Starmoon komentáře u knih

"Vy vidíte, kde je pravda, a kde nie je pravda, a ja som azda slepá, ja nevidím nič? Smelo riešite všetky dôležité problémy, ale počujte, chlapče, nie je to náhodou tým, že ste mladý, že ste ešte žiadny z tých vašich problémov nepocítili na vlastnej koži? Hľadíte smelo dopredu, ale nie je to tým, že nevidíte a nečakáte nič hrozného, pretože život sa pred vašimi mladými očami ešte skrýva?"

Všetci máme nejaký ten svoj "višňový sad" a ja si netrúfam odsúdiť konanie ani jednej z postáv; ani tých, čo sa odmietajú pozrieť realite do očí, ani tým, čo jej vychádzajú v ústrety tak ochotne, až to môže pôsobiť skôr cynicky než pragmaticky. Ktovie, kým by sme my boli v danej dráme (áno, dráme, a keď niekto bazíruje na nálepke komédia, tak je to potom asi najsmutnejšia komédia, akú som kedy čítala)...

5 06.05.2023

„Mám vlastne akýsi zakorenený návyk tešiť sa zo všetkého. Stalo sa to už také chronické, že som presvedčený o schopnosti urobiť aj z nepríjemných vecí radostné. I keď ma zdrapí stará lámka, poviem si, musí raz prestať bolieť. Čím horšie ste na tom, tým skôr to utíchne.“

„Kliatbou nášho moderného života je, že sa vyhýbame zodpovednosti – a to je vlastne príčina nespokojnosti a nepokoja, ktorým svet prekypuje.“

Zo slečny Shirleyovej sa stala pani Blythová – a čitateľa čakajú zväčša milé príbehy z prvých dvoch rokov jej (novo)manželského života. V podstate klasická Lucy: pozitívny náhľad na svet, milé postavičky, krásne (nie dlhé) opisy prírody, morálne (nie vnucujúce sa) posolstvo... Za mňa čitateľská i ľudská spokojnosť.

5 20.02.2021

„Ja by som ho chcel premeniť na dobrého človeka – veľmi dobrého človeka – a naraz, keby som mohol. To by som urobil. Nemyslíte, pani Blythová, že by to bol najhorší trest zo všetkých? (...) Keby sa premenil na dobrého človeka, pochopil by, aké hrozné veci napáchal, a cítil by sa strašne a bol by taký nešťastný, ako pri žiadnom inom treste.“

„Nikto, koho sa dotkla táto vojna, nemôže byť tak isto šťastný ako predtým. Ale myslím, sestrička, že to bude lepšie šťastie, šťastie, ktoré sme si zaslúžili. Boli sme šťastní pred vojnou, však? S domom, ako je Ingleside, a s rodičmi, akých máme my, sme nemohli nebyť šťastní. Ale to šťastie bolo darom života a lásky... nebolo v skutočnosti naše... život si ho mohol každú chvíľu vziať späť. Ale už si nebude môcť vziať šťastie, ktoré si zaslúžime na ceste našich povinností.“

Krásna bodka za sériou o Anne zo Zeleného domu. V tomto románe sa z nej už síce stala okrajová postava (prím, ako napovedá aj názov, prevzala jej dcéra Rilla), nemyslím si však, že by to knihe ubralo na čare. Typický lucymaudmontgomeryovský humor a láskavý pohľad na svet ostali prítomné (nikdy by som neverila, že sa budem zo srdca smiať pri románe, ktorého dej sa odohráva v čase prvej svetovej vojny) a celá kniha je prešpikovaná úsmevnými (polievková misa, noc pri majáku, rozlúčka pri mesiaci...) i dojemnými (Walterov list, Rilline obety a sebazápory) scénami, a tiež skvelými postavami (mojim favoritom je gazdiná Zuzana).

Rilla síce nie je „dávna Anna“ (ako avizovala slovenská anotácia), celkom určite je to však plnokrvná literárna postava, ktorej príbehu sa oplatí dať šancu.

Ako sa vraví, Pán Boh má všelijakých svätých. V Nebi nájdeme Terezky Ježiškove aj Jánov Krstiteľov, miernych Františkov Saleských aj cholerických Petrov... No a tiež púštnych otcov.

Smolen ich náuku aplikuje do súčasného časopriestoru, a to navyše veľmi pútavo, inteligentne, dokonca vtipne a hravo. Autor má talent a štýl, okrem toho aj čo-to naštudované a prežité, vďaka čomu je jeho dielo nielen duchovnou, ale aj literárnou lahôdkou.

Trúfam si predpokladať, že v jeho knihe si pre seba veľa (ale minimálne aspoň niečo) nájde nielen každý kresťan, ale i človek.

5 28.12.2020

Modrý vlak nie je Orion Expres. Príliš prekombinované a na Agathu Christie aj pomerne nudné čítanie. Pointa prekvapivá, ale keďže príbeh bol koncipovaný tak, že ma vlastne ani nezaujímalo, kto je vrahom, ostáva to pre mňa jedno zo slabších diel autorky.

Po prečítaní komentáru od užívateľa marlowe už chápem, prečo to pre mňa nebola stará dobrá poirotovka.

5 21.12.2020

Parádne dielo, a to aj X rokov od vydania. Nedalo sa od neho neho odtrhnúť a podarilo sa mu vytrhnúť ma z myšlienok na fyzické potiaze, ktoré som v období čítania mala. Pre mňa vtedy tá kniha bola ako záchranný čln. Vďaka.

5 14.12.2020

Vyrástla som pri starom kaštieli, denne ho navštevovala ako dieťa, kým ešte slúžil ako škôlka, neskôr, keď ho už pre zlý technický stav pre verejnosť zatvorili, som sa ako typický malý rebel, ktorý vie šikovne preliezať múry a brány, hrala v jeho útrobách a okolí, celé dni tu trávila so sestrou, hľadala poklad s kamarátkami, v mladom veku tancovala s jedným a pusinkovala sa s druhým mládencom... A celý čas som snívala, že raz, až vyrastiem, tento kaštieľ kúpim, zrekonštruujem a budem v ňom žiť šťastne, až kým neumriem... alebo nespadne :-). No a potom som vyrástla, mala iné sny, spohodlnela; a kaštieľ si ďalej chátra. Aj mi je ho ľúto, aj občas, keď okolo neho pri návšteve rodnej obce prechádzam, cítim nostalgiu, aj by som bola rada, ak by o jeho záchrane sníval a najmä ju zrealizoval niekto iný...

O to viac obdivujem všetkých aktérov tejto knihy, ktorí sa podujali investovať svoj čas, energiu a peniaze do záchrany zámkov a kaštieľov (mnohé odprezentované boli ozaj v stave ruiny). Čo človek, to iný príbeh, iný (ne)úspech, iná životná filozofia... Všetkým im fandím a som vďačná autorkám, že ich príbehy máme my čitatelia takto pekne pokope, navyše vo veľmi peknom vydaní. Pridanou hodnotou sú pre mňa najmä fotografie Kateřiny Sýsovej; v knižnom medailóne sa píše, že cielene pracuje s fotografickým vtipom a gýčom, nuž a za seba môžem povedať, že sa mi to páči.

Škoda, že podobná publikácia (zatiaľ) nevyšla aj o novodobých "hradných pánov" zo Slovenska.

4 15.02.2024

Veľmi slušná detektívka. Síce tu chýbali nejaké dramatickejšie zvraty, intelektuálne hádanky či zaujímavé lokácie/vzťahy/postavy, ktoré ma v tomto žánri obyčajne priťahujú, zato však všetko menované bolo pre mňa primerane vynahradené realisticky opísanými postavami, policajnými postupmi, žurnalistickou prácou či rodinnými vzťahmi hlavného hrdinu, ľudsky sympatického Wistinga. No a posledných 100 strán som prečítala na jeden nádych (samozrejme; nakoľko mi to životné okolnosti dovoľujú ;)) predsavziac si, že nepôjdem spať, kým nezistím, ako to všetko bolo, aj keby som na druhý deň mala fungovať v zombie režime.

Za mňa teda čitateľská spokojnosť a možno sa časom rada poobzerám aj po ďalších autorových knihách.

4 29.06.2023

Sériu som nezačala čítať chronologicky; a obávam sa, že keby áno, Zátiší by ma od nej už hneď v úvode odradilo. Po všetkých tých nadšených komentároch som čakala viac, možno až priveľa. Realita však bola taká, že Three Pines na mňa pôsobilo ako lokácia, kde by ma skôr než idylka čakala nuda a rozčarovanie, z jeho obyvateľov (a teda väčšiny postáv tejto knihy) mi žiaden neprirástol k srdcu a vlastne ma osud žiadneho z nich absolútne nezaujímal (čo platí aj o obeti či o tom, kto bol nakoniec vrahom). Pamätajúc na skvelý dojem z iného dielu tejto série, nejako som sa prinútila vytrvať po stranu 160, čo je, myslím si, veľkorysý dar času pre knihu, ktorá ma absolútne nezaujala, napokon som to však vzdala a odložila ju nedočítanú. Dokonca ani pár posledných kapitol či aspoň strán sa mi nechcelo nalistovať, aby som zistila, čo sa to tam v tom lese milej pani Jane vlastne stalo.

S Louise Penny a Armandom Gamachom to však zatiaľ nevzdávam; predsa len je Zátiší debutom, a predsa len vo mne pretrváva silný dojem z inej knihy tejto série, takže časom si určite doprajem druhý diel.

"Reže ako nôž a zároveň lieči ako balzam"; málokedy považujem citované úryvky na prebaloch od známych osobností či médií za niečo viac ako marketingovú stratégiu, ale v tomto prípade to v talianskom periodiku Repubblica vystihli. Sama neviem nájsť lepšie slová, ktorými by som popísala svoj dojem z tejto knihy. Rezala. Liečila. Úplne ma pohltila. Stačil deň, aby som ju prečítala, doznievať však vo mne bude zrejme ešte dlho. Pod zdanlivo jednoduchým až banálnym príbehom sa nachádzajú roviny, nad ktorými je radosť hutať. Toto raz bude (alebo by si aspoň zaslúžilo byť) klasika.

4 27.05.2023

"Nechceme ľútosť. Súcit pomáha predovšetkým súcitiacim. Neprosíme ani o almužnu, pokiaľ si ešte dokážeme zarobiť na večeru. Skutočne potrebujeme iba vašu pozornosť. Nechcem ani pomyslieť na to, že si uvedomujete, ako sa tu žije, alebo sa domnievate, že sme sa už zmierili s osudom. Museli by ste byť naozaj zlí ľudia, aby ste si to mysleli. Preto ťa prosím, keď si sa tu už ocitol, jednoducho verne popíš, čo vidíš a počuješ. Nesúciť, neplač, nehľadaj za každú cenu biedu a nespravodlivosť. Postačí ti tá, s ktorou sa tu stretneš na každom kroku."

Svojho času môj vzťah k fast fashion a moje spotrebiteľské návyky silno ovplyvnil dokument The True Cost, ktorý vznikol rok pred Rabijovou reportážou. Od tej som už nečakala, že by ho mohla v mojich očiach predčiť alebo ma ovplyvniť viac; zrejme sa to však stalo. Žiaľ (?), skôr v negatívnom zmysle, keďže som si po prečítaní jeho Života na mieru hovorila, že je vlastne úplne jedno, čo ako človek-milión spravím, že moje rozhodnutia majú na životy daných ľudí len minimálny, respektíve negatívny dopad. Ako v Dobšinského rozprávke Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas: "Keď zodvihneš, zle bude, keď nezodvihneš, bude horšie!"

Kúpiš, daným ľuďom bude zle (malé a nespravodlivé mzdy, nepreplácané nadčasy, pracovné úrazy, požiare...), nekúpiš, bude horšie (žiadna práca, žiadna pláca, extrémna chudoba...).

Ale ktovie, možno sa za tých pár rokov situácia zmenila... Aj keď po uvážení, čo všetko sa na svete za posledné roky zomlelo, to veľmi ružovo nevidím.

4 06.05.2023

Veľmi dobrá kniha. O typológiu osobnosti sa zaujímam už dlhšie a „16Personalities“ považujem za asi najpresnejšiu, k akej som sa kedy dostala – nikdy by mi ju však nenapadlo dávať do spojitosti s materstvom, a pritom, keď sa človek zamyslí, je tak očividné, že aj v tejto oblasti je „dobré vedieť, čo je nám prirodzené a čo nie. Ľahšie sa potom vyrovnáme s tým, že nás niečo nebaví (hoci sa to od mamy očakáva) a že nás niečo vyčerpáva (aj keď iné mamy sa v tom nadšene realizujú). Zistíme, že také, aké sme, sme v poriadku.“

No a práve vďaka tejto knihe som si uvedomila, že to, čo som považovala za svoje osobné nedostatky či dokonca zlyhania, sú v skutočnosti výzvy, s ktorými sa boria aj iné matky môjho typu (v mnohých príkladoch toho môjho som sa naozaj našla) a dobre mi padlo prečítať si, ako presne autorka vystihla, čo u matiek ako ja spúšťa stres aj ako naň reagujeme (naozaj to sedelo, len som si predtým nikdy neuvedomila, že by sa všetky momenty dali vtesnať do určitej schémy). Už len v tomto kontexte sa mi zdala kniha užitočná – zistila som, že nie som sama, ktorá reaguje ako reaguje a potrebuje to, čo potrebuje, no a v druhom rade sa mi páčili veľmi adresné tipy, ako si ľudia ako ja môžu materstvo užiť, nielen ho prežiť (hoci intuitívne som mnohé praktizovala aj predtým).

Tiež mi dobre padlo prečítať si, na čo majú matky môjho typu prirodzené vlohy – asi to bude znieť zvláštne, ale mnohé uvedené veci som považovala za tak samozrejmé, že som si ani neuvedomila, že pre iné matky môžu byť náročné alebo v ich živote môžu absentovať, čo mi trochu zdvihlo sebavedomie :).

Za veľké plus tejto knihy považujem aj to, že autorka brojí proti „buď-alebo“ videniu sveta, čo je pre matky (minimálne vo virtuálnom priestore alebo na ihriskách :)) typické. Alebo ako to píše autorka: „A nemôžeme nevidieť rozdiely v tom, ako iné matky so svojimi deťmi hovoria, čím ich kŕmia, ako reagujú na ich plač, aké sú alebo nie sú dôsledné, za čo deti chvália, za čo sa na ne zlostia. (...) Podvedome si hovoríme, že keď to ona robí inak, asi to znamená, že jedna z nás to robí zle. Niekedy tiež druhé za ich prístup kritizujeme alebo si rozdiely berieme osobne, ako by niekto kritizoval nás. Lenže vy, vaša kamarátka a pani diskutujúca na Facebooku môžete deti vychovávať úplne inak a napriek tomu dobre. Každá ste iná a iné sú vaše deti. Môžete si o výchove rozprávať, môžete si zdieľať svoje skúsenosti, ale je dobré mať na pamäti, že to, čo funguje jej s jej dieťaťom, nemusí fungovať vám.“

Skrátka, veľmi užitočný knižný sprievodca; jedna z mála kníh o matkách a pre matky, ktorú som s pocitom, že autorka len nadradene moralizuje, nezabuchla ešte pred jej dočítaním. Naopak – táto kniha naozaj môže pomôcť materstvo nielen prežiť, ale si ho užiť.

4 02.02.2023

Začalo to skvelo a atmosféricky, aký dobrý však bol rozbeh, taký rozpačitý bol pre mňa záver. Akoby ani sám Murakami nevedel, čo za pointu vymyslieť. Nie, naozaj neverím, že tá nemastná-neslaná bola od začiatku jeho zámerom.

4 17.10.2022

Milé malé knižné dobrodružstvo s príjemnou slečnou Marplovou a inými menej príjemnými návštevníkmi istého hotela v Karibiku, okorenené jemným, priam delikátnym humorom (možno dešifrovateľným len pre nás, ktorý zbožňujeme Agátu :D). Obávam sa však, že nie som jediná, kto už má po X autorkiných knihách vycvičené malé sivé mozgové bunky natoľko, že vraha odhalí skôr ako Jane...

4 05.09.2022

So Slávnou päťkou som presnívala veľkú časť detstva, zažila viaceré knižné dobrodružstvá, ktoré ma až neskutočne lákalo zažiť aj na vlastnej koži, a do istej (zrejme dosť výraznej) miery táto séria ovplyvnila môj ďalší čitateľský vkus.

Aj po rokoch to bol zážitok, hoci svoju rolu určite zohrala aj nostalgia, akurát môj „dospelácky“ pohľad na dospelých bol o dosť negatívnejší než detský. Trebárs už len to, že rodičia poslali svoje tri deti na leto k príbuzným, aby si „konečne“ v dvojici oddýchli – pričom tie deti majú po zvyšok roka na internátoch... Alebo agresívny Georgin otec, submisívna matka... Spätne je pre mňa vlastne zvláštne, že mi tieto veci nebili do očí ako dieťaťu :).

4 30.06.2022

„Všímam si, že keď ľuďom doprajete dosť času, aby hovorili, začnú si odporovať.“

„Je zaujímavé pozorovať, ako sa vytvára verejná mienka a ako včerajšie zločiny sú dnešnými čnosťami.“

„To, čo sa tu odohráva, nie je cirkevná bohoslužba, aj keď sa to tak niekomu môže javiť. Je to koncert. (...) Ľudia v publiku zdvíhajú pri spevu ruky k Svätému Duchu a užívajú si každý moment. Sú tak šťastní, že Ježiš zomrel na kríži! Urobil to pre nich, pretože ich miluje. A oni milujú, keď sú milovaní. (...) Vlastne tu nachádzam esenciu amerického kresťanstva: zábava a supernarcizmus. V starom kresťanstve európskeho modelu je Ježišova cesta tragickým príbehom Božej smrti na kríži – ako nejaká stará dobrá európska opera. Ale nie pre týchto Američanov; pre nich je Ježišov príbeh príbehom s happy endom. Umrel pre mňa! Miluje ma! Život je fajn.“

Tuvia Tenenbom mi uplynulý týždeň:
1) potvrdil niektoré moje názory na Ameriku a Američanov;
2) zmenil niektoré moje názory na Ameriku a Američanov;
3) spôsobil knihomoľské zanietenie par excellence;
4) spôsobil niekoľko šklbnutí kútikom úst a niekoľko sálv vnútorného smiechu;
5) pokazil pokus čítať Ladislava Ziburu, lebo keď som jeho knihu vzala do rúk po Tuviovej, jednoducho nešlo neporovnávať, a mladý Zibura ostal po pár stranách odložený s povzdychom „ešte chcem Tuviu“.

Takže tak.

A teraz vážne(jšie): skvelý cestopis, skvelá sociálna sonda, skvelý humor. Ak vám neprekáža, že vás na túto literárnu cestu po Amerike vezme politicky nekorektný sarkastický muž židovského pôvodu (ku ktorému sa otvorene a niekedy až otravne hlási skoro z každej stránky), a ak vám neprekáža búranie mýtov a predsudkov, čaká vás možno taká skvelá jazda ako mňa.

Hviezdička dole za nie celkom kóšer prácu s respondentmi. Silne pochybujem, že im pri dôverných rozhovoroch Tuvia prezradil, že v jeho knihe väčšina z nich bude figurovať ako totálni hlupáci, pokrytci či ľudia v zajatí sebaklamu. Morálny kódex vo mne to skrátka nevie prehryznúť, lebo je niečo iné prísť za človekom a získať si jeho dôveru a súhlas na uverejnenie jeho slov či fotky pod zámienkou, že som nemecký novinár, ktorý píše knihu o Amerike, a možno sa pritom tváriť ako dobrosrdečný a priateľský starý ujo, a niečo iné priznať „milá pani, vy máte doma stovku zbraní, je to raritné a bláznivé, vy by ste skvelo zapasovali do obrazu, ktorý sa chystám svetu podať o Amerike“. Lebo v tomto smere ma Tuvia nepresvedčí, že to od začiatku nebol jeho zámer, podobne ako anotácia ma nepresvedčila, že Tenenbom nie je ani pravičiar, ani ľavičiar, keď z textu je veľmi jasné, ku ktorému pólu to má autor bližšie. Ku cti mu slúži, že nešetril ani jedných, ani druhých, keď to malo slúžiť k demaskovaniu niečoho dôležitého.

Mne sa skrátka kniha páčila a už teraz sa teším, ako si s Tuviom zacestujem po Nemecku a jeho utečeneckých táboroch.

4 10.06.2022

Bežne nevyhľadávam ani knihy z nemocničného prostredia, ani literatúru pre mládež (česť výnimkám), román Na pár krokov mal však veľmi sľubnú anotáciu, príťažlivú obálku a dobré recenzie, a hlavne ma k nej ťahal môj čitateľský inštinkt, a tak sa stalo, že som pár dní strávila v prítomnosti Willa a Stelly. Kde sa hrabú Rómeo a Júlia, ktorých delila „len“ rodina; hrdinovia tejto knihy majú pred sebou dramatickejšiu voľbu než tú, či ich vzťah stojí za rozoštvanie rodičov: zblížiť sa (v rôznych zmysloch tohto slova) a riskovať nákazu, ktorá eventuálne vedie k rýchlejšej smrti, alebo ostať od seba... aspoň na pár krokov?

Téma je sľubná, avšak trochu príliš na hrane; možno v podaní iného autora by príbeh vyznel pateticky, Lippincottová však podľa mňa celkom ustriehla mieru (aj keď smerom k záveru prišlo pár klišé scén). Obe hlavné postavy na mňa pôsobili vierohodne, nemala som problém veriť, že niekde existuje ich reálny predobraz. To sa však nedá povedať o vykreslení pomerov v nemocnici – pacienti si chodia, kde a kedy chcú (vrátane iných oddelení), prevážajú sa na skejte po chodbe, nechávajú si od sestričky nosiť pudingy, sami si dávkujú lieky a s personálom sa bavia ako s rovesníkmi, tomu by som ešte ako-tak uverila, ale že Will a Stella sa celú noc túlajú po nemocnici, plávajú si v nemocničnom bazéne, a nikomu za tých X hodín nechýbajú ani ich nikto nevyruší, to už zaváňalo nereálnosťou. A scéna, keď Will prepožičal svoju nemocničnú izbu kamarátom na koitus, pričom na to nikto z personálu neprišiel, to hádam nie je možné ani v Amerike.

Sklamalo ma, že aj tu sa vpašovala LGBTI vsuvka, pričom pre dej by bolo totálne fuk, či Stellin kamarát je na chalanov alebo na baby. Mať však v diele aspoň jedného gaya či lesbu je v dnešnej dobe asi niečo podobné ako proletársky pôvod v budovateľských dielach alebo čo.

Celkovo ma však kniha milo prekvapila a osviežila mi môj čitateľský záber; a som presvedčená, že byť správna veková kategória, zaujme ma ešte viac.

4 27.05.2022

Pre mňa asi najlepšia kniha o rodičovstve, akú som dosiaľ čítala. Bola pre mňa nielen zdrojom informácií, ale aj povzbudenia, nádeje, pokoja. Veľmi by som si priala byť matkou, ktorá dokáže byť empatická a komunikujúca spôsobom odprezentovaným v tejto knihe. Aj keby som sa však ňou nestala, nepochybujem, že budem aspoň o kúsok lepšia mama, akou som bola doteraz. Je to kniha, ktorú budem odporúčať, ak nie rovno rozdávať, všetkým (budúcim) rodičom v okruhu mojich známych.

4 28.01.2022

Jedna z tých kníh, pri ktorých plačete aj od smiechu, aj od dojatia. A čo strana, to podnet na zamyslenie. Múdra, láskavá, veľmi vtipná, trochu smutná, nútiaca uvažovať. V poslednej tretine tých sĺz z dojatia bolo viac ako zo smiechu, kdejaké emócie sa vo mne vyplavili, našťastie posledná strana – a konkrétne odpoveď na to, prečo Boh v notoricky známej evanjeliovej stati odmení rovnako robotníkov, ktorí prišli robiť ráno i tých, ktorí prišli až večer – dodala celému dielu veľmi pozitívny a nádejný kontext.

Som z tejto knihy viac než nadšená a najradšej by som ju odporučila čítať všetkým známym aj neznámym.

***

„Sme sprostredkovateľmi milosrdenstva, nie Božieho hnevu.“

„Svet je dvojnásobný klamár: najprv ti odoberie Boha a nakoniec ti vezme aj svetské radosti.“

„Kristovo evanjelium je milosrdenstvo, preto ho môžu hlásať len milosrdní ľudia. Je hanbou pre náboženstvo, že neveriaci často dávajú najlepší príklad lásky k blížnemu.“

4 09.11.2021

Je veľa skvelých divadelných hier, ktoré by si zaslúžili čitateľov i divákov. Napríklad čokoľvek od Leopolda Lahohu. Alebo od Ivana Bukovčana (myslím najmä na Luigiho srdce a Prvý deň karnevalu). Alebo od Štefana Králika (Margaret zo zámku). A predsa mám pocit, že až na pár akademikov, intelektuálov a nadšencov sú zabudnuté. O to som radšej, že dielo Karla Čapeka má iný osud – že je čítané, interpretované, vzbudzujúce emócie a túžbu komentovať ho (trebárs i tu). R.U.R. sa právom radí do európskej, ak už nie do svetovej klasiky – a od prečítania i do mojej.

4 11.07.2021