Ivan Kučera komentáře u knih

Tvorbu Honzu Vojtíška pomerne pozorne a detailne sledujem. V roku 2013 debutoval zbierkou hororových poviedok Z druhej strany a o rok neskôr pridal druhú – Útočisko. Poviedky v ňom sú (česť výnimkám) novšie a je to na nich poznať. Tentokrát zbierka obsahuje už aj autorove doslovy k jednotlivým poviedkam, čo hodnotím pozitívne. Ako to už so zbierkami chodí, je to „mišmaš“: niektoré sú krátke (Už to dlhšie nevydržím), niektoré dlhé, niektoré zlé (Jeho sestra), niektoré dobré, niektoré krvavé (Rýchlik č. 666, Nesprávny odraz), niektoré atmosférické, niektoré zdĺhavé (Súboj), niektoré krátke a úderné, jedna vôbec nie je hororová (Prišiel. Odišiel. Zostali mŕtvi.), viaceré sa spoliehajú na záverečnú pointu obsiahnutú v úplne poslednej vete (Expresná zásielka, Ja som to počul) a mnohé sú do veľkej miery erotické, miestami až pornografické (Ťavia noha). Na zbierke je občas poznať, že jej chýbala profesionálna editorská ruka vydavateľstva. Za ďalšie mínusy by som označil nesympatické postavy (väčšina z nich je v lepšom prípade „neviditeľná“), naivný pohľad na policajnú prácu a myslím si že nechcené odtŕhanie čitateľovej pozornosti neželaným smerom (príliš komplikované dôvody, pre ktoré sa hrdina ocitne na istom mieste – prenasledovanie mafiánskymi zabijakmi, ktorí ale následne z deja bez stopy miznú; odchod do divočiny kvôli nevernému manželovi, ktorý však v deji predtým ani potom vôbec nevystupuje). Ale „obecne“ dávam palec skôr hore, než dole. Napriek tomu si myslím, že sa oplatí držať Honzovi prsty a uvidíme, čo z toho/neho raz bude. Mne sa najviac páčilo ústredné Útočisko a Záhrada, ktorá mala sympatické postavy.

1 27.12.2014

Komiksový strach vyšiel koncom roka 2014 pod záštitou českého hororového e-časopisu Howard resp. ako jeho samostatná elektronická príloha, ktorú si môžete zadarmo stiahnuť z netu. Okrem záverečných medailónikov autorov/kresličov a úvodného slova Josefa Blažeka (na tému „horor v českom komikse“) obsahuje samozrejme množstvo hororových komiksov, ktoré kreslili okrem iných Dávid Marcin a Filip Bandurčin, ktorých kresba sa mne osobne veľmi páči. Časopis obsahuje aj spracovanie mojej mikro-poviedky Podzemie, ktorej sa ujal Filip (v minulosti robil už hlavičku k môjmu e-booku Lesy). Časopis ale obsahuje viacero adaptácií mikro-poviedok z antológie 66 + 6 horor v sto slovách (Liborek, Rodinné foto). V časopise si každý nájde to svoje, vrátane fanúšikov klasika Edgara Allana Poea. Štýl každého kresliča je pochopiteľne iný (pozoruhodne „statické“ Živé mŕtvoly). Niektoré príbehy sú odľahčené (Čas kŕmenia), iné smrteľne vážne. Mne sa páčila napríklad Tanečnica a Vôňa strachu.

1 27.12.2014

„Nič nenasvedčovalo tomu, že by na tých miestach niekto stál. A predsa tam bol. Cítil som jeho výzvu. Jeho zlobu namierenú proti mne. Mýlil som sa. Toto nie je ozvena.“ Vydarený horor, bohužiaľ nakoniec nie až taký dobrý, ako vyzeral zo začiatku. Zdalo sa mi, že ak by mal aspoň o 50 strán navyše, bolo by to lepšie. Takto mi to pripadalo príliš skratkovité a „narýchlo“. Detto množstvo náhod a nehôd (ktoré autorka používa k tomu, aby hrdinu dostala tam, kde ho potrebuje mať) je miestami až neúnosné (postupné odpadávanie jednotlivých členov expedície, zničenie vysielačky atď.). Ale atmosféra je pôsobivá, Špicberky sú neuveriteľná zem a povedal by som, že sa ju Paverovej podarilo dosť obstojne „predať“. Prvých asi 80% knihy je po stránke napätia a strachu ozaj dosť nepríjemných, ja som napr. knižku odmietol čítať pred spánkom, večer alebo keď som bol sám doma. Ku koncu to ale začína jemne stagnovať. Oceňujem však (najmä po skúsenostiam so Strachom Jozefa Kariku, ktorý sa Krokmi v temnote inšpiroval), že pôvod zla u Paverovej nie je „všeobecný a prastarý“, ale ide o „obyčajné“, ale o to účinnejšie vysvetlenie. Z ďalších vydarených snežných hororov spomeňme Terror, Ledové peklo, V horách šialenstva alebo Posledná na cestu (poviedka od S. Kinga).

1 16.12.2014

Závidím každému z vás, kto do tejto série ešte len vstupuje. Ak sú aj vaše očakávania našponované vysoko, verte mi: nič neviete. Vynikajúca záležitosť. Tony zaujímavých otázok bez (zatiaľ) odpovedí, univerzum je na jednej strane skvelé (perfektný Zlý kôň a okolité postavy, atmosférická rezervácia Prériová ruža), ale samotná zápletka (tajný agent FBI infiltrovaný do skrz naskrz skorumpovaného prostredia) nie je práve najoriginálnejšia. Prvý diel každopádne šupa za 4*. Krásna, naliehavá a intenzívna kresba. Keď som otváral prvý diel, nič som o tejto sérii nevedel. O pár rokov neskôr ju CREW skompletizovala a môžem s čistým svedomím povedať, že ide nepochybne o jednu z najlepších komiksových amerických sérií. Vôbec. Ale je pekne drsná, takže bacha.

4 10.12.2014

Pre fanúšikov alien-série povinnosť a na jedno prečítanie OK. Ale platí to isté, čo u predchádzajúceho výletu Alana Deana Fostera medzi votrelcov: je to knižka, ktorá vznikla podľa filmu. Čiže nie film vznikol podľa knižky, ale knižka podľa filmu. Občas sa to stáva - hlavne, samozrejme, ak je film komerčne úspešný. Je to proste len ďalší spôsob, ako na ňom zarobiť. Menším plusom oboch knižiek z votreleckého univerza je, že vznikli podľa pôvodných scenárov. Čiže obsahujú viacero scén, ktoré mali byť vo filmoch, ale nakoniec neboli. V prípade knižky Votrelci platí to isté, čo o ich režisérskej verzii Jamesa Camerona - sú tu scény, ktoré sa alebo pre potreby filmu vôbec nenakrútili, alebo nakrútili, ale v poslednej chvíli boli vystrihnuté. Takže sa dočkáte napríklad obľúbenej scény s rotačnými guľometmi, ktorá v oficiálnej filmovej kino-verzii nebola. Nejde o žiadny zázrak, no fanúšikom odporúčam.

01.12.2014

Nie je to prípad knihy, podľa ktorej vznikol film, ale o prípad, kedy bol film taký úspešný, že sa na ňom niektorí ľudia pokúsili zarobiť ako sa dalo a tak vznikla kniha. Čiže v tomto prípade zadaptovali Scottov kultový film. Alan Dean Foster následne to isté urobil s dvojkou, s ďalšou legendou menom Votrelci. Ako oni, aj "jednotka" vznikla nielen podľa filmu, ale zároveň podľa pôvodného scenára. To znamená, že kniha obsahuje scény, ktoré sa do filmu buď nedostali alebo síce boli natočené, ale vystrihnuté. Napr. vo Votrelcoch-knihe ste mohli naraziť na moment, v ktorom mariňáci proti alienom postavili automatické guľomety reagujúce na pohyb, avšak vo filme to nebolo (až v rozšírenej režisérskej verzii, ale to je iný príbeh). No a to isté platí o Votrelcovi. Pre mňa je to len pokus o ďalšie podojenie úspešnej komerčnej kravy. Ale na jedno prečítanie fajn.

1 01.12.2014

V r. 1939 Jaroslav Jestřáb Foglar vydal jeden zo svojich najslávnejších románov, Chatu v Jezerní kotlině. V slovenskom preklade prvý raz vyšla až v r. 1991 vo vydavateľstve Gemini, v češtine sa však dočkala dvanástich reedícií. Pojednáva o dvoch chlapcoch, ktorí sa cez letné prázdniny pravidelne vyberajú do lesa za mestečkom, v ktorom bývajú. V nepoškvrnenej divočine, kam nikto iný nechodí, objavia nádherné prírodné scenérie v čele s jazerom. Pri ňom si následne postavia chatu. Neustále však majú pocit, že ich ktosi zákerne sleduje. Tieto ataky sa stupňujú najmä počas daždivých nocí. Foglar do príbehu okrem poetických opisov prírody a silného chlapčenského priateľstva zakomponoval i drobné prvky hororu. Do podoby (čierno-bieleho) komiksu ho prvý raz spracováva legendárny Marko Čermák v r. 1969, podľa Foglarovho scenára. Zároveň sa jednalo o historicky prvú foglarovku vo forme komiksu. V rokoch 1969 - 1970 vychádzala táto verzia na pokračovanie v časopise Svět v obrazech. Vo farebnej verzii Čermákov komiks vychádza na pokračovanie v magazíne Kometa v r. 1989. K čierno-bielej podobe sa vracia v r. 1990 v zošitovke vydavateľstva Novinář. V r. 1999 vychádza jedno pokračovanie, ktoré pri smutnej príležitosti Foglarovho úmrtia do časopisu Ohníček nakreslil Jiří Filípek. K farebnej Čermákovej verzii sa vrátilo vydavateľstvo Olympia, ktoré komiks vydáva v r. 1999 v knihe Svorní Gambusíni a jiné příběhy spolu s ďalšími komiksami (napr. Modrou roklí od Saudka). Následne znova Olympia komiks Chata v Jezerní kotlině vydáva v samostatnom zošite v r. 2013. V čierno-bielej i farebnej alternatíve vychádza v r. 2022 vo vydavateľstve Václav Vávra a to v značne špecifickej, prúžkovej forme v limitovanom zberateľskom vydaní. V r. 2023 farebná verzia vychádza v tvrdej väzbe v rovnakom vydavateľstve, kde (pod poradovým číslom 14) zapadá do jeho série Klasické komiksy Marko Čermáka. Príbeh je to mierne poplatný dobe, trochu naivný, dosť romantický, odohráva sa v časoch, kedy najväčším problémom pre chlapcov bolo nešportovať a naopak fajčiť, konkurenčná skupina netúžila po ničom viac, než ukradnúť knihu, ktorú jeden z nich písal a obaja chlapci nemajú problém na celé dva mesiace počas letných prázdnin odísť do lesa a nič nenaznačuje tomu, že by aspoň raz za celých 60 dní dali rodine vedieť, že sú v poriadku. Komiksová adaptácia môjho zbožňovaného (možno najzbožňovanejšieho) románu od Foglara dopláca na neskutočnú ukecanosť. Miestami sa mi zdalo, prehnane povedané, že je tam viac textu, než obrázkov. Kresba Marka Čermáka je krásna, ale tiež statická. Problém je v tom, že logicky musí ukázať Jazernú kotlinu, čo bolo doteraz v mojej mysli imaginárne miesto, ktoré som si rád predstavoval. A musím priznať, že hoci to Marko Čermák nakreslil pekne, ja som si kotlinu predstavoval inak (v tomto smere ju vizuálne lepšie vystihol až Pavel Čech svojimi geniálnymi ilustráciami v reedíci knižky v Albatrose v r. 2018). Napriek tomu je Čermákova kresba fajn a vcelku sa jej darí úspešne maskovať Foglarov miestami predsa len prehnane výchovný morálny apel (celková otrava nikotínom, wtf?), občas je to čudne skratkovité (chata je postavená behom jedného okienka) a niektoré dejové zvraty nie sú ukončené (Tarantula). Kniha mi ale pripadala hororovejšia (tajomné návštevy nočného záhadného hosťa).

4 23.11.2014

Karikove staré hororové poviedky, ktoré sa odohrávali v lesoch, ma rozsekali na malé kusy, takže keď sa po troch V tieni mafie a dvoch Na smrť konečne vrátil k hororu, tešil som sa. Výsledok je ľahší podpriemer, alebo lepší priemer, vyberte si. Čiastočne je to radikálna recyklácia a to nielen jeho poviedkovej „lesnej“ tvorby, ale i, čo je horšie, recyklácia postáv. Čiže zase asexuálny hlavný hrdina, zase školská láska a zase tupý svalovec. Každý autor rád používa niektoré stále tie isté veci, ale tu už je to na zamyslenie. Niekto bude tvrdiť, že je tu i recyklácia To, ale keby na to nepoukazoval sám autor, nič také by mi nikdy nenapadlo (toto naozaj nemá s To nič spoločné). Negatívny dojem zanecháva neprepracované univerzum (v jednej chvíli sa zlo prejavuje tisícami detských stôp v snehu, v druhej nie), miešanie piateho cez deviate (Hora mŕtvych! Eskimáci!) a slabý, nepostačujúci, až mierne odfláknutý koniec. Nechýba rozpačitý pohľad na policajnú prácu (jasné, zmiznú tri deti a sektárskym spôsobom je vyzabíjané stádo vysokej a strážcovia zákona to hodia na najbližšieho samovraha, v ktorého dome sa nenašla ani štipka usvedčujúceho materiálu). No a teraz plusy. Do popredia je tlačená skôr hororová zlovestná atmosféra, než vyložene krvavé orgie (hoc sú prítomné aj tie), scény z lesa majú parádnu atmosféru a celé sa to číta svižne, dobre a ľahko.

7 14.11.2014

Nie som rozčarovaný, ale mierne sklamaný áno. Nie je to nič hrozné, ale po onom „šokujúcom románe zo zákulisia tvorby slovenských seriálov“ nebolo v paperbacku pribalenom k časopisu Madam Eva veľa stôp. Čakal som viac šokujúcich zvratov, viac kontroverzií, viac hnusu, viac morálnej brečky. Nakoniec som sa dočkal niečoho, za čo jeho autorku pravdupovediac nemôžem obdivovať ani uznávať, nakoľko sa prezentuje ako osoba, ktorá si to príliš nezaslúži. Samotné „zákulisie“ je podané dosť priemerne, triviálne, banálne a nudne. Mohlo/malo to byť konkrétnejšie, takto som len občas „vypátral“, o kom je práve reč (a na „Zitu na krku“ sa mi to celkom hodí). Občas som si povedal „no teda, to je fakt sila“ alebo „fúha, svine odporné“, ale ako celok to so mnou nič výnimočné neurobilo. Iné evitovky ma bavili sto krát viac (Bez dcéry neodídem, Sama mama, Príliš osobná známosť).

1 14.09.2014

Jedno z najnáročnejších čítaní, aké som kedy absolvoval. Asi miliónstranový a s desiatkami postáv (a zápletiek... a pod-zápletiek) obdarovaný Gróf Monte Christo bol oproti Veľkej tajnej show čerstvo upečená šiška s kávou. Keď som sa Honzovi Vojtíškovi priznal, že som od Clivea Barkera nič nečítal, odporučil mi tento kúsok. A ako vravím, niečo také som snáď nezažil. Je pravda, že to má 600 strán, ale obvykle mi to nerobí problém. No teraz robilo; text bol taký náročný, prepracovaný, plný fantázií a originálnych žánrových a iných postupov (s takým skĺbením hororu a fantasy som sa asi ešte nikdy v živote nestretol), že boli dni, keď som zvládol len jednu dve stránky a aj z toho som bol psychicky vyčerpaný. V podstate až obdivuhodné (veľ)dielo, ktorého predstavivosť nemá hranice.

3 14.09.2014

Priveľa postáv, nesympatický Jaroš, nudné akčné scény a nezáživné rozuzlenie (čo je v detektívke „asi“ malér). Inak ma to ale prekvapivo bavilo (no s hororom to napriek pár náznakom nemá nič spoločné) a relatívne sa teším na dvojku.

4 29.06.2014