Macvosik komentáře u knih

Viem, že si týmto komentárom nezískam nových priateľov, ale aj tak to sem šprcnem. Bakunin je v konfrontácii s Marxom treťotriedny filozof. Pracuje s filozofickými kategóriami, ako napríklad materializmus, len veľmi nepoučene, akoby ani netušil, že vo svete prebehol nejaký nemecký idealizmus (viem, že tuší, spomína tam minimálne Schellinga). Jeho predpoklady by taký Kant "rozložil na atómy" v priebehu desiatich sekúnd. Súčasne do politickej teórie a kritiky kapitalizmu nevrazil ani zďaleka taký klin ako Marx, ktorého koncepcia odcudzenia napríklad je v tomto kontexte výborná a aktuálna aj dnes, a hoci sa aj jeho historickému materializmu dá vytýkať všeličo, aspoň sa to dá považovať za svojbytnú filozofiu v zmysle svojbytného výkladu sveta. Bakunin mi v tomto pripomenul Ayn Randovú, pri ktorej "originálnej filozofii" sa filozofi taktiež uškŕňajú a dávajú ju za príklad toho ako sa to robiť nemá, pretože absolútne kľúčové, fundamentálne pojmy používa tak, akoby boli samozrejmé a pritom to tak vôbec nie je. Zároveň - zmlátiť takýto abstraktný dalo by sa povedať až vulgárny idealizmus (ktorý občas naberá až formu slameného panáka) je vskutku prosté a nezaujímavé. Oceniť sa tu tak podľa mňa dá len isté prvenstvo.

2 22.11.2021

V prvom rade sa mi zdá, že využitie fotografií bolo v beletristickej časti pomerne nešťastným riešením. Uvedomujem si, že problém je v hybridizácii dvoch módov, čo na jednej strane pôsobí odvážne a možno to aj vystihuje priepustnosť dokumentárneho a fiktívneho (ako naturalizmu a dvorskej kultúry v textoch IH), pôsobilo to lacne, akoby odfláknuto, podobne ako popisované štvrte... Na druhej strane sa však samotná autorka očividne snaží o mravné pozdvihnutie týchto osudov, zachytenie ľudskosti za namaľovanou tvárou, a aj preto by pre mňa príbehy omnoho viac vynikli s ilustráciami zachytávajúcimi napríklad často spomínanú Onno no Komači alebo by tam proste stačilo dať nejaké Hlouchove ukijo-e (a fotografie si nechať do predslovov a doslovov). Vo výsledku to tak z autorkiných poviedok robí niečo obskúrne, vyčleňuje ju to od takého Bašóa či Nacumeho (s peknými ilustráciami), vyčleňuje ju to ako plnohodnotnú súčasť kánonu (pričom autorka doň patrí). Zaklincovali to záverečné stránky zaplnené reklamami na ďalšie knihy od vydavateľstva (to je však smutný relikt danej éry). A nepáčil sa mi ani preklad, najmä využitie súčasného hovorového jazyka. Skôr by sa mi tu hodil nejaký historický slang. Na mňa to aj preto pôsobilo dosť amatérsky, skôr ako nejaký pokus začiatočníka. Chcel by som naopak oceniť slušné množstvo komentárov a poznámkového aparátu. Erudícia prekladateľke rozhodne nechýba a aspoň v tomto smere bola kniha na veľmi nadpriemernej úrovni. Určite však nejde o "holistické dielo", v ktorom by sa krása obsahu prepájala s krásou knižnej formy.

Čo sa samotných poviedok týka, všetky tie príbehy boli bezpochyby zaujímavé, svojou prchavosťou a neukončenosťou rozprestreté do dejín a sem-tam aj krásne lyrické. Cítil som tu napríklad Džúničira Tanizakiho a jeho pohľady do ženského sveta a taký ten zvláštny lyrický japonský realizmus. Občas to bolo na môj vkus trochu príliš citovo nevycválané, občas akoby sa rozptýlil taký ten sústredený pozorovateľský pohľad zenového maliara, ktorého výsledkom je prostá línia, ale k tomu sa dá dopracovať len systematickou praxou a na to Ičijó čas nemala. A možno je to aj dobré. V istých chvíľach to pôsobilo až horúčkovito, ako taký prúd vedomia. Obrovská škoda skorej smrti, pretože v porovnaní s dobovými japonskými knihami to pôsobí mimoriadne priekopnícky. Najmä Zápolenie.

18.11.2021

Brrr, to bolo nepríjemné. Itó už tradične útočí na diváka prestupovaním média a fyzického sveta (mátoha "vyskakujúca" z fotografie, vraždiace chúťky z LP platne), čím vytvára znepokojivý pocit už zo samotného čítania. Akoby tie kreatúry mali každú chvíľu vyskočiť z komiksu a pohltiť vás. Prekračujú sa tu tiež hranice telesnosti, ktorá sa nenapraviteľne deformuje a deštruuje pod tlakom podivných, nevysvetliteľných a abnormálnych udalostí, čo pre zmenu vyvoláva pocity odporu, znechutenia, nepredstaviteľnej bolesti a znepokojivej transgresie. Itó nie je ani tak autor šokujúcej brutality ako skôr plýživého, znepokojivého všadeprítomného zmaru, ktorému sa nedá uniknúť a ktorý, ako to už napísal puml, prechádza až do grotesknej surreálnosti. Jedinec sa tu stáva akousi hračkou v rukách vyšinutého, a tým pádom rozumovo neuchopiteľného osudu Ako žánrové dielo je to naozaj výborné a originálne, zároveň však ide len o takú lepšiu jednohubku, po ktorej sa budete pár dní báť zaspať a potom vám vyfučí z hlavy (teda, až na modelkin ksicht).

P.S. Ak ma zajtra nájdete roztrhaného, viete, čo sa stalo.

6 18.11.2021

Jedno z ústredných diel neoaristotelizmu a etiky cnosti. Nie je to až taký radikálny apel na obrat ako u MacIntyra, avšak Nussbaumová je kultivovaná a sčítaná a dokáže interpretovať komplikované veci prístupným spôsobom. Okrem mimoriadne zaujímavých interpretácií klasickej gréckej tragédie, sa tu objavujú aj analýzy Platónových a Aristotelových textov, v ktorých sa často objavili aj pre mňa prekvapivé a podnetné postrehy. Podstatne to obohacuje súčasnú diskusiu, ktorá v 20. storočí bola (a v tomto súhlasím s Badiouom) často až príliš proti-aristotelovsky naladená.

1 17.11.2021

Mono no aware. Vskutku, každá kapitola bola ako také poviedkové haiku. Zdanlivo všedné a banálne, ale aj podivne telesné, ukrývajúce viaceré vrstvy a roztápajúce sa do sveta. Akoby tento krátky okamih, táto orechová škrupinka ukrývala celý vesmír. A tak ako H, aj ja by som si v nej vedel predstaviť prežívanie večnosti a neustále plávanie skrz obrazy, napnuté medzi dvomi realitami ako fólia. Aj v tom Tokiu akoby príroda prehovárala nejako zmyselnejšie a hlasnejšie než u nás, akoby rozprávala nezakrytá závojom našich vedomí. Vďaka, naozaj vďaka za Japonsko. A vďaka aj za Kawakami, vďaka za lyriku skrytú aj vo všednosti prózy.

9 15.11.2021

Celkom zrozumiteľný úvod do filozofie Alaina Badioua. Niektoré postrehy boli celkom zaujímavé, a to aj vo svojej "starosvetskosti", zároveň tu však Badiou predstavuje značne ochudobnenú "teóriu lásky". Nemôžem sa ubrániť dojmu, že Badiou je do istej miery vnorený do akejsi filozofie romantizmu (a romantickej podoby lásky), aj keď sa od nej vo výsledku teoreticky jemne odpútava. Aj preto som dal tú starosvetskosť do úvodzoviek - je to totiž "západná podoba lásky" posledných dvoch storočí. Tzn. kniha je pekná a poetická, v niečom podnetná a zaujímavá (pri konfrontácii najnovších novôt), ale (tak ako celé Badiouovo dielo) zároveň veľmi zjednodušujúca a vylučujúca.

To, čo napíšem, mi asi priaznivci Badioua nikdy nezabudnú, ale v porovnaní s teóriou lásky, ktorú rozvíja Lewis (v knihe Štyri lásky) je toto len druhá liga.

15.11.2021

Zaľúbil som sa do sestier Makiokových, do tanca svätojánskych mušiek, do rozjímania pod horou Fudži. Odchádzajúci svet sa ozýva v tichej sentimentalite, v nepomenovateľnej kráse melanchólie. Sústredené kruhy špirálovito smerujú do vnútra hrdinov a popritom spievajú o premenách prírody, jemne, subtílne, akoby sa báli vysloviť slová, ktoré môžu vyplašiť pomaly a do kruhu sa plaziaceho hada. So zrejmým prichádza tušené, a práve táto tušenosť nadnáša knihu nad prostý naturalizmus. To, čo už počuť vo vetre prinášajúcom zmeny, znie vábivým rytmickým dupotom a pechorením, ktoré pohlcuje všetky svety. Extrakt z nostalgie.

Pri nočnej riečke
tancujú svetlušky v rytme
mliečnej cesty.
V žblnkote vĺn znie hudba
starých čias: smiech troch sestier.

6 13.11.2021

Ďalší dielik do mojej skladačky skladajúcej sa z neo-aristotelizmu, etiky cnosti, komunitarizmu a prirodzeného práva. Chápem, čo na tom ostatných iritovalo. Mne to prišlo ako výborné čítanie pred spaním. Je to napísané ľahkým perom, repetetívne a plné veľmi bizarných nápadov veľmi sociopatických ľudí (časté záchvaty smiechu) a zároveň nedejové (pochopiteľne), takže to aj jemne uspáva. Keďže som predtým čítal jeho Jak trhy vytlačujú morálku, nebolo to pre mňa objavné. Hoci... Sandel tu prináša množstvo nových podnetov pre biznis. Snáď sa to nedostane do rúk Riškovi. Stále však platí, že Sandelov pohľad vnáša do pravo-ľavého delenia, na aké sme obvykle zvyknutí, úplne nový (či skôr prastarý, ale zabudnutý) pohľad. Jeho dve námietky proti trhu (spravodlivosť a hodnota veci) by totiž mali byť zaujímavé skôr pre konzervatívcov.

11.10.2021

(SPOILER) Zvláštne, aký má tá kniha príbeh, keď ju človek číta podľa chronológie vzniku jednotlivých hier. Sofoklés sa tu postupne zbavuje asichylovského modelu drámy, ktorý bol silne prítomný ešte u Aianta, utvára si svoju vlastnú tvár a ústi až do akejsi pozemskejšej staroby. Postupne sa vytrácajú až akési mystické žalospevné piesne zborov typické svojou sakrálnou silou (naberajú skôr psychologizujúcu podobu) a to v prospech dôkladnejšieho rozvíjania konfliktov medzi väčšou skupinou postáv. Zároveň akoby sa tu cez vitálne postavy (Aiás, Kreón a Antigona) postupne prepracúval až ku starcom visiacim nad hrobom (Filoktétes, staručký Oidipus).

Sofokles tak (s výnimkou Aianta) vyniká predovšetkým v rozvíjaní konfliktov troch, či rovno štyroch hodnotových systémov (napr. Antigona, Kreón, zbor). Aj preto sú jeho drámy doslova ukážkové a kľúčové pre vývoj európskeho divadla - dramatické, dynamické, konfliktné a katarzné. Zobrazuje postavy pechoriace sa medzi mlynskými kameňmi a snažiace sa svojou silou ovládnuť pre seba kúsok sveta, ovládnuť svoj osud, ovládnuť náhodu, a následne - práve kvôli tejto snahe, svojej hybris - padajú do prachu, pretože práve táto ich snaha je napĺňaním osudu. Ak si niečo zo Sofokla zapamätám, určite to bude obraz stromov, ktoré sa na okraji útesu ohýbajú pod silou vetra, pretože inak by boli vyvrátené. Skrátka, každý abstraktný hodnotový systém (aj ten Antigonin), každá racionalizácia (najmä tá Oidipova), každé odvládnutie sveta, to všetko je len klamom, ktorým sa snažíme obrniť a ktorý nás zaslepuje ako Oidipa (aj preto je vypichnutie si očí taká mocná metafora). Samozrejme, u Sofokla sa toho ukrýva omnoho viac. Jeho hry mali svojim dialogickým rozvíjaním hodnotových konfliktov, ktoré ústili do neriešiteľných diskrepancií určite veľmi silný vplyv na Platóna (ktorého vyústenia boli väčšinou opačné) a tým pádom na celú európsku filozofiu. Prekrásne sa tu dajú ilustrovať konflikty medzi nárokom komunity a indivídu, medzi nárokom Bohov a ľudí, medzi racionalizáciou a citovosťou, medzi možnosťou vzpierať sa osudu a osudom a pod.

Netreba však zabúdať, že boli aj poéziou a práve toto je niečo, v čom vyniká Aiás. Tak ako u Aischyla aj tu sa ozývajú akési nebeské volania, spievané lamentácie, ktorými zbor vrhá do divákov magickú moc slov. Aiás tu tak predstavuje až akési sakrálne dielo a pre mňa osobne ide jednu z najúplnejších hier gréckej antiky. Súčasne tu totiž Sofoklés rozohráva úchvatnú dišputu nad hrobom Aianta o konflikte slobodného občana a hrdinu proti moci kráľa, o moci človeka a bohov, o hodnote cti a poslušnosti, atď. atp.

Tretím vrcholom je potom pre mňa Antigona, v ktorej sa zasa úchvatným spôsobom rozohráva konflikt medzi Kreontom a "hlasom komunity" a Antigonou a "hlasom rodiny". Paradoxom pritom je, že dnes máme zafixovanú ako kladnú postavu výlučne Antigonu, ktorá pritom hovorí, že jej duša je mŕtva, ktorá je schopná zavrhnúť vlastnú sestru a postaviť mŕtvych na piedestál pred živých (mŕtveho brata pred svojho živého milovaného i sestru). Obaja sú tu predstaviteľmi neosobných systémov, v ktorých akoby pre život nebolo miesto. Eros a Dionýzos u Antigony ustupujú Hádovi a Diké. A obaja tiež ukazujú hybris, hoci u Kreonta je tento problém vypuklejší. Riešenie tu potom predstavuje zbor a Haimón, ktorí ukazujú, že abstraktné princípy treba zaplniť živým človekom a že treba byť tými stromami na útesoch. Takto som to aspoň čítal ja (ale aj Martha Nussbaumová).

A potom by som tu rád spomenul ešte Filoktéta. Tu je zaujímavé, že neriešiteľný konflikt potrieb obce (ukončenie vojny) a potrieb indivídua (hnev na klamárov a zlých priateľov, potreba domova po rokoch samoty) musel napokon rozlúsknuť až božský zásah, čím Sofokles v tejto hre akoby prízvukoval, že riešenie nejestvuje.

5 25.09.2021

Epochálna vec. Spolu s druhou a treťou časťou (Alžbetínske divadlo 2 a 3) asi najväčší český počin v odbore alžbetínskeho divadla. Prekonáva to aj Hilského snahy - na druhej strane, Hilský nepracoval v skupine, ale sám. Predovšetkým tu sú unikátne preklady hier významných alžbetínskych dramatikov - Marlowa, Kyda, Greena a Lylyho, z ktorých mnohé v češtine a v slovenčine nevyšli predtým, ani potom. Spolu s tým sú tu aj preklady dobových prameňov a dokumentov, listov, traktátov, pamfletov a esejí - napríklad listy mešťanov či hercov poslané tajnej rade, úryvok zo Sidneyho Obrany básnictva, protidivadelné pamflety a mnohé iné. Potom je tu päť mimoriadne zaujímavých teatrologických štúdií (výborná je najmä Lukešova a Bejblíkova esej), ktoré na dobu nahliadajú z viacerých uhlov pohľadu, niektoré sú skôr historické, iné viac filozofické. Na rozdiel od Hilského v nich nechýba "buldočia zarputilosť". V publikácii tiež nájdete relatívne obsiahle biografie jednotlivých tvorcov. A aj veľkorysý formát a papier a mimoriadne početný obrazový aparát pripomína viac reprezentatívne encyklopédie, než tradičné odborné publikácie. Skrátka a dobre - toto je absolútne kľúčové dielo pre všetkých fanúšikov Shakespeara a jeho doby.

Tých 5 hviezd knihe udeľujem pred dočítaním všetkých hier, pretože toto je naozaj niečo neuveriteľné. Samozrejme, mnohých bude možno iritovať dobová marxistická interpretácia. Na druhej strane, dnes už ide skôr o relatívne zaujímavý pohľad na Shakespeara, pretože tá sa v súčasných či v anglických štúdiách až tak často neobjavuje. Absentuje tu aj komentárová časť k jednotlivým hrám, ale to už by tie knihy asi nabobtnali do príliš veľkých rozmerov. Ale aj tak je to škoda. Či skôr chybička na kráse, ktorá sa pri budúcich vydaniach bude dať ľahko napraviť. Slovenská shakespearistika by takéto diela potrebovala ako soľ.

Čo sa samotných hier týka: viac k nim napíšem do komentárov k "častiam diela", ktoré som vytvoril. Odporúčam však najmä hry Christophera Marlowa, ktoré dosahujú naratívne kvality Williama Shakespeara (básnické a filozofické nie). Žiaľ, Maltský žid je silne rasistický, čo však len ukazuje Shakespearovu veľkosť pri písaní Kupca benátskeho, ktorý sa nad tieto dobové predsudky dokázal aspoň trošku povzniesť.

2 13.09.2021

Sen noci svätojánskej vo mne vždy vzbudzoval dojem účasti na nejakom sabate, či keltskom ríte. Ostatne, Beltain a ďalšie pohanské sviatky a s nimi späté rituály neboli ešte v Shakespearových časoch až takou vzdialenou minulosťou, na niektorých miestach dokonca ešte stále doznievali a vyrušovali (doslova) miestnych protestantov. Sen akoby do seba abstrahoval toto pohanstvo - a možno len "náš" obraz o ňom, ale to je teraz irelevantné - s akousi jeho živočíšnosťou a živelnosťou, s jeho schopnosťou búrať hranice medzi sociálnymi skupinami i medzi človekom a prírodou. Akoby sa tu skrátka zacelila nejaká trhlina a všetko sa zmiesilo do jedného kotla, čoho výsledkom je príchod elfov, trpaslíkov a víl, akýchsi manifestácií tohto miesenia a prepájania ľudského a prírodného. Možno takto doliehal na fantáziu malého Shakespeara svit ohňov a smiech tancujúcich ľudí uprostred Ardenského lesa. (...) Rovnako fascinujúce je aj to, ako si túto tému vyžiadal samotný jazyk prvého vrcholného obdobia v tvorbe Williama Shakespeara. Ten akoby tu sústavne explodoval do nových a nových básnických postupov, irónií a paradoxov, prekvapivých, často protichodných prirovnaní, ktoré Shakespeare následne prepája prostredníctvom tém jednotlivých monológov, kedy človeka prekvapuje každé ďalšie slovo až vzniká dojem extrémneho nasýtenia a preťaženia. Slovo tu získava nadvládu nad dejom, ovláda ho, prejavuje sa vo svojej vlastnej "materialite" a mení sa na burácajúce more, ktoré čitateľa necháva vynárať sa, aby ho následne opäť ponorilo do svojich vĺn a nenechalo ho vydýchnuť. Človek sa vďaka týmto veľkolepým metaforám na istý čas cíti ako súčasť celého kozmu. Slovo akoby tu skrátka získalo magickú moc. (...) Spolu s tým do toho prenáša aj ten prvok ľudovej (smiechovej) kultúry, ktorý celú udalosť čiastočne relativizuje. Zúčastnili sme sa len nejakého utajeného rítu? Je to len súčasť rozbujnenej fantázie počas skúšania na predstavenie? Alebo je to len Klbkov sen? A možno je to celé len tým divadelným snom, na čo poukazuje záverečná parodizujúca pasáž, ktorá človeka od tohto splynutia odvádza do metatextuálnej roviny, kedy sa paroduje samotné divadlo. (...) Tu potom vlastne vystupuje niečo zaujímavé, a to akási strata. Strata schopnosti vnímať inú, ako profánnu realitu. Sledujeme tu ľudí utopených vo svojich problémoch, pechoriacich sa vo svete uprostred väčších síl, nevediacich o svojej malosti a smiešnosti (a netýka sa to len hercov, ale aj milencov) a neschopných vnímať zásahy "osudu" a toho, čo ich presahuje. Zároveň je to aj ukážka fluidnosti lásky, v ktorej sa pre zmenu zjavuje neschopnosť postáv "pevne stáť" a brániť sa prvoplánovým pudom, vlastnej živočíšnosti, náhle vnikajúcemu prírodnému svetu. Aj tu sa tak ukazuje tá metamorfóza a absencia akéhosi vhľadu, ktorá práve vychádza z miesenia pohanského rituálu, z bezhraničnosti. A ani divadlo, v ktorom sledujeme lásku až za hrob, nedokáže do tohto sveta vniesť poriadok a ubrániť sa mieseniu vysokého a nízkeho, vážneho a smiešneho. Tým sa vlastne kruh uzatvára, pretože v tomto kotlíku stierajúcom hranice je uväznená aj samotná Shakespearova hra. Aj Shakespeare, a to nielen slovom, ako som to popisoval už vyššie, ale aj fraškovitým, pritom sprvu tragicky vyznievajúcim žánrom, sa stal obeťou tohto miesenia. Už tu sledujeme, že "život je utkaný z rovnakej látky ako sny". (...) Aj napriek relativizácii však niečo v človeku chce veriť, že tá mágia, ktorú Shakespeare ukazuje je skutočná. Že občas sa zem rozostupuje a na povrch sa rozbehnú Pukovia, víly a škriatkovia. Že nastal čas, kedy sa profánna realita rozpúšťa a človek zažíva už tu na zemi ten absolútne pohlcujúci pocit spojenia so všetkým živým navôkol. Ak nie, aspoň tu máme Shakespeara, ktorý nám dokáže tieto pocity na pár okamihov sprostredkovať.

Videné:
Divadlo: 1x
Film: Sen noci svatojánské (1959), Sen noci svatojánské (1973), Sen noci svätojánskej (1999)

Tie štyri hviezdy sú vlastne mediánom medzi päťhviezdičkovým prekladom Júliusa Endersa, ktorý Aischyla preložil predovšetkým ako básnika, resp. ako dramatika silne mystického výrazu (viac v komentári ku knihe Dramata), a trojhviezdičkovým prekladom básnika Vojtecha Mihálika, ktorý, azda aj pod vplyvom socialistického výkladu, podľa mňa nedokázal uchopiť Aischylov náboženský rozmer a tým ho obral o to najdôležitejšie. Aischylos pre mňa nebol "dramatik" v tom sofoklovskom slova-zmysle, jeho hry boli omnoho spevavejšie a tým pádom občas o čosi statickejšie. Lenže to, čo im "chýba" v dramatickej rovine, vynahrádzajú krásou veršov, silou obrazov a manifestáciou moci a krásy slova, ktoré akoby získavalo dušu.

K samotnej Orestei. V prvom rade je tu rovina náboženská, ktorá ukazuje konflikt starých a nových bohov. Zjavne je tu zdôraznená moc osudu, pred ktorou nie sú často ochránení nielen smrteľníci, ale ani "noví bohovia". V podstate tu tak ide o konflikt osudu a múdrosti, či už rozvažovacej (Atény) alebo vešteckej (Apolón). K tomu sa v závere pridáva aj praktická múdrosť - areopág. Práve pomocou múdrosti a techné sa snažíme s týmto osudom bojovať, či ovládnuť ho a práve proti tomuto v závere Erýnie tak úpenlivo bojujú. Človek tu tak dostáva do rúk právo aspoň sčasti rozhodovať o vlastnom osude. Mimochodom, otázka Erýnií, že kto alebo čo zabráni ľuďom vraždiť, ak nebude nič vyššie, ak nebude nejaký kozmický poriadok a ak nebude nadpozemský súd, zaznieva v trochu obmenenej podobe aj u Dostojevského. Tým sa len ukazuje, že táto otázka je večná.

Zaujímavá (a pomerne zjavná) je aj rovina politická, v ktorej sledujeme prechod od staršej spoločenskej zmluvy založenej na krvnej pomste ku novej spoločenskej zmluve, v ktorej hrá najdôležitejšiu úlohu (aspoň podľa konzervatívca Aischyla) areopág. Tým pádom sa problém neosobného osudu mení na problém práva a obce.

S tým sa spája aj rozmer etický, v ktorom sledujeme celú sériu rodinných vrážd (Ifigénie, Agamemnóna, Klytaimnéstry) a rôznych reakcií vrahov na ne. Ako upozornila Nussbaumová, Agamemnón síce spočiatku trpel kvôli nutnosti obetovať Ifigéniu, ale následne si počínal ako "chladnokrvný vrah". Samotná Klytaimnéstra nehanebne a hrdo vraždila a hoci sa v závere pokúsila z pragmatických príčin kajať, v priamom prenose ukázala hybris. Jediný Orestes ukázal cit pred vraždou, zaváhal, a v závere sa azda aj skutočne a úpenlivo kajal. Navyše bol do istej miery nástrojom v rukách bohov. To bol vlastne aj dôvod prečo bol ako jediný omilostený. Tým sa tiež upriamuje pozornosť na problém cností a nerestí, ktorý úzko súvisí s vyššie zmienenou snahou zmocniť sa osudu. Práve jedinec, ktorý sa domnieva, že dokáže ovládnuť všetky okolnosti, ukazuje pýchu a naráža na útes. A naopak, človek, ktorý sa odovzdá do rúk osudu, otvorí sa udalostiam a bohom, je tým skutočne cnostným. Novinkou je tu potom práve areopág posvätený Aténou, vďaka ktorému sa aspoň sčasti môžeme udržiavať pri zmysloch a neskončiť v neriešiteľných diskrepanciách. To je podľa mňa Aischylova lekcia z etiky a demokracie.

2 15.08.2021

Vlastne skoro úplne súhlasím s pumlovým komentárom, až na to, že pre mňa je to dôvod na odobratie jednej hviezdičky. Hilský tu zároveň opäť nie je tak úplne akademický. Opäť tu chýba početnejší poznámkový aparát, chýba tu unikátny metodologický prístup a hlavne je tu znovu cítiť Hilského zaujatosť. Hilský skrátka tej anglickej reformácii fandil, obhajuje ju, a katolicizmus a puritánstvo napokon zobrazuje v škaredších farbách a dáva priestor najmä jednej strane. Na druhej strane si zasa nemyslím, že sa akademické písanie musí prejaviť vo vŕšení jednotlivostí a faktov, a v absencii tej "buldočej zarputilosti", či schopnosti ísť "pod povrch". Často je to skôr naopak. Preto by som aj tu použil slovo encyklopedickosť, k čomu ma vedie aj záverečné "kdo byl kdo", všeobecnosť a veľký tematický rozptyl. Občas som sa do tej knihy musel jemne premáhať a to Shakespeara zbožňujem a chcem o ňom vedieť všetko. A opäť prízvukujem (ako aj pri Shakespeare a jeviště svět), že aj u mňa to bol Hilský, kto mi cez prednášky a preklady otvoril svet Williama Shakespeara.

Ale kniha je to vskutku prekrásna a plná najrôznejších informácií. Najpodnetnejšie bolo prepájanie Shakespearových sonetov a monológov s dobovými udalosťami. Ak sa na scéne objavil Shakespeare, daná kapitola akoby získala väčšiu šťavu, akoby sa Hilský ocitol "na svojej pôde" a okamžite preradil na vyšší stupeň. Takže pre mňa je to najmä mimoriadne kvalitná encyklopédia dobového Anglicka, ku ktorej sa asi budem pravidelne vracať. A za to som pánovi Hilskému naozaj vďačný.

7 14.08.2021

Nedokázal som sa prelúskať ani treťou kapitolou. O selektívnosti výberu a o podivnom mixe ľudí (Hemingway na jednej kope s Marxom ai.) tu už písali viacerí. Mňa na knihe najviac iritovali často extrémne bulvárne reči typu "jedna pani povedala, že je to taký a onaký odroň". Johnsonovi sa to hodilo do naratívov, a tak to tam dal, ale výsledok je často neférový, podpásový a mnohé veci - bezpochyby pravdivé - to nafukuje do podoby bulvárnych titulkov. "Aha, nachytal som hviezdu in flagranti," hovorí Johnson a následne dáva slovo susedovi, ktorý je nahnevaný (pretože mu pes inkriminovanej hviezdy kaká na dvore, ale to Johnson nevie), a tak povie, že ten človek je sviňa a masový vrah. A Johnson to uverejní s tým, že "asi to tak nebude, ale určite to nejaké svetlo na danú osobu vrhá, no nie?" Áno, dovádzam to do ad absurdum, ale Johnson si to za tú knihu zaslúži a zároveň si myslím, že pri hodnotení súkromia druhých by sme si mali dávať pozor na vyváženosť.

Skúste ísť do ľubovoľného malomesta, popýtajte sa tam na nejakú konkrétnu osobu a ja vám garantujem, že dostanete odpovede v rozsahu od "je to štetka" až po "je to najlepšie dievča aké poznám". Stačí len trocha selektívna projekcia a ožiarená osoba získa démonické alebo anjelské rysy. Mimochodom, krásne o tom písal Shakespeare v Júliovi Caesarovi, Othellovi a v ďalších hrách.

A aj keď netvrdím, že Johnsonov prístup v štýle "chceš meniť spoločnosť a pritom si chrapúň" nie je v niečom prínosný, práve naopak, predsa len by sme u intelektuálov mali konfrontovať skôr ich tézy, argumentáciu, metódu, štýl a spôsob písania, relevantnosť ich myslenia vo vzťahu k skutočnému svetu, prípadnú nebezpečnosť ich myšlienok pre spoločnosť, rôzne literárne kvality a tak ďalej, než nejaké "cikacie tajomstvá". Takže konfrontácia slov a skutkov by teoreticky mohla byť prínosná, ale v tomto prípade podľa mňa neobstála so cťou.

Zaujímavejšími knihami cielenými na to isté intelektuálne spektrum sú aj preto Scrutonovi Pošetilci, šarlatáni a buřiči a Aronovo Opium intelektuálů. Kritiku nedostatku cností u rôznych revolucionárov si potom radšej vypočujem v krátkych vtipných odfrknutiach u Lewisa a u Chestertona. Tam je to podané s gráciou, s nadhľadom a bez zašpinenia sa v bulvárnom bahne.

Tenis nespoľahlivých rozprávačov. Denník, kedysi priestor pre intímne spovede, sa mení na číru manipuláciu - štvoritú interpretáciu udalostí, neustále sa pohrávajúcu s čitateľom v románe i "nad" románom. Strata identity, príchod modernity, vytrácanie sa patriarchálnej spoločnosti a neustále sa vracajúca otázka: Čo to je Japonsko? A do toho kedysi potláčaná, teraz explodujúca ženská sexualita inšpirovaná západom (oblečenie, náušnice, sexuálne hry) ako sado-masochistická hra deštruujúca upadajúce, starnúce mužské libido. Hokusaiov obraz... Smrť. Kto je tu vlastne antihrdina?

3 09.08.2021

Nepatetické životné múdro od starého Kósekiho, v preklade Antonína Límana:

“Na živou vějičku se dá chytat různě. Ale to, jak jsem ti to teď ukázal já, je asi ten nejvymakanější zbůsob ze všech, teda pokud mohu mluvit ze svojí čtyřicetileté zkušenosti. Tys teď tímto zbůsobem taky lehce jednu rybku vytáh. Jenže, zhruba někdy tak za rok, až nasbíráš nějaké vlastní zkušenosti, zatoužíš si sám tuto metodu nějak upravit a vylepšit. A pak za rok budeš chtít přidat další vylepšení. A tak ti postupně přestanou ryby brát. Za tři nebo za čtyři roky budeš jak naprosté jelito. Buch prásk. Úplně marný. A tak když budeš pořád chytat a sám si metodu vylepšovat, někdy kolem desátého roku se na základě svých desetiletých zkušeností budeš chtít vrátit zase zpátky k tomu zbůsobu, kterému jsem tě teď naučil já. Čili dostaneš se zpátky k principům, které ses naučil na začátku, a v koněčném důsledku si pak vypěstuješ takové vnitřní sebevědomí, jako kdybys ty princípy sám objevil. Kdybych to měl k něčemu přirovnať, tak je to stejné jako studium poetiky. V poetice taky můžeš zkusit různá vylepšení, ale nakonec se stejně vrátíš k tomu, že Macuo Bašó byl prostě nejlepší.”

1 09.08.2021

Mimoriadne vtipná, inteligentná a pútavá kniha - či skôr brožúrka -, zbierka esejí od asi najvýznamnejšieho moderného režiséra hier Williama Shakespeara. V podstate je to ideálny spôsob ako si rozšíriť shakespearovský kontext (popri početných historických a literárnych prístupoch) aj o pohľad na divadelnú stránku veci. Brook sa tu venuje najmä divadelným adaptáciám a divadelnému svetu (okrem seba aj napr. Olivierovi) a výstižne ukazuje, čo všetko sa dá so Shakespearovými hrami robiť (a skrz to odhaľuje ich nové významy), ale prináša aj podnetné esejistické úvahy, či meditácie nad jednotlivými hrami.

Hneď prvá kapitola, ktorá sa venuje otrepanému evergreenu (napísal tie hry naozaj William Shakespeare?) je krásnou studnicou trefných proti-argumentov. Skvelá je napríklad ad absurdum dovedená irónia britského humoristu Maxa Beerbohma - v snahe zosmiešniť dobové snahy konšpirátorov "objavovať" skryté významy v hrách -, ktorý prehľadal všetky Tennysonove básne, až kým nenašiel jednu, ktorej verše vytvárali anagram. No a ten anagram je "jednoznačným potvrdením" toho, že tie básne v skutočnosti napísala kráľovná Viktória: "Alf didnt write this I did Vic." Najtrefnejšia však bola kritika týchto konšpiračných teórií vyslaná priamo zvnútra divadelného prostredia. Ako mohol niekto skutočne veriť, že autor, ktorý nepísal básne do šuflíka, ale pre skutočne živú a bezpochyby ufrflanú (ako to dokazujú záznamy) komunitu hercov, rekvizitárov a ďalších ľudí, ktorí hru skúšajú, majú otázky, nadávajú na repliky, hádajú sa a argumentujú, nebol v skutočnosti tým naozajstným autorom, ale len bábkou? To Shakespeare behal s každou poznámkou a otázkou za tým "tajným" pánom, či dámou niekde v úzadí a nikto z jeho žiarlivých, špehúňskych konkurentov píšúcich útočné pamflety, prípadne z hercov si to nikdy nevšimol? To je silne pritiahnuté za vlasy.

1 09.08.2021

Budem za takú, no, možno nie čiernu, ale určite aspoň sivú ovcu. Hilského prednášky a preklady mám naozaj veľmi rád - boli to vlastne jeho prednášky, ktoré mi otvorili svet Williama Shakespeara. Jeho hlas i vystupovanie sú príjemné, jasné, kultivované, jeho zanietenosť a láska k autorovi je nákazlivá a jeho spôsob uvažovania, najmä jeho sklon k istej redundancii a k zaujatiu zaujímavými detailami a faktami, sa pre časovo obmedzený a na sluch odkázaný rečový prejav ideálne hodí.

Väčší problém mám s jeho písanými textami, ktoré často nabobtnávajú do monumentálnych rozmerov (viď aj nová kniha o Shakespearovom Anglicku). Ten pátos v jeho písanom štýle akosi prestáva byť cítiť (hoci je Hilského láska k autorovi a dobe verbalizovaná), zároveň zostáva tá redundancia a zaujatie detailami, ktoré často smerujú k nepríliš zaujímavému a nepríliš podnetnému hromadeniu faktov. Často mi chýba jasnejšie cielená, novátorská, či aspoň prekvapivá interpretácia (ako v niektorých Bejblíkových štúdiách), prípadne príbehovejší text, ktorý sa k žánru eseje viaže. Na druhej strane, na vedeckú historickú štúdiu je poznámkový aparát trochu primalý a text (chcene) zaujatý.

Viem, že to znie maximálne kriticky, ale ja mám aj tak Hilského knihy rád. Človek by len ťažko hľadal väčšie a lepšie studnice informácií, akurát tá kniha pre mňa predstavuje skôr text encyklopedického, prípadne komentárového charakteru, nie knihu esejí a štúdií, ako to stojí v popise. Takto je kniha zaujímavá najmä ako mimoriadne dôkladný a prínosný komentárový aparát k jeho prekladom. Osobne by som si dokonca vedel predstaviť spojené vydanie jeho kníh William Shakespeare - Dílo a Shakespeare a jeviště svět, v ktorom by preklady hier dopĺňali texty z tejto knihy. Každopádne, čítať tú knihu samostatne bolo vyčerpávajúce.

Mimochodom, pre čitateľov, ktorí by mali záujem si ešte viac rozšíriť "alžbetínsky" kontext, odporúčam (okrem spomínanej Hilského knihy o Shakespearovom Anglicku) aj trojdielnu sériu kníh o Alžbetínskom divadle (s prekladmi Marlowových, Johnsonových, Kydových atď. hier) od Lukeša, Bejblíka a Hornáta.

3 08.08.2021

Vždy ma prekvapovalo, prečo sa práve Oliver Twist stal v modernej ére najznámejším Dickensovým románom a ústredná postava akýmsi prototypom Dickensových hrdinov v mysliach väčšiny ľudí. Aj preto som si radšej prečítal dva rôzne preklady. Dickens sa tu ukazuje ako "nevycválaný" rozprávač, ktorý si ešte nedokáže dostatočne ustriehnuť pátos a sentiment (najmä scény s Rose), prílišnú karikovanosť, statickosť a plytkosť charakterov a často i psychologickú nehodnovernosť jeho postáv, do očí bijúce množstvo rozprávačských barličiek (náhodných a netušených rodinných stretnutí), nepríliš plynulý prechod medzi sociálnym determinizmom a etikou cností a nie úplne dôkladnú prepletenosť najrôznejších tried a z toho vyplývajúce stieranie triednych rozdielov. Výpovedné sú aj názory literárnych kritikov a viktorianistov, ktorí v anketách len málokedy radia Olivera Twista medzi najlepšie Dickensove knihy (spomeniem aspoň anketu BBC, časopisu Five Books, prípadne anketu časopisu The Millions).

Dobre, kniha má mladého hrdinu s extrémne tragickým osudom (ale to má aj Malá Dorritka a Starožitnícky sklep), exotickosť prostredia zlodejov (avšak pre toto mal Dickens talent vždy, viď väzenie pre dlžníkov, smrtiace močariská v USA, atď.), vysokú brutalitu (ešte väčšia je v Príbehu dvoch miest), temnotu daždivého Anglicka (ešte výraznejšie ju bolo cítiť vo Veľkých nádejách) a v tretej tretine knihy má aj akúsi napínavú detektívnu zápletku (to však opäť platí pre mnoho iných Dickensových kníh). Sčasti to môže byť spôsobené aj akýmsi mixom, ale myslím si, že primárnym dôvodom je niečo iné.

Tým dôvodom je podľa mňa prostý, prozaický fakt, že ide o jednu z jeho kratších kníh. Kniha s uceleným dejom (na rozdiel od silne epizodických Pickwickovcov) a polovičným rozsahom oproti takému Ponurému domu, Davidovi Copperfieldovi, Dombey a synovi alebo Malej Dorritke, predstavuje ideálny "model" pre uvedenie do intermediálneho sveta najrôznejších filmových a divadelných adaptácií (čo je dnes zo všetkého najdôležitejšie). A tak, kým Ponurý dom, Malá Dorritka a David Copperfield sa museli uspokojiť s občasnými televíznymi projektami, Olivera Twista adaptovali pre kiná mená ako Lean, Polanski a Reed. Mimochodom, niet divu, že ďalšími dvoma najadaptovanejšími Dickensovými knihami sú podobne krátke Veľké nádeje a Vianočná koleda (tu je však tých dôvodov a najmä literárnych kvalít o niečo viac).

Nie že by bol Oliver Twist zlou knihou. Stále je z nej cítiť Dickensa, len mám pocit, že sa jeho tvorivá metóda ešte naplno nerozvinula a niektoré jeho žurnalistické návyky dostatočne neobrúsili. Navyše, svojim prostredím je mi Oliver Twist bližší ako Príbeh dvoch miest alebo Martin Chuzzlewit. Štvrtú hviezdu tu pridávam najmä za absolútne strhujúce - farebne sýte a filmové políčka pripomínajúce - ilustrácie Vincenta Hložníka.

Veľmi aktuálne. Aspoň tak sa mi to javí. A azda aj dôležité pre pochopenie dneška, najmä toho, akým spôsobom a prostredníctvom akých argumentov ustanovuje súčasná spoločnosť morálne panstvo nad "prírodnými bytosťami". Tie čiastočky toho čistého rozumu a s ňou prepojeného zákonodarstva autonómnej, slobodnej vôle tu v teoretickej rovine stále poletujú a slúžia ako barličky pre ospravedlňovanie mnohých prasačín, ktorých sa moderný človek stále dopúšťa na okolí i na sebe. A ukazuje tiež to, k čomu súčasná spoločnosť túžobne smeruje - čistý rozum oslobodený spod prírodnej nevyhnutnosti a kauzality. A pritom to celé stále vzbudzuje fascináciu nad dômyselnosťou spôsobu, akým Kant vytvára priestor pre kategorický imperatív a ustanovuje ho. Všetko v tej skladačke do seba nádherne zapadlo (až na slobodu vôle, pochopiteľne, čo podľa mňa súvisí s neschopnosťou a v podstate aj nemožnosťou reflektovať vlastný novoveký, rane-liberálny pôdorys) a už len spôsob, akým ustanovuje imperatív na spôsob logickej vety, ktorá je a priori, bol akýmsi zvláštnym spôsobom napĺňajúci a vše-osvetľujúci. Úchvatné.

1 07.08.2021