LiliDarknight komentáře u knih

Táto žánrová klasika ponúka o niečo odlišnejší text. Obsiahlejší. Hĺbavejší.

Možno preto, že sám autor bol vedec. A možno preto, že sa len proste díval na problematiku inak. Lebo tam, kde iní autori zvolili jednoduchší prístup a zamerali sa na jeden vedecký odbor, tam sa táto kniha zaoberá mnohými. Lebo tak, ako sa dá na niektoré otázky odpovedať viacerými spôsobmi, tak aj niektoré problémy majú veľa riešení. A tí, ktorí to riešenie hľadajú, sa stretli v tejto knihe a snažili sa ho nájsť.

A tak prechádzali z matematiky do lingvistiky, cez logiku, filozofiu a náboženstvo až po odbory, ktoré takto napochytro ani neviem pomenovať. Až z toho vznikol text, ktorý je hĺbavý a pomalý a s presahmi, ktoré ma nútili zastaviť sa a dívať sa. Nielen na hviezdy, ale aj okolo seba. A čím dlhšie som čítala, tým viac som sa dívala. Lebo autor nikdy neponúkol žiadne jednoznačné konštatovanie. V jeho ponímaní to mohlo byť takto. Alebo aj takto. Alebo aj inak. Stačilo sa otočiť v kruhu a z konca urobiť začiatok.

A stále nad tým rozmýšľam. A myslím, že aj dlho ešte budem. A uvedomujem si, že takýto druh príbehu nesedí každému. Lebo nemá špeciálne efekty a bojové sekvencie a nadupaný soundtrack. Toto ponúka rozprávanie také prepletené a navrstvené, že trpezlivosť je vyslovene nutnosť. A vytrvalosť je napokon odmenená.

Áno. je to plné klišé a je to predvídateľné. Všetko je postavené na naivite a očividnej nevedomosti hlavnej hrdinky. Ale vadilo mi to? Vlastne ani nie.

Čítalo sa to fakt dobre a rýchlo. Príbeh odsýpal, bavila ma atmosféra a chémia, čo medzi sebou postavy mali. Aj tie ich dialógy ma bavili. A je síce pravda, že napriek veku hlavných hrdinov to ocení skôr pubertálne publikum, ale ani to mi nevadilo. Lebo som od toho očakávala romantickú oddychovku a presne to som aj dostala.

Ale ako ten záver vnímam ako osobný útok. Keďže pokračovanie je zatiaľ v nedohľadne.

Hliadka je pre mňa prvotriedna komédia s prvkami frašky, paródie a hlavne satiry, s jemne detektívnou zápletkou.

Pritom je to všetko pozapletané tak prehnane... že by sa to vlastne mohlo aj stať. Očividné prehliadanie dôkazov a nachádzanie len jednoduchých odpovedí. Ľudia ochotní vyhlásiť niekomu vojnu kvôli absolútne prekrútenej udalosti. Stret armád, ktorý vlastne je skôr stretom športovým. Dokonca aj ten neexistujúci poklad je vlastne očakávaný. A nad tým všetkým Elénius krúti hlavou a odmieta také hovadiny akceptovať. O to menej, keď ich Karotka berie tak vážne a podľa pravidiel. Lebo sa proste zaujíma.

Je to skrátka vynikajúce. Áno, Smrťo je Smrťo. Ale taká hliadka... tam je toľko pokrútených karikatúr a toľko trpko-smiešnych okamihov, že si to proste musím vychutnávať. A zároveň obdivovať tú očividnú genialitu, s ktorou to Pratchett stvoril.

Čítanie tejto knihy by som prirovnala k spúšťaniu sa na šmýkačke. Prvú tretinu som bola doslova vo vytržení, otáčala som stránky s radosťou a bola som zvedavá, navyše to malo skvelú atmosféru a myslela som si, že mám pred sebou čosi epické. Nasledujúca tretina bola už o čosi horšia. Všetko sa vlieklo, šmýkačka nemala žiadne zaujímavé otočky alebo zákruty, len priamo pokračovala ďalej. A posledná tretina? To je akoby som po dlhom predlhom priamom šmyku dopadla do pieskoviska plného odpadkov a pýtala sa sama seba: "Toto je všetko?"

Pretože po tristo stranách zaujímavého takmer až filozofického experimentu som sa nič nedozvedela. Krízové situácie robia z ľudí hyeny? Hej, to som vedela. Z niektorých jedincov robia pomýlených samaritánov? Hej, aj to som už videla. Je podobná situácia priestorom pre filozofické rozhovory s vlastným podvedomím? Jasné. Aká je výpovedná hodnota tejto knihy? To fakt netuším. Neviem, čo bolo zámerom, čo sa autorka snažila povedať a či sa niečo snažila povedať. Viem len, že to bolo síce zaujímavo napísané a podané, ale čo sa týka zápletky alebo nejakej pridanej hodnoty? Tápem v nevedomosti.

Z čítania prvého dielu tejto série si nepamätám absolútne nič - možno len to, že išlo o oddychovejšie čítanie a hlavný hrdina mi úplne nesadol. A to sa vlastne nezmenilo. Táto kniha bola hlavne oddychová, jednoduchá zápletka, jednoduchý dej a jednoduché riešenie. Alex mi stále skôr lezie na nervy, ale možno sa ho časom naučím aspoň zdvorilo ignorovať. Plus má autor za osviežujúco britské prostredie.

Autorka si ma opäť získala tou úžasnou pochmúrnou a miestami trošičku desivou atmosférou. Baví ma, ako pekne pracuje s mýtmi a ako im vdýchla život. Dej je skôr pomalší, hlavne v prvej polovici, a uznávam, že odhalenie na konci bolo odbité veľmi rýchlo. Napriek tomu ma čítanie bavilo. Cirkusové prostredie beriem ako sladkú čerešničku.

Som zvedavá, či autorka svoj svet ešte plánuje ďalej rozvíjať. Snáď hej.

V tomto pokračovaní auto rozširuje a približuje príbehový svet. Zároveň sa ale rozhodol pre generačnú výmenu postáv, čo mu umožnilo úplne zmeniť atmosféru. Znova sa zamýšľa nad morálne silnými témami a ešte viac stiera rozdiely medzi „dobrom“ a „zlom“. Príbeh však v mnoho pripomína medzičlánok. Autor predstavuje veľkolepé plány, ktoré so svojím svetom má. Ostáva dúfať, že ich v poslednom diele trilógie dokáže všetky správne zužitkovať.

Kniha Tulák je pomerne experimentálny text, ktorý nesadne každému. Newman v ňom predstavil nechutný svet plný škaredých a vypočítavých ľudí, kde žije hrdina núkajúci miesto smrti a bolesti ľudskosť. Čitateľ tak má možnosť popri akčnom deji skúmať aj morálne témy.

Kniha predstavuje pomyselné tri bodky za celou sériou. Newman uzatvoril príbeh postáv, no zároveň započal tvorenie nového cisárstva, za prítomnosti morálne silných tém. Posledné scény síce trochu zaváňajú zbytočným idealizmom, našťastie ich autor „skrotil“ nádychom reality a ľudského sebectva. A kozieho mečania.

Toto je totálna telenovela. Jedna žena, ktorú obletujú doslova davy mužov a obdivujú ju pre jej krásu, všetkých tam rad radom ťahá za... ehm... nos a cvičí s nimi ako s bábkami. Samé úklady, nebezpečenstvo, dráma a melodráma a na pozadí napínavý kriminálne ladený dej. Je to skvelé čítanie. Fakt ma to bavilo, žrala som doslova každé slovo a absolútne som nedokázala predvídať, čo sa stane ako ďalšie.

Len sa sama seba pýtam, ako je možné, že mi trvalo roky, kým som sa ku knihe dostala.

Miestami som mala pocit, akoby sa autor konečnému vyvrcholeniu skôr vzďaľoval namiesto toho, aby sa k nemu priblížil. Miestami boli kapitoly zbytočne podrobné. Miestami to vyzeralo, akoby sa tie historické a mytologické postavy objavovali v momentoch, keď autorovi dochádzal dych.

Toto všetko môže byť pravda, no zároveň knihe nemôžem uprieť to, že sa vďaka tej očividnej dobrodružnosti číta príjemne a dosť rýchlo, postavy prechádzajú istým vývojom a niektoré tajomstvá tu majú tajomstvá, čiže je to aj poriadne napínavé. Takže nie, nie je to dokonalé. Ale ako oddychové čítanie je to skvelé.

(SPOILER) Túto knihu vnímam ako ukončenie väčšej príbehovej línie. Vo viacerých smeroch, ale predovšetkým ide o uzatvorenie Jackinho a Jillinho príbehu. Táto pomyselná posledná kapitola v ich životoch bola ešte temnejšia ako ich začiatky. Doslova som si to vychutnávala, rovnako aj úžasné dialógy. Touto knihou mi skrátka autorka pripomenula, prečo som sa do série zamilovala. Som zvedavá, ako to všetko bude pokračovať.

O knihe Kalamita je možné skonštatovať dve veci. Tou prvou je uvedomenie si, že budúcnosť zjavne bude rovnako ponurá ako prítomnosť. Tou druhou je akási spolupatričnosť – čitateľ má totiž pocit, že na akomkoľvek tripe postavy boli, bol na ňom s nimi. Ak bol práve toto autorov zámer, treba mu zatlieskať, pretože ho zjavne naplnil.

Toto je typická nessovka. Takže text ponúka mix nielen žánrov, ale aj tém. Hoci v prípade tohto príbehu je výsledná zmes predsa o niečo výstrednejšia. Po tematickej stránke však dej ponúka jasné a ľahko čitateľné myšlienky, vďaka čomu je bohatosť prvkov veľmi ľahko stráviteľná. Takže ide opäť o veľmi svižné čítanie s pridanou hodnotou.

Dej neponúka akčné dobrodružstvo. Ide o pomalý rozhovor o emóciách a o tom, čo postavy najviac trápi. Zo všetkého najviac pripomína osobnú spoveď. Ponúka mnohé silné momenty, niektoré na zamyslenie, iné skôr komické s ukrytou myšlienkou. V niektorých momentoch to takmer až pôsobí, že autor čitateľa citovo vydiera. To ale nemení nič na fakte, že do svojej knihy ukryl silné posolstvo o nutnosti podať pomocnú ruku iným.

Kniha je pre mňa tak trochu zaujímavý experiment. Prerozprávanie rozprávky v úplne odlišnom kultúrnom prostredí, ktorý nakoniec vcelku vyšiel. Z pohľadu hlavnej hrdinky Shiori ide o životnú púť, vďaka ktorej sa mení. Z pohľadu deja ide však o pomerne jednoduché a lineárne dobrodružstvo určené mladším čitateľom. Pre celkovú naivitu a spracovanie totiž príbeh pripomína rozprávku. Čo z neho robí čarovné oddychové čítanie, ale tam sa jeho zaujímavosť končí.

Po tejto knihe som siahla, lebo ma fascinuje postava Kojota. Navyše sa v knihách vyskytuje skôr ojedinele a len na chvíľku, niečo ako epizódna postavička, takže ma nadchla myšlienka, že mu niekto venoval celú knihu.

Po dejovej stránke je kniha dosť jednoduchá, ale je pomerne tenká, takže som ani nič iné neočakávala. Bavili ma odkazy na domorodú mytológiu a celkovo spracovanie nielen Kojota, ale aj iných jemu podobných mocností. Navyše to bolo aj celkom napínavé, takže ma to nútilo čítať ďalej. Zásadný problém som vlastne mala len s jedným - na mňa to bolo až príšerne prvoplánové a účelné. Minimálne tretina scén v tej knihe bola len preto, aby navodila alebo prehĺbila strašidelnú či znepokojivú atmosféru. Čo je síce fajn, ale po tretej takejto scéne to začalo byť otravné.

Kniha plynulo nadväzuje na usadlosti predchádzajúcich dvoch kníh a zároveň ich aj vysvetľuje. Autorka totiž na stránkach osvetľuje motiváciu a dôvody, ktoré neskôr viedli k smrti Andie Bellovej. Popritom má čitateľ možnosť sledovať, ako sa Pippa vplyvom všetkého, čo prežila, zmenila na paranoidnú unavenú ženu, ktorá čoraz častejšie robí chyby. Nielen v úsudku. Rozklad jej osobnosti je realistický, ale tiež knihe prepožičiava istú temnosť. Vďaka tomu z vôd detektívky prechádzame k psychologickému trileru. A aj ten autorke nesmierne svedčí.

Kniha má bezpochyby veľmi príťažlivú premisu, nielen pre vášnivých čitateľov. Môcť vidieť, ako by náš život vyzeral, ak by sme sa vtedy alebo vtedy rozhodli pre niečo iné, je bezpochyby lákavá a navyše je to možnosť, ktorá v sebe nesie určitý filozofický potenciál. Toho sa autor zhostil pomerne dobre a darilo sa mu do riadkov prepašovať nielen hlboké zamyslenia, ale aj mnohé posolstvá. To všetko bez toho, aby sa musel uchýliť k prehnane metaforickému štýlu. Ak niečo, tak využíva skôr strohosť a viac než slovnými hrami zaujme tým, ako núti čitateľa premýšľať.

O tom, že je v poriadku nebyť v poriadku, že nemôžeme byť všetkým pre všetkých a musíme myslieť aj na seba a svoje dobro, že sa nemáme báť povedať dosť a tiež sa nemáme báť požiadať o pomoc. Sú to veľké témy a každá z nich by vydala na vlastnú knihu, to bez pochýb. Napriek tomu sa autorovi podarilo čosi... nie až také vítané. Mnohé scény pôsobili repetitívne, akoby len autor zrecykloval to, čo už napísal. Možno preto, aby zvýraznil pointu, ale príbehu to skôr uškodilo. Podobne aj snaha o prehnane optimistický koniec.

Napriek tomu však má kniha silnú výpovednú hodnotu a ponúka veľa myšlienok a tém.

Akoby som čítala zbierku esejí. Zbierku krásnych inšpiratívnych esejí. Niečo na polceste medzi úvahou a hrejivým objatím. Totálne som to žrala. Machovček a Dex a tie ich debaty mi budú fakt chýbať.