parvitas komentáře u knih

Pripravte sa na veľa, naozaj veľa úvodných slov... Autor objasňuje, kedy a ako knihu napísal, upravoval a tak podobne. A je fajn to vedieť, lebo ide o prvý diel série, ktorú ukončil až o mnoho rokov neskôr. Či skôr desaťročí? :) No, každopádne, je to začiatok parádnej jazdy... alebo putovania. Príbeh bojovníka, pištoľníka, ktorý nemieri rukou, ale okom, nestrieľa rukou, ale mysľou a nezabíja zbraňou, ale srdcom...
Jeho krajina je iná ako naša, ale svety sú nejakým spôsobom prepojené. Prenasledovanie čarodejníka vyschnutou krajinou je veľmi zvláštne, cestou stretáva zvláštnych ľudí, pozostatky civilizácie, niečo ako divoký západ, zaniknuté technológie uctievajú ako božské veci. Pištoľník pri putovaní nájde a obľúbi si malého chlapca z iného (našeho) sveta, Jakea, no čas zrady sa blíži. Niektoré tajomstvá sa objasnia hneď, na iné si musíme počkať v ďalších dieloch.
Zhrnuté a podčiarknuté, počkám si na pokračovania, lebo to jednoducho takto skončiť nemôže!

3 17.10.2017

Aby ste vedeli, ak stretnete v lese osamotené dievčatko a ono vás požiada o pomoc s trhaním kvietkov, pomôcť mu treba! Inak sa vám môže stať to, čo hlavnému hrdinovi. Odmietnutie pomoci spustí prekliatie malej trpaslíčky a Anton, racionálny muž a profesionálny kúzelník, si na čele nájde čmuhy od popola, tzv. znamenia smrti. Nešťastia na seba nenechajú dlh čakať, doslova to vyzerá, že sa na neho lepia a pomôcť mu môže len kráľovná.
Ak čakáte magický príbeh z fantasy sveta, môžete byť sklamaní. Je to skôr prechádzka lesom, národným parkom, kde žijú prestarnutí potomkovia dávnych čarodejníc (Gunnar a Greta najradšej pečú koláče) a nejaké tie kúzelné bytosti. Práve Anton, ktorý na kúzla neverí, musí prejsť akýmsi prerodom, slniť tri úlohy, aby ukázal, že je hodný záchrany. Od skepticizmu sa dostáva k sebakritike, k nesebeckosti a k poznaniu, že nič nie je také hrozné, ako to na prvý pohľad vyzerá. Dostať druhú šancu ako 45-ročný životom sklamaný je naozaj fajn. Cynické poznámky som si to vyslovene užívala, ale nebolo ich zase prehnane. Mne táto knižka prišla vyslovene ako oddychovka, trošku smutná, ale príjemná (severská) atmosféra je zastúpená celou plejádou postáv, nedotknutou divočinou (t.j. lesnou rezerváciou) a etnologickými zvláštnosťami (viď poďakovanie, kde sa spomína nočný vyklopkávač ). A áno, objaví sa tu aj netvor a duch a krásna žena (a jej muž) a hlavne veľa spomienok a jedno kartové kúzlo.
Úplne som spokojná

3 17.10.2017

Klasiská postapo. Som neskutočne rada, že sa mi táto kniha dostala do rúk. V našej knižnici neexistuje ani jeden výtlačok, dostať sa ku Slepému mestu cez antikvariáty je nemožné... a keď mi jedna zlatá žienka knihu požičala, padla za večer. Ďakujem! Btw, zaujímavosťou je, že toto české vydanie (Slepota) má zväčšené písmená.
Dej asi všetci poznáte, najpr oslepne jeden človek a potom aj všetci tí, s ktorými príde do kontaktu a vláda ich nakoniec zavrie do sanatória, kde majú buď prečkať, kým sa nájde liek, alebo... No skôr to vyzerá na to alebo. Ako prvé sa zhumusili záchody. Prestane odtekať voda, záchody sa upchajú, a hneď je hnedá katastrofa na svete a v chodbách...
Tá jediná, čo vidí, sa neprezradila (zatiaľ), ale musí to byť fuj... Dodávky jedla slabnú, silnejší terorizujú slabších a keď dôjde na hromadné znásilňovanie, tak dvojnásobne fuj. Kým sa nevyrieši, vyzerá to ako koniec sveta, čiže fajné postapokalyptické dianie naokolo. Všetko sa točí okolo jedla a pitia a bezpečia. Klasika. Akurát mi nejde do hlavy, prečo autor zabudol na malé deti?!?! Je tam spomenutý jeden chlapec, bez veku, ale to je všetko... Jasné, že si začnem domýšľať, ale aj tak. Akoby v tom Samarangovom meste neboli mladšie osoby. Za to mu dávam bod dolu, lebo keď sa už tak odviazal na scénach v blázninci, či v meste, tak už mohol spomenúť detailnejšie aj deti. Vlastne tuším nejaké boli pošliapané davom. Ale to nemohli byť všetky...
Správanie sa davu na uliciach mi pripomínalo Deň trifidov, takže až také šokantné to nebolo. Podľa mňa by ľudia boli ešte horší...

3 17.10.2017

Tak som sa konečne dočkala knihy, kde je popísaná zvláštna apokalypsa a uprostred je sama mama a deti. Geniálne. A desivé zároveň. Predstavte si, že tí, čo sa pozrú na „tvory", tak sa zbláznia, zabijú seba, niekedy zaútočia aj na iných ľudí. Možno ze len šialenec zvládne pozerať sa na ne... ale riskovali by ste to?! Majorie žije už viac ako štyri roky v zatemnenom dome, kam sa dostala po smrti svojej setry, keď svet náhle začal byť nebezpečné miesto pre život. Von po vodu chodí ona a jej deti poslepiačky. Len ku studni a späť, oči pritom vonku vôbec neotvárajú, majú ich previazané šatkou. Neriskujú. Nechcú zomrieť. Chlapec a Dievča nemajú ani mená, takýto luxus si ešte nedovolila, aby ich pomenovala... A vycvičila ich naozaj dobre, deti majú skvelý sluch, vedia kedy sa smeje a na ktorom poschodí stojí a dýcha ich mama. Chvíľu mi nebolo jasné, prečo sa rozhodla odísť preč, ale vysvetlenie príde postupne. A ja ju musím len obdivovať. Nemala to ľahké ani keď žila v dome ako tehotná, ani potom, a už vonkoncom nie keď sa rozhodla preplaviť sa do bezpečného priestoru po rieke aj s dvoma štvorročnými deťmi ako jej ušami... Naslepo.

3 17.10.2017

Tak dobre. Bolo to OK. Ale nič viac! A áno, malo to všetko, čo to má mať, aby to bolo bestsellerom, ale bolo to ako pokračovanie niečoho, čo bolo super a Nedaj sa! je jednoducho menej super. Oveľa-oveľa menej. (Keby som pridala ešte jedno oveľa, tak by to malo len 2 hviezdy.) A áno, malo to istý vtip a iróniu (sorry, ale vážne sa to nedalo brať smrteľne vážne), len to ide nejako mimo mňa... (Bože, som STARÁ?!)
No, idem si teraz napraviť chuť ďalšou YA.

3 17.10.2017

To bola taká romantická kravina... škoda aj čítať. Uhádnete, kto s kým zostane už pri čítaní anotácie, to len kým sa vykecajú zo svojich citov... no proste strata času. Hlavná hrdinka mi je stále nesympatická, s tým jej zlozvykom (fajčením), vtip to nemá žiaden, len sentiment. S tým, že jej umrel manžel a dcérka sa vyrovnáva po svojom... v prvej časti opustila kaviareň s názvom Šťastní ľudia čítajú a pijú kávu a snaží sa zabudnúť. Keď si už konečne niekoho našla a opustila ho, mala som chuť ju niekam kopnúť. Aj v tejto časti mi vadí ako osobnosť. Už na prvých dvoch stranách ma mali varovať jej opisy nevydarených stretnutí s mužmi (chlapov opisuje ako imbecil/magor/cudak/kreten)... proste mi fest nesedí, a prajem jej z tých cíg už aj rakovinu... ale podľa mňa len ostane tehotná... ale nebavilo ma to, čítať o jej nutkaní si ísť zapáliť...
Zhrnutie: Som fakt rada, že kniha je len z knižnice. :)

3 17.10.2017

Parádny príbeh, skvele vyrozprávaný, normálne mi je ľúto, že to nebolo dlhšie. Viem, čaká ma ešte druhý diel a možno aj ten posledný v češtine vyjde čoskoro. Hirku, Rimiho, dokonca aj toho havrana som si obľúbila. Je to taká zmes dobrodružstva a mýtov, točiacich sa okolo dospievajúcej dievčiny, ktorá sa odličuje od ostatných. Nie je to Avatar, nie je to Minehava, nie je to Cudzinka, nie je to Slávičia dlážka... neviem, pripomína mi to kopu príbehov z rôznych kníh a filmov, ale ani jeden nie je taký istý ako Odinovo dieťa.
Dávno som sa s chuťou nezačítala do fantasy, vďaka ktorej by som ponocovala.
Príbeh mi pripomínal severské mýty, ale nie je celkom z nášho sveta, lebo tamojší ľudia, teda, aetlingovia majú chvosty, vedia sa spojiť so Silou a celé je to tak trochu prírodné, šmrncnuté stredovekom, liečiteľstvom, obradmi, legendami, uctievaním havranov ako poslov a božstvá (áno, pripomínalo mi to aj Hry o tróny, ale aj iné... ale je to tak vynikajúco vykreslené!!!) Ja som si zamilovala celý príbeh, je to bez veľkého vysvetľovania, ste vrhnutí priamo do akcie, kde vidíte ako sa Hirka odlišuje od ostatných detí. A keď sa objaví Rime (ach, aj Zaklínača mi pripomínal - bielovlasý, vlčie oči, dva meče ), ktorý odmietne pokračovať ako vládnuci člen rodu a stal sa bojovníkom. Je to Hirkin kamarát z detstva, s ktorým súperila, ale postupne k sebe začínajú cítiť niečo viac. No nebojte, nie je to romantika. Nie je na to čas, ani priestor. Hirka musí absolvovať niečo ako obrad dospelosti, ale nevie sa "primknúť", necíti Silu... a keď jej jej otec prezradí, že nie je jeho vlastné dieťa, že ju len našiel, že je ako príšera z piesní... no nezrútili by ste sa? je to veľmi dobre napísané, musela som si urýchlene požičať z knižnice aj dvojku, ale je to kniha, ktorú chcem aj vlastniť!

3 17.10.2017

Ako by vyzeral svet o 300 rokov neskôr? Detailne a pomerne desivo vykreslená budúcnosť v Európe, kde sa kvôli preľudneniu reguluje pôrodnosť - a rodičia, čo si vyberú možnosť mať dieťa, sa musia rozhodnúť - jeden z nich musí podstúpiť akceleračnú liečbu (injekciu), vďaka ktorej prudko zostarne a príde o svoju nesmrteľnosť a do desiatich rokov zomrie. Niektorí tehotenstvo a deti taja, a práve po nich pátrajú jednotky maskovaných, deti im odoberajú do sirotincov a rodičia, samozrejme, prichádzajú o nesmrteľnosť.
Hlavný hrdina spomína aj na svoje drsné detstvo v sirotinci, kde musel zabudnúť na rodinu, aby prežil.
Autor sa nevyhol svojmu typickému premýšľaniu: nad starobou a mladosťou, nad kultom tela, nad rozdielmi v kultúrach, nad narodením a smrťou, a ako inak, nad Bohom a vierou. Perfektne však vystihol, akým smerom by sa mohol uberať vývoj a ako by na vynález nesmrteľnosti reagovali jednotlivé časti sveta (Európa, Rusko, Ázia, Amerika), kde by bola nárazníková zóna pre prisťahovalcov a pod.

3 05.03.2017

Veľmi pekný príbeh dvoch žien. Najprv medzi nimi nebolo priateľstvo, skôr vzťah zamestnávateľky a gazdinej, priateľstvo sa z toho vyvinulo až neskôr, postupne. Magda, nepraktická spisovateľka, potrebovala pomoc s domácnosťou a Emerencia sa tejto úlohy ujala. Nie Magda si ju najala, ale Emerencia jej to dovolila. Svojská, hrdá, vášnivá a neúnavná, chrániaca si svoje súkromie, neskôr, po troške, povolila Magde nahliadnuť do jej sveta, no nikdy sa pred ňou neotvorila úplne. Práve na tie čriepky z minulosti som čakala, trúsili sa po celej knihe a z nich som si skladala Emerenciin obraz, jej minulosť a všetko, čo z nej spravilo to, čím je.
Autobiografická spoveď autorky hovorí o tom, čo sa stalo, keď otvorila dvere, ktoré mali ostať zatvorené.
Slovenské vydanie má veľmi peknú obálku, jednoduchá fotografia sa mi páči oveľa viac ako pri českých vydaniach.

3 07.01.2017

Veľké plus za premyslený svet. Odporúčanie Paoliniho ma teda neohúrilo (jeho knihy sa mi až tak nepáčili a za oveľa lepšiu sériu považujem Drakenov z Pernu od McCaffreyovej). Serafínu som si obľúbila - je to výnimočná a silná postava.
Pripravte sa na to, že daný svet budete objavovať postupne. Je tam trochu politiky, nie veľa lásky, ale oveľa viac je skrytých vecí. Bavilo ma, ako sa postupne odhaľovali informácie z minulosti. Prelínanie Serafíniných spomienok, jej záhrady príšeriek v hlave a súčasnosť môže nepozorného čitateľa zmiasť. Niektoré dôležité informácie sa zopakovali viackrát, ale myslím, že to bolo hlavne kvôli orientácii na mladšieho čitateľa. Páčilo sa mi, ako sa postupne odhaľoval svet a miesto Serafíny v ňom. Celé to na mňa posobilo logicky a veľmi živo.
Serafína sa o svojej matke dozvedela len málo, ale jej dračím dedičstvom je viac ako len dva pásy šupín. Úžasné hudobné nadanie a ešte jedna schopnosť, ktorá sa ukáže časom, že je užitočná. :) Inak, táto statočná a úprimná hrdinka mi prirástla k srdcu - veľmi som jej držala palce.

3 18.08.2016

Ach, Ada, ako sa to mohlo stať? Bola si len jednoduché dievča zo skromných pomerov, ktoré milovalo šitie, látky, strihy. No mala si veľké plány a chcela si si otvoriť vlastný salón, bola si ambiciózna a šikovná. A kvôli jednej, jedinej chybe sa ti tak zmenil život... Uverila si chlapovi, grófovi, ktorý ťa zobral do Paríža, hoci všetci naokolo hovorili, že je to čisté šialenstvo, lebo onedlho má vypuknúť vojna. Neverila si, kým sa to nestalo... Z Francúzska utekáte do Belgicka a tam ťa dobehne vojna. Ako Britka nemáš šancu, odvážajú ťa preč, do zajatia. No nie si typickým väzňom v lágri, ale aj tak žiješ v otroctve, no málokto to po skončení vojny vie pochopiť, v akých neľudských podmienkach si prežívala a trpela.
Kniha ma dostala, nevedela som ju odložiť. Rozpráva príbeh ženy, matky, ktorá sa snažila prežiť. Netrpela kvôli rase, či náboženskému a politickému presvedčeniu. Trpela kvôli tomu, že bola žena. Koľko takých „krajčírok z Dachau” existovalo? A ako skončili? V Británii zdevastovanej vojnou, korupciou, s prekvitajúcim čiernym trhom, kupliarstvom a nepružným súdnym systémom, mali vôbec šancu?

3 09.03.2016

Maďarský autor, ktorý získal Nobelovu cenu v roku 2002. Základom tejto autobiografickej knihy sú aj jeho vlastné spomienky na Osvienčim a Buchenwald, kde bol väznený ako 15-ročný...
„... prečo nechcete uznať, že keď jestvuje osud, nie je možná sloboda, no keď je sloboda, pokračoval som čoraz rozohnenejšie, tak nejestvuje osud, a vtedy - zastavil som sa, ale iba aby som sa nadýchol - vtedy sme osudom my sami...”
Predstavte si, že máte 15 rokov a len objavujete svet, spoznávate dievča a svet dospelých ide tak trochu mimo vás... Okolo zúri vojna, no vás sa to týka len veľmi málo, študujete na gymnáziu, lúčite sa s otcom, ktorý musí odísť a všetko beriete akosi z odstupu. Taký ten tínedžerský postoj, až cynizmus. Žltú hviezdu beriete ako niečo, čo je dané, keďže ju treba vidieť, tak ju neskrývate. A takisto aj zaradenie do práce. Dochádzate s ostatnými mladými chlapcami z mesta. No a potom príde ten zláštny deň, keď vás spolu s ďalšími vydelia z autobusu a nechajú čakať, potom odvedú k železnici, zavrú do vagóna a odvezú do tábora. Na koncentračný tábor sa nedá zvyknúť. No aj tak v ňom dokážete nájsť niečo krásne.
Zdá sa to ako sen, zlý sen, no hlavný hrdina sa len sústredí na ďalší krok a na ďalší a ďalší a túžba žiť ho posúva ďalej.

3 28.01.2016

Bábkar je stredoškolský profesor a etymológ, ktorý je naozaj bizarnou postavou. Mám rada Josteina Gaardera, ale priznám sa, táto kniha nebude patriť medzi moje obľúbené. Hlavný hrdina sa najviac a najradšej zhovára s jediným priateľom, ktorého má, ktorý jediný povie všetko bez obalu a hneď, no ale ani preto mi neprirástol ku srdcu. No ako rozpráva svoj príbeh, o detstve, o šikane, o smútku a osamelosti... je mi ho ľúto. Svoje priznanie v listoch adresuje Agnes, dievčine, ktorej rodinu spoznal na jednom z pohreboch pred mnohými rokmi.
Jeho hľadanie pohrebov, na ktorých sa môže zúčastniť v dave ako jeden z mnohých smútiacich, toto sa mu stáva potrebou, nutkaním a zmyslom života. Pátra hlavne po inzerátoch, kde sú hostia pozvaní na spoločné posedenie po pohrebe. Ide mu o spoločenstvo, o rodinu, ktorú nemá, a ktorej na oplátku vytvára plno príbehov o priateľstve so zosnulými. Je to jeho cesta ako nájsť rodinnú spolunáležitosť. Rodinu a priateľstvá, hlboké a dlhoročné si dotvára a vymýšľa si príbehy, ktoré mu nemá kto vyvrátiť. A rovnako, ako je to pri hľadaní pôvodu slova, aj tu ide od známeho k nezmámemu, stavia príbeh na detailoch, maličkostiach a obraz, ktorý o zosnulom predostiera, je plnohodnotný a tak živý. Takisto keď vysvetľuje pôvod a vznik slov, cez mytológiu, kresťanstvo, či lingvistiku, je to zaujímavé, kam až dôjde vo svojich úvahách. Prepojenie nórčiny a indoeurópskych jazykov, hľadanie príbuznosti tam, kde na prvý pohľad možno ani nie je, aj toto je paralela s jeho životom.
Ale práve tieto filozofické a lingvistické zamyslenia o ľudskosti a chápaní robia román tak zaujímavým. Osamelosť a ľudskosť. Otázka, či je dôležité hovoriť pravdu (vždy za každých okolností) a ako sa stať vnímavým voči odlišným. A že niekedy stačí jedna okolnosť a už bude naveky vnímaný jednostranne.

2 09.05.2024

Keďže ma nejakým spôsobom seklo, jediná aktivita, ktorú som včera zvládala bez bolestí, bolo čítanie.
Zlaté enklávy som si chcela šetriť, ale nešlo to. Dej letel veľmi rýchlo, a tak ako El prežila Scholomanciu, nestihla si ani vydýchnuť, že je von zo školy, či trúchliť za Orionom, hnevať sa na zvyšok sveta, už bola zase na cestách, kde bolo treba zachrániť ďalšie mesto. Postupne zistila, za akých príšerných podmienok enklávy vznikajú, a aj prečo sú tak výnimočné zlaté, ktoré túžili vytvoriť ešte jej rodičia. Splnenie proroctva nejde vždy priamočiaro. Aj tu bolo potrebné veľa obetavosti, priateľstva a - ako vždy - many. Ku koncu som aj slzu vyronila, tak som sa ponorila do deja, že mi aj bolo ľúto, že sa to skončilo. Cesta do pekla býva vyznačená najlepšími úmyslami, stačí sa raz odkloniť a využiť cudziu bolesť, obetovať toho najlepšieho a na takomto zhnitom základe začat stavať? To Galadriel s priateľmi nedopustila a som jej vďačná za vytrvalosť, s akou pácha dobro.
Najviac sa mi páčili tie najstaršie časti miest, enkláv, kde sa prelínala realita v priestore a v kombinácii s časom to až tak nakoniec nevyzeralo úplne reálne. Ak by to sfilmovali, bolo by to náročne preniesť na plátno, ale stálo by to za pokus. Každopádne, táto séria stojí za prečítanie.

2 18.03.2024

Absolútne skvelé a vtipné. Dávno som sa takto nebavila. :)
Poďakovanie je top, kľudne si ho prečítajte ako prvé.
Podivná doba je novinový plátok, ktorý má pomerne nezvyčajné články; o posadnutom záchode, únosoch UFO a iných podivnostiach, ktoré nepôsobia dvakrát reálne. Hľadanie prvého zamestnania je momentálne pre Hanu absolútnou nutnosťou ako sa uživiť, keďže už sa musí starať sama o seba a nie je bohatá. Podpálenie domu, kde ju manžel podvádzal, si v životopise neuvádza, ale bola z toho veľká aféra. No určite nečakala takýchto rôznorodých kolegov. Svojrázny, večne opitý šéf, ktorý sa dokáže postreliť vlastnou mušketou, ale nedokáže bojovať so zúfalstvom vlastných spomienok. Redaktori, z ktorých jeden viac verí v duchov a druhý v mimozemšťanov, sa akýmsi vhodným spôsobom dopĺňajú. Potom je tu Grace, vševediaca sekretárka, čo má poruke božskú trpezlivosť a šálku čaju. A minimálnu toleranciu k nadávkam. (Krémové sušienky len pre vyvolených.) Mrzutá pubertiačka, ktorá sa neodlepí od svojho telefónu, ale vie to s grafikou a zamestnaná je tu odvtedy, ako sa vlámala do bývaleho kostola, kde redakcia sídli. Sadzač Manny, ktorý všetkých prekvapí okrem nahoty aj niečím iným (a s ním aj znepokojivý stroj, ktorý vás pozoruje). Fotograf, ktorého ešte neprijali, ale je aspoň vytrvalý. Do takehoto chaosu je Hana vhodená a musí sa zorientovať. (Kúpa donutov pre kolegov je dobrý krok.) A ako s tým súvisia úmrtia, na ktoré polícia nepodáva logické vysvetlenia? Toto všetko a ešte viac postupne odhalia v Podivnej dobe! Kúpte si vlastný výtlačok! (A aj keď inzerujú kadečo, neodporúčame milostné náčinie pani Wilkinsovej, to je na vašu zodpovednosť.)

2 16.03.2024

Prepojenie konzultácií o nenaplnených potrebách vnútorného dieťaťa a následnom riešení v praxi bolo miestami cynické a zábavné zároveň, ale u nie tak prekvapivé ako bola prvá časť. A menej krvavé. Veľmi sa mi páčil spôsob s vyrovnaním požiadaviek premotivovaných rodičov v škôlke. :) To bola najlepšia ukážka... no som si istá, že v skutočnom živote by sa našli osoby, ktoré by v tom chceli pokračovať (aj za cenu zníženia počtu detí o tretinu a podobne). Ale kniha je kniha a v nej sú tieto postavy viac príčetné ako v realite. Aj ked som si nie istá tým nabíjaním kolobežiek a rozvozom - ako to prebieha v našom meste?
Určite si rada prečítam aj pokračovanie.

2 23.02.2024

(SPOILER) V pamäti mám ešte skvelý dojem z podobne nesmrteľnej knihy cestovaní v čase, resp. o niekoľkostoročnom človeku - Neviditeľný život Addie LaRueovej. Dilemy, osamelosť a smútok, či nájdenie nečakanej lásky majú spoločné, no zároveň sú úplne inakšie poňaté. Tu hlavný hrdina nie je nesmrteľný, ani neobetuje dušu, jednoducho len starne veľmi pomaly a to ho dostáva do nebezpečenstva. Zároveň je celý čas v akejsi neprestajnej depresii, nenachádza radosť, či zmysel života, vďaka ktorej sa teší novému dňu. Áno, chápem, že trúchli za láskou svojho života... ale utápať sa v žiali až 400 rokov? Preboha, mala som chuť ním zatriasť. A ako chce nájsť svoju dcéru, čo sa viac nesnaží?! A aj spolok, do ktorého vstúpil, toto ho fakt nezaujímalo viac, kto a čo sú tam za ľudia, lebo bol vďačný iba že mu tak nezištne pomáhali zmeniť identitu? No dobre, nie úplne nezištne, niečo za to chceli a tá služba nebola vždy ľahká.
No nebolo to iba nemtavým hrdinom, ale aj nemastným-neslaným záverom, vďaka čomu knihe nedám plný počet hviezdičiek.
Ale keď Tom Hazard začal spomínať na známe osobnosti v minulosti, na Shakespeara, Cooka a podobne, tak som si ho predstavila konečne ako muža, čo žije (a nie iba prežíva, nehazarduje). Áno, ako učiteľ dejepisu bol skvelý, no ako človek, čo má utajiť svoju dlhovekosť nie. Pár nelogickostí by sa našlo, napr. ho vôbec nenapadlo, že by využil zamaskovanie sa... parochne existovali už odkedy dospel, aj farbenie vlasov, či umelé fúzy, keďže mu tie jeho rastú pomaly?!
Takže mu to trvalo niekoľko storočí, kým si uvedomil, že sú chvíle, ktoré sa nevrátia, a že niekedy sa treba zamerať na prítomnosť a užiť si to teraz a tu, lebo čas bude vždy plynúť ďalej.
A život si treba užiť, tak ako podenky, naplno. Každý deň.
Čo sa mi na knihe páčilo, boli myšlienky, ale keďže som si ich nezapísala, tak len parafrázujem, no vytrhnuté z kontextu sú na pováženie... ľudia, ktorých milujeme, nikdy neumrú... ako starší sa nebudeme báť hovoriť pravdu... keď nie je čo stratiť, netreba sa báť zmien a ani ich vítať.

2 05.01.2024

(SPOILER) Kde bolo, tam bolo, takto nejako vznikli poľskie złoté Príbeh ma bavil, akčnejší ako doterajšie obe časti spolu. A zároveň mi je trochu ľúto, že to tak rýchlo skončilo. Viac Rudnického a Samarina, ktorí získavajú stale väčší vplyv s moc, no dočkáme sa aj ich rodinného života, ďalších pátraní po zločinoch, spojení s cárskou rodinou a ostatnou vysokou a zákulisnou politikou. Prekliati z Enklávy nedostávajú taký priestor, ako by som si predstavovala, takže je to tak na 4,5*.

2 05.01.2024

(SPOILER) Ak vás kniha Nič donúti niečo cítiť, stojí za prečítanie. Inak nič nemá zmysel. Ten mladý nihilista - stromolezec ma s*al už od začiatku. A ešte viac jeho rodičia, ktorým nevadilo, ako synátor trávi čas. A vlastne aj ostaní dospelí boli úplne len do počtu.
Namiesto povinnej školskej dochádzky vylezie na strom, žere si slivky a tam ide tráviť svoj čas zbytočnej existencie? A trvá to celý rok? Že kašle na školu a v ničom nenachádza zmysel, ok, takým obdobím si prejde veľa ľudí, keď sa dostanú do bodu, kedy sa maju rozhodnúť o budúcnosti. Existenciálne otázky si kladie takmer každý, no toto bol extrém, že dokázal takto na diaľku ovplyvniť svojich rovesníkov a nikto si pritom nič nevšimol. Nerozumiem skrátka tomu, že taký dosah mohol mať na svojich spolužiakov. Jasné, nesedel tam stále, obcas si zbehol domov napapať sa a vyspinkať a potom zase s nadobudnutou energiou vykrikoval. Sami sa vyhecovali k absurdným výzvam, keď mu chceli ukázať, čo dáva (ich) životu zmysel. Mrzí ma, že si neuvedomili, že takto mu nepomôžu, že on za to vôbec nestál. Vlastne som si myslela, že niekoho osvieti, takže skončí omnoho skôr pod spíleným stromom, alebo mu ho pod zadkom podpália, priviažu ho tam, alebo niečo podobné, kde bude adresátom. On mal prísť o veci, ktoré by ho zaboleli, jemu sa malo zaťať do živého, on mal prísť o nevinnosť a na konci, keď to gradovalo a stále by mu na živote nezáležalo, tak si ho mal vziať sám.
Film si nepozriem, knihu radím k podobným ako sú Pomaľované vtáča, Malý život, či Láskavé bohyne, smutné a kruté a nebudem sa k nej vracať, ani o nej viac premýšľať. Jediná vyhoda je, že má len pár strán a autorka tieto absurdity nenaťahovala príliš dlho.

2 05.01.2024

Takže čím začať, keď všetky nešťastné rodiny sú si podobné? Kniha má podobnú šablónu ako to bolo v románe o inej panovníckej rodine (Zimný palác): súčasnosť, minulosť a dávnejšia minulosť. Aj tu sa opakuje téma “medzi nebom s zemou, mysteriózne prepojenie hrdiniek, predmety, miesta, duchovia, tušenia a tak podobne. V častiach, kde si autorka prešla niektoré miesta aj naživo, to krásne v románe opísala a boli to tie miesta plné života. Vidno, že si Sisi a jej život zamilovala a vedela mnohé pikošky o jej verejnom a súkromnom živote. Ja som ale asi opačný prípad. Čím ďalej som sa prehrýzala príbehom, cisárovná strácala moje sympatie a čoraz viac mi liezla na nervy. Línia s herečkou bola úplne bezvýznamná, no prvá, s modernou dievčinka, ju ale ešte o kus tromfla. Spánková paralýza, vítanie nočných môr a zapisovanie snov no, ale buďme úprimní, nikto z tu opísaných ľudí nebol úplne v poriadku. Depresia, fóbie a úzkosti sú veľmi náročné diagnózy, no mne skôr vadilo opakovanie rovnakých situácií, nepodstatné zdôrazňovanie skutočností, o ktorých sme si už prečítali pred pár stranami ale teda nabaľovalo sa to a nabaľovalo a stále mi to prišlo ako vata. Mrzí ma to, lebo som sa na čítanie tešila. ( Btw, mamina mi knihu dokonca vrátila nedočítanú, vraj to bolo príliš ezo.) Sisi mi neprišla ako silná osobnosť, na to bola príliš zošnurovaná, aj keď samu seba videla inak. Vlastne som prekvapená, že vydržala tak dlho žiť a stihla aj zostarnúť v reálnom živote Kontrolovala sa neustále (váha, pás, jedlo, vlasy, pleť), aj keď nemusela, akoby to bolo jediné, v čom mohla dosiahnuť dokonalosť/samostatnosť. Keď sa to vezme, ako sa upla na deti a muža, ok, no potom už nič iné okrem koní nemala, bola osamelá takže keď pominula aj táto aktívna fáza, už v podstate nič okrem seba neriešila. Áno, je to smutné. Jediná kamoška bola z podobného cesta, tiež si prešla hroznou stratou, no vídali sa príliš málo. Z prečítaného si odnášam momentálne pomerne silnú antipatiu k Sisi, k jej vlasom a tak trochu aj k fúzom (nie, tie neboli jej). No čo, nemôže sa mi všetko páčiť

2 05.01.2024