booklovertina přečtené 208

Otázka smrti a života 2021, Irvin D. Yalom

Kalmann 2021, Joachim B. Schmidt

Klobúk na hlavu, hviezda na prsia, mauserka za opasok... Peng! Pre niekoho outfit ako na maškarný večierok, pre Kalmanna priam povinná výbava – akási výzbroj, ochranný štít vo svete, ktorý mu pridelil nálepku čudáka. On však nie je čudný, je len iný. Občas roztržitý, detsky naivný a dôverčivý, inokedy zadumaný, ponorený do seba. Chvíľami krotký ako baránok, inokedy zmietaný deštrukčnými vlnami nekontrolovateľného hnevu. Napriek odlišnosti je však jeho život pomerne všedný, dokonca repetetívny – návštevy starého otca, zaspávanie pred telkou, poľovačka či lov žralokov. Návnady, hákarl, Nói... a občas túžobná myšlienka na ženu, ktorá by mu robila spoločnosť. Malebná príroda, pravidelné sťažnosti okolia, postupne klesajúci počet obyvateľstva – deň ako deň, týždeň ako týždeň. A zrazu toľko krvi... Chaos, pátranie. Vražda či útok ľadového medveďa? Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že Schmidt ponúka len ďalší, ničím nevýnimočný kriminálny román, že na pozadí panorámy odľahlej islandskej dedinky vykresľuje len to desivo-vtipné či záhadné, no od pravdy by to nemohlo byť ďalej. S Kalmannom je to ako s lovom žralokov. Ak sa spolu s loďkou ostaneme kolísať na rozbúrenej hladine, dostane sa nám síce dávka vtipného príbehu s nečakaným plot twistom, no to dôležité nám ostane skryté. Ak sa však spolu s návnadami vrhneme o čosi nižšie, ak sa ponoríme až na samé dno tej temnej hlbočiny, pochopíme, že raufarhöfnský šerif toho ponúka oveľa viac. Prostredníctvom rozprávania slaboduchého hrdinu Schmidt poukazuje na závažnejšie spoločenské problémy, akými sú náboženská nevraživosť, nedôvera voči prisťahovalcom, ekologicky motivovaný systém kvót či pokútne kšeftovanie. Nie, Kalmann nie je len krimi chuťovkou, je aj zrkadlom sociálno-politickej situácie a sondou uzavretej, postupne zanikajúcej spoločnosti. Kĺbi v sebe všetko a ešte o čosi viac. Skvelá kniha, výborný preklad, krásna obálka... Že Kalmannovmu dôverčivému šarmu odoláte? Bez šance.... celý text

Domov 2021, Judith Hermann

Človek sa spoznáva celý život – skúša, zisťuje, padá a vstáva, trpí, teší sa, bojuje. Hľadá sa. Či už sme objavili, kým naozaj sme, alebo stále tápame, rozhodnutia ktoré ovplyvnia naše ďalšie smerovanie, nečakajú. Stredná či vysoká, práca či životný partner – voľby, ktoré sme neraz nútení urobiť priskoro... Ako však máme vedieť, čo nás po rokoch bude tešiť a napĺňať, keď ani len poriadne nevieme, kým sme? Plynú dni, týždne, mesiace, roky a ani sa nenazdáme, pol života máme za sebou, no na ceste k sebapoznaniu nie sme ani o krôčik bližšie. Práve problematikou sebapoznávania je priam prešpikovaný útly román Domov, ktorý v nás názvom síce môže vzbudiť dojem príjemného rodinného príbehu plného lásky, porozumenia a pohody, no opak by nemohol byť pravdivejší. Harmonický život? Pekný domček kdesi na predmestí? Pokojné dni strávené v kruhu rodiny? Kdeže. Skôr sparťansky zariadená chajda v neznámom kúte krajiny, osamelé noci a (spočiatku) život bez známych či priateľov. Zato však nový začiatok, sloboda. Autorka sa prostredníctvom hlavnej hrdinky nedotýka len otázky „hľadania samého seba“, ale paralelne rozvíja aj tematiku hľadania domova, miesta, kde možno zapustiť korene. Do popredia sa dostáva potreba priateľstva i nestálosť vzťahov či vyrovnávanie sa s takzvaným syndrómom prázdneho hniezda. Na akciu si román nepotrpí (dominujú v ňom skôr existenciálne témy), no i napriek tomu má čo ponúknuť. Je ako život. Známy i prekvapivý, veselý aj smutný. Domov čitateľa núti premýšľať, čo sa skutočne stalo a čo bola len možná alternatíva, no čo je dôležitejšie, ponúka čitateľovi možnosť rozhodnúť sa, čo je dôležité – dáva mu priestor urobiť si vlastné závery. Útly román, skvelá kniha!... celý text

Nebo nepozná obľúbencov 1971, Erich Maria Remarque (p)

Hoci sa povinná literatúra v školách zavádzala s cieľom oboznámiť deti s najvýznamnejšími dielami svetovej tvorby a motivovať ich k čítaniu, prívlastok „povinná“ sa jej v mnohom vypomstil a na študentov mal skôr opačný vplyv. Raz za čas sa však aj medzi tými „nanútenými“ objavil autor, ktorý si získal srdcia mladých čitateľov – zaujal, dojal, opantal. Z takých bol aj Remarque, ktorý si mnohých (vrátane mňa) získal kultovým románom Na západe nič nové a hoci som si dlho myslela, že ten už nijako neprekoná, paradoxne ma s každou ďalšou prečítanou presviedča o opaku. Ach, Remarque, čo si mi to urobil? Naľahko zbalená som nasadla do auta očakávajúc pokojný výlet – cestu  lemovanú prekrásnym výhľadom, kde-tu náznak dobrodružstva – no už po pár stranách či kilometroch som sa ocitla tvárou v tvár nečakanému zrázu, ktorý ma vymrštil priamo do srdca turbulentného závodu. Doslovného aj metaforického. Horský vzduch a zdanlivo pokojná atmosféra vyvolaná takmer nedotknutou prírodou sa postupne, spolu s „oťukávaním si“ okolia a spoznávaním postáv, menila z ležérnej na búrlivú, z nedotknuteľnej na emočný vodopád. Zo švajčiarskych hôr do Paríža, z Paríža do Ríma, z Ríma do Benátok. Trpkosladké precitnutie, paradox života... Ľúbostné príbehy veľmi nemusím, no Nebo nepozná obľúbencov si ma získalo. Zrejme preto, že v ňom nešlo ani tak o lásku romantickú (hoci tá sa v príbehu mihla tiež), ale skôr o lásku k životu. O vášeň prameniacu zo života na hrane, o túžbu vychutnať každučký okamih a s tým spojenú obavu, že času nie je nazvyš. Podmanivý príbeh Remarque okorenil jedinečným štýlom a myšlienkami na zamyslenie, čím vytvoril čosi nezabudnuteľné, čosi, čo si vás k sebe pripúta a nedovolí vám "vystúpiť", pokým neprefrčíte cieľovou rovinou. Či už Remarque píše o vojne, o láske alebo o živote (a umieraní), získa si vás ako nikto iný.... celý text

Kľukatou cestou do Ria 2017, Machado de Assis (p)

Na knihách je krásna ich rozmanitosť - či už milujete prózu alebo preferujete poéziu, či radšej siahnete po beletrii alebo dávate prednosť non-fiction, každý si dokáže nájsť to svoje. Pre mňa je to pravé orechové spoločenská próza, resp. skutočné príbehy, ktoré sa dotýkajú a v plnej kráse (alebo skôr skazenosti) odhaľujú spoločenské neduhy, polemizujú o vzťahoch či približujú ten neskutočný motanec, ktorým je ľudská psychika.  Možno aj to je dôvod, prečo ma zlákali nadšené ohlasy na knihy brazílskeho autora Machada de Assisa. Hoci totiž autora ani zďaleka nemožno nazvať súčasníkom, jeho próza (v ktorej rieši práve vyššie spomínanú spoločenskú problematiku) je vraj nadčasová. Kľukatou cestou do Ria ma presvedčila, že nadčasová skutočne je, i keď priznám sa, že tentokrát mi to k šťastiu tak úplne nestačilo.  Machado de Assis v zbierke siedmich kratučkých príbehov čitateľom ľahkým, elegantným, hoci občas mierne sarkastickým, štýlom ponúka pohľad na romantické pletky súdobej brazílskej spoločnosti, na radosti či osobné drámy spojené s manželstvom, na neraz triviálne problémy, ktoré stoja v ceste šťastiu. Pri roztúžených či zlomených srdciach a zbožných pohľadoch však neostáva, na paškál si okrem romantických vzťahov berie i vzťahy, ktoré ovplyvňujú a formujú spoločnosť ako celok. Prostredníctvom jemných dám, bohatých mládencov či vypočítavých snaživcov reflektuje názory na morálne poklesky, akými sú nevera, márnotratnosť, lenivosť či túžba po peniazoch, a poukazuje na fraškovitosť v politických kruhoch, kde panuje rodinkárstvo a neraz i nezáujem zo strany politikov. Nuž, netvrdím, nadčasovosť knihe uprieť nemožno - Assis sa skutočne zameral na témy, ktoré sú živé i dnes a svojim rozprávaním miestami aj pobavil, no niečo na knihe ma predsa len odrádzalo od toho, aby som si pri jej čítaní povedala "wau". Bol to štýl? Nie práve sympatické postavy? Alebo snáď repetetívnosť problémov? Neviem, no hoci sa mi príbehy z Kľukatou cestou do Ria nečítali zle, zároveň ma ani nijak zvláštne neohúrili. Označila by som ich skôr takým priemerným "neurazí, nenadchne", no dúfam, že raz ma o svojich kvalitách ešte presvedčí.... celý text

Solaris 1994, Stanisław Lem

Myšlienka na ďaleké svety a mimozemské civilizácie dokáže vzbudiť pozornosť a úžas nejedného z nás – možno aj preto sa sci-fi literatúra teší takej obľube. Neznáme planéty, ktorých zákonitostiam nerozumieme, medziplanetárne lety, skafandre, tajomné oceány podivnej konzistencie či zdanlivo nikam nevedúca snaha o pochopenie. Výpočty, vynálezy, nekonečné pokusy, sem-tam nešťastné úmrtia. Stanisław Lem to v Solarise všetko kĺbi, pridáva štipku dobrodružstva a ešte čosi navyše. Napriek veľavravnému názvu i samotnému prostrediu, kde sa dej knihy odohráva, totiž Solaris neponúka to pravé orechové len milovníkom vedecko-fantastických príbehov – na svoje si prídu aj tí, ktorých fascinuje ľudská psychika. V jeho rozbúrenom vnútri, tam kdesi uprostred neustále sa meniacich vĺn, sa totiž ukrýva aj poriadna dávka psychológie. Autor na pozadí výskumnej misie (a s ňou spojenými komplikáciami) načrtáva problematiku ľudskej nátury – polemizuje o našich najtajnejších túžbach či obavách, dotýka sa otázky svedomia a tvárou v tvár nečakanému nezáujmu či otvorenej ignorácii poukazuje na neschopnosť, nevôľu (alebo možno dokonca strach) človeka akceptovať skutočnosť, že nie je stredobodom vesmíru. V Solarise sa tak na jednej strane stretávame s poriadne vyšperkovaným, sci-fi terminológiou nasýteným opisom planéty, pričom spoznávame nie len jej súčasnú podobu, ale i históriu, na druhej strane sa prostredníctvom nepochopiteľnej a poriadne mentálne vyčerpávajúcej situácii, do ktorej sa dostávame spolu s výskumníkmi, ocitáme pred zdanlivo neriešiteľným problémom rozhodovania. Čo je morálne správne či únosné a ako by sme sa v danej situácii zachovali my? Na sci-fi si veľmi nepotrpím, no čosi na psychologickom aspekte knihy v spojení s Lemovým vycibreným štýlom, vďaka ktorému som mala pocit, že sledujem poriadne prepracovaný film, ma totálne dostalo. Solaris je ako fascinujúca halucinácia hraničiaca s nočnou morou, z ktorej sa nedá prebudiť – vyvolá bezmocnosť, dezorientuje a zanechá plno nezodpovedaných otázok, no zároveň absolútne pohltí a očarí. Jednoducho wau!... celý text

Jadvigin vankúšik 1999, Pál Závada

Viacvrstvové spoločenské romány, ktoré v sebe kĺbia sociálne problémy s problémami jednotlivca a vykresľujú úpadok vo všakovakých podobách, ja veru môžem – keď sa navyše problematiky chopí autor s takým jedinečným štýlom, aký má Pál Závada, o výbornú knihu je postarané a Jadvigin vankúšik je toho dôkazom. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že kniha ponúkne len ďalší, na pozadí vojny vznikajúci, všedný ľúbostný trojuholník, no veru nie je to tak. Autor prostredníctvom denníkových zápiskov ilustruje príbeh rozpadávajúcej sa rodiny i rozpadajúcej sa krajiny, príbeh plný naštrbených, kostrbatých vzťahov, trpkých i vášnivých priznaní a splnených aj nesplnených túžob. Vďaka subjektívnemu rozprávaniu troch rozličných postáv má čitateľ možnosť udalosti a dôležité míľniky ovplyvňujúce život rodiny sledovať z rôznych uhlov, čím postupne odhaľuje obraz zložitých emocionálnych vzťahov, na pozadí ktorých sa odkrýva spoločenská situácia panujúca v 20. storočí v pohraničných oblastiach Maďarska. Aj napriek nie vždy sympatickým postavám je Jadvigin vankúšik príjemnou, krásne nezvyčajnou knihou, ktorú však rozhodne nemožno zaradiť medzi „ľahké“ čítanie. Práve naopak. Či už je na vine samotná denníková forma, v ktorej emocionalita miestami vytláča chronológiu do úzadia, početné využívanie kombinovaného jazyka maďarských Slovákov či s tým súvisiace digresie v podobe vysvetliviek, každý moment si vyžaduje plnú pozornosť čitateľa. Ak však radi siahate aj po knihách náročnejších na pozornosť, prípadne sa radíte k lingvistickým fajnšmekrom, ktorí sú ochotní akceptovať, že ľudia nie sú neomylní, Jadvigin vankúšik si určite nenechajte ujsť.... celý text

Země nomádů 2021, Jessica Bruder

Zbaliť si batoh, opustiť príjemné teplo rodinného kozuba, vyraziť do neznáma – cestovať z miesta na miesto, nocovať v karavanoch, naplno sa oddať nomádskemu životu... Predstava, ku ktorej sa, opantaný túžbou po dobrodružstve a zážitkoch z neznámych krajín či kultúr, neraz utiekal nejeden z nás. Nezávislosť, sloboda, len my a nekonečná cesta. Predstava priam snová, no realita je, žiaľ, niekde inde. Hoci o tom totiž mnohí dychtiví dobrodruhovia netušia, veľkú časť kočovníkov netvoria road-tripoví nadšenci, ale ľudia, ktorých z domovov vyhnala núdza. Teda minimálne v Amerike. Práve na tých, ktorých do stiesnených priestorov „príbytkov na kolesách“ vyhnala finančná situácia či naštrbeným zdravím vzniknuté nezávideniahodné okolnosti, sa zamerala Jessica Bruder, ktorá v dvoch vzájomne prepletených rozprávačských líniách vykreslila život pomerne rozmernej, no napriek tomu vcelku neznámej subkultúry. Na pozadí príbehu dôchodkyne Lindy Mayovej (i ďalších nomádov), ktorá si aj napriek vynútenej situácii zachovala mladícky elán a pozitívny prístup k životu, autorka vykreslila podobu kočovného života. Občas radostného, naplneného novými priateľstvami, inokedy nesmierne náročného. Drina v kempoch či fabrikách aj napriek pokročilému veku, žiadna zdravotná starostlivosť, neexistujúca vyhliadka zaslúžených dní odpočinku. Príbehy jednotlivých kočovníkov, ich útrapy, radosti či zážitky z rôznych sezónnych prác Bruder doplnila vlastnými skúsenosťami zo života nomádky. Neistota a počiatočný strach z prespávania na verejných priestranstvách vystriedala pohoda prameniaca zo zabehnutej rutiny, no i napriek trom rokom stráveným mimo domova a nadobudnutým znalostiam, ju utešovala najmä predstava, že sa kedykoľvek môže vrátiť domov. Země nomádů je zaujímavé, miestami šokujúce čítanie, ktoré v čitateľoch vyvolá nie len zvedavosť, ale aj hlboký zármutok a donúti vás zamyslieť sa nad spoločnosťou či „istotami“, ktoré ponúka.... celý text

Život na míru 2021, Marek Rabij

Problematika dlhodobo dominujúceho trendu odevného priemyslu, známeho aj ako „fast fashion“, sa do mojej pozornosti po prvýkrát výraznejšie pretlačila pred niekoľkými rokmi na strednej škole prostredníctvom dokumentárneho filmu, ktorý behom okamihu rozpučil blaženú bublinu nevedomosti (alebo možno nezáujmu), ktorá ma dovtedy obklopovala. Farbenie textílií, pieskovanie či práca s chemikáliami prakticky s nulovou ochranou. Mizerný plat. Šialené výrobné tempo, nekonečné nadčasy. Už vtedy som sa zhrozila nad podmienkami, v ktorých (nie len že) vznikalo „naše“ oblečenie, ale čo je dôležitejšie, v ktorých dreli zúfalí ľudia túžiaci si privyrobiť aspoň na tie najzákladnejšie životné potreby, a Marek Rabij svojou reportážou už len doklepol klinec do rakvy. V Živote na míru na pozadí bangládéšskej tragédie, pri ktorej sa pri požiari zrútila budova fabriky a „pochovala“ tak viac než tisíc ľudí, autor jednoduchým, no neústupčivým štýlom ilustruje ohavnú realitu odevného priemyslu. Ázijského, amerického, európskeho. Jednoducho celosvetového. Rabij sa však v reportáži nedotýka len samotnej tragédie (či skorších alebo neskorších obdobných nešťastí), ale pozornosť tiež upriamuje na nekalé praktiky majiteľov fabrík či zástupcov svetoznámych značiek, prostredníctvom rozhovorov s prostými ľuďmi – bývalými či súčasnými zamestnancami jednotlivých tovární, preživšími i samotnými majiteľmi – zároveň približuje spoločenské či socio-ekonomické podmienky panujúce v Bangladéši a v neposlednom rade nastoľuje otázku súvisiacu s morálnou dilemou vhodnosti/nevhodnosti detskej práce či nadčasov z pohľadu miestnych a západniarov. Útla reportáž s ťaživou témou by už sama o sebe mala byť vnímaná ako potrebná, no fakt, že svetlo sveta uzrela ešte v roku 2016 a fast fashion ani dnes, po piatich rokoch, nie je na ústupe, jej potrebnosť ešte podčiarkuje.   ... celý text

Byť mužom 2021, Nicole Krauss

Starnúci rodičia a novonarodené deti. Dospievanie a s ním spojená trochu mätúca sila novoobjavenej sexuality. Generačné rozdiely. Nezabudnuteľné okamihy života. No najmä vzťahy. Vzťahy medzi mužmi a ženami, rodičmi a deťmi, vzťahy k ostatným i k sebe samému... Či už si myslíme, že o ľudskej existencii vieme všetko, nemusí to byť zákonite tak. Čo totiž znamená byť človekom? Čo znamená byť mužom či ženou? Nicole Krauss vo svojej najnovšej zbierke poviedok otvára dvere práve tej neznámo-známej entite menom človek a dovoľuje nám nahliadnuť na javy, psychiku či okolnosti, ktoré nás formujú. Vášeň, moc, sex, násilie, dospievanie i starnutie, sebapoznávanie.  Či už Krauss stvárňuje dospelých alebo tínedžerov, ľudí relatívne spokojných alebo takých, ktorí sa zmietajú vo víre zmätku, frustrácie a nezávideniahodných situácií, ich pocity i myšlienky vykresľuje tak hodnoverne, až si nemôžete pomôcť, musíte sa s nimi stotožniť. Kraussovej príbehom, ktoré čitateľom podsúva s istou elegantnou razantnosťou, nechýba hĺbka - miestami sú dojemné, miestami zarážajúce, kĺbia v sebe radosť aj smútok, ľútosť aj triumf. Odhaľujú ľudské slabosti aj silné stránky, prepájajú v sebe vieru s beznádejou, rozjímajú o prchavej pominuteľnosti života.  Pre niekoho je Nicole Krauss už „stará známa“, záruka kvality či skvelého zážitku - pre mňa bola „novinkou“ a po prečítaní Byť mužom sa len s ľútosťou pýtam, prečo sa naše cesty nepreťali skôr? Výborná.... celý text

Ako som sa naučil rozumieť svetu 2021, Hans Rosling

Začiatkom roka 2020, počas prvej vlny lockdownu, som sa celkom náhodne dostala ku knihe Moc faktov, ktorá mi svojím edukatívno-pohodovým štýlom nie len mimoriadne ulahodila, ale zároveň mi pomohla pochopiť, že svet na tom vôbec nie je až tak zle, čo bolo v tom čase nesmierne vítané. Nech však teoretické poznatky boli akokoľvek fascinujúce, musím priznať, že o čosi viac ma zaujali Roslingove osobné skúsenosti, od ktorých dané tabuľky či grafy odvíjal. Už vtedy som vedela, že sa o ňom chcem dozvedieť viac, preto ma vydanie jeho memoárov veľmi potešilo. Menej čísel, viac zážitkov - áno, prosím! Rosling si toho počas života preskákal veľa, a to nie len v pracovnom, ale i osobnom živote. Vo svojej "spovedi" približuje cestu, ktorú počas rokov absolvoval - od mladého lekára túžiaceho po zážitkoch z rozvojových krajín, cez výskumníka, epidemiológa a pedagóga až po experta na globálne problémy. Vykresľuje jedinečný vzťah, ktorý zdieľal s manželkou, zachytáva skúsenosti začínajúceho lekára vyrovnávajúceho sa s rakovinou a stratou novonarodeného dieťaťa, hovorí o dlhoročnom výskume a strete s rôznymi typmi epidémií, na ktorých zastavení sa podieľal, a opisuje zoznámenie sa i spoluprácu s mnohými významnými i neslávne-slávnymi osobnosťami ako Fidel Castro či Larry Page. Nespomínal však len na kariérne úspechy, upozorňoval i na psychické, fyzické či emočné vyčerpanie, ktoré práca lekára v teréne prinášala, na mnohé neľahké až srdcervúce rozhodnutia, ktoré musel prijať v kritických podmienkach s personálom s často minimálnym vzdelaním - zachrániť matku i keď tým zabije dieťa? prenechať situáciu na náhodu a riskovať, že príde o oboch? Rosling sa dotýkal citlivých tém súvisiacich s vlastnou nemohúcnosťou a pochybnosťami či strachom, ktoré sa ho pri vykonávaní lekárskej praxe občas zmocnili a i keď sám seba neraz označil za egocentrického človeka, z jeho slov cítiť aj istú pokoru a ľudskosť. Nesnažil sa vykresľovať v lepšom svetle, čitateľovi sa odhalil so všetkými chybami, a to mi bolo mimoriadne sympatické. V memoároch priblížil udalosti a stretnutia, ktoré ho prinútili pozrieť sa na mnohé veci z odstupu a opätovne sa nad nimi zamyslieť. Pútavé, príjemné čítanie.... celý text

Král 2020, Szczepan Twardoch

V neistých časoch medzivojnového obdobia, v časoch postupne gradujúcich antisemitistických postojov a narastajúceho národného radikalizmu nás Twardoch v gangsterke Kráľ prenáša do Varšavy, mesta dvoch tvárí. Do mesta plného kontrastov, na miesto, kde povedľa seba zdanlivo samostatne existujú dva diametrálne odlišné svety a kultúry. Na jednej strane do hĺbky spoznávame život ulice a chudoby, mesto sirotincov, bordelov a každodenného násilia, na druhej strane sledujeme vzdialenú Varšavu plnú bohatstva a prepychu, luxusných reštaurácií a elegantných hotelov. Spodina verzus privilegovaní, Židia versus Poliaci. Autor na pozadí varšavského podsvetia, pokútneho kšeftovania a vybavovania si účtov približuje závažnejšiu spoločensko-politickú situáciu, zákulisné čachre, intrigy či mocenské hrátky a zobrazuje život v tej najvulgárnejšej a najbrutálnejšej podobe. Nie sú mu cudzie krádeže ani znásilnenia, mučenie ani vydieranie či vražda, neštíti sa podrezaných hrdiel ani rozštvrtených tiel. Vďaka nespoľahlivému rozprávačovi čitateľ neraz tápa medzi výmyslom a realitou, pokúša sa oddeliť spomienky od fantazmagórie a postupne zisťuje, že skutočnosť je poriadne prekrútená, zmrzačená výčitkami a pocitom viny. Kráľ však nie je len šťavnato vykreslená gangsterka plná brutality a násilia, je aj obrazom súdobej Varšavy a akýmsi zrkadlom vtedajšieho Poľska. Nacionalizmus a antisemitizmus, socialisti verzus fašisti, nekonečné rozbroje v uliciach i v domácnostiach, nikdy nekončiaci konflikt medzi dvoma tábormi.... celý text

Kufor 2021, Sergej Dovlatov (p)

Poznáte ten pocit, keď sa po čase opäť stretnete s dávnymi priateľmi, pohodlne usadení okolo stola popíjate víno, prechádzate z témy na tému, hodiny plynú a zrazu bez ostychu spomínate na chvíle už takmer zabudnuté, pochované kdesi v najhlbších zákutiach vašej mysle? Odrazu sa vo vás spustí akýsi vypínač, kolečká sa rozkrútia a keby ste aspoň na moment zatvorili oči, spomienky by splynuli do šialeného filmu tých najrozmanitejších a najneuveriteľnejších udalostí, neraz prepojených len tenučkou nitkou prchavého pocitu, osobou či miestom, kde sa odohrali. Presne taký dojem vo vás zanechajú Dovlatovove autobiograficky ladené poviedky, v ktorých prostredníctvom závažných tém, akými sú nezamestnanosť, alkoholizmus, udavačstvo, antisemitizmus či emigrácia, poukazuje na fraškovitosť režimu v Sovietskom zväze. Z kufra, ako z pomyselného fotoalbumu, vyťahuje predmet za predmetom, jediné pozostatky, ktoré ho spájajú so životom v starej vlasti, a rozpráva príbeh obyčajného človeka - manžela, spisovateľa, disidenta, alkoholika, emigranta... Príbeh na jednej strane neskutočný a jedinečný, na druhej až smutne univerzálny. Jeho štýl je ekonomický, vyhýba sa prehnanej opisnosti a radšej za pomoci vrtošivého vtipu prechádza priamo k veci – občas humornej, inokedy pochybnej či temnej (núdzou o variáciu najvšakovakejších zážitkov rozhodne netrpí). Nebadať uňho spomienkový optimizmus, práve naopak, realitu 70. rokov v ZSSR vykresľuje bez zbytočných prikrášlení, úprimne, no zároveň i s istou dávkou bizarnosti. Útly, no príjemný náhľad do nedávnej minulosti, pri ktorom sa ani nenazdáte, žmurknete a ste na konci.... celý text

Superveľmoc? - Všetko, čo potrebujete vedieť o súčasnej Číne 2020, kolektiv autorů

Obrovská krajina, no zároveň aj obrovská neznáma. Väčšina Slovákov si pri nej predstaví lacné, všade dostupné výrobky, typickú kuchyňu či Veľký čínsky múr. Na komunizmus, prevýchovné tábory, vnútorné spory o autonómiu či zamorenie ovzdušia, vody a pôdy si už spomenie podstatne menej z nás, resp. mnohí o spomenutých problémoch ani nevedia. Hoci si Čína postupne buduje čoraz dôležitejšie miesto v medzinárodných kruhoch, naše vedomosti o nej neraz ostávajú vágne. Tak napríklad - vedeli ste, že čínska vláda odmieta uznať suverenitu Taiwanu a považuje ho za svoju súčasť? Že v dôsledku dlhoročných sporov a tlaku zo strany KSČ žije dalajláma v indickom exile? Alebo že budúcim rodičom doktori nesmú prezradiť pohlavie ich nenarodeného potomka? (dôsledok zákona o jednom dieťati a následných početných dobrovoľných potratov, v prípad, že ženy čakali dievčatko). V knihe Superveľmoc sa dočítate mnoho podobných zaujímavostí, dozviete sa čo-to o histórii, jazyku, náboženstve, resp.filozofických učeniach a spoločenskom povedomí Číňanov, obšírne nahliadnete na politické usporiadanie v krajine a s ním súvisiace represie, teritoriálne spory, konflikty, protesty a povstania. Vašu pozornosť si budú nárokovať raz prosperujúce, inokedy chladné, medzinárodné vzťahy, ekonomické podmienky a obchodné väzby, ktoré si Čína vybudovala doma i vo svete, postavenie Honkongu, Tibetu a Taiwanu vo vzťahu k ČĽR či nezávideniahodné podmienky, do ktorých boli uvrhnutí mnohí predstavitelia ujgurskej menšiny. * Hoci sa kniha dotýka mnohých momentov z histórie, je mimoriadne aktuálna a komplexná (aj keď pokojne by mohla byť aj komplexnejšia a obsahovať napr. poznámkový aparát), navyše určená širšej verejnosti, čomu zodpovedá aj prijateľný štýl a samostatne koncipované, uzavreté kapitoly (niektoré informácie sa tým pádom objavujú repetetívne, čo niektorým môže prekážať, no zároveň je to výhodné pre tých, ktorí sa knihou budú prehrýzať dlhšie). Mne osobne dala veľa, dozvedela som sa mnoho vecí, o ktorých som ani netušila, a teda môžem len odporúčať. Ak chcete o Číne vedieť viac, neváhajte... celý text

Víťazky 2020, Lætitia Colombani

Poznáte ten pocit, keď otvoríte ospevovanú knihu a spočiatku si nie ste istí, čo si o nej myslíte, no ako otáčate stránku za stránkou, čítate a postupne sa ponárate do vĺn príbehu, začínate tomu rozumieť, úplne vám pomotá hlavu a vy jej s radosťou podľahnete v očakávaní silného zážitku? Presne taký pocit som mala pri Víťazkách - zo začiatku som si nevedela zvyknúť na štýl, vety sa mi zdali prikrátke, no keď som sa začítala, prestala som počiatočné "nepohodlie" vnímať, hltala som slovo za slovom, dychtivo som nasávala okamih za okamihom, až sa mi kniha totálne dostala pod kožu. Túžila som dozvedieť sa viac o dvoch svojráznych ženách, ktoré boli postavené do prednej línie príbehu - o charizmatickej Blanche, ktorá svoj divoký zápal a túžbu pomáhať iným, menej šťastným jedincom, pretavila do celoživotného poslania, a zdeptanej, po "iskre" prahnúcej Soléne, ktorú vyhorenie zrazilo z piedestálu špičkovej právničky na kolená. Nie len však o nich. Spoznať som chcela aj príbehy "tých nešťastných" - pestrej spoločnosti žien, ktoré sa z rozličných dôvodov ocitli v "útulku". Niektoré utekali pred násilím v domácnosti, ďalšie zháňali útočisko pred životom na ulici a prostitúciou, iné hľadali šťastie v novej krajine. Autorka vytvorila pôsobivý prepletenec ľudských osudov, vďaka ktorým som zažívala akýsi vnútorný prerod - Blanche mi dovolila nahliadnuť do duše toho najnesebeckejšieho človeka, so Solene a zástupom "tuláčok" som zase opäť raz pochopila, že peniaze a kariérny úspech nie sú ani zďaleka všetko a omnoho dôležitejšie sú maličkosti. Jednotlivé žienky a ich osudy si ma získali a v konečnom dôsledku aj pôvodnú "chybičku krásy", teda krátke vety, po dočítaní schvaľujem - textu dodávali údernosť a bolo jasné, že autorka nemá záujem len tak chodiť okolo horúcej kaše. Výborné, rozhodne siahnem aj po Vrkoči.... celý text

Rozbitý pohár 2018, Alain Mabanckou

Chuťovečky ako Rozbitý pohár ja môžem – jedna veta na celú knihu, prečo nie – niečo na otvorenosti, divokosti textu, ktorý je rozprávaný akoby jedným dychom, ma nesmierne fascinuje, púta ma svojou neviazanosťou, prostým, no brutálnym opisom života – svojím, jeho či jej. Srandičky sem, kus vážnosti tam, k tomu slovné hrátky a bohaté odkazy na všakovaké diela svetovej literatúry, a vynikajúci zážitok je na svete. Autor slovo prenecháva excentrickému rozprávačovi – bývalému učiteľovi, beznádejnému alkoholikovi, ktorý pokrútenými, útržkovitými slovami bez hlavy a päty, nešikovne, tak ako k nemu slová prichádzajú, píše o veciach, ktoré pripomínajú život. Píše o sebe i o iných, občas bez ladu a skladu, kašle na precíznosť štýlu či na uchopiteľnosť textu, vytvára chaos, zachytáva zdanlivo nepodstatné okolnosti, pri ktorých má čitateľ občas problém rozpoznať začiatok od konca, píše od srdca, tak ako mu slina nesie slová na jazyk. Neštíti sa nechutností, nezatvára oči pred vulgárnosťou, no priestor zároveň dáva aj humoru a optimistickým kecičkám. Toto je taký malý poklad.... celý text

Koniec Eddyho 2018, Édouard Louis (p)

Po dlhšej dobe som opäť raz siahla po knihe z edície 100% a nemohla som si vybrať lepšie, ako autobiografický príbeh mladého francúzskeho spisovateľa - autora, ktorý v detstve úpenlivo bojoval proti nálepke, ktorá mu bola pridelená - homosexuál. Skutočnosť, ktorú počas svojho dospievania vehementne odmietal, všakovakými spôsobmi sa snažil zapadnúť, nevyčnievať z davu, byť normálny, a to aj napriek bolesti, utrpeniu a nekonečnému boju s vlastnou prirodzenosťou, ktorú kvôli komfortu iných denno-denne zažíval. V úprimnom svedectve sa čitateľ dozvedá viac o spoločenských normách oďľahlejších oblastí severného Francúzska, o chudobe a biednych podmienkach, v ktorých vyrastalo nejedno dieťa, a zároveň je spolu s Eddym nútený vyrovnávať sa s výsmechom a šikanou zo strany rovesníkov i starších. Koniec Eddyho však nie je len spoveďou o vnútornom konflikte nešťastného, nepochopeného jedinca, ktorý sa snaží zmieriť sa s vlastnou „inakosťou“, je aj autentickým zobrazením toxickej spoločnosti. Spoločnosti, v ktorej prevládajú predsudky a život jednotlivca podlieha očakávaniam ostatných, spoločnosti, v ktorej sa potláča emocionalita a miesto pre citlivý prístup a otvorenú myseľ neexistuje, kde sú násilie, hrubé zaobchádzanie, urážky a degradácia považované za prejav sily a nadradenosti. Útla no mimoriadne silná kniha, ktorá poukazuje na to, ako veľmi vie človeka ovplyvniť negatívny pohľad okolia, strach z odmietnutia, ba dokonca nenávisť k sebe samému, pritom jediné čo stačí, je mať trochu pochopenia.... celý text

Traja kamaráti 1965, Erich Maria Remarque (p)

Opäť raz som nahliadla do Remarqueových kníh a opäť raz som ostala očarená jeho rozprávačským umením, vďaka ktorému aj na pozadí nezávideniahodnej, neútešnej situácie, akú prinieslo medzivojnové obdobie a s ním súvisiaca hospodárska kríza, dokázal vykresliť nádherný príbeh o sile priateľstva a výnimočnej láske, ktorá prišla nečakane a aj napriek počiatočnej opatrnosti sa postupne vplížila do sŕdc oboch zainteresovaných. Láske, ktorá ich povzniesla do výšin a svojimi pestrými farbami premaľovala ošumelé zátišie zmierenia sa s neschopnosťou opätovne sa vrátiť do normálneho života, len aby ich život opäť zrazil na zem, tak ako to vie len on. Troch na prvý pohľad odlišných kamarátov, ktorí spolu prežili vojnu a navzájom sa neustále podporujú a neraz dobromyseľne prekárajú, si jednoducho nemožno nezamilovať. Každý jeden z nich má na život trochu odlišný pohľad a nie vždy sa zhodnú, no keď príde na lámanie chleba, držia spolu. Spolu pracujú, zabávajú sa, delia sa o financie i jedlo. Jednoducho kamarátstvo až za hrob. Remarque vykreslil sympatické, nesmierne ľudské postavy, ktoré síce nie sú dokonalé, o to autentickejšie a prijatľnejšie však na čitateľa pôsobia. Mnohé nádherné myšlienky z knihy, nad ktorými sa oplatí pozastaviť, zamyslieť sa a precítiť ich, sú aktuálne ešte aj dnes a už tak nádhernemu príbehu dodávajú ešte väčší šmrnc. Nuž, nadčasovosť Remarqueovi rozhodne uprieť nemôžeme. Oplatí sa prečítať.... celý text

Meno písané krvou 2021, Matt Rees

Keď som pred časom prvýkrát nahliadla do edície "život slávnych" od Slovenského spisovateľa, okamžite si ma získala - postavami, ktoré knihy približovali, rozprávačským umením, ktoré prezentovali, chytľavosťou, pútavosťou... Na poprednom mieste sa u mňa dlho držal Stoneov Smäd po živote, no Matt Rees ho svojím Menom písaným krvou - pôsobivým príbehom talianskeho velikána Caravaggia, ktorého neraz považovali za neokrôchkaného surovca - predčil, resp. minimálne sa mu vyrovnal. Rees verne vykreslili pompéznosť i špinu barokového Ríma, s citom, jemnosťou i dramatickosťou vernou maliarovmu životu priblížil roky túžob, snáh a sklamaní, pouličných šarvátok, krčmových radostí aj lopoty vo vyhnanstve. Dovolil nám nahliadnuť do tajomstiev Caravaggiovho srdca i jeho umeleckej techniky, do domácností vznešených talianskych rodín, zdobených palácov, skromných kutíc kláštorov či nevábnych uličiek a odľahlých kútov veľkolepého Ríma. Neviem či to spôsobilo lascívne až zhýralé prostredie, v ktorom Caravaggio pôsobil, jeho prchká povaha a zanietené držanie sa vlastného presvedčenia, fakt, že bol vyvrheľom spoločnosti, alebo na tom svoj podiel mal spôsob, akým autor zachytil maliarov bujarý, no neľahký život plný vnútorných rozbrojov a nekonečného utekania, no totálne ma opantal, chytil ma do svojich pazúrov a nepustil, ani na sekundu som sa nenudila. Rozhodne príbeh, ktorý sa oplatí prečítať.... celý text

Ženy aj muži, zvieratá 2020, Richard Pupala

Otvorene priznávam, že hoci si knihy od slovenských autorov zväčša starostlivo vyberám, pri tejto ma zlákal dizajn a anotáciu som veľmi neriešila, no už od prvej strany mi bolo jasné, že som trafila klinec po hlavičke a čaká ma úžasná jazda. Autor v trinástich poviedkach trefne a pritom úplne jednoducho zobrazuje bežnú realitu mnohých rodín i jednotlivcov, každodenné patálie medziľudských vzťahov - zaucho sem, klamstvá, nadávky či nevera tam, rutinný pohárik na dobrú náladu (alebo na utopenie žiaľu), problémy s dlhmi... Svoje postavy rozhodne nešetrí, neraz sa s nimi kruto zahráva (koniec koncov ako sám život), hádže ich z kaluže do blata a necháva ich svojvoľne plávať (a topiť sa). Jedincov zachytáva v tých najprimitívnejších a najzraniteľnejších okamihoch, postupne z nich zvlieka vrstvu po vrstve, odhadzuje zvršky až ostávame konfrontovaní s holou podstatou ľudskej nátury. Pár príbehov, ani nie dvesto strán, no aj to stačilo na to, aby som si pána Pupalu absolútne zamilovala a zaradila ho medzi slovenských obľúbencov.... celý text