Macvosik komentáře u knih

Prečo práve Byť či nebyť? Ako mohla takáto banálna otázka po vhodnosti samovraždy prípadne nutnosti znášať príkoria vstúpiť do dejín západnej kultúry? Neviem, ale ja sám ju takto banálne nevidím. Mne osobne sa tam vynára ešte iný rozmer, ktorý Hamlet formuluje v inej otázke: Čo je to človek? Je to zviera, čo len spí a kŕmi sa? Kvintesencia prachu? Alebo v ňom drieme aj kúsok božskosti? A tu sa zrazu vynára niečo závažnejšie. Otázka po bytí a nebytí tu nie je len o hmotnej existencii a teda fyzickom ne/bytí. Je aj o bytí a nebytí človekom. Ak Hamlet zvolí znášanie príkoria, zvolí paradoxne nebytie, pretože sa stane zverom a tým pádom umrie jeho ľudskosť, umrie ako človek. A ak sa hrdinsky vrhne do náručia smrti - nebytia, zvolí si (opäť paradoxne) ľudskosť a teda bytie. Náročnosť a zrkadlenia tejto otázky v celom diele sú tým, čo pozdvihujú Hamleta nad banálnosť popkultúry, ktorá z Hamleta robí len akúsi "kvintesenciu prachu". Pretože takto sa riešenie dvojito problematizuje a stáva sa naozaj zapeklitým problémom.

Ale tu sa mi chce ešte na chvíľu pristaviť aj pri tej druhej otázke, ktorú Hamlet kladie: Čo je to človek? Ak sa pozrieme na celú Shakespearovu tvorbu tak musíme povedať, že človek je uňho "hercom na javisku sveta". A Hamlet sa vo svojej skepse, ktorá vyplýva z tragických udalostí a z nechutného hereckého pokrytectva celého dvora, svojej matky, svojich priateľov a najmä uzurpátora Claudia, obracia na toto herectvo a pýta sa, čo sa vlastne za všetkými týmito maskami ukrýva. Vrhá sa s celou tou novovekou skepsou do svojho vnútra, odbaľuje masky a "slová, slová, slová" ako vrstvy cibule a skúma, čo sa mu tam vlastne objaví. Čo je to vlastne tá esencia človeka zmietajúceho sa niekde medzi zverom a Bohom, pozakrývaná maskami. To váhanie je tu podľa mňa priznaním si toho, že pod všetkými tými maskami nedrieme nič, len pasívny zver neschopný prekročiť samého seba. A práve preto je potrebné zaujať pozíciu, prijať role, ktoré mi patria, ale nie pokrytecky (ako Claudius), ale skutočne ich zaplniť tak, že budem konať v ich najlepších intenciách. Ako človek si potvrdím ľudskosť ľudským správaním (a teda bytím), ako princ sa vrhnem proti uzurpátorovi a stanem sa hodným mena princ, ako syn sa postavím za otca a stanem sa hodným mena syn, ako spravodlivý sudca sa postavím za zavraždeného a to aj s vedomím, že ma to bude stáť život. Skrátka, aktivita tu znamená prijatie a odvážne naplnenie svojej role v živote. Pasivita znamená, že žiadnu rolu nemám. A skutočné zlo je klamlivé, pokrytecké hranie role bez jej naplnenia (čo sa netýka profesionálnych hercov, pretože tí úprimne priznávajú, že len hrajú).

A len v tejto chvíli sa môžu objaviť stratené kategórie ako krása, dobro a cnosť. Pretože len v pozícii herca, ktorý hrá rolu a teda si sám určuje ideál, ktorým sa možno porovnávať, môžem byť zlý a teda pokrytecký, alebo dobrý a teda cnostný, čiže odvážny, pravdumilovný atď. A len v tejto pozícii môžem byť aj krásny, pretože ako človek/herec krásne stvárnim svoju rolu na javisku sveta. Toto je podľa mňa Hamletovo posolstvo.

"Piata" Chestertonova zbierka esejí, ktorú som čítal a hoci ide stále o solídne texty predsa len mi tu chýbal ten moment, ktorý by to celé vyzdvihol na pomyselný esejistický Olymp. Niečo ako O ležení v posteli alebo O jistých moderních autorech a rodinném zázemí. K typicky chestertonovským vlastnostiam sa tu nepridáva tá taká povznášajúca krása, kedy sa dostávame k jadru, k rýdzemu hravému a pritom prenikavému a múdremu chlapčenstvu, ktoré chce popri kreslení vzdušných zámkov zároveň so smiechom vyzvať na súboj celý svet.

Ale aby som len nekritizoval, tá schopnosť preniknúť k jadru a uchopiť ho rovnako ako oponent a pritom úplne inak, nachádzať krásu v známom a všednom, odhaľovať životaschopnosť v zdanlivo malom a tichom, nachádzať radosť v desivom a smutnom a poukázať na paradox v zdanlivo dokonalom, to všetko tu zostáva. Chcesterton je skrátka schopný tvrdiť úplne presne to isté čo vy, ale pritom z toho dokáže vyťažiť niečo úplne iné, a asi nikde inde to nebolo tak jasne a priamo postulované ako práve tu, v polemike s Blatchfordom. Takže smelo do toho...

2 11.05.2022

Čím viac sa Scruton blížil k súčasnosti, tým ťažšie sa mu interpretovali jednotlivé koncepcie. Je to škoda, bolo z toho cítiť, že niektoré intelektuálne tradície sú mu skrátka vzdialené a nedokázal do nich dostatočne preniknúť a obsiahnuť ich. Pritom iný vykladač, ktorý mal taktiež bližšie k analytickej filozofii, než k post-štrukturalizmu do tohto myslenia dokázal preniknúť omnoho hlbšie (Vincent Descombes), hoci, uznávam, predsa len v prípade Scrutona nejde o akademický žáner a dejiny filozofie a navyše mal Descombes ako francúzsky ľavičiar predsa len bližšie k objektu svojho skúmania než britský konzervatívec. Avšak prvé dve tretiny knihy boli naozaj zaujímavé a pri mnohých mysliteľoch aj prekvapivé. Taktiež sa mi páčilo, že u viacerých mysliteľov novej ľavice, najmä u Foucaulta, dokázal vyzdvihnúť aj mnohé pozitíva. Takto tá kniha nepôsobila veľmi zaujato. A na rozdiel od bulvárneho Johnsona a jeho príšerných Intelektuálov, nezaniesol svoju knihu bahnom trápnych "cikacích tajomstiev". Scruton tu síce využíva svoje nereflektované náhľady na svet, ktoré by sa pri diskusii dali konfrontovať (podobne ako to robí on s Marxovou teóriou hodnoty), ale stále platí, že by to bola debata na úrovni.

Veľkým pozitívom je aj iný, ne-vykladačský pohľad na Badioua, ktorý by v tuzemskom kontexte konfrontoval jeho využívanie matematiky. Toto je v anglo-americkom svete pomerne bežné stanovisko, ale je fajn mať nejaký podobný text prítomný aj u nás. Odkúzľuje to a zároveň privádza k zamysleniu. Nie je to len Lacan, ale aj mnohí iní štrukturalisti a ich "označujúce metafory", ktorí tvrdia, že v prirodzenom jazyku vychádza zmysel z non-zmyslu, čiže z medzery spôsobenej posunom významu a absenciou, kde jedinou možnosťou ako neustrnúť v čistej konvencionalite, je vytvárať vety nepredvídané kódom. O niečo podobné sa snaží aj Badiou, akurát s matematikou, kam zavádza prázdnu množinu (ako istú formu non-zmyslu) a istý revolučný stav vzniku nového. Samozrejme, otázka, či niečo také môžeme robiť aj s umelým jazykom matematiky, ktorá konvencionalitu potrebuje, je potom veľmi adekvátna.

A zároveň sa priznávam, prekvapili ma aj niektoré životopisné údaje a vyjadrenia takého Lukácsa a Žižeka. Skrátka, kniha je to podnetná a bezpochyby zaujímavá. Ukazuje to aj iný, konzervatívny myšlienkový svet, ktorý na univerzitách často nedostáva nijaký priestor, a to je škoda, pretože by to naozaj mohlo byť intelektuálne stimulujúce.

1 02.05.2022

Dôvod, prečo sa Heretici ťažšie čítajú, tu opísali už mnohí: niektorých autorov, na ktorých Chesterton reaguje dnes už skrátka nepoznáme. Z tohto hľadiska tak môže mať čitateľ pocit, že mu niečo uniká. Na druhej strane sa tu nachádzajú viaceré esejistické perly, kam by som zaradil najmä vášnivú obhajobu susedstva a rodiny. Rodina a susedstvo nie je prístav, práve naopak. Ide o džungľu, v ktorej sa človek môže stretnúť s tým najnebezpečnejším zvieraťom na svete, s človekom. Nie s Číňanom nie s Benátčanom, ale s človekom. S často nepríjemným, rozťahovačným, súperiacim a extrémne životaschopným človekom, s ktorým sa však človek musí naučiť vychádzať, pretože ich spája práve len blízkosť. Toto je podľa Chestertona tá skutočná pluralita, pretože tu sa nestretávajú abstraktné skupiny, ale hlúčik rozdielnych jednotlivcov, ktorí bojujú o každú časť územia. Aj z tohto hľadiska je pre Chestertona tým najväčším dobrodružstvom situácia, v ktorej preskočíme susedov plot a musíme sa s ním naučiť žiť. Z tohto hľadiska je teda pochopiteľné, ak sa niekto pred životom a človekom snaží ujsť. Je to totiž náročné. Keď sa však niekto chváli, že odišiel od rodiny do "veľkého sveta" hľadať "život", v skutočnosti ušiel od malého sveta, kde sa môže stratiť a pohodlne osamieť, a kde sa nemusí konfrontovať so životom a človekom. Nie je to cnosť, je to však pochopiteľná necnosť. Skrátka, Chesterton tu preukazuje schopnosť nazerať na zdanlivo známe veci inovatívne a búra zabehané modernistické klišé.

To, čo je však na Chestertonovi najinovatívnejšie, je jeho filozofia všednej nevšednosti a z toho vyplývajúci vášnivý optimizmus a životaschopnosť. Nie je to pozícia abstraktného božstva a pozorovateľa, ako je to vo filozofii prítomné už od čias Platóna. Je to pozícia dieťaťa, ktoré sa nechá ohurovať každou drobnosťou, dokonca aj takými vecami ako je pouličná lampa a lokomotíva. Je to pozícia človeka, ktorý má vášnivú lásku k človeku a skrz to aj k celému životu. Z tohto hľadiska pôsobí Chesterton medzi všetkými tými súčasnými akademickými racionalistickými dekonštruktivistami, ktorí ohlasujú smrť človeka v prospech života, ktorí racionalisticky útočia na racionalizmus a snažia sa dekonštruovať zabehané (konzervatívne) klišé, pričom pracujú s klišé vlastnej ideológie, ako absolútne záhadná bytosť, ktorá trhá na kusy všetky tie smiešne pokusy tým, že ich odhaľuje a poukazuje na ich paradoxnosť alebo v niektorých prípadoch dôsledne uskutočňuje.

A je to zvláštne, len prednedávnom som čítal Nietzscheho a mal som pocit, že celý svet umiera v desivých kŕčoch. Zrazu sa cítim ako na vrchole hory a nasávam život plnými dúškami. Nič proti Nietzschemu, ale asi som skôr Chestertonovec. Či skôr chcem byť.

1 27.04.2022

Shakespeare má hneď niekoľko komediálnych vrcholov a Ako sa Vám páči je jedným z nich. Z tohto hľadiska ide o vyvrcholenie pastorálnych tendencií v jeho komediálnej tvorbe a už v tejto hre je predznamenaná istá multižánrovosť, bytostná irónia a jemná skepsa charakteristická pre jeho neskoré hry. Súčasne je to opäť hra o moci slova a o hereckom prebývaní. Tu sa dokonca táto Shakespearova filozofia priamo manifestuje v slovách o svete ako veľkom javisku.

Z tejto hry sa však ozýva predovšetkým moc reflexívneho uvažovania a racionality. Shakespearove postavy sa už nestrácajú v magickom svete a v odpútaných vášňach ako v Sne noci svätojánskej. Postavy získavajú od sveta odstup a aj príroda je tu skôr možnosťou vystúpiť zo svetského, dvorského života (na spôsob chatárov či výletníkov), než to živelné miesenie. Súčasne tu zaznieva už priamy výsmech (u Rosalindy) z konkrétnych básnických postupov, ktoré tu tak už nemajú tú magickú moc, a ani Shakespeare tu nevŕši básnické postupy v akomsi frenetickom, mystickom stave, ale skôr umiernene a ironicky nazerá na to, čo už bolo vytvorené (aj preto je tu Shakespearova štylistika najsofistikovanejšia). Samozrejme, to bolo u Shakespeara prítomné vždy, ale nikdy sa to nestalo ústredným princípom.

Z tohto hľadiska je pre mňa táto hra vstupom do novej éry, vstupom do nového životného obdobia, a zároveň jeho reflexiou. Dalo by sa teda povedať, že ide o akúsi filozofiu Shakespearovej komédie, že ide o teoretické ohmatanie si pôdy, vymedzenie si terénu pred posledným obdobím. Subjekt tu vystupuje zo svojho podmanenia v niektorom z celkov (Boh či božstvá, spoločnosť, vášne) a prostredníctvom odstupu a racionálnej skepsy sa osamostatňuje ako res cogitans. Z tohto hľadiska je tá hra veľmi podobná takému Hamletovi, avšak na rozdiel od tragickej sily svojho prakticky priameho nasledovníka, neobsahuje Ako sa Vám páči príliš mnoho takej tej bytostnej poézie. Na to je až príliš nad vecou. A príliš nad vecou je tu aj Shakespeare. Chýba mi tu jeho básnický zápal (čím nehovorím, že tá hra nie je písaná poeticky) a mohutnejší dramatický potenciál. A aj preto to výsledné, maximálne pocitové hodnotenie, pretože tá hra sama o sebe skutočne patrí medzi Shakespearove vrcholy. Len mne sa tam tentokrát so Shakespearom akosi nechcelo stúpať.

1 22.04.2022

Pre mňa je Kupec benátsky hrou o potrebe milosrdnosti, o probléme vzťahu medzi menšinami a majoritou a najmä o vzťahu zákonov a ľudského života. Shakespeare tu v podstate ukazuje aké je hlúpe zaťato stáť na čo najexaktnejšom dodržiavaní zákona za každú cenu. Táto úpenlivá exaktnosť sa totiž zúfalo dovoláva abstrakcie tam, kde stojí celok ľudského života. Shakespeare akoby tu hovoril, že redukovanie človečenstva v zákonoch na kus mäsa, opomína to, čo je na ľudskom živote neuchopiteľné, tekuté. A nemusí to byť nutne duša, stačí len ten celok rôznorodých spoločenských interakcií, túžob a prianí, ktoré sa z abstrakcie vždy vymykajú. A práve preto potrebuje spravodlivosť stáť, a aj stojí, aj na iných základoch, než je absolútne exaktné dodržiavanie slova. Pretože takáto zaťatosť vie byť dvojsečná, a vo výsledku sa vie obrátiť proti žiadateľovi. To, že sa tu zároveň postuluje otázka náboženstva podľa mňa nie je náhoda. Shakespeare tu musel reagovať aj na dobové fanatické puritánske sekty, ktoré v Anglicku stáli na čo najdoslovnejšom chápaní Biblie a snažili sa zviazať spoločenský život jej zákonmi.

Lenže ľahko sa z takéhoto úpenlivého dodržiavania zákonov vysmieva ak ste členmi majority. Čo iné ako zákon, aká iná inštancia zostáva Shylockovi v nepriateľskom prostredí? Samozrejme, Shylock je zbytočne ukrutný, lenže krutý bol k nemu aj Antonio a krutá je k nemu aj celá okolitá spoločnosť. Veď aké iné možnosti obživy Shylock má? Prečo naňho Antonio pľuje a ponižuje ho? Kde bola vtedy tá milosrdnosť? Ak má na výber žobrácku palicu alebo úžeru, nemožno sa mu diviť, že si vybral tento spôsob života. Aj preto zo Shylockových úst zaznievajú nepochybne oprávnené výčitky a zúfalá potreba zákona tu je i nie je demagógiou. Shylock sa chce pomstiť na celom kresťanskom svete a hoci je toto správanie zbytočne brutálne, dá sa doň čisto ľudsky vcítiť. Veď koľko tých osamelých pomstiteľov, ktorí vzali veci do vlastných rúk, stojí už celé stáročia na kultúrnom piedestáli? Shylock pritom zákon dodržiava, takže v tomto ohľade je ešte bezúhonnejší. Tým sa síce zo Shylocka vina nezmyje, ale rozhodne to ukazuje jeho ľudskú stránku. Aj preto sa mi páčila Radfordova adaptácia, v ktorej sa zo Shylocka stáva tragická postava - nešťastná, opustená, ponížená. Aj to len ukazuje, že pri správnom nasvietení môže mať tá hra aj iné kontúry. Niečo také by sa však určite nedalo spraviť s Marlowovým Maltským židom. Ak k tomu pridáme aj kladnú postavu Jessicy len ťažko môžeme tú hru označiť za vyslovene antisemitskú.

To, čo tu Shakespeare ukazuje, je teda nemilosrdná situácia, s ktorou sa musia postavy vyrovnať a v ktorej majú šancu ukázať, čo v nich je. Či ukážu to najlepšie alebo najhoršie v nich. Shylock ukázal svoju horšiu stránku, ale rozhodne v tom nebol sám.

2 08.04.2022

Priznám sa, tento ešte relatívne "zakríknutý" Nietzsche mi je vo svojich prejavoch sympatickejší než egomaniacky proto-fašista, ktorý síce nádherne píše, kritizuje a inšpiruje, ale popritom aj nesmierne desí, pretože akoby necháva v procese čítania vyvstávať to najhoršie (ale i najlepšie) z človeka. Tu to bolo ešte celé dôsledne ukotvené v antickom svete, v Schopenhauerovi a vo Wagnerovi a nie v akomsi zvláštnom afirmatívnom vzduchoprázdne, ktoré zaplnili a dodnes zapĺňajú ľudia, s ktorými sa ideologicky míňam. Aj apollónsky princíp tu ešte mal aj nepatrne produktívne ozveny, aspoň čo do vplyvu na tragický žáner.

Skrátka, tunajšia kritika modernity, filozofie i posledného človeka ešte nemala v ruke kladivo, len pero. Aristokratizmus ducha tu volal po návrate ku konkrétnym antickým ideálom (napr. Aischylos), takže hoci už tu sú prítomné nejasné kontúry nadčloveka, tento nadčlovek nenihiluje, ale načiera. Antika tu ešte je bytostne reálna, a nie ozvenou umožňujúcou akurát číru nihiláciu súčasnosti. Aj tu akoby musel človek odvrhnúť množstvo vecí, už tu sa zjavuje výsmech zo slabosti, ktorá sa bojí skutočnej prirodzenosti a životaschopnosti, a ktorá sa tým pádom bojí prírody, čo je "indiánske meno" moderného človeka, ale Nietzsche tu ešte stále stojí v spoločnosti, ešte sa z nej úplne nevytrhol, ešte nie je tak vyšinutý/solipsistický/ultra-aristokratický ako v Ecce Homo.

A súčasne je až prekvapivé ako toto dielo 28-ročného chlapca nezostarlo. Nie je to tak dávno čo Nicole Lorauxová oživila Nietzscheho stanovisko o dionýzskom a apollónskom princípe v tragédii vo svojej knihe Truchlící hlas. Už z tohto Nietzscheho snaženia sa je cítiť predovšetkým jeho básnicko-mystické "lamentujúce" cítenie, ktoré však ešte neprepuklo do štýlu, len sa o ňom teoretizuje. Zdá sa mi skrátka, že tu sa ešte dá niečoho zachytiť, že tu sa ešte dá udržať a nevrútiť sa priamo do pažeráka ničoty, z ktorej síce môžeme vzísť obrodení, ale z ktorej môžeme vzísť aj šialení. Pretože Nietzsche, to je zúfalá odpoveď človeka na všetky tie príšerné animozity modernity. To je zúfalý, nešťastný výkrik človeka, toho uväzneného, zviazaného živočícha, ktorý však v sebe ešte mal vitalizmus a chuť roztrhnúť putá. A aj preto Nietzschemu závidím, že mohol zošalieť, pretože viem, že ja - už dávno mŕtvy - zošalieť nemôžem.

1 07.04.2022

V prvom rade - teší ma, že sa mi podarilo zohnať vydanie Národného divadla, v ktorom je okrem štandardných Hilského textov aj niekoľko Drábkových štúdií venujúcich sa širšiemu kontextu a Fletcherovej tvorbe, a tiež krátky text Lois Potterovej o dejinách inscenácie tejto hry. Výborné.

Dvoch vznešených príbuzných som si nechával na záver najmä kvôli slabým ohlasom, a to nielen čo sa týka textu, ale aj javiskovej inscenácie, a tiež kvôli horším skúsenostiam s tandemovým písaním u Shakespeara. Z tohto hľadiska som dostal v podstate to, čo som od hry očakával - nič svetoborné. Hra bola zaujímavá tým, že ide akoby o parafrázu na Sen noci svätojánskej a Dvoch veronských šľachticov. Opäť sa tu rieši problém konfliktu medzi priateľstvom a mileneckou láskou, problém ideálov narúšaných pudmi, opäť tu máme Thésea a Hyppolitu a les pri Aténach, ochotníkov, ktorí v lese skúšajú, atď. atp. Akurát bez tej mohutnej básnickej nálože a tajomnej, magickej atmosféry. Omnoho viac sa tu dostáva do popredia až homoerotická, priateľská túžba medzi Emíliou a Flavíniou a Arcitom a Palamonom. Z tohto hľadiska bolo zaujímavé sledovať tento občasný rozpor a dokážem si predstaviť, že komický potenciál tejto hry by mohol čerpať práve z tejto dvojdomej nerozhodnosti. To muselo byť ešte umocnené javiskovými travestiami.

Základnou naratívnou stratégiou akoby tu opäť bolo čo najviac vyskúšať postavy v ich predsavzatiach a zároveň presvedčenie, že postavy nemajú žiadne pevné jadro, že sú vrcholne nestabilné a pudové, a teda že sa nechávajú unášať aktuálnou situáciou. Neskorý Shakespeare a najmä Fletcher skrátka cynicky sledujú hmýrenie sa ľudského živočícha na tejto planéte a parodujú ho. Doslova sa uchechtávajú pri pohľade na to, do akých situácií ho dovedú a ako v nich zlyhá. Smejú sa jeho slabosti, nemajú o ňom žiadne ilúzie. A aj preto sa vytráca tragédia, pretože tá si vyžaduje veľkosť a pevnosť hrdinov, vytráca sa skutočná dráma a konflikt, a s tým aj ten zvláštny frenetický citový stav, ktorý podnecoval básnictvo. Súčasne sa však vytráca aj čistá komika, fraškovitosť, až anarchia. A tak tu (ako hovorí Rut) nastupuje cynizmus, epika a alegória, čo sú kategórie, ktoré až tak nevyhľadávam. Vo výsledku tá hra rozhodne nebola zlá, stále však platí, že pre tieto žánrové tragikomické hybridy je podľa mňa nutný iný, menej naratívny, viac filozofujúci a alegorický tvar. Tak ako to bolo napríklad v Búrke.

07.04.2022

Spomedzi všetkých Shakespearových neskorých hier bola Búrka tou najkrajšou. Shakespeare akoby sa opäť vrátil do pozície, ktorá mu najviac sedí, do pozície divadelného mága - Prospera, ktorý ovláda svoje malé javisko obmývané snami a sníva o svete obývanom hercami. Vrátil sa k svojej celoživotnej téme, v ktorej sa ukrývajú tisícky vrstiev, ohromná metaforická moc a ktorá zvádza k básneniu, a to k básneniu na takej úrovni, o akej sa ranému Shakespearovi ani nesnívalo. Ba čo viac, pri Greenawayovej absolútnej filmovej adaptácii Prosperove knihy som si uvedomil, že Prospero je tu skutočne Shakespearom. Že samotný Shakespeare sa do toho príbehu systematicky votkával a že máme v rukách akýsi jeho hologram, cielený odtlačok duše, ktorý dokázal prečkať celé veky.

Všetky tie posuny od renesancie k baroku vrcholia v tejto alegórii, ktorá robí to najlepšie pre dokonalý účinok - prestáva sa hnať za dejovými zvratmi s množstvom postáv (ako ostatné tragikomédie), je zdanlivo prostá, priestorovo obmedzená. Ale o to viac vyzýva k hľadaniu významov, k odhaľovaniu rôznych vrstiev a k vnímaniu ľudského života a celého sveta ako umeleckého diela. V tejto hre sa ozývajú nostalgické tóny, ale aj nádej smerujúca niekam do budúcnosti. A takto je to s celou našou civilizáciou a s našimi životmi. Sme ako lode na rozbúrenom mori, ktoré spomínajú na domov, na detstvo, na stratený raj, ktoré zároveň s túžbou hľadia za horizont a popritom sa, neukotvené, musia snažiť napnúť všetky sily v boji s besniacimi živlami, udržať si zdravý rozum.

A môže byť vôbec dojemnejšia rozlúčka s divadlom i so samotným životom, než táto reč?:

... Predstavenie sa
končí. Veď naši herci boli iba
duchovia - zmizli ako vidiny
v ovzduší, v riedkom vzduchu, v ktorom
sa rozpustia aj všetky nádherné
paláce, veže ovenčené mrakmi,
vznešené chrámy, celý veľký svet,
aj tí, ktorí ho zdedia. Všetko zmizne
v hmle ako tento letmý dej.

1 06.04.2022

Oko za oko už predznamenáva svojou hybridnosťou, komplikovanosťou a istou rozprávkovosťou (panovník v prestrojení, posteľová pasca) neskoré Shakespearove romance a všeobecne i trend, ktorý neskôr rozvíjal Fletcher a ďalší. Hra je skúmaním správania jednotlivcov v extrémnych situáciách. K tejto interpretácii nahráva aj postava Vincentia, ktorý akoby bol politickým filozofom vytvárajúcim a sledujúcim experiment. Pôsobí to ako prípadová štúdia, v ktorej sa Shakespeare snažil zasadiť dobové politické teórie do reálneho dobového prostredia (aj preto reálne mesto Viedeň a nie zázračná krajina). Z toho potom vyplýva, že ide o hru zaoberajúcu sa etikou a politikou. V tomto kontexte je zaujímavé, že táto hra bola napísaná v dobe nástupu Jakuba I. na trón. V tomto ohľade musí byť bezpochyby zaujímavé zamýšľať sa nad vzťahom tejto hry k obrazu, aký si spoločnosť o tomto nastupujúcom kráľovi predbežne vytvorila a tiež k reálnym krokom prvých mesiacov jeho vlády.

Shakespeare si tu kladie podobnú otázku ako mnohí iní renesanční vzdelanci, či už Erazmus, More alebo Machiavelli: Kto je to dobrý vladár? Môžu sa cnosti vynucovať zákonom? Aká veľká má byť vladárova moc, aby nezačala dusiť slobodu? Má byť vladár stelesnením cnosti? Aký je vzťah korupcie a politiky? Shakespeare tu rozohráva všetky tieto otázky, pričom na niektoré ponúka odpoveď, na iné nie. V každom prípade je však zrejmé, že aj v tejto teórii vychádza Shakespeare z kombinácie aristotelizmu a kresťanskej etiky, najmä z takého vnímania spoločnosti, v ktorom je ústrednou funkciou štátu ak nie vynucovať tak aspoň propagovať a vytvárať prostredie pre cnostný život. V tomto zmysle by tak vládca mal ísť ostatným vzorom, pretože inak nemá právo žiadať niečo také od svojich poddaných. Zároveň si musí ustriehnuť mieru, v ktorej už jeho zákony pôsobia na ľudí príliš drasticky či zasahujú do oblastí, v ktorých nielenže nemajú právomoc, ale v nich ani nemôžu vyhrať (živočíšne pudenie). To je prípad snáh obmedziť verejné domy reštrikciami. Tu by mohlo byť pre zmenu zaujímavé pýtať sa na vzťah Shakespeara i ostatných Alžbetíncov k prirodzenej morálke.

Angelo tu potom slúži ako príklad vládcu, ktorý zlyháva hneď v oboch rovinách. Jednak neslúži ako príklad, pretože sa sám necháva unášať svojimi pudmi a záujmami, a nespráva sa v oblasti lásky cnostne - práve naopak - kvôli čomu je jeho snaha okresať verejné domy pokrytecká. A Angelo si to uvedomuje. Aj preto táto Angelova morálna korupcia, táto - z pohľadu štátu - drobná neresť, čoraz viac rozleptáva jeho vládu a núti ho k stále drastickejším a brutálnejším krokom. Tu sa ukazuje aká drobnosť stačí na rozpútanie búrky.

A zároveň sa snaží reštrikciami vstupovať do oblastí, ktoré sú podľa Shakespeara prirodzené (sexuálna túžba) a teda nemôžu podliehať zákonom. Čo je ešte horšie, svätým bojom, ktorý vôbec nemusí mať náboženské, ale pokojne aj revolučné zafarbenie, sa vytvára vyšinutá, fanatická atmosféra, v ktorej už nevyhráva ten najcnostnejší, najnábožnejší či najľudomilnejší a už vôbec nie prvotné ideály, ale pravý opak. V tomto ohľade sa akýmsi ideálom stáva cnostná Izabela, ktorá svojou odvahou a nevinnosťou slúži ako nasledovania-hodný vzor cnostného správania. Aj Shakespeare si bezpochyby uvedomoval, že takýto príklad na zmenu spoločnosti stačiť nebude, ale zároveň si uvedomoval, že nič lepšie nedokážeme spraviť.

Oko za oko tak bezpochyby patrí medzi Shakespearove vrcholné a filozofickejšie ladené hry. Pre mňa osobne ide o jednu z jeho najlepších "komédií" a ak ju raz niekto zaradí do kolónky romancí, resp. tragikomédií (kam podľa mňa právom patrí), rozhodne bude spolu s Búrkou patriť medzi to najlepšie, čo Shakespeare v tomto žánri vyprodukoval.

1 05.04.2022

Táto komédia bezpochyby patrí medzi tie dôležitejšie v Shakespearovej kariére. Niektorí teoretici odhadujú, že ide dokonca o najstaršiu Shakespearovu hru. Zároveň však ide o hru tak trochu rozporuplnú. V podstate sa tu bijú dva prístupy. Ten prvý sa raduje zo Shakespearovej slovnej ekvilibristiky, zo slovných dvojzmyslov, z bezbrehej kreativity s akou využíva aliterácie a metafory, z prekrásnych charakterizačných, ironických a pritom stále jemne filozofujúcich monológov. Ten druhý tak trochu nechápavo hľadí na minimálnu dejovosť, ktorá akoby bola skôr vŕšením scén, než nejakým skutočným dramatickým celkom, divadelnou hrou. Chabá kostra, či vešiak, slúžiaci na zavesenie slov. Skrátka - paródia. Aj z toho dôvodu zostala u mňa tá hra niekde na polceste. Ale aj napriek tomu platí, že je to hra nesmierne zaujímavá.

Shakespeare už tu rieši svoje klasické témy - problém pokrytectva, masky, herectva, cností a nerestí atď. To, čo však v tejto hre najviac vystupuje do popredia, je nástup prírody. Shakespearoví hrdinovia môžu byť aj najstoickejšími mysliteľmi a najmocnejšími hrdinami, ale v momente, keď zavelí príroda, uzemňujú sa všetky vzletné reči a chladné predsavzatia a stŕhajú sa masky. Shakespeare akoby v celej svojej kariére a najmä v komédiách skúmal jedinca postaveného zoči-voči svojim odpútaným pudom, zoči-voči prírode, zoči-voči láske. Tu sa tie pudy nemanifestujú ani tak v komplikovanej zápletke (Veselé paničky..., Sen noci...) ako skôr v slovách, ktoré získavajú až akési živočíšne, materiálne, prírodné kvality, a to skrz vulgárnosť, šťavnatosť, sexuálnosť, ale aj cez telesnosť slov. Aj preto musela byť tá hra veršovaná, pretože rytmus, intonácia, spevavosť a dýchanie tvoria podstatu básnického prejavu, a tým nás privádzajú k akejsi materialite slova (na rozdiel od jednorozmernejšej prózy).

Súčasne tu ide o rozpor medzi dvomi formami myslenia. Na jednej strane stojí učenec plný ideálov so svojou teoretickou pravdou, na strane druhej prízemný Koštiaľ so svojou telesnou pravdou (pripomína to Dona Quijota a Panzu). A medzi nimi celá plejáda skupiniek, ktoré majú masky, ale ktoré sú systematicky konfrontované so svojim opakom a musia preukázať praktickú múdrosť v reálnych situáciách. Masky padajú a človek v reálnej situácii, tu a teraz, musí ukázať svoju duchaplnosť a svoj charakter. A práve tu sa podľa Shakespeara odhaľuje pravda.

1 04.04.2022

Raný Shakespeare v plnej paráde. Krvavá dráma o pomste, pri ktorej po javisku lietajú údy ešte silne pripomína marlowovskú "vyšinutosť" a najmä senecovské korene. Zároveň oboch radikálne prekračuje a obohacuje. Vynikne to najmä v porovnaní so senecovskou drámou. Seneca bol v prvom rade stoický filozof, ktorý radikalizoval problém (ne)ovládateľnosti vášní. Obvykle uňho išlo o problém vzplanutia, ktoré hrdina či hrdinka nedokázali ovládnuť a o občas aj o konflikt medzi týmto (anti)hrdinom a cnostným, vyrovnaným náprotivkom (napr. Faidra). Vášeň sa tu potom obvykle manifestuje v pomste a v krvavých orgiách, ktorými sa jeho hry končia.

Shakespeare tu vlastne poukazuje na niečo podobné, avšak oproti Senecovi je plnší a menej tézovitý, keďže jeho drámy nemajú byť len ilustráciami filozofických myšlienok. Aj z toho dôvodu tu nenájdeme chladného, pokojného a rozvážneho hrdinu, ktorý by sa snažil cnostne riadiť spoločnosť. Vidíme tu opäť ten Shakespearov vykĺbený čas, v ktorom sa spoločnosť odpútala od harmónie a stredu, a v ktorej sa dve strany konfliktu snažia navzájom zničiť v akomsi kotly plnom totálneho šialenstva. Najmä Titus v závere kráča po hrane medzi zdravým rozumom a šialenstvom. Len Aaron sa tu nenecháva unášať vášňami, akurát je skôr stelesnením chladného zla. U Shakespeara teda nejde ani tak o vášne u individuálnych charakterov, ako skôr o dobu, ktorá sa vykĺbila, a v ktorej pokoj a rozvaha nie je možná. A práve vďaka tomu môžu charaktery prepuknúť s o to väčšou plnosťou. Už nie jedna téza, ale celé spektrum reakcií od absolútnej nehy po absolútnu krutosť a od chladného kalkulu k vyšinutému šialenstvu.

Shakespeare tu teda k Senecovi pridáva širšiu spoločensko-politickú rovinu, ktorá všetko omnoho viac komplikuje a zároveň poľudšťuje. Krásna je najmä Titova pasáž s muchou. Pasáž s Lavíniou, v ktorej naháňa synovca je pre zmenu dojemná, až ľudsky humorná. A aj s nešťastnou Tamorou, kedysi kráľovnou a šťastnou matkou, možno aspoň trošku súcitiť. Jediné čo v mojich očiach túto tragédiu znižuje oproti vrcholným Shakespearovým hrám sú postavy, ktoré akoby tu ešte ustupovali krvavým atrakciám (Titus nie je taký krásne plný ako Lear a Aaron nie je ani vtipný cynik ako Jago a ani nešťastný démon ako Macbeth).

K Senecovi nás potom opäť privádza zobrazenie prírody. Les tu nie je miestom úniku pred spoločnosťou či aspoň zrkadlenia pravdy ako v neskorších hrách, práve naopak. Rovnako platí, že aj vstup prírody s jej sexuálnymi vášňami, ktoré neskôr v komédiách konfrontujú pokryteckú morálku sa tu ešte neprejavujú v priaznivom svetle. Príroda ju tu skôr nebezpečným a desivým elementom, práve tým priestorom prepojeným na vyšinuté vášne ako u Senecu. Shakespeare si však akoby uvedomoval, že stoický prístup nepredstavuje riešenie. Že vášne nemožno a vlastne ani netreba krotiť. Len na Shakespearove odpovede na vzťah rozumu a vášní si ešte musíme pár rokov počkať.

Film: Titus (1999)

01.04.2022

Othello dlho patril medzi moje najmenej obľúbené Shakespearove tragédie. Až s pribúdajúcimi adaptáciami a s pochopením pre Shakespeara začal vo mne hlodať pocit, že som mu krivdil. Za zdanlivou nekomplikovanosťou a čiernobielosťou sa toho ukrýva omnoho viac. Problémom je, že obvykle to (pochopiteľne) býva Jago, na ktorého sa upiera pozornosť. Nečudo, keď mu Shakespeare napísal také veľké množstvo veršov a navyše mu pridal taký zvodný antihrdinsky dôvtipný a jemne cynický charakter. Ako by s niečím takým vôbec mohol Othello súperiť? A tu sa vlastne vyjavuje hlavná téma celej hry.

V prvom rade je pre mňa Othello hrou o človeku trhaného na kusy rozumom a citom. Tá prvá, "jagovská", racionalistická strana mozgu mu zabezpečuje vojvodcovskú predvídavosť, schopnosť kalkulovať a zaručuje mu významné postavenie, a zároveň ho neustále núti všetko spochybňovať a smeruje ho k cynizmu. Tá druhá, "desdemonovská" strana mozgu ho zasa vedie k citovému prežívaniu, ku kráse, k láske, k viere, ale prináša mu aj mocné výbuchy emotívnosti. Othello rozhodne nie je intelektuálne hlúpy, bezpochyby musí byť schopný, keď sa aj napriek svojmu pôvodu a výzoru presadil v armáde. Zároveň to však nie je ten typ chladnokrvného vojvodcu a lá Coriolanus. Nie je schopný ovládať sa, poddáva sa mohutným výbuchom vášní, ktoré, ak sa stretnú s kalkulujúcim mozgom, vyústia do tragédie. Chýba mu teda životná, praktická múdrosť a teda to, čo Aristoteles nazýva fronésis.

A určite tým nechcem povedať, že Jago a Desdemona sú len časťami Othellovej mysle. Nie. To, že k nim Othello smeruje však poukazuje na túto jeho dvojdomosť, až rozpoltenosť a na fakt, že Othello nedokáže v sebe tieto dve zložky harmonizovať. A ako to dokazujú dejiny divadla, je mimoriadne ťažké ich vôbec stvárniť. Othello musí byť mohutný, charizmatický, priamy a schopný vojak a súčasne emotívny, po láske a kráse túžiaci chlapec, ktorého výbuchy aj preto vzbudzujú hrôzu a zároveň ľútosť.

Súčasne je Othello o človeku mohutnej viery v absolútno, ktorého však neustále napáda skepsa. Desdemona (ako to povedal už Coleridge) je preňho stelesnením niečoho anjelského a aj preto ho jej potenciálna zrada tak zraňuje. Aj potenciálna zrada je poškvrneným dokonalej krásy, radšej ju zničí než by sa mal pozerať na jej pád. A spolu s tým akoby bola aj o celom rane-modernom človeku, ktorý celou svojou bytosťou túžobne smeruje k Bohu, k stelesneniu viery a lásky, ale jeho racionalistická skepsa mu neustále ukazuje poškvrny na tele tohto vytúženého sveta. Už viac nedokáže do seba implementovať tieto dve zložky a napokon musí jedna druhú poraziť a zničiť. Shakespeare tu tak ukazuje ako sa rodí novoveká subjektivita a akoby predvídal ako tento boj skončí - smrťou samotného subjektu a koncom humanizmu. Smrťou človeka.

Bolo to ako plavba na vlnách - raz hore, raz dole. Čo túto knihu pozdvihuje nad priemer je najmä prítomnosť kľúčových postáv súčasnej anglo-americkej shakespearistiky ako Wells či Greenblatt. Poučné a zaujímavé boli aj texty tunajších shakespearistov ako Hilský, Bžochová-Wild, Démuth či Vydra. Na druhej strane by tu však mohli zaznieť aj výhrady o pričastej nepôvodnosti textov, ktoré boli zhustením väčších celkov, prípadne vychádzali niekde inde. Zároveň ma Trajtelovej, Kišoňovej a ani Porubjakov text až tak veľmi nezaujali a popri štúdiách vyššie menovaných pôsobili ako päsť na oko - ako nepôvodné, prikrátke alebo príliš vágne pokusy.

Vo výsledku však treba oceniť najmä to, že niečo takéto na Slovensku vôbec vyšlo. Že máme možnosť zoznámiť sa v slovenskom jazyku s textami súčasných kapacít a že sa tu (to je najmä prípad Démutha, Vydru, Bžochovej-Wild a Foremana) na Shakespeara nazerá aj inak, menej publicisticky či biograficky, viac filozoficky a analyticky. Škoda, že to bol taký ojedinelý výstrel.

31.03.2022

Prekrásne vyznanie lásky, v ktorom Romain Rolland citovým, osobitým štýlom opisuje akéhosi ducha hier Williama Shakespeara a ukazuje, ako spolu s ním vyrastal a ako Shakespeare ovplyvňoval jeho pohľad na svet. Výsledkom je naozaj podnetná a oduševnelá esej, z ktorej je cítiť dôkladné "precítenie" Shakespearovej tvorby. V niektorých chvíľach Rolland prináša aj brilantné postrehy a interpretácie. Podľa mňa je to ideálna "teoretická" kniha pre ľudí, ktorí sa chcú o Shakespearovi (a sčasti aj o Rollandovi) dozvedieť čo najviac, pretože autorovo oduševnenie je nákazlivé. Je to akýsi katalyzátor, ktorý je vhodný v začiatkoch každého skúmania.

1 30.03.2022

Pomerne nesúrodá zbierka textov - esejí, fejtónov i recenzií. Žiaľ, viaceré recenzie boli (pochopiteľne) písané pre noviny, čo znamená, že boli cielené na "aktuálnych" čitateľov, najlepšie na ľudí, ktorí danú inscenáciu videli, prípadne mohli chcieť vidieť. Komunikovali bezprostredne a táto bezprostrednosť sa po rokoch pochopiteľne vytratila. Aj z toho dôvodu mi niektoré texty nepriniesli príliš hodnotný zážitok, hoci bolo nepochybne zaujímavé čítať o rôznych režijných prístupoch. Na druhej strane sa tu však objavili aj veľmi podnetné a zaujímavé texty, ktoré sa mi vryli do pamäte a natrvalo mi doplnili shakespearovský kontext.

30.03.2022

Výborná kniha, absolútne nevyhnutná pre zveľaďovanie schopností vnímať Shakespearove hry na javisku, pričom práve tento pohľad u nás nebýva až taký častý. Samozrejme, Shakespeara tu určite vnímame ako dramatika, avšak schopnosť čítať Shakespearove zámery, tézy, filozofiu a porovnávať ich a hodnotiť na ich základe javiskové interpretácie je už predsa len iná káva. Jeden príklad za všetky. Prízvukuje sa tu napríklad básnictvo - Shakespearove verše naturalizmus zabíja, sú to skôr akési jemnejšie árie, pri ktorých je kľúčová spevavosť, pretože práve tá dáva vyniknúť veršom. Aj preto niektorí anglickí režiséri vyberajú hercov najmä podľa zafarbenia a výšky hlasu.

Zároveň je to otázka vernosti. Čomu byť verný? Ľpieť na historických artefaktoch k jednotlivým hrám ako divadlo v 19. storočí? Ľpieť na alžbetínskych reáliách pri inscenovaní? Alebo sa snažiť uchopiť a byť verný akémusi duchu hry a zvyšok je na našej vlastnej kreativite? A týka sa to aj hercov. Majú byť naturalistickí a mumlať verše? Majú byť ako klasickí tragédi a dávať významné pauzy za každým veršom? A predovšetkým: ako toto všetko funkčne využiť pri inscenovaní? Kde sú hranice, ktoré by sa už nemali prekročiť, inak ideme proti samotnej hre a tým pádom aj proti samotnému divákovi a jeho zážitku? Často sa tu hovorí, že dôležité je veriť Shakespearovi a nemeniť, len rozvíjať jeho zámer v novej dobe a v novom interpretačnom kontexte, ale aj tu jestvuje tisíc rôznych prístupov, čo dokazuje aj protichodnosť niektorých textov. Táto otázka je extrémne komplikovaná a dodnes nevyriešená, ale práve jednotlivé prístupy nám odhaľujú nielen samotného Shakespeara, ale aj spôsob divadelného inscenovania ako takého. Táto kniha je tak ideálny úvod a návod na to ako čítať režijné interpretácie Shakespeara, a to nielen v divadle, ale aj vo filme.

30.03.2022

Rozumiem dôvodom, pre ktoré je táto hra zaznávaná. Zápletka so sexom už dnes pôsobí trochu ako konštrukt. Kto však čítal Boccacciovu poviedku musí cítiť, že Shakespeare tento príbeh radikálne povýšil a obohatil. Zas a zas sa do Shakespearových hier vracajú jeho témy herectva ako spôsobu spoločenského bytia a na to naviazaného pokrytectva. Zas a zas Shakespeare rieši problém šľachtickej legitimity a kladie otázku, čo robí človeka skutočným šľachticom (prípadne kráľom). V tomto prípade sa jasne stavia na stranu "šľachticov ducha", ktorí majú na toto označenie väčší nárok než formálni šľachtici bez akýchkoľvek šľachtických vlastností. Predovšetkým však táto hra cielene a jasne postuluje základné etické otázky.

Na jednej strane tu môžeme počuť ozveny klasického renesančného "zloducha" Machiavelliho, ktorý presadzuje cynizmus, pragmatizmus, individualizmus a akýsi proto-utilitarizmus. Z tohto pohľadu tak vidíme obraz človeka, ktorého filozofiou je, že všetci ľudia sú rovnako zlí ako on a podľa toho sa treba zariadiť, myslí predovšetkým na seba a na svoju slasť a pokúša sa udržať "pri moci" všetkými dostupnými prostriedkami. Ozveny toho typu myslenia cítime aj u Bertrama, ale najmä u Parola. Ich opakom je Helena, ktorá má všetky potrebné cnosti - múdrosť, odvahu, trpezlivosť, vytrvalosť, skromnosť a najmä lásku a vieru a skrz to predstavuje aj úctu k inštitúcii (šľachtictva), ktorej najlepšie vlastnosti sa snaží pestovať a rozvíjať. Bertram tak stojí medzi dvoma svetmi - Parolom a Helenou. Práve oni dvaja zvádzajú pomyselný súboj o jeho dušu, resp. stelesňujú dva princípy prístupu k šľachtictvu.

Skutočne zaujímavé však je až riešenie jednotlivých situácií. Šľachtictvo je tu rovnakou inštitúciou ako koruna - vovádza jednotlivca do situácii, v ktorých musí uplatniť šľachtickú cnosť a preukázať tak legitimitu vlastného šľachtictva. Bertram sa svojho šľachtictva vzdáva jednak nešľachetnosťou a jednak tým, že symbol svojho rodu pokojne odovzdá do rúk príležitostnej známosti - príčinou je tu zlý vplyv Parola, ktorý je len formálnym šľachticom. Helena robí pravý opak, pretože šľachtictvo fakticky stelesňuje. Z tohto hľadiska tak dospievame k zaujímavej situácii. Šľachtictvo je tu inštitúciou a zároveň i reálnym človekom. Bertram sa síce vzdáva symbolov šľachtictva i šľachtickej cnosti, ale (netušiac) v prospech svojej manželky, ktorá je stelesnením šľachtictva, čím sa vlastne stal faktickým šľachticom. Sex a dieťa je tu teda aj symbolom zväzku s inštitúciou.

Čo z toho vyplýva? Že odmietnutím Parola, ktorý je len formálnym šľachticom a teda neschopným prijať na seba inštitucionálne záväzky, ktoré sa so šľachtictvom spájajú, a prijatím Heleny, ktorá je skutočným šľachtictvom, čiže skutočným záväzkom voči inštitúcii, na seba Bertram berie ochotu a povinnosť stelesniť v sebe šľachtictvo a rozvíjať túto inštitúciu tak ako to najlepšie vie. Znamená to teda, že šľachtictvo je inštitúcia, ktorá neprepožičiava človeku moc robiť si čo chce, ale aj záväzky a povinnosti, ktorým sa ľudské indivíduum musí podriadiť, pretože len tak bude skutočne cnostné (cnosť bez inštitúcie nejestvuje). Helena je tu tak akýsi stelesnený hlas šľachtictva, ktorý zachránil Bertramovu dušu a pomohol mu stať sa šľachticom - nielen prijať, ale aj naplniť svoj osud. A vtip je v tom, že proti jeho vlastnej vôli a práve vtedy keď to najmenej čakal. Ale tak to obvykle býva - aj skutočné hrdinstvo sa objavuje na miestach, kde by to nikto nečakal a často proti vôli hrdinu.

30.03.2022

Pre Komédiu omylov sú určujúce dve veci. Prvou je šíre more, ktoré sa badateľne prejavuje v situácii búrky a rozpadu rodiny, ale ktoré tu slúži aj ako metafora na neuchopiteľnosť a veľkosť sveta, na to neustále hmýrenie sa ľudí, na stratenosť človeka v ňom. Výstižne je to zobrazené v prekrásnej metafore:

Na tomto svete som len kvapkou vody,
čo v oceáne hľadá druhú kvapku,
a keď doň čľupne, aby ju v ňom našla,
rozpustí sa a stratí sama seba.

Tento leitmotív celej hry sa potom prenáša aj do rozprávania a do príbehov každého z členov rodiny i všetkých postáv, ktoré vždy poznajú len časť pravdy a nie sú schopné poskladať všetky dieliky skladačky do uceleného príbehu, a to práve kvôli svojej stratenosti a osamotenosti (sú ako kvapky v mori). Práve tým vznikajú početné nedorozumenia a komické situácie. Až spoločným úsilím sa na záver znovu ustanovuje kolektívny rozum celej rodiny, ktorá jediná je schopná vytvoriť pre človeka priestor a bezpečie uprostred nebezpečne komplikovaného sveta - toho šíreho mora. Namiesto kvapky, ktorá sa stráca v mori, sa tu vytvára prúd, ktorý je schopný rozprávať ucelený príbeh.

Druhým kľúčovým prvkom celej hry je zrkadlenie a rozdvojenie. Opäť je tu jasný obraz - zrkadlenie dvoch párov dvojčiat i celej rodiny, rozdelenej v detstve na dve časti. Aj samotné rozprávanie je ako rozbité zrkadlo, ktoré treba poskladať do uceleného tvaru. Súčasne sa toto zrkadlenie prejavuje aj v konštrukčnom a motivickom princípe, na ktorom sú potom postavené všetky omyly - každé z dvojčiat odráža do spoločnosti svoj odraz, ktorý naberá vlastnú podobu, pričom tá podoba je akoby rozdvojená (raz sa správa tak, a hneď potom inak). A tu je opäť istá zaujímavá tematická línia. Táto hra je čiastočne práve o tom, čo všetko vysielame do spoločnosti a ako sa v nej pomocou interakcie s ľuďmi vytvára osobnostná "inštitúcia", ktorá následne rozhoduje nielen o obľúbenosti človeka, ale aj o dôležitejších veciach, napríklad o duševnom zdraví či o slobode. O tom, že spoločenská identita je komplikovaná a tvárna konštrukcia, na ktorú vplýva enormné množstvo vecí a ktorá následne spätne postihuje aj samotnú osobnosť a mení ju (tu sa tá kvapka rozpúšťa v oceáne). A tu zaznieva niečo prekvapivo moderné. Nebyť to komédia o dvojičkách v Antifolovom pobyte vo väzení je niečo hrôzostrašné, niečo, čo pripomína Kafku. Doslovná stratenosť človeka vo svete, neschopnosť pospájať situácie do celku, absurdita, strata schopnosti zistiť kto vlastne som a čo spoločnosť vôkol mňa chce, doslovný rozpad akejkoľvek pevnosti, stability a identity a pod.

Áno, jasné. V tomto prípade je celá táto deštrukcia pevnej identity zapríčinená skutočným "rozdvojením", ale aj tak platí, že aj táto raná a zdanlivo filozoficky nepríliš sofistikovaná hra v sebe ukrýva mimoriadne podnetné jadro narúšajúce predstavy o pevnej identite.

P.S. Nedá mi nevyjadriť sa k adaptácii tejto hry na Letných shakespearovských slávnostiach. Ako to správne popisuje Feldek, na tejto hre je niečo rozprávkové a súčasne niečo, čo bolo prítomné skôr pre svet pred nástupom ranej modernity, ktorá začala stierať vzdialenosti medzi ľuďmi a zmenšila svet. Zasadenie hry do modernejšej doby tak v tomto prípade ide proti filozofii a duchu samotnej hry. Ale aby som len nekrivdil - riešenie problému s dvojičkami bolo vynikajúce.

Divadlo: LSS 2020

Dvaja veronskí šľachtici sú ranou hrou a teda akýmsi skicárom mladého Shakespeara, v ktorom si načrtával postavy, prostredia a deje. Tieto neskôr s plnosťou rozvinul vo svojich zrelších hrách (bezpochyby najmä v Ako sa vám páči), stále však platí, že ak porovnáme aj tento "skicár" s hrami jeho súčasníkov a predchodcov, porovnávanie vyjde vždy v Shakespearov prospech. Dôvodom je najmä fakt, že už tu sa prejavil ako básnický génius. Už tu vidno ako Shakespeare využíva mohutný arzenál zložitých básnických prostriedkov, človeku sa až nechce veriť, koľko nápadov dokázalo vyjsť z jedného človeka, pričom tvorivým postupom je tu podľa mňa znižovanie vysokého a povyšovanie nízkeho, odľahčovanie tragického a zaťažovanie komického.

Páčila sa mi najmä Proteova reč o láske:
Ak nechám Júliu, som asi zradca.
Ak ľúbim Silviu som zase zradca.
Zahnúť s ňou priateľovi - zrada zrád.
Mocný pud, čo ma nútil prisahať,
ma teraz núti trojnásobne zradiť.
Z lásky som prisahal - a z lásky zradím.
(...)
Nemôžem zradiť lásku, ale predsa
ju zrádzam. Lásku zrádzam pre lásku.
Júliu stráca, strácam Valentína,
pretože inak by som stratil seba.
Keď stratím ich, ich stratou čosi získam.
Silviu za Júliu, seba zaňho.
Seba mám radšej ako priateľa.
Sebaláska je predsa viac než láska.

Samozrejme, to neslávne známe záverečné vyústenie nepríjemne prekvapilo aj mňa. Zamyslenia teoretikov a prekladateľov o tom, prečo to tam Shakespeare dal mi zhodne neprišli dobre podložené. Zostávam teda pri názore, že charakterovú hodnovernosť, plnosť a živosť si Shakespeare ešte nedokázal ustriehnuť a tak ako aj v iných raných hrách (napr. 1. časť Henricha VI) podriaďoval svoje charaktery potrebe rozprávania, tézam a dejovým zvratom. V tomto prípade bol podľa mňa tézou (pričom tú istú tézu môžeme vidieť aj v Sne noci svätojánskej) živočíšny lásky pud u mužov - akási mocná a premenlivá, až metafyzická mágia zamilovania sa, ktorá ovláda a deformuje človeka, ktorý sa tomuto chtíču musí vzpierať, inak pošliape všetko v čo veril, vlastné priateľstvá i zásady. Vidíme tu teda konflikt lásky a sebalásky, žitia pre seba a žitia pre druhých. Možno tu vychádzal z vlastného neradostného manželského života (ako to tvrdia niektorí životopisci), bezpochyby však ide o inovatívnu filozofiu, pretože v staršej literatúre bola premenlivosť lásky prisudzovaná spravidla skôr ženám a u Shakespeara je to takmer vždy naopak. Skutočný živý človek tu tak svojim magnetizmom ešte nepovyšoval žánrové zápletky na niečo absolútne nadčasové.

Oceniť však treba najmä unikátne komediálne čísla sluhov a legendárneho psa, z ktorého predstavenie na Letných shakespearovských slávnostiach spravilo prakticky až hlavnú postavu. Platilo to najmä pre úchvatné, takmer polhodinové improvizačné vystúpenie, v ktorom herci vytvárali absolútne prestrelené, absurdné nápady a vízie.

Divadlo: LSS (2021)

28.03.2022