Macvosik komentáře u knih

Pri tejto hre som si nevdojak spomenul na úbohého Oidipa, ktorý svojim vzdorom proti osudu paradoxne vbieha osudu do rúk, vyspí sa so svojou matkou a zabíja svojho otca. Oči boli tým médiom, cez ktoré skúmal svet a ktoré ho pri interpretáciách viackrát zradili, pretože to čo videl, nebolo tým, čím si myslel, že to je. Niečo podobne tragické sa stane aj Leontovi. Leontes sa snaží interpretovať deje prebiehajúce v jeho blízkosti, deje, ktoré videl "na vlastné oči", ale práve táto interpretácia ho zrádza. Či skôr prílišná dôvera v tieto svoje schopnosti. Za všetkým čo Leontes robí, som videl individualitu, ktorá je presvedčená o vlastných schopnostiach čítať beh sveta a to až do tej miery, že stráca dôveru v druhých. A nielen v ich pohnútky, vlastnosti a schopnosti, ale aj interpretácie (napríklad interpretácie orákula). Leontes nečaká, nie je schopný trpezlivo vyčkať, vyčkať na správny čas, vyčkať na druhých, ale okamžite koná. Má príliš veľa pýchy a príliš málo mravnej sily. Aký to rozdiel oproti Hermione, ktorá bola schopná 16 rokov trpezlivo vyčkávať na to, kým sám čas odhalí všetky skutočnosti a vynesie na svetlo pravdu. Hermiona je tu opakom kráľa, pretože sa podriaďuje behu času a trpezlivo a s pokorou znáša celú tú masu krutostí, ktoré sa znášali na jej hlavu. Trpezlivo čaká na interpretáciu samotného času.

A podobne sú na tom aj ostatné postavy. Okrem už klasickej Shakespearovej témy prírody, ktorá sa tak úzko spája s jeho pastorálnymi hrami, ako aj témy herectva, hrania rolí, sveta ako divadla, v ktorom sa každý prezlieka, sa tu dostáva na svetlo práve táto otázka nesprávnej interpretácie behu sveta. Polyxenes odmieta chudobnú vidiečanku pričom netuší, že ide o princeznú. Florizel sa so svojimi zámermi zverí cudzincovi, pričom netuší, že je to jeho prezlečený otec. Žiadna z postáv nie je skutočne schopná čítať skutočnosť a zaostáva so svojimi interpretáciami za okolitými dejmi. Jedinou akousi istotou sa tu opäť stáva príroda, v ktorej možno hľadať únik, pretože ona nemanipuluje a neskrýva sa.

A tak bol skutočnou a hlavnou postavou tejto hry naozaj ten čas, ktorý jediný dokáže vyniesť na svetlo pravdu, pretože tá sa medzi ľuďmi akosi rada skrýva. Tento čas nám hovorí, že nemáme príliš dať na prvý dojem, že nemáme skočiť hneď po prvej dostupnej možnosti výkladu, a nemáme sa snažiť príliš rýchlo interpretovať pohnútky druhých, pretože až s časom prichádza na svetlo sveta pravda - dovtedy sme len v zajatí svojich predsudkov a manipulácií. Mali by sme byť Hermionami, pretože trpezlivosť a viera nielen ruže, ale aj pravdu prináša.

Divadlo: LSS (2021)

1 27.03.2022

Pri tejto hre si treba uvedomiť jedno: v alžbetínskych časoch boli popri divadle obľúbenými zábavkami Londýnčanov mučenie medveďov, kohútie zápasy a verejné bičovanie žien. Nehovoriac o tom, že v neskorších dekádach bolo Skrotenie čertice často pretvorené do ešte patriarchálnejších adaptácií než je to v texte. V neposlednom rade treba spomenúť aj to, že aj samotný koniec s Katarininým podriadením sa Petruciovi možno zahrať ironicky, nadnesene, s otvoreným výsmechom. To aspoň na úvod na obranu. Na druhej strane však rozumiem aj rozhorčeniu divákov a teoretikov. Napríklad Norman Marshall považoval túto hru za nevtipný, trápny, až desivo odporný odpad, ktorý by sa mal hrávať čo najmenej, a to rozhodne nebol žiadnym radikálnym feministom (písal sa rok 1957).

Obhájiť Shakespeara však možno aj inak. V prvom rade si treba uvedomiť pre koho hrá v tejto hre herecká skupina toto divadlo (čiže hru v hre), tzn. koho musí zaujať. Rozhodne nejde o útlocitného džentlmena, ale opitého štamgasta z tých najnižších vrstiev obyvateľstva, z ktorého si herci robia cielene srandu a ktorého hrubosť si uvedomujú a prispôsobujú mu samotnú tému hry. A tu sa potom dostáva do Shakespearovej hry prvok absolútnej relativizácie. My dnes nedokážeme určiť, v akom tóne a s akou tendenciou Shakespeare písal hru. Pokojne to mohla byť satirická kritika dobových neduhov v prístupe k ženám a upozornenie na nízkosť hrubosti, a to práve skrz hrubú, až antagonistickú postavu drotára, ktorý je s hrou zviazaný. Dokonca si myslím, že je to vierohodnejšia a lepšie podložená interpretácia.. Celá hra je o tom, že za postavou sa ukrýva ďalšia postava a že celá táto hra, je naozaj len hrou. Lenže akou hrou? Odpoveď je jednoduchá: Hrou lásky. A práve toto na tej hre nezostarlo a nevyvoláva rozpaky. Nielen cez hru v hre, ale aj cez herectvo hercov, drotára i postáv v hre sa tu ukazuje, že rituály lásky sa spájajú s preberaním rolí a hlavne že všetci sme len herci na javisku sveta. Skrotenie zlej ženy tu je teda mnohonásobne relativizované práve cez masky a cez upozorňovanie na masky a následne cez upozorňovanie na masky za maskami (Nehovoriac o tom, že Shakespeare písal ženské role pre chlapov v parochni, čo ešte zvyšuje miš-maš všetkých tých transformácií a mužsko-ženských vzťahov).

A samotná vulgárna "fraška", okolo ktorej sa všetko krúti zasa vo svojom strede obsahuje niečo podstatné - to elektrizujúce napätie medzi pohlaviami a nadnesenú vulgárnosť, z ktorej strieka šťava. Z tej hry skrátka tryská život, priam tu cítiť to vzrušenie z flirtovania. Celou hrou sa opäť nesie eros, vášnivá chuť do života. Áno, táto živočíšnosť rozhodne vie byť krutá, ako to vidíme u drotára a Petrucia, ale zároveň vie byť aj hravá, ak získa podobu herectva, ktoré hrá hru a teda sa len tvári, že je takou a onakou postavou. A ešte úplne inú príchuť to získa pri rolách vo flirtovaní alebo v erotických hrách. Tieto flirtovacie hry sa v priebehu stáročí a medzi jednotlivými skupinami obyvateľstva bezpochyby menia - s tým prichádzajú nové a nové podoby, niekedy prudérnejšie, inokedy živelnejšie - , ale toto jadro tu zostáva a je prekrásne ho takto sprostredkovane opäť a opäť zažívať.

Divadlo: SND (2022)
Film: Skrotenie zlej ženy (2005), 10 vecí, ktoré na tebe nenávidím (1999)

2 26.03.2022

Cymbelin asi nikdy nebude patriť medzi moje najobľúbenejšie hry, avšak zároveň má spomedzi všetkých romancí azda najkošatejší a najakčnejší dej. V prvom rade tu je ústredný pastorálny, až rozprávkový motív úteku do prírody. V druhom rade sú tu tiež prvky histórie, konkrétne odboja proti Rimanom a dvorských machinácií. A v treťom rade tu vidíme vzťahovú drámu, v ktorej sa rozohrávajú viaceré rodinné či vzťahové linky. Zdá sa akoby Shakespeare túto hru zlepil zo Snehulienky (to som si nevymyslel ja, upozorňuje na to Norman Marshall a po rozprávkovej interpretácii často siahali aj anglickí režiséri), Dekameronu, Bukoliky a z niektorej svojej historickej hry. Aj preto je aj táto hra dosť šialeným žánrovým mixom, ktorý drží pokope len vďaka Shakespearovej genialite a schopnosti vytvárať významové siete a paralely, kde sa akoby navzájom v sebe odrážajú viaceré motivické línie.

Zároveň je kľúčom k súdržnosti aj významu tejto hry les, okolo ktorého sa zbiehajú všetky podstatné deje - Belarius a princovia, Imogena, bitka. Je ako magnet, ktorý drží celú hru pokope. Súčasne ukazuje význam prírody, ktorá sa u Shakespeara už tradične (pozri napr. Ako sa Vám páči) stáva priestorom bezpečia, slobody, pravdy, objavovania samého seba. Príroda je tu zrkadlom a tým pádom možnosťou zahliadnuť svoju podstatu, prirodzenosť a pravú podobu, a to v priamom kontraste k civilizácii, v ktorej je podstata zakrytá maskami a manipuláciami - tu napríklad kráľovninými či posteľovými. Stáva sa tak síce profánnym, ale pritom stále tým istým magickým miestom akým bola aj v Sne noci svätojánskej. Len bez víl a škriatkov. Ukazuje tu teda akýsi utopický svet, stratený raj, ktorý sme opustili, ale ktorého kontúry tu ešte stále sú, stále nás priťahujú a stále nám ponúkajú zakúšať život inak, plnšie, pravdivejšie.

Všetky interpretačné kľúče zanechal Shakespeare už v názve. Vzťahy medzi obomi dvojicami milencov sú naozaj o zbytočnom kriku, pričom v jednom prípade ide o "zbytočné" sarkastické výpady Benedicka a Beatrice a v druhom o "milostné peripetie" Hero a Leandra režírované zákerným Donom Johnom. Shakespeare sa v tejto komédii nielenže vysmieva z tragických milostných zápletiek (najmä zo slávnej básne Hero a Leander), on sa tu rovno vysmieva z vlastných milostných zápletiek, napríklad z balkónovej scény z Rómea a Júlie. Ukazuje tu to "nič", ktoré sa ukrýva za tragickými zápletkami - stačí len zmeniť nasvietenie a optiku. A domnievam sa, že aj samotné telenovelovité zlodušstvo Dona Johna, je tu úmyselne stelenovelizované a prepiate, kvôli výsmechu z rôznych tragických antikristov u seba i u svojich konkurentov (spomínam si tu najmä na Maltského Žida). Aj samotný vzťah Beatrice a Benedicka tvorí realistický a sarkastický kontrapunkt k osudom Hero a Leandra. Aj preto túto Shakespearovu hru vnímam najmä ako paródiu na tragické milostné dobrodružstvá.

Zároveň tu opäť vystupuje do popredia svet ako javisko. Karneval, ktorý je štartérom celej zápletky, sa prenáša aj do deja. Don John tu má masku počestnosti, Beatrice a Benedick si zasa obliekajú sarkastickú masku, ktorou skrývajú (aj sami pred sebou) svoje skutočné city. Týmto je ešte posilnená tá parodická meta-textuálna rovina, keďže sa tu témou opäť stáva aj samotné divadlo, zároveň sa tu odhaľujú masky, ktorými sa maskujeme aj pred svojim vnútrom, pred svojimi citmi, a teda sami pred sebou. Tým pádom je tu celý problém herectva posunutý na ďalšiu úroveň. V neposlednom rade sa tým ukazuje aj herectvo, ktoré na seba berieme pri "dvorení" a "flirtovaní". Ukazuje sa, že celý ten zmätok je vlastne samotná láska, ktorá nás núti pri zvádzacích rituáloch brať na seba špecifickú podobu a stávať sa niekým iným. A aj v tomto prípade možno podľa Shakespeara nejde o nič tragické, o nič kvôli čomu by bolo treba kričať. Je to práveže hra, krásna a slastná milostná hra - tak ako v prípade Benedicka a Beatrice.

Mimochodom, výborné je tiež filmové spracovanie z roku 1993. Nikdy nezabudnem na parodickú scénu, kde sa spočiatku sarkastický Benedick napokon radostne čľapká vo fontáne a drsná Beatrice sa smeje a hojdá na hojdačke.

Film: Veľa kriku pre nič (1993), Veľa kriku pre nič (2005)

Jedna z mojich najobľúbenejších Shakespearových komédií, ktorá sa svojim charakterom blíži až k fraške. Okrem vynikajúceho Falstaffa, ktorého vyprázdnená rytierskosť a dutá pompéznosť tu podľa mňa dosahuje svoj vrchol, sú tu aj prekrásne škriepiví Evans a Caius, ktorí komolia anglický jazyk s takou bravúrou, že by im to mohli závidieť aj dôstojníci v Henrichovi V. Predovšetkým je však táto hra absolútne posadnutá sexom a ja som len rád, že to, čo Shakespeare v hrách často len dvojzmyselne naznačuje, doviedli herci v SND svojou improvizáciou k úplnej dokonalosti.

Mne osobne táto hra pripomenula Felliniho Amarcord, čiže akési nostalgické, satirické i láskavé ohliadnutie sa za dospievaním v malom meste, plnom írečitých postáv. Zároveň je to ukážka meštiactva s jeho kladmi i zápormi. S jeho racionalitou, kedy už mýty, elfovia a anarchické a sexuálne neprístojnosti vstupujú do sveta len akoby zvonku, kontrolovane. S jeho prozaickosťou, ktorá sa objavuje už v texte hry, ale aj v istej "kažodennosti" samotnej zápletky. A s jeho cudnosťou a meštiackou morálkou, v ktorej už niet miesta pre beltainy, bakchanálie a divoké sexuálne eskapády.

Viem, pôsobí to paradoxne, ale práve pod týmto zákazom, pod touto prudérnosťou akoby o to viac kypeli síce spútané, ale o to túžobnejšie vášne. Akoby Falstaff ani nebol človekom, ale samotným životom, nespútanou prírodou, ktorá sa zúfalo púšťa do boja v mene libida. Aj tu teda vidíme súboj dvoch svetov, z ktorého odchádza víťazne práve to počestné, racionalistické stanovisko. A hoci je práve tento koniec "šťastný" a víťazný, Shakespearovi je predsa len Falstaffa ľúto, inak by ho nevystavil takému nepríjemnému poníženiu. A tak, hoci to Falstaffa očividne netrápi, veď život ide ďalej a nestará sa o veci ohľadom hanby, predsa len tu vstupuje závan smútku nad tým, čo naša spoločnosť odvrhla. S nostalgiou a istou idylkou sa tak spája aj smútok nad stratou nevinnosti.

Divadlo: SND (2022)
Film: Veselé panie z Windsoru (1980)

Po Shakespearovom Henrichovi VIII som sa rozhodol pozrieť sa na situáciu ohľadom najslávnejšieho a najdôležitejšieho rozvodu v dejinách z inej strany. Očakávania zvyšovala aj vynikajúca Zinnemannova verzia ocenená šiestimi oscarmi (jedného z nich získal aj samotný Bolt), ktorú som pred časom videl. Niežeby ma text hry sklamal, ale je z neho cítiť, že plnú potencialitu tento polo-literárny útvar získava až na javisku. Priam túži po hercovi.

Nevadí. Stále platí, že ide o výbornú tragédiu, ktorá ukazuje životnosť žánru aj v humanistickom veku. Už nie nadľudský hrdina, ktorý sa dostáva do konfliktu s osudom a bohmi, ale človek, ktorý sa v krajnej (tragickej) situácii musí rozhodnúť medzi svojim svedomím, spásou svojej duše, vernosťou sebe a svojim zásadám a ideálom a vernosťou okolitej spoločnosti a kráľovi. Ako to Lukeš v záverečnom doslove krásne napísal, Boltova hra ukazuje Mora nie ako klasického hrdinu, ako obraz a symbol, ale ako človeka s chybami, človeka z mäsa a kostí, človeka, ktorý odmieta byť hrdinom, a práve vďaka tomu sa hrdinom stáva. Bolt tu tak spolu s Morom vďaka odmietaniu hrdinstva, vytvára priestor pre vstup nového typu hrdinstva.

Výsledkom je úchvatná dišputa nielen o probléme reformácie a rozvodu, ale hlavne o probléme práva a zákonov. Morova výnimočná mravná a intelektuálna sila tu pramení nielen z pevných zásad, ale aj z dôkladných znalostí a dodržiavania zákonov, s ktorými šermuje ako rytier. Jeho dišputy s Cromwellom boli priam úchvatné, pretože stelesňujú dva odlišné prístupy k politike. Jeden je staromilsky a konzervatívne postavený na zásadách a morálke, a ten druhý, presne v duchu nástupu modernej spoločnosti a Machiavelliho spisov, je postavený na pragmatizme. More sa tu tak hrdinom stáva najmä preto lebo je ochrancom toho najlepšieho zo starého sveta a hoci všetci tušíme, že jeho čas sa už skončil, je prekrásne sledovať s akou veľkoleposťou dokázal bojovať a v istom zmysle vyhrať.

A aj ja som si tu našiel prekrásnu pasáž, ktorá sa maximálne hodí na súčasnú situáciu:
ROPER: Takže váš zákon chrání i ďábla!
MORE: Ano. Co byste dělal vy? Prokácel širokou cestu zákonem, abyste mohl ďábla pronásledovat?
ROPER: Skácel bych kvůli tomu všecky zákony v Anglii.
MORE: Tak? A až by padl poslední zákon a ďábel se obrátil proti vám, kde byste se ukryl, Ropere, když všecky zákony byly poražené? (...) A když je skácíte - a toho vy jste schopen - myslíte si doopravdy, že byste se udržel zpříma ve větru, který by se zvedl? Ano, i ďáblovi bych poskytl ochranu zákona - v zájmu své vlastní bezpečnosti.

3 23.03.2022

Problémom tejto hry je, že napriek očakávaniam, napriek všetkému tomu kultúrnemu nánosu a do istej miery aj samotnej historickej skutočnosti, to nie je tragédia. Shakespeare sa v závere kariéry rád vzpieral očakávaniam a pohrával sa so žánrovými hranicami tak, ako nikto iný. V tomto prípade mu k tomu nahrávali historické skutočnosti ako aj charakter hrdinov, ktorých vytvoril, najmä Kleopatry - premenlivé spojenectvá a vzťahy, búrlivé, vášnivé, až hysterické charaktery, ktorými lomcujú túžby a intuície. Hra, ktorú tak ovláda sex a túžba, až pripomína Sen noci svätojánskej, kde sa hrdinovia taktiež zamilovávali a odmilovávali v priebehu sekundy. A tak sú neustále narúšané aj príbehy a predsavzatia, nič nestojí pevne. Shakespeare tu opäť postuluje svoju obľúbenú tému interregna a teda konfrontácie dvoch svetov - starého, odchádzajúceho a nového, čo sa prenáša aj do textu celej hry. Je to doba, kde nič nestojí pevne, kde sa aj to najpevnejšie rozpadá a na troskách vznikajú základy nového sveta. Zároveň je to doba, kde sa velikáni správajú ako zamilovaní pubertiaci a kde aj vďaka tomuto lomcovaniu vstupuje groteskno a fraška.

A je to práve Kleopatra, ktorá vládne celej hre, aj postavám v nej. Vo svojej južanskej impulzívnosti vládne priam magickou mocou nad druhými, cítiť z nej niečo z dionýzskeho princípu, v ktorom akoby sa prebúdzala príroda i sám život zachytený pri žití, číra opojnosť a zrelosť. S týmto princípom sa spájajú orgie bakchantiek plné divokého tanca, spevu, potu, krvi a sexu. Oproti nej stojí chladný, stoický predstaviteľ rímskeho impéria, Octavianus, v ktorom sa pre zmenu ukazuje všetko to apollónske, tá zdržanlivosť, ten odstup, tá racionalita imperátora. Pot, krv, sex, spev a tanec sú tu zviazané vojenskou disciplínou. A medzi týmito dvomi princípmi je na kusy trhaný Antonius, ktorý samostatne síce ukazuje svoj apollónsky podklad, avšak v blízkosti Kleopatry dokazuje platnosť porekadla, že "duša milujúceho žije v cudzom tele".

Mne osobne sa takéto žánrové hybridy a roztrúsené, nepevné rozprávania zatiaľ príliš nepáčia. Táto hra tak pre mňa spadá do toho istého okruhu ako napr. Troilos a Kressida, Kráľ Ján ai. Koncept je mi sympatický, páči sa mi filozofia, ktorá je za tým, ale možno som proste len nedozrel na tento typ hier. Azda keď konečne uvidím nejaké dobré divadelné či aspoň filmové spracovanie, zmením názor.

22.03.2022

Pre mňa osobne ide o najslabšiu Shakespearovu hru. Ukazuje sa tu, že ani Shakespeare nebol všemocný. Že ani Shakespeare nedokázal vdýchnuť život do tejto šestákovou literatúrou inšpirovanej alegórie na motívy cesty. Azda sa chcel vrátiť k svojim koreňom a preskúmať a prepojiť stredovekú moralitu a antickú (dobrodružnú) literatúru, ale výsledok je... Priznám sa, keby čítam toto dielo bez akýchkoľvek znalosti o jej autorovi, nikdy by som ju neprisúdil Shakespearovi.

Neustále vstupy náhod, čierno-biele charaktery, ohýbanie konania postáv pre potreby rozprávania, didaktický charakter, skôr sled scén než hra charakterov a ich filozofií, metafor a esejí. Obhajoba tohto diela prirovnaním k rozprávke, k insitnému umeniu (Rut) či k Odysei (Hilský) podľa mňa neobstojí, pretože každé z nich pracuje na inom základe. Rozprávka stojí na čistej čiernobielosti (nevestinec je mimo), ľudovosti jazyka (ten Shakespearov je príliš "umelý"), neustálych metamorfózach a absencii časo-priestorových súvislostí. Osobne som aj preto voči tomuto priradeniu skeptický. Týka sa to aj Odysei - tá totižto nezaprie svoju mýtickosť, ktorá vplýva aj na jazyk. Perikles je zo všetkého najviac dobrodružnou literatúrou, ktorú sa autor snaží povýšiť nie zintenzívnením (štylistickým, charakterovým, filozofickým) ako to uňho býva zvykom, ale pridaním akejsi alegorickej vrstvy - presne v duchu prichádzajúceho baroka.

Uznávam, aj táto hra ukazuje isté Shakespearove odtiene a dotvára jeho dielo, ukazuje jeho metódu a robí ho ľudskejším. Ale ja osobne som si hru neužil a som rád, že som ju čítal až veľmi neskoro, keď som mal za sebou väčšinu jeho vrcholných diel, pretože inak by som mohol pokojne dopadnúť ako Honey0105.

22.03.2022

Výborná kniha a výborná teória tragédie, akurát pre nefilozofov pomerne náročná. Pasáž o Levinasovi bude pravdepodobne náročná aj pre nefenomenológov. Ináč je kniha zaujímavou obranou tragédie voči takým teoretikom ako Steiner, ktorí v posledných dekádach zhodne hlásajú smrť tragédie a zároveň sa vyhraňuje aj voči teoretikom, ktorí sa snažia o rehabilitáciu tragédie v pôvodných, aristotelovských kontúrach. Výsledkom je teória, ktorá je síce vágnejšia (formuluje len kategórie nedovratiteľnosti a nevyhnutnosti), ale zato aplikovateľná aj aktuálnu situáciu. Kozak aj vďaka tomu ukazuje, že tragická situácia zo života človeka nezmizla - zmizla len aristotelovská podoba tragédie (tá jediná naozaj zomrela).

To si však vyžadovalo aj iné, nové chápanie subjektu, v ktorom sa Kozak dostáva do rozporu s idealistami, ale aj s naturalistami a postmodernistami. Popri tom pekne systematizuje filozofovanie o tragickom ako je to napríklad u Hegela, Schopenhauera, Nietzscheho ai.

21.03.2022

Coriolanus bol na rozdiel od väčšiny ostatných Shakespearových antických "tragédií" (s výnimkou Júlia Caesara) najmenej eklektický, resp. najbližší žánrovému zaradeniu. Kým Timon bol skôr moralitou plnou horkastého cynizmu, Troilos a Kressida fraškou a Antonius a Kleopatra tragikomédiou, Coriolanus zobrazuje vzostup a pád svojho hrdinu, ktorému presne v duchu tragického žánru nezostalo žiadne prijateľné riešenie situácie. Ocitol sa uväznený medzi láskou k rodine a čiastočne i láskou k svojmu mestu a súčasne medzi záväzkami, ktoré dal spojencom, vlastným charakterom a pocitom nespravodlivosti, ktoré v ňom zanechali Rimania. Samozrejme, v tomto prípade ide o trochu odlišný, skôr spoločensko-politický, než metafyzický (osud a bohovia) typ tragédie. Ale neriešiteľnosť (resp. ťažká riešiteľnosť) a nevyhnutnosť (zostáva len zrada mesta a rodiny alebo zrada spojencov a seba) tu stále vytvárajú tragickú situačnú kostru.

Vzhľadom na toto je zrejmé, že kľúčovým prvkom celej tragédie je Coriolanov charakter. Drsný, húževnatý, odvážny, schopný, mocný, ale aj krutý, ne-diplomatický, arogantný, tvrdohlavý. Presne ten typ osobnosti, v ktorej sa mieša všetko to dobré a zároveň všetko zlé, čo sa nám spája so schopným aristokratom vojenského typu (muž činu). Je zaujímavé túto hru porovnať s predchádzajúcim Timonom Aténskym, ktorý rieši vlastne tú istú tému - nevďak mesta voči výnimočnej osobnosti, následné spravodlivé rozhorčenie a Alkibiadovu vojenskú vzburu voči tomuto správaniu. Coriolanova sila (na rozdiel od Timona) vychádza primárne z neho samého. Je si vedomý svojich schopností a kvalít. Má jasne ukotvený svetonázor, ktorý je postavený na odvahe a cti a v tomto môže kašľať na názory a milodary ostatných. Slabosťou, ale aj vysokou politikou vyslovene pohŕda a do istej miery si to môže dovoliť. Práve jeho výnimočný a vypätý, ale aj extrémistický charakter tu pripomína tých klasických antických Aiasov, pre ktorých je strata cti ďaleko horším trestom než smrť. Coriolanus tak vystupuje nad bežných smrteľníkov a dáva im to najavo, čím vlastne beží v ústrety veľkým činom, ale aj veľkej tragédii a veľkej smrti. Je to zvláštny, magnetický charakter, ktorý má rozdvojenosť vpísanú priam do duše - musíte ho obdivovať i nenávidieť.

A táto hra je vlastne o nárokoch takéhoto výnimočného človeka vo vzťahu k polis a o súboji dvoch predstáv o svete. A aj napriek Coriolanovmu odporu voči demokracii, aj napriek všetkému človek cíti, že Coriolanus má v niečom pravdu. Má pravdu jednoty svojho charakteru a svojich schopností a síl, ktoré hovoria samé za seba a usvedčujú okolie z malosti a podriadenosti, čo je v rovnostárskom zriadení neodpustiteľné. Je hrozbou pretože je iný, väčší. Akoby sa tu zhmotnila Nietzscheho teória o nadčloveku, ktorý ďaleko prekonáva "posledných ľudí" a ich pasívny nihilizmus, zároveň mu však Shakespeare (tragickým koncom) aj oponuje. Ukazuje, že aj nadčlovek je človek, neodstrihnuteľný od svojho pôvodu, ktorý ho napokon zráža opäť na zem. V podstate zrádza.

18.03.2022

Stříbrný sa tu, pochopiteľne, nevyhol dobovým marxistickým interpretáciám a konceptom, ale na 50. roky (aj keď v čase istého odmäku) ide až o prekvapivo slobodomyseľné dielo, ktoré sa vyhýba akémukoľvek dogmatizmu a rigídnosti. Doba tomu teda vôbec neuškodila ba možno naopak. "Ľudovo-demokratický" pohľad na svet umožnil Stříbrnému zamerať sa na menej skúmané prúdy v Shakespearovej tvorbe - na ľudovosť, ľudové piesne a balady a na postavu "ľudu". Veľmi pekne tu ukazuje, ako práve "ľud" v podobe rodiaceho sa anglického národného cítenia (ktoré súvisí s náboženskou, politickou i geografickou osamelosťou) pozitívne vplýval na Shakespearov humanizmus a následne i na tvorbu. Ukazuje tu teda Shakespeara ako bytostného realistu, ktorý sa snaží "nastaviť prírode (a národu) zrkadlo" a aj preto vytvára také skutočné postavy, aj preto sú jeho hry také hlboko ľudské a aj preto dokáže zjemňovať a poľudšťovať dobovú propagandu, predsudky atď.

Stříbrný tu zároveň ponúka veľmi poučené historické čítanie, kde vsádza hry a interpretuje ich podľa doby vzniku a dobovej alžbetínskej ideológie, čím opäť vytvára zaujímavý interpretačný rámec. Rozhodne odporúčam.

18.03.2022

Na rozdiel od mojich dvoch spolu-komentátorov, nie som, respektíve skôr nechcem byť cynik. Aj preto som sa s Timonovým pohľadom na svet nedokázal identifikovať a vnímal hru ako istý typ morality. Rozhodne nie prízemnej a plytkej, ale azda až príliš prostej a didaktickej. Lenže, a to treba neustále pripomínať, túto hru napísal Shakespeare. Aj tu sa dajú nájsť zaujímavé interpretácie a geniálne postrehy a monológy. V prvom rade je táto hra zaujímavou kritikou rodiaceho sa kapitalizmu a obchodníckeho ducha. Tak ako inde, aj tu Shakespeare pravdepodobne pranieroval dobové praktiky v alžbetínskom Anglicku a tieto sa bezpochyby dajú vztiahnuť aj na súčasnosť. To znamená, že hodnota človeka sa presne meria a tou mierou sú peniaze, nie charakter, ani občianske cnosti a zásluhy.

Najvypuklejšie sa to prejavuje práve v osobe Timona, ktorý sa mýli hneď dvakrát. Prvý krát sa mýli, keď si myslí, že priateľstvo a úctu si získa finančnou štedrosťou - takáto úcta a priateľstvo sa viaže k peniazom a nie k nemu. Druhý krát, keď sa chudobný a opustený nahnevá na celé mesto za jeho nevďačnosť. Jeho hlavnou chybou je totiž to, že ani v tej úprimnej chvíli si neuvedomil, že celý jeho život stále ovládajú peniaze (prípadne ich nedostatok). Že vďačnosť a nevďačnosť, spravodlivosť a nespravodlivosť, priateľstvo a ľahostajnosť stále meria peniazmi, ktorými naoko tak pohŕda. Že je na Atény nahnevaný preto, že mu nechceli pomôcť a nedali mu peniaze, ktoré predtým on rozdával. Samozrejme, ukrýva sa za tým oprávnené morálne rozhorčenie, akurát s ním Timon nedokáže pracovať. V jadre stále zostáva tým istým nerealistickým, jednorozmerným hlupáčikom (len s opačným znamienkom), ktorého život určovali a napokon zničili peniaze.

Pritom riešenie je prosté. Spomínam si na krásnu scénu z Dickensovej Malej Dorritky, keď obaja schudobnení hrdinovia môžu žiť konečne šťastne, pretože sa zbavili tých príšerných záťaží v podobe peňazí. Peniaze totiž vskutku deformujú realitu. Timon pri svojej povahe a pri spoločnosti, ktorá ho obklopovala nemal s takým množstvom peňazí šancu vybudovať si nejaký skutočný vzťah, pretože premieňali samotné stretnutie s Timonom na finančnú transakciu a privádzali k nemu ľudí, ktorí svojim zdanlivým ultra-priateľstvom vytlačili skutočných, nevtieravých priateľov. Od začiatku až dokonca bol opustený, nemal pri sebe priateľov a nemal skutočný vzťah - ani predtým, ani potom. Timon, ktorému realita strhla klapky z očí, tak dostal možnosť konečne začať žiť svoj život, začať budovať skutočné vzťahy a cez to aj cnostný charakter a nevyužil ju. Zlyhal. Zle prečítal situáciu. Timon v sebe skrátka nemal ani zrnko praktickej múdrosti, nedokázal zazrieť realitu v jej komplexnosti, zbabelo sa vzdal života v spoločnosti a cynicky spoza múrov vykrikoval svoje lacné zatrpknuté múdra o živote, ktorý nedokázal múdro a krásne žiť. Nevnímal svoj bankrot ako isté oslobodenie a možnosť začať inak uvažovať o realite - vymaniť sa z kolobehu speňažovania všetkého a začať žiť skutočne s druhými.

Hlavne preto nedokázal byť skutočným cynikom-umelcom ako Apemantus (inšpirovaný Diogénom), ktorý vo svojom proteste voči celej spoločnosti opovrhoval úplne všetkým, aj peniazmi a ukazoval na vlastnom správaní, aké degenerované nihilistické prázdno sa ukrýva pod maskami miestnych obchodníkov a v ich pokryteckých, prospechárskych vzťahoch. A nedokázal byť ani liečiteľom ako Alkibiades, ktorý sa odvážne pustil do boja za svoje ideály. Táto hra bola veľmi trpká, avšak Timon a jeho osud nepredstavuje žiadne riešenie. Predstavuje človeka, ktorý hral hru svojich nepriateľov (peňazí a obchodníctva) až dokonca, a práve preto prehral.

A práve o tomto je Shakspearova kritika kapitalizmu a obchodníckeho ducha. Peniaze vám síce otvárajú dvere, ale do prázdnych izieb. Stávate sa osamelými, nemáte skutočné vzťahy založené len na blízkosti, uzatvárate sa do rozľahlých palácov, prípadne do zatuchnutých jaskýň. Stávate sa skrátka radikálne individualistickými, spoločnosť sa rozpadá a jediný na koho sa môžete spoľahnúť ste vy sami. A presne preto je ten svet taký smutný, trpký, neživotný, prázdny, cynický a práve preto hlúpy a zbabelý ako Timonovo vyvreskovanie v jaskyni. Peniaze sú rovnaké šťastie i prekliatie ako Koruna. Ak ich máte, môžete dosiahnuť veľké veci, ale musíte s nimi vybojovať mimoriadne krutý boj.

17.03.2022

Jedna z mojich najobľúbenejších shakespearovských hier. Shakespeare tu, poučený zo svojej osemdielnej série o anglickej histórii, posúva svoju filozofiu dejín na vyššiu úroveň a podáva ju celú v maximálne zhustenej forme. Nielen kairos (vhodný čas) a fronesis (praktická múdrosť) panovníka rozhoduje o osude národa a chode dejín. Už nielen "koruna" ako inštitúcia, ktorá sa vynorila z národa ako Venuša z mora. Už nielen dejiny ako abstraktné kyvadlo pretínajúce harmóniu. Republika sem vniesla aj societu a jej nároky. To, čo bolo predtým akoby tušené, tu zrazu získava vlastnú tvár a samo to aktívne ovplyvňuje chod dejín. Alois Bejblík to vo svojej štúdie trefne popísal ako neustále zrkadlenie.

Panovník, ktorý predtým z odstupu od ľudí riešil veľké dejiny, teraz musí ovplyvňovať ľudí, získavať verejnú mienku na svoju stranu. Zároveň ho však táto verejnosť sama ovplyvňuje a ovplyvňuje a je ovplyvňovaná aj inými ľuďmi. A tak tu každý z rečníkov nastavuje zrkadlá dejom a pokrivene ich odráža do davu a ten ich zasa pokryvene odráža naspäť atď. atp. Spoločnosť je tu ako zložitý optický prístroj, ktorý neustále odráža lom svetla a mení jeho dráhu. A práve preto je výsledný lúč a jeho podoba len veľmi ťažko odhadnuteľný. Sem potom vstupuje práve tá praktická múdrosť, ktorá musí cítiť tep doby, vystihnúť ten vhodný čas a vtrhnúť do celého procesu v tom momente, keď lúč vystreľuje z opačného konca, aby získal tú tvár, ktorú si želá. Brutus, akokoľvek múdry a cnostný, tento mechanizmus nepochopil a dovolil Antoniovi na záver rečniť nad Caesarovým hrobom.

Súčasne v jadre celej hry stojí stále tá istá zapeklitá otázka: Je morálne zavraždiť tyrana v prospech národa? Shakespearova odpoveď nie je tak úplne jednoznačná. Pri Júliovi Cézarovi sledujeme dve strany konfliktu, ktoré sú minimálne rovnako schopné a cnostné. Tak ktorá z nich má právo na svojej strane? Je zrejmé, že "kráľovražda" je podľa Shakespeara brutálnym zásahom do chodu sveta - aj preto "občianska vojna v nebi vypukla" a "pod Kapitolom sa vynoril lev". Na druhej strane však stojí "verejnosť" a národ ohrozovaný uzurpátorom. Opäť sa tu tak odhaľuje klasická tragická dilema, kde proti sebe stoja "večné" nároky a nároky komunity. Pre Danteho bola táto otázka ľahko riešiteľná, avšak pre Angličana Shakespeara, síce oddaného kráľovnej, ale zato z nábožensky, geograficky i politicky izolovanej komunity, v ktorej sa práve zrodilo aktívne politično a parlament získaval silu, ide o tvrdší oriešok. Odpoveď tu aj preto je tragická. Brutus mal i nemal na výber. Musel sa vzoprieť uzurpátorovi, avšak tep doby bol už niekde inde. A hoci si to uvedomoval nemohol konať ináč, pretože ho k tomu viedli cnosti a ideály. Shakespearova rehabilitácia Bruta, jeho krásna, cnostná smrť, tu tak slúži aj ako pripomienka toho, ako sa rodili moderné európske dejiny.

4 16.03.2022

Troilus a Kressida je hra, ktorá klame telom. Shakespeare tu definitívne rozpustil žánre v jednom kotle a vytvoril hru, ktorá je aj preto len ťažko uchopiteľná a nepríliš naratívna. Nestála láska Troila a Kressidy, neustále preskupenia a zmeny pohľadov dvoch strán, nabubrelosť a pokrytectvo trójskych hrdinov, neustála faloš, zrada a klam a na to naviazaná irónia vytvára takú difúznosť, že nie je možné rozprávať súvislý príbeh. Trójska vojna ustrnula na mieste a zostalo v nej len hmýrenie sa indivíduí, ktoré sledujú len vlastné problémy - nič ich nespája. Tvária sa hrdinsky a cnostne, ale v skutočnosti všetci tušia, že za "závojom" sa deje niečo úplne iné. Pripomínajú športový klub plný veľkých individualít, ktoré nedokážu ťahať za jeden povraz. Tá hra tak irituje preto, lebo to, o čom hovorí, aj sama napĺňa svojim "telom" - je difúzna, rozbitá, ironická, nesústredená.

Paradoxom je, že je to hra aj výsostne aktuálna. Akoby rozprávala o svete sociálnych sietí s ich krátkymi a rôznorodými individuálnymi príbehmi, o falošnosti influencerov, ktorí zdieľajú len to pekné a veľkolepé, o krátkych a nezmyselných láskach založených len na "prvej signálnej", o pokrytectve a o spoločnosti, kde sa všetko rozpadlo. Akoby aj naša spoločnosť bezcieľne blúdila v akomsi zvláštnom zmrazenom konflikte, na ktorého začiatok a koniec nedovidíme. Vieme len, že tu absentuje akékoľvek spojivo, nejestvuje vízia, ani ideál. Tento postupujúci rozpad možno zakúšal aj samotný Shakespeare. S Essexom (pop. 1601) definitívne odišli rytierske cnosti a teraz ich už môžeme bez obáv dekonštruovať. Súčasne s tým však odchádza aj jedna podoba sveta, ktorú ešte do istej miery stelesňuje aj starnúca kráľovná Alžbeta, a s tým aj istá stálosť a jednota. Nastupujúci svet kapitalizmu je plný obchodníckych Odyseov (krásnou iróniou je, že o strate istôt rozpráva práve Odyseus), ktorí sa stretajú so starým svetom a narúšajú všetky vtedajšie istoty. V takomto svete už nevyhrávajú najcnostnejší a najrytierskejší (Hektor), ale najprešibanejší. Niet jednotiaceho prvku, už tušene post-alžbetínska (Alžbeta zom. 1603) spoločnosť sa taktiež stáva difúznou, čo časom vyústi do občianskej vojny. Shakespeare to síce s istotou vedieť nemohol, ale tep doby a skryté animozity cítil.

A čo sa štýlu týka, Shakespeare je vo vrcholnej forme, je cítiť, že je vypísaný a aj do takejto rozbitej hry vsúva monológy a vízie hodné génia. Už len kvôli tej Odyseovej reči si túto hru treba pripomínať, je až čarovná, aspoň časť sem musím dať:

Len odstráňte ho, rozlaďte tú strunu,
a nesúlad vám v ušiach zaškrípe:
klad narazí na svoj protiklad,
nad brehy vypne vodstvo svoju hruď
a pevniny sa zmenia na močiar,
sila sa stane pánom slabosti,
krutý syn na smrť otca dotlčie:
jediný zákon bude násilie,
právo a bezprávie, vždy nesúzvučné,
stratia svoj význam: tak aj spravodlivosť.
Naostatok sa všetko zmení v moc,
moc v svojvôľu a tá zas v pažravosť,
a pažravosť, ten všeobecný vlk,
vykrmovaný svojvôľou a mocou,
si všeobecnú obeť musí nájsť:
sama sa zožerie.

15.03.2022

Na Kráľa Jána som sa tešil, pretože spadá do môjho obľúbeného Shakespearovho tvorivého obdobia. Shakespeare ho pravdepodobne písal popri Sne noci svätojánskej, Richardovi II a Kupcovi benátskom. Žiaľ, výsledok je - ako dramatická báseň (hoci poeticky ide o bohaté dielo) - priemerný, a to najmä kvôli akejsi nesúdržnosti, a na rozdiel od mojich pred-komentátorov sa mi k tejto téme príliš nehodil ani spôsob a forma Falconbridgovho šaškovania. Negatívom je aj jeho rozpornosť - hovorí o sebe ako o machiavelistovi (práve preto je taký cynický), ale napokon sa tak vôbec nespráva.

Avšak nebol by to Shakespeare, keby sa v hre nenachádzali aj záblesky geniality. Hlavnou témou tejto hry je najmä informačný šum. Neskoro odovzdané správy, nenaplnené rozkazy, predstavy, ktoré nezodpovedajú skutočnosti... A s tým sa menia aj pohľady postáv na dianie, neustála premenlivosť ich postojov. Podstatou celej hry je vlastne oneskorenosť za realitou, čo má vo vojne a kríze často fatálne následky. Prekrásnou scénou je Arturova predstieraná smrť a všetky tie obraty, ktoré potom nastanú. V štruktúre hry to má za následok neschopnosť usporiadať si príbehy a informácie do súdržného tvaru a premenlivosť pohľadov (a práve tým trpí dramatickosť). V tejto hre sa tak pokúsil priblížiť Shakespeare formu k téme, a to na úkor dramatického tvaru a "ťahu na bránu". Ale ak na túto jeho taktiku pristúpime, môžeme oceniť aspoň koncept - pôsobivú reflexiu dôležitosti informácií a samotného vedenia vojny. A to určite nie je málo.

11.03.2022

Pri čítaní Henricha VIII som sa v myšlienkach neustále vracal k Boltovmu Človeku do každého počasia (hra je o spore medzi Thomasom Morom a Henrichom VIII). Jednak sa tam opäť a opäť ukazuje s akou úctou a potešením dokážu Briti narábať so svojou históriou a čerpať zo svojich koreňov, jednak však aj to, čo bohužiaľ v tejto Shakespearovej hre zaznieť nemohlo (kvôli propagande). Propaganda má u Shakespeara dve tváre. Tá prvá je kreatívna, kedy sa zúženie možností pričiní k vysokej kreativite a z historických postáv (John Oldcastle ako Falstaff, Richard III a pod.) vytvorí úchvatne magnetické charaktery a čitateľ potom Shakespearovi dokáže odpustiť aj tú najväčšiu zaujatosť. To sa obvykle deje v prípade, keď tieto postavy stoja na hranici medzi zloduchom a hrdinom a medzi komédiou a tragédiou. Pretože komédia stojí práve na tom, že postava musí byť horšia ako my, diváci a "démonizovanie" je tu aj vďaka tomu tak akosi prirodzene relativizované. Smiech skrátka oslobodzuje.

Žiaľ, druhá, horšia stránka Shakespearovej propagandy sa obvykle silnejšie prejavuje v tragédiách, prípadne tragikomédiách, kde naberá až podobu tendenčnej morality. Dobrým príkladom je Jana z Arku, ktorá sa v Henrichovi VI stáva neživotným charakterom. Henrich VIII zapadá presne do tohto typu hier, ktoré sa berú vážne, nevyvažuje ich komično a do toho sa adorujú, prípadne démonizujú historické postavy. Shakespeare tu už realitu neobohacuje, nerobí ju fascinujúcejšou a živšou než je sama o sebe, ale ju tu naopak splošťuje a robí z nej tézu. Táto hra je skrátka silne tendenčná, čo sa najviac ukazuje v adorácii Anny Boleynovej, arcibiskupa z Canterbury a do istej miery i Henricha VIII. Vrchol to dosahuje v "prorockej reči" nad kolískou malej Alžbety. Niežeby tá reč nebola pekná... Súčasne s tým akoby mizol aj Shakespearov slovný zápal, akoby tu nebolo cítiť jeho fascináciu postavami a témou. Absentujú tu skutočne zapamätateľné monológy, metafory a slovné hry.

Na druhej strane tu stále zostáva remeselná čistota a hra plná manipulácii a frakcií. Bolo to napínavé, ale napínavé skôr v zmysle odpočinkovej literatúry. Za mňa osobne teda jedna z tých najslabších Shakespearových hier, spolupracovníci mu to očividne len kazili (Henrich VI, 1. časť, Perikles, Timon).

11.03.2022

Aj v prípade druhej časti Henricha IV platí, že ide o hru prozaickú, dokonca najprozaickejšiu spomedzi všetkých Shakespearových hier. Dianie tu definitívne opantali Falstaff s princom Henrichom a hoci sú to podmanivé charaktery, hra akoby nabrala ešte výraznejšie epizodický charakter zložený z rôznych scénok pomaly sa šinúcich k (paradoxne) neuveriteľne silnému finále. Princov bluf, ktorým obalamutil všetkých zúčastnených, aby ho na záver s o to väčším účinkom vykričal do sveta, bol vskutku výborným ťahom. Aj vďaka tomu obsahuje hra hneď niekoľko katarzných momentov, ktorým kraľuje najmä zavrhnutie.

Otázka kráľovskej legitimity tu azda ešte viac vystupuje do popredia a svoju podmanivosť tu oproti prvej časti získava tým, že už vieme, čoho je princ Henrich schopný, a zároveň už tušíme predzvesť jeho veľkolepých činov. Otázka legitimity je tu pre nás zrejmá a už len čakáme, kedy ju odhalia aj postavy v príbehu. Ja som si z celej série zobral najmä poznanie, čo je to práve Koruna, inštitúcia, ktorá akoby sama od seba vábi a priťahuje jednotlivcov (nástupníctvo je len jej mechanizmom), a ktorí sa pod jej jarmom buď položia (Henrich VI), alebo ukážu to najhoršie (Richard III) a najlepšie (Henrich V), čo v nich je. Podstatné však je, že kľúčová, až takmer božská je inštitúcia. A toto je vlastne aj zdroj anglickej jednoty a moci. Nie absolútne determinujúca až fatalistická odkázanosť na niečo všemocné a neporušiteľné, ako božský nárok na trón, ale ani individuálna a všemocná ľubovôľa nedeterminovaného moderného jedinca, ale praktický úsudok jednotlivca (fronesis) v situácii, ktorú nakreslilo to, čo ho síce presahuje, ale čo mu zároveň aj necháva priestor pre správne/nesprávne.

Väčšia časť diela však stále stojí na tom ako veľmi vás bavia Falstaffove komické epizódky. Závisí to od toho, nakoľko ste fanúšikom tejto pokryteckej, bombastickej "hrudy sadla". Nakoľko si vás dokážu podmaniť osudy tejto očarujúcej "spodiny" a prostredia, z ktorého sa priam vyparuje alkohol a vyskakujú blchy. Viem, že nasledovná veta bude rúhaním, pretože "dramaturgovať" Shakespeara zaváňa namyslenou nabubrelosťou, ale stále som si hovoril, že z toho mohla byť naozaj výborná jednotlivá hra. Proste Henrich IV alebo rovno Wellesov Falstaff (prípadne Werichovo Falstaffovo babí léto) - očividne v tom nie som sám. A tak, hoci mám aj ja Falstaffa ako postavu rád, predsa len si ho vždy viac užijem v zovretejšom tvare a v čistokrvnej fraške - vo Veselých paničkách windsorských. Obe časti Henricha IV sa tak radia medzi moje menej obľúbené Shakespearove historické hry - presne medzi Henricha VI a Henricha V.

Videné:
Filmy: Falstaff (1965), V kruhu koruny: Henrich IV (2. časť)
Divadlo: Henrich IV z roku 1987 (záznam)

10.03.2022

Komplikovaný. Veľmi komplikovaný je môj vzťah k obom častiam Henricha IV. Predovšetkým ide o Shakespearove najprozaickejšie hry, čo vyplýva už z "prozaického" prostredia krčiem. A priznám sa, Shakespeara mám rád najmä ako "básnika divadla". Súčasne mám problém s tým, že oba diely (a najmä prvý) predstavujú expozíciu k Henrichovi V, čiže dospievanie mladého princa Henricha. Kráľ Henrich IV je tu predsa len skôr vedľajšou postavou.

Témou oboch častí je potom problém legitimity. Kto je to kráľ? Je to Bohom určený jedinec, najbližší možný dedič alebo je kráľom ten, kto si tú funkciu najviac zaslúži? Túto otázku si kladú všetci i samotný kráľ Henrich IV - uzurpátor, neistý si svojim postavením. Problémom je, že definitívnu odpoveď tu zatiaľ neponúka nikto, pretože Hotspur je až nezodpovedne búrlivý, Henrich je spočiatku príliš pasívny a Henrich IV sa utápa v neistotách a stále platí, že ho máme zafixovaného ako uzurpátora. Kráľovsky na mňa nepôsobil nikto z nich, aspoň v prvej časti nie. A kvôli tomu podľa mňa trpí dráma, pretože tu ide o prostý súboj dvoch pre mňa "emocionálne neutrálnych" frakcií. Celou prvou časťou sa zároveň vlečie virtuálne súperenie medzi princom a Hotspurom. Práve to tvorí podstatu a kostru celej prvej časti. Problémom je, že Henrich pre tento svoj boj nič neurobí a skutočné stretnutie dvoch protivníkov taktiež prebehne až na záver.

Výsledkom je, že celá táto linka predstavuje len akési pozadie pre bláznivé epizódy zo života Falstaffa, Henricha a miestnych štamgastov. Osudovosť Richarda II ustúpila žartovaniu. Flastaff so svojou číro hedonistickou chuťou po živote a prázdnou veľkoleposťou predstavuje naozaj asi Shakespearov vrchol komediálnej karikaturistiky. S tým je následne spojené aj pretekanie sa vo vymýšľaní nadávok a komických dvojzmyslov. Celou hrou sa tak nesie duch výčapov a sexuálnych radovánok. Dvorská kultúra tu na celej čiare prehrala s kultúrou ľudovou. Doslova tu cítiť vôňu alžbetínskej stoky. Falstaff si skrátka Henricha IV ukradol pre seba, čo dokazujú aj rôzne adaptácie (napríklad Wellesova), ktoré sa obvykle venujú výlučne jemu.

Lenže, a tu je môj problém, vo výsledku akoby nešlo o nič dôležitejšie, než o to epizodické posedenie si v krčme. Aj to je určite životná filozofia a poézia, akurát ma nedokáže posadiť na zadok.

Videné:
Film: Falstaff (1965), V kruhu koruny: Henrich IV (1. časť)
Divadlo: Henrich IV z roku 1987 (záznam)

09.03.2022

Záver celej trilógie predznamenáva nástup Richarda. Už tu mal tri prekrásne monológy, ale ešte nedokázal opantať celé dianie. Škoda, že nedostal ešte viac priestoru, pretože Edward bol slabý charakter, vskutku nie Atlas, ktorý by bol schopný uniesť tiaž príbehu (a kráľovstva). Zároveň sa tu ozývajú bojové kotrmelce, epika a silácke reči prvej časti, čo sú atribúty, ktoré sa predsa len viac hodia do vojnového filmu než do básniaceho divadla. Situáciu čiastočne zachraňuje aspoň Henrich a jeho zhrozenie sa nad brutálnosťou vojny, ktoré naberá až podobu podobenstva (otcovia a synovia) a rôzne prorocké slová a vízie. A jeho opis Richardovho zrodu bol až poeovský:

Sýc houkal při tvém zrození - zlá zvěst,
volavka křičela, zlý věštíc čas,
psy vyli, stromy strašná rvala bouř,
na komíně se havran usadil
a švitor strak zněl v děsných zlozvucích.

Vo výsledku sa teda nečudujem, že táto trilógia býva radená medzi Shakespearove najhoršie hry. Nehodí sa príliš na divadelné dosky, Shakespeare ako básnik a esejista je ešte nevycválaný, sem-tam sa mu nepodarí odhadnúť životnosť niektorého z ústredných charakterov (Jana z Arku, Edward) a samotná hra je až príliš prepchatá bojmi a je až príliš poznamenaná epikou. Avšak už len kvôli tej výbornej druhej časti, kvôli Richardovi a Margaréte, kvôli doplneniu si celej oktalógie o vojne ruží a ako predznamenanie skvelého Richarda III sa to oplatí prečítať. Stále však platí, že túto hru by som zaradil na pomyselné predposledné miesto celej osemdielnej série.

Videné adaptácie:
Divadlo: -
Film: V kruhu koruny II: Henrich VI (2 diel)

09.03.2022

Richard III stojí a padá na ústrednom charaktere, ktorým je Richard III, resp. "preoblečená" stredoveká postava Neresť. Shakespeare tu tak prepája archetypové stredoveké divadlo s renesančným individualizmom a smiechovú ľudovú kultúru s vysokou politikou plnou manipulácií a cností (či skôr hrou na cnosti). Už tu Shakespeare vytvára odvážny žánrový mix a búra hranice. Všetky ostatné postavy sú len figúrkami v tejto one man show - nedôležité, slúžiace pre tvorbu charakteru. S množstvom mien a s ich plytkosťou som aj preto nemal problém. Mimochodom, dosť pomôže prečítať si predchádzajúce tri časti tejto tetralógie (Henrich VI 1-3), ale naozaj to nie je potrebné - sústreďte sa len na Richarda. Zážitku z čítania to však len prospeje - najmä pohľad na zničenú Margarétu je krásnym zadosťučinením.

Kľúčovým prvkom úspechu tejto hry je najmä Richardova komunikácia s divákmi a jeho sarkastický, často až sebareflexívny humor. Richard je všetko len nie hlupák. Je to výrazná individualita, "machiavel", zdatný rétor a vojak a do istej miery self-made man. Jeho obľúbenosť vyplýva z prekvapivosti s akou sa tento opovrhovaný mrzák dostáva k moci. Človek mu práve vďaka jeho handicapu a outsiderstvu, ktorý si navyše on sám uvedomuje a nielenže ho využíva vo svoj prospech, ale si z neho dokáže robiť žarty, musí fandiť. Richard je skrátka čistokrvný politik, ktorý by mal dnes na ružiach ustlané a je naozaj úžasné ako moderne a živo pôsobí. Je ako kúzelník, ktorý postavám i divákom dopredu povie, že vás oklame a hneď vzápätí s otvorenými ústami všetci sledujeme, že nás naozaj oklamal. Jeho poľudštenie, až poníženie tu azda má fungovať aj ako reakcia na Marlowovho titanského Tamerlána a ak si ho človek porovná s charaktermi jeho súputníkov, je to rovnaký zázrak ako keby sa v hlbokom praveku objavil muž s kufríkom.

Súčasne tu Shakespeare rozvíja svoje slovné majstrovstvo. Ukážkové je hlavne Richardovo úspešné flirtovanie a celkovo je toto dielo plné slovných hier, rétorických obratov a slovných dvojzmyslov, ktoré sú o to krajšie, že z nich cítiť humor, iróniu a demaskovanie pokrytectva. Akoby bola celá hra o maskách, ktoré si nasadzujeme a ktorým prispôsobujeme svoju reč, o ich neustálom strhávaní a pomrkávaní, ktoré búra hranice medzi hercom a skutočnou osobou, hercom a divákom. Už tu sa tak začína zjavovať Shakespearovo ústredné heslo: Celý svet je jedno veľké javisko a my všetci sme len herci v ňom.

A aj pre túto ľahkosť a zároveň hĺbku, klamlivú podmanivosť, ktorá je zároveň najpravdivejšou pravdou, filozofické zdôrazňovanie performativity ľudského života Shakespeara zbožňujem. Aj preto - v rámci celej osemdielnej série - radím Richarda III na druhé miesto hneď za Richarda II.

Videné:
Divadlo: 1x
Film: V kruhu koruny II: Richard III (2016), Richard III (1995)