Fantasysvet komentáře u knih

Keby som svoje pocity mala stručne zhrnúť, spravila by som to asi takto: Pri čítaní tejto knihy som zažila presne ten pocit, keď knihu nedokážete pustiť z ruky, pretože musíte vedieť, čo sa stane ďalej, no zároveň ju nechcete dočítať, pretože nechcete, aby príbeh skončil. Vrania šestka je kniha, ktorú budete s radosťou čítať hlboko do noci a bude vám úplne jedno, že na druhý deň musíte skoro vstávať. Proste uau. Super príbeh plný napätia a zvratov, úžasné postavy, ktoré som si zamilovala všetky do jednej a najmä ten malý zmrd Kaz Brekker, ktorý je taký prešpekulovaný, až nad ním človek len krúti hlavou a zároveň by ho najradšej vybozkával. Potrebujem pokračovanie!

5 06.12.2017

Po všetkých tých Hellboyoch, Goonoch a mnohých iných, ku ktorým sa medzičasom pridala i pôvabná bádateľka Lara Croftová či agent James Bond s poradovým číslom 007, sa Comics Centrum znovu rozhodlo na chvíľu odbočiť od osvedčenej značky a zaujímavo zariskovalo. Čitateľ je sám o sebe veľmi náročný tvor a dvojnásobne to platí aj pri komiksoch. Vydavateľstvo Comics Centrum tento raz siahlo po zbierke hororových poviedok pod názvom TEMNÝMI HVOZDY, ktorá svojím spracovaním pripomína oveľa viac umelecký grafický román ako klasický komiks. Atmosféra tohto diela sa nesie v duchu Poea, Lovecrafta, či Erbenovej Kytice a pre vás ju vytvorila iba 34-ročná Emily Carollová.

Cesta vedúca Temnými Hvozdy sa tiahne cez päť strašidelných príbehov, líšiacich sa od seba nielen spracovaním, ale aj zvolenou paletou farieb. Na prvý pohľad pôsobia ilustrácie Emily Carollovej buď priveľmi abstraktne, miestami až detsky, avšak v kontexte s príbehmi a zvolenými rozprávačskými postupmi dávajú vyniknúť atmosfére, ktorá je presne taká, aká by sa od hororu dala čakať.

5 23.10.2017

Nesmrtelný příběh sa nečíta ľahko, je zložitý a plný skrytých významov. Popri rozprávkových motívoch autorka predsa len opisuje vojnu, blokádu Leningradu, nekonečné boje a hlad. Druhú svetovú vojnu navyše akoby kopíruje vojna medzi Cárom života a Cárom smrti v rozprávkovej ríši, kde postavy až desivo rýchlo preberajú metódy sovietskeho zväzu. A predsa knihu nemôžete len tak ľahko pustiť z rúk, pretože baví, desí, láska a mrazí. Čakáte, či Kostěj predsa len odhalí Máši svoju smrť, a či Maria Morevna tentokrát naozaj zje Ivanovo srdce predtým, ako sa do neho stihne zamilovať. Dúfate, že tento krát to Máši a Kostějovi vyjde, i keď už miliónkrát predtým to nevyšlo. No i tak veríte v šťastný koniec, ktorý raz možno naozaj príde.

Catheryne M. Valenteová vytvorila naozaj pozoruhodný literárny palimpset, v ktorom sa prelínajú historické udalosti s magickým realizmom starých ruských rozprávok. Rovnako ako jeho hrdinovia, ani Nesmrtelný příběh nie je dokonalý ako vajíčko a hoci sa oň svet pokúša znovu a znovu, ktovie či vôbec môže dopadnúť inak. Zatiaľ ostáva knihou, ku ktorej je hodno sa vrátiť a ktorá zaujala svojou netradičnosťou, poetikou a prepracovanosťou. Catheryne M. Valenteová, tlieskam a dúfam, že to nie je posledná kniha, v ktorej môžem stretnúť domovojov, víly či škriatkov...

5 07.01.2016

Ira Levin je majstrom rozprávania. Na nie celkom veľkej ploche (a my za to tlieskame!) vám dokáže sprostredkovať úplne obyčajný príbeh s desivým koncom. Podobne tak, ako si postavy zamilujete, budete ich nenávidieť. Sú natoľko plastické, poddajné a predovšetkým rôznorodé, až sa vám ich konanie, správanie ale aj zmýšľanie pomaly a postupne zhnusí, a to podľa toho, ako to autor sám chcel a v príbehu zámerne vopred nalinkoval. Odpor, ktorý vo vás vyvolajú, otrasie vaším čitateľským svetom a prinúti vás prehodnotiť svoj morálny kódex i rebríček hodnôt a priam živočíšne vám nastaví zrkadlo dnešnej spoločnosti s jej bizarnými požiadavkami. Aj keď iba v čisto hypotetickej rovine... Bez zveličovania a vyumelkovaného prejavu vám dokáže odkryť závažnosť úplne obyčajnej témy, o ktorú nezakopnete ani v realite. Pohráva sa s vašou fantáziou podobne zručne ako Kodži Suzuki alebo Edgar Allan Poe a načierajúc aj do tajov kritického realizmu približuje vám vnútro človeka v jeho každodennom živote. Kritizuje nielen jeho mravy, ale aj poddajnosť, čiže pasívne prijímanie diktatúry konkrétnej doby a spoločenskej triedy v nej.

Román Rosemary má děťátko vás šokuje svojou úprimnosťou. Osloví vás svojou aktuálnosťou, a to aj napriek tomu, že bol vydaný v minulom storočí, a, čo je najdôležitejšie, rozdúcha vo vás vášeň. Do istej miery pohne vaším svetom. Aj keď to urobí prostredníctvom negatívnych čitateľských zážitkov a skúseností, jeho odkaz vo vás bude rezonovať ešte najbližšie dni odkedy ste sa so zlomenou Rosemary definitívne rozlúčili.

Román Rosemary má děťátko oplýva všetkými atribútmi dobrej knihy. Len sťažka by ste mu mohli niečo vytknúť a ak predsa, možno to bude tým, že vám tento typ literatúry jednoducho nesadol. Nás však infikoval a sme tomu úprimne radi.

5 29.12.2015

Jednoznačne sa mi najviac na knihe páčilo to chladné steampunkové prostredie. Na každej stránke bola cítiť úplne úžasná atmosféra, ktorá len svedčí o tom, že autor dokáže úžasne vytvoriť prostredie a tým aj celú chladnú steampunkovú odyseu prebrať k životu tak, aby si ju čitateľ do sýta užil. Dielo má neskutočnú hĺbku, a komplexné postavy, pobaví vás aj to, že v sebe ukrýva odkaz na divadelnú hru od Williama Shakespeara Othello. Avšak jednoznačne najlepšie vykreslená bola postava mechanického vraha Krutohlava, ktorého príbeh dojme nejedného čitateľa. Od knihy som zo začiatku nečakal veľa, pretože sa navôkol nej urobila jedna veľká reklamná bublina a film, po pravde, fanúšikov Philipa Reeva neohúril. Ostal som však príjemne prekvapený, pretože univerzum, do ktorého s hlavnými postavami vstupujeme, je premyslené od prvej súčiastky po spoločensko-politické zázemie, s ktorým musia jednotlivé postavy bojovať. Jediné mínus, ktoré sa tu predsa len nájde, sa nieslo v podobe predvídateľnosti príbehu. Ten bol taký trochu priamočiary, a to napriek tomu, že sa hlavne vo vzťahoch začal nepekne zamotávať. To, že som ako čitateľ vedel, ako sa bude príbeh ďalej vyvíjať a že sa skutočne nedostaví žiadny zvrat, ktorý by ho niečím okorenil, kazilo trochu dojem z knihy, ktorá mohla byť takmer dokonalá!

4 23.07.2019

Peter B. Gillis rozdelil 248-stranovú fantasy knihu do 6 grafických zošitov. K spolupráci si prizval Renae de Lizovú, komiksovú ilustrátorku stojacu za antológiu „The Legend of Wonder Woman“ či komiksom v réžii Anne Riceovej „Servant of the Bones“, a Raya Dillona, umelca na voľnej nohe, ktorý sa do povedomia väčšiny fanúšikov zapísal akčnými spoluprácami na rôznych projektoch, a to vrátane HBO's Game of Thrones. Comics Centrum Posledného jednorožca prináša v zberateľskej edícii od Justina Eisingera a Alonza Simona, ktorá, podobne ako to býva v tomto vydavateľstve zvykom, sa pýši nádhernou úpravou, a to vrátane dizajnu obálky, plátennej väzby či priloženej galérií ilustrácií autorov, ktorých životy Posledný jednorožec, ale aj samotný S. Beagle ovplyvnil.

Kvalitný papier a citlivý lettering nechávajú ilustrácie Renae de Lizovej žiť si vlastný život. Keďže adaptácia sa, podobne ako animovaná snímka z roku 1982, pridŕža knižnej predlohy najvernejšie, ako je to len možné, a vzhľadom na formu, ktorú si B. Gillis zvolil, predstavuje práve kresba základný a najdôležitejší prvok výstavby notoricky známeho príbehu. Renae de Lizová sa síce inšpirovala celovečerným filmom, ktorého rukopis je viditeľný na každej jednej strane a v každom jednom obrázkovom poli, ale do umeleckého prevedenia knižnej predlohy vniesla aj kúsok zo seba.

Známe postavy, ktoré prirástli k srdcu už len tým, ako do príbehu o Poslednom jednorožcovi vstúpili, preto dostali nový šat, iskru aj nádych moderného umenia, a popri tom si dokázali zachovať všetko to, čo sa na nich kedysi tak veľmi milovalo. Práca s farbami, ktoré majú vo výtvarnom prejave svoju vlastnú symboliku aj jazyk, nevtieravo sprevádza čitateľa celým príbehom, a dokonca aj v dodatku. Vizuálne delí rozprávanie na konkrétne sekvencie prinášajúce teplými či studenými farebnými tónmi škálu rôznych emócií a pocitov, ktoré prehovory postáv a ich dobrodružstvo obohacujú o ďalší rozmer prežívania. Vzbudzujú strach, napätie, pochmúrnosť, depresiu, zamilovanosť, súcit, oddanosť, vďačnosť či rozčarovanie nad životom ako takým, aktivujú všetky zmysly, ktoré menia čítanie na skvostný a nezabudnuteľný zážitok, a to nielen cez hru s perspektívou, svetlom a tieňom, ale aj detailmi ukrytými na celej ploche komiksovej stránky.

4 09.07.2019

Kresba Skrýše je nádherná a originálna. Síce je to stále manga štýl, autor však využíva techniky, ktoré kresbe dodávajú svojskú unikátnosť. Detailnosť tieňovania pomáha čitateľovi ponoriť sa do špecifickej atmosféry a využitie geometrie, v tomto prípade predovšetkým rôznych čiar a liniek, pripomína poškrabanie na filmovej páske. Na mnohých stranách nájdete nádherne desivé ilustrácie cez celé strany. Pokiaľ vás z rôznych dôvodov náhodou nechytí príbeh, držať vás až do samého konca môže práve kresba.

Autor využíva aj retrospektívne scény, ktoré pomáhajú dotvoriť celý príbeh. Bez nich by to bol len ďalší obyčajný krvák v hororovej scéne. Veľmi rýchlo by tak zapadol prachom. Nikto by sa oň nikdy neobtrel, a to aj napriek tomu, že vizuálna stránka je jednoducho skvostná! Všetky tie krátke kľúčové scény zo života však dávajú činom hlavných hrdinov novú hĺbku a čitateľom prinášajú isté porozumenie, akúsi empatiu, s ktorou môžu počas čítania ľubovoľne pracovať. Že milujúca manželka nie je zrejme taká svätá, akoby jeden očakával, a nesnaživý manžel sa snažil viac než ktokoľvek z nás, tak to je úplne všeobecný fakt. Lenže tento vstup do príbehu, ukrýva oveľa desivejšie tajomstvo, ktoré sa v medziach solídneho hororového klišé pokúsime spolu s autorom odhaliť.

4 30.10.2018

Ak si teraz v duchu nebodaj hovoríte, že kapitán Báthory nie je ničím výnimočný a pokojne by sa v tej plejáde stereotypných postáv stratil, nie ste ďaleko od pravdy. Kornélius Báthory oplýva všetkými základnými atribútmi klasického fantastického hrdinu. Geniálne zapadá do vzorca, podľa ktorého veľké historické ságy fungujú, a práve táto všednosť ho robí zaujímavým. Tým, že sa na nič nehrá, žije si svoj život tak, ako mu bol dopredu sudom nalinkovaný, a to aj s komplikáciami, predstavuje pre čitateľa uveriteľný a plastický prvok, s ktorým sa dá výborne pracovať. Prirodzene reaguje na okolité vnemy, spontánne rieši neočakávané a veľa ráz aj nepríjemné situácie, adekvátne svojmu postaveniu, ale aj dobe, v ktorej žije, zdoláva konflikty i osobné problémy. Do svojho súkromného priestoru si vpúšťa mnoho zaujímavých ľudí, neskôr aj dobrých priateľov, ktorí ho pomaly menia a formujú na muža, akým by zrejme nikdy nebol, nebyť jednej nešťastnej náhody, ktorá ho takmer stála život.

4 10.10.2018

Musím říci, že od prvního dílu trilogie, Kotletovo vyprávění značně potemnělo. Ubylo humoru a přibylo bezútěšnosti. Ty tam jsou humorné figurky porno herců obrácených na křesťanství a hlášek, u kterých vám tekly slzy smíchu. Právě tady, v první třetině knihy je to nejlépe vidět. Možná proto, že nás tu autor zatím nezahlcuje zběsilou akcí a dává více vyznít neutěšené atmosféře světa, v němž se jeho hrdinové snaží přežít. Hodně mi to připomnělo nejsilnější okamžiky Poločasu rozpadu. A já za to Františka Kotletu chválím.

4 09.03.2018

Stejně jako se Rosemary seznamuje s jednotlivými členy posádky Poutníka, také čtenář postupně odhaluje universum Galaktického Společenství a jeho historii. A právě tady zaznívají ty temnější tóny, které jsou protiváhou přátelské tváře knihy. Zde se autorka věnuje takovým tématům, jako jsou xenofobie nebo náboženský fanatismus. Což je v dnešní době na místě.

Dlouhá cesta na malou, rozzlobenou planetu je však v první řadě nádhernou oslavou přátelství. Možná na někoho bude působit až příliš sluníčkářsky, ale příběhů kde se všechny problémy řeší klackem, těch máme ažaž.

4 16.12.2017

Ve stínu Říše na mě zapůsobila jako velice kvalitní antologie s originálním námětem a dobrým výběrem autorů. Ačkoli ani zdaleka neznám všechny autory (ačkoliv hvězd české fantastiky se tu sešlo nebývale mnoho), není žádná z povídek vyloženě špatná. Samozřejmě je mi jasné, že není autor ten, aby se zavděčil čtenářům všem. A i já mám mezi povídkami své favority a outsidery.

Velice mě také potěšil prostor, který editoři poskytli autorům v úvodu povídek. Někteří jej využili měrou vrchovatou. Právě díky nim má z mého pohledu tato kniha svým způsobem i částečně vzdělávací přesah. Pokrytí předválečného období považuji v tomto ohledu za velké plus. Pánové Hokr a Kyša dali autorům dost velké pole působnosti a tak vznikla pestrá směsice povídek a žádné téma se neopakuje dvakrát. To je také věc, kterou se mnoha editorům nepodaří ukočírovat.

Vlastně jedinou výhradu mám. Trochu mě mrzí, že se tak málo povídek zaměřilo na pohled z druhé strany barikády a že i geograficky se autoři drželi na kontinentě. Copak Japonsko nebo Afrika neměly co nabídnout? Taková válka v Tichomoří nebo Tobruk…

4 06.12.2017

Autorke sa v knihe podarilo vytvoriť naozaj úžasné postavy, a to nie len tie hlavné, ale aj vedľajšie. Každá má nejakú minulosť, úmysly, túžby, jednoducho sú uveriteľné a vy máte pocit, že čítate príbeh o skutočných ľuďoch. Ich vzťahy sa vyvíjajú postupne, pomaly, sú nútené robiť neľahké rozhodnutia. Najviac sa mi páčilo, že vedľajšie postavy tu netvoria len akýsi nevyhnutný doplnok, ale čitateľ si dokáže poľahky vytvoriť vzťah aj k nim, čo mi v poslednom čase pripadá byť v knihách dosť vzácne. Táto však rozhodne nie je typickým young-adult románom. Aspoň u mňa sa zaradila medzi tie top. Prvá polovica sa síce rozbiehala trochu voľnejšie, no od tej druhej som sa od jej stránok nevedela odtrhnúť a poslednú tretinu som zhltla naraz.

4 30.10.2017

Hovorí sa, že vo dvojici sa cestuje lepšie. V prípade Jasona Dessena a Amandy to, žiaľ, neplatí. Paralelné svety sú totiž zdrojom ich spoločných rozhodnutí. Ampulky sa míňajú, realita sa vzďaľuje a paradox tvorí ďalší paradox, tak ako myšlienka tvorí svety...

Nemusíte sa báť, Blake Crouch je zručný autor a príbeh sa preto nezmení na žiadnu prehnane bláznivú paralel-road-movie. Práve naopak. Ku koncu dostanete skutočne atmosférický thriller a ukážka niektorých realít nebude ani zďaleka to jediné, čo vás prekvapí.

Temná hmota interpretujúca kvantovú mechaniku prostredníctvom románu Blaka Croucha sa dá považovať za bestseller hodný akejkoľvek reality a možno práve to je tajomstvom jej úspechu. Naskočte teda na vlak, čaká na vás jedno z mnohých nezabudnuteľných dobrodružstiev.

4 26.06.2017

Literárny horor je najsilnejší v poviedkach. King je majster preto, že dokáže udržať atmosféru strachu aj v dlhších textoch a To predstavuje jeden z vrcholov jeho strašidelnej tvorby. Pomaličky, postupne buduje atmosféru. Najskôr obyčajným ľudským zlom prítomným všade okolo nás, v jeho podaní zvýrazneným. Netolerancia, násilie, ľahostajnosť okolia alebo bezmocnosť autorít. To má preto taký neurčitý názov, lebo King sa v ňom nevenuje len nadprirodzenej hrôze, ale aj tej reálnej. Obidve sú skryté, jedna v kanáli, druhá v nás v jemných gestách, otvorených pokrikoch na ulici, či odvráteným pohľadom. Postavy sú alkoholici, týraní, osamotení, šikanujú, alebo sú šikanovaní či sa stretajú s nenávisťou voči menšinám. Horor sa do textu vkráda pomaly, ale je tam prítomný vo všetkých podobách a vrstvách.

Tisíc strán je dosť. To nie je pohodové oddychové čítanie. Vyžaduje si vašu pozornosť a čas. Pohltí vás. Ak sa budete brániť, budete ho čítať príliš dlho a pravdepodobne si skazíte zážitok. Pokiaľ naň nemáte čas a trpezlivosť, nemôžem ho odporúčať. Keď však po ňom siahnete, pristúpite na Kingovu hru, zaberie vám väčšinu voľného času. To je tu aby sa vplietlo hlboko do vášho života. Možno len na „krátky“ čas, ale intenzívne. Nebojíte sa?

4 26.06.2017

Úvod do teórie chaosu vydalo vydavateľstvo Artis Omnis na sklonku minulého roka. Príbeh o sebaklamoch, sile ľudského strachu a fóbiách má, podľa slov autorky, niečo spoločné aj s Crichtonovou Sférou, avšak prípad Petra Murraya a záchrannej lode Sunday Princess si žije vlastný život. Niekedy je harmonický, inokedy búrlivý, vždy je však autentický, plný zvratov, útrap či šťastia v nešťastí, čiže bežných problémov, s ktorými v istom momente bojuje každý z nás.

Fikcia Jany Plauchovej je kvalitná aj preto, že si autorka, podobne ako A. C. Clarke, I. Asimov, H. G. Wells a mnohí ďalší svetoví klasici vedeckej fantastiky, uvedomuje, akým spôsobom sa základy dobrej sci-fi položili. Nebráni sa experimentovaniu, decentne čitateľa poúča, zručne využíva odborné termíny, ale aj rôzne typy postáv, bez ktorých by príbeh nefungoval tak, ako by mal. A pretože sú postavy vo vedeckej fantastike väčšinou zovšeobecnené, synteticky sformované a častokrát úzko prepojené s funkciou rozprávača v diele, ich výraznosť je presne to, čo dobrý námet posúva ďalej. V prípade Úvodu do teórie chaosu, ale aj predchádzajúcich diel Jany Plauchovej, platí toto tvrdenie dvojnásobne.

4 25.03.2017

Kniha je psána ve stylu klasických epických fantasy románů, takže v ní nechybí jak politické intriky, tak boje, mytologie a vše, co k tomu patří. Začátek může někomu přijít mírně zmatečný, neboť autorka čtenáře vhodí rovnou do děje a spoustu termínů vysvětluje až během příběhu. Toto však osobně považuji za pozitivum, protože se ze začátku nemusíme zdržovat načítáním slovníčků a vysvětlivek, ale vše je nenásilně vysvětleno přímo při čtení. Za další pozitivum považuji fakt, že ačkoli se jedná o knihu zařazenou do kategorie young adult a její hrdinové jsou mladí (jak už bylo řečeno výše), nedochází ke klasické zápletce, kdy se hrdinovi řekne, aby něco nedělal, on to udělá a pak celou knihu napravuje svou chybu. Naopak Hirka je na svůj věk vyspělá a je vhozena do víru událostí, kterým stěží rozumí. I přesto se snaží z nastalých problémů vybruslit a vydat se cestou nejmenšího odporu. Autorce se u svých postav podařilo vykreslit zdařilou psychologii a motivaci, takže má čtenář pocit, že čte o osudech někoho staršího, ale najednou se objeví scéna, díky níž si uvědomí, že Hirce je teprve patnáct. Tyto scény jsou naštěstí nenásilné a lidsky napsané, takže kniha jako celek působí velmi příjemným a vyzrálým dojmem. K její komplexnosti přispívá i závěr, díky kterému se Ódinovo dítě dá číst i jako samostatný román s uzavřeným příběhem (ačkoli některé otázky zůstávají nezodpovězené a čtenář se může těšit na pokračování).

4 02.07.2016

Na knihu Řeky Londýna jsem se hodně těšil a ještě více od ní očekával. Je to způsobeno tím, že urban fantasy mám rád a Londýn od dob Gaimanova Nikdykde doslova miluji. Přesto musím říci, že po přečtení Aaronovitchovy prvotiny nešílím nadšením. Ptáte se proč? Odpověď je jednoduchá - hlavní hrdina je na můj vkus příliš pasivní, nechává se okolnostmi vláčet sem a tam, a i když žije ve světě, kde je magie tabu a doposud se s ní nikdy nesetkal, nemá absolutně žádný problém ji akceptovat. To i Harry Potter blahé paměti ze sebe vypotil víc emocí, než pouhé smíření se s tím, že je „čarodějovým učněm“. Detektivní zápletka je sice zábavná a k městu nad Temží pasuje jako přilba na hlavu londýnského strážníka, ale než se pátrání pořádně rozjede, trvá to dost dlouho a i pak působí spíš jako pěna pohupující se na hladině řeky, než silný dravý proud schopný čtenáře strhnout. A tak nám zůstává jen Londýn se svým geniem loci, řeky Londýna se svými bohy a bohyněmi a anglický humor. To první se často utápí v suchopárných místopisných a historických vsuvkách, to druhé zůstává až trestuhodně nevyužito. Protože jestli něco mohlo z průměrné urban fantasy udělat nadprůměrnou urban fantasy, je to právě personifikace řeky Temže a jejích přítoků. Matka Temže, otec Temže a jejich synové a dcery jsou to, co je na celé knize nejzábavnější a nejoriginálnější. Právě jim měl Aaronovitch dopřát mnohem více prostoru.

Zkrátka a dobře - docela chápu, že se v Anglii stala kniha i celá série, kterou odstartovala, bestselerem. (Já také hltám každou novou knihu odehrávající se v Praze). Ale na mě řeky Londýna působily, jako kdyby mě někdo naložil do doubledeckeru, vozil po Londýně a k tomu mi nadšený a erudovaný průvodce vyprávěl zanícený výklad, ale často zapomínal na to, kde je hranice mezi kvalitním románem a bedekrem. Přesto si myslím, že si Řeky Londýna najdou své čtenáře i u nás a sám dám konstáblu Grantovi šanci, až vyjde Měsíc nad Soho.

4 08.03.2016

Dobrodružný príbeh 8 chlapcov je vraj určený pre nebojácnych hrdinov od 15 rokov. Záľubu si v ňom však môžu nájsť aj tí mladší a aj tí starší krotitelia duchov. Nakoniec, atmosféra celého dobrodružstva má nádych nefalšovanej Burtonovky a ukryté reálie navôkol Noci všetkých svätých robia z bežného čítania obyčajného fantastického príbehu čosi nadčasové a iné. Ray Bradbury je jednoducho známy ako autor vysokého poetického štýlu a bizarnej fantazmagórie, ktorá vám nie vždy sadne. V tomto prípade oba prvky fungujú harmonicky, krásne stupňujú napätie, príjemne dotvárajú charakter hlavných hrdinov a samotného čitateľa prirodzene pripravia na konfrontáciu s realitou, v ktorej primárnu úlohu hrá smrť.

Bradburyho Strom duchů metaforicky zhmotňuje večnú otázku života a smrti. V príbehu, ktorý vám tak trošku pripomína Orfeov vzostup do podsvetia či Danteho Božskú komédiu (alebo akúkoľvek inú im podobnú fikciu, kedy v duchu cnostnej myšlienky hlavný hrdina niekam a predovšetkým s niekým putuje), otvára problematiku úpadku kultúry a jej tradícii v priebehu vekov. Kritizuje intoleranciu masovej spoločnosti a ľudskú nevedomosť. Vyzdvihuje detskú zvedavosť, symboliku rôznych zvykov i obradov, ktoré so sebou jednotlivé folklórne slávnosti od nepamäti prinášajú a zároveň oboznamuje čitateľa s vlastnými ideálmi. Nevtieravým náučným štýlom nám Bradbury pripomína, aký je pravý význam oslavy dňa všetkých svätých a aj to, ako na tieto slávnosti nahliadajú rôzne krajiny. Ponúka nám vlastne cestu v čase s osobným sprievodcom – prievozníkom a množstvom pravej strašidelnej zábavy.

Bradburyho Strom duchů má síce svoje chybičky, ale aj tak vás dokáže naplniť príjemným čitateľským zážitkom. Je surreálny, exotický, tajomný a hlavne hravý. Prináša vám nadčasovú tému a, čo je najdôležitejšie, nechá vás ohmatať si drakov z cirkusového papiera, dovolí vám vyskúšať si zalietať na zlatistých listoch z opadaných stromov a rozveseliť kamenné chrliče prilepené na Notre-Dame. Budete sa s ním báť, smiať i kričať podobne tak, ako to urobilo 8 odvážnych chlapcov v jedno zvláštne Halloweenske popoludnie.

4 10.01.2016

Málokedy sa stáva, že vám kniha vylepí facku. Tá od Aharona Appelfelda vám ich uštedrí hneď niekoľko. A vy ich prijmete ochotne a s pokorou.

Aharon Appelfeld vám vo svojej detskej knihe ponúka kúsok seba. Svoje spomienky na detstvo, možno menej ideálne, aké prežili v istom lese v konkrétny deň dvaja malí chlapci. Svoj strach z neznáma, ktoré denno-denne určovalo ghetto a nemeckí vojaci v ňom. Svoju bolesť a sklamanie, ale rovnako tak i radosť z maličkostí a niekedy aj smutných snov o teple domova, úsmevoch vašich rodičov, prívetivých slovách starých rodičov, oddanosti psov s veľkým srdcom a bystrým úsudkom. Aharon Appelfeld pre vás vyčaroval realistickú rozprávku s trpkou príchuťou. Táto rozprávka síce otvára bránu do pochmúrnej a svojím spôsobom aj veľmi bolestivej minulosti, avšak dejiny vo všeobecnosti bývajú úsmevné len zriedkavo.

Naozaj sa málokedy stane, že vám kniha vylepí facku. A rovnako tak sa málokedy stane, že tejto knihe ochotne nastavíte aj druhé líce. Niekedy jednoducho potrebujete malú duševnú očistu. Nie je síce taká fantastická (čiže plná mágie, čarov a mýtických tvorov), akú ponúkajú iné detské knihy, a častokrát vás dokáže zahanbiť vašou vlastnou slabosťou, v konečnom dôsledku jej však za všetky útrapy, ktoré ste v jej prítomnosti prežili, budete úprimne vďační. Je vysoko pravdepodobné, že sa k nej tak rýchlo nevrátite. Jej desivé zážitky budú vo vás prežívať ešte dlhý čas, no o to viac si budete ceniť ten okamih, kedy ju opäť vezmete do rúk a ponoríte sa do jej vnútra. A to či už sami, alebo v spoločnosti ďalšieho milovníka detských kníh určených hlavne dospelým čitateľom. Predovšetkým takým, ktorí potrebujú isté veci pripomenúť bez romantizujúceho nádychu. Naturálne, úprimne, spontánne, neprikrášlene, jednoducho tak, ako sa naozaj stali. Bohužiaľ, minulosť sa zmeniť nedá.

4 29.12.2015

Druhá planéta pre niektorých z nás môže predstavovať obdobu leitmotívu z románu Ani sami bohové (Asimov), iným môže zase pripomenúť nápaditú Nolanovu Interstellar alebo šokujúci odkaz v Riddlovom Atlantskom géne či Pandémii. Každý si v tomto románe niečo nájde, a to preto, že otvorene hovorí o katastrofe, ktorá môže ľudstvo postihnúť. Plauchová nie je jedinou spisovateľkou, ktorá na základe dostupných informácií predpovedá rozpad modrej planéty. Nakoniec, presne s takýmito víziami sa vedci aj vedecko-fantastickí spisovatelia pohrávajú od nepamäti. Vyberajú si témy predpovedajúce zánik ľudstva, poukazujú na omyly, z ktorých sa nedokážeme poučiť, fiktívne sa snažia poučiť, vzdelať, prevychovať...

Štvrtý Plauchovej román sa rozbieha nenápadne, ale fanúšikom klasických vedecko-fantastických diel toto hrejivé tempo nebude prekážať, je totiž pre tento typ literatúry príznačný. Venovať sa bude ekologickej katastrofe, lekárskym aberáciám populačnej krivky ženúcej sa pomaly do záhuby, obyčajnej spupnej náture pozemšťanov, komplikovaným technickým termínom i otázke „prečo sme tu?“, a to bez toho, aby skĺzol k populárnemu rozprávaniu, ktoré namiesto chladnej logiky prináša konzumnú fantastickú zábavu. Lenže aj tento prvok je pre vedecko-fantastickú literatúru charakteristický.

3 05.08.2019