kurama45
komentáře u knih
Úzkosti a jejich lidé
Fredrik Backman
„Jim patří ke generaci, která považovala počítače za magii. Jack je odjakživa bral jako samozřejmost. Když byl Jim malý, trestali se děti tak, že je rodiče posílali do jejich pokoje. Dneska se za trest z pokoje vyhánějí. Jednu generaci hubovali, že nedokáže posedět, druhou zase, že má málo pohybu.“
Backmana milujem. Ale iba raz ročne, aby som sa ho s mojou sarkastickou povahou neprejedla. Autor skladá puzzle, stále berie do ruky tie isté kúsky, ale otočí ich trochu inak a záverečný obraz je vtipný, slniečkový, romantický a šťastný. Pointa je asi tá, že nemáme druhých súdiť, ak neprejdeme aspoň niekoľko kilometrov v ich topánkach, na druhej strane si nemôžem pomôcť a v tomto skôr súzniem s Pratchettom: „… první, co byste nejspíš pochopili po tom, co byste ušli pár kilometrů v jeho botách, by bylo, že vás pronásleduje, aby vás polapil a obvinil z krádeže bot, i když, samozřejmě, asi byste mu utekli, protože by vás musel honit bos.“
Ak dá spisovateľovi a knihe čitateľ šancu, verím, že ho presvedčia, že aj na názore toho druhého záleží, alebo ako hovorí jedna moja tetka: „Všetci sme nejak postihnutí.“
„Co děláte se svými penězi?“
„Kupuji si odstup od ostatních lidí. V drahých restauracích jsou stoly dál od sebe, v letadlech není v první tříde prostřední sedadlo, exkluzivní hotely mívají zvláštní vchody do luxusních apartmá. To nejdražší, co si na nejhustěj obydlených místech světa můžete koupit je odstup.“
Piranesi
Susanna Clarke
Krásne podivná kniha, ktorá sa dokonale hodí ako príbeh do čitateľského klubu. Toľko teórií, hypotéz a nápadov, koľko som dostala pri pomalom putovaní magickým Domom by som nenazbierala zo všetkých snov, aké sa mi kedy snívali. Z knihy, od ktorej som nemala veľké očakávania sa stala jedna z mojich najobľúbenejších. Skôr ako fantasy som v tom videla čarovnú a poetickú filozofiu. Buď sa do Piranesiho zamilujete alebo iba pokrútite hlavou, čo na tom kto vidí.
Měsíční zahrady
Steven Erikson (p)
Neviem, akú chodbu to na mňa Erikson otvoril, ale aj keď mi väčšiu polovicu knihy nič nedávalo zmysel (napriek tomu, že som sa v postavách rýchlo zorientovala), nedokázala som sa od toho odtrhnúť.
„Zoufalství, říkal si seržant, vždy vyžaduje směr, ohnisko. Najdi směr a zoufalství zmizí.“
Hlava XXII
Joseph Heller
Páči sa mi Hellerov prístup. Netrápi čitateľka nudnými a siahodlhými agitáciami za svoj názor, ba naopak, vyjadruje sa humorom. Bolo to vtipné, hlavne ak máte zmysel pre humor ladený na Pratchettovskú nôtu a nie ste príliš dospelý, ako by povedal Malý princ. A keď som sa smiala, zrazu prešiel príbeh bez varovania do niečo tak vážneho a smutného, že mi stislo srdce. Krásna kniha, jedna z mála, ktorú by som si nedbala prečítať znovu.
Najlepšie (najhoršie?) na tom je aj tak nekončiaca podoba s dianím okolo nás.
Tři kamarádi
Erich Maria Remarque (p)
Necítim sa kvalifikovaná čokoľvek o tejto knihe písať. Je to neprekonateľný sladkobôľny príbeh o skutočnom priateľstve troch mužov a skutočnej láske k skutočnej žene. Neviem… Až ma to zahanbilo.
„Pekař přinesl ze zeleného plyšového alba několik ubrázků a ukázal mi je. Jeho žena jako nevěsta, on vedle ní s nakroucenými kníry – tady se ještě smála – pak jiný, na němž seděla hubená, upracovaná, s ustrašenýma očima na kraji židle. Pouhé dva malé obrázky – ale v nich celý život.“
Zloděj času
Terry Pratchett
Päť hviezdičiek za odsek popisujúci predajňu čokolády Wienrich a Boettcher. Jasné, Smrť, Lu-Tze, Lobsang a Zuza boli tiež fajn… Ale prepánajána, ten odsek. Nech sa vám páči:
„Nazvat firmu Wienrich a Boettcher „výrobci čokolády“ bylo jako nazvat Leonarda de Quirm „slušným malířem, který si hraje s věcmi“ nebo Smrtě „někým, s kým byste se pravděpodobně nechtěli setkávat každý den“. Bylo to přesné, ale neříkalo to ani polovinu příběhu. Tak především, oni „nevyráběli“, ale tvořili. To je velmi důležitý rozdíl*. A zatímco jejich vybraný obchůdek prodával výsledky tohoto tvoření, nedopustil se takové chyby, aby jimi naplnil výklad. To by naznačovalo jistou… nezdravou dychtivost. Obvykle měli W&B ve výkladní skříni celou paletu hedvábných a sametových závěsů, které obklopovaly jeden malý podstaveček, na němž byla vystavena jedna dokonalá pralinka nebo ne víc než tři nově vytvořené ledové karamely. Žádná cenovka. Pokud jste se museli ptát na cenu cukrovinek W&B, pak jste si je nemohli dovolit. A když jste jednu z nich okusili, a přitom jste si je nemohli dovolit, začali jste šetřit, škudlit, okrádat starší členy své domácnosti a prodávat je do otroctví, jen abyste získali další sousto těch sladkostí, do nichž se zamiloval váš jazyk a proměnil vaši duši v dokonalou šlehačku. V dláždění u stěny domu byl decentní kanálek pro případ, že by lidé při pohledu na vystavené vzorky slinili přespříliš.“
*Většinou se počítá ve stokorunách – tedy alespoň u bonbonů.
Pod kůží
Michel Faber
Vlastne ani neviem, či je to provegánske, antivegánske, inomanifestické, alebo som úplne mimo. Každopádne je to priam neskutočne krásne-podivné a dostane sa vám to pod kožu.
Pokiaľ ide o posolstvo knihy, asi ešte stále (a v dnešnej dobe možno omnoho viac ako inokedy) platí staré známe z Biblie:
„Budete počúvať, a nepochopíte, budete hľadieť, a neuvidíte. Lebo otupelo srdce tohto ľudu…“
Tak si vezmite túto knihu a nechajte sa znovu „naostriť“.
„Konečná analýza však dokazovala, že vodselové nejsou schopni žádné z těch věcí, které charakterizují skutečnou lidskou bytost. Nedokázali sivilovat, nic jim neříkala ani mešnistilace a neměli ponětí o slanu. Ve zvířeckosti svého vývoje se nikdy nedopracovali k používání honšuru, jejich komunity byly tak primitivní, že v nich neexistovaly hisisiny a žádný z těch tvorů zjevně necítil sebemenší potřebu čalu či alespoň čalsinu.“
Zločin a trest
Fjodor Michajlovič Dostojevskij
Človek vie, že je to skvelá kniha, keď ide po ulici a obzerá sa ako Raskolnikov, či ho niekto nesleduje, aj keď on sám nič zlé nespravil...
Líný učitel – Jak učit dobře a efektivně
Robert Čapek
Mierne (trochu viac) kontroverzná kniha. Odniesla som si z nej zmiešané pocity. Na jednej strane skvelé, až prevratné rady do praxe, novátorský prístup, autor menuje veci pravým menom a nebojí sa poukázať na to, čo je v školstve zle. Na strane druhej až extrémne liberálny postoj k vyučovaniu, zavrhnutie v podstate všetkých tradičných prístupov a naopak glorifikovanie toho autorovho, ktorý sa podľa neho stáva jediným správnym.
Uznávam, že tradícia nie je práve logickým argumentom, prečo by sa v niečom malo pokračovať, na druhú stranu ale to, že je niečo tradičné, ešte neznamená, že to vyhodíme celé na hnoj a začneme odznovu. Napríklad návrh autora hodnotiť iba stupňami 1-3 je na prvý pohľad chybný. To, že odstránime dva najhoršie stupne by mohlo vyzerať zaujímavo, lenže takto sa najhoršou známkou stane trojka a v triede bude vždy žiak, ktorý ju dostane. Nikdy nedosiahneme akúsi pomyselnú rovnosť, nie sme roboti, sme ľudia. Porovnávaniu sa v edukačnom procese vyhnúť nedá a nemyslím si, že to je zle. Škola má v prvom rade pripravovať na život a bohužiaľ nežijeme v spoločnosti, kde by mal každý rovnaké podmienky.
Knihu odporúčam, ale tak ako u všetkých kníh, by aj k tejto mal čitateľ pristupovať s kritickou mysľou a sám sa nakoniec rozhodnúť, s čím súhlasí a čo je až príliš pofidérne.
Bratia Karamazovovci
Fjodor Michajlovič Dostojevskij
„Prečo toho a toho človeka tak nenávidíte?“
„Nuž prečo: on mi, pravda, nič neurobil, ale ja som mu raz vyviedol jedno strašné svinstvo, a len čo som ho urobil, hneď som ho za to znenávidel.“
Dostojevského ťažným koňom nie je dej, ale dialógy a – čo je ešte dôležitejšie – vnútorné monológy. Niet väčšieho znalca ľudskej povahy. Dostojevskij dáva všetkým postavám tie najsilnejšie argumenty, aj tým, s ktorými on sám skrz iného protagonistu nesúhlasí. A preto je to také skvelé a geniálne. Dať všetkým rovnakú šancu, urobiť svojho súpera rovnako silného, ak nie silnejšieho a potom jeho chybný svetonázor rozmetať na kusy niekedy možno naivnými, ale vždy úprimnými slovami, v tom tkvie (nielen) literárny génius. Klobúk dole.
Plus má kniha taký ten krásny starý, trochu ťaživý, trochu poetický jazyk. Znovu som sa zamilovala do slovenčiny.
„… milujem ľudstvo, ale sám sebe sa čudujem: čím väčšmi milujem celé ľudstvo, tým menej mám rád ľudí osobitne, totiž jednotlivých, ako oddelené bytosti. V myšlienkach vraj som často došiel až k fantastickým predstavám o slúžení ľudstvu a možno naozaj by som sa dal za ľudí ukrižovať, keby to odrazu nejako bolo potrebné, a pritom nemôžem dva dni prežiť s niekým v jednej izbe, to viem zo skúsenosti. Len čo mi je blízko, už svojou osobou uráža moju samoľúbosť a obmedzuje moju slobodu. Za dvadsaťštyri hodín znenávidím i najlepšieho človeka…“
Les oběšených lišek
Arto Paasilinna
Čierny humor par excellence. Sadlo mi to ako ri* na šerbeľ. Akurátny mix absurdizmu, čierneho humoru a dobrodružstva zasadený do studeného prostredia, avšak vďaka karikatúrnym postavičkám ma oblialo hrejivé teplo. Malo to správnu dávku mojej milovanej irónie a sarkazmu. U babky som podozrievavo hľadela na hnojisko a iné juntunenovské dúpätá a pelechy, veď čo keby?! No a v zime sa asi vyberiem na prechádzku do neďalekého lesa, možno si skrotím líšku. Alebo v našich končinách skôr medveďa.
Najšťastnejší človek na Zemi
Eddie Jaku (p)
Eddie Jaku nebol najšťastnejší človek na Zemi. Eddie Jaku bol jeden z najvytrvalejších ľudí na Zemi. Z podobných svedectiev, ako je to jeho sa začína časom vynárať rovnaký vzorec. Neprežili najzdravší, najšťastnejší, ba ani najväčší zlosynovia. Prežili nezlomní. Hľadať šťastie nemá zmysel. Nepovaľuje sa kdesi na ceste a nie je len osobnou voľbou, hoc mi to autor opakoval x-krát. Iste, bolo by to fajn, už len z hľadiska pacientov s depresiou…
Táto kniha je skvelá z iného dôvodu. Ukazuje, že nech sa už Eddiemu prihodila akákoľvek zlá vec, nepoložilo ho to. Vždy sa postavil, vždy šiel ďalej, vždy pokračoval a stal sa tak živým Hemingwayovým starcom.
To si z toho treba odniesť. Život je ťažký a temný. Ale vždy je lepšie vstať a bežať, ísť, alebo sa čo len plaziť po milimetroch ďalej, inak vás tá temnota pohltí.
Divná planeta
Nathan W. Pyle
Kúpila som si to s tým, že to bude milé a vtipné. Moje očakávania to splnilo, ba až prekonalo.
Odteraz doma nemáme vázu, ale valec smrti, čaj je upokojujúca tekutina a muži si neviažu kravatu, ale zdrap vážnosti.
Po prečítaní som si povedala, že keď je to také skvelé, požičiam to aj ďalším divným pozemšťanom. A tu som narazila na vážny problém. Zjavne som divný pozemšťan iba ja… Ostatní sa tak maximálne pousmiali. Vraj im to nepripadá vôbec vtipné. Ešte by som pochopila, keby som im nútila nejakú šialenú japonskú komédiu, ale toto? Vážne? Normálne strácam dôveru v ľudstvo. Malý princ by z nich teda nebol vôbec nadšený. Stratili všetku hravú detskosť. Alebo si to všetko iba namýšľam, aby som ospravedlnila svoju zvláštnosť :D.
Noční hlídka
Terry Pratchett
Veľmi veselo podaný neveselý príbeh života jedného muža. Vrchol Zeměplochy. Také dobré, že sa od prečítania bojím otvoriť ďalšiu časť…
Trochu mi to prišlo, akoby sa v dobe písania Pratchett stretol s niečím temným a vyrovnal sa s tým svojím obvyklým humorom a touto knihou, do ktorej to všetko vlial. Jediné mínus (pre ľudí neobľubujúcich absurdizmus) je, že aby sa k Noční hlídce človek dostal, bolo by fajn prehrýzť sa predchádzajúcimi časťami.
Carpe Jugulum
Terry Pratchett
Tak zbohom, babizne, bolo ste skvelé. Jazda na metle ešte nikdy nebola taká vzrušujúca ako s vami, čaj taký kúzelný a kocúr taký ľudský. Teším sa na prípadne epizódne vystúpenia v ďalších knihách a všetkým, ktorí túto knihu ešte nečítali odkazujem: „Carpe čarodejnicum!“
Co by můj syn měl vědět o světě
Fredrik Backman
Toto je jedna veľká šiška lásky k synovi a manželke obalená v cukre humoru. V milej a útlej knižočke nejde ani tak o to, čo by mal autorov syn skutočne vedieť o svete, než o to, že ho Backman veľmi miluje a bude ho milovať, nech už spraví čokoľvek. Horšie, ako to čo povyvádzal ako malý, to už totiž byť nemôže :D.
Pripomínalo mi to knihu To na tobě doschne, či niektoré Fulghumove rozprávania. Jednoducho séria vtipných a trápnych udalostí, v ktorých adrenalín a autorove nervy narastali, až nakoniec vybuchli, ale nie v hneve, ale v láskyplnej poznámke.
Počúvala som v špičkovom podaní Lukáša Hejlíka a ak by ste si mali v živote vypočuť jednu jedinú audioknihu, vyberte si túto. Často ma rovnako ako Backmanove vtipy pobavil Hejlíkov prejav.
Muži ve zbrani
Terry Pratchett
Skvelá kniha o kráse politickej nekorektnosti a o tom, že sme všetci len ľudia. Ehm… A trpaslíci. Prípadne trollovia :D.
Na plechárně
John Steinbeck
Tak a teraz už len nájsť nejakú krčmu, kde ma nik nepozná a kde mi načapujú pivomléčný koktajl.
Chceli by sme Vám oznámiť, že zajtra nás aj s rodinami pozabíjajú
Philip Gourevitch
Ako je možné, že každé dieťa na svete vie, čo sa za druhej svetovej vojny dialo v koncentračných táboroch, ale len málo dospelých čo i len tuší, že sa v Rwande odohrávalo niečo ešte horšie? Že sused zabíjal suseda a brat brata? Ako je možné, že sa svetové veľmoci oháňajú frázami typu „Genocída sa už nikdy nezopakuje.“, či „Nezabudneme.“, ale keď sa začne diať niečo také, všetci pred tým zatvárajú oči a dávajú ruky preč? Ako je možné, že stačí pár slov od chorých členov vlády a zomrú milióny a milióny ľudí?
Viete, čo je na tom všetkom najhoršie? Že po mesiacoch masového vyvražďovania, kedy sa v svetových médiách tvrdilo, že nastal pokoj, pokoj neprichádzal. Genocída prebehla v roku 1994. V roku 1998, kedy sa končí táto kniha, sa v Rwande stále vraždilo. A vraždilo. Vraždilo, vraždilo, vraždilo, ľudia zomierali a nenávideli sa. Pretože jeden bol Tutsi a druhý Hutu. Niekde inde sa ľudia tiež nenávideli. Pretože jeden chcel ísť na dovolenku na Havaj a ten druhý do Grécka.
A potom sú tu ľudia, ktorí odmietli súhlasiť s tým, čo bolo prezentované ako normálne a postavili sa na odpor…
Prečítajte si túto knihu.