mrksik komentáře u knih

Kniha vôbec neuvažuje nad významom prokrastinácie v živote človeka, ktorý s ňou bojuje - prečo sa prokrastinácia deje práve mne? Návody sú postavené na (behavioristickej) psychológii, ktorá ignoruje motivácie, jedinečnosť i komplexnosť prežívania každého jednotlivca a neprinášajú nič viac, ako korekciu správania pomocou odmien a trestov. Konec prokrastinace tak ponúka prístup, ktorý je dnes už do veľkej miery zastaralý a jeho aplikáciu by som skôr zvážil. Viac som sa rozpísal tu: http://differentcoaching.info/novy-pristup-ako-prekonat-prokrastinaciu/

13 23.04.2016

Nesmierne depresívne lúčenie sa so svetom, plné ľútosti nad zmarom dneška a naivitou včerajška.

Zweig, človek, ktorý celý život písal o minulosti, aby osvetlil budúcnosť, sa retrospektívne vracia k momentom vo svojom živote, kedy napriek svojim znalostiam nebol schopný poznať prichádzajúce zlo. Ako keby bola táto kniha varovaním, ako keby sa nám autor snažil povedať: "Nespite! Nerobte tú istú chybu ako my!" Ako keby sa nám snažil ukázať, že nech sa cítime akokoľvek príjemne, akokoľvek pohodlne, akokoľvek komfortne tam, kde práve sme, nech si myslíme, že nám sa predsa žiadne nešťastie stať nemôže, tak sa skrátka prostoducho mýlime. Vojna?! V našej civilizovanej spoločnosti? Veď to znie smiešne!

Snáď tak smiešne, ako to muselo znieť ľuďom pred prvou svetovou vojnou. Zweigovo brilantné memento mortis.

11 13.03.2012

V jednotke je Lisbeth patologický asociál, snáď asperger, ktorý rok neupratal svoj byt. Teraz nasáva caffe latte, jazdí na veľké nákupy do IKEY a je milá na policajta, ktorý je absolútne nepodstatný - hoci psychiatrom, ktorí mali v minulosti moc zničiť jej život (poručníctvo), nikdy na otázky neodpovedala. Larsson je pri prehlbovaní charakteru podivuhodne nekoherentný, keď používa vety typu: "Nech tú kúpeľňu drhla akokoľvek, nikdy nevyzerala čisto." Človek si musí klásť otázku, či vôbec čítal svoju prvú knihu. Chápem, že peniaze a umelé prsia dokážu zmeniť postoj človeka k svetu, ale že by až tak?!

To, že sa z Lisbeth stal absolútne nezaujímavý charakter, ešte nie je tým najhorším problémom: tým je nekonečné množstvo vaty, ktorou je táto kniha preplnená. Nehovorím teraz ani tak o neustálom pití kávy a pripravovaní obložených chlebov (už len to slovné spojenie, ehm, obložené... chleby...), sprchovaní, kúpaní, ležaní a sedení za PowerBookom. Nekonečné opakovanie toho, čo sa stalo pár stránok dozadu, predpokladá, že čitateľ je ignorant s poruchou krátkodobej pamäti, nehovoriac o tom, ako to retarduje dej. (Keď budem ešte raz niekde čítať, že sa niekto na nejakej porade rozhodne "zopakovať si, kam sme sa to vo vyšetrovaní dostali", hodím tú knihu o stenu.)

V neposlednom rade mi prekáža celá tá new-age-politicko-genderová-lgbt korektnosť, ktorou je táto kniha nasiaknutá, nehovoriac o nenávisti k mužskému pokoleniu, ktorú s hlavnou hrdinkou očividne zdieľa i samotný autor.

11 09.02.2012

Táto knižka považuje za cieľ podnikania vytvoriť firmu nezávislú od svojho majiteľa vhodnú na predaj - primárnym cieľom je teda podnikanie kvôli zisku. Samozrejme, chápem, že častou motiváciou pre podnikanie sú práve peniaze, v mojej praxi sa ale často stretávam s ľuďmi, ktorí podnikajú kvôli vlastnému životnému naplneniu.. no, pre nich teda táto knižka určená nie je. K ľuďom, ktorí milujú to, čo robia, knižka pristupuje s dešpektom a považuje ich za tých, ktorí nepochopili zmysel podnikania.

5 19.05.2016

Kniha, ktorá mi radikálne zmenila pohľad na to, ako môže vyzerať vzdelávanie - vzdelávanie založené na tom, že deti chcú a nie na tom, že musia. Totiž. Summerhill je extrém. Ako fakt. Summerhill je škola založená na úplnej autonómii a samospráve detí, kde si deti samy nastavujú vlastné pravidlá a hranice. Večierka, nadávanie, povinnosti, upchávanie dievčenských záchodov hygienickými vložkami, to všetko a mnohé iné sa každý týždeň diskutuje na verejných zasadnutiach, kde má každé dieťa (i dospelý) právo vystúpiť s rečou a žiadať o zmenu, nápravu či predložiť návrh. Nejde teda o anarchiu, ale v podstate o priamu demokraciu, ktorá stojí na spoločenskej angažovanosti každého jej člena. No. A ono to funguje! Deti nemusia chodiť na vyučovanie, ale chodia, nemusia sa zúčastňovať schôdzí, ale zúčastňujú sa, skrátka nemusia robiť nič a napriek tomu to robia - pretože majú priamy dosah na pravidlá, ktoré ovplyvňujú ich život - skrátka chodiť do školy a zúčastňovať sa na verejnom živote im dáva zmysel. Summerhill je kniha, ktorá v kontexte nášho vzdelávania (a výchovy) spôsobuje šok, je radikálne iná ako čokoľvek čo poznáme a otvára nepreberné množstvo nových možností, nad ktorými sa dá rozmýšľať.

4 07.10.2016

Mýtoborectvo alebo apokryf? Nech je ako chce, kniha o tom, ako z mýtu Sigmunda Freuda spraviť príbeh o človeku z mäsa a kostí. Čítam prakticky vzápätí po Stoneových Vášních mysli, ktoré ma nadchli, vo svetle Nebezpečnej metódy však pôsobia ako rozprávka: čím sa obe knihy krásne dopĺňajú. Prehodnocovanie vytvorenej predstavy o Jungovi a Freudovi je potom značne vzrušujúcim dobrodružstvom, tragédia, ako ju vykresľuje Kerr, dosahuje prakticky antických rozmerov. "Zcela je rozdělilo, když tyto tři odlišné oblasti - sexuální, náboženská a teoretická - se beznadějně propletly a oni již nedokázali o nich hovořit."

Film redukuje rozprávanie na sex a presúva "vinu" na Junga, keď zamlčí Freudovu milenku. Kniha syntetizuje všetky tri oblasti, vyzdvihuje Spielreinovej zabudnutý prínos a skutočne "nakladá" poctivo všetkým trom podľa miery ich previnenia. Obzvlášť potom pre ich spoluúčasť na transformácii psychoanalýzy z klinickej metódy na Weltanschaung vylučujúci akýkoľvek protinázor. Toto stigma si potom psychoanalýza nesie až do dnes, s čím sa rôzni autori vyrovnávajú rôzne (viď napr. Yalomove Lži na pohovce, alebo vlastne i celú túto knihu).

Trochu mimo môžem podotknúť, že ma stále viac fascinuje, ako sa mladí muži vrhajú do nepreskúmaných vôd, aby ich v starobe obhajovali rovnako rigidne, ako tí, voči ktorým sa pôvodne vyhradzovali. Je snáď osudom človeka lipnúť na iluzórnej "istote" vlastnej vyfabrikovanej pravdy, aby sa mu život bez "svetonázoru" nerozsypal ako domček z kariet?

Táto kniha je strhujúca. Odhliadnuc od množstva vaty na prvých dvesto stránkach (opisy budov, výzorov, ulíc, lokalít, miestností ...), román sa rozbehne a plynie závratným tempom. Pre introspektívnejšie zamerané povahy však môže čítanie tejto knihy priniesť značne neželaný efekt v podobe vytesnených spomienok z rôznych období života, búrlivých snov, depresií a vôbec.

Každopádne mám pocit, že Freud mal pri zameraní sa na sexuálny pôvod neuróz pravdu, táto však bola silne podmienená kultúrnym kontextom doby. Môžeme dnes hovoriť viac o noogénnej neuróze Viktora Frankla? Nenesie si každá epocha, kultúra či civilizácia svoje vlastné neurózy?

4 21.03.2012

Zrejme som sa ešte nikdy nestretol s utrpením, ktoré by bolo tak hmatateľné, tak pod kožu prenikajúce, ako to popísané v tejto knihe. Fascinovali ma intelektuálne schopnosti terapeutky, jej spontaneita a hlboká ľudskosť, predovšetkým však jej schopnosť vycítiť v Debore jej vnútornú silu, ktorá jej umožnila sa z toho všetkého dostať. Kniha samotná je extrémny emocionálny nával, z ktorého sa spamätávam už niekoľko dní (a to napriek tomu, že katarzia tiahnúca sa celou poslednou tretinou je skutočne oslobodzujúca). V istom zmysle zlom.

3 25.07.2013

K mojej profesii ma priviedli knihy Irvina Yaloma - a ak sa vám Yalomove knihy páčia, bude sa vám tiež veľmi pravdepodobne páčiť "Tančím tak rychle, jak dokážu". Myslím si však, že Gordonová Yaloma presahuje. Jej príbeh je koncentrovanejší, ponára sa omnoho hlbšie do svojho prežívania a najmä popisuje priebeh úspešnej terapie, ktorá je založená na silnom terapeutickom vzťahu (raporte) a vzájomnej akceptácii - nie terapeutickej metóde. Z popisu sa vlastne ani nedá poriadne rekonštruovať, akú metódu terapeutka používa, pretože metóda pre Gordonovú nie je dôležitá. Kniha akcentuje predovšetkým terapeutkin postoj k svojej klientke - partnerský, neautoritatívny postoj, ktorým sa nevyvyšuje nad svoju klientku, ale verí v ňu, verí v jej schopnosti sa uzdraviť. Samozrejme, stále je tu množstvo vysvetlení, interpretácií a rád, ktoré patrili k "starším" terapeutickým smerom, no vzťah, na ktorom stojí a padá táto kniha, je vlastne základom väčšiny súčasných terapeutických smerov či koučingu. Ako to dopadne, ak sa autonómia klienta neakceptuje, ak sa klient "prerába" na obraz terapeuta, si môžeme prečítať napríklad v Keseyovom "Vyhoďme ho z kola ven". Avšak vzťah popísaný v "Tančím tak rychle, jak dokážu" mi najviac pripomínal terapiu (schizofrénie) vo výnimočnej knihe "Neslibovala jsem ti procházku růžovým sadem" Joanne Greenbergovej. Viac o raporte som sa rozpísal tu: http://differentcoaching.info/dovera-akceptacia-klienta-v-koucovacom-vztahu/

2 06.12.2016

Kniha iba postupne odhaľuje zmysel skrytý za prezentovaným prístupom k deťom, teda otázku: "Prečo by som to mal robiť práve takto?" Ako prvú by som preto odporučil skôr knihu Rudolfa Dreikursa Deti ako výzva, ktorá odkrýva predovšetkým samotný význam správania detí a umožňuje tak do hĺbky pochopiť, prečo a ako je prístup odmien a trestov k deťom deštruktívny. Viac sme sa rozpísali tu: http://differentcoaching.info/5-knih-nielen-o-vychove-ktore-prehlbia-vas-vztah-k-vasim-detom/

2 27.04.2016

Rozumiem zámeru knižky. I na "nešťastné" detstvo sa dá nazerať z rôznych uhlov pohľadu, nešťastný príbeh sa dá dosť dobre prerámcovať tak, aby sme z neho dokázali čerpať, aby sa stal našim zdrojom. No. Nanešťastie spôsob, akým je táto knižka napísaná, vyzerá skôr ako ospravedlnenie rodičov, niečo v zmysle: "To nevadí, že svoje dieťa deptám, ja ho tým chcem zoceliť!" Keďže ide o popularizačnú literatúru, absentujúce zdroje mi až tak nevadili. Autor vychádza zo solution focused brief therapy, ktorá sa voči dynamickým smerom ostro vyhradzuje - na druhú stranu si hovorím, že v SFBT by som svojich klientov rozhodne neposielal do traumatickej minulosti, ani s perspektívou jej "preprámcovania". Ak sa do tejto knižky budete chcieť napriek všetkému pustiť, odporúčam najprv knihy Steve de Shazer-a.

2 18.02.2016

Chápem Yalomovu snahu napísať "román ideí". Lenže na to, aby ma ako čitateľa oboznámeného s Yalomovou tvorbou presvedčil, by nemohol projektovať do Spinozovej mysle idey vlastné, tobôž ak ich rozoberal podrobne vo svojich troch predošlých knihách (Existenciální psychoterapie, Pohled do slunce, Chvála psychoterapie): Problém Spinoza tak pôsobí ako recyklovanie vlastných myšlienok a príliš mnoho nového nehovorí (hoci minimálne myšlienka Boha = prírody stojí za bližšie skúmanie). Toto vám samozrejme nebude vadiť, ak ste Yalomove odbornejšie ladené publikácie nečítali.

Svojou snahou o román myšlienok však Yalom opúšťa pozíciu, v ktorej je najsilnejší. V Probléme Spinoza je skrátka príliš málo psychoterapie. Najsilnejšou postavou románu potom nie je ani Spinoza ani Rosenberg, ale fiktívna postava Friedricha Pfistera, mladého psychoanalytika, ktorý sa s Rosenbergom stretáva a konfrontuje ho s jeho pocitom menejcennosti. Spinoza i Rosenberg sú postavy ploché, neprechádzajú vývojom, Pfister je však živý, pochybujúci charakter, ktorý sledujeme z viacerých polôh. SPOILER: Je napríklad fascinujúce vidieť odhalenie navonok priateľského a otvoreného psychoterapeuta, ktorý sa svojmu supervízorovi vyznáva z rozporu prameniaceho z jeho nechuti pracovať s tak odporným človekom, akým bol Rosenberg, no zároveň jeho intelektuálneho záujmu o jeho analyzovanie. Ľudské, podmanivé. Rovnako pôsobivé je jeho nezvládnutie situácie, keď Rosenbergovi v afekte hovorí o tom, že trpí komplexom menejcennosti. KONIEC SPOILERU.

Absenciou psychoterapie stráca Problém Spinoza dynamiku, ktorou sa vyznačovali predošlé knihy trilógie. To možno nie je na škodu, je to kniha v istom zmysle osobnejšia, ba až staromilskejšia, je v nej viac Yaloma ako v jeho predošlých knihách. Je to kniha ľudsky vrelá v nenápadných detailoch, akými sú dotyky, gestá či pohľady. Nie je v nej však toľko vzrušenia z postupného odhaľovania vnútra, čo ma na Yalomovi vždy bavilo najviac.

Rada záverom: v žiadnom prípade nečítajte predhovor. Prezradzuje všetky zvraty i pointy.

2 08.01.2013

Najcivilnejší, najpríbehovejší a v istom ohľade najobyčajnejší diel trilógie. V mojom prípade určite najobľúbenejší.

2 13.05.2012

"'V době moru je zakázáno plyvat na kočky,' uzavřel Tarrou své poznámky."

Tvárou tvár smrti k neexistuje hrdinstvo, možno len isté trucovité odhodlanie nezomrieť. Kniha, v ktorej každé slovo násobí účinok toho predošlého.

2 26.04.2012

Křivohlavého kniha má v kontexte literatúry, ktorá je o vyhorení dostupná na našom trhu, v zásade dve odlišnosti. Tou prvou je zahrnutie partnerstiev a rodiny do problematiky vyhorenia, čo je stále celkom neprebádané územie - vyhorenie sa väčšinou spája iba so zamestnaním. Druhou odlišnosťou je kresťanské mystérium, ktoré ale pôsobí mierne nadbytočne - príklady z Biblie nie sú potrebné, tézy nerozvíjajú, skôr ich zbytočne zaťažujú. Text na druhú stranu zdieľa neduh typický pre knihy o vyhorení - formuluje skôr všeobecné a nie úplne realizovateľné "rady" čo s vyhorením vlastne robiť. O riešení vyhorenia som sa preto rozpísal viac tu: http://differentcoaching.info/vyhorenie-a-koucing-co-je-burnout-syndrome-a-ako-ho-komplexne-riesit/

1 16.08.2016

Bolo pre mňa neuveriteľne fascinujúce sledovať, ako citlivý a vnímavý voči svojmu vlastnému prežívaniu dokáže byť trinásťročný autista. Pasáže, v ktorých popisuje, ako veľmi sa nenávidí v situáciách, v ktorých ho okolie karhá a trestá za niečo, čo je mimo jeho kontroly (úteky, panické ataky, rozrušenie...) považujem za niečo mimoriadne - ten pocit poníženia, frustrácie a straty vlastnej dôstojnosti pôsobil extrémne silne.

1 30.03.2016

Táto kniha je o smrti a je o smrti viac ako Pohled do slunce či ktorákoľvek iná Yalomova kniha. To nie je samo o sebe dobre či zle - smrť v tejto knihe je však natoľko plastická, natoľko živá - že Yalom čitateľa vyslovene priamo konfrontuje s niečím, na čo ešte nemusí byť pripravený (nie som presvedčený o tom, či som túto knihu vlastne chcel čítať). Zrejme naj-auto-terapeutickejší Yalomov text.

Současnost čítam skôr ako rozhodné gesto k pohybu, výkrik, vzopätie síl: "Tak robte so sebou niečo!" "Uf!" "No!" "Ha!" a v tejto "revolučne" entuziastickej polohe mi je Kierkegaard určite sympatický. No nie som si istý, či je možno ľudí rozhýbať iba ich obvinením (či usvedčením?) z pasivity. Ak totiž platí téza samotného autora, tak i k jeho výkriku reflexívna spoločnosť zaujme stanovisko: "Je to krásne! Je to super! Je to úžasné! Je to vzrušujúca predstava!" A to je všetko. Nič sa nemení. O ôsmej púšťame Modré z neba.

1 26.11.2013

Kniha, v ktorej sa (na rozdiel od dnešnej pseudoobjektívnej vedeckej literatúry) autor doslova vyznáva zo svojej subjektivity, vďaka čomu na nej môže postaviť možno subtílnu, ale predsa len metodológiu postihujúcu to, čo chce o fotografii povedať. Světlá komora je navýsosť osobná, intímna cesta, počas ktorej autor siaha hlboko do vlastného vnútra a povzbudzuje tak každého, aby vytváral vlastné analógie. Barthes za chodu prehodnocuje svoje východiská, mení definíciu svojho punctum, no neznižuje tým jeho hodnotu: definícia punctum bude asi pre každého úplne iná, no ten zásah, tá priepasť, do ktorej spectator spadne pri pohľade na svet bez masky, bude vždy tá istá.

Navyše. Sloh tejto knihy je krásny, snáď vznešený, rozhodne pohlcujúci.

1 11.01.2013

Pre človeka, ktorý má otvorené oči a uši, táto kniha neobjaví Ameriku - a pre laického čitateľa je tam trochu príliš mnoho mien, skratiek a chaosu pri sumarizácii svinstiev, ktoré v Gorile vlastne stáli. Na druhú stranu, keď sa do knihy čitateľ ponorí, nájde na jednom mieste toľko špiny Made in Slovakia, až mu z toho príde nevoľno. (Ba vlastne - až mu z toho príde na grc.) Táto kniha je fascinujúcou dekonštrukciou akýchkoľvek ilúzií o ponovembrovom vládnutí (= kradnutí?) na Slovensku: o hrubokrkom Mečiarovi, sofistikovanom Dzuklošovi, až po ustanovenie \"moci\" Roberta Fica. Zároveň poslúži ako celkom slušná príručka pre každého, kto chce manipulovať, kradnúť a vydrbávať so systémom vo veľkom.

1 19.08.2012