Taksim
Andrzej Stasiuk
Taksim je zbierkou originálnych príbehov, utkaných do jedného celku. Je to svet dvoch obchodníkov, životných stroskotancov, rozprávača Pawła a Władka. Na rozheganej dodávke chodia za východnú a južnú hranicu Poľska, aby predávali obnosené oblečenie, ktoré sami pohŕdavo volajú smeťami. Ich klientmi sú Slováci, Maďari, Ukrajinci, Rumuni, Cigáni, Aziati, ktorí podobne ako obaja obchodníci, majú na konci mesiaca hlboko do vrecka. Sporadicky sa venujú aj iným obchodom, napríklad pašujú ľudí cez hranice. Ich život nemá jasne formulovaný cieľ. Obom hrdinom ide o to, aby prišli na miesto určenia, predali tovar, zarobili pár grošov a celí sa vrátili domov. A potom to celé zopakovali.... celý text
Přidat komentář
Štítky knihy
Autorovy další knížky
| 2012 |  Bílá vrána |
| 2001 | Haličské povídky |
| 2009 |  Moje Evropa |
| 2009 | Cestou do Babadagu |
| 2006 | Dukla |
Pawel a Wladek žijú v spomienkach. Prežívajú zo dňa na deň, bez cieľa, život na kolesách, ktorý kotí ďalšie a ďalšie príhody z ktorých sa časom stávajú ďalšie a ďalšie spomienky. Je to príbeh rozprávača Pawla, no on sám je vo svojom príbehu iba dvojkou. V strede všetkého diania je Wladek, rodený kšeftár, "okresný prorok", ktorý brázdil východnú Európu s tovarom už za socíku.
Rozprávanie skáče z prítomnosti do minulosti, často som sa strácal, nevedel som či práve čítam niektorú zo starých spomienok, alebo sa dej práve odohráva. Miestami som mal pocit, že knižke chýba akási nadčasovosť, že je písaná len pre stredo-východoeurópanov dneška. Že človek v inej dobe, alebo z iného kúta zeme ju ťažko pochopí. Ale možno som len príliš hrdý a úzkostlivý na tú moju stredo-východnú Európu, ktorú Stasiuk tak pekne opisuje.
Šlo to ako v lieviku. Na začiatku dej rozprávaný hodne zoširoka, pomaly okolo, ale hodne veľké kruhy, potom sa tempo stupňovalo, dej sa zrýchľoval až som si uvedomil, že je to vlastne peckové road movie (či road book?). O cestách po našom ďalekom severovýchode, poľskom juhovýchode, Maďarsku, Rumunsku. A Srbskom ďalej na juhovýchod, cestou, ktorú som pri čítaní jasne videl pred sebou, sám som ju niekoľkokrát prešiel. Subotica, Novi Sad, Belehrad, Niš. Víza ako poštová známka. Na pravo od bazáru električková trať, pri veľkej mešite vľavo, stanica, prístavisko a most na druhú stranu zátoky. Akoby som ja sám a sedel celých dvestopäťdesiat strán veďľa šoférujúceho Pawla za volantom jeho starého Fiatu Ducato.