Ivan Kučera přečtené 1274

Zrod 2011, Brian Michael Bendis

Hoc sa to dnes, v r. 2024, môže javiť neuveriteľné, koncom 20. storočia bol Marvel v prdelke. Komiksy sa nepredávali, filmové adaptácie stáli za pendrek (hoc sa pomaly situácia začínala meniť k lepšiemu: Blade, X-Men, Spider-Man Sama Raimiho, Leeov Hulk...), hrozil krach spoločnosti. Nečudo, že sa šéfovia chytali každej slamky. Výborným nápadom sa ukázal byť razantný reštart najslávnejších značiek, ktoré začali odznova, ale trochu „inak“, aby nalákali nových (pochopiteľne platiacich) zákazníkov a (ideálne) aby starí zostali. Medzi vlajkové lode okrem (samozrejme) Spider-Mana a (pravdaže) X-Menov, patril aj legendárny tím okolo Reeda Richardsa. Tieto série sa volali „ultimate“. Kruh sa dokonale uzavrel, keď prvé diely Ultimate FF4 napísali Mark Millar a Brian Michal Bendis, teda ľudia, ktorí paradoxne písali aj Ultimate Spider-Mana (Bendis) a Ultimate X-Men (Millar). Týchto ich spoločných prvých 6 dielov vydalo CREW v r. 2011 v knihe Ultimate Fantastic Four: Zrod. Sedmičky sme sa dočkali o rok neskôr v časopise Ultimate Spider-Man a spol. 1 (ešte stíhate?). V ňom vyšli zošity 7 – 8. V danom časopise FF4 zdieľala priestor s Ultimate Spajďákom. Rovnaká situácia panovala v časopisoch Ultimate Spider-Man a spol. 2 a 3. Predaje sa však pravdepodobne neštverali do takých závratných výšin, ako sa čakalo a tak v Ultimate Spider-Man a spol. 4 začal obľúbený pavúk priestor zdieľať s iným tímom s X-Menmi. To už bol hit, takže mutanti zo školy Charlesa Xaviera v časopise vydržali až do jeho definitívneho konca v čísle 18 (vrátane). Ultimate FF4 vôbec nie je zlý, zbytočný, nezaujímavý projekt. Jasné, v knihe Zrod sa dočkáme štandardného originu, ale nalejme si čistého vína: vzhľadom na to, že FF4 u nás nikdy nevychádzali v masívnom meradle (na rozdiel od Spider-Mana, Conana, či Batmana), tak to nevadí, keďže mnohí ich zrod až tak detailne, dôverne nepoznáme. Navyše sa prejavuje (zrejme Bendisova) chuť postavy poľudštiť, vidieť v nich v prvom rade obete a až potom akčné figúrky + do toho udierajú jeho povestné „chaotické“ a teda realistické dialógy. V mnohom je scenár svieži a originálny: necestuje sa do vesmíru, ale do inej dimenzie, jednotliví členovia sú roztrúsení po celom svete a so svojimi unikátne absurdnými superschopnosťami sa vyrovnávajú značne po svojom, ale uveriteľne. To všetko je super. Napísané je to príjemne, sviežo, dynamicky, vtipne, ale i ľudsky. Na FF4 je pekné, že sú to buď rodina alebo veľmi blízki priatelia, čo sa nedá povedať o samotárovi Petrovi Parkerovi, ani o X-Menoch, medzi ktorými vládne také napätie, že by si vystačili i bez nepriateľov. FF4 je na rozdiel od nich „rodinný“ komiks. Nakreslený je moderne, ale nie na hulváta; kresba má čaro. Nestojí za ňou ostatne nikto iný, než Adam Kubert: legendárny syn legendárneho otca Joea Kuberta (Tarzan: Éra Joea Kuberta). Andy je podpísaný pod dielami Avengers vs. X-Men a Superman: Poslední syn Kryptonu. Jeho výtvarný štýl je krásny, chce sa povedať „univerzálny“ (čo vôbec nie je málo, toto sa naopak podarí dosiahnuť len veľmi malému percentu komiksových umelcov). No a keďže o farby sa postaral mikemignolaovec Dave Stewart a o inkerstvo John Dell (Lobo, JLA) a Danny Miki (A zrodí se hvězdy..., Winder Woman), je Zrod po vizuálnej stránke ozaj vydarený. Dokonca si o Ultimate FF4 trúfam vyhlásiť, že je spomedzi trojice FF4, Spidey a X-Men najvyrovnanejší. Kým Ultimate Spider-Man bol neoriginálny nie ani tak reboot, ako skôr rovno remake a Bagley ako ilustrátor mi nesadol a kým X-Meni boli krajšie nakreslení, ale po scenáristickej stránke tak nejak divní (Profesor X ako radikálny tridsiatnik?), FF4 sa mi páčila ako po stránke príbehovej, tak vizuálnej. Ultimate Fantastic Four: Zrod si to u mňa pokazil až na samom konci, kde samozrejme „nesmie“ chýbať gigantická, deštruktívna akčná scéna. Pritom bez nej by to bolo lepšie. Malo sa aj vo finále staviť na postavy, interakciu medzi nimi, na dialógy. To sa, žiaľ, nestalo. Odohral sa presný opak. Chápem, je to supehrdinský komiks. Možno by sa triviálnejšia časť populácie zbláznila, ak by si prečítala superhrdinský komiks bez akcie. Ale prečo to občas neskúsiť? Prečo to raz za čas nerisknúť? Čoho sa stále všetci tak strašne boja? Práve tento komiks takú možnosť ponúkal, zostala však biedne nevyužitá. Nevraviac o pár antilogickostiach (armáda vyhodnotí „bahnovú armádu“ ako nevyužiteľnú? Armáda???). Po druhom čítaní som si nebol takým vysokým hodnotením istý, ale keď som si spätne zrekapituloval, aké slabé komiksy s FF4 som v češtine čítal, tak tento si predsa len s prižmúreným okom 4* zaslúži s dodatkom, že prvých 70% knihy je super, lebo je o postavách, a zvyšných 30% je veľký priemer, lebo je o hlúpej akcii.... celý text

Domeček krve a bolesti 2024, Mike Carey

Bomba! Ak Joe Hill v rámci Hill House v USA vydáva takého pecky (ďalej napr. Košík plný hlav), chcem žiť v Amerike a každý mesiac nedočkavo stepovať pred stánkom rovnako, ako keď som bol v 90. rokoch malý a skúmal som výklad PNS, či došiel nový Záhadný Spider-Man. Hoc je scenár plný príšerných vecí (z nich najpríšernejší je neparadoxne nakoniec „obyčajný“ domáci teror), skvelý ilustrátor Peter Gross (Lucifer) nie je zbytočne explicitný, ani poburujúci. Pár vecí akoby vypadlo od Barkera a HPL, ale nie je to nič, čo ak by vaše deti náhodou otvorili, mali by z toho štyri noci mory. Hoci.. Domeček krve a bolesti ale samozrejme absolútne nie je komiks určený (a vhodný) pre deti a mládež. Nie som si istý, či by som o ňom otvorene otvoril ako o horore, ale romantická melodráma to tiež nie je. Je to temné, je to drsné, je to menej predvídateľné, než by sa mohlo zdať. A má to fest drsnú mačku. Za mňa veľká spokojnosť.... celý text

Martha & Alan 2019, Emmanuel Guibert

Malý veľký komiks (alebo ilustrovaná kniha?). Ako ten život preletí, však? Ani sa nenazdáme a idú záverečné titulky. Je nesmierne krehký, máme osem a písomka zo slovenčiny je peklo na zemi a zrazu, mávnutím lista padajúceho z koruny stromu na jeseň, máme 78 a je koniec, na všetko, čo sme nestihli, je neskoro, druhú šancu nedostaneme, čas nevrátime späť a na mnohé veci sa nikdy nedozvieme uspokojivú odpoveď. Každá jedna veta pôsobí dojmom, že ju autor vylepšoval dva roky (minimálne). K tomu báječne vystihnutá (a nakreslená) je nezameniteľná poetická atmosféra „starej dobrej“ Ameriky pred Druhou svetovou. Ak by sa to spracovalo do podoby románu, mohol by z toho byť nový Posledný kabriolet, jedna z najlepších kníh na svete. 5* nedávam kvôli pomalšiemu rozjazdu.... celý text

Exorcistův dům 2023, Nick Roberts

Viem, že je to smiešne, keď sa kniha volá Exorcistův dům, ale pravdupovediac nejak mi nedocvaklo, že by som mohol mať dočinenia s hororom na klasickú žánrovú tému strašidelný dom. Áno, občas mám pomalšie zapaľovanie. Ale zas myslím si, že ak sa aj niečo volá Exorcistův dům, nemusí nutne ísť o príbeh o desivom dome. Fantázii sa predsa medze nekladú. No ale šlo. Je to prevarená téma, ale na druhej strane patrí k jedným z najikonickejších a najklasickejších v rámci nášho obľúbeného žánru, takže osobne sa snažím vidieť pohár skôr poloplný. Inými slovami, na klišé téme sa pozná, či je autor dobrý alebo na to kašle a uspokojí sa s málom a ani mu len nenapadne pozrieť sa na tému z trochu iného, sviežeho uhla. Treba povedať, že u nás debutujúci americký spisovateľ Nick Roberts sa s tým pobil... fajn. Určite nečakajte pecku á la Kingov Cintorín zvieratiek (áno, trvám si na tom, že desivý príbeh Creedovcov do tohto sub-žánru patrí, nikde nie je ostatne predsa napísané, že v každom „desivom dome“ musí zákonite strašiť a vyčíňať duch), ale nie je to ani nudný podpriemer nehodný čítania á la Sídlo hrůzy od Lee Mounforda, prípadne Neohlížej se od Bena Cheethama. Je to čosi uprostred. Začína to fakt dobre. Lež ku koncu atmosféra upadá a nejak ma to prestávalo baviť. Našťastie ma to neprestalo baviť úplne, pretože je to napísané svižne a rýchlo, atmosféra sa dynamicky vyvíja a postavy sú sympatické, pomerne životné (tehotná manželka, manžel s typom humoru, ktorý niektorí iní ľudia nepovažujú za humor). Každopádne, čím bližšie ku koncu som bol, tým to bolo horšie a vo finále, kedy to samozrejme malo strmo stúpnuť do závratných výšin, to padlo do jamy útrpného klišé a už to z nej nevyšlo (ani napriek prítomnosti statočného psa). Ono asi ťažko čakať špičkovú kvalitu od hororu, ktorého jedna z postáv sa volá Blatty... Obálka prepáčte, že to poviem takto natvrdo, ale už nie je ani hnusná, skôr mi pripadala ako nejaký počiatočný nápad, ktorý vydavateľ pošle autorovi, či by sa mu páčilo, ak by sa uberala podobným štýlom s dodatkom, že ale ešte by na to ilustrátor potreboval tak dva týždne času. Sklamala ma tiež nie dostatočne vystihnutá atmosféra špecifických 90. rokov. Skvelý začiatok, akceptovateľný stred a útrpná koncovka. Čosi medzi 2 – 3*.... celý text

Slovensko fantastické 2023, * antologie

Baywatch: Fakta pro fanoušky 1994, Janet Macosk

Seriál Baywatch je dokonalý deväťdesiatkový fenomén. Čo nie nutne znamená kvalitný seriál. Nie som síce taký fanúšik, ako Joey s Chandlerom, ale akonáhle sa rozozvučalo dunivé intro a na slnkom zaliatu pláž vybehol chlpatý a opálený alfa predátor/samec David Hasselhoff v spoločnosti Eriky Eleniak a filozoficky sa zadívali do diaľav a za chrbtom im na skútri na motokáre jazdil starý dobrý Garner, začal som sa spokojne, nasprostasto uškŕňať. Samotné pobehovanie v spomalených záberoch ma nikdy nebavilo, ale oceňoval som postavy, interakciu medzi nimi a legendárnu epizódu so žralokom. Viem, som smiešny, ale proste to tak bolo a trúfam si tvrdiť, že toto tvorcovia minimálne prvých pár sezón skutočne stavali do popredia. Až neskôr sa z toho stala blbosť pre nadržaných mužov vo veku od 18 do cca 31. Dovtedy to bol dalo by sa povedať normálny dramatický seriál o záchranároch. Nefrčal som na ňom ako na Aktoch X, ale frčal. Takže nečudo, že sa ku mne svojho času dostala publikácia Baywatch – Fakty pre fanúšikov, ktorá u nás vyšla v r. 1994. Napokon som sa jej zbavil, ale keď sa mi o tri desaťročia neskôr (!) naskytla príležitosť znova sa k nej dostať za pár centov, niečo vo mne vedelo, že ju proste MUSÍM mať, hoci mi bolo jasné, že veľká literatúra to nebude. Chcel som si ale pripomenúť stratené detstvo/pubertu a musím povedať, že akonáhle som začal knihou listovať, bol som naozaj späť v 90. rokoch, kedy sme cez leto po uliciach naháňali Family Frost, zberali céčka, hrali pogy a v PNS kupovali Záhadného Spider-Mana a tajne obdivovali obálky Lea. Dalo by sa povedať, že 90% knihy pozostáva zo životopisov najslávnejších hercov a to vrátane množstva farebných fotiek a medailónikov. Takže sa dozviete, že obľúbeným jedlom Davida Hasselhoffa je thajská kuchyňa a že Pamel Anderson meria 158 cm a váži 48 kg. Paradoxne, jedna z mojich najobľúbenejších postáv seriálu, spomínaný „plážovej polda“ Garner, dostal iba symbolický priestor, čoho vinou som sa bohužiaľ nedozvedel, či si rád spieva v sprche a koľkokrát denne cvičí. Ako niekto, kto letel na profiloch slávnych osobností v 90. rokoch vďaka Fikejzovým knihám a Cineme, musím prekvapivo skonštatovať, že jednotlivé biografie sú spracované na pomerne dobrej úrovni a vyhýbajú sa lacným klebetám (s výnimkou medailónikov). Len som si skrátka predstavoval, že náplň knihy budú tvoriť zaujímavosti, pikošky z natáčania atď. Tie sa však ledva-ledva dostavia až na samom konci.... celý text

Colby #1: Výška mínus třicet 2001, Michel Régnier

Colby 1 funguje o čosi lepšie, ako Colby 2. Už Colby 2 nebola určite žiadna katastrofa, ale nestrhla ma a dosť ma rušilo, že z toho urobili americké Rýchle šípy, prehnane povedané. V prvej časti je Colby väčšinu času sám a hneď to funguje lepšie. No a keďže má klobúk, nejde po ranu ďaleko, pohybuje sa v jaskyniach a spriaznených priestoroch a odzadu vyzerá ako švárny, neohrozený a neohroziteľný Harrison Ford, nejednému čitateľovi akiste pripomenie atmosféru legendárneho Indiana Jonesa. Práve tento archeologický imidž a pôsobivé retro umiestnenie do mestečka, v ktorom skapal pes, ma oslovilo. Ale ani jeden z dielov ma nepresvedčil o tom, že by sme mali dočinenia s výnimočným univerzom. Asi je dobre, že tretí vydaný v češtine nebol.... celý text

Hlas krve 1996, Ivan Adamovič

Horor Candyman považujem za jeden z najdôležitejších hororov 90. rokov. Vyviedol horor z ponurých lesov a rafinovane ho umiestnil do notoricky známeho prostredia: do miest, do vysvietených ulíc, do bytov. Čosi podobné neskôr majstrovsky predviedol Cravenov Vreskot. Všade je plno ľudí a pritom vám napriek tomu nikto nepomôže. TO je desivé. Ešte desivejšie, než upíri, či besný bernardín, ktorý vám chce prehrýzť krčnú tepnu. Preto som veľmi chvel čítať Barkerovu poviedku z polovice 80. rokov. Dostal som sa k nej až po niekoľkých desaťročiach (!), keďže obe knihy, v ktorých v ČR vyšla, boli dávno všade beznádejne vypredané. Až v r. 2024 sa mi konečne podarilo dostať sa k legendárnej antológii zostavenej Ivanom Adamovičom Hlas krve, takže som buchol šampáňo a okultným spôsobom obetoval od bolesti a bezmocnosti revúci kukuričný klas. Ako do prvej som sa samozrejme začítal do poviedky Zapovězené, čo nie je nič menšie, než práve kultový Candyman. Sranda je, že poviedka sa v češtine volá Zapovězené, v origináli The Forbidden (čiže fakt žiadny Candyman) a dokonca samotná prezývka Candyman v samotnom texte nezaznie ani raz (reč je o „Cukrářovi“, ehm ehm). Myslím si, že poviedka a film sa od seba dosť odlišujú, ale nemôžem povedať, že by mi to vadilo. Hoc áno, film mi pripadal ešte o dosť lepšie, než inak tradične mrazivá Cliveova poviedka. Toto bol námet na román, nie len na pástranovú poviedku. Čo sa ostatných poviedok týka, je ich tu ozaj veľa a skvelou správou je, že Adamovičove kritériá boli vysoké, takže trúfam si tvrdiť, že väčšina textov je nadpriemerná. Také, ktoré ma vyložene nebavili, sú tu dva, možno tri. Výborné sú informáciami nabité medailóniky jednotlivých autorov + podrobnosti o jednotlivých poviedkach. Vynikajúca hororová antológia.... celý text

Bad Motherfucker: Život a filmy Samuela L. Jacksona 2023, Gavin Edwards

„Každá žena nerada vidí, když je její manžel slabý.“ Zhodou náhod som sa do Bad Motherfucker pustil v momente, keď som dočítaval knihu Matta Ruffa Lovecraftova země. Bolo zaujímavé nazerať na rasistickú Ameriku 50. rokov 20. storočia z dvoch tak odlišných pohľadov... a pritom mrazivo podobných. V oboch knihách sa dozviete plno vecí, ktoré ste sa dozvedieť nechceli, ale je dobre, že boli umiestnené na papier, lebo primitívni rasisti a náckovia sú v našej spoločnosti ako červy schovaní dodnes a nikto nevie lepšie, než SLJ. Zaujímavé na Samovi Jacksonovi je, že hoci sa v detstve a puberte stretol s temnou stranou rasizmu a xenofóbie, prekvapivo ho to buď negatívne neovplyvnilo, alebo sa to nedostalo do knihy. Keďže som frčal na kultovej českej Cineme, bola táto kniha pre mňa návratom do bezstarostných čias mojej deväťdesiatkovej puberty. Nie je to písané samotným Jacksonom, čiže ak budete čakať Spoza čarovného prútika: Magické dospievanie filmového čarodejníka od Toma Feltona, prípadne Priatelia, lásky a jedna hrozná potvora od Matthewa Perryho, budete sklamaní. Ja som si oba spomínané tituly užil (najmä prvý), ale ako fanúšik cinemáckych profilov slávnych osobností pre mňa splnenie sna predstavovala až táto kniha. Je to totiž skutočne istým spôsobom „cinemácky“ profil, natiahnutý na fajnových cca 370 strán. Sama som si všimol už začiatkom 90. rokov, viď. jeho prekvapivo (?) skvelá rola technika Arnolda v Jurskom parku. Jeho smrť sme mimochodom mali vidieť, ale v tom čase na Havaji (kde prebiehalo natáčanie) zúril hurikán a ničil kulisy, takže Sam, ktorý tam mal dodatočne nakrútiť svoju smrť, musel zostať sedieť doma a napokon koniec jednej z najpragmatickejších postáv prebehla mimo záber (čo je paradoxne mrazivejšie). Nevedel som, že začínal v sitkome Billa Cosbyho, ale paradoxne v ňom nehral. Štáb ho používal pred samotným natáčaním tej-ktorej scény, aby Jackson „hral“ Cosbyho v zmysle, aby vedeli, kam sa má v scéne postaviť, ako ho najlepšie nevsietiť atď. Podobných pikošiek sa z knihy dozviete veľa, keďže v nej okrem samotného (chronologicky poňatého, čo je super) súkromného i profesijného životopisu nájdete profily jednotlivých filmov. A ak ste aj vy Samovými fanúšikmi, určite viete, že je to obrovský pracant a na konte ich má desiatky. Kniha si nedáva servítky pred ústa, všetko pomenúva pravými menami, vrátane odvrátenej strany popularity. Jackson dlhé roky frčal na alkohole a tvrdých drogách, pozoruhodné je, že jeho manželstvo to prežilo, od počiatku 80. rokov je ženatý s jednou a tou istou ženou, s ktorou má dcéru. Možno by som vytkol profily filmov, kde je pri každom Jacksonova hláška z neho, lež mnohé sú úplne banálne, tuctové, o ničom. Nejeden raz sa ani nejedná o hlášky v plnom zmysle slova, ale proste len autor zjavne nemal čo použiť (keďže Jackson mal v inkriminovanej snímke minimum dialógov) a tak použil to, čo bolo k dispozícii. Divne hodnotím aj to, že pri každom filme sú vymenované (do češtiny preložené) nadávky, mal som z toho zmiešané pocity. Naopak, oceňujem, že profil dostali i filmy, v ktorých má Jackson len cameo. Keďže je to jeho kniha, tak v daných profiloch sa nerozoberajú ani tak samotné filmy a ich prípadný dopad na kinematografiu, ako skôr jeho účasť v nich. Možno by som uvítal fotogalériu, ale ako-tak to s prižmúrenými očami kompenzujú plagáty. Trocha som sa strácal pri jeho matke. Na začiatku explicitne povie, že ju videl párkrát do roka, ale neskôr ju spomína prehnane povedané na každej druhej strane. Tak neviem, asi mi niečo ušlo. Poteší pevná väzba, prebal, lacetka a ružová obálka, pretože akú farbu by mal mať madfrfakrsamuelljackson, ak nie ružovú? Chcel by som podotknúť, že jednu z prvých filmových rolí Samovi zaobstaral „náš“ Miloš Forman v Ragtime z roku 1981, kedy som sa narodil. Pýtam sa: je to náhoda? Nemyslím.... celý text

Batman: V žáru smrti 2024, Howard Chaykin

Spoilery. Netradičná batmanovka, ale keďže pochádza z edície Elseworlds, tak je vlastne veľmi tradičná v zmysle, že je netradičná tým, že môžete čakať nečakané. No nič, zamotávam sa. Je to proste alternatíva, ktorá na nič neberie ohľad, takže dej sa odohráva v 60. rokoch, Dynamické duo netvorí Batman a Robin, Bruce Wayne je normálny policajný detektív (!) a áno, je tu chlap so znetvorenou polovicou tváre a osoba so zelenými vlasmi, ale celé je to tak trochu iné, než by ste čakali. Komiks je pomalý a noirový, takže si príde na svoje každý, kto má rád podobne ladené záležitosti v čele s Temným vítězstvím a Dlouhým Halloweenom, hoc scenárista Howard Chaykin a „maliar“ Dan Brereton kopú predsa len za trochu béčkarskejšiu ligu. Ale nehanbia sa za to a miestami sú dokonca na svoju pulpovosť hrdí a máte pocit, že to presne takto malo vyzerať. A teda zrejme, logicky, asi aj malo, ehm. Vzdávajú tým totiž poklonu istej dobe, etape, ére, štýlu. Občas nejaké veci nesedia ako po výtvarnej stránke (smiešne saltá), tak po scenáristickej (dcéra policajného komisára si môže z vreckového dovoliť odkúpiť milionársku nehnuteľnosť?), ale sú to naozaj v podstate len detaily. Uznávam ale, že posledný zošit odohrávajúci sa o rok neskôr (v ktorom paradoxne naplno začal úradovať Batman) nebolo to pravé orechové a mnohým určite nesadne špecifická stránka (mne naopak).... celý text

Stephen King: Kompletní průvodce životem a dílem 2023, Bev Vincent

Stephen King v 90. rokoch, kedy som bol sladký puberťák, kľúčovým spôsobom vyformoval moje hororové Ja. Hoc sa odvtedy (našťastie, nič v zlom, to je proste život) našťastie objavila nová hororová generácia spisovateľov a hoc ma posledné Stephenove knihy pravdupovediac už nezaujímajú, nikto normálny nemôže povedať, že by King raz a navždy nevstúpil do žánrových análov. Minimálne z týchto dôvodov bola kúpa tejto fajnovej publikácie pre mňa psou povinnosťou. A neľutujem, hoc áno, priznávam, že som sa bál, že to bude lacné, v lepšom prípade priemerné (viď. Stephen King – Mistr strachu od Lisy Rogak). Rád som sa mýlil. Už vzhľad budí dojem: veľké rozmery, kvalitný papier, tvrdá väzba, desiatky fotiek (aj farebných a celostranových). Exkluzívnejší „životopis“ si Stephen asi ani priať nemohol. Osobne neverím, že sa raz dožijem lepšej knihy o ňom. Možno rovnako dobrej, inej, rovnako sviežej a špecifickej, ale nie lepšej. Možno sa raz v budúcnosti nájde človek, ktorý napíše o Kingovi knihu v spolupráci s psychológom, ktorý na 20 stranách rozoberie dopad neprítomnosti otca na zdravý vývoj chlapca atď., ale osobne by ma čosi také asi nebavilo čítať. Fakt netuším, čo by som tomu vytkol. Azda len drobnosti. Uvítal by som o štipku viac z Kingovho osobného života (hovorí sa minimálne až vôbec o Tabithe spisovateľke, o synovi Joeovi, ktorý je dnes obrovský komiksový fenomén, detto o bratovi, o psoch...). A napriek bohatému, štedrému počtu strán sú niektoré veci z jeho tvorby poňaté predsa len prirýchlo; ako milovník jeho poviedok by som určite rád čítal podrobnosti o peckách Kukuričné deti, Posledná priečka na rebríku, Sivá hmota alebo Jahodová jar. Reč nie je ani o tom, že ho mnohí vykrádajú, ale i on sám bol v minulosti obvinený z plagiátorstva pri geniálnej novele Telo. Keď už sme pri tomto príbehu, spýtavo som nadvihol obočie pri odseku, kedy je spomenuté, že je to jeden z jeho najautobiografickejších príbehov, ale vyzerá to tak, že jednou z minima vecí, ktorú z neho zažil na vlastnej koži, boli pijavice. Ale to fakt hľadám relatívne drobnosti, aj keby som ich našiel neviem koľko, stále to podľa mňa (OK, s jemne prižmúreným ľavým okom) JE za plných 5*. Toto je totiž ozaj skvelá kniha a povinnosť pre fanúšikov. Prekvapilo ma, že v období, kedy už mal za sebou niekoľko bestsellerov, bol stále v pozícii, v ktorej si s ním niektorí vydavatelia robili čo sa im zachcelo a on mal veľmi slabú vyjednávaciu pozíciu.... celý text

Nestvůra z Essexu 2018, Sarah Perry

Už neviem prečo, ale myslel som si, že táto kniha bude horor krížený s poviem príklad Malými ženami. Celkom lákavá predstava, čo poviete? Je pravda, že ani samo vydavateľstvo tak úplne nevedelo, ako to predať resp. charakterizovať a tak sa na obale objavujú viaceré podľa mňa nie úplne presné spôsoby reklamy. Raz je to historická romanca, potom sa spomína Dracula. Ale nejde o to, že som čakal horor a dostal som historickú melodrámu s mystickými prvkami. Ide o to, že som dostal slabý príbeh, ktorý ma nebavilo čítať. Autorka zrejme vie písať, aspoň to tak z tejto knihy vyzerá, „menší“ malér je „len“ v tom, že postavy sú nezaujímavé, dej nedobrý a dialógy nudné. Viem, že si to odporuje, ale môžete napísať nudný príbeh aj ak ste dobrý spisovateľ. Najviac ma chytilo objavenie „príšery“ na brehu, a ani to nebol žiadny horor, ale skôr melancholická atmosféra. Viem, že existuje seriálové spracovanie s Tomom Hiddlestonom, ale po tomto prúsere naň vôbec nemám chuť a to už je vážne čo povedať, lebo pozerám „všetko“. Palec hore za obálku, ktorú ak nastavíte tak, že na ňu v správnom uhle dopadne svetlo, ozelenie.... celý text

Ultimate Spider-Man a spol. 12 2013, Brian Michael Bendis

Ultimate Spider-Man a spol. 12 je na obálke avizovaný ako „startovní číslo, nové příběhy pro nové čtenáře“. Nie je to až tak od veci, ako by sa mohlo zdať. Zrejme za týmto tzv. slamky-sa-chytajúcim vyhlásením mohli upadajúce predaje? Dvanásty diel tohto sympatického magazínu ponúka komiksy, ktoré teoreticky skutočne majú nový začiatok. Ale prakticky sa znova jedná o Spider-Mana a znova o X-Menov, ktorí vystupovali už v predchádzajúcich dieloch. Ich príbehy v č. 12 nie sú nové začiatky. Proste dej pokračuje tam, kde skončil minule. Áno, je pravda, že minule Spajdy i mutanti svoje dejové oblúky plus-mínus uzavreli a v č. 12 štartujú nové, ale ono je to samozrejme všetko prepojené s minulosťou. Udalosti z predchádzajúcich epizód rozhodne nie sú ignorované, nedajbože anulované. Čiže ak ste nečítali všetko od jednotky po jedenástku (vrátane) a skočíte rovno do dvanástky, nemáte šancu chytiť sa. Pochybujem, že vám nevďačnú situáciu pomôže vyriešiť sumarizačný text. Prepáčte, zbytočne dlho sa pristavujem pri niečom, čo je v podstate detail. K veci, začnime Spajďákom. Stále sa mi nepáči vizuálne stvárnenie väčšiny postáv. Teta May vyzerá ako panička z Dallasu, Gwen ako Joker a MJ ako nadržaná lolita neustále sa obzerajúca po okolí pohľadom hľadajúca miesto, kam by zatiahla Petra na cicmanie. Na iných miestach akoby to ilustrátor Mark Bagley úplne flákal (MJ na strane 24). Najotrasnejšie je nakreslený Green Goblina. Počkať, čože? Vracia sa Green Goblin?! Nuž... vracia. Hoc sa jedná pochopiteľne o jedného z najvýstavnejších Pavúkových protivníkov, jeho stvárnenie Bendisom a spol. ma nielenže necháva chladným, ale ma dokonca irituje. Ako keď známy reťazec riskantne vyhodí z menu výborne predávaný hamburger napriek tomu, že ho všetci varujú, aby to nerobil, nový druh je prepadák a tak manažment rýchlo vráti do hry hit č. 1. Ako-takým plusom sú dialógy. Nie sú zaujímavé, ani zábavné, ale páči sa mi ich realistickosť. Hrdinovia rozprávajú ako v živote, občas si nevedia spomenúť na slovo, inokedy sa odmlčia a tak im do toho s úplne novou myšlienkou skočí iná postava. Na scenári je najzaujímavejšie to, že v dnešnej dobe by sa čosi také v americkom mainstreamovom komikse nemohlo objaviť (jedna postava želá inej rakovinu, ďalšia je zosmiešňovaná na základe homosexuality, čomu sa Peter Parker smeje za jej chrbtom, toto skutočne nie je Peter, akého chcem vidieť). Straczynského inovatívny prístup k Spajďákovi oceňujem stokrát viac; Bendis univerzum len jemne reštartoval, kým naopak Straczynski pridal plno nových a sviežich nápadov (mytologický rozmer postavy). Lepší dojem v č. 12 zanechávajú X-Meni. Ale ani tí po scenáristickej stránke nepredstavujú zázrak. Prejedol som sa mládežníckeho poňatia. I najstaršia postava (Profesor X) vyzerá ako tridsiatnik. Aj sa tak občas správa. Netúžim vidieť X-Menov na kolieskových korčuliach. Akože hej, reštartovať slávny tím tak, že sa vrátim na začiatok ich kariér, kedy boli mladí a nepokojní, je vynikajúca východisková myšlienka. Ale pripomína situáciu pri niektorých filmoch, ktoré majú výborný námet, ale priemerný scenár, ktorý neveľmi využíva výborného námetu a len sa v ňom piple ako dieťa, ktoré na obed dostalo neobľúbené jedlo, ale je hladné, tak sa na tanieri snaží nájsť položku, ktorú by bolo ochotné poslať dole krkom do svojho žalúdka. Už nápad, že sa X-Meni vydávajú na knižné svetové turné, mi pripadá nedôstojný; toto by som toleroval u Raťafáka Plachtu, Harvepína a Kuka, ale nie u Wolverinea a Beasta. Našťastie ich kreslil Adam Kubert, ktorého práca ma oslovila oveľa viac, ako Bagleyho. Mark Millar zas však pre zmenu píše nudnejšie dialógy, než Bendis, takže je to prašť jako uhoď. Hoc oceňujem zrážku Wolverinea a Bobbyho mamy; vidno, že na svete jestvujú sily, na ktoré je prikrátky i večne podráždený kanadský rosomák. Najviac sa mi z č. 12 paradoxne páčili textové bonusy, ktoré boli také fantastické, až ma fakt mrzí, že v CREW nikdy neinvestovali energiu do encyklopédie mainstreamovému komiksu 90. rokov.... celý text

Válka 2020, Brian Azzarello

Charizmatický Válka (nie, nevyskloňoval som to zle) bol v predchádzajúcich dieloch skvelý, takže som sa tešil na komiks, ktorý nesie názov po ňom. No ale nedopadlo to. Vo všeobecnosti sa mi páči, čo Azzarello stvára s Wonder Woman, pretože áno, ono je to síce ikonická a nepochybne kultová DC postava, ale treba s ňou vedieť správne narábať, inak to nie je ono. Azzarello ju zmodernizoval a paradoxne vrátil ku koreňom výrazným posunom k prastarej božskej mytológii. Druhou stranou mince je, že hoc sa snaží, zázrak mu z toho nevyšiel. Kresba Cliffa Chianga (Paper Girls, Gotham Central) a Gorana Sudžuku (Wonder Woman: Vůle, Y) je na tom podobne: miestami je skvelá a snaží sa na veci pozerať z nečakaných uhlov, aby to o pár strán nato vyčerpane zabalila a vrátila sa k ukážkovému štandardu. Pôvodne som chcel dať 3*, ale pri druhom čítaní som si uvedomil, ako veľmi ma to nebaví. Postavy, dialógy, zvraty, zápletka, dej, ak to teda vôbec malo dej a nie len samoúčelné akčné scény a medzi nimi ťažkopádne našraubované chvíle pokoja, ktoré boli nesmierne nudné, keďže ma nebavili postavy, dialógy, ani twisty. Ono je skvelé, ako sviežo sa scenárista v rámci tejto série pozerá na božskú mytológiu a ako ju zasadzuje do sveta súčasnej Ameriky, ale to žiaľ nestačí.... celý text

Cyklus vlkodlaka 2023, Stephen King

Tak sme sa 40 rokov od vydania v USA (!) dočkali českého vydania. Je to o to nepochopiteľnejšie, že napr. Cintorín zvieratiek sa v ČR dožil šiestich reedíicí (ak rátame aj e-booky). Priznám sa, že nerozumiem, prečo práve táto novela nebola dodnes u nás vydaná v žiadnej Kingovej zbierke, či bol nejaký divný problém s autorskými právami alebo čo. Smutné je, že nám to neprezradí ani samotný vydavateľ na obálke. Keď už predávam niečo exkluzívne, snažím sa to patričným spôsobom odprezentovať, nie? No, asi nie. Nevidím problém v tom, že „len“ novela vyšla v samostatnej knihe. V minulosti v ČR takto vyšla poviedka Skvrna od Gillian Flynn, má na 72 stranách, takže 136-stranový Cyklus vlkodlaka oproti nej pôsobí ako románový monument na úrovni Pána prsteňov a Temnej veže (ehm). Ako u nej, ani u Cyklu vlkodlaka nevidím malér v nízkom počte strán, ale žiaľ v oveľa dôležitejšej veci: a tou je kvalita. Nepáčilo sa mi to, bolo na tom príliš vidno špecifické pozadie vzniku. Ak som to správne pochopil, pôvodne sa malo jednať o ilustrovaný kalendár, kde by ku každého mesiacu King napísal hororový text a bolo by to sprevádzané ilustráciami, ale keďže bol King ťažký grafoman už na začiatku 80. rokov, tak počet znakov „prekvapivo“ nebol schopný dodržať a tak napokon nevznikol kalendár, ale „obyčajná“ novela. Na výsledku je to poznať. Nie je to klasický príbeh, lež útržkový pohľad do života obyvateľov mestečka terorizovaného vlčím mužom. Až ku koncu sa zjaví niečo, čo by sme azda mohli nazvať dejovým oblúkom. Cyklus vlkodlaka zaujme najmä vizuálnou stránkou. Je v ňom prehnane povedané viac ilustrácií od Bernieho Wrightsona, než samotného textu. Bernie sa podieľal na niekoľkých komiksoch (Bažináč je skvost) a zahanbiť sa nenechal ani tu, hoc objektívne nemôžem povedať, že by som padol na vlkolačí ňufák tak, ako napr. pri Bessovom Draculovi (keď už sme pri komiksoch). I tak ale jeho výtvory predstavujú vysokú školu kresličstva a to dokonca do takej miery, že by som si tento banálny príbeh radšej predstavil vo forme komiksu. Zvláštne je, že jednotlivé obrázky sú štýlom natoľko odlišné, až mi to na prvý pohľad pripadalo ako práca viacerých autorov. Našťastie predsa len je to King, takže sa vytasí s viacerými vcelku príjemne originálnymi vecami, ako je vydierania vlkolaka skrz korešpondenciu (!), jeho pomerne nečakaná identita, alebo prítomnosť chlapca na vozíku a jeho dobráckeho strýka. Film s Garym Buseym sa mi páčil viac a už ten nebol žiaden zázrak. Béčkarský dojem vo mne vyvolalo vydanie v podobe flexoväzby, čo je vraj čosi medzi pevnou a mäkkou väzbou, ale mne to pripomínalo klasický paperback. Ako Stephen, aj ja mám pre paperbacky slabosť, ale tu si to pýtalo tvrdú väzbu (a väčšie rozmery a iný druh použitého papiera, nie toto lesklé čudo).... celý text

Lovecraftova země 2018, Matt Ruff

S týmto príbehom som sa prvý raz stretol v r. 2021, kedy som si pozrel rok starú seriálovú adaptáciu s Jonathanom Majorsom. Keď som sa na jar 2024 dostal ku knižnej predlohe, seriál som mal v živej pamäti. K dokonalosti mal ďaleko, ale inak sa jednalo o originálny, svieži, temný a ponurý retro pohľad do rasistickej Ameriky 50. rokov 20. storočia. Určite žiadne béčko, len proste príbeh na môj vkus nejeden raz zavítal do miest, ktoré ma nezaujímali. Inak ale je nápad zasadiť dej okolo rasistu Lovecrafta do sveta plného rasistov sám osebe „vtipný“ a originálny, to sa musí nechať. Medzi tým, ako som dopozeral seriál a začal čítať knihu Matta Ruffa, sa situácia s Majorsom zradikalizovala a jeho rozvíjajúca sa kariéra bola kvôli problémom so zákonom predčasne stopnutá, ba možno navždy zastavená. Tak či onak som bol zvedavý, ako sa s témou pobil autor románovej predlohy. Hoc som fanúšik HPL, priznám sa, že som dlhé roky ani len netušil, že mal divný pán z Providence povesť xenofóba a rasistu, skrátka niekoho, kto ak by nezomrel v r. 1937 a namiesto toho by sa z USA presťahoval do Nemecka, zrejme by sa stal pravou rukou Adolfa Hitlera. Hoci náckami opovrhujem, je to ľudský odpad a póvl, musím sa zahanbene priznať, že z Lovecraftovej tvorby som tieto jeho zvrátené „chúťky“ pravdupovediac vôbec nespozoroval. Čiže buď ich dobre ukryl medzi riadkami, alebo to tam vôbec nedával... alebo som natvrdnutý. Hovorí sa každopádne, že ku koncu života precitol z tejto svojej hlúposti a dokonca si za ženu vzal Židovku a mal veľa židovských priateľov, z čoho by čurák Hitler akiste dostal porážku. OK, odbieham. Aká je kniha? Ako priznáva sám Ruff, hlavným dôvodom, prečo Lovecraftovu zemi vôbec stvoril, bola jeho chuť vytvoriť seriál na spôsob Aktov X, kde by plus-mínus rovnaká skupina postáv každý „týždeň“ riešila nový mysteriózny prípad. Tentokrát to ale bolo iné v tom, že hrdinami boli černosi, čo v rasistickej Amerike 50. rokov fakt nebol med lízať. Pokojne ste mohli prísť o život len preto, že ste si v nesprávny čas na nesprávnom mieste dovolili zapískať na belošskú ženu, ako by vám potvrdil populárny afroamerický herec Samuel L. Jackson, ktorého biografiu Bad Motherfucker som mimochodom zhodou náhod čítal v rovnakom období, ako túto knihu. Situáciu výstižne vystihol (hmmm) český vydavateľ na obálke: je to poviedkový román. Lovecraftova země je poviedková zbierka, naprieč jednotlivými zápletkami sa však ťahá ako červená niť niečo, o čom tušíte, že to tvorí spojivo jednotlivých príbehov a na konci to ako-tak dokríva k „spoločnej“ pointe. Niektoré „poviedky“ sú super, iné priemerné, ďalšie strašne nudné, spolu to ale drží pokope a akonáhle to s knihou začnete unudene vzdávať, vyskočí na vás spoza rohu nečakane príbeh, ktorý vás dostane. Ruff sa sústredí najmä na rasistickú stránku, čo je najmohutnejšie vidieť na úvodnom príbehu s políciou a následne na príbehu, v ktorom sa raz žena s čiernou farbou pleti prebudí a je z nej beloška. Vďaka tomu vidíme oveľa rafinovanejšiu, skrytú tvár rasizmu: ako žena vníma banálne situácie úplne inak s bielou a úplne inak s tmavou farbou pokožky.... celý text

Smršť 2021, Jozef Karika

Začnem tým horším a potom prejdem k pozitívnemu, aby ma Jozef Karika opäť nepoctil cameom vo svojom budúcom bestselleri ako v Trhline, za čo mu ďakujem. Smršť obsahuje všetko, čo ma česť výnimkám v posledných rokoch irituje na tvorbe Jozefa Kariku. Temer nulové opisy hôr, prírodných javov, počasia atď., v čom Karika kedysi expresívne vynikal a teraz na to kašle, alebo sa už proste vypísal a nemá k tomu viac čo dodať. Obyčajní ľudia bez vysokoškolského vzdelania, ktorí nie sú vedci, filozofi, ani nič podobné, majú neuveriteľné myšlienkové pochody (Kantova koncepcia, mimosvetská cudzota, zhluk elementárnych častíc a foriem, mentálne reprezentácie, snová matéria, ónyxový plameň). Kedysi sa Karika tieto svoje hovadinky aspoň snažil vysvetliť. Kostrbato, ale snažil (viď. obskúrna scéna v Tme, kedy sa z hrdinu stal expert na vlkov, lebo o tom nedávno náhodou videl dokument). Občas chýba čiarka (OK, stane sa, aj keď v takom obrovskom vydavateľstve ako Ikar by sa fakt stávať nemalo). Mnohé dejové momenty šumia do prázdna. Aký malo zmysel pokúsiť sa pitvať postavy skrz školskú šikanu a korupciu, keď z toho pre príbeh nič nevyplýva? Keď už to tam tak veľmi chcel mať, tak dobre, ale poukázať na to, že halný vietor útočí na psychiku zlomených ľudí. Ale nič také tam nie je zakomponované, takže ukážková slepá ulička. Prítomné sú kuriózne slová, ktoré by mali byť zakázané zákonom (ufujazdil). Postavy, ktoré nie sú puberťáci, sa smiešne vyjadrujú ako tínedžeri pod vplyvom jedného Kelta v piatok večer v parku (mal som na háku, fajne, chcel som vyšplechnúť, ľuďom prepína, nerieš moja). Podotýkam, že takto sa vyjadruje aj 60-ročný pán na vozíku. Nesmú chýbať otrasné dialógy, ktoré vlastne ani nie sú dialógy („Prečo tam nejsť?“ – „Všeličo.“ s. 140). Pri finále som síce ocenil, že nás autor neotravuje tupou akčnou scénou, v ktorej hrdina bojuje proti nadprirodzenému zlu poviem príklad strelnou zbraňou, ale na druhej strane pokus o vysporiadanie sa so zlom pôsobí dojmom, že autor nevedel, ako to ukončiť a tak to ukončil takto. „Baví“ ma, ako tieto jeho „filozofické“ vsuvky nikomu nevadia a pritom im nikto nerozumie, len sa to bojí povedať nahlas. A teraz plusy. Po veľmi dlhom čase Karika prichádza s hlavnou postavou, ktorá nie je úplný kretén, úbožiak a morálne odvrhnutia hodná osoba, ale v rámci možností normálny („len“ enormne nudný) chlap. Dej sa od istého momentu odvíja v dá sa povedať reálnom čase, čo je sympaticky priamočiare, dynamické a v dobrom sa to na nič nehrá. Pripomína to Karikov návrat k jeho počiatkom (t.j. k hororovým poviedkam). Žiaľ, zostáva pri pokuse. Niektoré jeho staré hororové poviedky boli fest nepríjemné. Zo Smršti na vás nič z toho nedýchne. Občas príjemne mrazivý závan a atmosféra je celistvá, ale jednotlivé strašiace scény nie sú desivé. Navyše som pri zápornej postave neustále mal pred očami Polednicu z filmu Kytice – a mať pred očami pri čítaní hororu Bolka Polívku (nech už sa mi jeho svojrázny výkon v Kytici akokoľvek páčil) asi nie je úplne to pravé orechové. Navyše to, že pred zlom neutečiete, je nepríjemné, ale s pomalým zlom, pred ktorým môžete utekať, ale skôr alebo neskôr proste MUSÍTE zastaviť (a vtedy vás dostane), prišiel už v 60. rokoch George A. Romero vo svojej kultovej, notoricky známej zombies sérii. A jednak samozrejme v r. 2014 horor Neutečieš. Za mňa je Smršť uchádzajúci horor, ktorý mal na viac, než napokon dokázal ponúknuť. Každopádne, za mňa oproti Tme a Trhline určite zlepšenie.... celý text

Soumrak dne 2010, Kazuo Ishiguro

Ako prvý som videl skvelý film s Anthonym Hopkinsom a Emmou Thompson a až po rokoch sa ku mne dostala knižná predloha. Filmu dávam 4*, ale knihe nemôžem, hoc sa priznám, že som sa jej bál zbytočne. Bál som sa totiž, že ma čaká neskutočná politická nuda. Našťastie, okolo politiky sa autor motá skutočne len symbolicky. Áno, v dome, v ktorom Stevens slúži, sa možno dejú historicky dôležité udalosti, ale prechádzajú okolo neho ako rieka v koryte: ani on, ani ona si nič nevšíma, roky okolo nej plynú a ona je stále rovnaká. Stevens je natoľko „dôstojný“, až občas pripomína autistu. Chápem, že ak je človek zvyknutý na primitívne romance, tak ho Súmrak dňa neosloví, ale mne sa práveže páčilo, ako nenápadne na pozadí bublali city. „Len“ s tým „drobným“ rozdielom, že o nich nikto nahlas nehovorí. A tak roky utekajú a menia sa na desaťročia a zrazu je na všetko neskoro, čas sa nedá vrátiť. Kniha mi ušla rýchlo, bavila ma, ale nemôžem úprimne povedať, že by ma nejak zvlášť strhla. Ak by som si mal vybrať, či si ešte raz pozriem film alebo prečítam knihu, vybral by som si film.... celý text

Chladný měsíc nad Babylonem 2022, Michael McDowell

A ja že koho mi pripomína parádna obálka. Pozerám do anotácie... a BUM! Mike Mignola. Wow, pecka. Michael McDowell ma v minulosti zaujal relatívne skvelými Elementálmi, takže akonáhle vyšla jeho ďalšia knihu z osemdesiatok, Chladný měsíc nad Babylonem (TO je názov!), tešil som sa. A treba povedať, že prvých 100 strán je báječná plavba. Už ten odporný, bezohľadný, krutý, nemilosrdný úvod v člne! Následne tempo spomalí, začneme sa viac piplať v postavách, vzťahoch a atmosfére, ale na čučoriedkovej (!) farme som sa cítil ako doma, keďže McDowell patril k autorom, ktorí mali radi svoje postavy, bavilo ich tráviť čas v ich spoločnosti a tým pádom to bavilo aj čitateľa. Tešil som sa, ako ďaleko ma zavedie návšteva plná zlých ľudí, neveselých ekonomických podmienok a smrteľne nebezpečných, ale z podstaty nie zákerných (na rozdiel od ľudí) hadov. Žiaľ, zvyšných cca 200 strán je o ničom. Kladné postavy miznú z deja a nahradia ich záporné, ktorým sa z princípu nedajú držať palce. To by ale nevadilo. Postava predsa nie vždy nutne musí byť sympaťák roka, však. Problém je, že v spoločnosti takých odľudov vás absolútne nebaví tráviť svoj čas. Občas sa vyskytne niečo explicitne hororové, ale to, čo mohlo pôsobiť sviežo a dravo v 80. rokoch, pôsobí v roku 2024 (kedy sa ku mne kniha dostala) ako únavná žánrová rutina. Príbeh ma ku koncu už vôbec nezaujímal, otravovalo ma čítať ho a ku koncu som bol z toho všetkého rozčarovaný a polomŕtvy. Ako ma Michael nadchol svojou prvou knihou, tak ma schladil druhou. V r. 2016 vznikla filmová adaptácia nazvaná Cold Moon a stála za veľké hov... Nemusíte mi veriť, ale potom nevravte, že som vás nevaroval.... celý text

Dumasův klub 2016, Arturo Pérez-Reverte

Podľa mňa to nie je dobrá kniha. Je zapeklitá (ehm), ale to nie je to isté, čo dobrá. S týmto príbehom som sa prvý raz stretol okolo roku 2000 v podobe filmu Deviata brána. Kniha sa pritom volá úplne inak, Dumasov klub. Ku knihe som sa dostal až o viac ako dve desaťročia neskôr. Ak by som si mal vybrať, či si ešte raz pozriem film, alebo prečítam knihu, pozrel by som si film. Kniha nie je zlá. Miestami je dokonca veľmi dobrá. Inokedy je však naopak ukrutne nudná, až niektoré strany zvádzajú k len letmému prečítaniu, či dokonca k prelistovaniu. Tam, kde vo filme (napriek pomalému tempu) našu pozornosť v aspoň ako-takom strehu držala vychýrená réžia legendárneho Romana Polańského a podmanivé výkony Johnnyho Deppa, režisérovej manželky Emmanuelle Seigner a diabolského (ehm) Roberta Loggiu, v knihe máme k dispozícii „len“ výdatného hrdinu (azda skôr antagonistu) Lucasa Corza (vo filme bizarne premenovaného na Deana Corsa). Čo o to, postava je to skvelá, ale všetky ostatné (na rozdiel od filmu) sú nezaujímavé. Ono už film má ďaleko k čistému hororu (pre mňa je to skôr „len“ okultná mystická detektívka) a s knižnou predlohou je to ešte slabšie. Čo mnohým určite nebude vadiť (alebo im to skrátka bude jedno), ale ak toto číta hororový fanúšik a teší sa na spanilú žánrovú jazdu... môže si pekne krásne nechať zájsť chuť. Počas prvej polovice ma to bavilo, nebola to síce moja šálka kávy, ale vcelku ma zaujal mix Eca a Thomasa Harrisa. Žiaľ, čím bližšie ku koncu som sa nachádzal, tým to bolo horšie. Trúfam si tvrdiť, že posledných 50 strán pre mňa bolo temer až na hranici „čiteľnosti“. Vo finále som sa vyložene strácal, nebavilo ma to a ani ma to nezaujímalo. Osobne si myslím, že aj pre Polańského, ktorý knižnú predlohu vo všeobecnosti pomerne výrazným spôsobom mení a ku koncu už akoby na ňu úplne rezignoval a natočil úplne iný koniec. Ani ten filmový nebol žiadna jazda (miestami skôr pripomínal paródiu), ale stále lepšie, ako knižný.... celý text