booklovertina přečtené 208

Toľko života 2019, Louis De Bernières

Ázijský šampión: Všetko, čo potrebujete vedieť o súčasnom Taiwane 2022, Kristína Kironská

Keď sa v rozhovoroch či všakovakých textoch spomenie "Ázia", nejeden z nás si automaticky predstaví vyspelé Japonsko, rozľahlú Čínu, prípadne zaľudnenú Indiu, no len málokomu sa myšlienky stočia smerom k Taiwanu - k ostrovnej krajine pýšiacej sa jednou z najvyspelejších demokracií v Ázii či tešiacej sa prestížnemu prívlastku "technologický gigant", ku krajine, o ktorej aj napriek mnohým prednostiam len hŕstka z nás vie čosi viac, než len všeobecne známy fakt, že patrí k "ázijským tigrom". Hoci totiž Taiwan svetu mnohé ponúka, v povedomí širokej verejnosti ostáva pomerne neznámy. Nuž komplikované vzťahy s pevninskou Čínou (a od nich sa odvíjajúca neschopnosť, respektíve nemožnosť oficiálne sa začleniť do svetového diania) robia svoje. Diplomatické vzťahy sú nejasné, medzinárodná spolupráca stagnuje a aj na prvý pohľad nevinné uznanie taiwanskej nezávislosti môže spôsobiť nepríjemný rozkol. Práve na neľahké, ba do istej miery kontroverzné postavenie Taiwanu vo svete sa zameriava kniha Ázijský šampión, ktorá ostrov vykresľuje vo všetkých možných smeroch. Od histórie (neodmysliteľne spätej s problematickým historicko-politickým pozadím taiwansko-čínských vzťahov) sa presúva k postupnej demokratizácii ostrova i k technologickému rastu krajiny, rozoberá vplyv Taiwanu na medzinárodnú scénu a poukazuje na rôzne problémy, s ktorými sa pasuje ("paradox Taiwanu" a.k.a nie práve ideálna mzdová situácia aj napriek prosperujúcemu priemyselnému zázemiu, či ľudskoprávne problémy v podobe pretrvávajúceho trestu smrti a absencie azylového, respektíve utečeneckého zákona). Práve negatívnejšie stránky týkajúce sa Taiwanu - od problematických vzťahov s Čínou, ktorej je Taiwan stále oficiálnou súčasťou a ktorá sa už neraz postarala o odmietnutie začlenenia ostrova do rôznych medzinárodne uznávaných inštitúcií, cez fakt, že Taiwan je technologickým gigantom, no obyvatelia i tak dostávajú len minimálnu mzdu (čo sa ďalej odráža na množstve voľného času a tým pádom i na znižujúcom sa počte detí či zvyšovaní priemerného veku obyvateľstva) - boli tie, ktoré ma na knihe fascinovali najväčšmi, no nemôžem povedať, že zvyšok knihy nebol zaujímavý. Ázijský šampión ponúka mnoho a predsa nezahlcuje - nenásilne vzdeláva, rozširuje obzory o tom dobrom i zlom v rámci Taiwanu, no predovšetkým láka dozvedieť sa viac. Laikom zaujímajúcim sa o ázijské krajiny určite odporúčam - je to hutné, podnetné čítanie nie len o jednej krajine, ale i o stave či ovplyvniteľnosti sveta.... celý text

Stačí škrtnúť zápalkou 2018, Celeste Ng

Krv je len voda 2021, Jana Micenková

Limonov 2021, Emmanuel Carrère

Ponoriť sa do príbehov zo života významných osobností dejín, ktoré sú nám samotnou existenciou sympatické, môže byť nesmierne obohacujúce, no rovnako pútavé, hoci značne frustrujúcejšie, vedia byť aj príbehy tých kontroverznejších postáv – postáv ako Limonov, postáv, ktoré máte chvíľkami chuť ovaliť lopatou či nimi aspoň rozhorčene zatriasť. Eduard Veniaminovič Savenko. Spisovateľ, disident, burič, politik i občasný skrachovanec. Postavička pre mňa vcelku neznáma, no z hľadiska sovietskych (či ruských) dejín pomerne významná, hoci by to o ňom v mládežníckom období jeho života povedal len málokto. Z chudobného predmestia do Moskvy, z Moskvy do New Yorku či Paríža a späť na rodnú hrudu. Chvíľkami si užíval priazeň zbohatlíkov a s gustom sa zapájal do bojov či povstaní, inokedy hladoval či depkárčil zalezený v biednom príbytku. Práve búrlivosť, nepredvídateľnosť či revolučnosť jeho škandalózneho života prešpikovaného, sklamaniami, pádmi i (dlho nenaplnenou) túžbou preraziť, niečo dosiahnuť a získať obdiv či uznanie más, fascinovali Carrèrea natoľko, že sa ho rozhodol zvečniť, pričom však pozornosť neupriamoval len na Limonovov postupný vývoj a čoraz väčšmi sa vyhrocujúce profašistické, prostalinistické či antizápadniarske názory, ale priestor ponúkol aj samotnému obdobiu – socializmu. KGB, pracovné tábory či mocenské hrátky – Carrère nič nevynechal Limonov sa v mojich očiach rozhodne nezaradí medzi sympatických aktérov dejín (na to má na rováši až priveľa pochybných či problematických „kúskov“), no zaujímavosť, výdrž či závideniahodnú hnaciu silu jeho životu nemožno uprieť. Nahneval, no aspoň nenudil. Napriek Carrèrovej snahe miestami vykresľovať Limonovova ako sympaťáka, čo knihe trochu uberalo na kráse, vytvoril autor pútavý a vskutku obsažný životopis, výsledkom ktorého je zaujímavé čítanie... celý text

Naším nebom bol oceán 2018, Patrick Ness

Niektoré knihy si nás získajú od prvého slova, iným naopak chvíľku trvá, kým svoje čaro odhalia, no ak prekonáme počiatočné rozpaky a poriadne sa začítame, neraz sa dočkáme odmeny v podobe jedinečného príbehu. Román Našim nebom bol oceán od populárneho autora Patricka Nessa v mojom pomyselnom zozname prečítaných kníh spadá do druhej kategórie – neistý začiatok a s ním súvisiaci zmätok, postupné oboznamovanie sa okolnosťami, ohúrenie z dychberúcich (hoci zároveň poriadne krvavých) ilustrácií, pochopenie a následné nadšenie. Veľryba v hlavnej úlohe, hore, ktoré je vlastne dole, a naopak. Ness sa svojským spôsobom pohral s kultovým príbehom a dodal mu netradičný šmrnc – prostredníctvom Batšeby a jej loveckého dobrodružstva poukázal na plytvanie, nenásytnosť či nezmyselné vojny, ktoré vedieme v snahe dokázať si vlastnú nadradenosť, a pripomenul, aký deštruktívny dopad môže mať človek nie len na seba, ale i na svoje okolie. Ak vo vás prítomnosť zvieracích hrdinov vyvoláva predstavu milučkého príbehu, rovno si ju vyhoďte z hlavy. Kniha Našim nebol bol oceán taká rozhodne nie je, skôr naopak. Je drsná, no v svojej negatívnej podstate pravdivá. Dielu Sedem minút po polnoci, ktorým Ness dojal čitateľov po celom svete sa síce nevyrovná, no s ekologickým podtónom a myšlienkami na zamyslenie, ktoré sa ťahajú naprieč celým dejom, je stále hodná pozornosti.... celý text

Maliar z Moulin Rouge 1972, Pierre La Mure

Monet, Degas, Cézanne, Gauguin, van Gogh... – mená, ktoré dnes pozná celý svet, no ich príbehy, búrlivé či priam neradostné pozadie úspechu, ktorý s nadšením ospevujeme, nám neraz ostávajú skryté. Schovaní za plátnom tvorili majstrovské diela, písali históriu, no život sa s nimi nemaznal. Niektorí treli biedu, ďalší sa s prázdnymi žalúdkami a dušou plnou beznádeje utiekali k alkoholu, iní sa pasovali s démonmi mysle. Henri de Toulouse-Lautrec, ktorý sa „pýšil“ titulom grófa, k živoriacim umelcom rozhodne nepatril, no tvrdiť, že peniaze mu vydláždili cestu k šťastiu či radosti, žiaľ, nemožno. Neduhy tela ho aj napriek štedrému zázemiu vyčlenili na okraj spoločnosti, odopreli mu lásku žien a napriek početným priateľstvám ho odsúdili na život v obklopení vnútornej samoty. Od bezstarostného detstva na rodinnom panstve cez náhly, nečakaný „stret“ s nevyliečiteľnou chorobou, ktorá ovplyvnila (a do istej miery zničila) život nevinného chlapca, až po štúdium maliarstva a následné vymetanie barov, návštevy verejných domov či stret s pofidérnymi jedincami, ktorí inšpirovali Toulouse-Lautrecovu tvorbu... La Mure tú jedinečnú a prekvapivo plodnú cestu v obsiahlom, no najmä mimoriadne pútavom biografickom románe citlivo zachytil celú a vykreslil tak nie len obraz búrlivého, no prikrátkeho života, ale čitateľom zároveň dovolil nahliadnuť do zákulisia súdobej francúzskej spoločnosti. Osamelý, zlomený, no i napriek tomu gavalier, zmrzačený, no i napriek tomu jeden z najväčších umelcov všetkých čias. Výborná, výborná, výborná kniha.... celý text

Všetko trvá krátko 2021, Irvin D. Yalom

Poznali sa takmer celý život, vzájomne sa podporovali, usmerňovali, jeden druhého držali nad vodou a zrazu... sa mali rozlúčiť. On uznávaný psychiater a svetoznámy autor, ona výborná profesorka a popredná feministka, bojovníčka za rodové práva. Vyše šesťdesiat rokov spoločnej radosti i strastí, láskou a porozumením naplnených okamihov i občasných chmúrnejších dní sa zrazu malo skončiť. Na jednej strane ani jeden z nich nič neľutoval, spoločne strávený život i chvíle zaslúženej samoty si obaja pochvaľovali, veď si ich užili naplno, na druhej strane ich vedomie blížiacej sa smrti (a s ňou spojenej straty či opustenia) bolestivo zasiahlo. Tvárou v tvár novovzniknutej situácii sa však neuzavreli do seba, ale tak, ako i mnohokrát predtým, sa jej rozhodli čeliť spoločne. V emocionálnej spovedi Otázka smrti a života zachytili neľahkú realitu ich posledných spoločne strávených chvíľ – občas nádherných, naplnených smiechom a radosťou z času stráveného s rodinou či priateľmi, s ktorými zdieľali nezabudnuteľné zážitky, inokedy bolestných, pretkaných zúfalstvom a myšlienkami na vytúžený koniec. O svojich skúsenostiach so zdravotnými problémami, nevyliečiteľnou chorobou či s čoraz nástojčivejšou otázkou "čo bude potom", ktorá sa nad nimi vznášala ako prízrak, rozprávali celkom otvorene, bez zbytočnej strojenosti, čím ich spomínanie nadobudlo ešte intímnejší (no zároveň bolestnejší) rozmer. Vo svojej surovosti to bolo dojemné, v drsnosti prekrásne. Skutočná labutia pieseň dvoch prepletených duší ... celý text

Kto z nás 2021, Claudia Piñeiro

Aj vy máte občas pocit, že vždy, keď siahnete po najnovšej knihe z určitej edície, dostane sa vám do rúk text o čosi lepší, ako ten predošlý? Porucha na kraji galaxie ma zaujala, Byť mužom ma nadchla, Domov očaril. No Kto z nás – tá ma totálne pohltila. Argentínska autorka Claudia Pineiro sa v útlej, no i tak pútavej, zbierke poviedok Kto z nás zamerala na ľudský charakter, pričom poodhalila vrátka do neprebádaných zákutí mysle – na miesta, o ktorých neraz ani netušíme – a pohrala sa s myšlienkami, ktoré vedome či nevedome potláčame, stránime sa ich. Nevtieravo, no s istou ráznosťou, priblížila patálie bežných ľudí pokúšajúcich sa udržať na nohách aj napriek brvnám, ktoré im život hádzal do cesty, a prostredníctvom ich neraz prudkých, nepremyslených či inštinktívnych reakcií poukázala na skutočnosť, že nech sa s „ranami osudu“ snažíme vyrovnať ako najlepšie vieme, občas pokĺzneme, veď sme len ľudia. Pineiro sa nesnažila vytvoriť dokonalé vzory, ku ktorým by sme mohli vzhliadať, práve naopak – svojim postavám umožnila robiť chyby, ich morálnym pokleskom či nefunkčným vzťahom dala priestor rásť. Posvietila si na psychické problémy i deštrukčný dopad disfunkčných rodín, ktoré zobrazila tak autenticky, tak hodnoverne, až som si nemohla pomôcť a hltala som slovo za slovom. Jej hrdinovia neboli bezchybní, no boli ľudskí, reálni. Pri poviedkových knihách je už pravidlom, že niektoré texty nás zasiahnu viac, iné menej, no či už boli poviedky z knihy Kto z nás drsné, mierne desivé, alebo vtipné, opantali ma rovnako. Pri niektorých som súhlasne pokyvovala hlavou, z iných mi bolo ťažko, no mnohé ma (aj napriek dôležitým témam) pobavili. Až absurdne veľa z nich končilo vraždou (alebo k nej minimálne smerovalo), no čuduj sa svet, vôbec mi to neprekážalo – možno mám morbídny zmysel pre humor a možno som sa len dokázala stotožniť s myšlienkou, že každý z nás občas bojuje s vnútornými démonmi, ktoré vyplávajú na povrch, keď nás niekto vytočí – neviem, no Claudia Pineiro ma bavila.... celý text

Na východ od západu 2021, Wojciech Jagielski

V nekonečnom kolobehu, dusení stresom a ubíjaní požiadavkami doby sa ženieme za niečím (v podstate) nedosiahnuteľným – neschopní vymaniť sa zo začarovaného kruhu povinností márnime roky života a vymieňame zdravie za pominuteľné „radosti“ v podobe kariérneho rastu, úspechu či bohatstva. Niektorí sa prispôsobia, iní túžia uniknúť. Neblahé dôsledky kapitalizmu či snaha dostať sa spod vplyvu očakávaní však nie sú žiadnym novodobým trendom – už v 60. rokoch 20. storočia sa „deti kvetov“ prostredníctvom propagácie slobody, voľnej lásky či spontánnosti, pokúšali uniknúť tlaku spoločenských konvencií. Opúšťali domovy, pálili mosty, ktoré ich viazali s minulosťou, a putovaním na východ sa snažili objaviť pokoj, všeobecnú pravdu či dokonca samých seba.   Práve húfnou migráciou hipisákov do Indie sa pri písaní knihy Na východ od západu, knihy plnej paradoxov, inšpiroval Wojciech Jagielski, ktorý na pozadí príbehov prostých ľudí, na ceste hľadajúcich šťastie a „znovuzrodenie“, priblížil historické i spoločensko-politické pozadie regiónu.  Spomínanie Svámiho na putovanie a „zlaté časy hipisákov“ či mierne zahmlené rozprávanie Kamal Jagielski prelínal vlastnými zážitkami vojnového korešpondenta a úvahovými odbočkami, v ktorých poukazoval na kontrastnú túžbu obyvateľov Blízkeho východu po živote v západniarskom štýle. Hoci sa mi spočiatku striedanie pohľadov, s ktorými autor pracoval, zdalo mierne chaotické, postupne sa mi vzrušenie z ničím nepodmieneného putovania a ópiových (či hašišových) tripov zahryzlo pod kožu a musím uznať, že Jagielski predstavil lákavý obraz cesty do Indie, stret s duchovnom či snahu porozumieť vlastnému „ja“, pričom však poukázal i na vzniknutý paradox - snažili sa uniknúť, no čosi zo západu si predsa len priniesli so sebou; opustili moderné vymoženosti, no vlastných potomkov tak ukrátili o možnosť rozvíjať sa.  Zaujímavé čítanie, ktoré čitateľa donúti zamyslieť sa nad výhodami i nevýhodami súčasnej podoby konzumnej spoločnosti, i keď miestami mierne náročnejšieho na pozornosť.... celý text

Na východ od raja 1971, John Steinbeck

Nie je to tak dávno, čo som skladala nadšené ódy na Steinbeckovu knihu Neznámemu Bohu, no ak som pri nej hovorila o úžase, prekonaných očakávaniach či priam neskutočnom spôsobe, akým autor dokázal zachytiť dychberúce scenérie, nebolo to nič v porovnaní s románom Na východ od raja, ktorý (ako som mala možnosť presvedčiť sa) je za Steinbeckov magnum opus označovaný celkom oprávnene. Generačný román, rodinná sága, modernejšie prerozprávanie jedného z najznámejších biblických príbehov či možno z každého čosi – na tom, ako Na východ od raja označíme, až tak nezáleží, dôležitejšie je, že je to vskutku majstrovské dielo americkej literatúry. Príbehy Traskovcov a Hamiltonovcov totiž nie sú len príbehmi daných rodín, nie sú len kúskom popísaného papiera, ale sú príbehmi nás všetkých. Steinbeck sa so svojimi postavami nemaznal, z generácie na generáciu z nich doslova žmýkal dušu, obnažoval ich v celom ich hneve a bolesti, no čas od času im doprial aj závan príjemných chvíľ. Vychádzať s nimi nebolo vždy ľahké, no tvárou v tvár ich nedokonalostiam si uvedomíte jedno – Steinbeckove postavy sú až bolestivo ľudské. Balansovanie na hranici dobra a zla, putovanie po známych chodníčkoch i hľadanie si vlastnej cesty, nenávisť, zatracovanie aj odpúšťanie. Cnosť a hriech či možnosť voľby, ktorá nám bola daná. Steinbeck život v Salinaskom údolí ani zďaleka nevykreslil len čierno-bielo, práve naopak, dal nám možnosť uvedomiť si, že i dobrota v sebe ukrýva kúsok zla (a naopak), respektíve že svetlo bez tmy existovať nemôže. Možno sa pri prvom strete s románom zháčite, možno vás jeho hrúbka privedie na pochyby, no nenechajte sa odradiť, Na východ od raja za ten čas stojí. Výborné, výborné a ešte raz výborné.... celý text

Hrdinovia 2021, Stephen Fry

Grécke mýty sa už celé stáročia tešia nesmiernej obľube a ako to už s obľúbenými príbehmi býva, je jedno, koľkokrát ich vidíme, čítame či počujeme, stále nás vábia, lákajú a (prekvapivo) stále majú čo ponúknuť. Zrejme aj to je dôvod, prečo retellingy britského komika Stephena Frya nadchli nejedného čitateľa – starodávne (a najmä svetoznáme) príbehy prerozprávané jazykom 21. storočia? Áno, prosím. Nuž, Mýty si ma získali a s rovnakým nadšením, s akým som sa s nimi vlani lúčila, som sa tentokrát púšťala do ich nepriamo-priameho pokračovania. Kým Mýty čitateľov oboznámili s antickou verziou prapočiatku všetkého a priblížili nám radosti a strasti Titanov i Olympanov, Hrdinovia (ako už samotný názov napovedá) pozornosť upriamili na ich smrteľných potomkov. Herakles, Iason, Teseus, Oidipus... Silní či odvážni, múdri či prefíkaní – jednoducho vyvolení, no i tak neraz skúšaní osudom. Fry čitateľov spolu s hrdinami povodí po všetkých kútoch starovekého Grécka, dopraje im poriadnu dávku príšer, nekonečných (neraz nebezpečných) úloh a pomstychtivých bohov, no i čo-to z dôvtipu, krutosti, priateľstva či zrady. Podobne ako v Mýtoch, aj tu životné údely jednotlivých hrdinov tvorili samostatné celky – občas sa prelínali, občas sa do istej miery opakovali - no zatiaľ čo Mýty priam prekypovali Fryovým jedinečným humorom, ktorý známym príbehom prepožičiaval punc originality, pri Hrdinoch to, žiaľ, nevyšlo. Och nie, nechápte ma zle, snaha a pokusy o zrekapitulovanie tej vtipnej odľahčenosti boli, no kým v Mýtoch Fryov humor pôsobil prirodzene, v Hrdinoch sa nenútenosť akosi vytratila a tie kde-tu sa vyskytujúce vtipné hlášky v konečnom dôsledku vyznievali silene. To, čo Mýty vyzdvihlo, Hrdinov mierne potopilo – stále to bolo príjemné čítanie (hoci do istej miery repetetívne), stále som sa čo-to dozvedela (o existencii Bellerofonta som až donedávna absolútne netušila), no mám pocit, že kniha tak trochu zakopla o úspech staršieho súrodenca. Chcela sa mu vyrovnať, no ten ju zanechal kdesi v prachu ďaleko za sebou. Nebolo to zlé čítanie, malo však potenciál byť lepšie. Nevadí, niekto musí byť aj druhý ... celý text

Neznámému bohu 1999, John Steinbeck

S Johnom Steinbeckom som sa prvýkrát neoficiálne zoznámila na strednej škole, a to vďaka zanietenému básneniu mojej angličtinárky, ktorá ho absolútne zbožňovala. Jej nadšenie bolo nákazlivé a horlivosť, s akou opisovala jeho romány, neskutočne chytľavá. Nebudem klamať a rovno priznám, že z jej výkladov si nepamätám ani slovo, no čosi z jej zápalu vo mne (aj napriek všetkým tým rokom) ostalo – Steinbeck sa po celý čas „vznášal“ kdesi v pozadí mojej mysle a hoci reálny priestor medzi mojimi „prečítanými“ veľmi nedostával, nezabúdala som naňho. Stále tam kdesi bol, vyčkával, až sa napokon dočkal... ...A totálne ma ohúril. Už pri čítaní cestopisu Potulky s Charleym som pochopila to nadšenie, ktoré sa s ním spájalo, no majstrovstvo Steinbeckovho štýlu sa mi v plnom rozsahu odhalilo až s románom Neznámemu Bohu (a to vraj patrí k jeho slabším titulom). Tie opisy prírody, vykreslenie vnútorného sveta hlavného protagonistu či neskutočná atmosféra, ktorá z príbehu presakovala v takej miere, až som mala pocit, že som priamo tam, na pláňach Salinaského údolia a spolu s Jozefom a jeho bratmi zaháňam dobytok, slávim fiestu či netrpezlivo (ba až vyplašene) obchádzam z miesta na miesto, pokukujem na oblohu a vrúcne si želám, aby zapršalo. To bolo niečo úžasné. Steinbeck i na relatívne malom priestore vytvoril príbeh väčší ako život – na pozadí vcelku obyčajného života novousadlíkov prepojil kontroverznú otázku viery, jej rozličných podôb a spôsobu, akým diktuje naše činy, so vzťahom človeka k prírode, pričom svojmu rozprávaniu dodal poetický, miestami až biblický rozmer. Opieranie sa o barličku, o tú neviditeľnú entitu, na ktorú sa obraciame, keď všetko ostatné zlyhá, a hľadanie tej správnej cesty kdesi na rozhraní presvedčení, polemizovanie o živote, smrti či osude... Neznámemu Bohu priam prekypoval symbolizmom, alegóriami a akousi životnou múdrosťou, ktorá k človeku prichádza ruka v ruke so skúsenosťami. Miestami to nebolo ľahké čítanie, predsa len – symboliku nemožno vnímať povrchne – no i tak išlo o podmanivý, priam duši lahodiaci príbeh. Ak vie toto Steinbeck ponúknuť v knihe, ktorú napísal v podstate na začiatku svojej autorskej púte, neviem sa dočkať, čo objavím ďalej... celý text

Jaternice tiahnu na Paríž 2021, Clémentine Beauvais

Byť tlstou vo „svete manekýnok“ nie je vôbec jednoduché – prezývky, posmech, nízke sebavedomie... Nástrah je viac než dosť. Byť však tlstou a navyše škaredou... nuž, to už je úplne iné level utrpenia – možno si do vás občas niekto rypne, možno vám prischne nepekná prezývka a možno vás v škole jedného dňa „označkujú“ ako jaternicu... Nelichotivá nálepka, ktorá by rozplakala davy a zlomila srdce nejedného tínedžera, o Mireille to však neplatí. Tá si s urážkami už nejaký ten piatok tyká a z poníženia v podobe umiestnenia sa na rebríčku víťazov v nechutnej súťaži si nič nerobí – vtipnou hláškou a myknutím pleca sprostú narážku odbije a ďalej dumá nad nerozvážnosťou vlastnej matky – ako len, dopekla, mohla vliezť do postele s takou „ohavou“, akou je jej otec? Nuž, hrošiu kožu by Mireille mohol nejeden z nás závidieť a inak to nie je ani s ďalšími dvomi jaternicami, ktorých nechcený titul trápi o čosi viac. Aj to sa však napraví, stačí spoločný osud, pár neskorých nočných návštev a prekvapivé priateľstvo je na svete. Už len nasadnúť na bicykle, zbaliť pár maličkostí a vyraziť. Hurá na dobrodružstvá, hurá na Paríž! Kedysi som young adult príbehy hltala jeden za druhým, no dnes už si na ne nepotrpím – časom zovšedneli, stratili lesk, stali sa nezaujímavými, no o Jaterniciach to našťastie neplatí – im nálepka tuctovosti rozhodne neprischne. Clémentine Beauvais vytvorila niečo jedinečné – vtipné, no zároveň plné neľahkých tém. Dotkla sa šikany, fat shaming(u), telesných postihnutí i psychických problémov, no zároveň si posvietila aj na problematiku neúplných rodín, nevlastného rodičovstva či sily masmédií. Miestami bol príbeh síce trochu pritiahnutý za vlasy (rozumej nerealistický), ale čo na tom. Mal šmrnc. Mal pôvab. Mal... jaternice. Čo vám budeme hovoriť, bavila som sa (a veľmi). Vydavateľstvo Absynt svoju najnovšiu edíciu nemohlo odštartovať lepšie - teraz už len čakať, s čím nás prekvapí najbližšie.... celý text

Paní Dallowayová 2008, Virginia Woolf

Niektoré príbehy sú priamočiare a hneď nám prezradia prvé i posledné, iné naopak kľučkujú – skáču z miesta na miesto, robia obrátky, vracajú sa tam, kde začali. Zahmlievajú, kĺbia v sebe viaceré skutočnosti... A presne taká je aj Pani Dallowayová – ako cesta veľkomestom – putujete z miesta na miesto, pešky či autobusom sa presúvate sem a tam, pozorujete okolie, spoznávate ľudí. Občas sa pri niekom pristavíte, prehodíte slovko, navzájom sa podelíte o obavy, aj keď nie tak celkom, veď predsa nemôžete stratiť tvár... Zrazu pred vás na chodník dopadne nešťastník hľadajúci pokoj v náručí smrti, no vy ho len prekročíte a idete ďalej. Nasadíte si masku chladného nezáujmu, myšlienky rozutekané na všetky strany, len nepatrný šum v pozadí vášho trápenia. Či už sa mestom presúvate po svojich, na bicykli alebo len prstom po mape, román Pani Dallowayová je ako váš tieň – zavedie vás na všakovaké miesta, alebo skôr k všakovakým ľuďom. Manželka zbohatlíka, vojnou strápený veterán, dobrodruh-navrátilec, zatrpknutá šedá myška či milujúca manželka márne sa snažiaca uľaviť svojej polovičke v nepochopiteľnom trápení mysle... Niekoho sužujú banality v podobe absentujúcej pozvánky na obed, iní sa trápia s posttraumatickým stresom, vyrovnávajú sa s myšlienkami na samovraždu či opätovne jatria rany starej lásky. Pani Dallowayová nepatrí ku knihám, ktorých dominantou je dej (veď usúďte sami, že opis dňa smerujúceho k náhodnému večierku – k akejsi výstrednosti londýnskej smotánky – zrovna nesrší dynamikou), oveľa dôležitejší je v jej prípade prekrásny jazyk, prešpekulovaná hra so slovkami či bohato vykreslený vnútorný svet postáv, ich radosti, trápenia a bôle, ktoré postupne, kúsok po kúsku odhaľujeme, no v jej prípade to ani nevadí, Virginia Woolfová absenciu akcie viac než vynahradí. Je to love story? Tragický obraz nekonečného trápenia jedincov? Či možno kritika súdobej spoločnosti? Nuž, Pani Dallowayová si uchmatla z každého rožku trošku a hoci poetický štýl, ktorý zosobňuje, zrejme nesadne každému, za pozornosť rozhodne stojí.... celý text

Kolibřík 2021, Sandro Veronesi

Rukami mi tento rok prešla nejedna MM-ka, každá svojsky jedinečná, každá pútavá a obohacujúca, no ako sa hovorí, to najlepšie prichádza na koniec a Kolibrík je toho žiarivým dôkazom. Spoločenský román skrz-naskrz prešpikovaný úzkosťou? Áno, prosím. Nenaplnená láska, narušené vzťahy, naštrbené putá, k tomu psychické problémy, psychoanalýza, nekonečné pády či sklamania a veľa, veľa smrti v tých najrôznejších podobách... Oceňovaný autor Sandro Veronesi prostredníctvom Marca Carreru, očného lekára zdanlivo ustrnutého v priestore a čase, vykreslil tragédiu jednej rodiny v priebehu niekoľkých desaťročí, no hoci si Marco (i ďalší rodinný príslušníci) užili drámy a depresívnych chvíľok viac než dosť, Kolibrík ani zďaleka nie je len o tom zlom či drastickom. V príbehu sa tvárou v tvár fackám, ktoré protagonistom uštedril život, stretávame i s nemalou rezistenciou, odporom či vnútornou silou, spolu s Marcom padáme, no opäť vstávame, bojujeme. Do istej miery spoločenský, do istej miery psychologický, miestami až filozofický román však neočarí len pestrou paletou neľahkých tém, ktorých sa na svojich stránkach dotýka, ale ohúri i samotnou formou. Nelineárna štruktúra, skákanie v čase, prúd myšlienok či striedavé rozprávanie prekladané mailovou a listovou korešpondenciou, Veronesi svoju kreativitu na uzde rozhodne nedržal. Pohral sa s úsekmi i slovami, behal z miesta na miesto, no i tak nám prostredníctvom útržkov poskytol komplexný obraz neľahkého života. K záveru sa príbeh síce trochu zopsul, zakopol o polienko sentimentálnej patetickosti, no tých pár strán mu dokážem odpustiť – veď prižmúriť očko kvôli zvyšku románu, ktorý pokryl celú škálu tém, zosobnil toľko emócií a zachytil život v tých najkrajších i najhorších okamihoch, nie je vôbec problém. Nečakajte nijaký akciou preplnený dej – tú vám Kolibrík skutočne neponúkne – no ak túžite po troške drámy, existenčnej úzkosti či štipke filozofie zaobalenej do jedinečnej mozaikovitej štruktúry, potom je to román ako stvorený pre vás. Je drsný i dojímavý, kreatívny, miestami ironický. Slovom – úžasný.... celý text

Všetky tie maličkosti 2021, Claire Keegan

Odklady platieb, posedenia so zamestnancami či počúvnutie vlastného svedomia i napriek kritike či ostentatívnym pohľadom okolia, z ktorých priam kričí nesúhlas... V komunite zmietanej narastajúcim úbytkom pracovných miest a prehlbujúcou sa chudobou i malé gestá či skutky môžu znamenať veľa. Láskavá, hoci tichá gazdiná môže byť nádejou pre nešťastné dievča, ktoré sa v očiach rodiny dopustilo neslýchaného prešľapu, podarované polienko môže spríjemniť deň tým najchudobnejším... A správne rozhodnutie (nehľadiac na predpokladané nepríjemnosti) môže niekomu zachrániť život. Práve drobné ústupky, nepatrné maličkosti, v detstve uchránili Billa Furlonga pred biedou a živorením a vštepili mu hodnoty, ktorých sa i v dospelosti skalopevne drží. Nemá veľa, no vždy pomôže. Neúnavne pracuje, no nikdy sa nesťažuje. Je dobrý manžel, otec, kresťan... O to väčšie a nepríjemnejšie je prekvapenie, ktoré naňho jedného dňa vykukne z kôlne neďalekého kláštora. Mladá žena. Trasúca sa zimou. Bosá, neupravená, sporo odetá.... Neviestka? Prostá nešťastnica? Či dievčina, ktorú rodina jednoducho zavrhla? Keegan na pozadí príbehu dobráka Furlonga vykreslila hrôzostrašnú existenciu Magdalénskych práčovní a nechutných praktík, ktoré v nich cirkev uplatňovala, no zároveň poukázala i na kolektívnu ignoráciu problému tvárou v tvár „mocnejšiemu nepriateľovi“ či na prehnitosť inštitúcie, ktorá by mala ísť ľuďom príkladom. Prevýchova v podobe hladovky či fyzických trestov, odnímanie detí, tvrdá práca... Novela Všetky tie maličkosti je krásnym, no zároveň odporným svedectvom temnej histórie Írska –dojemnou obžalobou morálne skrachovanej katolíckej cirkvi a krutého odsudzovania dievčat či žien, ktorých jediným previnením bolo, že v si v nábožensky založenej komunite „dovolili“ otehotnieť mimo manželstva. Útla, no rozhodne nie chudobná – práve naopak – i v rámci tých pár stránok má čo ponúknuť.... celý text

Sabrina 2019, Nick Drnaso

Sloboda myslenia či sloboda prejavu... Základné práva, ktoré sú neodmysliteľne späté s každým človekom, no čo v prípade, ak sloboda jedného, začne dusiť či utláčať slobodu druhého? Čo ak nedôvera v médiá či systém postupne nahlodávajú spoločnosť, podnecujú šírenie dezinformácií, zmätku a tým len prilievajú olej do ohňa osobnej tragédie? Vyrovnávať sa so stratou blízkej osoby je samo o sebe náročné – bolesť, smútok, emočná rozorvanosť či uzavretosť, náhly a neústupčivý pocit, že niekam nepatrím..., no pridajte k tomu nevyžiadanú pozornosť verejnosti v podobe spochybňovania, útočných správ či vyhrážok a tragédia začne naberať nový, doslova groteskný rozmer. Predstavte si, že len v pokoji túžite prečkať bolestivé chvíle, že sa len v tichosti chcete zmieriť s nečakaným žiaľom, ktorý násilne vnikol do vášho života, no okolie (a to ani nie to najbližšie) vám to nedovolí. Prekrúcanie faktov, konšpiračné teórie, kyberstalking a zákernosť sociálnych médií pri podnecovaní falošných správ... Grafický román Sabrina na pozadí rodinnej drámy ponúka vcelku znepokojivý obraz súčasnej spoločnosti, upozorňuje na čoraz nástojčivejšiu otázku, kam až sú ľudia ochotní zájsť, pričom však neostáva len v medziach mediálno-sukromných sfér, ale okrajovo sa dotýka i širších politicko-sociálnych súvislostí. Toľko dôležitých a najmä aktuálnych tém, toľko myšlienok na zamyslenie či situácií na reflexiu. A predsa mi v knihe čosi chýbalo. Z veľkej časti to spôsobilo samotné spracovanie knihy – neforemné postavy, miniatúrny, miestami ťažko čitateľný text – no do istej miery čosi postrádal aj samotný príbeh. Na jednej strane to bolo nesmierne zaujímavé a podnetné čítanie, na strane druhej by som prijala ešte akúsi čerešničku na torte.... celý text

Bluesman v koberci 2021, Maroš Pavúk

Dlhé vlasy, „divoký“ výzor, protirežimové texty či hudba inšpirovaná západnými „ničomníkmi – zákazy, kontroly a zastrašovanie. Aj to patrilo k obdobiu socializmu, k dobe, ktorú mladšie generácie poznajú lez z počutia, zo spomienok starých rodičov či rodičov. Niektorí spomínajú na to pekné, no iní – tí búrlivejší, ktorí sa kvôli vkusu, záujmom či presvedčeniu do problémov dostávali častejšie – poukazujú i na tie menej lichotivé skutočnosti. Maroš Pavúk v poviedkovej zbierke Bluesman v koberci chytil socializmus za pačesy a prostredníctvom vlastných zážitkov (občas chaotických no úsmevných, inokedy drsných a vulgárnych), o ktorých hovoril na plnú hubu, autenticky zachytil tú neistú dobu, pričom zároveň ponúkol náhľad na podobu slovenského undergroundu, s ktorým je jeho život neodmysliteľne spätý. Od života študenta cvičiaceho spartakiádu a potajme si nahrávajúceho ilegálne kazety, cez nepríjemné strety s políciou a vypočúvanie eštebákmi, až po utajené či zakazované hudobné festivaly a surové zážitky s mafiánikmi. Nečakajte nijaké jazykovo vycibrené literárne veľdielo – Pavúk sa čitateľov nesnaží ohúriť zložitými vetnými konštrukciami či kvetnatými metaforami, v tom Bluesmanova hodnota skutočne nespočíva, no aj napriek tomu má čo ponúknuť. Zosobňuje spomienky na časy nedávno minulé, na to dobré i zlé, na život prostého človeka, ktorý netúžil byť obmedzovaný a svojim zápalom rozvíril a obohatil vody slovenskej kultúry.... celý text

GRM: Brainfuck 2021, Sibylle Berg

Sklopený pohľad, tupý výraz, občasné myknutie plecom a taký ten IDGAF attitude moderného človeka ignorujúceho akékoľvek problémy ohrozujúce jeho apatiu či narúšajúce bublinu nezáujmu, ktorú si okolo seba vytvoril... Bezhraničnej hlúposti, slepého nasledovníctva i letargie je GRM plná, no tam to ani zďaleka nekončí. Nevšímavosť spoločnosti sa prepletá s vymývaním mozgov či oblbovaním obyvateľstva, podáva ruku násiliu a otvára tak dvere celému radu traumatických udalostí deptajúcich ublíženú dušu jednotlivca. Sibylle Berg prostredníctvom štyroch mladistvých približuje desivú realitu zajtrajška (i dneška), pohráva sa s myšlienkou rozvrátených rodín a traumatického detstva, koketuje s alkoholizmom, drogami a nútenou prostitúciou, chudobu prelína s bezdomovectvom, rozpad spoločnosti s návratom k starým poriadkom. Rasizmus, homofóbia, mizogýnia, ženy ako menejcenné bytosti a (žiaľ) úspešná snaha o potláčanie reprodukčných práv. Láskavé slová, blahosklonné úsmevy či nežné pohladenia? Ale kdeže! Skôr krutosť zakorenená v nedostatku solidarity a súcitu. Zanedbávanie, zneužívanie, existenciálna únava a depresia, no hlavne beznádej. Znova a znova. Priam z knihy srší – deptá a vyčerpáva. GRM sa doslova zvíja v špine, no zároveň nebojácne kričí, z plného hrdla vrieska na okoloidúcich a načahuje ruky ku každému, kto je ochotný počúvať. Dajte si ju! Síce vás trochu prefacká (no dobre, skôr vám zopárkrát poriadne pribije a pridá k tomu aj pár kopancov), no stojí za to.... celý text