Starmoon komentáře u knih

Mareka Váchu som registrovala z médií – bol mi sympatický spôsob jeho myslenia, (seba)prezentácie, viery (a jej odovzdávania). Tešila som sa teda aj na knižný rozhovor s ním – buď som však mala príliš veľké očakávania, alebo som si podobných knižných rozhovorov naservírovala v poslednom čase priveľa, alebo skrátka platí to, čo tu podotkli už aj iní, napríklad že „čtenář, který o Váchovi předem nic neví, může být u některých témat trochu zmaten nebo si může připadat jako páté kolo u vozu těchto rozhovorů“ (Darkry).

Ono to možno súvisí s tým, že (spolu)autor Jožin Valenta kladie svoje otázky od buka do buka, premosťuje, asociuje, a často akoby zabúda, že konečný výsledok má byť primárne pre čitateľov. Viac ako tá neformálnosť mi prekážal jej výsledok – zmätok. O čom sa vlastne teraz bavíme? A prečo sme skočili do tejto témy? A prečo sa zas vraciame sem? A prečo spomíname niečo, k čomu sa Vácha nechce vyjadrovať, a keď áno, tak len v inotajoch? A kto mi vysvetlí tie interné vtipy a narážky, pri ktorých čítaní sa cítim ako keby som omylom počúvala cudzí rozhovor?

Vlastne celá kniha mi pripadala vedená a napísaná v takom nejakom štýle, ako keď si dvojica, rodina alebo partia kamarátov spraví scarbook alebo vyplní predtlačený pamätníček – v osobnej rovine je to milé, pekné, možno aj múdre, ale keby to chceli publikovať pre svet, už to chce aj nejakú pridanú hodnotu a hlavne nestranného človeka, ktorý ju nájde a „vypichne“.

4 21.05.2021

Kniha, z ktorej pozvoľna vanie melanchólia a akási (existenciálna?) únava... Zrejme v nejakom takom móde ju písala autorka; a zrejme preto sa pri niektorých postavách napríklad tá únava až neobvykle často zdôrazňuje.

A predsa je to kniha z kategórie tých lepších (rozumej – zaujímavejších) „christioviek" (teda aspoň pre nás, ktorí sme si zvykli na jej vzorec aristokratická rodina + chvíľkové odrezanie od sveta + plejáda rôznych príbuzných či hostí alias potenciálnych vrahov + vražda + Hercule so svojimi sivými bunkami = nečakané rozuzlenie, na ktoré zväčša sami neprídete, čo ako sa snažíte).

4 24.04.2021

Malé, zdanlivo pokojné mestečko plné svojráznych obyvateľov, zaujímavé vzťahy medzi nimi, užší okruh podozrivých... K tomu aj celkom sympatický hlavný vyšetrovateľ (maskujúci sa za spisovateľa), jeho očarujúca pomocníčka... A ďalšia milá „christiovka“ je na svete. Len tie odkazy na okultizmus ma znepokojovali – našťastie, autorka to nejako ubalansovala a moje svedomie si vydýchlo. A hoci záver (a páchateľa) som od istého času tušila, aj tak ma z neho príjemne mrazilo.

Krásna a pre mňa zásadná kniha. Odkedy sa snažím nastaviť si hranice (v rôznych situáciách a vzťahoch) podľa odporúčaní autorov, som rozhodne (s)pokojnejším a rozhodnejším človekom ako predtým. Jasné, práce je na mne ešte ako na kostole... Ale aj tak mám pocit, že máloktorá kniha tohto žánru (ak vôbec nejaká) mi pomohla viac.

Wau! Ak by Agatha Christie holdovala fantasy a rozhodla sa napísať dvakrát tak dlhú knihu, ako mala bežne vo zvyku, zrejme by vzniklo niečo také. Som autorovi veľmi vďačná, že tri roky života obetoval tvorbe tohto románu, ktorý bol pre mňa natoľko strhujúci, že som ho napriek hrúbke zhltla asi za tri dni.

Staré sídlo odrezané od sveta, jemne gotický/viktóriansky nádych, panstvo i služobníctvo s kopou tajomstiev, záhadná vražda... To ja rada. A nápad, že hlavný hrdina sa počas ôsmich dní prevteľuje do ôsmich hostiteľov, pričom každý deň prežíva nanovo vždy z iného uhla pohľadu, to je minimálne v detektívnom žánri veľmi originálne.

Autor sa vyhral s mnohými detailami, najlepšie je čítať túto knihu na jeden záťah, aby čitateľovi žiaden neunikol (aj keď pre prešpekulovanosť deja sa to ľahko môže stať, hoci sa recipient nechá maximálne pohltiť dejom a jeho zvratmi).

Pre mňa to bol zaujímavý knižný zážitok, a možno si ho po nejakom čase zopakujem, minimálne z túžby overiť si, či naozaj všetky dieliky tohto veľkého puzzle sedia (keď už teda viem, ako má vyzerať finálny obraz).

Mini SPOILER: Možno tých vrážd a nemanželských detí bolo predsa len priveľa ;-) .

4 31.12.2020

Svätého Jozefa mám rada a ctím si ho jednak za to, čo spravil v mojom živote, jednak za to, čo dokázal v tom svojom. Tak, ako sú mariánski ctitelia, malo by sa hovoriť aj o jozefínskych; patrí k nim napríklad aj pápež František, ktorý dokonca nedávno vyhlásil Rok svätého Jozefa. Ale ku knihe...

Dlhšie ma lákalo prečítať si román o tomto svätcovi, čuduj sa však svete, našla som len tento jediný. Ježišov pestún je v ňom vykreslený veľmi sympaticky, človek sa s ním vie celkom stotožniť, pochopiť ho. Už si k tomu len pustiť pieseň Joseph od Georgesa Mustakiho či Joseph's lullaby od MercyMe.

4 18.12.2020

Rozbeh bol dlhý a zbytočne naťahovaný, postáv priveľa, zápletka dlho nezaujímavá... Až som uvažovala, že knihu jednoducho zavriem a pre seba si celý "prípad" s asi najnudnejšou knižkou Agathy Christie uzavriem v štýle "aj majster kat sa utne". Našťastie som vytrvala a odmenou mi bola celkom slušná (nielen) rodinná dráma v pozadí troch naoko nesúvisiacich vrážd. Hoci ma však napokon kniha chytila, pletiaca a naoko popletená slečna Marplová pre mňa asi nikdy nebude dôstojnou náhradou Poirota.

3 22.04.2024

Kniha pre ozajstných "titanicoholikov". Neviem, kto iný by dobrovoľne lúskal cca 550 strán prepisov vyšetrovania Senátu z roku 1912. Osobne som bola za túto možnosť vďačná; je dôležité vrátiť sa k prameňom a človek možno potom zistí, že niektoré veci neboli ani zďaleka tak, ako ich neskôr "kanonizovala" popkultúra. Napríklad môj pohľad na Bruceho Ismaya sa značne zmenil, opravil. Tiež bolo zaujímavé pozrieť sa na tú istú udalosť z perspektívy rôznych preživších ľudí od dôstojníkov cez stevardov a námorníkov až po cestujúcich všetkých tried, dokonca aj ľudí, ktorí na lodi neboli, mohli však teoreticky jej osud ovplyvniť, napríklad kapitáni a telegrafisti lodí, čo v čase potopenia Titanicu nachádzali v okolí. Samozrejme, senát vypočul "len" 82 svedkov, aj tak to však bolo toľko rôznych verzií tej istej udalosti, že človeku by mohla vybuchnúť hlava, ak by to mal všetko počúvať a nejako vyhodnotiť osobne.

Kniha bola každopádne fajn, mrzelo ma však, že jednotlivé svedectvá boli v niektorých prípadoch skrátené. Zdalo sa mi to voči dotyčným aktérom neúctivé, ako by v očiach editora ich skúsenosť či optika bola menej dôležitá.

A, medzi nami, dosť mi chvíľkami liezol na nervy senátor Smith; neobjektívny, hodnotiaci, "nenápadne" podsúvajúci svoje mienky... Nevraviac o tom, že občas priveľmi riešil rôzne triviálnosti, možno keby som však poznala dobový, možno mediálny kontext, mala by som pre to väčšie pochopenie. Hodnotenie jeho štýlu výsluchov neodráža moje hodnotenie knihy, len som to chcela vypichnúť.

3 15.02.2024

Prekrásne obrázky, až mi bolo ľúto, že ilustrujú taký pomerne tuctový príbeh. Ako celok je to vizuálne pekné, text trošku ťažkopádny a pre deti nie celkom zaujímavý (tie citlivejšie sa dokonca môžu cítiť trošku citovo vydierané, že ak si z knižnice nenavláčia hordy starých kníh, kvôli nim tie knihy zhoria, čo bol, mimochodom, dosť preexponovaný motív) a navyše hláška od jednej z dospelých postáv knihy, ktorá by v detskej literatúre naozaj nemala čo robiť: "Nie si taká hlúpa, ako vyzeráš." Prosím? Takto sa jedna knihovníčka prihovára dieťaťu, ktorému predtým nanútila absurdnú misiu kvázi záchrany kníh? Keď tak nad tým rozmýšľam, už len preto uberiem zo štyroch hviezdičiek na tri.

3 05.02.2024

"Čo ho definuje viac - po celý život opatrné šoférovanie, štúdium medicíny, nosenie nákupov starenkám zo samošky - alebo onen jediný okamih? Štyridsaťjeden rokov života, a naproti tomu jedna minúta, a predsa cítil, že táto minúta obsahuje viac než len šesťdesiat sekúnd, tak ako jeden článok DNA ukrýva v sebe celý ľudský rod. Áno, rozdiel je v tom, že on bol Eritrejčan. Lebo v jeho očiach vyzerajú všetci rovnako. Lebo ich nepozná. Lebo ľudia z inej planéty sú zákonite trošku menej ľuďmi. A je pravda, že to znie hrozne, ale on nie je jediný, čo tak rozmýšľa. On je len ten, čo náhodou jedného zrazil."

Veľmi silné. Niečo ako Zločin a trest, akurát menej vláčne a obohatené o prvky trileru. Kopec krásnych úvah o ľudskom údele, manželstve, rodičovstve, predsudkoch, pokrytectve. Román o maskách, ktoré nosíme, o voľbách, ktoré robíme, o levoch, ktorých v sebe tlmíme. A o tom, ako je to všetko krehké. A čo sa stane, keď sa náš starostlivo chránený sterilný svet infikuje. Keď sa rúca.

Autorke som verila každú postavu, každú úvahu, všetko. Mám prečítané všetky tri knihy, ktoré od nej u nás vyšli, táto však bola najzrelšia a asi aj najuniverzálnejšia. Lebo namiesto Eritrejčana si tam môžete dosadiť napríklad Róma a bolo by to o nás. Čiže taká kniha zrkadlo. A tentokrát aj s úderným záverom, ktorý núti premýšľať obdobne ako celé dielo.

3 19.01.2024

Keby ma niekto zavraždil, chcem, aby môj prípad riešil William Wisting a písala o ňom Line :). Ale teraz vážne(jšie)... Stále viac ma baví ústredné duo otec a dcéra; práve pre tieto dve postavy mám už teraz z knižnice požičaných pár ďalších "horstoviek". Páčia sa mi aj autorove stručné, úderné vety i kapitoly, množstvo "zákulisných" informácií, ktoré Horst ako bývalý kriminalista má, prelínanie veľkých prípadov s každodennými banálnosťami... Príbeh samotný tiež fajn, možno tam bolo na môj vkus príliš veľa (nadbytočných) postáv a ani sentimentálne vyznenie v štýle "chudák Viggo, musíme si viac všímať jeden druhého" nebolo celkom podľa môjho gusta (nemôžu si totálni asociáli za svoj osamelý osud náhodou tak trochu, aj trochu viac, sami?), finále trošku filmové (rozumej, nie veľmi reálne), v princípe som si však Jaskynného muža užila a pri jeho čítaní vždy tak trochu ožila.

3 11.11.2023

Skvelá žánrovka. Fieldingová "svoju" Caroline vôbec nešetrila, vďaka čomu sa môže čitateľ tešiť na mnohé zvraty a peripetie, ktoré ho donútia čítať napriek únave (alebo ho tej únavy vďaka zvýšenej dávke adrenalínu zbavia :-)). Tak ako pri iných knihách tejto autorky, aj tu možno oceniť dobre vystavaný dej, hodnoverne vykreslené postavy, dynamiku vzťahov medzi nimi a v neposlednom rade i (ne)očakávané finále. Chcela som nenáročné, no pútavé čítanie; a presne to mi táto kniha dala.

Aj keď, ako bolo kdesi nižšie zmienené, niektoré veci sú dotiahnuté do extrému (enormný a 15 rokov pretrvávajúci záujem médií, praktiky reportérov, Caroline na titulke People...), čo knihe zbytočne uberalo na dôveryhodnosti a mne ako čitateľke na zážitku. O samotnom únose nevraviac.

SPOILER: Preniesť dvojročné dieťa v taške? Dvojročné dieťa vytrhnuté zo spánku? Dvojročné dieťa v období vzdoru? To akože vážne? Možno ak by ho aspoň nadrogovali... Nevraviac o tom, ako dlho by v takej cestovnej taške vydržalo dýchať (a nekričať, nekopať či iným spôsobom na seba neupozorňovať). Jednoducho to buď bolo autorkou nedomyslené alebo slabo vysvetlené.

3 21.10.2023

"Jediné, čo dokáže človeka naozaj vydesiť, sú veci, ktorým je ochotný veriť."

Súhlasím s autorom; a možno práve preto sa mi Chlad nezdal až taký ohromný, mrazivý ani desivý (nie žeby som nejako extra dôverovala pochvalným reklamným slovám na obálke od tria známych autorov, no aj tak som čakala niečo ohromnejšie, mrazivejšie a desivejšie, než sa mi napokon dostalo). Jednoducho, tie mysteriózne a duchárske vsuvky sa mi zdali skôr úsmevné, čo v rámci hororu asi nie je celkom optimálne; podobne prvky katastrofického románu zas predvídateľné a klišé (a to som v tomto žánri temer "nepolíbená").

Napriek tomu sa mi však Chlad zvláštnym spôsobom páčil. Zrejme vďaka hlavným postavám, ktoré autor vytvoril, či sa už bavíme o "správňackom" šerifovi Stevovi Ellsworthovi, jeho synovi Aaronovi, ktorý sa nám najprv predstaví ako typický zlý chlapec, postupne si však prejde vývojom, alebo o svojskom Mickovi Flemingovi, ktorý si v deji tiež vyskúša viacero polôh. No a tiež to prostredie priehrad(y), vytopeného mesta, vodných tunelov... Bolo cítiť, že autor si o daných veciach čo-to naštudoval, aj že okolo priehrady žil.

Takže ako čitateľka som napokon spokojná, hoci chvíľami som mala pocit nevyužitého potenciálu.

3 31.07.2023

Sú autori, ktorí vidia svet čiernobielo; Bán ho očividne vidí len čierno :-). Jeho Slovensko je drsné, skorumpované, bezprávne, absurdné, s rovnými a rovnejšími, so zlými a ešte horšími, s postavami a postavičkami, ktoré pôsobia, ako by patrili buď do väznice alebo do psychologickej či psychiatrickej ambulancie. Rada som sa s jeho pohľadom zoznámila, pre vyváženie mi tu však chýbala aj tá druhá strana; optimistickejšia, príjemnejšia, vľúdnejšia. Lebo aj taká je. Mimochodom, ako rodenú Zemplínčanku ma chvíľami bavilo a chvíľami štvalo Bánove videnie/vykreslenie Východu ako "divokého Východu". Byť Západniarkou či dokonca Češkou, asi by som sa napríklad do takých Michaloviec bála ísť obdobne ako do krajín tretieho sveta. Bánovi to však nevyčítam, má právo na svoj pohľad (a hlavne má relevantné argumenty pre svoj pohľad). Viac mi však prekážalo, že vážne kauzy (napríklad tú s poľnohospodármi alebo s ubitým Rómom) "prerieďuje" hlúpôstkami typu Jánošík či exot v Sečovciach. Ak už chcel pranierovať slovenskú temnotu, tak prosím naplno, nech to má dosah, nech to má efekt. Úvahy a kuriozity inokedy, inde.

3 11.07.2023

V poslednom období som čítala viacero skvelých detektívok a thrillerov; Študentka však medzi nimi vedie. Možno trošku predvídateľné, možno trošku klišé, ale zároveň aj napínavé, dobre vystavané a vygradované dielo, kde sa dôraz kladie skôr na psychológiu než na "krváky", čo ja osobne kvitujem. Páčilo sa mi, že žiadna postava nebola čiernobiela; každú by som dokázala v niektorých chvíľach objať a úprimne jej povedať "chápem ťa"; zároveň by si každá v niektorých chvíľach zaslúžila pomyselnú facku (či skôr súcitné varovanie "nerob to; toto nedopadne dobre ani pre teba, ani pre iných"). Možno to bolo prostredím, možno postavami, možno spôsobom rozprávania, možno všetkým dokopy, každopádne som si Študentku veľmi užila a bola by som rada, ak by autorská spolupráca tohto dua pokračovala i naďalej.

3 11.07.2023

Vizuálne krásna kniha, ktorá by obstála aj ako darček. Ani s obsahom to nie je márne, ak človek vie, čo môže očakávať, a teda popularizačne ladené medailóny tridsiatich dvoch zaujímavých aristokratiek (áno, názov Princezné je trochu zavadzajúci), pričom niektoré k svojmu titulu prišli vydajom, iné sa už s modrou krvou narodili. Z publikácie cítiť, že autorka je novinárkou; pútavé titulky, členenie textu atraktívnymi medzititulkami, cit pre zaujímavé detaily či kuriozity, citlivá práca s textom, štylistikou. Jednotlivé "príbehy" sa čítajú veľmi ľahko a dobre, keďže z nich však cítiť pomerne veľkú mieru subjektivity až bulvárnosti (nemyslím to pejoratívne), do odbornej práce by som z knihy určite necitovala. Nevraviac o tom, ako ma zaskočil pomerne stručný (vzhľadom na záber knihy) zoznam použitých zdrojov. Až sa mi chvíľami cynicky zdalo, že autorka skrátka pútavou formou prerozprávala články z wikipédie (ospravedlňujem sa, ak jej krivdím). Celkovo je však kniha naozaj zaujímavým kúskom pre všetkých milovníkov histórie (najmä tej z konca 19. a začiatku 20. storočia) alebo pre tých, čo si chcú rozšíriť obzory.

3 29.06.2023

Keď som jednej známej referovala, akú knihu práve čítam, po jej prelistovaní vyjadrila znepokojenie, že na ňu pôsobí ako návod na manipulovanie. Osobne som však názoru, ktorý v texte vyjadril aj autor, a teda, že "zásady uvedené v tejto knihe môžu mať účinok iba vtedy, ak ich používame s čistými úmyslami. Nie sú to žiadne triky, ktorými možno druhého dobehnúť. Hovorím tu totiž o novej životnej ceste." Ono totiž nie je až také ľahké (aspoň teda pre väčšinu z nás) úprimne iných chváliť, počúvať, pozerať na veci očami iného človeka či napríklad predpokladať, že druhí sú charakterní, a podľa toho k nim aj pristupovať. Takto napísané to možno znie veľmi banálne, ale v skutočnosti sú kapitoly/návody/body v tejto knihe veľmi dobre vysvetlené, doplnené X príkladmi z praxe a ako bonus vyjadruje autor svoje myšlienky veľmi pútavo, zrozumiteľne a spôsobom, vďaka ktorému máte (minimálne počas čítania) pocit, že toto by naozaj mohlo fungovať a aký úžasný by bol svet (minimálne ten váš) keby ste to všetko dokázali uviesť do praxe (alebo to aspoň skúsili).

Som si istá, že ak by sa mi podarilo uplatniť v mojej každodennosti hoci len jeden zo spôsobov, ktoré autor ponúka a prezentuje v tejto knihe, bola by som X-násobne lepším človekom. A myslím, že o to pod pokrievkou všetkých tých autorových "ako" v skutočnosti ide.

PS: Je neuveriteľné, že kniha vyšla prvýkrát už v roku 1937. Je totiž výsostne aktuálna, vlastne nadčasová.

3 23.06.2023

"Idem si tak s koníkom domov, zabraný do pochmúrnych myšlienok, kladiem Pánu Bohu otázky a sám si na nich odpovedám. A už sa tak ani nezlostím na Pána Boha, s Pánom Bohom som sa už udobril, ale mám zlosť na ľudí: Prečo musia byť ľudia takí zlí, keď by mohli byť takí dobrí? Prečo musia ľudia strpčovať život sebe aj iným, keď by mohli žiť pokojne a šťastne? Je možné, že by Boh stvoril ľudí len k tomu, aby trpeli? Čo by z toho mal?"

Fidlikant na streche je môj najobľúbenejší muzikál vôbec; no a konečne som dozrela aj na jeho knižnú predlohu. Osobne sa mi zdá, že muzikál bol lepší; lepšie vygradovaný, bez hluchých miest či odbočiek, s lepšie vykreslenými postavami. Aj tak sa mi však kniha páčila, najmä Tovjeho pokusy vyrovnať sa so životom, s Bohom, s chudobou, s otcovskou rolou, ktorá mu vďaka vydajachtivým dcéram stále viac prerastá cez hlavu a opätovne láme srdce. Páčil sa mi Tovjeho humor, nadhľad, životná filozofia. A dokonca sa mi páčila aj trochu netradičná forma rozprávania, kedy sa postava akoby zhovárala s autorom. Summa summarum, celkom fajn dielko, ku ktorému sa už zrejme nevrátim, ale ktorého prečítanie neľutujem.

3 23.06.2023

Zbigniew Czendlik bol pre mňa tabula rasa, čím myslím, že pred čítaním tejto knihy, po ktorej som siahla viac-menej náhodne a intuitívne, som ho nepoznala. Možno to mi umožnilo čítať text a tvoriť si mienku o jeho hrdinovi bez očakávaní a predsudkov; a hoci názory na tohto kňaza sa očividne rôznia, pre mňa bola kniha fajn: primerane zábavná, pútavá, predstavujúca Cirkev nie ako takú, ale cez prizmu pohľadu jej konkrétneho (uznávam, že svojrázneho) služobníka. Ako sa však vraví, Pán Boh má všelijakých svätých :-). Jasné, treba tu dosť rozlišovať, kedy respondent hlása cirkevné učenie a kedy výhradne vlastné názory (na moje prekvapenie niekedy aj rozporujúce si s tým, čo by mal z titulu svojej funkcie prezentovať), myslím si však, že minimálne pre katolíkov budú tieto roviny ľahko oddeliteľné a minimálne pre katolíkov môjho razenia bude aj sympatické, že dotyčný kňaz je radšej autentický než by mal predvádzať nejaké zbožné pózy a trúsiť zbožné frázy.

Aby som to teda nejako zhrnula, pre mňa bola kniha príjemnou oddychovkou v rámci duchovnej literatúry; nič, čo by mi zmenilo život, ale zato mi kniha často zmenila (zlepšila) náladu, a aj to nie je málo.

3 11.04.2023

Určite už viacerí z nás si všimli, že „sme len nešikovnými správcami našej vlastnej duše“; že „hriechu a omylu sa vyhnúť nemôžete, a ak sa o to pokúšate s nadmerným zápalom, narobíte si ešte väčšie problémy“. Našťastie je tu dobrá správa, ktorú svätý Pavol vyjadril slovami „keď som slabý, vtedy som silný (2 Kor 12, 10)“ a Richard Rohr ju vo výnimočnej knihe Padanie do výšky variuje a rozvíja (hoci daný Pavlov citát explicitne tuším ani raz nespomenie) v mnohých podnetných úvahách a myšlienkach, napríklad:
„Duchovne rastieme omnoho viac práve vtedy, keď robíme chyby, než keď sa nám všetko darí.“
„Zlyhania a poníženie vás donútia pozrieť sa tam, kam by ste sa inak nikdy nepozreli.“
„Nakoniec už ani veľmi nežiadame späť, čo sme stratili, lebo sme v tomto procese a vďaka nemu objavili úplne nové ja.“

Na rozdiel od anotácie (a autora) si nemyslím, že je toto jeho dielo nutne o dvoch poloviciach života (aspoň nie v chronologickom slova zmysle, čo vlastne aj sám viackrát naznačil). Skôr to pre mňa je kniha o tom, že hoci „nás pravda zvykne najprv potrápiť, než nás oslobodí“, že to v podstate stojí za to; že v našom živote majú svoje miesto (dokonca dôležité a nie až také ohrozujúce, ako sa na prvý pohľad zdá) aj slabosť, zlyhanie, pokorenie. Že ak „človek odmieta bolesť, ktorá je nevyhnutne spätá s jeho existenciou, v dlhodobom horizonte bude prežívať desaťkrát viac utrpenia.“

A hoci sa „vpred posúvame spôsobmi, ktorým nerozumieme a za pomoci tichého pôsobenia času a milosti“, táto kniha môže byť k tomu vhodná pomôcka. Autor píše pútavo, múdro a pritom sa nesnaží tváriť ako niekto, kto pozná odpovede na všetky otázky. Skôr sa cez predložený text stáva sprievodcom na ceste, ktorou raz (Bože daj) prejde každý – na ceste od pocitu, že všetko (alebo aspoň väčšinu) vieme a zvládneme, k realite, kde to tak nie je; a kde sa snažíme zistiť prečo.

3 02.02.2023