LiliDarknight komentáře u knih

Táto kniha sa mi vynikajúco trafila do nálady. Od prvej vety ma to totálne vcuclo a každým slovom som nasávala tú nádhernú atmosféru, až som nakoniec skončila uprostred cornwallských vresovísk a odmietala odtiaľ odísť. Autorka mi opäť dokázala, že som jej knihy mala začať čítať omnoho skôr a okrem toho aj to, že bola ženou mnohých talentov, nakoľko každá kniha, ktorú som doteraz od nej prečítala, bola úplne iná, no zakaždým výborná. Body navyše získava to záverečné odhalenie, ktoré som vôbec, ale vôbec nečakala.

10 07.07.2022

4,5*

Kristýna Sněgoňová stvorila veľmi zaujímavý svet, nielen z morálneho hľadiska. Jej divožienky, či už ide o víly, rusalky alebo meluzíny, sú poriadne divoké a túžia po krvi. Najlepšie ľudskej. Na prvý pohľad je teda jasné, prečo sa ľudia týchto stvorení obávajú. Okrem toho sú dlhoveké a mocné, dokážu meniť podobu a nezväzujú ich podobné zábrany ako ostatných. Ľudstvo sa teda právom obáva, no na druhej strane sa správa dosť predvídateľne. Pretože za hrozbu považujú úplne všetky divožienky a na základe toho sa k nim aj správajú.

Je to teda svet, v ktorom nie je úplne jednoduché žiť. Kde má všetko svoje pre a proti, no nejestvuje jednoznačné dobré rozhodnutie. Alebo zlé. Všetko sa pohybuje v odtieňoch sivej. Od samotného sveta a jeho fungovania, cez zákony a pravidlá, až po postavy. Tie hlavné nie sú výnimkou.

Dominik pracuje ako druh detektíva. Má svoje vlastné problémy, za sebou škaredú minulosť, zle ukrývanú závislosť a prinajmenšom trochu skostnatené názory. Nejde teda o výkvet ľudstva. O najčestnejšieho spomedzi čestných. Skôr má tendencie antihrdinov a jeho správanie a rozhodovanie zodvihne nejedno obočie. Na druhej strane ide o absolútne uveriteľného protagonistu. Do obdobne morálne sivého prostredia sa vyslovene hodí. Navyše je vývoj jeho osobnosti adekvátny a uveriteľný. Hoci by sa dalo povedať aj to, že zmeny v jeho správaní sú predsa len dosť zanedbateľné.

V knihe sa okrem neho objaví pomerne dosť postáv. Niektoré epizódne, iné s o niečo väčšími úlohami. Medzi tie zaujímavejšie sa určite radí aj rusalka Léto, ktorá sa zamieša aj do vyšetrovania. Tá dostane asi najväčší priestor, no napriek tomu je jej osobnosť prezentovaná len v nevyhnutnej miere. A vždy v nadväznosti na hlavného hrdinu. Pretože ide o Dominika a jeho rozprávanie – teda aj o jeho skreslený uhol pohľadu. Ktorý sa postupne a pomerne nenápadne predsa len mení.

Za túto zmenu vo veľkej miere „vďačí“ svojmu poslednému vyšetrovaniu. Detektívna je ladená noirovo, ale vzhľadom na prostredie to nie je prekvapivé. Zločiny sú krvavé a namierené proti divožienkam, takže sa Dominik stretáva s mnohými prekážkami. Vrátane svojich vlastných zábran a predsudkov. Samotné vyšetrovanie je teda skôr občasné a v istých momentoch pôsobí až vynútene. Takže dejová linka je natiahnutá a pôsobí rozvláčne. Navyše pozornejší čitatelia poľahky dokážu odhaliť, čo sa deje a kto je za tým. Hoci je pravda, že identitu všetkých zúčastnených možno predsa len neuhádnu.

Najlepšie na knihe nie je prekvapivé odhalenie. Ale to, že sa od začiatku drží vyšetrovania a toho, ako vplýva na hlavného hrdinu. Bez toho, aby sa všetko zvrhlo na spasenie sveta korunované sladučkým a vyslovene nepravdepodobným záverom. Po celý čas teda čitateľ sleduje to, ako hlavný hrdina bojuje so svojimi problémami a učí sa prekonávať niektoré svoje predsudky. Na konci to z neho síce neurobí charakterného hrdinu – ale na druhej strane už pri súdení divožienok aspoň zaváha. Pri niektorých ochotnejšie než pri iných.

Kniha Krev pro rusalku čitateľov vovedie do morálne sivého prostredia. Táto sivosť sa pritom dotýka nielen fungovania sveta, ale aj samotných postáv. Predovšetkým hlavného hrdinu Dominika, ktorý má svoje problémy a okrem toho sa správa skôr ako antihrdina. Zápletka je ladená detektívne, no viac ako o vyšetrovanie ide o opis vplyvu týchto udalostí na postavy. Nejde o záchranu sveta a porazenie nespravodlivého režimu. Miesto toho ide o temné a krvavé dobrodružstvo a niekoľkými morálnymi presahmi. V niektorých momentoch hnusné, no o to viac realistické.

9 31.05.2022

Tento príbeh mi hlavná hrdinka rozpráva s odstupom hneď niekoľkých rokov. K udalostiam zo svojej mladosti sa vracia po tom, čo sa jej v noci opäť snívalo o bývalom domove. Do svojho rozprávania ma vtiahla pomerne rýchlo, no nikdy mi neprezradila svoje meno a nedovolila to ani tým, o ktorých rozprávala. Čiže som ju mohla spoznať len ako tú druhú pani de Winterovú. Čo je vlastne asi najdôležitejšia charakteristika tejto ženy – že od samého začiatku nemala vlastnú identitu, lebo bola definovaná ostatnými.

Čiastočne to bolo vplyvom veku, nakoľko mladučká nová pani de Winterová pripomína sotva odrastené dievča, ktoré zahanbí aj predstava bozku, pričom jej prirodzenú nesmelosť ešte umocňuje fakt, že svoj život vo veľkej miere prežíva vo vlastnej hlave. Tam si predstavuje rôzne situácie, ktoré sa nikdy nestali a pravdepodobne ani nestanú, no napriek tomu nesmierne poháňali jej paranoju a celkovú neistotu.

Takéto mladučké dievčatko je teda predovšetkým ovládané ostatnými až do takej miery, že sa napríklad obáva protirečiť napríklad aj služobníctvu, aby ich tým nejako neurazila. Istotu v živote jej rozhodne nepridali ani ďalšie dve kľúčové osoby – jej manžel Maxim de Winter a gazdiná pani Danversová, pri ktorých sa nová pani de Winterová cíti ako votrelec. Nutné dodať, že väčšinou aj právom, pričom je to práve pani Danversová, ktorá robí všetko možné aj nemožné, aby udržala pri živote ducha svojej predchádzajúcej panej.

Celkovo pochmúrnu atmosféru teda ešte podčiarkuje pocit opustenosti hlavnej hrdinky, jej nesmelosť a hlavne fakt, že v novom domove si nevie nájsť svoje miesto, hoci si dom veľmi obľúbila. Dej je tak veľmi pomalý a má charakter skôr rozvláčneho rozprávania, do ktorého sa často pletú opisy pocitov, vnemov a niekedy aj vôní, čo navodzuje opar akejsi clivosti. No a potom sa, úplne nečakane, charakter knihy zmení a zrazu dej vyberie zákrutu, ktorú som absolútne nepredvídala.

Rozprávanie je svižnejšie, napínavejšie a nútilo ma premýšľať, čo sa deje a hlavne, čo je pravda a čo už... nie tak úplne. Prekvapilo ma hlavne, že v niektorých momentoch kniha dokonca pôsobila až detektívne a vďaka tomu som si čítanie o to viac užila. Očarená napokon asi úplne všetkým od postáv, cez vytvorenie atmosféry, až po napínavý koniec, som neúnavne otáčala stránky a hovorila si, že táto kniha je rozhodne právom považovaná za klasiku.

Rebeka je kniha, ktorá ma dokázala v mnohom prekvapiť. V prvom rade to bola hlavná hrdinka a vývoj jej osobnosti, ktorý som mohla sledovať. Potom je to nezabudnuteľná pochmúrna atmosféra podporená niekoľkými podivnými udalosťami. Ďalej to boli aj krásne myšlienky a celkovo lyrický jazyk tejto knihy. V neposednom rade to bol aj prekvapivý obrat v záverečnej tretine a premena knihy z roviny gotického románu až na čistokrvný triler. Vo výsledku je to však kniha, ktorá má čo ponúknuť čitateľovi aj viac ako osemdesiat rokov po prvom vydaní. Možno aj preto, že mi svojou krásou pripomenula, prečo tak rada čítam.

8 07.07.2022

Kniha trochu klame telom. Zatiaľ čo anotácia sľubuje snáď prerozprávanie známej ruskej rozprávky o dievčatku zo snehu, ktoré sa vracia cez zimu a na jar odchádza, obálka zase naznačuje istú ľahkosť a rozprávkovosť. V skutočnosti však ide o veľmi realistickú fikciu s niekoľkými záhadnými a nečakanými prvkami, vďaka ktorým vzniká zaujímavý kontrast. A ten ešte podčiarkuje občas až bolestnú realitu tohto príbehu.

Jack a Mabel sú vykreslení obdobne. Starnúci manželia, ktorí sa nikdy nedočkali vlastných detí, žijú vo svojej bolesti a bez toho, aby k sebe pustili toho druhého. Pritom žijú jeden vedľa druhého, no pokojne by mohli stáť na opačných koncoch sveta. Ich odlúčenie napriek zdanlivej blízkosti ešte podčiarkuje opis prostredia.

Aljaška je riedko osídlené miesto, kde pri pohľade z okna často vidíte len kilometre nedotknutej prírody. Máte tu teda priestor na nerušené premýšľanie, no to občas môže byť na škodu. Podobne ako v prípade Jacka a Mabel. Obaja žijú zatvorení vo svojich mysliach. Každý z nich žije svojimi vlastnými myšlienkami. Najmä bez toho, aby sa o nich rozprávali s tým druhým. Čo zobrazuje smutný úpadok ich vzťahu. Čosi, čo vidíme denne okolo seba, možno to sami prežívame.

Tieto okamihy na čitateľa dokážu zapôsobiť o to silnejšie, že Ivey sa nesnaží nikoho citovo vydierať. Jej štýl je na to miestami možno až pristrohý, ale o to viac dokáže vyniknúť. Vďaka navodenej pochmúrnej, no zároveň krásnej atmosfére. Aj vďaka nej je také ľahké uveriť, že sa v tichom lese deje čosi zvláštne. Že tu ozaj môže žiť podivné čarovné dievčatko menom Faina, ktoré sprevádza líška.

Táto kniha neponúka zložitý dej. Nemá čitateľa ohúriť rôznymi nečakanými zvratmi a nemá mu vyraziť dych dynamikou. Ide o pomalé prežívanie. O vychutnávanie každej emócie, každého obrazu a o žití v danom okamihu. Podobne, ako sa to vďaka Faine učia Jack a Mabel. Lebo budúcnosť je možno dôležitá. Na Aljaške, ešte viac ako kdekoľvek inde je potrebné myslieť na to, čo prinesie zajtrajšok. Ale zároveň je tu aj dnešok. Ten musíme prežiť ako prvý. Táto kniha okrem iného pripomína aj toto a v tom tkvie jej sila. V tom, ako čitateľa núti premýšľať.

Dcéra snehu je kniha, ktorá neohúri prekombinovanosťou deja, ale čitateľa si získa krásnou atmosférou. Realistickou a zároveň pochmúrnou, no plnou krásy a možno aj štipky mágie. Vďaka tomu si čitateľ môže naplno vychutnať každý moment a hlavne má priestor na premýšľanie. Text v sebe nesie nejedno posolstvo a dokáže vyvolať mnoho emócií. Z tých najvýraznejších myšlienok najviac zarezonuje nielen potreba žitia v danom okamihu, ale aj pripomenutie, že to, čo v živote najviac potrebujeme, občas nájdeme vtedy, keď to prestaneme hľadať.

8 21.01.2022

Kniha si ma získala od prvej strany. Nielen vďaka atmosfére malého mestečka, kde starousadlíci pozerajú cez prsty na prišelcov, ale aj pre clivú náladu. Štýl písania mi rozhodne sadol. Nebol prehnane vyumelkovaný, skôr priamy a jednoduchý. Bolo to ťaživé, trošku znepokojivé a vďaka tomu, ako sa striedala minulosť a prítomnosť aj istým spôsobom napínavé. Koniec bol síce v istom zmysle až príliš, ale vo výsledku to neskreslilo môj názor na knihu ako celok.

A ako celok ju hodnotím ako veľmi vydarený gotický román s úžasnou atmosférou.

7 27.09.2022

Swanwickova próza je hlavne hutná, od prvej strany náročná na pozornosť. Plná skrytých významov a detailov, ktoré dokážu meniť osudy. Od prekvapivej poetickosti plynulo prechádza k obscénnej vulgárnosti. K tej druhej sa postupom strán uchyľuje čoraz častejšie, čo len graduje celkovú atmosféru.

Autorov svet je plný protikladov. Na jednej strane alchýmia a mágia, na druhej technika a obrovské stroje. Všetko však prekypuje hnusom vychádzajúcim z ľudskej nevšímavosti a z toho, že prakticky nikomu v celej knihe na ničom nezáleží. Nič nemá zmysel a zo všetkého najmenej život. Bez ohľadu na to, či sa ako príslušník najnižšej vrstvy lopotíte v blate, alebo sa ako ukážkový zazobanec odievate do zlata.

Swanwick núti čitateľa veľmi často čítať medzi riadkami. Dejovú líniu s mnohými odbočkami spája protagonistka Jane. Až po čase je ale jasné, že svoju hrdinku vlastne len necháva dospieť. Pomaly a predovšetkým vplyvom nepriazne osudu sa z ustrašenej smrteľníčky stane oportunistka s flexibilnými morálnymi zásadami. Nič jej nie je sväté a všetko je dovolené –v mene dosiahnutia cieľa. Čo však predstavuje, to autor prezradí až v záverečnej štvrtine.

Miesto toho sa Swanwick sústreďuje len na Jane a jej cestu. Vedie ju štyrmi etapami života. Každá je iná a má ju niečo naučiť. Tieto časti nie sú graficky odlíšené, skrátka nastanú rovnako náhle ako zvyšok udalostí. Janino putovanie škaredým svetom spája aj jedna postava, zakaždým s inou tvárou a iným menom, no vždy s úlohou zásadne ovplyvniť jej život. Je pritom otázne, o akú lekciu presne ide. Povedané slovami Alice, ktorá spadla do králičej nory, je text postupom strán len podivnejší a podivnejší. Nájsť v ňom zmysel je stále náročnejšie.

Morálne silné momenty zo začiatku knihy Swanwick postupne ukrýva do krovia psychedelických predstáv. Tým zastiera aj úmysly postáv a zámer textu. Núti čitateľa domýšľať si a presviedča ho, že v jeho svete je všetko možné. Vyvrcholenie prichádza s ohňostrojom, no je otázne, aké posolstvo v sebe skrýva. Ak má byť kniha metaforou, potom jej význam ostáva nevysvetlený.

Kniha Dcera železného draka pripomína halucinogénny sen. Swanwick v nej spája zdanlivo odlišné, teda techniku a mágiu. V hutnom na detaily náročnom texte ponúka veľa silných momentov. Tie často a rád ukrýva pod pozlátku podivnosti. Vďaka tomu všetkému táto próza vyžaduje veľmi svedomitého čitateľa – ochotného dlho a vytrvalo hľadať zmysel v zdanlivých nezmysloch.

7 19.09.2021

Kristina Ohlssonová štylizovala svoju detektívku trošku odlišne. Nezačala hneď s náročným a rýchlym vyšetrovaním, kde detektívom stačí skutočne krátky čas na to, aby zistili, čo sa stalo. Nie, v tomto prípade majú všetci čas a viac ako o pátranie ide o sondu do miestnej spoločnosti. Pretože tieto udalosti, záhadné a znepokojujúce, ovplyvňujú mnohých a práve o tom je táto kniha.

Všetko začína navodením tej správnej atmosféry. Pochmúrne pobrežie, kde večne fúka a momentálne často prší a vo vzduchu sa vznáša akási podivuhodná temnota. V podstate pomerne znepokojivý úvod, ktorý má čitateľa pripraviť na to, že táto kniha nebude veľmi pozitívna. Obdobne bezútešným pohľadom zvyknú privítať skôr gotické romány, ale aj v prípade tohto trileru sa výborne hodí. Pretože vďaka tomu je uveriteľnejšie, že zmiznutie Agnes tak negatívne pôsobí na toľko ľudí.

Viac ako o opis pátrania ide o predstavenie komunity. Jednotlivci, ktorých sa zmiznutie bezprostredne týka, teda Agnesin manžel a syn, ale aj blízki priatelia. V neposlednom rade dostáva veľký priestor aj August Strindberg, ktorého sa však udalosti týkajú akoby len mimochodom, no a potom je predstavovaná aj Maria Martinssonová, hlavná vyšetrovateľka prípadu.

Na prvý pohľad sa môže zdať, že ide len o náhodné osoby, ktoré veľa nespája, ale zdanie môže klamať. V skutočnosti ich zmiznutie Agnes všetkých ovplyvňuje, narušuje ich dovtedy pokojný život. Navyše sa začína ukazovať, že mnohí z nich všeličo skrývajú.

Istou nevýhodou knihy je práve toto zameranie sa na postavy. Čitateľ ich všetky spozná skutočne do hĺbky, porozumie ich motivácii a precíti ich tragédie. Drží im palce alebo odsudzuje ich správanie. A z hľadiska tejto psychologizácie ide o výživné čítanie. Strhujúce a fascinujúce. Lenže dostáva príliš veľký priestor a to často na úkor samotnej zápletky. Tá je detektívne ladená, ale väčšinu času akoby sa ňou nikto nezaoberal. Áno, všelikoho ovplyvňovala, ale jej vystavaniu a následnému rozvíjaniu Ohlsson venovala možno až príliš málo času.

Tí pozornejší pravdepodobne už na začiatku uhádnu, čo sa asi Agnes stalo. Neskoršie odhalenia preto budú vnímať len ako potvrdenie svojich teórií, ale nie ako prekvapenia, ktorými mali byť. Samotné vyvrcholenie tejto časti príbehu bude takisto pôsobiť o dosť menej veľkolepo, ako autorka najskôr zamýšľala. Čo ale neznamená, že by išlo o zlú knihu, to ani v najmenšom. Dokáže na čitateľa veľmi silno zapôsobiť – avšak nie preto, že by to bola výborná detektívka.

Kniha Bouře ponúka vskutku zaujímavý zážitok. V prvom rade je to však vynikajúci psychologický román (s výraznými trilerovými prvkami), ktorý umožňuje nahliadnutie doslova až na dno duše rôznorodým postavám. Zážitok ešte umocňuje hutná a väčšinou pochmúrna (občas aj záhadná) atmosféra. Detektívna zápletka je však spracovaná skôr okrajovo a mimochodom, takže čitatelia túžiaci po kvalitnej kriminálke ostanú sklamaní. Tí, čo preferujú psychologizáciu, si však určite prídu na svoje.

6 02.01.2023

Spisovateľka Julie Caplin opäť berie svojich čitateľov na ďalšiu zaujímavú cestu spojenú aj s varením a pečením. V tomto prípade zavíta na snehom zaviatu škótsku Vysočinu. Aby svoj príbeh ešte ozvláštnila, jeho dianie priblížila k Vianociam. Pretože nie je nič krajšie ako biele Vianoce. Vďaka tomu získava rozprávanie krásnu pokojnú a radostnú atmosféru, ktorá na čitateľa doslova dýcha. Čím sa ešte umocňuje hrejivý pocit, ktorý má čítanie vyvolať.

Postavy dokážu chytiť za srdce podobným spôsobom. V hlavných úlohách sa predstavia Izzy a Ross, ktorí sa zdajú byť úplne rozdielni. Izzy je opatrná a triezvo uvažujúca. Vždy o všetkom premýšľa, ale zároveň je aj spoločenská a naučila sa, že občas skrátka musí dať veciam voľný priebeh. Lebo niektoré zmeny sú skrátka nezadržateľné. Naproti tomu Ross sa občas správa ako taký pštros. Vopchá hlavu do piesku a dúfa, že sa všetko čoskoro vráti k normálu.

V oboch prípadoch toto správanie odštartovalo to isté. Obaja majú totiž pomerne divoké matky. Xanthe a aj Alicia sú excentrické a energické ženy, ktoré viac ako čokoľvek iné pripomínajú prírodné živly. Čím dokážu strhnúť aj tých vo svojom okolí. No na druhej strane je náročné žiť s nimi. Izzy si na to zvykla. Ross už o čosi menej. Napriek tomu ich to môže spojiť alebo rozdeliť – podľa toho, pre čo sa nakoniec rozhodnú.

Aj vďaka týmto dvom energickým postavám v príbehu nie je núdza o všakovaké prekvapenia a takmer až dejové zvraty. Nie je to však tak, že by išlo o nepremyslené činy, ktoré by vyvolávali chaos. Hlavne Xanthe je povýšená do úlohy sily, ktorá hýbe dejom. Vďaka nej sa Izzy rozhoduje rýchlejšie a snáď aj efektívnejšie. Nehovoriac o tom, že sa práve pre matkinu neutíchajúcu energiu pohýna vpred a jej cieľ je zrazu na dosah ruky. Čo na tom, že k tomu cieľu vedie neraz vyčerpávajúci šprint.

Ale aj o tom sú vianočné príbehy. Pretože bez ohľadu na to, ako veľmi sa sami snažíme, sviatočné obdobie je hlavne obdobím zhonu. Horúčkovitých príprav, neočakávaných zmien a občas rovnako prekvapivých kríz a následných krízových riešení. Lenže príbeh je zároveň aj o tom krajšom, a tým sú určite aj medziľudské vzťahy. Nielen preto, lebo sa stretávajú rodiny. No takisto sme v tomto období láskavejší, čo nám, podobne ako postavám, do života privedie nových ľudí, ktorých nakoniec nazveme priateľmi.

A to sú prvky, na ktorých stojí táto kniha. Neponúka žiadne veľkolepé dejové zvraty alebo prekvapenia. Skôr epizódne krízy a občasné zakopnutia. Vo výsledku však ostáva stále príjemným hrejivým zážitkom a núka čitateľovi nejedno posolstvo. Napríklad o sile medziľudských vzťahov, o dôležitosti priateľstva, ale aj o tom, že by sme sa nemali snažiť zmeniť niekoho len preto, lebo to považujeme za jednoduchšie. To všetko navyše prisladené o vianočnú pohodu – hoci tá príde ako zaslúžená odmena po vyčerpávajúcom zhone.

Kniha Hrad v Škótsku láka čitateľa nielen na nové kulinárske dobrodružstvo, ale aj na zasneženú Vysočinu a takmer romantický starý kamenný hrad. V príbehu navyše Caplin píše o tom, čo na Vianociach mnohí z nás považujú za to najdôležitejšie. O rodine, o priateľstve, o zvláštnej súdržnosti, ale aj o malých naschváloch, ktoré nás môžu viac spojiť, alebo aj rozdeliť, ak im to dovolíme. V skratke teda ide o ďalšie príjemné oddychové čítanie, ktoré poteší nielen vo vianočnom období.

5 02.01.2024

Spisovateľka Julie Caplin už po siedmy raz berie čitateľa na zaujímavý nielen kulinársky výlet. Tieto dobrodružstvá však nie sú určené len kuchárom alebo cukrárom, ale najmä romantickým dušiam, ktoré veria v pravú lásku a osud. Pretože sú to práve tieto témy, ktoré autorka do svojich kníh vkladá a ktoré jej príbehy, možno občas až tuctové, dokážu pôsobiť exoticky a inako.

Tentoraz sa inakosť prejavuje aj vďaka postavám. Mína je doslova prírodný živel. Nespútaná a divoká, je to ten typ osoby, ktorú mnohí kritizujú za nepremyslené rozhodnutia. Zároveň však po nej kritika veľakrát proste stečie a ona sa len oklepe a ide ďalej. V prípade jej posledného dobrodružstva to nie je až také jednoduché, lebo ide o lásku.

Mína prišla o priateľa, perspektívu a začína si myslieť, že kritika ostatných je vlastne na mieste. Možno je skutočne až príliš divoká, príliš nespútaná a nie je materiálom na dlhodobú priateľku alebo manželku. Je niekto, s kým si človek užije zábavu, ale tým to končí. Podobné pocity určite vyvolá aj v mnohých čitateľoch a jej excentrizmus nesadne úplne každému.

Napriek tomu však Caplin nemožno uprieť jedno napriek tomu, že je Mína taká iná, dokáže prinútiť čitateľa, aby s ňou minimálne súcitil. Pretože bez ohľadu na to, či si za svoje trampoty môže sama, alebo nie, nie je fér, že im musí čeliť. Veď chcela len to, čo mnoho iných žien. No a keď potom vo vlaku stretne Lukea, ktorý akoby bol pre ňu vyslovene stvorený, ide o zázrak, v ktorý ani nechce uveriť.

Príbeh sám osebe je teda pomerne predvídateľný a nielen ten, kto už má skúsenosti s autorkinými predchádzajúcimi knihami, vie, ako by to všetko mohlo dopadnúť. Nie je to však o tom, že majú udalosti šokovať, ide o prežitie zaujímavého dobrodružstva a precítenie nejakej tej emócie.

A tých emócií je tam hneď niekoľko, ale nad to všetko vystupuje príjemná hrejivosť. Ako keď sa zabalíte do huňatej deky a pripravíte horúcu čokoládu. Tej v tejto knihe postavy vypijú doslova na litre, takže ak pre ňu máte slabosť, určite si ju nachystajte ešte pred začatím čítania. No o a potom sú tu tie ostatné koláče a torty a jedlá a ďalšia čokoláda a k tomu výhľady na švajčiarske Alpy.

V niektorých momentoch akoby sa vo vzduchu doslova vznášala omamná vôňa toho, čo postavy varia a pečú. Inokedy sa zdá, akoby sa stačilo len trošku prižmúriť oči a naozaj je vidno tú za sneženú panorámu. Možno aj preto je strategickou súčasťou knihy recept. Lebo autorka vie, že jej knihy v čitateľovi vyvolajú hlad nielen po dobrodružstve, ale aj po jedle.

Kniha Chata vo Švajčiarsku ponúka opäť ďalší kulinársko-romantický výlet. Autorka už tradične ponúka ľahšie oddychové čítanie o živote a zo života. Hlavná hrdinka síce možno nesadne úplne každému čitateľovi, ale jej príbeh dokáže chytiť za srdce. Aj napriek tomu, že je pomerne prvoplánový a predvídateľný. Ale to je len malé mínus inak príjemného zážitku.

5 30.03.2023

Isaac Asimov sa k Nadácii vrátil po takmer tridsiatich rokoch a tento odstup sa na texte všemožne prejavuje. Štýlovo ide o stále ten istý príbeh. Postavy preferujú pacifistické riešenia a skutočné boje prebiehajú skôr v mysliach. Kniha je však oveľa opisnejšia. Jednotlivý aktéri veľa času trávia vo svojich hlavách, premýšľajú a vysvetľujú, hodnotia a snažia sa predvídať kroky protistrany.

Z tohto hľadiska ide o fascinujúce čítanie o to viac, že vďaka tomu sa dostávajú do súvislostí udalosti pôvodnej trilógie. Nielen konanie postáv, ale aj udalosti, ktoré boli predtým spomenuté len tak mimochodom. V tomto smere sa ukazuje, že je ešte o čom hovoriť a hlavne toho treba veľa vysvetliť. Rozprávanie je vďaka tomu o čosi pomalšie, všetky tieto rozvláčne dlhé a (nie vždy len) vnútorné monológy brzdia tempo.

Čitateľ sa má teda celý čas zamýšľať a má všetkému porozumieť, hoci nie je nútený vyslovene filozofovať. Text však napriek istej odlišnosti nestratil nič zo svojej nadčasovosti, nakoľko ako vieme, história sa neustále opakuje, lebo ľudstvo je odhodlané opakovať stále tie isté chyby a voči ním nie sú imúnni ani predstavitelia Nadácie. Tí sa čoraz výraznejšie prejavujú samoľúbo a veria, že práve oni poznajú návod na vytvorenie nového Impéria. Hoci v ich réžii by ani zďaleka nepripomínalo tú formu akejsi medzigalaktickej utópie, ktorú mal na mysli Hari Seldon.

Rozdiel je aj v základom charaktere – lebo zatiaľ čo pôvodná trilógia často pracovala s tematikou jadrovej energie a tým, ako jej šikovné využívanie prináša tú pravú moc, teraz sa dostávame k špionáži. Sledujeme vlastne občas paranoidné správanie aktérov, ktorí sa obávajú agentov protistrany a všemožne intrigujú, aby ich zastavili.

Prvá Nadácia verí v zhubný vplyv tej Druhej, tá Druhá vystupuje alibisticky, ale má kostlivcov v skrini, pritom však obe veria vo svoju absolútnu nadradenosť a sú presvedčené v oprávnenosť svojho konania. No a medzičasom úplne iná moc posúva figúrkami po šachovnici a núti obe Nadácie konať presne tak, ako ona sama chce. Je to práve tá nevedomosť, prvok tajomnosti, ktorý núti otáčať stránky. Lebo je jasné len jedno – nech je týmto bábkarom ktokoľvek, jeho či jej identita ostáva väčšinu knihy utajená.

Kniha Nadácia na rozhraní predstavuje akýsi most. Asimov v nej dáva do súvislostí udalosti pôvodnej trilógie a pripomína a vysvetľuje tie okamihy, ktoré predtým nie vždy pôsobili dôležito. Tiež veľa času venuje osvetľovaniu motivácie postáv, hoci niektoré pasáže miestami pôsobia repetitívne. Text je tak oveľa opisnejší a tempo pomalšie.

Tematická základňa však nestráca na svojej aktuálnosti a opäť sledujeme, ako ľudstvo opakuje tie isté chyby. Po takmer tridsiatich rokoch však autor predsa len urobil výrazné zmeny – od fajčenia a jadrovej energie sa rovno presunul k špionáži. Vojna agentov v jeho réžii je napínavá a tajomná, navyše ňou otvára dvere k ďalším, potenciálne veľkolepým, udalostiam.

5 04.04.2022

Marlon James svoj príbeh začína takpovediac na konci. Hneď v prvej vete čitateľovi prezrádza, že dieťa zomrelo, a tým štartuje zdĺhavé rozprávanie s mnohými odbočeniami. Do úlohy rozprávača pritom pasoval Stopára. Ten, zatvorený v cele, prostredníctvom vlastných spomienok vysvetľuje vyšetrovateľovi, čo sa stalo. Alebo skôr len odpovedá na položené otázky, no veľmi svojsky a nejednoznačne.

Jeho slová sú plné poloprávd. Takto sa pohráva s čitateľovou pozornosťou. Niekedy sa vracia do čias svojho detstva, aby vzápätí preskočil do vzdialenej budúcnosti. Nedá sa povedať, že by sa točil v kruhu. Akoby skôr rozmotal rôzne klbká, zamiešal nite a tie potom náhodne vplietal do pomerne nesúrodého gobelínu. V miestnosti plnej nespoľahlivých rozprávačov by sa Stopár poľahky stal ich cisárom.

Do príbehu výrazne zasahujú aj iné postavy. Niektoré sú epizódne a rýchlo sa vytratia. Iné, ako napríklad Leopard, ostávajú a všeličo ovplyvňujú. Najmä však Stopára, pretože ide hlavne o jeho život, o ktorom čitateľ číta. V istom zmysle by sa kniha dala považovať za nesúrodú kroniku. Vďaka prelínaniu dejových i časových liniek navyše drží čitateľa v napätí.

Najsilnejším prvkom knihy nie sú postavy. Je ním atmosféra a spracované témy. Autor sa neinšpiroval len africkým folklórom, ale aj tamojšou kultúrou a spôsobom myslenia. Občas to pôsobí až tak, akoby si skupinka pútnikov večer pri ohni rozprávala staré príbehy. James neopisuje, skutočne sa mu podarilo preniknúť do odlišného spôsobu myslenia a motivácie ľudí. Vďaka tomu rýchlo vtiahne čitateľa doprostred rozpáleného buša.

Autor sa zahráva s pozornosťou čitateľa a nešetrí priestorom na premýšľanie. Pritom sa mu darí nenásilne obsiahnuť témy ako napríklad kmeňová nevraživosť, ale píše aj o kultúrnych i sociálnych rozdieloch. Najčastejšie sa vracia k motívu hľadaniu pravdy. Zdôrazňuje však, že každý príbeh sa líši od iných podľa toho, kto ho rozpráva, pretože jednotliví svedkovia majú na dané udalosti svoj jedinečný pohľad.

James balansuje na rozmedzí metaforického jazyka a skutočného života. Prepína medzi snovou magickosťou a občas až obscénnou reálnosťou. Oči nezatvára prakticky pred ničím a nedovoľuje to ani čitateľovi. No od začiatku je jasné, že nabáda k premýšľaniu a čítaniu medzi riadkami. Škoda len, že kniha okrem zoznamu postáv neobsahuje aj slovník. Ten by aspoň prispel k lepšiemu chápaniu niektorých cudzích slov.

Čierny leopard, červený vlk nie je kniha vhodná na vyplnenie voľného poobedia. Jej čítanie si totiž vyžaduje hlavne čas a schopnosť vnímať aj tie najmenšie nezrovnalosti. Pre tých dostatočne trpezlivých však otvára bránu do kultúrne úplne odlišného sveta, v ktorom je pravda veľmi premenlivou veličinou.

5 21.11.2021

Abercrombie sa ničím nezdržiava a jeho príbeh začne zhurta – Jarvi sa dozvedá, že sa z neho stal kráľ. A toto charakterizuje celú knihu. Autor sa nezaoberá dlhými úvahami, nepotrebuje zaťažovať svoj text siahodlhými opismi alebo hlbokými filozofickými úvahami. Miesto toho sa rozhodol spoľahnúť na svižnosť tempa a dynamickosť deja. Čo knihe rozhodne prospieva.

Text nezaťažený zbytočnosťami rýchlo napreduje. Objavuje sa niekoľko bojových sekvencií, rýchle úteky, tesné úniky, ale aj demoralizujúce putovanie. To všetko v pomerne rýchlom slede za sebou, takže postavy, rovnako ako čitateľ, nemajú dostatok času na poriadne nadýchnutie. Aj vďaka tomu sa kniha vyznačuje istou nástojčivosťou – postavy totiž tlačí čas, aby svoj cieľ dosiahli čím skôr. Najlepšie ešte predtým, ako sa ich niekto opäť pokúsi zabiť.

Ďalším dôležitým prvkom knihy sú postavy samotné. Jarvi si od prvej strany dokáže získať a hlavne udržať čitateľskú priazeň. Je svojský, no má zdravú dávku sebareflexie – ktorá sa hlavne v dialógoch prejavuje sklonmi k sebaironizácii. No aj ostatné Abercrombieho postavy sú vytvorené rovnako detailne. Ich motivácia je väčšinou jasná, ich konanie teda dáva zmysel a hoci všetko, čo robia, má mať vplyv hlavne na Jarviho, je zaujímavé čítať o nich.

Konečný výsledok je aj vďaka tomuto viac ako príjemný. Po dejovej stránke kniha nie je prehnane originálna. Vlastne ponúka takmer až tuctový príbeh o hľadaní svojho miesta vo svete. Tiež sa neštíti tém akými sú pomsta alebo moc a ďalšími inými. Tie sú však podriadené jedinému cieľu – sledovať Jarviho životnú cestu a jeho dospievanie. A tento zámer autor aj splnil.

Kniha Půl krále ponúka hlavne svižné dobrodružstvo a dej, ktorý sa nikde príliš nezdržiava. Abercrombieho postavy sú trojrozmerné a nedokonalé, je zaujímavé o nich čítať. Autor sa snaží prezentovať skôr ľahší príbeh. Vytvoril mu však pochmúrnu realistickú atmosféru a tiež položil veľmi jasne stanovené základy svojho sveta. Čo prispieva k atraktívnosti knihy a zvyšuje záujem o pokračovanie.

5 06.10.2021

A zazvonil zvonec... A vlastne asi nie som ďaleko od pravdy, keďže to má isté rozprávkové črty. Ale napriek tomu sa mi to páčilo. Pre tú nedokonalú dokonalosť. Pre tie postavy. Pre ten humor, hoc občas šibeničný. Ale predovšetkým to oceňujem pre tú inakosť. Lebo tam, kde iní písali len o zradách, vraždách a úkladoch, tam Eddings nezabúdal na priateľstvo, vernosť a česť. A to je dôležité. Nielen v literatúre.

4 24.03.2024

Spisovateľka Naomi Noviková sa poslednýkrát vracia do svojho smrteľne nebezpečného sveta mágie. Kulisy sa oproti prvým dvom dielom zmenili. V knihách Smrtící vzdělání a Poslední absolvent mal čitateľ možnosť vidieť len to, čo sa deje za stenami magickej internátnej školy. Hoci plnej malefikárií s vražednými úmyslami, aj tu však predsa len platili presne určené pravidlá.

Vonkajší svet sme spoznávali prostredníctvom spomienok a myšlienok hlavnej hrdinky. El sa však od prvej strany prejavovala ako nanajvýš nedôveryhodný rozprávač. Preskakovala z témy do témy. Napriek tomu boli jej myšlienkové pochody občas aj informatívne, aj keď chaotické.

Práve to je dôvod, prečo je sledovanie dejovej línie také náročné. Podobne aj určenie toho, čo presne je zámerom rozprávania. Táto úloha je o to náročnejšia, že sa postavy presunuli do sveta „tam vonku“. Tam život funguje úplne iným spôsobom. Enklávy totiž naozaj pripomínajú hniezdo zmijí, v ktorých všetko funguje na princípe barteru. Nič nikdy nie je zadarmo. Zo všetkého najmenej práve vplyv.

Tí najmocnejší majú pritom ruky krvavejšie ako niektoré malefikárie. Z prvých dvoch kníh však jasne vyplýva, že na tento problém existuje liek. El ho, napriek averzii voči enklávam a ich obyvateľom, chce ponúknuť širokej verejnosti. Zámerom tejto knihy teda nie je hľadanie riešenia. Je to ozrejmenie príčiny, prečo je potrebné – s El ako sprievodcom.

Dej je teda plný všakovakých nevyhnutných i menej potrebných odbočiek. Aktéri sa dostávajú z jednej krízy do druhej. Ich primárnym nepriateľom naďalej ostávajú malefikárie. Sekundárnym sa stávajú po moci túžiaci čarodejníci. Spôsob rozprávania ale ostáva zhruba rovnaký. Tempo je dynamické a svižné. Akčné sekvencie len sem-tam striedajú opisné časti.

Najväčším rozdielom je teda prostredie. No a tiež fakt, že sa z enkláv, kostlivca v Elinom šatníku, stal skutočný problém. Čitateľ má zrazu pocit, že protagonistka vymenila prízraky a predsudky za zlosyna z mäsa a kostí. Boj s týmto nepriateľom vytvára napätie, to autorka veľmi umne graduje. Pretože aj v tejto trilógii ide nakoniec o záchranu sveta – najlepšie predtým, než sa úplne rozpadne. Aby ho postavy mohli premeniť na to príjemné útočisko určené všetkým, bez ohľadu na príslušnosť k enkláve.

V tých pokojnejších okamihoch navyše pátrajú po pravde. Noviková odhaľovala svoje zámery postupne. V záverečnom diele je jasne vidieť, ako mala všetko premyslené. Každý detail do seba úplne logicky zapadá, každá dejová nitka má svoje miesto. Rovnako aj každá postava a každý, aj ten úplne najnepatrenejší čin. Samotný problém sa nakoniec ukáže byť možno až smiešne jednoduchý. Len pre El a jej sklony k prehnanej dramatizácii pôsobil ozrutnejšie a zamotanejšie.

V knihe tak zreteľne vidno, že vždy jestvuje viac ako jedna verzia príbehu a pre pochopenie je potrebné ich všetky spoznať. Najznepokojivejším prvkom série však ostáva to, ako realisticky pôsobí. Ľudia odsudzujú a dívajú sa cez prsty na každého, kto sa akokoľvek odlišuje od iných. Neskôr si zvolia nie úplne čestné spôsoby riešenia svojich trampôt, pretože sú jednoduchšie. No a keď nakoniec príde zúčtovanie, tým dobrým ostane len práca, zatiaľ čo zlosynovia sú odmenení. Popri tom všetkom vyzerajú aj malefikárie ako plyšové medvede.

Kniha Zlaté enklávy je výborným zakončením trilógie. Na jednej strane konečne poodhaľuje dôvod problému, ktorého riešenie postavy už našli. Na tej druhej núka primerane otvorený koniec – a náznak toho, čo nasledovalo po opísaných udalostiach. Vo svojej podstate sa však rozpovedaný príbeh ukazuje ako tuctový a ozvláštniť ho dokázala len El. V úlohe nezodpovedného rozprávača s osobnosťou podobnou ježkovi.

4 15.01.2024

Toto bolo krásne. Napísané tak, že ma to pohltilo prakticky od prvej vety. Vystihnuté tak, že na mňa tá atmosféra doslova dýchala. Hoci je pravda, že nebola prehnane gotická, ale nakoniec mi to vlastne ani nevadilo. Lebo ma bavilo dozvedať sa viac o úplne obyčajných životoch úplne obyčajných postáv. Ak tu bolo niečo znepokojivé, tak práve tá obyčajnosť. Ten pocit, že toto všetko by sa mohlo stať úplne komukoľvek. A o to asi išlo.

Nakoniec sa mi ale najviac páčil samotný záver. Taký otvorený a nejednoznačný. Núti ma premýšľať o príbehu aj teraz, niekoľko dní po prečítaní. Ja sa mám rozhodnúť, čo sa stalo a prečo sa to stalo. Kde je pravda, kto klame a kto ma zavádza. Stále nemám jednoznačnú odpoveď.

A ak toto nie je jasný dôkaz autorkinho umenia, tak neviem, čo by ním mohlo byť.

4 28.10.2023

3,5*

Česká autorka Věra Mertlíková napísala niekoľko historických románov. V prípade tejto knihy sa prvý raz vybrala do talianskeho prostredia. Čitateľa sa pritom snaží zaujať hneď niekoľkými spôsobmi. V prvom rade ide o samotný štýl. Veľmi kvetnatý a vysoko umelecký, no zároveň je využitý na navodenie tej správnej atmosféry. Značná časť textu je však venovaná opisu myšlienkových pochodov. Vďaka tomu je možné spoznať postavy, ale trpí tým dynamika. V istým častiach potom príbeh pôsobí až uťahane.

Ďalším zaujímavým prvkom je vystihnutie doby. Ľudia sa správajú inak a veľa sa hovorí o cti. Tá núti mužov páchať veľkolepé skutky a zachraňovať dámy z ťažkostí. Mnohokrát prostredníctvom šermiarskych súbojov. Všetky tieto motívy prispievajú k tomu, že kniha vyznieva ako rytiersky román. Možno aj preto sa do textu prepracovala veľká dávka naivity.

Všímavý pozorovateľ si pomerne skoro pospája, čo sa asi stalo a kto nesie vinu. Tiež si možno bude ťukať do čela a čudovať sa, že si to neuvedomili aj tí, ktorých sa to týka. No rovnako ako aktéri, aj čitateľ si musí počkať na osvetlenie motivácie. Tá je totiž vysvetľovaná len postupne a najväčšie odhalenia prichádzajú až v závere.

Postavy sú teda trojrozmerné a je badať aj istý vývoj v ich charakteroch. Správajú sa však ako produkty svojej doby, čo nie každý bude vedieť stráviť. Niektorým bude tŕňom v oku ich prehnaná naivita, u iných idealizmus alebo akási nadradenosť, presvedčenie, že ich postavenie im umožňuje správať sa istým spôsobom. Nehovoriac o posadnutosti, ktorou trpia takmer všetci zúčastnení. Hoci väčšinou sú posadnutí tou istou ženou aj keď z iných dôvodov.

Po dejovej stránke má román tiež čo ponúknuť. Zvratov je tu síce menej, ale objavuje sa niekoľko záhad. Väčšina z nich magických. Všetko sa sústreďuje okolo tajomnej tŕňovej koruny. Tá prepožičiava nositeľovi schopnosti nedozerných rozmerov. Vďaka tomu spôsobuje problémy hlavne tým, ktorí o nej niečo vedia.

Scény opisujúce únosy sú tak pomerne časté. Hlavne v prostrednej časti knihy sú vyslovene repetitívne. Mužský hrdina nechce svojou nepatričnou prítomnosťou ohroziť povesť dámy. To ale spôsobí, že umožní zloduchovi uniesť ju, prakticky jemu spod nosa. Najskôr je to napínavé. Pri ďalšom zopakovaní úsmevné. Nakoniec to prerastá až do paródie. Ak v tom bol zámer, je nutné mu zatlieskať.

Kniha Čas růže ponúka historické dobrodružstvo zahalené do kvetnatého jazyka. Čitateľ očakávajúci veľkolepé zvraty a vyslovene akčný dej bude trošku sklamaný. Text je totiž vystavaný na atmosfére a dobovom zobrazení postáv. Tí trpezlivejší však nájdu nielen krásny jazyk, ale aj zaujímavý rytiersky román s príchuťou mysticizmu. Čerešničkou na torte je krásne grafické spracovanie, vrátane niekoľkých celostranových ilustrácii Jany Maffet Šouflovej.

4 12.03.2023

Naomi Noviková v Galadriel/El zosobnila vskutku náročnú hrdinku. Buď čitateľov baví, alebo ju strpia. Iní práve pre ňu knihu zatvárajú. Pravdou je, že aj v pokračovaní je to s ňou ťažké. Ako rozprávačka sa nezlepšila. Ešte vždy má tendenciu preskakovať od prvého k piatemu a naspäť k tretiemu. Dostať od nej priamočiaru odpoveď je takmer nemožné. Napriek tomu je od prvej strany jasné aspoň jedno – niečo sa asi deje. Aj keď nie je zjavné, čo presne.

V tomto bode sa však väčšmi prejavuje očarujúca osobnosť hlavnej hrdinky. Má kopu teórií, niektoré sú vyslovene samoľúbe, no k uveriteľnosti im niečo chýba. Oproti prvému dielu ale predsa len nastáva výrazná zmena. El, vplyvom predchádzajúcich udalostí, začala vykúkať zo svojej ulity. Stále je prevažne spoločenský ježko so sklonmi teatrálne sa rozčuľovať. Lenže teraz už má priateľov. Má spoločnosť, promočnú alianciu, solídny plán prežitia a možno aj spojencov.

Aj týmto autorka dokazuje, že vie výborne pracovať nielen s charakterom tejto postavy, práve jej prenecháva najväčší priestor. El sa vyvíja sa určitým smerom, aj keď sa tomu zubami-nechtami bráni. Podprahovo tiež cítiť tematiku psychického zdravia. Všetci si prešli peklom, niektorí sa ocitli doslova v nočnej more. Sú ochotní urobiť čokoľvek, aby to nemuseli znovu prežiť. Pre El to znamená prehltnúť svoju hrdosť a požiadať o pomoc.

Prvá polovica knihy je zjavne zameraná na tieto charakterové omáčky. Na vývoj vzťahov a zmeny správania. V prípade protagonistky to ide stuha, ale pôsobí to realisticky. Dej sa napriek tomu pohýna vpred možno až prirýchlo. Čitateľ ani nestihne žmurknúť a ubehne nielen štvrťrok, ale polrok a maturita je za rohom. (Prvý diel série Smrtící vzdělání mapoval časový úsek asi dvoch mesiacov.)

Po takomto úvode akoby sa príbeh rozutekal dolu kopcom. Je akčnejší. Noviková tiež ukazuje, že všetko, čo naznačila, malo svoj dôvod. Každý kúsok informácie bol dôležitý. A zároveň len potvrdila, že El je vyslovene príšerný rozprávač. Ak sa chce čitateľ dozvedieť, čo sa naozaj deje, musí sa spoľahnúť na svoj vlastný úsudok. Nesmie sa nechať oklamať alebo strhnúť.

Napätie krásne graduje. Pribúda akcie, srdcervúcich okamihov. Postavy majú tendenciu rozhodovať sa skratovo a impulzívne, hoci v oveľa menšej miere ako predtým. Príbeh je oveľa temnejší. Čo nie je vyslovene prekvapivé, keďže prostredím je stále stredná škola plná príšer. Samotné finále je veľkolepé a akčné. Čitateľ pri ňom zabúda aj dýchať. A pri poslednej vete dostane asi infarkt.

Kniha Poslední absolvent je koncipovaná podobne ako prvý diel trilógie o Scholomancii. El sa prejavuje ako nezodpovedný rozprávač. No vplyvom predchádzajúcich udalostí je u nej badať istý charakterový vývoj. Dej je však o čosi pomalší. Prvá polovica pôsobí dojmom, že ide o výplňové druhé pokračovanie. V skutočnosti je to len ticho pred búrkou. Tá záverečná je monumentálna, krvavá a končí doslova vražedne. V tomto prípade mala posledná kniha vyjsť radšej už včera.

4 11.12.2022

Sarah J. Maas opäť stvorila pomerne zaujímavý svet. Plný bytostí, o ktorých síce píše často a rada, ale tentoraz v prostredí podobné tomu nášmu. Kde funguje moderná technika a ľudia sa chodia večer zabávať do barov. Už v prvom diele tejto série ukázala, že jej svedčí aj urban fantasy a to čiastočne dokazuje aj v Rode nebies a povetria. Lenže tento príbeh netrpí prostredím, problémová je skôr dejová rovina – a jej očividná chudobnosť.

Pritom od prvej stránky je viac ako jasné, že sa čosi deje. Niečo na pozadí, niečo temné a záhadné, čo ovplyvňuje postavy. Lenže keď toto napätie začne stagnovať a vedie to len k niekoľkým ostrejším šarvátkam, začína to byť až príliš účelne. Okato nastrojené, aby čitateľa oklamalo, že sa niečo skutočne deje. No opak je pravdou, pretože autorka sa oveľa viac zaujíma o charakterové omáčky, než o skutočné budovanie zápletky.

Je jasné, že po udalostiach predchádzajúcej knihy trpia takmer všetky postavy následkami. Je výborné, ak sa autori neboja hovoriť o psychickom zdraví aj vo fantastike, nakoľko v tomto žánri na to nie vždy ostane dostatok priestoru. Takže treba minimálne obdivovať, ak sa niekto napriek tomu podujme o tom pomedzi útoky magických bytostí predsa len písať.

To, ako sa jednotliví aktéri často potkýnajú o vlastné nohy pri predstieraní, že je všetko v poriadku, je bezpochyby zaujímavé. Autorkin zlozvyk hromadiť okolo ústrednej dvojice sympatizantov a spojencov už ale nie je. Áno, jej rozsiahle skupiny, ktoré bojujú o záchranu sveta, majú istú chémiu. Lenže to, ako spolu všetci nakoniec skvele vychádzajú, je vysoko nepravdepodobné a hlavne nerealistické.

V konečnom dôsledku by sa tento konkrétny neduh Maasovej kníh dal aj odpustiť. Lebo motív nájdenej či vytvorenej rodiny je svojim spôsobom stále sympatický. Jej kniha má navyše viac problémov ako slniečkovské vykreslenie vzťahov. V deji je stupňované napätie, pomaly a takmer nezreteľne. Niečo sa deje, niektoré postavy klamú, iné zavádzajú. Spriadajú sa úklady, odhaľujú sa konšpirácie a v jednom momente to vyzerá, že všetci sú dvojití agenti.

Lenže keď sa konečne začne rozpletať to obrovské klbko, ktorá autorka v knihe akoby mimochodom spletala, je už pomerne neskoro. Lebo medzitým ubehlo zhruba päťsto strán textu, ktorý je uťahaný a zbytočne dlhý. A keď príde záverečné odhalenie, skryté prepojenie s autorkiným iným univerzom, pôsobí to len ako snaha udržať si čitateľovu náklonnosť. Navzdory tomu, že sa celú knihu neúspešne snažila udržať si jeho pozornosť.

Kniha Rod nebies a povetria pôsobí ako klasický výplňový diel. Autorka sa síce venuje postavám, ich interakciám a charakterovému vývoju, ale vzhľadom na dĺžku knihy to úplne nestačí. Od istého momentu je jasné, že si len pripravuje pôdu pre väčšie udalosti. Dejovú linku nakoniec zachraňuje posledných cca stopäťdesiat strán. Veľkolepé odhalenie na konci má zase slúžiť ako poistka, že čitatelia budú chcieť čítať aj pokračovanie. Ktoré by mohlo byť epickejšie.

4 08.12.2022

Kanadský autor Nicholas Eames vzdal vo svojej prvotine hold svojim obľúbeným fantasy ságam. Nie je to tak, že by vyslovene odpisoval. Na jeho stránkach sa však preháňajú stovky rôznych stvorení známych z kníh či z počítačových hier. Takisto niektoré zápletky a príbehové línie pôsobia známym dojmom. Je teda jasné, že autorovým zámerom nebolo napísať niečo originálne.

Dej sa sústreďuje na osudy žoldnierskej skupiny Sága. Jej členovia sa naposledy videli pred takmer dvadsiatimi rokmi. V čase najväčšej slávy však boli obrami. Legendami, drsnými bojovníkmi a vyhľadávanými milencami. Dodnes sa o nich rozprávajú príbehy. Niektorých z času na čas prenasledujú oddaní fanúšikovia. V podstate sú niečo ako rockové hviezdy. A potom sa, sotva vyrazia na cestu, nechajú okradnúť o ručne pletené ponožky, šunkové sendviče a všetky peniaze. Lesnými lupičkami, ktoré samy seba prezývajú Hodvábne šípy.

Už pri tejto scéne je jasné, aký charakter bude mať príbeh. Nedá sa však tvrdiť, že by išlo vyslovene o paródiu. Skôr o humorne ladené rozprávanie v štýle Murphyho zákonov. Takže všetko, čo sa pokaziť môže, sa aj pokazí. Väčšinou veľkolepo. Tieto udalosti nezriedka vykúzlia úsmev alebo otvorene rozosmejú. To je v kontraste s hlavnou príbehovou líniou, teda záchranou Rose, dcéry jedného z členov Ságy. Takisto sa tu objavuje veľa drsných bojových sekvencií. Tie často síce dopadnú krvavo, ale nakoniec sú vyriešené pomerne nekonvenčne. Presne to sa ale dá očakávať, keď máte poruke výstredného čarodejníka, ktorý doslova ťahá zázraky z klobúka.

Vďaka tomuto všetkému má kniha veľmi svižné tempo. Navyše je väčšinu času náročné predvídať, akým smerom sa všetko pohne, pretože zväčša sa stane ešte niečo šialenejšie. Obdobne výstredné sú aj riešenia objavujúcich sa problémov. V akomkoľvek inom prostredí by veľká časť z udalostí pôsobila prinajmenšom nepatrične. Sem sa však výborne hodia, akokoľvek nepravdepodobne pôsobia.

Rovnako výborne sa do tohto prostredia hodia aj zvolené postavy. Čitateľ sa síce nedozvie úplne všetky detaily o každej z nich, avšak vie dosť na to, aby rozumel ich motivácii. Medzi postavami výborne funguje chémia, čo nezriedka vedie k veľmi výživným dialógom. Korunu tomu všetkému nasadzuje už len zvolený hlavný hrdina bývalá legenda Clay Cooper. Drsný, verný a obetavý. Otec rodiny. Asi len ten najväčší cynik by odolal jeho čaru a nezačal by mu okamžite držať palce.

A to bol najskôr autorov zámer. Stvoriť dostatočne sympatické a uveriteľné postavy, aby sa o nich čitateľ chcel dozvedieť viac. Aby s nimi vykročil na bláznivú cestu so všetkým, čo k tomu patrí. S krvavými bojmi, neuveriteľnými útekmi, krásnymi ženami a jednou veľkolepou a absolútne neuskutočniteľnou záchranou. Toto všetko dokáže polapiť a nepustiť, až kým nepríde posledná strana.

Kniha Králové Wyldu ponúka svieže akčné dobrodružstvo. Eames berie čitateľa na nebezpečnú a minimálne trochu šialenú výpravu. Svoj svet navyše obohacuje o monštrá všetkých rozmerov, takže nie je núdza o krvavé boje. Avšak čitateľ, ktorý bude v texte hľadať seriózne veľkolepé rozprávanie, asi ostane trochu sklamaný. Charakterovo totiž ide o výstrednú humorne ladenú naháňačku, kde sa vždy stane to najmenej pravdepodobné. Takže očakávať treba hlavne oddychové čítanie. V tomto prípade ozaj prvotriedne.

4 31.10.2022

Zuzana Hartmanová stvorila vskutku brutálny svet. Plný nebezpečnej mágie a navyše obývaný občas až príliš úzkoprsými ľuďmi. Dramatické udalosti predchádzajúcich dvoch kníh ich však prinútili prebudiť sa. Tento proces je však pozvoľný a opatrný. Teda si vyžaduje svoj čas a priestor. Autorka sa nebála dopriať ho nielen deju, ale aj postavám, čo bolo jednoznačne dobré rozhodnutie.

Pretože sú to práve postavy, na pleciach ktorých sedí osud celého Leru. Asi aj preto je väčšina zápletiek prezentovaná z pohľadu tých, ktorých sa najviac týkajú. S dôrazom za to, ako tieto udalosti na nich vplývajú. Nejde však len o psychiku a život jednotlivcov, ale aj vzťahy medzi dvojicami i väčšími skupinami. Takže áno, je to všetko zamerané na postavy, hoci v prípade každej z troch kníh sa aktéri v hlavných úlohách prestriekali.

Zatiaľ čo tá prvá najviac predstavovala Corva a Luc, tá druhá zase Garifa a všetkých v jeho bezprostrednom okolí. Táto tretia na výslnie vo väčšej miere stavia Sionaru. Hoci sa ich úlohy v jednotlivých príbehoch rôznia, vo výsledku sú dôležití všetci. Každý z nich predstavuje akési pomyslené vlákno a až spoločne je z toho sieť. A rovnako ako v sieti, všetko sa navzájom ovplyvňuje.

Čin jedného ovplyvní druhého, tretí zase zapôsobí na prvého či štvrtého a dalo by sa pokračovať. V niektorých momentoch ide takmer o ukážkový opis efektu motýlích krídel. Lebo v Lere to tak funguje – každá postava má v rukách moc niečo ovplyvniť a väčšina z nich sa o to aj pokúša. S čím sa nevyhnutne spája aj poznanie motivácie. V tomto smere ide o veľmi výživné čítanie, hoci v niektorých momentoch frustrujúce. Lebo ak poznáte pohnútky tej-ktorej osoby, je o to náročnejšie ich za niečo odsúdiť alebo vyslovene nenávidieť.

Dej je teda do veľkej miery ovplyvňovaný postavami. Takže viac ako o nejaké príbehové línie ide o činy jednotlivcov a ich vplyv na svet okolo nich. Jasné, objaví sa aj niekoľko akčnejších a krvavejších okamihov, ale tie sú skôr striedme. Pretože Hartmanová sa rozhodla, že na vyriešenie všetkých problémov nezvolí vojenské riešenie. Miesto toho prevláda skôr pacifizmus. Na stránkach teda postavy dokazujú, že niekedy nie je potrebné násilie a veľkolepé boje, aby sa svet okolo vás prestal rútiť do záhuby.

A keďže je kniha zameraná vyslovene na postavy, je podobné riešenie veľmi uveriteľné. Ale zároveň si vyžaduje svoj čas. Akákoľvek zmena je pomalá a väčšinou sa prejaví až za istý čas. Nehovoriac o tom, že musí nastať aj správny čas kedy niečo urobiť. Takže v niektorých momentoch je kniha zosobnením bolestného čakania. Čitateľ sa teda musí obrniť istou dávkou trpezlivosti. Výmenou za to dostane uveriteľnú záchranu sveta, v ktorej každý zohrá istú úlohu. Bez nutnosti vedenia zbytočných vojen.

Kniha Bouřný úsvit je primeraným zakončením postapokalyptickej trilógie. Hartmanová aj naďalej sústreďuje pozornosť na postavy. Na ich príbehy, ich prežívanie, ich vzťahy a tiež na to, ako toto všetko ovplyvňuje svet okolo nich. V duchu názvu série vlastne čitateľovi predstavuje preživších – pomyselné krysy, čo dokážu všetko prežiť. Zároveň však musia byť dostatočne silní, aby sa z toho aj spamätali. Aj vďaka tomuto zameraniu na postavy je pacifistický postup rebélie voči nefungujúcemu systému uveriteľný. Silno zastúpené sú však aj emócie, napätie, istá dobrodružnosť a tiež nezdolnosť ducha. Tempo je však pomalšie, takže knihu najviac ocenia tí trpezlivejší.

4 06.10.2022