Môžete dať knižke, ktorá z vás vydoluje potoky sĺz, menej ako päť hviezdičiek? No nemôžete.

"Drahá, Ted sa na mňa veľmi hnevá."
"Nehnevá sa na teba, ale na celý svet. Zlostí sa, lebo s takým nepriateľom sa nedá bojovať."
"Tak to teda má čo robiť, čaká ho večná zlosť, lebo svet je veľký."

14 26.03.2024

Zamilovala som si Eleanor Olifantovú. Jej čudáckosť, osamelosť, spôsob videnia sveta i spôsob vyrovnávania sa s ním. Odvahu, s ktorou sa rozhodla zo seba spraviť toho, kým chce byť, i odvahu potrebnú na spoznanie toho, kým bola.

Zamilovala som si štýl Gail Honeymanovej. Na debut neobyčajne zrelý; všetko bolo skvelo premyslené, vyrozprávané, vygradované – a ja som sa každú voľnú chvíľu tešila na ďalšie strany a epizódy. Nahlas som sa smiala aj vnútorne smoklila. A teraz len dúfam, že nová kniha je už na obzore, lebo by bola naozaj škoda, ak by autorka ostala len pri tejto.

13 02.02.2023

Už chápem, prečo toľkí (toľké) zbožňujú tento román. A už k nim patrím aj ja :-).

13 23.04.2022

Ako sa to (vraj) píše v Talmude? Že Nebo si zaslúži ten, kto rozosmieva svojich druhov? Tak potom si Evžen Boček zaslúži v Nebi vlastnú lóžu ;-).

Ale vážne; ak nerátam dialógy s mojim ultra vtipným manželom (škoda, že ten knihy nepíše), už dlhšie ma nič nerozosmialo tak, ako táto kniha. To nevylučuje, že niektoré vtipy boli aj trápne, otrepané, príliš repetitívne... Ale mnohé skrátka stáli za to. Ostatne, rozosmiať čitateľa je ťažšie než ho dojať, takže som autorovi vďačná za každý úsmev aj výbuch smiechu, ktorý mi táto knižka dopriala, a veľmi rada mu odpustím aj nie príliš prepracované charaktery (v podstate je každá postava charakterizovaná jednou svojou dominantnou vlastnosťou/chybou, ktorú autor do omrzenia zosmiešňuje v slede rôznych situácii), nie príliš prepracovaný dej (ale nie je aj život skôr o anektodických, na seba v podstate nenadväzujúcich epizódach?) a nie príliš verné zobrazenie reality (napr. v jeden deň si Milada zmyslí, že zorganizuje akciu, o ktorej by mali vedieť novinári, na druhý už sú noviny plné správ inzertného charakteru o Kostke, ako keby nemali žiaden redakčný plán, a tak by sa dalo pokračovať dlho, predlho...).

Ako oddychovka s riadnou dávkou hyperboly je však kniha určite fajn voľba.

12 22.04.2024

Krátka a pútavo napísaná novela, ktorá mi robila knižnú spoločnosť na minuloročnej dovolenke s mamkou. Upútal ma dej a najmä autor štýl, jazyk. Tiež spôsob, akým čitateľa zoznamoval s prežívaním postáv – mala som pocit, že hrdinov chápem, aj keď s niektorými ich krokmi nesúhlasím. Po dočítaní vo mne – napriek záveru – ostal príjemný pocit.

11 21.12.2020

(autor): „Obdivujem vás, aký ste veselý.“
(Zdeňa Sátora): „Zariadil som si to tak. Zažil som veľa, narobil som sa dosť a žiadny smútok ma ešte neprekvapil. Iba ak na pohreboch, na chvíľu, ale tá chvíľa prejde.“
(...)
(Zdeňa): „Toľko som sa nachodil, že ani neverím. Ako to človek môže vydržať?“
„Čo?“
„Ten život. Kto by o tom kroniku napísal, ani veriť mu nebudem, že taký človek môže na svete byť. Ani ja tomu už neverím. Ale stalo sa to, stalo. Aj do plaču mi bolo. Ale mne nič nevadilo, veď to utekalo. Krútim nad tým sám hlavou, ako človek to dobré aj zlé prestál. “

K „jednotke“ Raději zešílet v divočině napísal tuto na DK jeden z mojich obľúbených užívateľov mirektrubak aj tieto slová: „Za klad knihy považuji, že jednotlivé postavy se od sebe liší, jako čtenář jsem tak zbaven pokušení vyvozovat zjednodušené závěry a zobecňovat něco, co se zobecnění brání. Každý příběh je něčím unikátní. Přesto bych jednu souvislost viděl: zdálo se mi, že každý z hrdinů knihy je nějak zraněný, nějak vychýlený z rovnováhy. “ Tým presne vystihol moje dojmy z TEJTO knihy.

Namiesto šumavských samotárov sú solitéri z "dvojky" roztrúsení kde-tade po celej Českej republike, to však bude očividne (súdiac podľa viacerých komentárov) jediná väčšia zmena. Inak koncept ostal zachovaný (dokonca aj v počte respondentov a ich mužsko-ženskom zastúpení). Ak mám byť úprimná, väčšinu z nich by som nechcela stretnúť osobne – o to dôležitejšie hádam bolo ich stretnúť v týchto rozhovorov; snažiť sa preniknúť pod ich sebaštylizácie, snažiť sa pochopiť a prekonať vlastné predsudky, spojené so životným štýlom, egom a postojmi viacerých respondentov. Ono to totiž naozaj neboli nejakí (minimálne pre mňa) osvietenci, ktorí v svojich rozmanitých samotách našli niečo, čo nám, ľuďom v panelákoch, bytostne chýba; skôr ma rozhovory s nimi utvrdili, že nezáleží ani tak na tom KDE, ako KTO a AKÝ človek je, aby mohol nájsť vnútorný pokoj a slobodu. O to milšie pre mňa zakaždým bolo, keď som v príbehu jednotlivých respondentov našla niečo, čo ma pozitívne prekvapilo, oslovilo, pohlo. Keď som skrátka objavila, že aj tí, u ktorých to nepredpokladám, mi môžu niečo dôležité pomôcť objaviť.

Čo určite treba vyzdvihnúť je vizuálna krása diela a výrečné fotografie Johany Pošovej. Aj vďaka tomu bolo čítanie tejto knihy spojené i s estetickým zážitkom.

A ešte na margo autorovho štýlu – obyčajne mám rada (minimálne ako čitateľka), keď je pýtajúci sa skôr konfrontačný, u Aleša Palána som mala pocit, že je respondentom viac priateľom ako novinárom, že pritakáva, nadbieha až chlácholí tam, kde by iný možno videl príležitosť zisťovať, spochybňovať; keď som si však už na túto jeho metódu zvykla, vlastne bola pre mňa príjemným osviežením a, ktovie, možno dielu (a respondentom) nakoniec skôr pomohla.

10 03.01.2023

Z Číny sa do sveta šíri pandémia, na ktorú umierajú najmä ľudia 45/50 + ... Zaujímavé :)

Bílá nemoc je dielo, ktoré som si prečítala v správnom čase a rozpoložení, ale o ktorom sa nazdávam, že by sa mi páčilo aj v inom čase a rozpoložení, čo sa o mnohých dielach povedať nedá. Jednoducho – nadčasová, literárne i ľudsky veľmi dobrá klasika, o ktorej sa zrejme nedá napísať už nič nové, ale aj tak som rada, že priebežne sa k nej (nielen na tomto portáli) vyjadrí vždy niekto nový – dôkaz, že čitatelia nestrácajú záujem a vkus.

10 11.07.2021

Kniha, ktorú som chcela aj nechcela dočítať. Už dávno sa mi nejaká knižná postava tak nehnusila (Jack) a už dávno som sa o nejakú knižnú postavu tak nebála (Grace). Na dej aj jeho aktérov som myslela hocikedy cez deň a v noci som sa bála zaspať. Veľmi, naozaj veľmi strhujúci príbeh (a už teraz sa teším na autorkine ďalšie).

Škoda urýchleného finále, ktorému sa v kontexte príbehu ťažko verilo, škoda tiež niektorých nedomyslených detailov, a škoda, že autorka nepridala aspoň stručný epilóg o tom, ako pokračoval život postáv trebárs rok od zmienených udalostí. V tomto prípade by som to naozaj chcela vedieť; veľmi, veľmi.

Poznámka: román ma podnietil uvažovať i o tom, ako vyzerá peklo... To večné, myslím. Nielen fyzická bolesť, ale najmä nekončiace psychické týranie bez nádeje na únik.... Navyše s vedomím, že ste si ho vlastne vybrali sami.

Poznámka dva: ak by som nevidela krásny dokument Niečo naviac (2018), zrejme by som pri/po čítaní tejto knihy mala dojem, že človek, ktorý má súrodenca s nejakým postihnutím, si nemá šancu nájsť normálneho partnera. Ťažký predsudok, ktorý autorka vlastne živí.

9 29.12.2020

Mám rada "poirotovky", špeciálne tie, ktoré sa odohrávajú v zahraničí, navyše z tejto bolo cítiť autorkinu zorientovanosť v svete dobovej archeológie, čo dosť pomohlo atmosfére knihy. Postavy skvelo vymyslené a charakterizované, rozprávačkou ženský watson, k tomu mierny humor, napätie pekne gradované.... Len to finále. Zase. Aby bolo jasné, oceňujem autorkinu snahu šokovať čitateľa čo najviac rafinovaným rozuzlením, v niektorých jej knihách (Tretie dievča, Smrť na Níle....) vrátane tejto to však občas dotiahla do absurdnosti (viď spoiler).

SPOILER: vrah sa spoliehal na to, že obeť vystrčí z okna hlavu, navyše v správnom uhle, aby jej mohol do nej tresnúť kamenným kvádrom, pritom musel dúfať, že jej hlavu poraní natoľko decentne, aby z nej nevytreslo priveľa krvi a aby bol pritom úder smrteľný, k tomu musel dúfať, že obeť nezačne kričať, volať o pomoc, alebo že sa náhodou niekto nevykloní tiež z okna (napríklad sestra, ktorá v tom čase očividne nemala inú prácu) alebo sa nečakane nevráti z práce... Nuž, neviem, ak by som plánovala vraždu, toľko potenciálnych náhodných faktorov úspešnej realizácie by ma asi dosť odradilo. A, ďalšia vec, ako vydatá žena si trúfam poznamenať, že aj keby som s mužom stihla žiť len pár mesiacov, spoznala by som ho i o 10-15 rokov, hoci by zmenil identitu, výzor a neviem čo všetko. Oči, vôňa, hlas, dotyky ostávajú, a najmä ak s ním už nanovo začala žiť, tých veci, podľa ktorých ho mohla identifikovať, sa len násobilo. Takže ak ma Christie tentokrát niečím prekvapila, tak nie špičkovým finále, ale jeho absurdnosťou.

8 15.02.2024

„Kňazi by v tom videli rúhanie a prísne by ma odsúdili. Zradil som síce, ale nikdy som nezradil onoho človeka. Moja láska k nemu sa len premenila. Milujem ho úplne inak ako doteraz. Aby som poznal túto lásku, musel som prejsť tým všetkým, až do dnešného dňa.“

Úchvatné, silné, nádherné dielo. Dielo, ktoré si kladie ťažké otázky a netvári sa, že je ľahké nájsť na nich odpovede.

Emblémová kniha tohto môjho životného obdobia.

„Nie, nič Ti nevyčítam. Iba sa musím usmiať pri pomyslení, ako to všetko so mnou dopadlo. Ale milujem Ťa rovnako, aj keď moja viera je iná než kedysi.

8 30.07.2022

Podľa Lucy Worsleyovej, autorky knihy Jane Austen doma, „Rozum a cit je zo všetkých Janiných kníh medzi dnešnými čitateľmi často najmenej obľúbený“. Súdiac podľa počtu tunajších hodnotení a komentárov... Nuž, neviem. Možno to však anglickí čitatelia majú inak :)

Ak si niekto z Divadla Nová scéna bude niekedy náhodou čítať tento komentár, tak ďakujem za skvelú adaptáciu (premiéry 16. a 17. januára 2019), ktorá mi pomohla preklenúť predsudky voči Austenovej a o pár rokov takmer na deň presne, kedy som bola na premiére ja, siahnuť po románe. Austenovej uštipačný tón a nadhľad je skrátka neodolateľný, a Rozum a cit katapultuje do úplne inej ligy červenej knižnice, ak nie rovno preč.

Veľmi sa mi páčili aj všetky postavy – boli skvelo vykreslené a zapamätateľné, a ľahko identifikovateľné aj v dnešnej dobe a ľuďoch.

PS: Asi nie som jediná čitateľka, ktorá začínala ako Mariana, postupne však v sebe objavila Elinor :)

8 19.02.2022

Agatha Christie a Hercule Poirot v tej najlepšej možnej forme. Jedna z tých detektívok, ku ktorým sa určite ešte vrátim a budem na nich s nostalgickým úsmevom spomínať.

8 13.03.2021

Skvelé. Dojemné. Burcujúce. Na Mlčanie myslím už roky. Moc a sláva bude mať v mojom svete asi podobný osud. Ako toho kňaza chápem, ach, ako veľmi ho chápem....

Klobúk dole pred autorom; toľko silných obrazov, toľko silných metafor, toľko nezabudnuteľných postáv... A to všetko bez klišé, pátosu, sentimentality... Právom toto dielo patrí medzi najvýznamnejšie romány 20. storočia.

7 29.02.2024

Po prečítaní tejto knihy mám tri túžby: spoznať Armanda Gamacha, odísť na vééééľmi dlhé duchovné cvičenia do Saint-Gilbert-Entre-les-Loups... A najmä si prečítať všetky knihy z tejto série. Vyzerá to tak, že Louise Penny bude moja nová autorská láska; a vyzerá to tak, že to platí o mnohých ľuďoch v našom regióne, lebo jej knižky sú v miestnej knižnici skoro vždy požičané. Už teraz však striehnem, kedy sa do obehu vráti prvý diel, a chystám sa prípady vrchného inšpektora Gamacha spoznávať pekne poporiadku. Určite však neľutujem, že som začala práve Krásnym tajomstvom; takú dobrú detektívku či všeobecne oddychovku som už dávno nemala v rukách. Či už sa bavíme o postavách a ich psychológii, o budovaní atmosféry, primeraných opisoch alebo o samotnej zápletke, všetko bolo presne podľa môjho gusta; a už teraz sa teším, čím ma prekvapí a poteší (pokojne aj v horizonte niekoľkých rokov) ďalších 17 dielov.

7 27.05.2023

Milý a príjemne ironický román o istej slečne Catherine, ktorá postupne zistí, že existujú aj hrôzyplnšie veci než stredoveké opátstva, točité schody, polnočné búrky a vŕzgajúce podlahy – a totiž niektorí ľudia. Súrodenci Isabella a James sú skvelým dôkazom toho, že sa menia len dobové kulisy, no nie charaktery, a ešte viac dokazujú autorkin ostrovtip pri hodnotení a opisovaní manipulatívnych a falošných ľudí. Dokonca by som povedala, že ich vytvorením prekonala samu seba (aspoň mne sa teda zdalo, že taká Isabella je ešte vyšší level duševnej mrzkosti ako napríklad Fanny z Rozumu a citu či pán Collins z Pýchy a predsudku). Škoda, že ostatné postavy boli skôr mdlé, na čele s hlavnou hrdinkou. Tá síce obstála ako obraz naivnučkej a nevinnučkej slečny, ktorá sa prvýkrát vyberie do veľkého sveta, ťažko si ju však asi obľúbiť podobne ako životom viac podkutú a duchaplnosťou obdarenú Elizabeth Bennetovú či Elinor Dashwoodovú. To ma však neobralo o čitateľský zážitok a pôžitok (a v závere aj o miernu radosť z očakávaného happy endu).

7 18.01.2023

Po dočítaní tejto knihy sa už nikdy nebudem na účesy Michelle Obamovej či Beyoncé pozerať tak ako predtým... :)

No vážne – ak mi niečo táto kniha dala, tak predovšetkým autentický vhľad na radosti a starosti (najmä teda starosti) amerických černochov a neamerických černochov v Amerike (a áno, dala mi aj povedomie o tom, prečo to rozlišovať).

Napriek hrúbke bola kniha strhujúca, bez nudných pasáží a hluchých miest, veľmi dobre a rýchlo sa mi čítala, v podstate som často zabúdala, že je to román, skôr som mala dojem, že čítam dlhú pútavú reportáž, tak hodnoverné sa mi všetko zdalo.

Aby som však bola úprimná, hoci sa mi hlavná hrdinka Ifemelu a jej osudy zdali vierohodné, za frajerku, kamarátku, zamestnankyňu, klientku, spolubývajúcu či dcéru by som ju nechcela – vo všetkých týchto rolách bola jednoducho príliš sebecká (hoci zo strany autorky tam skôr bola snaha vykresliť ju ako sebavedomú a úprimnú).

A celkom určite to nebola „silná kniha o láske“ – to, čo spájalo Ifemelu a Obinzeho, bola možno vášeň, spriaznenosť, neskôr povedomie spoločnej minulosti a pod., minimálne správanie hlavnej hrdinky však malo od skutočnej lásky ďaleko (píšem ako šťastne vydatá žena).

Tiež mi ako katolíčke prekážalo negatívne vykreslenie kresťanstva – presnejšie, autorkou opísané negatívne javy sa nepáčia ani mne a pranierovanie si zaslúžia, nezdá sa mi však objektívne, ak sa zobrazujú izolovane od tých pozitívnych, ktorých je nesporne viac, a ak celkový obraz vyvoláva dojem, že tie pozitívne vlastne ani nie sú.

PS SPOILER: Happy end na konci? Sotva. Ifemelu sa celý čas od príchodu do Nigérie správala nezrelo, a hoci kvôli nej Obinze opustil ženu, veľmi silne pochybujem, že v reáli by im to s Ifemelu klapalo (nevraviac o jej nulovom záujme o Obinzeho dcéru).

7 25.09.2022

Tisíc prvá variácia Popolušky, tentoraz v kulisách honosného sídla pána továrnika, ktorý pod svoju strechu prijíma krásnu, hrdú a talentovanú sirotu, ktorá sa medzi služobníctvom neteší veľkej popularite, no zato si ju obľúbi slečna Kitty a aj jej brat Paul... A čitateľ nemusí byť práve génius, aby už po tomto úvode tušil, ako to celé dopadne. Tých takmer 500 strán je skôr o skvelej atmosfére (napríklad tie vianočné scény, jéééj), poctivo naštudovaných a umne zakomponovaných dobových detailoch a o síce neobjavných, ale zato dobre vykreslených vzťahoch medzi jednotlivými postavami aj spoločenskými vrstvami. V rámci oddychovej literatúry veľmi slušný román.

7 05.09.2022