LiliDarknight komentáře u knih

Od určitého bodu bolo jasné, ako to všetko skončí. Hoci to bolo asi jasné od začiatku. Ale tento druh kníh nečítam preto, aby ma dej posadil na zadok svojou objavnosťou. Čítam to preto, aby som si vyčistila hlavu a aby som si oddýchla. A presne to sa stalo.

A teraz idem z chladničky vyhrabať nejaký syr.

1 03.05.2024

S touto som sa trápila oveľa dlhšie, než som pôvodne plánovala. Nie preto, že by ma jej čítanie nebavilo. Práveže naopak. Ale na druhej strane je to podľa mňa kniha, na ktorú človek musí mať dostatok času.

Čiastočne je to spôsobené postavami s ich zložitými menami a ešte zložitejšími osudmi. Oproti iným autorovým knihám je táto pomerne zaľudnená. Akoby chcel zvýrazniť tú myšlienku, že neexistujú veľké činy, len obyčajné činy, ktoré, ak sa udejú v ten správny moment, dokážu ovplyvniť celý svet. Bavilo ma to posolstvo, že občas stačí jeden človek a jediné rozhodnutie a môže to zmeniť celé cisárstvo. Ale na druhej strane autor nástojil na tom, že vo svetle okolitého diania si môže človek zároveň pripadať neskutočne maličký a nedôležitý.

Skrátka, príbeh má mnoho vrstiev a aby som ich všetky odkryla (alebo aspoň ich časť), musela som sa na čítanie sústrediť. Čo je dôvod, prečo som s čítaním trošku bojovala. Ale moja námaha sa zúročila, lebo na konci som bola vyslovene očarená tým, čo autor stvoril. A tiež postavami, ktoré v tom svete žili. Lebo hľadali svoju zem zasľúbenú a to je niečo, s čím sa dokážem stotožniť.

2 03.05.2024

Próza Alice Hoffman sa čitateľovi dokáže dostať pod kožu. Je podmanivá, nevtieravá a nikam sa neponáhľa. Miesto toho nabáda k spomaleniu. Slová sa nenáhlia a vety vytvárajú nádhernú hutnú atmosféru. To všetko v mene vyniknutia myšlienky a nálady samotnej knihy. Vďaka tempu a absencii výbušného deja ostáva väčší priestor na vychutnávanie prečítaného.

Rodina Owensovcov, teda vlastne ženy z tohto rodu, majú istú povesť. Sú krásne a tajomné, prenasledujú ich mačky a majú sklon konať samy za seba a bez ohľadu na to, čo si kto povie. Možno je to mágia. Alebo je to legenda, ktorú priživujú miestni svojimi predsudkami. Napriek tomu sú to práve Jet a Franny, dve staršie tety, ku ktorým ženy chodia kvôli láske.

Aj pre tie návštevy a ich následky sa Gillian a Sally rozhodnú z domu odísť. Hoci každá iným spôsobom a v inom čase – jedna najskôr manželstvom a druhá okamžitým útekom. Napriek tomu sú ich životy stále prepletené. Rovnako ich príbehy, ktoré sa nabaľujú ako klbká priadze. Hoffman pomaličky pridáva nové nitky. Naťahuje ich a opisuje. S citlivosťou a občas prekvapivou údernosťou. No v jej knihe má všetko svoj čas.

Ubiehajú roky, staršia generácia dospieva, tá mladšia rastie. Do ich ciest sa priplietajú ďalšie postavy so svojimi príbehmi. Ich minulosť je vždy detailne opísaná. Neostane teda miesto pre pochyby, kým sú, čo ich poháňa a akým spôsobom dokážu ovplyvniť životy Owensových dievčat. Všetko na podporenie myšlienky, že nie je možné stále utekať. Lebo raz každý musí zastaviť a čeliť svojim problémom a démonom.

Takýchto odbočiek je niekoľko, no ani jedna nenarušuje príbehovú líniu. Skôr ju len umocňuje. V mene prehĺbenia emocionálneho zážitku. A navodenia atmosféry. Nikto sa nikam neponáhľa a autorka len kde-tu naznačí prítomnosť mágie. Prostredníctvom zvláštnych príchodov, podivných rozkvitnutých orgovánov, či strácajúcich sa vecí, po ktorých ostane len mrazivý pocit na zátylku.

Pri čítaní totiž nejde o dynamiku. O veľkolepé boje a striekajúcu krv. Ale o pomalé rozprávanie pri ohni, so všetkými pocitmi a dôrazom na detaily. Kde všetko so všetkým súvisí a osud jednej postavy ovplyvňuje ďalšie. Vo svete so štipkou mágie – lebo stačí len natiahnuť ruku a uveriť, že všetko je možné.

Knihu Magická príťažlivosť si čitateľ nezvolí pre jej dejovosť a zložitú zápletku. Ide totiž o ukážkový príklad spojenia veľmi pomalého a dôkladného rozprávania s neopakovateľnou magickou atmosférou. Pri ktorej čítaní je možné obdivovať autorkino spisovateľské umenie a jej zmysel pre detail. Vďaka tomu nesadne každému. No pre tých, čo podobný typ prózy preferujú, sú strany splneným snom. Kde je všetko možné a vlákna postáv vytvárajú prelínajúce sa klbko.

1 15.04.2024

Druhý diel sa mi čítal omnoho lepšie ako ten prvý. Tiež ma bavil omnoho viac. Všetky tie vzťahy, súvislosti, mytológie, kultúry a motivácie. Škoda len toho konca, v ktorom autor uletel rovnako ako v predchádzajúcej knihe.

1 15.04.2024

Česká spisovateľka Zuzana Hartmanová sa po tretí raz vracia do svojho fiktívneho sveta. Accadské dobrodružstvá je však možné vychutnať si ako samostatné príbehy, nie je potrebné poznať dilógiu o nekromantke Nix. Tentoraz sú navyše stredobodom pozornosti minotauri. Legendami opradené kmene s kultúrou, zvykmi a vlastnou históriou. Čitateľ má na stránkach knihy možnosť spoznať ich a zistiť, či tieto stvorenia čaká aj nejaká budúcnosť.

Podobne ako autorkina prvotina Noční labuť, aj v tomto prípade ide o poviedkový román. Navyše je odetý do hávu hrdinskej fantasy. V tomto smere sa núka takmer klasický námet o spáse, zrade a cti, s prímesou lásky a túžbou všetkých zachrániť. Tento výpočet tvorí základné predpoklady daného žánru. Napriek tomu sa nedá tvrdiť, že by Harmanová napísala typický hrdinský kúsok.

Zdá sa totiž, že zvážila svoje možnosti a rozhodla sa, že využije viacero spôsobov, ktorými môže čitateľa zaujať. V prvom rade je to výber samotných minotaurov. Hrdej rasy čestných bojovníkov, ktorí nedokážu klamať, vždy držia slovo a žijú určitým spôsobom. Zväzujú ich dávne tradície a zákony, prípadné spory riešia súbojmi. Dopĺňajú ich ženy liečiteľky a šamanská mágia.

Takisto nejde o úplne inovatívne prvky, ale dokopy fungujú. Pravdepodobne najväčšou výhodou knihy je jej stručnosť a epizodickosť. Dejová linka pritom začína zdanlivo na konci. Vidíme, ako dopadne cesta bojovníka, a nejeden čitateľ sa začne pýtať, či sa má obťažovať aj za stranu šesťdesiatpäť. Prvá časť knihy predsa namaľovala obraz toho, čo sa už stalo.

No až opisy ďalších udalostí tie výjavy dokreslia. Ich prostredníctvom autorka vysvetľuje motiváciu, predstavuje aktérov a hlavne prehlbuje tragédiu všetkých udalostí. Je stručná a výstižná. Tiež preskakuje z príbehovej súčasnosti do minulosti. Nezdržiava sa zbytočnosťami a nemá nutkanie čitateľa zbytočne vodiť za ruku. Ukáže mu len smer a vyšle ho na cestu, podobne ako svoje postavy.

K tomu núka pomalšie i rýchlejšie okamihy, surovú akciu i zamyslenia. A keď čitateľ otočí poslednú stranu, uvedomí si, že záver, hoc ho už poznal, vníma úplne inak. Pretože tie kontúry naznačené v úvode sú zrazu vyfarbené a núkajú iný druh obrazu. Plného emócií a tiež zvedavosti, či ide o definitívny koniec alebo ho ešte protagonisti dokážu zvrátiť.

Poviedkový román Kosti pod mechem neponúka inovatívne poňatie hrdinskej fantasy. Hartmanová napísala skôr klasického žánrového reprezentanta. Napriek tomu ale dokáže zaujať. Tým, ako vystavala dej. Stavila na stručnosť a údernosť. Nebála sa byť drsná, hoc nie vždy prostredníctvom krvavých momentov. Dokázala čitateľa držať v napätí. A tým, že sa zamerala na postavy, ponúkla o niečo hlbší zážitok.

2 15.04.2024

Americká spisovateľka V. E. Schwab sa po druhý raz vracia do svojho rozvetveného sveta. V ňom predstavuje niekoľko Londýnov, do ktorých cestuje len človek so špeciálnym nadaním. V prvej knihe Tmavší odtieň mágie postavy porazili nebezpečného nepriateľa. No cena bola možno až privysoká. Teraz sa navyše musia vyrovnať s následkami.

Druhé diely trilógií väčšinu času fungujú ako nutné zlo. To niečo, čo čitateľ musí prečítať, aby sa dozvedel, ako to všetko skončí. Táto kniha nie je výnimkou, no predsa nepôsobí ako tradičná vatová výplň. Autorka sa totiž rozhodla, že ak už máme čakať na vyvrcholenie, môžeme sa viac dozvedieť o charakteroch zúčastnených.

Akýmsi heslom románu je, že všetko má svoje následky. Rozhodnutia, ale najmä činy. Kell, Lila, Rhy, ale aj iní už všeličo zažili, a to ich poznačilo mnohými spôsobmi. Čitateľ má možnosť vidieť, ako veľmi to s nimi „zamávalo“. Ich životy sa zmenili, podobne aj ich správanie.

Je fascinujúce sledovať, že každý, aj ten najmenší čin môže mať vplyv na niečí život. Nehovoriac o tom, že tieto scény prispievajú k lepšiemu pochopeniu motivácie protagonistov. Ich charaktery získavajú ďalší realistický rozmer. Vo výsledky sa teda hranice medzi kladnými a zápornými postavy úplne stierajú. Na konci ostanú len rôzne odtiene morálne sivej.

Aj vďaka tomu je tempo príbehu o čosi rozvážnejšie. Sem-tam sa síce objaví akčnejšia scéna, ale je ich poskromne. Čitatelia, ktorí očakávajú veľkolepé bojové sekvencie, tak ostanú trochu sklamaní. Napriek tomu kniha nie je nudná. Schwab totiž píše z pohľadu hneď niekoľkých zúčastnených. Jedným z nich je aj domnelý nepriateľ. Cez tieto krátke exkurzy ukazuje, že jej svet čakajú ďalšie turbulentné udalosti. Napätie by sa teda dalo vyslovene krájať. Navyše je postupom kapitol ešte gradované.

Práve kombinácia týchto prvkov núti čitateľa otáčať stránky. Pretože v ňom prebúdza zvedavosť a záujem o osud postáv. Je jasné, že sa na nich rúti niečo temné. Stávky sú čoraz vyššie a nakoniec príde sľubovaný výbuch. Záver je bezpochyby veľkolepý, no takisto otvorený. Čakanie na pokračovanie bude dlhé. Lebo je sa na čo tešiť – ako autorka celý čas naznačovala.

Román Stretnutie tieňov plynulo nadväzuje na predchádzajúce udalosti. Schwab väčšinu pozornosti venuje postavám. Hlavne tomu, ako ich ovplyvnili ich vlastné činy a rozhodnutia. Ide teda o pomalšie rozprávanie zamerané predovšetkým na vývoj charakterov. O slovo sa síce prihlási aj akcia, ale vo väčšej miere sa objaví až v poslednej tretine. Čítanie si tak oveľa viac užijú tí, ktorým neprekážajú rozvážne tempo a detailnosť.

2 27.03.2024

Toto vnímam ako súčasť prvého románu. Čosi ako dlhý epilóg, ktorý sa k pôvodným udalostiam tak akosi nehodil. Lebo je dlhý. A aj preto, lebo má úplne inú atmosféru.

V každom prípade som si tento krátky, hrejivý a hlavne zábavný návrat užila. A baví ma, že si ním autorka pripravila pôdu aj pre prípadné pokračovanie. Tak uvidíme, či ho napíše. No aj keby sa tak nestalo, už teraz je príbeh vcelku príjemne uzatvorený.

1 24.03.2024

S touto som sa trápila oveľa dlhšie, než by mi bolo milé. Nie snáď preto, že by ma čítanie nebavilo. To ani v najmenšom. Má to práve ten morálny presah, ktorý v knihách väčšinou najviac oceňujem. Problém bola epizodickosť. Namiesto jednej linky bol dej vystavaný z menších čiastkových, aby lepšie vynikla téma. Čo je fajn. Ale osobne si myslím, že by to vyniklo ešte o čosi lepšie, ak by to nebol román, ale radšej zbierka poviedok.

Alebo mi len možno vadilo, ako okato sa v tom všetkom hľadala hlavná hrdinka Eliška.

2 24.03.2024

A zazvonil zvonec... A vlastne asi nie som ďaleko od pravdy, keďže to má isté rozprávkové črty. Ale napriek tomu sa mi to páčilo. Pre tú nedokonalú dokonalosť. Pre tie postavy. Pre ten humor, hoc občas šibeničný. Ale predovšetkým to oceňujem pre tú inakosť. Lebo tam, kde iní písali len o zradách, vraždách a úkladoch, tam Eddings nezabúdal na priateľstvo, vernosť a česť. A to je dôležité. Nielen v literatúre.

4 24.03.2024

2,5*

Americko-kuvajtská spisovateľka Chelsea Abdullah pozýva čitateľa do pieskom zaviatych krajov. Príbeh o dobrodružstvách nie úplne nevinnej obchodníčky odela do exotického šatu. Čitateľa sa snažila strhnúť aj rozprávkami o džinoch a tajomných magických artefaktoch. No ohúrenie v istých momentoch nahrádza skôr rozčarovanie.

Postavy sú typové. Vytvorené tak, aby boli morálne sivé a do určitej miery prospechárske, s vopred určenými úlohami, ktoré majú zohrať. Dievča s tragickou minulosťou bude bojovníčka. Oportunistickej zlodejke narastie chrbtová kosť. Zbabelý princ nakoniec nájde odvahu. Napriek tomu si dokážu získať pozornosť i sympatie, aj keď kniha je zameraná hlavne na dejovosť.

Tempo je pomerne svižné a autorka ho nasadí už v prvých kapitolách. Po úvode ako z rozprávky v rýchlom slede za sebou prichádza niekoľko kľúčových scén. V nich sa predstavia hrdinovia. Autorka stanoví ich úlohy a naďalej sa venuje udalostiam. Nebezpečné úklady, pokusy o vraždu, prekvapivé úteky i nedobrovoľné zrady. To sa stihne udiať len na niekoľkých stranách. Navzdory tomu je jednoduché zorientovať sa v udalostiach.

Postupom strán sa však začínajú prejavovať dva hlavné nedostatky. Abdullah má tendenciu servírovať všetko na striebornom podnose. Prezrádza motívy. Vysvetľuje udalosti. Ukazuje zradcov a vyzdvihuje hrdinov. Je toho pomerne málo, čo čitateľovi doslova nepodsunie až pod nos. Takže je ihneď jasné, že dôležitých je tých pár okamihov, ktoré okato prehliada.

Neskorším kozmetickým problémom sa stane opakovanie. K nemu sa pridruží odporovanie si. To sa najväčšmi prejavuje pri opise charakteru princa Mazena. Ten je od prvej strany predstavovaný ako zbabelec. Autorka navyše trvá na tom, že tento fakt musí pripomínať, a neustále tak princa tituluje. Napriek tomu na jeho správaní nie je poznať žiadnu zbabelosť. Mazen vyhovie bratovi a vydá sa na nebezpečnú výpravu. Bez zaváhania sa vrhne do záchrany ostatných. Možno je zbabelcom len preto, že občas premýšľa o dôsledkoch svojho konania. Alebo preto, že má zdravý pud sebazáchovy. Ak chcela autorka poukázať na toto, urobila to dosť neobratne.

Zvláštnosťou knihy je tiež epizodickosť. Protagonisti majú svoju úlohu od sultána. Očakávame, že sa kvôli tomu dostanú do problémov. Rôznorodých. Krvavých. Z niektorých sotva vyviaznu. No počas týchto peripetií akoby zabudli, že k niečomu majú smerovať. A potom si na to, akoby mimochodom, spomenú pár desiatok strán pred záverom, následkom šokujúceho odhalenia.

Až v kapitolách nasledujúcich po tomto zvrate Abdullah ukazuje svoje kvality, podobne, ako ich naznačila už v úvode. V týchto častiach príbehu postavy konajú, rozmýšľajú a mágia vybuchuje. Škoda, že medzi týmito stránkami ostalo až zbytočne veľa nešikovne vyplneného priestoru. Čitateľ pri jeho lúskaní vidí maximálne to, ako autorka zakopáva o vlastnú nevypísanosť.

Román Zlodej hviezdneho prachu naláka na exotickú atmosféru a orientálne rozprávkové motívy. Dobrodružnosť a správanie sa postáv ulahodia skôr mladším a nenáročnejším. Pre tých náročnejších by to mohla byť príjemná oddychovka, pokiaľ budú ochotní prehliadnuť niektoré začiatočnícke prešľapy. Tie nevyváži ani tradične otvorený koniec volajúci po pokračovaní.

3,5*

Česká spisovateľka Martina Eretová debutovala vo veľkom štýle. Teda prvým dielom série s názvom Mýtoversum, čo je vlastne názov akéhosi prepojeného vesmíru pozostávajúceho z rôznych svetov. Z toho nášho, pôvodného, sa v akomkoľvek okamihu môže odštiepiť odtlačok. Na jeho základe potom vznikne miesto, kde už naveky funguje jediná historická doba.

V podstate ako časová slučka, no bez nutnosti opakovania toho istého okamihu. Takýto priestor sa nazýva aj mýtoverzum a rovnakým termínom, len s veľkým začiatočným písmenom, sa označuje aj ich súbor. Odkazy rôznych dôb však nefungujú úplne samostatne.

Podľa jednej teórie sa pôvodný svet a jeho „odnože“ občas stretávajú, čo dané mýtoverzum ovplyvňuje. Niektoré epochy teda nie sú také, ako nás učia na hodinách dejepisu. Ide o zaujímavú výhodu, ktorá napríklad búra jazykové bariéry a tiež vytvára priestor pre fantáziu. Autorka má totiž voľnosť pozmeniť v daných svetoch niektoré atribúty tak, ako jej to vyhovuje.

Čitateľ sa o tomto všetkom dozvedá postupom čítania spoločne s postavami. Udalosti odštartuje zmiznutie novinárky Ziny. Úvod knihy je teda pomerne svižný a dôrazný. Udáva tempo minimálne prvým kapitolám. Atmosféru očakávania niečoho hrozného umocňujú aj pridané správy agenta z terénu. O tom, že sa čosi deje, niečo potenciálne nebezpečné. K tomu sa pridá aj tvrdenie, že jedno z mýtoverz je potrebné zachrániť.

Tým vyvoleným by sa mal stať kriminalista David. Akosi mimochodom poverený aj pátraním po Zine. Netrvá dlho a postavy sa ocitnú na tom istom mieste. Vo svete zrkadliacom päťdesiate roky minulého storočia. Ide o drsné časy a prvé okamihy aktérov v tomto prostredí sú prinajmenšom napínavé. Čoskoro im dokonca ide o život a zdá sa, že svižné tempo by mohlo pretrvať. Bohužiaľ, opak je pravdou.

Časť knihy venovanú exkurzu do nedávnej sivej minulosti Eretová obetovala budovaniu charakterov zúčastnených. Tí sa zamýšľajú, uvažujú, vysvetľujú, filozofujú a celkovo akoby potrebovali až nutkavo pripomínať to isté. Zápletka je zatlačená do úzadia. Čitateľ desiatky strán vyslovene čaká, či ide o ticho pred búrkou. Zabávať sa môže zatiaľ občasnými humorne vyznievajúcimi výrokmi a okamihmi.

No ani scéna, keď americkí agenti rozhadzujú pásavky zemiakové v snahe zničiť budúcu úrodu, nedokáže zachrániť stagnujúci dej. Zlomový okamih nastáva neskôr, keď postavy musia veľkolepo uniknúť. Napriek tomu to ale pôsobí tak, že dlhá zastávka v minulom režime vlastne ničomu neslúžila. Neobohatila zápletku a charaktery postáv tiež ostali výraznejšie nezmenené. Je možné, že autorka sa snažila povedať len toľko, že krízové situácie z nás robia oportunistov. Ak je to tak, podarilo sa.

Záverečná časť venovaná návšteve predkresťanskej slovanskej divočiny je opäť dynamická. Svižná, akčná a napínavá. Protagonisti prechádzajú z jednej krízy do druhej. V týchto vyhrotených situáciách akoby Eretová potvrdzovala ich úlohy. Zina je ako otravná hrdinka z tínedžerskej literatúry, ktorá všetko vie najlepšie. David je typický pešiak, ktorý je väčšinou ticho a občas prekvapí rýchlym úsudkom. Hermann je záhadný a jeho tajnosti majú tajnosti. No a Běs, to je skrátka mytologická kreatúra so všetkým, čo k tomu patrí.

Román Případ ambiciózního démona funguje ako úvod. Obsiahly, no zároveň nie je zbytočne prepchatý informáciami. Takisto dostatočne predstaví aj postavy. Tie sú rôznorodé, takže každý čitateľ má možnosť nájsť si svojho obľúbenca. Všetky prvky pomerne dobre spája aj Eretovej vypísaný štýl a hra s jazykom. Celkový dojem tak kazí len nevyvážené tempo, v dôsledku čoho prachom zapadla aj ústredná zápletka.

1 13.03.2024

Toto bola parádna oddychovka.

Predovšetkým komédia, občas absurdná, občas romantická, občas situačná. Bavilo ma to od začiatku až do konca a ani raz to nestratilo dych. Nenáročné, vtipné a mnoho vecí je tu doslova postavených na hlavu.

A Preclík je úplne najsuper postava. (Spoiler, je to drak.)

2 09.02.2024

Oproti prvému dielu je to o poriadny kus temnejšie a pochmúrnejšie. Postavám totiž dochádza čas a som rada, že sa to odrazilo na celkovej atmosfére. Čo ale neznamená, že by ma to bavilo menej. Práve naopak. Užívala som si pomalý dej, problémy vyriešené dôvtipom a neskutočným spôsobom ma bavila Píšťa. No a potom hláškujúci rytieri, tí boli tiež parádni.

Stále ale platí, že je to možno až neskutočným spôsobom naivné a priamočiare. Ale tiež plnou mierou postavené na politikárčení a intrigách. Skrátka, som spokojná. Takéto ja rozhodne môžem.

2 09.02.2024

Spisovateľ Martin Benkovič sa poslednýkrát (aspoň nateraz) vracia do svojho drsného magického sveta. V ňom medzi obyčajnými ľuďmi žijú aj mágovia. Rôznymi schopnosťami obdarení jedinci, ktorí svoju moc využívajú na všakovaké účely. Ajriš sám seba považoval za obyčajného muža, ktorý mágov nenávidí. Hrou osudu však zistil, že k nim patrí aj on, vďaka čomu sa celý jeho svet obrátil hore nohami, aby ho mohol kopnúť do zubov.

Typovo ide o hlavného hrdinu, ktorý sa nevzdáva. Zároveň je drsný ako šmirgeľ, rád sa oháňa päsťami, ale takisto je to niekto, koho chcete mať na svojej strane. Pretože keď ide do tuhého, skrátka sa nevzdáva a nikdy nemá dosť. Svojím spôsobom je to unavený chrabrý rytier v hrdzavom brnení, ktorý si všeličím prešiel.

Od prvej knihy Štvanec ho čitateľ okrem toho vnímal aj ako trpiteľa, ako obeť systému. Aj z tohto dôvodu sa zdal byť sympatickejší. Udalosti v sérii ho však nenávratne zmenili. To sa prejavuje aj v záverečnom diele. Prišiel takmer o všetkých, ktorých nazýval priateľmi. Z verného druha sa v očiach niektorých zmenil na zradcu. To môžeme sledovať doslova v priamom prenose, keď sa Ajriš stretne so svojimi niekdajšími druhmi.

Trochu samoúčelná scéna len potvrdzuje zjavné. Každý sa mení, no napriek tomu sa nájdu ľudia, ktorí vám to budú zazlievať alebo otvorene vyčítať. Hlavný hrdina nie je výnimkou, ale je to aj táto skutočnosť, vďaka ktorej je zase o čosi ľudskejší. Navyše sa prostredníctvom týchto a podobne ladených scén prejavuje istá irónia života. Z osoby, ktorá neznášala mágov a čokoľvek magické, sa stal samozvaný záchranca a spasiteľ. Lebo osud má očividne zmysel pre zlomyseľný humor.

Samotný dej sa nesie v podobnom duchu ako predchádzajúce dve knihy. Všetko je postavené hlavne na akcii a istej dobrodružnosti. Tentoraz sa postavy presúvajú z miesta na miesto, vďaka čomu kniha získava špecifické čaro. No aby čitateľ nemal pocit, že všetci len stále niekam putujú, môže sa zabávať naháňačkami a bitkami. Nejde iba o bezduchú krvavú akciu v štýle klasických béčkových akčných filmov. Okrem krvi z textu totiž kvapkajú aj rôznorodé odpovede.

S Benkovičovým univerzom sa od začiatku spájajú rôzne otázky. Akým spôsobom sa do nášho sveta dostala mágia? Alebo – kde sa berú konkrétne schopnosti? Alebo úplne najobľúbenejšia – kto je vlastne Ajriš? Čitateľova trpezlivosť je odmenená a viaceré scény a útržky informácií konečne zapadnú na svoje miesto. Nie všetky sú servírované na podnose. Niektoré je nutné si domyslieť alebo ich vydedukovať z prečítaného.

Medzitým však všeličo vybuchuje, aktéri sa menia a dospievajú a hlavne sa odhaľuje ich motivácia. Príbeh i jeho zápletka navyše stoja na pevných základoch. Tempo je svižné, napätie graduje, postavy zabávajú dialógmi. No a keď príde finále, je veľkolepé a zároveň dostatočne otvorené. Všetky dejové linky boli zdarne uzavreté, aspoň tie týkajúce sa priamo Ajriša a jeho najbližších.

Na druhej strane však v podobnom svete nikdy nevládne úplný pokoj. Samozrejme by sa tu našlo veľa príbehov, ktoré by stáli za vyrozprávanie. Čitateľ sa môže napriek tomu spokojne usmievať. Záver možno bude pre mnohých trošku naivný. Alebo budú považovať dej za mierne prekombinovaný. Pravdou ostáva, že k celkovému akčnému ladeniu sa to druhé výborne hodí. Nuž a to prvé Veď každý hrdina si po všetkých tých obetách a peripetiách zaslúži nejakú tú odmenu.

Kniha Lovec uzatvára jednu veľkú príbehovú linku. Čitateľ konečne nájde sľubované odpovede a s ním aj Ajriš. Stále však platí to isté, čo aj pri prvej knihe série Štvanec. Toto je len úvod do univerza. Výživný a zaujímavý. V určitom zmysle uzavretý. Lenže, kde sa jedna línia uzatvára, tam sa môže otvoriť ďalšia. Ostáva teda dúfať, že sa Benkovič k svojim mágom ešte niekedy vráti. Lebo podobne, ako rástol jeho svet i postavy, rástol spisovateľsky aj on. Bude nepochybne zaujímavé sledovať, kam ho jeho fantázia zavedie.

1 26.01.2024

Toto bola krásna rozprávka. Predvídateľná a naivná.

Iste, plná politikárčenia, mocenských hier, intríg a úkladov. Ale na druhej strane tu boli chrabrí rytieri, aby s eleganciou, šmrncom a hlavne dôvtipom (a občas aj vtipom) zloduchov porazili a oddialili pohromou aspoň o jeden deň.

Jasné, že som sa celý čas spokojne usmievala.

3 15.01.2024

Spisovateľka Naomi Noviková sa poslednýkrát vracia do svojho smrteľne nebezpečného sveta mágie. Kulisy sa oproti prvým dvom dielom zmenili. V knihách Smrtící vzdělání a Poslední absolvent mal čitateľ možnosť vidieť len to, čo sa deje za stenami magickej internátnej školy. Hoci plnej malefikárií s vražednými úmyslami, aj tu však predsa len platili presne určené pravidlá.

Vonkajší svet sme spoznávali prostredníctvom spomienok a myšlienok hlavnej hrdinky. El sa však od prvej strany prejavovala ako nanajvýš nedôveryhodný rozprávač. Preskakovala z témy do témy. Napriek tomu boli jej myšlienkové pochody občas aj informatívne, aj keď chaotické.

Práve to je dôvod, prečo je sledovanie dejovej línie také náročné. Podobne aj určenie toho, čo presne je zámerom rozprávania. Táto úloha je o to náročnejšia, že sa postavy presunuli do sveta „tam vonku“. Tam život funguje úplne iným spôsobom. Enklávy totiž naozaj pripomínajú hniezdo zmijí, v ktorých všetko funguje na princípe barteru. Nič nikdy nie je zadarmo. Zo všetkého najmenej práve vplyv.

Tí najmocnejší majú pritom ruky krvavejšie ako niektoré malefikárie. Z prvých dvoch kníh však jasne vyplýva, že na tento problém existuje liek. El ho, napriek averzii voči enklávam a ich obyvateľom, chce ponúknuť širokej verejnosti. Zámerom tejto knihy teda nie je hľadanie riešenia. Je to ozrejmenie príčiny, prečo je potrebné – s El ako sprievodcom.

Dej je teda plný všakovakých nevyhnutných i menej potrebných odbočiek. Aktéri sa dostávajú z jednej krízy do druhej. Ich primárnym nepriateľom naďalej ostávajú malefikárie. Sekundárnym sa stávajú po moci túžiaci čarodejníci. Spôsob rozprávania ale ostáva zhruba rovnaký. Tempo je dynamické a svižné. Akčné sekvencie len sem-tam striedajú opisné časti.

Najväčším rozdielom je teda prostredie. No a tiež fakt, že sa z enkláv, kostlivca v Elinom šatníku, stal skutočný problém. Čitateľ má zrazu pocit, že protagonistka vymenila prízraky a predsudky za zlosyna z mäsa a kostí. Boj s týmto nepriateľom vytvára napätie, to autorka veľmi umne graduje. Pretože aj v tejto trilógii ide nakoniec o záchranu sveta – najlepšie predtým, než sa úplne rozpadne. Aby ho postavy mohli premeniť na to príjemné útočisko určené všetkým, bez ohľadu na príslušnosť k enkláve.

V tých pokojnejších okamihoch navyše pátrajú po pravde. Noviková odhaľovala svoje zámery postupne. V záverečnom diele je jasne vidieť, ako mala všetko premyslené. Každý detail do seba úplne logicky zapadá, každá dejová nitka má svoje miesto. Rovnako aj každá postava a každý, aj ten úplne najnepatrenejší čin. Samotný problém sa nakoniec ukáže byť možno až smiešne jednoduchý. Len pre El a jej sklony k prehnanej dramatizácii pôsobil ozrutnejšie a zamotanejšie.

V knihe tak zreteľne vidno, že vždy jestvuje viac ako jedna verzia príbehu a pre pochopenie je potrebné ich všetky spoznať. Najznepokojivejším prvkom série však ostáva to, ako realisticky pôsobí. Ľudia odsudzujú a dívajú sa cez prsty na každého, kto sa akokoľvek odlišuje od iných. Neskôr si zvolia nie úplne čestné spôsoby riešenia svojich trampôt, pretože sú jednoduchšie. No a keď nakoniec príde zúčtovanie, tým dobrým ostane len práca, zatiaľ čo zlosynovia sú odmenení. Popri tom všetkom vyzerajú aj malefikárie ako plyšové medvede.

Kniha Zlaté enklávy je výborným zakončením trilógie. Na jednej strane konečne poodhaľuje dôvod problému, ktorého riešenie postavy už našli. Na tej druhej núka primerane otvorený koniec – a náznak toho, čo nasledovalo po opísaných udalostiach. Vo svojej podstate sa však rozpovedaný príbeh ukazuje ako tuctový a ozvláštniť ho dokázala len El. V úlohe nezodpovedného rozprávača s osobnosťou podobnou ježkovi.

4 15.01.2024

Mám zvláštnu slabosť pre príbehy o dospievaní.

No a Ned, hlavný hrdina, dospieva teda poriadne veľkolepo. Uprostred akejsi podivuhodnej magickej takmer vojny, do ktorej sa dostal len tým, že v jeho rodine sa dedí šiesty zmysel. Vďaka nemu vie vycítiť rôzne magicky nasýtené veci, ako osoby alebo udalosti. A teraz sa práve preto dostal doprostred príbehu Ysabel, o ktorú už dvetisíc šesťsto rokov bojujú dvaja muž. Veru, ultimátny milostný trojuholník.

Štýlovo je to typický Kay. Zároveň sa to väčšinu času správa ako niečo, čo by mohol pokojne napísať aj Holdstock. O svete, v ktorom zaznievajú ozveny dávnych čias. Dávnych udalostí a hlavne dávnych ľudí. Je to riadne podivuhodné dobrodružstvo, v ktorom bolo potrebné čítať medzi riadkami.

A mňa to neskutočným spôsobom bavilo. Chytilo ma to od prvej vety a držalo až do tej poslednej. Čo je ale dôležitejšie, bavil ma Ned a rada som sa čo-to dozvedela o jeho živote. Až mi bolo ľúto, že kniha nie je predsa len o čosi dlhšia.

Ale aj v tejto podobe je výborná.

2 10.01.2024

Rok som ani nemohla začať lepšou knihou.

Výborne napísaný atmosférický príbeh, ktorý je rovnou mierou magický, temný i záhadný. S trochu väčšou štipkou mágie a plný chaoticko-svojských postáv. Mám pocit, akoby sa týmto príbehom uzavrela rozsiahlejšia dejová línia. Možno preto, že som na stránkach stretla postavy, ktoré sa mi už predstavili v predchádzajúcich knihách.

Tak či onak, výborný gotický kúsok plný duchov a kostlivcov v skriniach, kde sa preháňajú práve dostatočne záhadné i výstredné postavy. Presne takto si predstavujem nielen modernú šľachtu. A tie vzťahy a emócie a postavy a všetko ostatné...

Joj, veru, táto sa autorke zatiaľ najviac podarila. Lebo podobne ako rastú jej postavy, rastie aj ona sama a je to vidieť na kvalite textu.

2 02.01.2024

S touto knihou som sa trochu trápila, hoci nie preto, že by sa čítala zle. Tad Willliams si ma získal svojim rozprávačským talentom, ktorý mal svoje menšie i väčšie nedostatky a poznačila ho veľká naivita, ale predsa ma dokázal od prvej vety doslova prikovať k stoličke. Na to som sa tešila, ale tak celkom som to nenašla. Lebo medzi sériami Jasný osten, Žal a Trn a Poslední král Východního Ardu ubehlo bezmála tridsať rokov. Takže toto písal už úplne iný Tad Williams.

Paradoxne mi tam chýbala tá nedokonalá ľahkosť. Táto séria je ešte detailnejšia, svojim spôsobom pochmúrnejšia, obsiahlejšia a hlavne kultúrne bohatá. Pre niekoho hlbšia a trojrozmernejšia. Ale zase o niečo plnšia momentov, ktoré tam ani nemuseli byť. Ale chápem, prečo tam tie momenty byť mali. Aj napriek ich očividnej zbytočnosti.

V každom prípade, našla som si tam to svoje. Postavy, ktoré mi prirástli k srdcu a som si istá, že mi ho ešte niekoľkokrát zlomia, kým príde koniec. Lebo sú to zároveň osoby, ktoré musia vystúpiť z niečieho tieňu a to je vždy náročné.

Ale všetko sa rozbehlo až ku koncu. Stále sa ale neviem rozhodnúť, či bolo dobré, alebo naopak zlé, zasadiť dej relatívne skoro po udalostiach prvej série. Ešte sa rozhodnem. Celkovo sa ešte o mnohých veciach musím rozhodnúť. Napríklad aj o tom, ako hodnotiť túto knihu. Je dobrá a zároveň mohla byť lepšia.

2 02.01.2024

Baví ma, že vo svojej podstate ide o oddychovú romantiku, a predsa... Veru, a predsa je tento príbeh oveľa viac ako len oddychové čítanie. Bavia ma všetky tie malé i veľké témy, ktoré autorka dokáže s ľahkosťou a istou noblesou naskladať na stránky tak, aby príbeh, taký známy a tuctový, pôsobil absolútne sviežo a hlavne realisticky.

A baví ma aj to, ako je vidieť, že sa autorka zlepšuje. Každou knihou.

1 02.01.2024