booklovertina
přečtené 208
Sirény
2023,
Orsolya Karafiáth
Sú knihy, o ktorých sa píše vďačne, s akousi nenápadnou, možno trochu prekvapivou ľahkosťou, no sú aj také, ku ktorým sa chcene-nechcene zdráhame čosi povedať. Spočiatku vábia nevinným, zdanlivo nežným zovňajškom, lákajú hrejivým slovom..., no chuť, ktorá po ich prečítaní zostane, je predsa len poznačená trpkosťou. Prešpikovaná melodrámou, nešťastím i permanentnou bolesťou, okorenená sklamaním, nepokojom i nekonečným smútkom. Presne takou sú aj Sirény maďarskej spisovateľky Orsolye Karafiáth. Sirény aneb vábivý démon tisícich tvárí, zhluk tráum ukrytách za úsmev, smiech a permanentnú párty. Bestiár alkoholikov či zbierka traumatických "rozprávok" - deštruktívna, bezcitná, ľahostajná, komplikovaná miestami zahanbujúcim, miestami ťažkopádnym i agresívnym spôsobom. Orsolya Karafiáth napísala nezvyčajný román o rodinách, či skôr ženách, poznačených úmorným životom, zničených nezáujmom i krutým zaobchádzaním ich najbližších, ženách nesúcich, a z generácie na generáciu si predávajúcich neľahký kríž, traumu schovávajúcu sa za tekutý problém menom alkohol. Stará mama, matka i dcéra. Generačná trauma a s ňou spojené odcudenie i zvnútornené nešťastie. Nešťastie, s ktorým nebojujú, naopak sa mu poddávajú, chcene-nechcene ho prijímajú za svoje. Znovu a znovu padajú, prehrávajú, topia sa v nekonečnom kolobehu zrád, prehreškov a rozpadnutých vzťahov, ubližujú okoliu i samým sebe... Dysfunkčné rodiny a závislosť, traumou poznačené dospievanie i detstvo. Trosky s maskou človeka. Uf! Vydavateľstvo Brak veru vie, ako si tie ťaživé knihy vyberať.... celý text
Sklenená záhrada
2023,
Tatiana Țîbuleac
Sklenená záhrada - poeticko-melancholická depresívnosť podľa môjho gusta, aneb ako i v stiesnenom prostredí nemalebného panelákového dvora vykresliť priam celý vesmír, ten neľahký, traumou, zmätkom či nepochopením preplnený svet. Nestabilná doba a prazvláštni susedia, neprajné okolie a peniazmi či jazykovou korektnosťou posadnutá pestúnka, neistotou a osamelosťou prepletené vykorisťovanie. Smútok, hľadanie zmyslu či akási neodmysliteľná krehkosť bytia a uprostred toho všetkého Lastočka. Nesmelé dievčatko, po láske túžiaca sirota... Túžiaca, hľadajúca, snažiaca sa pochopiť, nájsť si miesto v tom neľahkom, krutom svete. Plná nemých túžob, ohlušujúcich prosieb či nevyslovených otázok sa borí s vlastnou identitou aj s mätúcim okolím a skrz traumatické dospievanie poznačené nie len osobnou tragédiou, ale i búrlivými spoločensko-politickým pozadím, spoznáva podstatu tej chaotickej existencie menom život. Citlivá, no predsa svojsky temná Sklenená záhrada skrz drobné úlomky či tu a tam roztrúsené črepy, striedavo zachytáva neľahké detstvo i neľahkú dospelosť, no zároveň je aj čímsi viac, ako len farbistým obrazom či naštrbeným zrkadlom života osamelého dievčaťa. Tatiana Țîbuleac sa v románe zručne pohráva s problematikou intímnou i tou spoločenskou, vykresľuje morálny úpadok a šmahom ruky rúca vzdušné zámky, borí ilúzie. Kruté a predsa krásne čítanie.... celý text
Elektra
2023,
Jennifer Saint
Oddychové, oku lahodiace príbehy hravo i nemilosrdne prebúdzajúce nenásytnú, no predsa podmanivú atmosféru divokej gréckej mytológie, sú na útlmom a lenivosťou prešpikované letné dni ako stvorené. Na jednej strane zákerné intrigy, pozemské i nebeské mocenské hrátky a búrlivé, všakovakými vrtochmi sprevádzané emócie, na druhej strane pútavé, vábivým hláskom prehovárajúce príbehy, od ktorých sa nemožno odtrhnúť. Odhliadnuc od jednej mimoriadne otravnej nemenovanej postavy, po ktorej je, len tak mimochodom, pomenovaná celá kniha, je presne takým príjemne oddychovým lákadlom aj Saintovej Elektra. Príbeh na jednej strane známy, možno i trochu ohraný, no predsa výrečný, mámiaci (ne)prekvapivým ženským aspektom. Nežným i pokorným, oddaným, nezlomným, no kde-tu i zlomyseľným. Klytaimnéstra, Kassandra, Elektra, napätá, vojnou sa zmietajúca doba a neústupčivý hlas ženy z "hlbín" sa derúci na povrch. Túžiaci po mieri, pomste i po uznaní, po šťastí detí i po kúsku pozornosti či aspoň nie po prehliadaní. Podobne ako v Ariadne, aj v Elektre Jennifer Saintová prenechala priestor pútavým rozprávačkám, ženám snažiacim sa do sveta vykričať svoju starosť, smútok, zápal i bôľ, čím neslávne známemu konfliktu (Trójska vojna) prepožičala síce nepotrebný, no predsa vábivý novátorský punc, musím však uznať, že som pri čítaní nie vždy ujúkala úprimnou radosťou. Kým s hrdou, nepoddajnou Klytaimnéstrou a nenápadnou, občas roztržitou Kassandrou sa autorka náležite vyhrala a dodala im potrebný šmrnc, za Elektru by si bez pardonu zaslúžila lopatou... Nuž, človek nemôže mať všetko, občas sa musí zmieriť aj s ufňukanými, zaslepenosťou poznačenými indivíduami, dojem z čítania by to však pokaziť nemalo (aj keď, nuž, mne ho trochu pokazilo). Aj napriek Elektre je však Elektra príjemnou oddychovkou.... celý text
Niekto sa so smrťou či stratou blízkeho človeka vyrovnáva "hromadením", akýmsi upnutím sa na fyzické či duchovné pozostatky, ktoré po sebe zosnulý zanechal, iní sa chcú od minulosti radšej čo najrýchlejšie odstrihnúť. Vypratať nepotrebné, zabaliť prebytočné, predať, čo zostalo... Svojsky zabudnúť, no i naďalej s láskou spomínať. Smútkom, ľútosťou, stratou, frustráciou či hnevom poznačení súrodenci po smrti otca volia tú druhú, o čosi drastickejšiu možnosť. Z rodinného hniezda už dávno vyleteli, na správu letného sídla, ktorý bol v detstve ich oázou radosti a pokoja, im čas, žiaľ, nezostal. Ošarpané steny, vŕzgajúce pánty, zaseknuté okná či záhrada, na ktorú sa tak trochu zabudlo, stratili svoj niekdajší lesk a dom, ktorý bol raz stelesnením jedinečných zážitkov či tých najvrúcnejších okamihov, zostal na príťaž. Teda až do chvíle, kým si nemuseli spomenúť, do momentu, ktorý ich opätovne preniesol do detstva... Sú knihy, ktoré nám toho napriek obdivuhodnému rozsahu veľa nepovedia, no sú i také, ktorým na dojatie či zlomenie srdca bohato vystačí pár citlivo volených slov a grafický román Dom, emotívny príbeh o živote, smrti, rodinných putách, starnutí i dospievaní, je toho živým dôkazom. Nie je len akousi pamiatkou či holdom vzdávaným zosnulému otcovi, je aj akýmsi nevyhnutným emočným zrkadlom či možno neustále prítomným "neznámym" v životoch každého z nás. Krása (síce taká, čo zabolí, no predsa...).... celý text
Lovec čertov
2023,
Juraj Červenák
„Ženy milujú hry hádam ešte viac ako muži. A odvážim sa tvrdiť, že sú v nich aj omnoho šikovnejšie. My, príslušníci škaredšej polovice ľudstva, si často ani neuvedomujeme, že sme iba pešiakmi na ich šachovniciach.“ Aj keď sa detektívne príbehy väčšine z nás spájajú skôr pochmúrno-sivastým jesenným obdobím verne kopírujúcim ich ponurú, smrťou, tajomnom či strachom opradenú atmosféru, siahať po Červenákovi láka snáď v ktoromkoľvek ročnom období. Jeho rozprávačský um, svojské a predsa sympatické postavy či živé, vtipom i štipľavou britkosťou okorenené dialógy a autenticky pôsobiace dobové pozadie bez problémov vťahujú do deja, a nech už je zamračená jeseň, horúce leto či treskúca zima, dopiavajú náležitú dávku hrôzy i akéhosi temného vzrušenia. Inak to nie je ani v prípade Lovca čertov, zatiaľ poslednej knihy z Červenákovej historicko-detektívnej série Stein/Barbarič, sledujúcej tentokrát osamelé, no i tak rovnako dobrodružné, mŕtvolami či krvou poznačené potulky tak trochu záhadného seržanta Bohdana Jaroša. V spoločnosti jeho tichej, miestami až znepokojivo hĺbavej maličkosti nasávame zahovnenú atmosféru na prvý pohľad cnostnej, pod povrchom však predsa len prehnitej Trnavy a okolitých dedín či mestečiek, a ako to už v červenákovkách býva, tvárou v tvár istému nebezpečenstvu dúfame, že bez ujmy prežijeme a vzniknuté problémy úspešne vyriešime. Z grófskych dvorov cez nevestince až do Turkami vypálených dedín, z pohodlných obydlí na nebezpečné paluby otrokárskych lodí či do prekérneho zajatia. Červenák opäť raz rozohráva príbeh plný otázok i dobrodružstva a hoci priznávam, že mi aj tu, podobne ako v ostatných "sólovkách", trošičku chýbal cveng steinovsko-barbaričovsko-jarošovskej akčnosti a vzájomnej dynamiky, ten zdieľaný nádych hnevu, rozčarovania či ostrého, no predsa len dobre mieneného prekárania a podpichovania, čítanie som si vo veľkej miere užila. Nuž, Jaroš je Jaroš, napriek jeho povahe (alebo možno práve vďaka nej) ho nemožno nemilovať, no buďme úprimní naše trio má čosi do seba ... celý text
Búrlivé výšiny
2023,
Emily Brontë
Pamätáte ešte na scénu z Twilightu, v ktorej sa Bella bezstarostne vyhrieva na slnku, roztopašne pokyvkáva nohami a z dlhej chvíle číta Búrlivé výšiny, také ošúchané a rozpadnuté, ako len milované príbehy vedia byť, pričom energicky obracia stránku za stránkou, z času na čas frustrovane zafuní, preskočí vetu či skôr celú pasáž, respektíve pasáže, až napokon knihu znechutená zatvorí? Nuž..., verte či nie, presne to som ja! Ja som tá na kôpku nervov sa podobajúca Bella čoraz väčšmi sa mračiaca nad rozčítanou knihou, ja som to nadšené dievča v duchu postupne viac a viac frflajúce na Brontëovej chaotický, nepríjemnou šeďou popretkávaný svet. Na jej viac než nesympatické hlavné postavy, na ich sebestrednosť, egocentrickosť a kruté povahy, na jej bláznivé i keď predsa len odvážne rozhodnutie vrhnúť do centra epického romantického príbehu zrovna ich. "Ani bieda, ani pád, ani smrť, ani nijaké trápenie, zoslané bohom alebo diablom, neboli by nás mohli rozdeliť – a ty si to urobila, a dobrovoľne. Ja som ti nezlomil srdce – ty si si ho zlomila, a zlomiac ho, zlomila si moje." Emily Brontëová v románe, ktorý už vo svojej podstate ani nemôže byť otravnejší a predsa neustále vábi milióny, rozohrala veľkolepú hru lásky a nenávisti, hru hltiacu a pevne prepletajúcu dve susediace rodiny, hru, v ktorej nezáleží na dôsledkoch, len na jej búrlivo-deštruktívnej existencii. Kruťas a ignorantka, dve toxické duše túliace sa vo vzájomnej tragédii. Ach, neviem ani vyjadriť, ako veľmi ma Búrlivé výšiny frustrovali, akú neskutočnú chuť kričať som pri ich čítaní mala a už tobôž neviem spočítať, koľkokrát som od nich rozčarovaná vstala, len aby som prečítané mohla predýchať, no zároveň, aj keď možno celkom nepochopiteľne, musím priznať, že chápem, prečo ich mala Bella tak rada. Prečo ju fascinovali i prečo sa k nim neustále vracala. Mali v sebe čosi pútavé, čosi čo nedokážem opísať... MILUJEM tú knihu..., a zároveň ju totálne NEZNÁŠAM! Uf...... celý text
Premena a iné poviedky
2023,
Franz Kafka
S dielom nemeckého spisovateľa pútajúceho svojou viacvrstvovosťou, nejednoznačným posolstvom či svojskou dávkou nezabudnuteľného bizáru "čitateľskú obec" celkom určite zoznamovať netreba, veď akú-takú predstavu o jeho zvláštnej jedinečnosti všetci máme, jedna vec je však o istej rezignácii, o tom vnútornom zrútení sa Kafkových hlavných hrdinov vedieť, respektíve o nich nezaujato počúvať, celkom iná zas o nich bez obalov, bez akýchkoľvek prikrášlení či zábran, čítať. Pozorovať naštrbené vzťahy, vnímať to napätie, tú trpkú pachuť zúfalstva či neustále prítomnej bezmocnosti, prežívať búrlivý, za izolovanosť, cynizmus či skepsu ukrytý konflikt človeka... Stály, nemenný, tesnejšie a tesnejšie sa ovíjajúci okolo toho či onoho. Frustrácia zo sveta, rodiny či z besprostredného okolia i samého seba. Strádania a trápenia. Premena, Ortieľ, V trestaneckej kolónii či Umelec v hladovaní... Každý zo siedmich príbehov ukrytých v knihe Premena a iné poviedky z vyššie spomenutého svojským, priam surrealistickým, spôsobom čo-to ponúka - neľahký vzťah syna a otca, hľadanie sa či skôr zúfalý boj o vlastnú identitu, výsmech, žaloba či odpor voči spoločnosti... Ako to však už pri poviedkových zbierkach býva, niektoré príbehy zaujmú viac, iné menej, a, nuž, ani najnovšie vydanie Kafkových vybraných dielok nie je výnimkou - možno však prekvapí tým, ktorá z poviedok skončí vašou srdcovkou. Mňa teda prekvapila (poznámka nezaujatého čitateľa - Premena to veru nebola, V trestaneckej kolónii jej titul uchmatla s dlhočizným predstihom). Nuž Kafkove poviedky sú zaujímavým, mierne nevšedným čítaním, ktoré si nezíska každého, minimálne šancu sa mu však dať oplatí. Ktovie, možno práve vám učaruje ten nekonečný prúd bizarnej, no predsa významnej divnosti.... celý text
Letný dom, neskôr
2023,
Judith Hermann
Poviedková zbierka Judith Hermannovej Letný deň, neskôr mi na kôpke prečítancov ležala už nejaký ten piatok, no k napísaniu či uverejneniu pár slov, nebodaj riadkov, ktoré by ju verne vystihli, som sa akosi nevedela dokopať. Veď ako aj písať o knihe, ktorá si vás štýlovo získa, svojskou poetikou omotá okolo prsta, no inak, či už obsahovo alebo emočne, vás zanechá chladných? O knihe, ktorá je, podobne ako postavy jednotlivých poviedok, nevšedne-všedná, zakuklená v akomsi opare permanentného i keď potláčaného či skôr zvnútorneného smútku a občasného veselia, melancholická, no predsa stagnujúca, balansujúca na hrane letargie a bezmocnosti voči ranám jednoduchosti prostého života. Podobne ako v románe Domov, ktorý si ma bezpodmienečne získal pred pár rôčkami, aj v debutovej zbierke Hermannová píše o ľuďoch márnivých, chtivých, no predsa rezignovaných, vyprahnutých či ubitých životom, o ľuďoch s veľkými túžbami a snami, avšak bez potrebnej vášne či energie kamsi to dotiahnuť, o ľuďoch zdanlivo bezstarostných, no i tak "skrytých", utiekajúcich sa k pominuteľným radostiam či neistým, nestabilným vzťahom. V jednotlivých poviedkach autorka reflektuje existenciálne otázky i chybovosť či možno skôr omylnosť samotného ľudstva, jej príbehy sú skutočné a vo svojej rezignovanosti i svojsky živé, no predsa v nich akoby čosi chýbalo. Priestor? Atmosféra? Či vari troška odlišného citu, ktorý by sa ma dotkol, väčšmi ma oslovil? Nuž, zrejme zo všetkého troška. Letný dom, neskôr je príjemná, aj keď nie práve výrazná či zapamätateľná knižka (minimálne pre mňa), je čímsi čo neurazí, no zároveň ani priveľmi nenadchne.... celý text