Samuel98
přečtené 292
Dějiny násilí
2019,
Édouard Louis (p)
Tento román sa výnimočne zaoberá autorovou rodinou a zázemím viac okrajovo, než je tomu pri ďalších tituloch, no rukopis – síce formálne obohatený o zaujímavú prácu s naratívom, strihom a istou detektívnosťou – je rozoznateľný, a opäť nie je možné oddeliť minulosť, zázemie a rodinné vzťahy od násilia a traumy. Pre závažnosť témy knihy, ktorou je krádež, sexuálne znásilnenie a pokus o vraždu behom jedného dňa, je náročné o knihe hovoriť ako o knihe, pretože by to bolo zjednodušovaním skúsenosti a reálneho utrpenia, ktoré si autor zažil a z ktorého sa tu nielen vypisuje, ale nad ktorým uvažuje, respektíve ho vysvetľuje. A tu prichádza zvláštnosť formy, ktorá nám sprostredkováva nielen autentický ponor do udalostí počas diania a po ňom, ale taktiež perspektívu s časovým odstupom a taktiež prerozprávanie príbehu sestrou, ako by bolo rozprávačov viacero: prvým je Édouard tesne po udalosti, ďalším Édouard, ktorý o nej hovorí sestre, ďalším je Édouard, ktorý počúva posledného rozprávača, a tým je jeho sestra, ktorá to celé hovorí svojmu mlčiacemu mužovi. Vďaka tomuto rozbitiu je pre autora možné zaznamenať takmer všetky detaily vo svojej celistvosti, pretože aj spomienky majú svoj príbeh. Postupne sa tak dozvedáme, ako k tomu došlo, ako to prebiehalo, ako to skončilo, ako to pokračovalo a ako to v sebe celé autor spracovával, pričom začiatok je veľmi neprehľadný až chaotický, pokračovanie nám pomaly všetko vyjasňuje a následne sa začítavame do detektívneho príbehu podobného Kráľovi Oidipovi, kde vieme, ako to skončí, no dozvedáme sa, ako k tomu vlastne došlo a čo bolo za tým. To však neznamená, že sa opäť nevraciame skrz rozprávanie sestry do autorovho detstva, ktoré je opäť doplnené o niekoľko detailov; avšak bolo to práve naozaj rozsiahle rozprávanie sestry, ktoré bolo pre mňa otázkou – možno nepodstatnou – ale ako veľmi bol jej monológ vykonštruovaný? V zmysle nie že spochybňujem autenticitu a závažnosť rozprávania, práveže ma zaujíma autorova voľba, prečo práve takto a prečo nie inak. Celkovo je tak dielo silné, obsažné, ako emocionálne, tak plné úvah a analýz daných situácií a vlastnej mysle, vlastného správania, et cetera, no treba si byť vedomý toho, že to nie je kniha jednoduchá či ľahká – rovnako ako pri zvyšku autorových kníh, no tu to podľa mňa platí dvojnásobne. A ďalším rozdielom je naozaj akási literárna komplikovanosť oproti zvyšku autorovej tvorby, ktorá je naopak absolútne zrozumiteľná a priama.... celý text
Trampoty s rodom: Feminizmus a podrývanie identity
2003,
Judith Butler
Nikdy doteraz som podobnú literatúru nečítal. Rovnako tak som túto knihu zatiaľ čítal raz a som si 100%ne istý, že je nutné si ju prečítať odznovu práve pre jej komplikovanosť, ktorá bola pre mňa úprimne veľkou prekážkou a prvé čítanie si žiadalo naozaj zbierať motiváciu a hľadať zrozumiteľné a hlavne uchopiteľné pasáže. Bolo by možné dlho vypisovať, čím táto kniha je a čím nie je, vo výsledku ju považujem za snahu vyprovokovať myslenie a prehodnotiť spôsob, akým sa pozeráme – či už ako laici alebo ako odborníci, psychoanalytici či feministickí teoretici – na otázku rodu, pohlavia, sexuality a heteronormativity. Autorka pravidelne narúša všeobecné povedomie: stačí uviesť základnú premisu, že rod nie je podstatné meno, ale sloveso, pretože rod konáme, takzvane performujeme a opakujeme, čím sa utvrdzujeme do akého chlievika binárneho systému muž/žena patríme. Kniha sa však vyjadruje k viacerým predošlým teóriam a autorka sa k nim vyhradzujem, čím ich nielen prezentuje v určitom reťazci, ale aj spochybňuje, respektíve skrz spochybňovanie formuluje teóriu. Koná tak však s komplikovanou slovnou zásobou, gramatikou i metaforickým až metafyzickým jazykom, kedy je realita ako empír minimalizovaná prakticky úplne. No v závere knihy človek začne tušiť, čo znamenalo „sociálne konštruované telo“ v prvej kapitole, takže ideálne to čítať 2x po sebe. Viaceré pohľady na vzájomný vzťah muža a ženy v rámci binárneho systému ma zaujali a šokovali, stoja za zváženie, rovnako tak však za zváženie stojí aj nabúravanie imaginárnej binarity, ktorá v skutočnosti – dá sa povedať – zlyháva a predstavuje zlyhávajúci systém, ktorý funguje len na základe kultúrneho opakovania a udržiavanej hierarchie. Pre mňa ako pre čitateľa bolo zaujímavé sledovať samotný koncept spochybňovania tzv. prirodzeného, čím ma kniha donútila premýšľať podobne skeptickým spôsobom nad celým svetom, nad kultúrou a sociálnymi faktami, takže v nej vidím aj niečo univerzálnejšie: pokiaľ je možné prevrátiť jeden z „najzákladnejších“ princípov západného sveta naruby, čo ešte je možné spochybniť a prevrátiť a nájsť v príčinách dôsledky a v dôsledkoch príčiny? (reakcia na nižšie uvedený komentár: rozumiem, rešpektujem, plus autorka v rozhovoroch znie omnoho zrozumiteľnejšie a že sa sama názorovo posunula... ale aj napriek všetkému (knihu by som viackrát pre jazyk a neuchopiteľnosť a nerozumiteľnosť zahodil) považujem knihu za hodnotný impulz na zamyslenie, minimálne pre mňa... nehovorím, že vo všetko s autorkou súhlasím, no vnímal som to viac ako pokladanie otázok, než konštatovanie - aj napriek takto konštruovaným oznamovacím vetám.)... celý text
Smrt si jde pro arcibiskupa
1972,
Willa Cather
Americký román plný protikladov: na jednu stranu ma kniha veľmi zaujala svojimi kvalitami, na stranu druhú sa jedná o knihu, ktorú si už pravdepodobne neprečítam, pretože napriek všetkým kvalitám bola nehorázne nudná. Ale pekná. Ale nudná. Ďalším protikladom je schvaľovanie kristianizácie pôvodných obyvateľov Ameriky a súčasne na svoju dobu pomerne progresívne myslenie, čo sa týka chápania vzájomných vzťahov kultúr, nemožnosti preniesť „európske“ náboženstvo vychádzajúce z „východnej“ skúsenosti na západ so skúsenosťou pôvodných obyvateľov. Autorka za nich v knihe bojuje, obhajuje ich, pokúša sa im pochopiť a vykresľuje tak dvojicu kňazov, ktorí majú k svojim veriacim veľmi láskavý a najmä chápavý vzťah. Túto rovinu považujem za veľmi dôležitú a zaujímavú. Ďalšími kvalitami sú okrem nádherných a poetických opisov, ktoré patria prírode – narozdiel od prozaického rozprávania o ľuďoch, práve portréty dvoch skutočne žijúcich kňazov a samotná kompozícia diela. Román totiž nemá jednotný dej, preto tá spomínaná nuda; je tvorený drobnými príbehmi z ich životov, ktoré sa vždy zamerajú na zaujímavú udalosť z ich života, a tak je niekedy medzi kapitolami skok aj o desať rokov. Psychológiu však dostávajú až v závere, kedy sa rozprávač sústreďuje na arcibiskupa Latoura (tichý, filozofujúci, intelektuálny), ktorý sa však sústreďuje na padreho Vaillanta (pozemský, pôžitkár, miluje ľudí), pri čom najdojímavejším je na knihe práve ich vzťah a postup tohto vzťahu. Väčšinu času však obaja predstavujú typizované charaktery, ktoré sa veľmi nerozvíjajú, iba lepšie spoznávajú svoje okolie a získavajú skúsenosti. Román tak rozvíja témy sociálno-politické skrz postavy a pasáže s p.o. Ameriky, rovnako tak je tu témou izolácia, vzdialenosť od civilizácie, život na púšti, opustenie komfortu, snaha niečo vybudovať, ale aj strata a spracovávanie straty či rešpekt pre jednoduchosť. Knihu tak odporúčam, no s varovaním, že čitatelia zameraní na dej sa môžu veľmi sklamať.... celý text
Koralina
2007,
Neil Gaiman
Nie dlhá, ani krátka, rozprávková kniha pohybujúca sa na rozhraní hororu a rozprávky, respektíve sa jedná o horor, po ktorom sa ešte dá zaspať bez problémov aj pre dieťa od určitého veku, samozrejme. Pred čítaním som videl aj film, ale už je to dávno – avšak okamžite som si začal všímať viacero rozdielov. Kľúčovým rozdielom však pre mňa bol zámer. Knižná predloha sa akoby viac sústreďuje na obsah, metaforu a myšlienku, kdežto film sa z knižky pokúša vyťažiť maximum pre napätie, dej a vizuál, čo je však absolútne logické. Ide len o to, že tu mi to prišlo veľmi viditeľné, avšak musím si to ešte overiť. Postava Huga zmizla a Koralína tak dostáva viac priestoru: jej myšlienky a jej detskejší svet pripomína skutočné detstvo. A aj v štruktúre som mal pocit, že kniha je menej klišé a súčasne akoby neusporiadaná. Základom príbehu je tak gotické prostredie zvláštneho izolovaného domu so zvláštnou históriou a so zvláštnymi obyvateľmi. Protagonistkou je malé dievčatko s menom Koralína, ktorá sa v novom príbytku postupne začne nudiť. Vonku prší, a tak nemôže skúmať okolie. Jej matka ju nepočúva a nerozumie jej, otec pripravuje zvláštne recepty a neustále pracuje na počítači. Susedia sú starší ľudia, navyše dosť zvláštni a pre Koralínu nezrozumiteľní. Takže akonáhle sa Koralína ocitne v alternatívnej verzii jej rodiny a ich domu, veľmi sa jej to zapáči, pretože v tomto svet varí mama a varí to, čo jej chutí a otec je ochotný okamžite opustiť počítač. Akonáhle sa idylka zvrhne na desivý boj o život a o život jej rodičov, prichádza uvedomenie si, že jej rodičia možno sú tak trochu ignoranti, ale aspoň ju majú radi a nechcú ju zjesť. Čo sa ráta. Veľmi som oceňoval postavu kocúra, kde bolo cítiť, že autor naozaj pozná mačky, rovnako tak prazvláštnych obyvateľov domu a celkový humor, čo sa ale týka príbehu, nebol pre mňa veľmi zaujímavý a lákavý. Knihu som počúval vo forme audioknihy, čo bol opäť zážitok sám o sebe.... celý text
Vidiecky život
2018,
Louise Glück
Po zbierke The Wild Iris som sa dostal k tomuto slovenskému prekladu autorkinej neskoršej zbierky, ktorá je opäť zviazaná jednotnou koncepciou. Tá sa ukazuje ako v naratíve, tak v tematických okruhoch, kedy je celá zbierka absolútne koncentrovaná. Autorka sa tentokrát sústredila na tému starnutia, staroby, veku a smrteľnosti, pričom sa pravidelne opakuje pohľad staršej osoby na mladých ľudí, ktorí zažívajú prvé lásky a prvé intímne dotyky. Práve skrz vzťahy a sexualitu poukazuje na rozdiely nielen vo vnútri jedného človeka, ale taktiež na to, ako sa počas života mení partnerský vzťah, ako sa premieňa manželstvo, ako chladne a hľadá príčiny tohto chladnutia a týchto zmien. Nachádza ich v neustálej nutnosti na vidieku ťažko pracovať, kde je zdrojom vzďaľovania sa málo času a častá únava. Rovnako tak je zbierka plná nostalgie a sentimentu: ako hovorí už názov, autorka píše o živote na vidieku, ktorý je opisovaný skrz viacero perspektív – niektoré básne život na vidieku oslavujú a romantizujú, iné ho stoicky akceptujú. A motív mladosti je tu spájaný práve so životom na dedine, kedy si rozprávačka spomína na vlastné detstvo, na mladosť a minimálne v jednej z básní sa po čase na dedinu vracia, avšak väčšina tých, ktorých poznala, je už buď mŕtva alebo preč. Zbierka celkovo predstavuje básne, ktoré pripomínajú skôr veľmi krátke a poetické poviedky než poéziu. Často obsahujú nielen dej a postavy, ale aj situácie a vzťahy. Vo výsledku tak dostáva rozprávanie ako také veľa priestoru, takže je zbierka zrozumiteľnejšia (oproti The Wild Iris) aj pre tých, ktorých poézia, povedzme, až tak nezaujíma, čo však neznamená, že by si filozofickejšie a meditatívnejšie ukážky nenašli svoje miesto; sú však rafinovane ukryté v množstve krátkych, krásne vyplnených momentov. Príroda a ročné obdobia, cykly a neustále premeny okolitého sveta sú s ľudskými protagonistami rovnocennými súčasťami básní. Čo je však zvláštne (iba bonus), je to, že som mal občas dojem (a môžem sa mýliť), že si básne navzájom geograficky protirečili, respekíve sa autorka počas života nachádzala v rôznych dedinách a lokáciách; keďže v jednej básni susedka sníva o mori a v inej je more blízko dediny; jedna hovorí o vysokých horách, druhá o nekonečných poliach, a podobne. Vo výsledku sa jedná o hodnotnú knihu, aj keď som nebol celkom cieľovkou, keďže sentimentu a prostoty (avšak plnej rozumu a triezvosti) tam bolo o niečo viac, než dokážem oceniť. Ale niektoré pasáže či celé básne si ma získali, či už pre nádhernú prírodu alebo pre poznanie a skúsenosť staršieho človeka, rozumnejšieho a možno rozhľadenejšieho, než som ja.... celý text
Prídem hneď a iné básne
2018,
Barbara Korun
Jedná sa o prierez tvorbou súčasnej slovinskej poetky, pri čom je táto kolekcia rozdelená skôr podľa témy než chronológie, a tak niektoré z cyklov pôsobia, ako by ich napísala celkom iná autorka. Kniha je to veľmi intenzívna, jednak pre rozsah štýlov a emócií, no aj pre silu a expresívnosť básní a subjektívne aj pre viaceré paralely s mojou vlastnou tvorbou, ktoré ma – so všetkou skromnosťou – prekvapili. Najviac som asi ocenil prvú tretinu básní, ktoré boli tvorené najmä ľúbostnou až erotickou lyrikou, ktorá bola plná obraznosti, metafor, subjektívnej mytológie, kedy boli jednotlivé obrazy sýte, expresívne, odvážne, imaginatívne, a popri tom tam nebolo ani slovo naviac. Všetko do seba krásne zapadalo. Niečo veľmi úprimné sa dostávalo von skrz moderný symbolizmus. Pudy, sexualita až nadreálne zážitky sú podávané s absolútnou úprimnosťou – až s krutosťou, kedy mi autorka pripomenula niečo ako „ezoterickú verziu coolness drámy“. Inak to neviem pomenovať. Nasledovali tzv. Nedokončené zátišia, ktoré boli taktiež zaujímavé, impresívnejšie a potom tzv. Monológy, ktoré pre mňa predstavovali asi najväčšie prekvapenie, keďže obsahovali aj humor, veľmi groteskný a temný. Autorka v nich vystupuje zo seba ako zo subjektu a oblieka si rôzne identity, ktoré patria reálnym historickým, mýtickým či fiktívnym postavám z rôznych dôb a z rôznych situácií. Na jednu stranu v nich kritizuje spoločnosť, na druhú stranu odhaľuje niečo výnimočné či spoločné spomedzi ľudských osudov. Táto časť nebola celkom pre mňa, ale hodnotím ju ako veľmi zaujímavú skúsenosť, za ktorú som vďačný. A potom je tu záverečný cyklus Antigony, ktorý opäť vkladá básne do úst a duší postáv, avšak tentokrát sú nimi postavy z Kráľa Oidipa, vrátane Chóru, takže autorka stavia na známom príbehu, aby však opäť vyrozprávala niečo z vlastných pohľadov, skúseností, pocitov, respektíve táto časť obsahovala a s lyrickým spájala to politické, sociálne. Dramatickosť predlohy, tragickosť a pátos ju tak naplno oslobodzujú a súčasne zväzujú do súrodého konceptu.... celý text
Milovaná
1996,
Toni Morrison
Zásadné dielo americkej literatúry napísala autorka, ktorá bola za svoju tvorbu ocenená nielen Nobelovou cenou. Stala sa dôležitým hlasom čiernej komunity na konci dvadsiateho storočia – vďaka svojej autorskej odvahe, kvalite a komplexnosti. Dôležité je spomenúť aj autorkinu editorskú minulosť. Román Beloved čerpá zo skutočných udalostí a z rozsiahleho researchu – dej je totiž zasadený do prostredia USA v čase pred a po zrušení otroctva. Research však nezabránil autorkinej fantázii naplno sa prejaviť. Tá sa inšpirovala románom Sto rokov samoty, a tak je kniha prepletená magickým realizmom s hororovými prvkami. Nadprirodzeno však ako obvykle pri magickom realizme hrá rolu metafory. Témou je tak nesmrteľnosť minulosti, prítomnosť histórie a traumy, ktorá patrí aj potomkom traumatizovaných, v diele sa však objavuje celé spektrum silných emócií: láska materinská, partnerská, detská k rodičom. Nádej, spiritualita, zúfalstvo a proces dospievania. Ďalšími témami je vyrovnávanie sa s traumou, kedy každá z postáv predstavuje odlišný spôsob narábania s bolestivou históriou. Sethe je matkou, ktorá svoje deti miluje natoľko, že nechce, aby si museli zažiť v otroctve to, čo aj ona, a tak, keď ju po úteku z farmy nájde jej vlastník, rozhodne sa svoje deti zabiť. Podarí sa jej pílou podrezať svoje druhé najmladšie dieťa, zvyšok už nestihne. Autorka tvrdí, že jediný, kto by ju v tejto situácii mohol rozsúdiť – či je to zločin alebo láska – je zavraždené dieťa; a tak, keď sa Sethe vráti do domu, kde vychováva zvyšok detí, začne tam strašiť duch rozhnevaného bábätka. Časom však do domu dorazí Paul D, vykoná exorcizmus, no duch sa vráti vo fyzickej podobe mladej slečny. Je to duch? Je to skutočný človek? Kniha priebežne odkrýva pravdu a komplikovanú minulosť jednotlivých postáv, kedy sa tragédia strieda s krátkymi okamihmi silných ľudských citov. Kniha ma dostala. Dá sa povedať, že v bode prvého prečítania si mám pocit, že sa stala jednou z mojich najobľúbenejších kníh práve pre jej silu a veľkú hodnotu. Nielen ako svedectvo konkrétneho úseku histórie, ale rovnako tak niečoho univerzálnejšieho a ľudského.... celý text
2666
2012,
Roberto Bolaño
Posledné a najrozsiahlejšie dielo pôvodom čilského básnika a prozaika bolo dopísané tesne pred jeho smrťou. Jedná sa o päť kníh, ktoré mali byť vydané samostatne, ako si to sám autor prial, avšak dodnes je román vydávaný ako jedna, takmer tisícstranová kniha. 2666 je moderné dielo: kultový román natoľko rozsiahly a súčasne polytematický a výnimočne napísaný, že si žiada niečo viac než len krátke zhrnutie. Samozrejme, je možné, že tento román nezaujme každého či kdekoho odradí pre svoju dĺžku, prípadne sa v procese môže človeku zdať, že je autor príliš „ukecaný“, avšak verím, že prečítať si ho môže byť silným zážitkom. Kniha je zložená z piatich samostatných príbehov s nespoľahlivým rozprávačom, ktoré si čitateľ musí tak trochu poskladať dokopy sám. Sem-tam sa objaví niekoľkostranová veta vyslovená jedným dychom, inokedy sa v príbehu uprostred príbehu objaví ďalší drobný príbeh, tempo však neklesá. Celkovo dielo obsahuje veľa čierneho, sarkastického humoru a mieša reálne osoby a udalosti s fiktívnymi. Čo je pre autora typické, príbeh rozpráva veľmi chladný a nezaujatý rozprávač, ktorý dianie líči bez akýchkoľvek emócií (napríklad zločiny) a k vnútorným svetom postáv pristupuje až s vedeckým odstupom. Naopak, miestami sa rozprávanie obráti na „hlboko poetické“, kedy je nebo prirovnávané k Baudelairovým oblakom alebo tu vznikajú veľmi poetické prirovnania, či naopak homofóbne úsudky a veľmi špecifické názory, ktoré však splývajú s myšlienkami a úvahami postáv, akoby vlastne príbeh rozprávali ony, ale pokúšali sa byť objektívne – čo som postrehol už pri čítaní Vzdálené hvězdy, kedy som mal dojem, že autor čitateľom manipuluje, potom mu o tom povie, len aby ho na ďalšej strane opäť zmanipuloval. Práve premenlivým autorským štýlom je dielo tak výnimočné: každá časť akoby bola tak trochu napísaná niekým iným. Okrem toho často vznikajú odbočky k napohľad nepodstatným detailom, pri ktorých sa rozprávač tvári, akoby to bolo čosi kľúčové; a tak zanecháva čitateľom množstvo hádaniek a komplikovaných metafor na rozlúštenie. Verím, že sa tam nenachádzajú len tak náhodou. Dielo sa zaoberá – medziriadkovo a inokedy veľmi priamo – vzťahom medzi svetom a umením, medzi umelcami a kritikmi, medzi obdivovateľmi s obsesiou a obsesívne obdivovanými, medzi profesionálmi a amatérmi, medzi umeleckými priateľmi režimu a jeho umeleckými odporcami, medzi akademikmi a reálnymi ľuďmi, a koniec koncov aj medzi krutosťou, barbarstvom a literatúrou ako takou. Román je veľmi „čtivý“ – aj napriek dĺžke dokáže vtiahnuť a pohltiť človeka. Samotná Patti Smith tvrdí, že túto knihu prečítala niekoľkokrát a že patrí medzi jej najobľúbenejšie. A ako ju človek číta, sleduje dej, myšlienky, štylistickú zručnosť a intelektuálny nadhľad autora, je ťažké sa čudovať. Samozrejme, dielo a jeho témy nemusia zaujímať každého – sú veľmi špecifické a aj dej je spočiatku zľahka odtrhnutý od života ľudí, ktorí sa literatúrou či umením nezaoberajú. A tak sa, podľa mňa, cieľovou skupinou pre prvú časť stáva práve umelecký svet; kto by sa však zaujímal o masových vrahov a vraždy, o smutnú a desivú realitu niektorých regiónov tohto sveta v podobe femicíd, dielo sa k týmto témam dostáva bližšie až v tretej a štvrtej časti. Tempo neustále narastá a každou „knihou“ sa dostávame k epicentru diania bližšie a bližšie. Nasledujúci citát pochádza, mám dojem, z Chilského nokturna, čo román tohto autora, avšak v tejto pasáži podľa môjho názoru definuje akýsi svoj základný koncept a tému, kde je naznačený vzťah medzi literatúrou a krutosťou. „Aktivní čtenář ... mohl okamžitě poznat, že je to jen nastrčený panák, poskok nějakého plukovníka rozvědky nebo možná nějakého generála s intelektuálními ambicemi, což by v Chile ostatně nebylo nic zvláštního, zvláštní by byl spíše opak, v Chile se vojáci chovají jako spisovatelé a spisovatelé, aby se vyrovnali, se zase chovají jako vojáci a politici (všech směrú) se chovají jako spisovatelé a jako vojáci a diplomaté sa chovají jako kreténi a cherubíni a lékaři a advokáti se chovají jako zloději a tak by se dalo pokračovat až po znechucení, daleko za malomyslnost.“... celý text
Nepřibližuj se ke mně, poezie
2017,
Alda Merini
Talianska poetka píšuca naprieč druhou polovicou 20. storočia mi bola prakticky neznáma, dokým som zhodou okolností nenašiel túto knižku na pražskom Hlavním nádraží. Pár strán som si len tak zbežne prečítal a výber básní ma okamžite zaujal. A tu prichádza hneď jedna veľká kvalita tejto kolekcie: každá zaradená báseň je totiž dostatočne funkčná, kvalitná a emočne silná sama o sebe, aby dokázala reprezentovať zvyšok knihy. Naozaj, priebežne, ako som čítal báseň za básňou, pričom väčšina z nich je skutočne krátka a stačí jej po jednej strane, nedokázal som si vybrať jednu obľúbenú a reprezentatívnu, pretože ma každá z nich znovu a znovu dokázala prekvapiť a zaujať. Keby som chcel tvorbu tejto autorky generalizovať, jej okruhy tém sú tri, pričom sa z času na čas prelínajú. Jednou rovinou je jej vzťah k Bohu a pobožné hľadanie duševnej čistoty, rovinou druhou je voči prvej kontrastná vášeň, sexuálna túžba a hlad po telesnom naplnení. Treťou je zas bolesť, smútok, neuveriteľná samota až pocit vydedenosti zo spoločnosti, kde okrem iného figuruje aj množstvo pobytov v psychiatrických liečebňach, o ktorých takisto píše. Nech je však daná báseň o čomkoľvek, vždy je nabitá ľudskosťou, úprimnosťou, priamosťou a hlavne silnými emóciami. Ani bolesť či opis depresívnych epizód tak nevyznieva, ako keby sa v smútku utápala, ale akoby naozaj hľadal východisko a popri tom nám v intenzívnych modlitbách prezrádzala, aké to tam je. Nejedná sa teda o nejak myšlienkovo „racionálnu“ tvorbu, o angažovaný pohľad, o svedectvo generačné či národné, naopak autorka je veľmi silnou individualitou a jej slová majú špecifickú energiu. Čo je výrazným pozitívom jej tvorby, je okrem iného priamosť a zrozumiteľnosť jej textov, kedy nepíše len pre literátov, ale naozaj pre ľudí, pre každého, kto je ochotný počúvať. Servítku si pred ústa neberie, rovnako tak nehľadá komplikované umelecké prostriedky, čím však netvrdím, že by jej obrazy boli neoriginálne či nehodnotné. Naopak, podľa mňa našla autorka nádherný stred kdesi uprostred a som si istý, že sa k tejto kolekcii budem opakovane vracať celý život.... celý text
Bhagavadgíta
2000,
neznámý - neuveden
Knihu som zatiaľ čítal raz: prvý krát. A som si plne vedomý toho, že bude nutné si ju prečítať znovu – nie kvôli komplikovanosti (ale áno, aj kvôli nej) a nie kvôli nejasnosti, ako skôr kvôli istej abstraktnosti a kvôli tomu, že pri jej čítaní si podľa mňa človek naozaj porovnáva vlastné životné skúsenosti s tým, čo kniha myšlienkovo ponúka. Rovnako tak som si pri nej stihol vytvoriť vlastný, absolútne nesprávny výklad, ktorý som si spojil s vlastnými úvahami nad zmyslom života a hľadaní absolútneho vnútorného pokoja, takže si to budem musieť overiť či prečítať v inom životnom období. Celkovo sa jedná o indický/hinduistický návod na správny život, ako dosiahnuť osvietenie, ako skoncovať s neustálou bolesťou smrti a znovuzrodenia skrz meditáciu a pochopenie čohosi, čo nás presahuje, skrz pochopenie akejsi Božej jednoty (zjednodušujem pre stručnosť). Čo je však zaujímavé a podľa mňa stále trochu problematické, je pozadie príbehu, pretože sa nejedná len tak o tézu (hoc to občas k dlhým pasážam téz uniká), ale o dialóg medzi Krishnom (ľudským zrodením Boha) a Arjunom, ktorý má viesť armádu do boja a ktorý spochybňuje morálnosť vojny, keďže bude musieť veľa ľudí umrieť a on to nechce mať na svedomí. Začína sa tak dlhá lekcia vzťahov medzi aktivitou, pasivitou, ilúziou reality a dôležitosťou čohosi nesmrteľného v nás, vďaka čomu Krishna nielen presvedčí Arjunu, aby bojovať šiel a neostal pasívny, ale taktiež mu vysvetlí všetko, čo je potrebné poznať, aby sa človek naučil zbaviť reťazí reality, materializmu, povrchnosti a falošnej viery. Čo ma však mimo nádherne poetického jazyka zaujalo, boli 2 protichodné myšlienky: prvou bola náboženská tolerancia, kedy je dôležitejšie než byť súčasťou cirkvi spirituálne hľadať, je dôležitá viera a nie božstvo, keď všetci bohovia sveta sú len inou formou Brahmana, čiže presný opak toho, čo som spoznal pri Kresťanstve. A súčasne bolo niekoľkokrát v diele zdôraznené opovrhovanie hlupákmi a lenivcami, ktoré bolo naozaj trochu agresívne. Mimo to si myslím, že pokiaľ je človek ochotný nachvíľu s obsahom knihy nebojovať, ale pripustiť jej realitu a zamyslieť sa nad týmto videním sveta, je schopný si niečo odniesť aj do svojho života. Kniha je krásna, nádherne napísaná, provokujúca myslenie a súčasne dávajúca pocit nádeje a pokoja.... celý text
