bondula komentáře u knih

Do čítania Amerických Bohov som šiel s pomerne veľkými očakávaniami. Musím priznať, že sa mi knižka čítala dosť ťažko. Najmä druhá tretina príbehu na mňa pôsobila pomerne nezáživne, ťažko som sa nútil do čítania... až! Až prišla posledná tretina, ktorá všetko zlé spláchla. Kocky skladačky začali do seba zapadať, dynamický dej s niekoľkými prekvapeniami a naozaj pekným záverom viac než odčinil nedostatky prvých častí. Takže - knižku treba dočítať.
Amerika ako taviaci kotol nie len národov, ale aj ich bohov je vskutku originálny nápad. Neporozumel som síce, prečo prím hrajú božstvá z Germánskeho panteónu, ale nevadilo to, mám ich rád. Neil Gaiman je pán.

4 10.07.2013

"...sovietska realita zostáva ´pole neorané´, svet takmer neznámy. Solženicyn a ďalší mnoho napísali o hroznej, orwellovskej sovietskej skutočnosti, o realite deportácií a gulagu. Menej sa toho vie o všednodennosti zdanlivej prosperity a kľudu, o absurdnej, grotesknej a občas aj zábavnej fasáde tragična..."

Príbehy z Kišineva zo začiatku 80.tych rokov, z obdobia "rozvinutého socializmu" nespája kontinuálny dej, autor ich poprepájal postavami. Zčasti autobiografické dielo rozpráva o špecifikách života v Moldavskej SSR, niekedy vtipne, niekedy vážne, fundovane, s potrebným odstupom a štylisticky príťažlivo. Najsilnejšie na mňa pôsobili pasáže, kde autor ukazuje na kontrast medzi oficiálnou propagandou (citáty slávnych, úrivky z tlače) s trpkou každodennou skúsenosťou života v reálnom socializme, ktorá bola častokrát práve opačná.

3 08.07.2013

Pre mňa veľmi príjemné prekvapenie. Ako je často spomínané v komentároch nižšie, kniha je do škatuľky detektívky zaradená dosť nešťastne. Vôbec akékoľvek škatuľkovanie je v prípade tejto knižky náročné. V er-forme písané kapitoly zo súčastnosti, kde autor pátra po vrahovi a po zbytkoch vlastnej minulosti, striedajú v ich-forme písané kapitoly z detstva prežitého na ostrove Lewis.
Okrem detektívneho podkladu, ktorý dáva príbehu dynamiku, na knihe zaujme skvelá atmosféra, ktorú autor dokáže navodiť, ale tiež pohľad na nie jednoduchý život obyvateľov Vonkajších Hebríd, zabudnutej periférie Veľkej Británie.
Minulosť a prítomnosť do seba krásne zapadajú, lokalita, kde sa dej odohráva, dodáva románu špecifické črty. Autorovi sa podarilo skonštruovať nádherný príbeh, ktorý by si mohli potomkovia pôvodných keltov a vikingov, ktorí vyrezali slávne lewiské šachové figúrky rozprávať po večeroch pri ohňoch. Aj napriek nádychu tajomnosti a s akcentom na minulosť ostrova je román písaný svižným moderným jazykom. Čítanie bolo pre mňa naozaj zážitkom.

9 08.07.2013

V Bodganskej Doline, zabudnutej v čase a stratenej kdesi v Karpatoch na rumunskom pohraničí za smradľavou, dymiacou horou odpadkov, plynie život v čarovnej, trochu temnej jednotvárnosti a každotýždennom očakávaní návštevy arcibiskupa. Nikomu nie je čudné, ak osem chlapov v strede dediny zabije blesk, či do dakoho narazí jednorožec v plnom trisku. Že študenti teologického seminára chodia každý večer hádzať kamene na chorých, izolovaných v osade Izolda, alebo že spiaceho pocestného je treba čím skôr okradnúť.
Táto knižka nie je o príbehu. Je o skvelej atmosfére, ktorú dokáže Ádám Bodor svojim unikátnym štýlom navodiť, o čudesných charakteroch, obývajúcich jeho svet, o hlbokých metaforách a hľadaní súvislostí v nedopovedaných príhodách hrdinov. Autor vytvoril svet, kde fantastické prvky pôsobia úplne reálne a kde sú reálne prvky často úplne absurdné. Zobrazuje totalitu a boj proti nej. Aj keď sa knižka možno nebude páčiť každému, rozhodne za prečítanie stojí.

1 25.06.2013

Táto filozoficko - fantasmagorická novela mi spríjemňovala cestu osobáčikom po južnom Slovensku. Autor, zároveň rozprávač, cestuje prímestským vlakom z Moskvy, aspoň sa mu tak zdá. Cestu mu spríjemňujú tekuté zásoby a pár ďalších spolupičov. Filozofické debaty a rozijímania v takejto spoločnosti a v taktomo stave bývajú zväčša veľmi podnetné, partia preberie kadečo od lásky po grganie, no k mnohým nemenej zajímavým témam sa žiaľ dostať nestihnú, nakoľko Béďa upadá do akéhosi alkoholového sna. Na škodu knižky, jeho zmätené predstavy zahalené alkoholovým oparom už neboli až tak zaujímavé.

2 24.06.2013

Túto knižku som mal rád. Aj keď doba a okolnosti, za ktorých autorka cestovala Afrikou sú už dávno preč, jej zaujímavé zážitky a pútavý štýl písania robia túto knižku zaujímavou aj pre dnešného čitateľa cestopisov. Aj veľmi dramatické udalosti vie podať vtipnou formou. Ľahká knižka, ktorá nenudí. Klobúk dole pred autorkou, že sa vrhla (odvážne, alebo hlúpo?) bez akýchkoľvek predchádzajúcich cestovateľských skúseností rovno na Afriku.

1 21.06.2013

Táto kultová Orwellova kniha sa hodnotí veľmi obtiažne. Takto bravúrne spracovaná kritika totality, vlajková loď antiutopickej literatúry, zanechala aj vo mne hlbokú stopu. Sugestívny popis Winstonovho života spolu s jeho myšlienkovými pochodmi, v ktorých začína klíčiť semienko volania po slobode u mňa končil ľahkou paranojou, keď som sa istý čas po prvom prečítaní tejto knižky často obzeral za seba. Vlastne ma priviedla k antiutópií. A hoci som časom našiel niekoľko minimálne porovnateľných diel s podobnou tematikou, patrí pánovi Orwellovi moja veľká vďaka.

8 21.06.2013

Príbeh poznám v poradí kniha-film. Film ukázal to, čo mňa na knihe najviac zaujalo - silný, tragický no romantický príbeh mladého muža, idúceho za svojim snom. Čo sa týka knižky, dosť mi vadila retrospektívna kompozícia, časté odbočky či príbehy iných podobných dobrodruhov a najmä publicistický štýl. Hutný príbeh to pre mňa značne rozriedilo. Plusom boli úryvky z McCandlessovho denníka, malá sonda do jeho myslenia.
Hoci rozumiem tým, ktorí ostali po prečítaní unesení, Chris si získal aj moje sympatie, ale nijak zásadne ma tento príbeh neinšpiroval a knižka mi v konečnom mixe prišla vcelku priemerná.

2 21.06.2013

Veľmi sugestívny príbeh. Život na betónových sídliskách uzavretého Západného Berlína, cesta veľmi mladého dievčaťa od nudy a hľadania sa po pád do drogového bahna. Špina, smrť, peklo.
Osobne trochu pochybujem o preventívnom efekte tohto diela. Človek, ktorý si knihu s hnusom prečíta a vezme to tak, že sa drog nikdy nedotkne, je bežným rozumným človekom, ktorý by sa k drogám s vysokou pravdepodobnosťou nedostal ani bez toho, aby mu táto knižka prišla do rúk. No tu sú veľmi dobre popísané aj pozitíva, ktoré drogy prinášajú stratenému človeku (pocit niekam patriť, eufória po užití drog, partia, dokonca láska atď.) a človek, ktorý už kĺza po šikmej ploche nadol, môže podľa mňa reflektovať skôr na tieto pasáže. Jasné, vôbec netvrdím, že táto kniha môže priviesť čitateľa na drogovú dráhu, iba som sa chcel pozastaviť nad v komentároch často spomínanom čítaní tejto knižky ako protidrogovej prevencie.

2 21.06.2013

Neuveriteľne pútavo napísaný cestopis, Dalrymple má skutočne talent. Najviac na mňa zapôsobili prechody medzi súčasnosťou (autorovou cestou) a minulosťou miest, ktorými prechádzal.
Dalrymplovo putovanie nesledovalo presne stopy Marca Pola (nešiel Afganistanom a Strednou Áziou, ale pakistanskou Karakoram Highway - cestoval zrejme v čase sovietskej okupácie Afganistanu), ale to nič neuberá na kvalite diela. O putovaní hodvábnou cestou bolo vydaných viac zaujínavých publikácií, no pre mňa je táto knižka, napriek tomu, že autor cestu absolvoval relatívne dávno, jedným z najlepšie napísaných cestopisov, aké som kedy vzal do rúk.

21.06.2013

Dalrymple strávil v Indií desať rokov. Za takýto dlhý čas už je možné preniknúť aj do kultúry tak odlišnej od našej a spoznať v krajine mnoho zaujímavých ľudí. Autorovi sa navyše o tomto všetko podarilo napísať úžasnú knihu. Strhujúce svedectvo o Indii konca 20.teho storočia. Nejde o klasický cestopis, knižka je zbierkou rôznorodých príbehov, ktoré krásne vykresľujú súdobú Indiu. O miznúcich koloniálnych tradíciách, o stále živých, tisíce rokov starých náboženských obradoch. O rúcajúcom sa kastovom systéme či strete modernej civilizácie s konzervatívnym subkontinentom. O zmenách a ničení, ktoré sú predzvesťou príchodu temného veku krvavej bohyne Kálí.

1 21.06.2013

Veľmi milé, tak francúzsky. Po prečítaní mi hneď zišla na um paralela s Améliou z Montmártru. Hlavný hrdina tejto útlej knižky je mužskou obdobou Amélie, správa sa nekonformne, robí a vymýšľa divné veci. Chýbali mi trochu popisy prostredia Paríža, takto knižka pôsobí trošku sterilne, ale rozhodne vôbec nie je zlá. Odporúčam čítať vo veselo-melancholickej nálade.

1 20.06.2013

"Tak takýto je život v tejto prekliatej diere, literárnom internáte, ktorý si systém vymyslel pre vlastné ospravedlnenie a sebauspokojenie, v tomto sedemposchodovom labyrinte uprostred hrôzostrašnej metropoly v zahnívajúcom srdci polomŕtvej ríše."

Otto von F. píše sám sebe o svojom poslednom dni, prežitom v Moskve, kde študuje za básnika. Občas si pri tom zacituje aj nejakého Andruchovyča...
V jedno bežné ráno, situované do obdobia rozpadu Sojuzu, sa Otto z fiktívneho literárneho internátu vydáva s priateľmi na lov alkoholu do prohibíciou sužovanej Moskvy. S každou ďalšou "úrovňou" vypitého chľastu sa príbeh stáva zamotanejším, od vtipných popisov každodenných udalostí sa dostane až k antiutopicko - postapokalyptickému masakru.

Na pozadí vtipných a fantastických udalostí Andruchovyč vynikajúcim pisateľským štýlom popisuje a paroduje život v upadajúcom Sovietskom zväze či vzťahy Ukrajincov k Rusom. Tematicky bohatý, tiež pestrý v štýloch, je tento literárny počin skutočne originálnym "pľuvancom na rozpadajúcu sa sovietsku ríšu".

3 19.06.2013

Literatúru faktu delím na dve skupiny - knihy nabité faktami a knihy, ktoré sa dajú čítať. Táto biografia je vynikajúcim príkladom z druhej kategórie. Životopis portugalského "diktátora" z pera Jana Klímu sa číta veľmi príjemne, priam až beletristicky. Dlhý život A. O. Salazara pokrýva prakticky celé 20te storočie, takže knižka je aj akousi modernou históriou Portugalska.
Autor sa stavia k spornej postave Salazara veľmi pragmaticky, zvýrazňuje kladné rysy jeho vlády, možno trochu menej intenzívne sú popísané jej tienisté stránky. Okrem dôležitých (osobných aj pracovných) životných momentov portugalského vládcu je do knižky zahrnutých mnoho súvislostí k portugalským reáliám a ponúka tak veľmi komplexný pohľad nie len na samotného Salazara ale aj na krajinu, ktorú štyri desaťročia spravoval. Takto si predstavujem náučnú literatúru.

2 17.06.2013

Občas sa stane, že človek narazí na knižku, ktorá je akoby o ňom. Ktorá sa presne trafí do jeho pocitov a myšlienok. Presne toto zažil hlavný hrdina Raimund Gregorius a po sérií neobvyklých udalostí a ešte čudnejších rozhodnutí sa vydal po stopách človeka, ktorý mu svojou knižkou hovoril z duše.
Pátranie hlavného hrdinu dopĺňa autor filozofickými pasážami z diela Amadea Pradu. Gregorius postupne odkrýva tajomstvá minulosti a dozvedá sa pri tom mnoho o sebe samom. Niektoré myšlienky mi sadli (prirovnanie osudu k vlaku z ktorého nemožno vystúpiť a nevieme kam ide - to je super), niektoré menej.
Začiatok knihy veľmi pekne vtiahol do deja, no neskôr už len udalosti do seba postupne zapadali, bez nejakej výraznejšej zápletky a gradácie. Podľa mňa to bolo trocha na škodu, bolo čoraz ťažie udržať pozornosť, napriek tomu, že knižka je písaná vcelku pútavo a má dobrú atmosféru. Niekoľko pre mňa dôležitých momentov zostalo nevyšetrených a odišli do stratena.
Ako Gregoriovi Pradova kniha sadla, mne Mercierove filozofické úvahy až tak úplne nie. Prínosnejšie pre mňa boli sugestívne popisy Lisabonu. Na knižku si treba asi vyčleniť viac času a trpezlivosti, ako som mal pri čítaní ja.

4 30.05.2013

Z tejto knižky mám veľmi rozpačité pocity. Námet, život v aljašskej divočine a komplikovaný vzťah otca a syna, znel skvele. Po prečítaní autorovho životopisu mi bolo jasné, že nejaké prekvapenia asi môžem čakať.
Autor píše zaujímavým štýlom, nepoužíva priame reči, opisy perfektné. Ale mňa to nechytilo. Príbeh napínavý s silný, ale mňa vôbec nestrhol. Ťažkosti a tragédie v živote hlavných postáv ma nechávali chladným. Proste sa mi nepodarilo do tohto diela ponoriť.
Myslím, že to bol literárny štýl autora, ktorý vo mne postavil nejakú bariéru, ktorou mi nedovolil preniknúť a knižku si naplno užiť. Nie, vôbec nie je zle napísaná, akurát nie na mňa. Môžno keby vonku zúrila zimná búrka, pôsobila by na mňa knižka inak...

1 22.05.2013

V prvom rade by som chcel pochváliť úžasný námet. Nápad skĺbiť tak rozdielne motívy, na prvý pohľad vôbec nesúvisiace, do jedného príbehu je super. Forma textu, vložené archívne správy atď., čítanie príjemne spestruje.
Dejová línia, kde ústredná postava odkrýva minulosť bola pre mňa tou zaujímavejšou časťou. Dejová línia, ktorá šla dopredu, akoby súčasnosť mi pripadala trochu menej dynamická, očakával by som že práve táto časť bude posúvať príbeh dopredu, no trochu mi tam chýbala ostrejšia gradácia.
Vcelku ale knižku hodnotím vysoko pozitívne, jednoznačne stojí za prečítanie.

6 21.05.2013

Štyridsať dní na Damlajiku s obyvateľmi siedmych arménskych dedín bolo krušných. Ide o dielo z čias, keď ľudia ešte nemali televízory a po večeroch čítali. Preto si autor mohol dovoliť na mnohých miestach byť rozvláčnejší, než by sa mi niekedy páčilo. Niekoľko ráz som unavený knihu zavrel, niekoľko ráz som sa musel nútiť, aby som sa medzi hrdinských obrancov Mojžišovej hory vrátil. Nechcel som ten príbeh prestať čítať, chcel som si len občas na chvíľu vydýchnuť, prečítať niečo ľahšie, možno veselšie. Ale svoj boj som dobojoval statočne.

Knižka mala niekoľko pre mňa veľmi zaujímavých momentov. Autor zdokumentoval celý mechanizmus vyháňania a vyvražďovania Arménov, ako to presne prebiehalo, čo si ľudia asi mysleli. Je to história, ale nie ten suchý dejepis - roky a udalosti. Mnoho pasaží je zrejme popísaných podľa skutočných udalostí (Zeitun a.i.), ktorým Werfel pridáva nádych ľudskosti. Z arménskych utečencov sa stávajú konkrétne osoby, s ktorými čitateľ môže prejsť to, čo si prešli oni sami. Nedelí šablónovito na zlých Turkov a dobrých Arménov, v oboch táboroch sú ľudia takí aj takí. Nejako takto citlivo by sa podľa mňa dejiny mali vykladať.

Ďalšou vecou, ktorá ma upútala bola akási premena charakterov viacerých postáv v knihe, alebo lepšie povedané zmena môjho postoja k nim. Autor na začiatku vykreslí celkom pozitívnu postavu a neskôr ju nechá robiť také veci, že ju proste prestanem mať rád. V takejto miere, ako v tejto knižke, som sa s týmto javom ešte nestretol.

Niektoré časti diela mi hodne pripomínali Merleho Malevil - katastrofa a následný pokus o nové usporiadanie, o nový život. Akurát, že toto nepôsobilo tak celkom ako fikcia. Aj keď s takmer storočným časovým odstupom, popisované udalosti mi zrazu pripadali úplne živé. Že z tohto ešte žiaden režisér nenatočil parádny veľkofilm?!?

Čo by som odporučil pre potenciálneho čitateľa? Zbežne pozrieť na skutočné dejinné okolnosti a pár fotografií z tej doby. Mne veľmi pomohli pri čítaní predstaviť si, ako asi vyzerali popisované arménske dediny, oblečenie a výzor ľudí tej doby a oblasti atď. Silne neodporúčam otáčať stránky dopredu, názvy kapitol čo to prezradia a vedieť vopred čo sa stane, je v práve v tomto príbehu obzvlášť škoda. A vyhradiť si na čítanie dostatok času.

Až knižku ešte trochu strávim, vezmem sviečku a odnesiem ju zapáliť ku arménskemu chačkaru na nábreží Dunaja, ktorý nám tu dnes pripomína pohnuté udalosti, ktoré Franz Werfel tak majstrovsky sprístupnil vo svojom diele.

14 13.05.2013

Pawel a Wladek žijú v spomienkach. Prežívajú zo dňa na deň, bez cieľa, život na kolesách, ktorý kotí ďalšie a ďalšie príhody z ktorých sa časom stávajú ďalšie a ďalšie spomienky. Je to príbeh rozprávača Pawla, no on sám je vo svojom príbehu iba dvojkou. V strede všetkého diania je Wladek, rodený kšeftár, "okresný prorok", ktorý brázdil východnú Európu s tovarom už za socíku.

Rozprávanie skáče z prítomnosti do minulosti, často som sa strácal, nevedel som či práve čítam niektorú zo starých spomienok, alebo sa dej práve odohráva. Miestami som mal pocit, že knižke chýba akási nadčasovosť, že je písaná len pre stredo-východoeurópanov dneška. Že človek v inej dobe, alebo z iného kúta zeme ju ťažko pochopí. Ale možno som len príliš hrdý a úzkostlivý na tú moju stredo-východnú Európu, ktorú Stasiuk tak pekne opisuje.

Šlo to ako v lieviku. Na začiatku dej rozprávaný hodne zoširoka, pomaly okolo, ale hodne veľké kruhy, potom sa tempo stupňovalo, dej sa zrýchľoval až som si uvedomil, že je to vlastne peckové road movie (či road book?). O cestách po našom ďalekom severovýchode, poľskom juhovýchode, Maďarsku, Rumunsku. A Srbskom ďalej na juhovýchod, cestou, ktorú som pri čítaní jasne videl pred sebou, sám som ju niekoľkokrát prešiel. Subotica, Novi Sad, Belehrad, Niš. Víza ako poštová známka. Na pravo od bazáru električková trať, pri veľkej mešite vľavo, stanica, prístavisko a most na druhú stranu zátoky. Akoby som ja sám a sedel celých dvestopäťdesiat strán veďľa šoférujúceho Pawla za volantom jeho starého Fiatu Ducato.

3 30.04.2013

Detektívka zo zaujímavého prostredia chudobného Haiti. Max Mingus je trocha klišéovitý detektív, inak sympaťák. Dej je vcelku zamotaný, ťažko hádať vopred, čo sa udeje a záver tiež nečakaný. Má to všetko čo by to malo mať, ale žiaľ nič extra navyše.

26.04.2013