Macvosik komentáře u knih

Šigu som si po tejto zbierke definitívne obľúbil. Niektoré poviedky (Ohníček, Zastánci spravedlnosti, Učedníkův bůžek, Papírová stěna, Manazuru) mali v sebe takú tú japonskú rozprávačskú krehkosť, kedy sa pod zdanlivo nedramatickým povrchom rozohrávajú nesmierne hlboké emócie a na svetlo vystupuje netušená krása. Akási reálnejšia, skutočnejšia. Akoby sa tu oslavoval celý svet. Pripomína mi to zenové obrazy a "prázdnu ruku" japonských maliarských majstrov. Najmä tie prvé detské lásky boli opísané skutočne prekrásne, akoby ich niekto lovil z mojej pamäti. Po celý čas som uvažoval nad talentom, ale najmä nad nesmiernym zanietením pre štýl i skúmanie reality, kedy niečo pôsobí presne a skutočne, ale aj akosi ľahko. Šiga sa tu prejavil ako skutočný majster slova. Zároveň by som chcel oceniť aj výborný doslov a prekrásne ilustrácie. Naozaj, veľmi pekná kniha.

Žiaľ, niektoré poviedky (Převtělení, Přiběh o ukradeném dítěti) mi zasa až také skvelé neprišli a aj preto som išiel s hviezdičkou nadol.

07.09.2023

Moja vstupenka do diela Osamu Dazaia. Aj preto sa ospravedlňujem za zovšeobecnenia, ktoré možno neplatia. Zdá sa mi, že ten pohľad zvonku, ktorý sa objavil v predslove a doslove, tu akoby vyjadroval samotný Dazaiov pohľad na vlastný život, isté zmierenie so sebou tvárou v tvár jeho vlastnej tušenej smrti (keďže zomrel krátko po dopísaní). Akoby bol Dazai už nezúčastnený pozorovateľ oprostený od svojich starostí a stále už jednou nohou v smrti.

Na rozdiel od mojich spolukomentátorov, som sa ja do duše hlavného hrdinu akosi nemohol úplne dostať. Outsideri našej literatúry (od Prométhea, cez romantikov až po modernistov) síce boli v rozpore so spoločnosťou kvôli svojmu inému spôsobu života a uvažovania, ale mohli sa oprieť o ten náš plný európsky subjekt, ktorý im dodával istotu a s tým aj vzdor. Mohli vzdorovať - mlčať, biť sa, dúfať v seba samých. Jozo nie. Jozo sem skrátka len akoby nepatril. A tým pádom tu aj "spoločnosť" získavala normálne rysy. Aj tí kvázi-antagonisti ako Platejs tu v podstate pôsobili pochopiteľným, ľudským dojmom. Azda len tá všadeprítomná pretvárka v podobe masiek a hrania rolí tu získava antagonistické črty, ale ani na tú sa to nedá zvaliť a aj tá je skrátka - použijúc Goffmanovu teóriu - sociologicky neutrálnym spôsobom začleňovania sa do komunít.

Tu skrátka niečo absentovalo. Cítil som tu len ruptúru a trhlinu, z ktorej vyrastal zvláštne deštruktívny vzťah k svetu i k sebe - azda tá japonská ničota. Dobro a zlo sa tu stávajú prázdnymi kategóriami. Ťažko môžeme hlavnú postavu považovať za antihrdinu, aj napriek problémom so zákonom, aj napriek rozvodom, samovraždám jeho mileniek, alkoholizmu a narkománii. Možno tu pramení ten problém. Hlavný hrdina nie je dobrý ani zlý, ale tieto veci nedokážem prisúdiť ani spoločnosti. Človek akoby sa tu musel zdržať morálnych súdov. V tomto ohľade je tá kniha, hrdinov i Dazaiov život zvláštne amorálna - abdikuje na morálku. Je to skrátka čo najúprimnejší popis stratenosti a hlbokého neporozumenia.

Racionálne si to dokážem nejako zdôvodniť, najmä herectvo a masky, ktoré sú v japonskej spoločnosti dôležitejšie než v tej našej, keďže ide o formalizovanejší systém s jazykom založeným na náznakoch. Hrdina v tomto svete nenachádzal zmysel a nebol schopný si masky zvnútorniť a tak to celý život maskoval tou svojou komikou a bál sa odhalenia. Ale ako hovorím, aj napriek tomu boli jeho stratégie ne/prežitia, vzťah s rodinou, mnohé jeho úvahy a prístupy, jeho podivná odovzdanosť a nepochopenie i neschopnosť začleniť sa zvláštne a tým aj radikálne. Samozrejme, aj ja rozumiem pocitom nenávisti voči sebe, depresii, azda aj odťažitosti rodičov i možnej vážnej duševnej poruche hrdinu. Ale stále mi tu unikalo akési jadro. A práve tým ma tá kniha fascinovala. Som rád, že sa vyhla práve vyššie zmienenému romantickému (v zmysle hnutia) antihrdinstvu a moralizovaniu o spoločnosti (to sa nachádza aj u Kafku) a o druhých. Bola to skrátka stratenosť. Hrdina sa so životom navôkol nepretol, a to aj napriek tomu, že sa mu niektoré ženy, či ľudia v jeho okolí snažili podať pomocnú ruku.

A s tým súvisel aj štýl. Už chápem, prečo je v Japonsku okolo Dazaia a najmä tejto jeho knihy taký rozruch. Subjektivizmus denníkového rozprávania a zameranie sa akoby výsostne na hrdinu tu aj vďaka Dazaiovmu životu a jeho hrdinom získal horúčkovité rysy Dostojevského štýlu, prekrásne, výbušné opisy, prekvapivé metafory a naozaj až podobu akéhosi prúdu myšlienok. Keď to porovnám s Nacumem ide akoby o úplne iný žáner.

Čo naopak oceniť nemôžem je spôsob vydania tejto knihy. Priznám sa, obálka sa mi príliš nepáči, ale to by až tak nevadilo. Hlavný problém pre mňa predstavuje záverečný doslov, ktorý bol vyslovene skopírovaný z knihy Člověk ve stínu, ktorá však v sebe obsahovala až tri Dazaiove diela a autorka doslovu sa tam vyjadruje k všetkým trom. V tejto knihe tak nájdeme doslov k dielam, ktoré kniha neobsahuje a musím povedať, že to na mňa pôsobí ako amatérčina v štýle ctrlc ctrlv.

2 23.08.2023

Mišima knihou dokázal predovšetkým jednu výnimočnú vec - opísal obraz Zlatého pavilónu ako idey, ako stelesnenia zlatavej nadpozemskej krásy, ktorý sa napokon pretavil do výslednej podoby rekonštruovaného pavilónu - ten nový je pravdepodobne omnoho viac zlatý, než bol ten pôvodný. Už to ukazuje výnimočnosť jeho diela, a to ani nemusíme hľadať nejaký priamy vplyv. Mišima skrátka pochopil podstatu Zlatého pavilónu a jeho obraz v mysliach Japoncov.

Druhou podstatnou vecou, ktorú na Zlatom pavilóne obdivujem je jeho estetická a filozofická sila. Chvíľu som tu cítil Sartrove Muchy, avšak volanie po čine tu napokon v závere dostalo iný, ešte fascinujúcejší rozmer - čin mimo človeka. Ani v čine sa napokon podľa Mišimu neukrýva pravda a človek sa tu nestáva Bohom ako Sartrov Orestes. Naopak, človek je tu zmietaný v akomsi mnohostrannom a neuchopiteľnom svete, kde sa každý zúfalo snaží nejako prežiť medzi živočíšnymi túžbami a abstraktnými ideami a túžia po akomsi skutočne - to sa však akoby nikde nenachádzalo. Niektorého vhľady, napríklad ten Kašiwagiho o telesnosti, v ktorom sa zaujímavo prelína pozorovateľ a pozorovaný, boli naozaj brilantné. A netreba zabúdať ani na ústrednú filozofickú tézu, ktorou je predstava krásy, ktorá zostáva v mysli človeka po vedomom zničení. A tu sa mi vynoril obraz všetkých súčasných konceptuálnych umelcov, ktorí v galérii jedia prilepené banány svojich kolegov a pod., a v kontexte tohto diela i Mišimovej smrti, mi to celé pripadá ako taká lacná detská hra. Pretože z tohto naozaj tryská až akási elektrizujúca prízemná sila. Uvedomujem si, že je to čistý fašizmus (na japonský spôsob) vo svojej neriedenej podobe, tu nasmerovaný na krásu. A aj preto ma to zároveň desí a odpudzuje.

Zároveň príliš nerozumiem rečiam o Mišimovej nezáživnosti. Mišima podľa mňa patrí medzi (pre Európana) najprívetivejších japonských spisovateľov, určite je náročnejšie začítať sa do Nacumeho, Kawabatu, Tanizakiho a ďalších. Mišima je už jemne ovplyvnený aj európskou rozprávačskou tradíciou - napríklad jeho Smäd po láske je parafráza Senecu. Mne sa naopak páčilo, že to miestami získavalo až také horúčkovito vyšinuté písanie, aké si pamätám aj z Dostojevského Zločinu a trestu. Len subtílnejšie, tak ako je subtílnejšie celé japonské umenie.

A pretrvávajú vo mne aj mnohé otázky: Ak nie v čine, ani v nadzmyslovej idey a ani v túžbe, kde sa nachádza pravda? Je dokopanie prostitútky na príkaz amerického vojaka obraz poníženého a znásilneného Japonska? Mišima tu krásne opísal fascináciu zlom, temnotou, telesnou túžbou a deštrukciou i nadzmyselnou krásou, je toto všetko na čom záleží? Existuje aj nejaké dobro? A práve toto ma na Mišimovi fascinuje. Nový, iný pohľad na život, na krásu a etiku, než aký som kedy čítal.

2 21.08.2023

Ďalší doklad japonskej posadnutosti jedlom (kombinovať čítanie s Kawakamiovej novelami a s filmom Tanpopo), ktoré sa však postupne rozlieva nielen do uvažovania o sezónach a o špecifickom koncepte nagori, ale aj do uvažovania o prírode, o temporalite, o poézii haiku, o človeku... Štýlom až akési nezúčastnené, a pritom z toho tryská fascinácia svetom. Tá kniha zároveň zanecháva takú tú stopu, ktorá vás nabáda poddať sa sezónnosti, poddať sa tomu opojnému prenikaniu sa so svetom a ktorá skrz zaujatie zmyslovosťou vkladá človeka do až náboženského spôsobu prežívania sveta. Skrátka do uvedomenia si pominuteľnosti, čo je kategória podobná i nepodobná konceptu nagori. Autentická existencia akoby bola na dosah. V tomto je tá kniha naozaj zenová.

V prvom rade musím oceniť mnohé zaujímavé postrehy: Vedeli ste, že priemyselné potraviny s dlhou trvanlivosťou odzrkadľujú našu túžbu po nesmrteľnosti, pohodlí a večnej mladosti? Alebo, že jednotlivé ingrediencie sú ako ľudia, ktorých musíme spoznať predtým, než ich dáme dohromady? A tiež fakt, že nagori je veľmi blízke lúčeniu, kedy hľadíme za odchádzajúcou postavou strácajúcou sa za horizontom ako chvost kométy?

Čo je však na knihe (aspoň pre mňa) najzaujímavejšie je spôsob chápania času. Nagori je tu vždy dvojznačné, pretože človek si tu uvedomuje čas ako unikajúci a zároveň prichádzajúci, a pritom akoby sa človek v tej zmyslovosti mal ocitnúť tu - v súčasnosti. Nagori tu neoznačuje ani lineárne plynutie a ani cyklickosť, ale práve ich stretnutie, ktoré akoby si vytváralo vlastnú temporalitu - extatickú udalosť. Claude Romano pre to nachádza ďaleko upachtenejšie a menej poetické slovo: vždy-už-to-čím-bude-ako-také. Myslím si, že nagori je presne toto, ale treba sa pritom ešte bližšie pristaviť.

23.02.2023

Neviem si pomôcť, ale ak mala táto kniha nasledovať kroky Descomba a Janicauda, tak tu vidím zrejmú zostupnú tendenciu (tá je zrejmá už aj u Janicauda). Netvrdím, že tento Jamesov medailónikovitý prístup nie je zlý, často sú to dobré úvody do jednotlivých filozofií, najmä do tých, ktoré sú nové a nereflektované. Chýba tu však lepšia previazanosť a silnejší interpretačný vstup. Predovšetkým však, už som počul a čítal ďaleko lepšie úvody do filozofie Mariona a Nancyho, a predpokladám, že niečo podobné by ma postretlo aj pri ďalších mysliteľoch. Skrátka a dobre, priemerná kniha, ktorá môže slúžiť ako taká lepšia wikipedia.

17.02.2023

Krásna kniha. Ono sa to v podstate len "tvári" ako sci-fi, v skutočnosti sa to zamýšľa nad ľudskosťou, nad dušou a nad potrebou viery. A to navyše až detsky krehkým spôsobom, čo vyplýva z hľadiska rozprávača - mladej robotiky Kláry. Spočiatku som sa bál že to bude niečo na spôsob Black Mirror (nič proti, ale od I. čakám niečo viac), ale našťastie to rýchlo získalo tu zvláštnu Ishigurovu exotickú polo-japonskosť plnú nedopovedanosti, pod povrchom prúdiacich emócií a oslavy všednosti, kedy príroda a fyzický svet získava formu zázraku. Navyše sa to celé nieslo v duchu Mono no aware (sentimentálnej nostalgie), v ktorom Klára i sám Ishiguro nenáhlivo sledujú neustály zánik vecí, vzťahov, spoločnosti. A pritom je to v ústrednom koncepte obety - kedy asi najviac cítiť blízkosť čohosi ako duša - silne západné. Záver je pre Ishigura typický, ale ako vždy, aj teraz ma "zložil" ako zápasník suma.

Problém so Janicaudom je nasledovný: Hľadanie teologických základov v dielach súčasných filozofov je obľúbená činnosť každého filozofického začiatočníka, ktorý je čo i len trochu podkutý v religionistike. Hovorím z vlastnej skúsenosti. Nechcem Janicauda urážať, ide mi len o to, že pri podobných vyjadreniach som opatrný, pretože aj mňa občas baví hľadať u Bakunina vplyv noumenalistov a čítať Marxa cez prizmu radikálneho protestantizmu.

Ale chápem, Janicaudovi išlo o iné. Aj v prípade metodológie by som však bol opatrný. Mne sa zdá, a odkazujem sa tu na práce Petra Práška, že ten minimalizmus a transcendencia v imanencii sú prítomné aj u zmienených autorov. Falque tu výstižne hovorí o obrate k suprafenomenalite, kedy sa skúma to, čo subjekt presahuje a konštituuje preňho zmysel sveta. Už tu teda nemáme ozveny Husserlovho silného teoretického transcendentálneho subjektu, ale to predsa neznamená, že sa tu ad hoc postulujú nejaké transcendentné entity. Nemusí ísť nutne o čisté dávanie a tvár, ale napríklad aj o Maldineyovu a Romanovu udalosť a subjektove existenciálne krízy, v ktorých ho prichádzajúce extaticky konštituuje nanovo. Ten vtip o tom, že Husserl vo svojich knihách popisoval 50. ročného nemeckého profesora filozofie je tu trefný. To, čo robia spomínaní autori je potom ani nie tak otváranie nových oblastí výskumu, ale popisovanie sveta cez prizmu úplne iného modusu skúsenosti, skôr skrz radikálnu otvorenosť voči svetu (dávaniu, udalosti, Druhému atď. atp.), ktorý ma presahuje. V tomto ohľade sa mi páči Práškov termín udalostný obrat. Zdá sa mi to výstižnejšie a je to aplikovateľné na omnoho väčšiu vzorku francúzskych filozofov.

Prečo však dávam knihe také vysoké hodnotenie? Zdá sa mi, že práve polemickosť Janicaudovho spisu, je jeho najväčšia prednosť. Otvorila tento diskurz vytrvalému skúmaniu, kontroverziám a výrazne ho oživila. Takže už len z tohto hľadiska to bolo úspešné "vrhnutie bomby" do skúmanej oblasti.

20.01.2023

Prekrásne. Neviem či to bolo prekladom, ale mal som neustálu chuť si popri čítaní sem tam poskočiť a zatancovať. Len je to nutné čítať ako pieseň. Bol v tom kúsok mladíckeho srdca plného chuti do života, neustáleho žartovania a obdivu ku kráse sveta. A aj napriek dramatickým momentom to nikdy neprestalo milovať život, a to v každej čiastočke tohto vesmíru, pričom manifestáciou tejto lásky nie je len jazyk, ale aj humor a istá nadnášajúca ľahkosť. Skutočná radosť a krása. A priznám sa, absolutórium si to pre mňa získalo najmä tým, že ide o dielo z 13. storočia. Nečakal som to.

P.S. Atmosféru tohto prekrásneho bibliofilského vydania podľa mňa výborne dotvárajú Kotrbove ilustrácie.

04.07.2022

Nietzsche akoby bol vrastený do doby vzniku, čím nepopieram nadčasovú platnosť jeho myšlienok, len sa mi zdá, že to všetko najlepšie funguje ako reakcia na dobovú "dekadenciu" a zároveň aj ako zosilnená dekadencia samotná. A keďže táto "dekadencia" pretrváva aj dnes, je Nietzsche zároveň aktuálny aj dnes, a to nielen (ako by sa mohlo zdať na základe komentárov) z pozície fašistickej kritiky spoločnosti, ale aj z pozície kritiky (neo)marxistickej (týmto pravdepodobne nahnevám mnohých ľudí), čím však určite nechcem pritakávať liberálnej snahe dávať marxizmus a fašizmus do jedného koktejlu. Nietzsche však bezpochyby slúžil v druhej polovici 20. storočia pre viacerých filozofov ako prostriedok vyhranenia sa voči Hegelovi (Foucault, Deleuze, Badiou), respektíve jeho revidovania.

Nasledujúca časť je produktom nereflektovaného "prvého dojmu" a otázok, ktoré to vo mne vyvolalo. Otázok aj preto možno chybných, pretože položených v procese zamýšľania sa. Berte ich preto s rezervou:
Ja s tunajším Nietzschem v mnohom nesúhlasím. Nesúhlasím napríklad s jeho analýzou kresťanstva, z ktorej až príliš cítim bias v podobe dobovej meštiackej, protestantskej spoločnosti, tých puritánskych moralistických babičiek, na ktoré podľa mňa reaguje. Proti tejto analýze sa potom so všetkou vervou vyhranil z katolíckej pozície Chesterton, ktorý poukázal na zúfalú zaslepenosť jeho analýz. Povedané Nietzscheho slovami, Nietzsche tu kritizuje dekadentné, neskoré kresťanstvo a bezpochyby ho kritizuje oprávnene, zanietene a podnetne, ale útočiť na takto degenerovaného, hlineného protivníka je tak trochu ako útočiť na kurín plameňometom. Ale to je možno len môj bias v reakcii na niektoré tunajšie komentáre, pretože byť dnes v Európe anti-kresťanom je tou najmenej odvážnou vecou na svete.

S čím by som sa potom chcel prieť, je jeho prehnané stavanie na čírom vitalizme, na akomsi produktívnom, a pritom seba-deštruktívnom pohlavnom pude, ktoré akoby sa so všetkou vervou rútilo životom bez ohľadu na následky. Môžem sa mýliť, ale nie je práve toto obraz dekadencie? Obraz západnej civilizácie rútiacej sa v ústrety katastrofe, voči ktorej treba postaviť extrémny liek? Nie je fyziológia a naturalizmus, na ktorých stavia, tiež jednou z línií tej "dekadentnej" spoločnosti? Nevyrástla západná veda a teda aj fyziológia na kresťanskom nominalizme (a spätnou projekciou Boha do novovekého človeka?)? Nie je Nietzscheho liek aj preto dekadentný rovnako ako naša spoločnosť? A nie je pre samotný život kľúčové, ako to tvrdia niektorí fyzici, vzdorovanie entropii? Nie je isté obrnenie sa lepšie než prosté vhupnutie horúcej lyžičky do studenej vody?

Samozrejme, takéto stanovisko je odvážnejšie, ale neznamenalo by takéto fyziologické správanie koniec-koncov ľadovo chladný, mŕtvy vesmír, pretože by sa po počiatočnom klokotaní napokon všetko čo najrýchlejšie vyčerpalo, pretože by v maximálnej miere vyžilo všetky svoje sily? A ani Nietzscheho nesmrteľnosť, o ktorej tak rád hovorí v súvislosti so svojou osobou, by neprebehla v civilizácii, ktorá by sa neobrnila pred zánikom tak ako tá naša. Práve naopak, "nietzscheáncov" boli bezpochyby plné celé "rané" dejiny a po väčšine z nich neostalo nič. Zomreli s vykynožením svojich kmeňov, a to kultúrne i geneticky. Toto Nietzscheho volanie tak potom dáva zmysel naozaj len v tej našej dnešnej, zatuchnutej "egyptskej" civilizácii, v ktorej akoby všetko zakonzervovane a pomaly umieralo, kde pobehujeme po svete pomaly v skafandroch, pretože sa tak zúfalo bojíme čohokoľvek skutočne živého i života samotného. Nietzscheánstvo je bezpochyby potrebné, až životne potrebné, ale ním podľa mňa nie je nikdy povedané všetko. Vždy mi chýba B.

Prečo potom 4 hviezdy? Pretože Nietzscheho naozaj potrebujem. Jeho kritika v mnohých smeroch naozaj tne do živého a je aktuálna aj dnes. Kladie otázky a núti k premýšľaniu o inej civilizácii, vyzýva k činu a k odvahe a tá je potrebná najmä dnes, v ére iných a pritom tak podobných puritánskych post-pubertálnych babiek. Pôsobivo deštruuje mnohé modly a tomu treba vždy tlieskať, akurát mnohé z nich nemajú hlinené nohy. A predovšetkým je táto Nietzscheho kritika prekrásna, tryská z nej život, zapácha a vzdoruje. Nietzsche bol bezpochyby génius a aj keby som s ním nesúhlasil až na kosť (čo nie je pravda, s mnohými prvkami súhlasím), 4 hviezdičky mu skrátka musím dať.

2 26.06.2022

Ak sa nemýlim, Večer trojkráľový je poslednou Shakespearovou hrou, ktorú "mi zostáva" okomentovať a spolu so Snom noci... ide o moju najobľúbenejšiu komédiu. V tomto prípade síce nevstupuje do hry tak radikálne príroda a až akési živočíšne volanie, ale o to silnejšie sa tu otvára otázka rôznych spôsobov hereckého bytia. Sledujeme tu herectvo ako stratégiu prežitia, herectvo ako tanček lásky, herectvo ako pokrytectvo (Malvolio, Ondrej) a herectvo ako omyl (dvojičky). Skrátka, sledujeme tu všetky možné spôsoby javenia sa, z ktorých následne prirodzene vyplývajú omyly, nedorozumenia, travestie a iné komické prvky. Opäť je však všetko podriadené základnému bodu, ktorým je práve dvorenie a láska ako istý typ performatívneho prežívania, stávania sa iným, zdvojovania. Opäť tu tak nejde len o klam a prázdnu hru, ale o hru, ktorá akoby bola podmienená, pretože človek bytostne tiahne k druhému a vzdáva sa pritom sám seba.

Súčasne je to však aj hra silne moralistická, pretože uprostred tohto herectva, ktoré tiež môže byť istou vedomou stratégiou s možnosťou pokryteckého klamania, sa ukrýva aj možnosť prostého "prezliekania kabátov". Pravda a lož tu potom má základ v tom, čo považujeme za prosté javenie sa a odhaľuje sa pri herectve buď ako na manipulovaní alebo ako odovzdaní sa. Shakespeare bol v tomto zmysle pragmatik (vo filozofickom zmysle-slova). A odovzdanie sa je okrem samotnej lásky k opačnému pohlaviu, ktoré prichádza na záver, prítomné práve aj v rodine, ktorá má (podobne ako v Komédii omylov) schopnosť prekročiť priúzku individuálnu interpretáciu a dosiahnuť k nadindividuálnej interpretácii a odhaliť pravdu. Až keď sa Viola stretáva so Sebastiánom, môže nastať celistvé rozprávanie príbehu, dovtedy ide len o neucelený fragment, ktorý spôsobuje komplikácie. Indivíduum je bez spoločnosti v tomto smere nič, pretože ak nehrá s druhými a hrá len sám so sebou, dostáva sa do solipsistického šialenstva, samo-onanie (Malvolio).

Shakespeare tu zároveň dosahuje istý jazykový vrchol. Už tu nie sú tie horúčkovité výtrysky mladíckej kreativity, ale ešte to nie je ani neskorý Shakespeare. Básnictvo tu potom získava podobu bez ozdôb a ornamentov, akoby sa zvnútornilo a plynulo ako zdanlivo pokojná, ale pritom mohutná a pod povrchom prekvapivo mocná rieka. Obrazy sú tu akési celistvejšie, zaberajú väčšie plochy, jazyk nie je síce ornamentálny, ale pritom sa hrá so slovami na sofistikovanejšej úrovni. Toto je vskutku vyzretý, vrcholný Shakespeare a jeho dramatické majstrovstvo (čo sa komédii týka) tu dosiahlo vrchol.

Na Otca Goriota som si spomínal ako na jednu z tých zatuchnutých kníh z čias povinného čítania. Návrat k nej bol v prvom momente oslňujúci. Balzac bol vynikajúci štylista, ktorého knihy sú aj preto "plné". Pod plnosťou tu myslím to, že realistické opisy prostredia a spoločnosti sú tu "naplnené" aj spôsobom písania, ktorý sám dokáže sprostredkovať niečo z parížskeho sveta a oslňovať svojou nádhernou výrečnosťou. Čitateľ tak nedostáva len suchý popis, ale aj samotné prostredie a konanie postáv tu vďaka výbuchom štylistickej kreativity získavajú punc niečoho podmanivo zábavného - skrátka, cítime tu neustále obrysy toho veľkého parížskeho oceánu. V tomto tak Balzac s ľahkosťou poráža napríklad takého Dickensa.

Najviac ma však zaujal samotný vzťah Otca Goriota a jeho dcér. Až dodnes som mal zafixovanú tú interpretáciu, ktorá tvrdí, že v Otcovi Goriotovi ide o vzťah nevďačných dcér k milujúcemu otcovi. Lenže ja tu necítim len aktualizáciu learovského archetypu (ktorý bol taktiež komplikovanejší - pozri môj komentár k Learovi), ale aj obrysy Timona Aténskeho. Otec Goriot bol tragickou postavou nie preto, že bol dobrý a opustený, ale preto, že svoje dcéry zle vychoval, vštepil im prospechárske hodnoty, a práve tieto prospechárske hodnoty ho neskôr zradili, podobne ako zradili Timona uprostred aténskej spoločnosti. Všetko vo svojom živote premenil na dar, obvykle peňažný, a aj preto sa dcéry domnievajú, že práve toto je láska. A aj preto premenil každý svoj spoločenský pohyb na finančnú transakciu - on sám je jedno veľké vrece peňazí, za ktorým sa už neukrýva nič viac. Z tohto hľadiska je tá hra o radikálnej premene spoločnosti, ktorá prichádza s rozmáhajúcim sa kapitalizmom, ktorý kriví vzťahy, rozleptáva hodnoty i samotné základy spoločnosti, a ktorý, keď sa prepojí na klasický neduh šľachtickej spoločnosti - pokrytectvo a boj o prestíž - získava zápach mestskej stoky.

Na rozdiel od Timona - a práve tu tá Goriotova tragédia vrcholí - však svoje dcéry nedokáže prestať ľúbiť, nemôže ujsť do jaskyne a zavrhnúť svet ako Timon, musí sa naopak ako Tantalos neustále pozerať na objekt svojej túžby, ale nikdy sa ho nebude môcť dotknúť, nikdy sa nebude môcť napiť. Uvedomuje si svoj hriech (rozmaznanie dcér a ich prospechárstvo), ale podobne ako závislý človek mu nedokáže uniknúť. A tak sa jeho život stáva pomalou, ale nevyhnutnou sebadeštrukciou - vyprázdňovaním, pretože jeho sily sú prepojené s peniazmi. A aj preto som na záver cítil zvláštnu zmes ľútosti, nahnevanosti, pochopenia i rozhorčenia. Ten extrémny pátos tu vyvažovala až akási antická či biblická nevyhnutnosť, ktorá tomu dodávala skôr etický, než rýdzo emocionálny rozmer a poukazovala presne na tú "ľudskú komédiu", o ktorej Balzac písal.

4 24.06.2022

Macbeth je jedna z takých tých najklasickejších Shakespearových tragédií - v zmysle napĺňania druhových pravidiel. Podobne ako Oidipus, aj Macbeth je panovník, ktorý spoznal svoju nepeknú budúcnosť a myslel si, že naňho nemôže mať dosah. U Macbetha aj u Oidipa išlo o zlú interpretáciu proroctva vo vzťahu k realite. Aj preto akoby sa obaja rútili do pažeráka strašného konca. Samozrejme, Macbeth nevzbudzuje ľútosť ako Oidipus, všetko zlo si zavinil sám, a aj z toho dôvodu je Macbeth-hra eticky jednorozmernejšia, tzn. Macbethov osud nie je nerozlúštiteľným paradoxom. Povedané inak - Macbeth je rane-moderné indivíduum, ktoré sa slobodne rozhoduje, a ktoré požiera vlastná ctižiadostivosť, Oidipus je človek, ktorého osud bol doňho vpísaný dedičným hriechom a rozhodnutím bohov, je stratený a túžobne hľadá pôdu, na ktorej by mohol "normálne" žiť. (...) Lenže tam, kde hra stráca na etickej komplikovanosti, až neriešiteľnosti, získava navrch Shakespearova unikátna básnická vízia, ktorá akoby nikdy nebola mocnejšia. Táto moc tu pramení práve zo zrejmosti, až žánrového ťahu na bránu, kedy z močarísk vychádzajú temné tiene a zabaľujú slová do poeovsky ladených symbolov a metafor. Shakespeare tu nenarába so žánrami ako eklektik, skôr ich prekračuje zintenzívnením. Rozhodne mi to atmosférou a silou obrazov pripomenulo to najlepšie z romantického hnutia, napríklad taký Máchov Máj alebo Southeyho Baladu o Mary. (...) Zároveň sa mi však zdá, že aj v tejto hre vyvstáva ústredná Shakespearova téma - problém herectva. Macbeth je tu hercom na javisku sveta v tom zmysle, že dostal noty, číta svoju hru na svete, číta o tom, čo môže byť, ak vykoná to a ono. Akoby dostával do rúk režisérske pokyny, a to nielen od čarodejníc, ale aj od Lady Macbeth. Otázkou, pred ktorou stojí je, či zostane Macbethom, človekom akým bol doteraz, alebo sa začne správať podľa pokynov režiséra a začne hrať hru, o ktorej definitívnom konci nemá tušenia. Macbeth si neuvedomuje, že táto hra nemení len príbeh jeho života, sled udalostí, ale aj jeho samotného. Že do jeho duše vpisuje ctižiadosť postavy, ktorú sa odhodlal hrať. Neuvedomuje si teda, že táto snaha stať sa kráľom v zmysle Boha, absolútnym indivíduom, ktoré, akonáhle dosiahlo na najvyššiu priečku, môže rozhodovať o behu sveta, ovládnuť svoj svet, predikovať, ale že bude podliehať tým istým náhodám, tým istým poryvom sveta, výčitkám svedomia ako všetci ostatní. Predovšetkým ho však zradí samotná ctižiadosť, ktorá ho priviedla na vrchol. Chce byť seba-tvorca a pritom je radikálne vrhnutý do sveta, do istého poriadku, ktorý sa síce snaží oklamať, ale pritom klame jedine sám seba. (...) A práve preto obsahuje táto jeho "hra" tragické jadro. A práve preto obsahuje toto tragické jadro "hra", ktorú hrá každé moderné indivíduum. Novoveký subjekt (akýsi machiavellista) sa tu postavil nad beh sveta a myslí si, že sa stal alebo môže stať absolútnym vládcom nad osudom, nad svetom a nad časom, ale nie je to tak. Novoveký človek sa podobne ako Macbeth stal kráľom a hoci mu všetky proroctvá počas celých storočí zvestovali a zvestujú tragický koniec, zaslepene sa rúti v ústrety svojej vlastnej záhube a pritom sa chlácholí myšlienkou na to, že predikuje. Shakespeare tu podľa mňa (cez svoju obľúbenú kritiku Machiavelliho) kritizuje práve tento aspekt zrodu moderného indivídua.

Všetko, celý čitateľský zážitok, stojí (a padá) v prípade antiky na preklade a na tom, či prekladateľ dokáže hru interpretovať aj pre dnešného čitateľa. Rozhodne sa radšej pre dôkladnú rešerš, najpresnejší preklad, najpresnejšie metrum, neskreslené referencie, ktoré vám v komentároch vysvetlí? Alebo skôr pre hru, ktorú si vychutnáte ako nestarnúci príspevok do žánru, čo si však vyžaduje aj možné skreslenie (pretože zosúčasnenie) jazyka? V prípade Aristofana sa vždy prikláňam skôr k druhému táboru. Predsa len, pri komédiách a najmä pri fraškách očakáva človek pomimo štylistického, satirického a etického potenciálu, predovšetkým komiku. A komika, ak použijeme klasickú poučku, stojí na tom, že postavy sú "nižšie" než čitateľ - hlúpejšie, lakomejšie, amorálnejšie atď. Ak však postavy hovoria nezrozumiteľným jazykom, len veľmi ťažko sa čitateľ dostáva do takéhoto "povzneseného módu", pretože musí lúštiť obsah ich slov v komentárovej časti. Postavy vyhrávajú.

Aj preto odporúčam preklad Vojtecha Mihálika, ktorý sa s tým nepáral a prišiel ani nie s prekladom, ale s interpretáciou. Aj vďaka tomu som si Lysistratu vychutnal ako totálne oplzlú, šťavnatú a nekorektnú frašku o súboji pohlaví, z ktorého sa ten politický rozmer cielene zmazáva, aby o to viac vytryskol sexus. Zostáva tu potom presne to fraškovité jadro, v ktorom je absolútne jedno či ste kráľom, vojačkou, mužom, ženou, pretože "sranda musí byť" a čím vyššie a pevnejšie je tabu, tým viac ho treba ponoriť do špiny a vysmiať sa z neho v stave absolútnej anarchie, kde sú všetky stereotypy zosilnené fašiangovými maskami a nikomu to nevadí, pretože všetci vieme, že si to napokon zlíznu všetci. Práve v tomto sa potom objavuje ten Aristofanov emancipačný potenciál - ženy sú tu potom naozaj na jednej línii s mužmi a stávajú sa tu aspoň ako-tak "spoločensky relevantným" hlasom, aj keď len cez svoje telo. Avšak v aténskej situácii, keď žena naozaj nebola považovaná za občana (čo bolo ďaleko dôležitejšie než dnes) a teda predpokladám, že ani za plnohodnotnú ľudskú bytosť, bezpochyby môžeme túto hru považovať za dobovo odvážne a emancipačné stanovisko. Samozrejme, z dnešného pohľadu to už bude takmer neodhaliteľné (a nielen kvôli dobovému posunu, ale aj z dôvodu ústupu fraškovitosti ako náhľadu na svet) a aj preto pravdepodobne neprijateľné.

4 22.06.2022

Mizantrop je za mňa zatiaľ tou najlepšou Moliérovou hrou (z tých najslávnejších som nečítal Tartuffa a Dona Juana). Ak mám v Moliérovi s niečím problém tak rozhodne s istou šablónovitosťou jeho komédií/frašiek (napr. Zdravý nemocný, Mešťan šľachticom, Scapinove šibalstvá), kde sluha satiricky odkryje predsudky a exponované neresti svojho pána a umožní mladému páru páriť sa. Problémom je v týchto prípadoch obvykle jednoznačnosť, až istá moralistická didaktickosť, ktorú Moliére využíva na satirizovanie (týka sa to aj Lakomca). Boj dobra so zlom, či skôr hlúposti s múdrosťou, a to najmä v komédii, umožňuje len naratívny, nie dramatický konflikt vo vnútri samotnej postavy. A absolútne tu potom absentuje súboj dvoch rovnako silných stanovísk.

Mizantrop taký nebol, pretože Alcest je tu figúrou rozporuplnou, dajú sa k nemu cítiť aj sympatie, dá sa ako postava pochopiť aj vo svojej exponovanosti, vo svojej vzbure. Jeho čiastkové postrehy sú mnohokrát brilantné, najmä keď sa posmieva druhoradým básnikom, keď odhaľuje pokrytectvo dvorskej morálky, keď demaskuje svoju milovanú. Kritika tu nie je nástrojom len Moliéra-autora, ale aj Alcesta - samotnej postavy - a to je význačný posun. Samotný Alcest je tu totiž lakmusovým papierikom dobovej spoločnosti a nutnosti reagovať na ňu. Celé to organicky vyrastá z opisovaného sveta. Samozrejme, jeho vzbura a snaha o morálnu čistotu je smiešna, a krásne sa to ukazuje práve na jeho láske k necnostnej žene, kde práve láska preráža jeho svetonázor a robí ho bezcenným. Mimochodom, to bol moment, kedy Alcest dostal možnosť inak uchopiť svoj pohľad na svet. Akoby si tu teda Moliére strieľal zo svojho vlastného moralizovania.

Čo je však na tejto hre fascinujúce je práve isté životné jadro. Oproti Timonovi, ako ho spracoval Shakespeare, tu sledujeme iný pohľad na mizantropiu. Timon bol zaťatý a neschopný odstupu od svojho osudu a od peňazí. Aj napriek smiešnosti to bolo nešťastné, a pri Timonovej povahe aj bezvýchodiskové a práve preto didaktické. Tu vidno istú mieru v pohľade, schopnosť brať život menej vážne, schopnosť povzniesť sa nad predsudky. Filozofický súboj o svet a o morálku - a ten súboj tu je práve preto, že obe strany majú do istej miery pravdu, sú vo svojich argumentoch podobne silné - tu je stále vedený v miere, v ktorej je možné žiť na svete, pretože aj samotný Alcest má prečo žiť, nie je až taký extrémista ako Timon a ani jeho okolie nie je až také extrémne. Aj preto na záver zostáva možnosť komunikácie a aj preto je Alcest životnejší než Timon. A aj preto je Mizantrop naozaj výborná komédia s istými tragickými kontúrami a konfliktom dvoch silných stanovísk - je totižto plná života a skutočnejších postáv so skutočnými argumentmi.

Výborná hra. Sartre tu vytvára úchvatnú parafrázu na Aischylovu Oresteiu, plnú nesmierne mocných obrazov (muchy), filozofických dišpút o povahe človeka a hlavne ústredného konfliktu medzi človekom a bohom. Najkrajšou postavou tu však bola bezpochyby Elektra, v ktorej jedinej drieme skutočná tragédia, a to tragédia medzi vrastenosťou do prostredia (túto vrastenosť Orestes - svetobežník - nemá) a túžbou oslobodiť sa, ktorá nikdy nemôže byť naplnená. Elektra je ako postava jediná skutočne antická, jediná prežíva skutočný konflikt.

Nasledujúca časť bude zmätená, sú to len poznámky v mojom čitateľskom denníku, ospravedlňujem sa za to:

U ľavicového, ateistického intelektuála, akým je Sartre, ma však zaujala najmä jedna vec. Akokoľvek protikresťanská, táto hra hovorí o príchode Krista, ktorý na seba vzal hriechy sveta, oslobodil ľudí od "pomstychtivej" tváre starozákonného Boha a s ohňom a mečom im vybojoval... slobodu. Skrátka a dobre, ukážkový príchod nadčloveka - ako to v prípade Krista povedal i Nietzsche. Pre mňa osobne prekvapivé, a to aj keby to bolo len na úrovni Fryeovho Veľkého kódu - čiže akéhosi civilizačného podložia. Sartre tu teda vytvára obdobný obraz príchodu nadčloveka, ktorého sloboda ho vytrháva zo sféry božských zákonov a prírody (keď dnes sledujeme, kam táto "sloboda" vo vzťahu k prírode vedie, už to zrazu neznie tak sexy, však?), a ktorá mu umožňuje stať sa slobodným zákonodarcom svojho vlastného života. Človek sa tak vskutku stáva Bohom, vo vzťahu k okolitému svetu totiž má, ako by povedal Kant, všetky práva a žiadne povinnosti, teda, okrem tých, ktoré si vyvolí on sám, svojim slobodným, suverénnym činom. Orestes preto nemôže zažiť diskrepanciu. (...) Tento Sartrov pohľad vháňa do života Oresta neantický prvok, ktorý so sebou prináša táto sloboda a suverénnosť. Je ňou samota a neznesiteľná "ťaživosť" bytia. Už to nie je súboj človeka s osudom a s bohmi, už je to len súboj Oresta s vlastnými rozhodnutiami a činmi a teda so sebou samým - súboj medzi falošným, neautentickým tlakom okolia a vlastnou, autentickou potenciálnou suverenitou. Už tu teda Sartre hovorí, že peklo sú tí druhí. A súčasne sa tu ozýva niečo z Dostojevského a z troch otázok Veľkého inkvizítora, ktorý Krista konfrontoval s tým, že od človeka žiada príliš veľa. (...) To, že Sartrova filozofia tu zvádza k týmto klasickým metafyzickým témam však naopak nie je vôbec prekvapivé. Ako to povedal už Heidegger, Sartrov existencializmus nie je, aj napriek deklamáciám, žiadnym vystúpením proti tradičnej metafyzike, je jej dôsledným uskutočnením. Skrátka a dobre - ukážkový Hegel. Skeptický učiteľ (tu vychovávateľ) musí byť tak ako skeptický subjekt prekonaný subjektom absolútnym, a to v akte akéhosi stávania sa. (...) Nuž a v neposlednom rade, ako syntéza všetkých týchto prvkov, mi na myseľ vyvstávala táto Nietzscheho téza: “Zahynuli ste pod nákladom, ktorý nemôžete uniesť ani zhodiť? ... Prípad filozofa.“ Áno, Orestes bol pre mňa v tomto smere aj filozofom, a to filozofom hegelovského typu, ktorý prostredníctvom svojho slobodného činu a sebauvedomenia, prekračuje prvé dve fázy dialektiky (zvieraciu/téza/občania i skeptickú/antitéza/vychovávateľ) a v syntéze sa svojim konaním stáva absolútnym subjektom, absolútnym vedomím, subjektom dejín. Takáto suverenita tu však zostáva až potom a až vďaka tomu, že boh bol, ale už nie je, zostala len idea a človek sa ňou vďaka myšlienkovej operácii stal (resp. stáva). Takáto vypätá novoveká subjektivita vzniká práve prevzatím božského pohľadu do človeka, jeho zbožštením. A azda práve preto sa tu zjavuje ten Kristus... A azda práve pre toto sa so Sartrom neviem stotožniť - som skôr na strane Elektry a vlastne aj som Elektrou, akurát s tým rozdielom, že si tú svoju tragickú situáciu a roztrhnutosť uvedomujem.

3 17.06.2022

Konceptualizácia zúfalstva. Beckett uzatvára istú líniu moderného európskeho uvažovania, a to tú, ktorá sa snažila siahnuť až na dno, na nihilistické prázdno post-kresťanskej civilizácie, a vyzdvihnúť ho na svetlo. Ničota, depresia, nemohúcnosť, chlad, neschopnosť vymaniť sa z blúdneho kruhu, uzatvorenosť. Nejestvuje žiadna nádej, zostáva len chirurgický cynizmus. Cválame na prázdne v ústrety nezmyselnému zmaru (cítim tu Turínskeho koňa). Nič nemá zmysel, zostávajú len "slová, slová, slová". Zároveň Beckett doviedol svoj jazyk až k akejsi základnej zrozumiteľnosti, to znamená do stavu, v ktorom sú vety a slová síce prosté a zrozumiteľné (na rozdiel od Finnegans Wake), ale zároveň sú vyprázdnené a odtrhnuté od svojich významov a fenoménov. Už nič neoznačujú - sú to len výkriky, ktoré znejú, aby sa niečo hovorilo. Posledná obrana voči všetko-prenikajúcej nihilizácii a samote. Z toho potom vyplýva Beckettova lákavosť pre interprétov. Ešte tu vidno základné symboly európskej kultúry, ale tie sú rozostrené. A tak je to aj s významom celej hry. Istý je len pocit, ale snaha interpretovať ideový základ hry uniká. Je to však podmanivé snaženie a stojí to za to - tak ako všetky snahy hľadieť na svet stojac na pleciach obra. (...) A aj keď to tak mohlo vyznieť, ja netvrdím, že sa v totálnej skepse nedá ísť ďalej, akurát po Beckettovi to už pôsobí akosi nedôležito. A práve preto musela prísť postmoderna. Už nebolo kam ísť. (...) A poza toto všetko, v dlhých monológoch sa odhaľuje prekvapivý básnický cit, ktorý strohé vety pretvára na akési lyrické mumlanie pokazeného stroja, ktoré je krásne práve vo svojej sizyfovskej snahe niečo povedať. Akoby sa tu zrazu objavila reč vytrhávajúca sa z podmanenia subjektom, snažiaca sa žiť a osamostatniť sa. Spev zúfalého sveta.

2 05.06.2022

Zlé časy boli postavené na ústrednom konflikte dvoch prístupov k svetu - utilitaristickom a sociálne-kresťanskom - a teda na konflikte ideovom. Z tohto hľadiska ide o sociálny román v tom pravom slova-zmysle, keďže rozprávanie sa tu rozplýva medzi skupinu postáv a sociálne a ideové problémy (napr. problémy výchovy), tu získavali tak trochu navrch nad obvykle utvorenými a pevnými charaktermi. Súčasne ide o najkonzistentnejší Dickensov román, pretože táto ideová kostra uzatvára životy ľudí do pevného celku. Lenže tu mi chýbala práve tá akási Dickensova rozporuplnosť, kedy vzniká pnutie medzi sociálnom a jednotlivcom, medzi rozprávkovosťou a spoločenským determinizmom (atď.) v samotnej štruktúre románu. Toto sa síce presúva z celkovej štruktúry do psychológie postáv, čo mnohí budú považovať z krok vpred, pre mňa to však tak-trochu stráca na zaujímavosti, pretože práve z tej štrukturálnej medzery podľa mňa vychádza krása i originalita Dickensových románov. Na druhej strane, páčilo sa mi, že sa Dickens nebál doviesť príbeh až do negatívnejších konzekvencií. A stále tu pritom zostáva priestor pre karikatúru, schopnosť vytvoriť mimoriadne živý obraz prostredia a ďalšie kvality, ktoré sprevádzajú Dickensa počas celej kariéry.

03.06.2022

Ďalšia Shakespearova hra, v ktorej hrá hlavnú úlohu herectvo, v tomto prípade sociálna konštrukcia rolí. Aj tu, podobne ako v Hamletovi, stojí v strede celej hry otázka: čo je človek? Kráľ Lear a spolu s ním i divák či čitateľ sa podobne ako Hamlet zoznamuje s istým negatívnym typom herectva, ktoré prevláda v tunajšej dvorskej spoločnosti. Je ním pokrytectvo - pokrytectvo jeho dcér a ich manželov (a vo vedľajšej linke i Edmunda), ktoré svoje skutočné city skrývajú za maskami. Hrajú ich. Potiaľto tradičný obraz, že hranie je niečo falošné.

Lenže potom sú tu aj iné role, napríklad Learova rola otca a najmä kráľovský majestát. Táto rola, ktorú Lear do istej miery hrá, respektíve do ktorej sa vteľuje, dáva jeho životu jasný zmysel. Lear sa domnieva, že túto svoju hru môže hrať aj v starobe, potom, čo sa vzdá svojej moci a symbolov majestátu. Jemu nejde o otcovskú lásku, on si chce kúpiť kráľovskú úctu svojich dcér. Identifikoval sa s rolou kráľa a svoju rolu otca odhodil bokom. A práve v tom spočíva Learova zásadná chyba. Lear si neuvedomil, že rola kráľa sa nespája s jeho osobou, ale so samotnou korunou (ako to Shakespeare krásne ukázal v cykle svojich historických hier), ktorá je tou rolo-tvornou inštitúciou. Naopak, to jediné, čo v prípade Leara mohlo pretrvať až do jeho smrti, je jeho rola otca, ktorú odvrhol ako niečo nepotrebné.

A tu sa zrazu Lear, keď odvrhol dcéru a dcéry odvrhli jeho, ocitol pomimo všetkých rolí, mimo spoločnosti, nahý, vystavený svojej vlastnej prirodzenosti. A objavil, že v prirodzenosti, že za všetkými rolami, sa ukrýva len šialené besnenie, ktoré má moc roztrhať človeka na kusy. Že osamotení a bez rolí blúdime bezúčelne svetom a dostávame sa do pozície opusteného a odvrhnutého zvieraťa. Tá príroda a búrka tu sú symbolické a zároveň nie sú. Príroda tu (prekvapivo) nie je útočiskom ako v iných Shakespearových hrách, ale pustatinou, ktorá odzrkadľuje a zároveň spoluutvára nešťastie osamelej duše. Človek je pre Shakespeara sociálnym tvorom, ktorý je určovaný jeho rolami.

Lear si tu skrátka potrebuje prejsť peklom osamelosti a absolútnej skepsy ohľadom svojho predchádzajúceho života. Toto radikálne prehodnotenie rolí muselo prísť, aby sa v závere mohol opätovne spojiť s Cordeliou, ale už nie je v pozícii kráľ-poddaný, ale v pozícii otec-dcéra. Lenže Lear svojimi rozhodnutiami a kráľovskou spupnosťou, absenciou otcovskej láskavosti, rozpútal búrku, ktorá ho zasiahla aj po tejto obrode. Jeho prerod prišiel prineskoro, čas bol vykĺbený. A jediné, čo mohlo zachrániť spoločnosť, opätovne vsadiť čas na miesto, bola obeť dvoch bezbranných a v závere čistých duší. V tom pre zmenu tkvie spirituálna sila Kráľa Leara. Uprostred dvorského pokrytectva a machinácii sa zrazu objavuje skutočný úpenlivý cit strhávajúci všetky masky. Skutočná láska, ktorá role zapĺňa zvnútra a vytvára akési slnečné jadro pretrhávajúce mračná.

Mikuláš Nickleby je zatiaľ tou najslabšou knihou od Dickensa akú som mal možnosť čítať. Najhoršie je, že Dickens tu nie je ani dobrý rozprávač. Kniha sa žánrovo rozpadáva na dve časti, mnohé kapitoly niečo načrtnú, akoby ich chcel Dickens neskôr rozpracovať, ale zostanú len akýmsi podivným, nerozvinutým a pre príbeh nepotrebným nápadom (napríklad tá časť o kuriéroch), prípadne mnohé postavy, ktoré sa v priebehu deja vytratia a zabudne sa na ne (čo u Dickensa nebýva zvykom). Postavy, najmä tie hlavné, sú až príliš ploché a neživotné. Ralph Nickleby nie je ani zďaleka taký zaujímavý a charakterovo rozvinutý ako Scrooge (pritom občasné snahy o poľudštenie charakteru tu boli, žiaľ, vyšumeli do prázdna). Mikuláš pre zmenu nemá žiadne výraznejšie osobnostné črty, ani zaujímavo sa rozvíjajúcu pohnutú minulosť. Ale týka sa to aj niektorých vedľajších postáv - najmä Franka a Madeliny. Zdá sa mi skrátka, že rozvíjanie hlavnej dramatickej línie tu bolo na Dickensove pomery až zúfalo chabé, čo je však pochopiteľné, keďže išlo o prvý veľký Dickensov román s ne-epizodickým príbehom.

Stále tu však zostávajú línie vedľajšie, či už príbehy, ktoré si rozprávajú pútnici v hostinci, mnohé drobné karikatúrky, ktoré sú tak ľudsky neurčité, čiže ani dobré, ani zlé, sem-tam neznesiteľné, ale vždy zaujímavé a hlboko pravdivé vo svojej typológii, schopnosť zamerať sa na a vystihnúť dobové neduhy a hlboký súcit s trpiacimi a tiež Dickensov talent na zachytenie genia loci daného miesta. Všetkému tomu za mňa kraľuje pani Nicklebyová a krásne vystihnuté divadelné prostredie. Skrátka, silné je tu všetko to, čo pretrvalo z Pikwickovcov a Olivera Twista, tu je vidno pretrvávajúce Dickensove kvality počas celej jeho tvorby. Ten nový prvok v podobe košatého (140 postáv) a pevne previazaného rozprávania o boji ľudí za spásu svojich duší, sa ešte len rozvíja a najväčšiu veľkoleposť dosiahne až v druhej polovici kariéry. A práve preto mám radšej prvý diel Mikuláša Nicklebyho, pretože ten sa cielene oddáva epizódkam, črtám, karikatúram a pútnickým príbehom.

24.05.2022

Uprostred kapuleto-montekovských močarísk, v ktorých prehnitá česť a krvná pomsta sťahujú všetko oduševnelé do svojich útrob, sa rodí láska mladícky vášnivá a čistá. Iná ani byť nemohla pretože uprostred močarísk sa všetko vášnivo a túžobne rodí a žije, akoby vedelo, že o chvíľu zhnije. A aj preto je pre nás, polo-nesmrteľných posledných ľudí, tak ťažké sledovať ju. Absentuje tu cynizmus, skepsa, odstup, prítomný pre nás - otrlých a starých už v okamihu zrodu. Mnohí tu hovoria o nerozume a kritizujú Vavrinca, ale on len túži po prírode a uvedomuje si, že jar, akokoľvek je to nerozumné, sa musí prebudiť, prekypieť životom, a to aj s vedomím, že o malú chvíľu odkvitne, zvädne a umrie. Je ako záhradník, ktorý sa teší z každého vyrasteného kvietku, a ktorý si uvedomuje tú bytostnú chuť po živote i po smrti, skrátka po vášnivom žití, ktoré nehľadí na dôsledky, pretože okrem samotného žitia, ktorým je aj láska, na ničom inom nezáleží. Radšej žiť s vedomím smrti, pretože aj smrť je tu životom a bez nej by nič nebolo úplné, než sa naveky pozerať na pretrvávajúcu zakonzervovanosť - zastavený čas mrazničky nesmrteľnosti - po akej túži moderná bytosť. Vavrinec, paradoxne, napokon žiadnu chybu nespravil, skôr naopak. Chybil, keď sa domnieval, že chybil.

Vášeň sa tu stáva ústredným princípom, ktorý kontaminuje reč nespútanou záplavou metafor, prerážajúcou a prelievajúcou sa cez mustru petrarkovského sonetu, vysmieva sa jej a spieva úplne novým jazykom. Spev, áno, spev je tu kľúčový. Akoby si dnes nikto neuvedomoval, že Shakespearovo divadlo je skôr akousi obdobou operného recitálu, než obdobou deklamatívnej drámy 20. storočia, na akú sme obvykle zvyknutí (aj prostredníctvom filmov). A nikde to nie je dôležitejšie než práve v Rómeovi a Júlii, nikde totiž slovo viac nepozýva do spevu a tanca. Nikde slovo viac netúži vymaniť sa z účelnej každodennosti a skutočne ožiť - rovnako ako tá príroda i dvaja milenci. Shakespeare tu hovorí: Celý svet spieva, ale aby si to mohol počuť, musíš sa oddať životu. Vstúpiť do rizika. Žiť tvárou v tvár smrti a s frenetickou vášnivosťou ako zamilovaná vínna muška.

A aby toho nebolo málo, stáva sa to aj kľúčovým formálnym princípom. Život vínnej mušky tu núti Shakespeara, aby čas vo fiktívnom svete hry zhustil do niekoľkých hodín. Rozprávanie cvála a bleskovo preskakuje akty od zamilovanosti, cez svadbu, až po naplnenie. A aj preto postavy vo svojich výpovediach skracujú časové celky, čím akoby ešte poháňali Shakespeara, naznačujúc, že je príliš pomalý. Všetko uteká vpred a desí sa len toho, že neprežije každú jednu sekundu v láske k druhému, v láske k svetu, pretože takáto sekunda znamená "tis twenty years till then".

Videl:
Divadlo: 1x
Film: Rómeo a Júlia (1968), Rómeo a Júlia (1996)