kurama45
komentáře u knih
Za horizontem lidských práv
Alain De Benoist
„Univerzalismus je zkaženou verzí objektivity.“
Lákavo provokatívne. Žiadne také, že ľudské práva nadovšetko. Autor búra tabu ich nediskutovateľnosti a prirovnáva ju k stredovekej nediskutovateľnosti Biblie, t. j. ľudské práva (ľ. p.) ako novodobé náboženstvo.
V súčasnej dobe ľ. p. ospravedlňujú nadmerné zásahy štátu do spoločenského života, stali sa nástrojom ovládania mysli a podľa Benoista by sa tak k nim malo pristupovať.
Kniha má štyri časti. V prvej jasne ukáže, že ľ. p. tak, ako sú prezentované, sú právami človeka žijúceho vo vzduchoprázdne, nenaviazaného na žiadnu spoločnosť, či kultúru. Spoločnosť je niečo menej než jednotlivec a je iba súčtom týchto jednotlivcov. Keďže ide o práva egoistického človeka odlúčeného od spoločnosti a komunity, za najdôležitejšie sa považuje vlastnícke právo. Deklarácia ľ. p. hlása práva majetného jednotlivca buržoázneho kapitalizmu = homo economicus.
V ďalších častiach sa Beonit zaoberá históriu vzniku ľ. p., hľadaním spoločného základu pre ne, rozdielnosťou ľudských kultúr a končí to pojednávaním o slobode, demokracii a vojne.
Najviac sa mi aj tak páčilo, ako západné a mocenské kapacity v minulom storočí prišli s geniálnou myšlienkou, že spíšu akúsi bibliu ľ. p.. A tak poslali všetkým múdrym svetovým hlavám tej doby (filozofom, náboženským vodcom a geniálnym mysliteľom) požiadavku, aby im napísali, aké práva tam podľa nich patria. No a všetci im v podstate odpísali, že to je síce pekné, ale čo keby sme sa najprv vysporiadali so svojimi povinnosťami. Geniálne.
Nohy z jílu
Terry Pratchett
Nie je nič krajšie, než sledovať starú známu partičku, ako sa rozvíja ešte viac, posúva ešte ďalej a „drobrodruhuje“ ešte absurdnejšie.
Mimochodom, čo tam po Stachanovovi. Ešte šťastie, že komunistom nik nepovedal o golemoch…
Smrtka
Neal Shusterman
Asi ok. To je táto kniha v kocke. I keď sa spočiatku zdalo, že pôjde o odvážnu knihu, ktorá sa pustí do náročných tém, nakoniec vyjde najavo, že to až taká odvážna kniha nie je. Občas síce autor popustí uzdu a púšťa sa aj do riskantných tém, ale nakoniec to vždy len tak nejak naznačí a nič z toho.
Ak však uvážim, že je to kniha pre dospievajúcich, je to jedna z najlepších kníh pre dospievajúcich, aké poznám. Po dlhej dobe ma konečne znovu zaujalo niečo z tohto žánru.
Smrtka je typ knihy, ktorú čitateľ zhltne za pár dní a nebude ľutovať čas, ktorý pri nej strávi.
Viac v recenzii.
Nikdekoľvek
Neil Gaiman
Fantasy rozprávka zo sveta Londýna s krásnou obálkou a rovnako krásnym a nenúteným prekladom (v slovenskom vydaní).
Páni Croup a Vandemar boli až čarovne (a červovne) odporní, Richard bol popletený, ale sympatický mamľas, Dvierka zas tá realistická, tajomná, akčná a schopná. Obaja postupne dozreli a prekonali svoje chyby, obrat v deji (odhalenie skutočného záporáka) sa dal asi čakať, ale aj tak ma prekvapil a potešil.
Páčilo sa mi, že sa časť deja odohrávala v Londýnskom metre, i to, že Gaiman do deja nenásilne zakomponoval ozajstné fakty o Londýne, viď napr. to o Veľkom smogu. Dodávali vymyslenému príbehu na realistickosti.
Nechýbali ani vtipné dialógy:
„Koľko máš vlastne rokov?“
„Toľko ako môj jazyk. Trocha viac ako moje zuby.“
Jednoducho ľúbezná, ale nie naivná výprava s hrdinom, ktorý sa obyčajnému čitateľovi podobá viac ako väčšina fantazijných hrdinov.
„Stáli v zimnej záhrade. Polievali kvety. Porta smerovala prúd vody tak, aby cestou k hline pod rastlinou nezamočil ani jeden list či kvet. „Polievame topánky,“ vysvetľovala svojej najmladšej dcére. „Nie šaty.““
Otec prasátek
Terry Pratchett
Vysvietené domy? Preplnené obchodné centrá? Koledy? Pečenie, varenie, upratovanie? Zabudnite na to. Nič tak človeka nenaladí na sviatky, ako ich šialená paródia. HO. HO. HO.
Maškaráda
Terry Pratchett
Jak ja tie ženské milujem. Operu tiež. Táto časť bola absolútne dokonalá. Jedinú vrásku na čele mi robí len to, že teraz mi s čarodejnicami zostáva už len posledné dobrodružstvo :(.
Zajímavé časy
Terry Pratchett
Mrakoplaš sa asi nikdy nestane mojou obľúbenou Pratchettovskou postavičkou, ale keď sa tam objavil barbar Cohen, následne celá jeho horda, Kolíkov stratený príbuzný (?), potom dokonca Dvoukvítek a v neposlednom rade môj najobľúbenejší kufor na svete, ktorý si dokonca našiel rodinku, zostáva len tlieskať a úctivo sa majstrovi klaňať. Ale až potom, čo konečne prekonáte tie nekonečné záchvaty smiechu.
Čas opovržení
Andrzej Sapkowski
Pribudlo postáv, dejových línií, zápletiek, intríg i konšpiračných teórií, no napriek tomu som sa v tom ani trochu nestrácala. Klobúk dole.
Geralt sa postupne kamsi vytratil a s ním aj všemožné potvory, škoda. Ciri zase dospela, resp. k tomu bola (bohužiaľ) prinútená :(.
Sapkowského jazyk sadol do opísaného prostredia ako riť na šerbeľ, poľská audiokniha svojou genialitou, originalitou, zvukovými efektami a krásnou prácou s hlasmi zasa prekonala tú prvú. No a koniec nedá inak, než sa vrhnúť na ďalší diel.
Výhled na hvězdy
Brandon Sanderson
Ako povedal sám Sanderson, čítať Výhled na hvězdy je jednoducho zábava. Od začiatku až do konca. Spensa si jazdí na sympatickom M-botovi a čitateľ sa kĺže po skvelých vetách a deji.
Toto je proste kniha pre mládež, ktorú si bez obáv prečíta aj dospelý a nebude si klopkať po hlave, zato sa bude baviť, usmievať sa od ucha k uchu a držať hlavnej hrdinke palce na rukách i nohách.
Štipka romantiky, veľa akcie, napätia, neskutočne nadupaný koniec a vesmírna loď, ktorá si prechádza krízou osobnosti. Čo viac si môže človek priať? A ak vám to nestačí, Jorgen sa naučil piecť chlieb :D.
O psaní: Memoáry o řemesle
Stephen King
Skvelá kniha, v ktorej je King veľmi presvedčivý. Občas bohužiaľ až príliš.
Petr a Lucie
Romain Rolland
Krásny lyrický príbeh alebo keď je klišé napísané tak, že si človek ani neuvedomí, že ide o klišé…
O parazitech a lidech
Petr Horák
Ak na vás pri zmienke o parazitoch prichádza nevoľnosť, tak po prečítaní tejto knihy sa ich buď naučíte tolerovať, alebo sa z vás stane paranoik, ktorý si už v živote nedá ani kus mäsa, ak uvidí akékoľvek zviera, vezme nohy na ramená a už nikdy nepôjde do lesa, ani si neľahne do trávy.
Prostá pravda
Jodi Picoult
Picoultová píše o ťažkých témach. Píše o nich bez zaujatosti, má za sebou rozhovory s odborníkmi na danú tému, ale dokáže podať príbeh aj z pohľadu obyčajných ľudí. Picoultová je dokonca taký génius, že z knihy človek nepozná jej názor na situáciu. O ňu nejde, ide o postavy a o ich životy.
Prostá pravda bola tisíckrát lepšia, než som čakala. Má v sebe obrovské množstvo rôznych posolstiev. Číta sa s ľahkosťou, ktorá vzhľadom na dej zaráža. A aby toho nebolo málo, tak poslednými dvoma stranami mi autorka spôsobila nečakaný šok.
Dobrého člověka těžko najdeš (9 povídek)
Flannery O'Connor
„Mám hlad.“
„Copak jsi nesnídal?“
„To jsem ještě nestihnul mít hlad.“
Nie je zdravé, ako veľmi milujem inteligentný panovačný sarkazmus a O'Connorová tróni na jeho vrchole a s každou poviedkou, ktorú na mňa z tej výšky milostivo hodila, mi odstrelilo dekel. V MHD ma až trhalo zaťahať vedľa stojaceho cestujúceho za rukáv a zaplatiť mu, aby si tú knihu prečítal. O'Connorová je Nietzsche v sukni, ale miesto filozofie človeka rozbíja na kusy uštipačnou beletriou a človek sa pod jej pohľadom skrúca ako taký červík. Prečítajte si to. Aj keď vám nezaplatím.
„Život se mu stal takovým zvykem, že si nemohl představit nějaký jiný stav.“
Pan Romantik
Leisa Rayven
Takú primitívnosť som už dlho nepočúvala/nečítala: „Caleb voní po borovici. Stepilá, sexi falická borovice.“ alebo „Má na sobě jenom úzke kalhoty od obleku a naštvaný výraz a ja nemůžu přijít na jediný důvod, proč jsem ho ještě neolízla.“ Veru, ťažko bolo vysvetľovať okoliu príčinu môjho hurónskeho smiechu.
Hlavný hrdina má toľko „osobností“, že mu nakoniec akákoľvek osobnosť chýba. V jednej chvíli na Eden hucká psy, v druhej ju presviedča o svojej nesmrteľnej láske a všetkého sa kvôli nej vzdáva. Tak určite.
Hlavná hrdinka je pomerne rýchlo predstavená ako nejaká vulgárna štetka. Asi to má znázorňovať jej feministickú emancipovanú stránku alebo čo. Slečna bola presvedčená o vlastnej genialite a pritom dokopy nič nerobila, nejak extra sa nesnažila, vôbec na sebe nepracovala, proste nula bodov. Taký ten typ, čo príde za šéfom: „Zvýšte mi plat.“ „Prečo?“ „Lebo!“
A pokiaľ ide o spoločné scénky: nuda. Obaja by mali podstúpiť BOZP, lebo podľa pani autorky horeli, len čo na seba pomysleli. No strašne trápne to bolo, fakt. Asi som už stará, ale radšej by som chcela romantickú/erotickú knihu, kde je slečna milá a má niečo v hlave a hlavný hrdina zasa pracovitý, zodpovedný, fešný a miesto striptízu zvládne opraviť práčku.
Slyšet jeleny zpívat
František Šmehlík
Som nadšená a sklamaná. Nadšená, lebo to bolo napínavé, zaujímavé a také „naše česko-slovenské“. A sklamaná, lebo som bola presvedčená, že je o ostravákoch celá knižná séria :(. Tak hádam ešte bude.
Adept
Adam Przechrzta
Ako taká chaotická fan-fiction na históriu. Koho dejiny zaujímajú, asi bude nadšený, ja som však bola sklamaná. Atmosférou mi to pripomenulo Glukhovskeho Metro. Naťahovalo sa to ako cesto na štrúdľu, akoby sám autor nevedel, čo od toho vlastne chce. Začalo to akciou, potom sme dostali zbrklý a povrchný fantasy úvod, prešlo to do paralelných fantazmagorických dejín a skončilo to pri nezáživnej politike. Do toho sa riešili príbuzenské vzťahy, ktoré ozaj neboli také komplikované, aby si hrdinovia ujasnili svoje priority až kdesi na konci knihy. Skrátka to bolo na mňa nemastné-neslané a druhej časti sa už nedotknem.
Neviditelná města
Italo Calvino
„Pokaždé když cestovatel přijde do nového města, nachází znovu nějakou svou minulost, o které už nevěděl, že ji má: cizota toho, čím už nejsi anebo co už nemáš, na tebe číhá na cizích místech, kterých ses nezmocnil.“
Moje neviditeľné mesto duše navštívil Calvinov Marco Polo a už odtiaľ neodišiel. Nádherný výlet do fantázie. Je to takmer ako keď otvoríte náhodnú škatuľu a objavíte úžasný dezert, celú kopu božských praliniek, stačí si iba vybrať a chute sa nabaľujú a stále je tu niečo nové a stále je čo objavovať. Asi je jasné, že som sa do knihy zamilovala.
„Triumf nad nepřátelskými vládci z nás učinil dědice jejich dlouhotrvajícího úpadku.“