Ivan Kučera
komentáře u částí děl
Odpustite dlhý komentár, ale na túto poviedku som čakal nie roky, ale DESAŤROČIA. Hoc bola v češtine publikovaná v dvoch antológiách (Hlas krve od Ivana Adamoviča a Knihy krve IV - VI), obe boli beznádejne vypredané. K jednej z nich som sa dostal až na jar 2024 vďaka skvelému pražskému antikvariátu a okamžite, vyhladovane a nadržane (hmmm) som sa na ňu vrhol. Poviedka je krátka. Nemá ani 40 strán. Je to zvláštne, lebo podľa nej nielenže vznikol legendárny celovečerák, ale dokonca sa dočkal niekoľkých sequelov a reštartov. V tomto smere situácia pripomína Kukuričné deti od Kinga, kde tiež podľa krátkej poviedky vznikla séria hororových filmov. Film s démonicky nezabudnuteľným Tonym Toddom a nezabudnuteľne podmanivou Virginiou Madsen zbožňujem najmä z dôvodu, že mám slabosť pre urban legend (zjavne aj Clive, viď. jeho poviedka o polnočnom vlaku smrti). Pre historky, ktoré sú špecifické pre to-ktoré miesto. Predávajú sa z osoby na osobu, z generácie na generáciu. Každý si k nim niečo pridá, ale základ majú v realite. Alebo... nie? Záleží na tom vôbec? Strašidelná historka žije v mestskom folklóre a ovplyvňuje dianie v danej štvrti, v inkriminovanej mestskej časti, zóne, ulici. Je jej súčasťou a jej súčasťou sú miestni obyvatelia. Vytvára to skazenú, desivú symbiózu. Alebo skôr parazitickú agresiu? Cliveovi Barkerovi sa podarilo vytvoriť krátky, ale o to údernejší príbeh, ktorým vrátil hororu naspäť jeho krutú tvár a z neškodnej facky sa stal úder kladivom rovno medzi oči. Drsný Angličan vyšiel z ponurých lesov a divného vidieka a priviedol strach a reálne ohrozenie do ulíc plných ľudí. Tí vám však nepomôžu. Buď ste im ukradnutí, alebo sa boja, alebo sa skrátka len nechcú do ničoho namočiť – vyberte si, čo z toho je desivejšie. Clive zasial pocit strachu, neistoty, nedôvery a obyčajného ľudského odcudzenia do prostredia, aké všetci dôverne poznáme: medzi činžiaky, do ulíc, na parkoviská. I z toho dôvodu považujem film za jeden z najdôležitejších hororov 90. rokov. Sranda je, že s poviedkou nie že nemá temer nič spoločné, ale rozhodne nemôžem povedať ani to, že by bol jej presnou kópiou. Mnohé filmové veci v poviedke chýbajú, iné zásadné udalosti sa odohrajú inak, na iných miestach je naopak mytológia okolo Candymana vo filme rozšírená. Ono už miesto je odlišné: kým vo filme sme mali dočinenia so skutočne existujúcou nechvalne známou chicagskou štvrťou Cabrini Green, v poviedke je to fiktívne Spector Street. Musím skonštatovať, že ak by sa film skončil rovnako, ako poviedka, tak by reboot z r. 2021 (mimochodom za mňa temer geniálny) nemohol vzniknúť. Musím povedať, a toto nevravím často, že film je asi lepší. Poviedka je skvelá, Barker má výnimočný rozprávačský dar (preto ma mrzí, že sa vo svojej kariére predsa len viac neorientoval na „čisté“ horory a postupne do nich začal primiešavať rôzne iné žánre a motívy), ale film skvele rozširuje univerzum okolo Candymana a jeho obetí (v poviedke nepadne ani slovo o tom, že by to bol kedysi otrok-maliar, ktorého zabili tak, že mu odsekli ruku, potreli ho medom a zvyšok dokončili rozbesnené včely). A ozaj, poviedka sa v origináli vôbec nevolá Candyman, ale The Forbidden (v českom preklade Zapovězené), samotný Candyman v nej vystupuje ešte menej, než vo filme, v poviedke je jeho prezývka preložená ako „Cukrář“ (ehm) a na to, aby ste ho privolali, vôbec nemusíte 5x po sebe do zrkadla povedať „Candyman“. Úplne stačí, aby ste v neho „neverili“. A on príde a ručne-stručne vám dokáže svoju nemilosrdnú, beštiálnu a pritom sexi existenciu. Pozoruhodné totiž je, že s tým, že vás brutálne zavraždí, musíte súhlasiť. Alebo možno aj nie, minimálne u jednej postavy to tak je, ale pochybujem, že to tak bolo u dieťaťa, ktoré nevie rozprávať. A ako s tým súvisela kastrácia na WC? Súvisela s tým nejako? Odohrala sa vôbec? Mnohí hororoví autori doplatia na to, že z rôznych dôvodov perfektný poviedkový námet rozriedia v románovej podobe, ktorá vôbec nefunguje. Sú však ojedinelé prípady, kedy je škoda, že je výsledkom „len“ poviedka, pretože román by bol možno zaujímavejší. To je i prípad „Candymana“, hoc treba dodať, že už „iba“ poviedke je skvelá a ak ste hororový fanúšik, musíte ju mať načítanú, inak pôjdete do pekla a dobre vám tak. Keď už som spomenul inú Barkerovu urban legend, nedá mi nedodať, že pomerne rád a často operuje s nápadom dať zlu čo najmenší fyzický priestor, ale rafinovane sa o ňom neustále hovorí a my jeho zákernú prítomnosť tušíme, niekde zvadu, v tme, v úzadí. Ale je tam. A to je na ňom to najstrašidelnejšie (bolo to ostatne vidno i na Hellraiserovi, kde Cenobiti mali len minimálny priestor a napriek tomu sme na nich nedokázali zabudnúť).
Ono je to vlastne poviedka, ktorá by v r. 2024 (kedy sa ku mne dostala) nemala fungovať. Finálny twist si netrúfať povedať, či je zastaraný alebo prekvapivý, každopádne je to proste starý text. Nebol by som povedal, že niečo napísané v polovici 19. storočia ma môže strhnúť, Dickensova poviedka to ale dokázala. Neviem, možno za to môže aj jej krátkosť, takže je to úderné, husté, atmosférické a svižné a skôr, než by to začalo nudiť, je koniec. Svoje samozrejme robí aj originálne prostredie odohrávania, hoc osobne by som pri opisoch bol ešte detailnejší, ale i takto to bolo veľmi fajn.
Jedna z Kingových prvých poviedok? Na prvý raz ma to ktovieako nebavilo, ale musím uznať, že pri repríze to získalo na mrazivosti práve vďaka tomu, že je to realistické. Alebo je napokon pravda v skutočnosti úplne iná? To sa možno nikdy nedozvieme. A práve to je na tom to najdesivejšie. Za mňa každopádne situáciu podstatne vylepšila koncovka s psychiatrom.
Na poviedku s geniálnym názvom Širá, masožravá obloha som sa ohromne tešil, žiaľ napokon sa z nej vykľulo béčko. Na prvý pohľad je pritom všetko tak ako má byť. V tej svojej jednoduchosti je to krásna anotácia: americká vojenská jednotka sa uprostred krvavého inferna dostáva do ostrého kontaktu s mimozemským upírom (!), ktorý sa zákerne schováva vo svojej vesmírnej lodi na oblohe (!!) a vy netušíte, kedy (a odkiaľ presne) príde. Beštia sa pohybuje v tesnej blízkosti vojnových konfliktov naprieč celým svetom, keďže v takých podmienkach jej krvavé hrôzostrašné vyčíňanie ľahko zanikne, stratí sa. Lenže s výsledným textom je to ako s názvom: ako John Langan priznáva, názov si nevymyslel, ale raz ho našiel na nete, zaujal ho, napísal si ho a časom ho aplikoval na svoju poviedku. Tá je asi taká originálna, ako názov: vôbec. Áno, zápletka JE chytľavá a skvelá, na tom si trvám. Ale rozhodne nie je originálna. Pripadalo mi to tak, ako keby poviedku nenapísal 40-ročný chlap (prvý raz bola publikovaná v r. 2009), ale 14-ročný militantný puberťák, ktorý cez víkend nemá čo robiť. Tomu odpovedajú dosť zlé postavy, nanič dialógy, ako i plno klišé. V jednej chvíli napr. postavy nachádzajú odborné rady na likvidáciu netvora z... Draculu. Áno, až tak hlboko John klesol. Dokonca je prítomná postava menom Lucy. Našiel som tu nielen odozvy Kingovho Nočného letca, ale tiež Carpenterovej Veci a samozrejme Predátora. Ale osobne som mal vnútorný pocit, že nielen Langan bohapusto vykrádal iných, ale aj iní jeho. Konkrétne som si pri čítaní tejto poviedky spomenul na mrazivý kúsok Jordana Peelea Nie, nie z r. 2024. Akurát Peele v tomto smere prejavil náruživejší talent, pridal plno svojich vlastných vecí a tak de facto nemôže byť reč ani tak o vykrádaní, ako skôr o inšpirácii. Ak by Širá, masožravá obloha bola film, mali by sme dočinenia s ťažkým béčkom so scenárom, z ktorého by síce niekto talentovaný (Shyamalan, Peele) dokázal vydestilovať skvelý kúsok, ale nikto taký sa nedostavil a namiesto toho to natočil Peter Hyams.
Nie som si úplne istý, či bol múdry nápad vyspoilerovať, kto alebo čo sa ukrýva v dome, keď je pán v knižnici, ale OK, je to krátka a úderná poviedka, asi nemalo zmysel zbytočne chodiť okolo horúcej kaše. Svižné tempo, dobrá záhada, ťaživá a mrazivá atmosféra. Za mňa fajn, s prižmúreným okom 4*.
Slnečný pes poteší každého fanúšika Kingovho univerza: nielenže sa opäť vraciame do starého dobrého (ehm) Castle Rocku, ale vedľajšiu rolu hrá Reginald „Tatko“ Merrill, ktorého drsného synovca Esa poznáme (hoci by sme zrejme najradšej nepoznali) z bravúrnej Kingovej novely Telo. Nápad je skvelý. Chlapec dostane foťák, ale nech odfotí hocičo a hocikoho, na fotke je zakaždým rovnaký pes. Pritom fotiaci psa počas fotenia nikdy nevidí. Na fotke je ale nebezpečne vyzerajúce zviera čoraz bližšie. A bližšie. A bližšie. Niektoré nápady sú proste také svojrázne a pritom geniálne, že fakt začínam byť čoraz viac presvedčený o tom, že triezvy človek ich nevymyslí. Asi len King dokázal vymyslieť podobný trafený nápad a poňať ho realisticky, tak, aby odrovnal čitateľa, aby čitateľ nepremýšľal nad tým, aká konina je to, ale aby sa so zatajeným dychom nechal unášať nepredvídateľným dejom ako rozbúrenou riekou vyliatou z koryta (ďalej mi napadá napr. oživený mangeľ s chuťou na ľudské mäso, klaun žijúci v kanáloch, alebo oživený vražedný literárny pseudonym). Rovnako tak sa to Stephenovi podarilo v Slnečnom psovi. Nie je to síce veľdielo, ale je to ozaj zaujímavý nápad. Hoc treba dodať, že samotný záhada je výborná, ale jej postupné odhaľovanie ma zas až tak nechytilo. Táto novela je dôkazom toho, že King bol dobrý rozprávač. Je to nuda, ale napísaná tak zručne, že vám to ako nuda nepripadá napriek tomu, že je to nuda. Mám pre fotografovanie slabosť od detstva. Pamätám si, ako som chodil do obchodu kupovať si „filmy“, alebo ako som ich so starším bratom vyvolával v tmavej komore (kúpeľni). Ale ani to nestačí na štyri hviezdy.
Idete do knižnice, vyberiete si knihu, odnesiete si ju domov, zabudnete ju vrátiť (alebo ju nedajbože stratíte) a nedostanete symbolickú pokutu z omeškania, ale k vám domov osobne príde fest brutálny knižničný policajt a začne vám zo života robiť peklo. To je ale konina, čo? Pre Kingove text zo 70., 80. a čiastočne i 90. rokoch však bolo typické, že ich písal pod vplyvom alkoholu a drog a neviem, či práve vďaka tomu sa stalo, že čím väčšiu blbosť vymyslel, tým lepšie fungovala. Deti vraždiace v poli? Pecka. Oživený mangeľ žerúci ľudí? Pecka. Veľmi dobrý je i Policajt z knižnice. Veľmi dobrý, ale nie geniálny. Obvykle sa mi páči, keď je záhada na stole a menej sa mi páči jej postupné rozuzľovanie, keďže nejeden raz sa vo filmoch i kinách stane, že otázky sú zaujímavejšie, ako odpovede. Ale v prípade Policajta z knižnice ma vždy viac bavila druhá polovica. Ktorý normálny spisovateľ nepomýšľal nad umiestnením deja niektorého zo svojich príbehov do knižnice? Do esencie spisovateľstva? Je to spravidla budova vo vašom meste, ktorá je krásna a zároveň tajuplná a nalejme si čistého vína, i jemne mrazivá.
Toto je ozaj dobre, fest dynamicky a rýchlo a zbesilo, ale tiež dravo a v prvom rade nesmierne pútavo napísané. King na vrchole svojich literárnych síl. Ono by sa azda mohlo zdať, že zápletka o spisovateľovi, ktorého čudný magor obviní z plagiátorstva, nepatrí medzi to naj, čo chcete čítať, ale King to fakt od prvej vety (doslova, TOMU poviem úvod do deja) píše tak skvele, že sa od toho nedokážte odtrhnúť a fakt vás zaujíma, čo za tým je, ako to bolo v skutočnosti a ako to dopadne. Sme totiž vo svete pekne drsného autora, takže je nad slnko jasnejšie, že nezostane len pri nejakom trápnom kradnutí námetu, ale časom pôjde o život. Mne sa veľmi páčil aj film s Johnnym Deppom, Johnom Turturrom a Timothym Huttonom (ktorý hral už v kingovke Temná polovica). Vlastne sa mi filmové spracovanie páčilo asi ešte o kúsok viac, ako (inak vydarená a veľmi fajn) novela. Jednak sa tvorcom podarilo nájsť fakt nádherný dom pri jazere, jednak dali dokopy sympatický kasting a jednak film zakončili oveľa odvážnejšie, než King literárna predloha. V tomto smere situácia pripomína kingovské filmy Hmla a Nadaný žiak, ktoré takisto prekvapivo na konci zašli oveľa ďalej, než majster (a vo filme novelového kocúra nahradil pes, to len tak pre poriadok). Ono to napokon nie je až tak príbeh o spisovateľoch (určite nie do takej miery, ako Misery alebo Temná polovica), ale skôr o tom, ako si s nami niekedy zahráva náš vlastný mozog, naše spomienky, naše smútky, naše všetko. Už si nepamätám, ako to bolo v starších prekladoch, ale v tomto mi fakt nesedelo vykanie. Nie po tom všetkom, čo sa odohralo. S prižmúrenými očami je to za 4*, ale je pravda, že ku koncu to kvôli tone vysvetľovačiek upadlo do istej monotónnosti a prestalo ma to baviť. Samotný šokujúci finálny twist mňa osobne každopádne bavil, mám tieto typy zvratov rád, hoc uznávam, že je to klišé.
Novela šmrncnutá sci-fi. King a sci-fi k sebe ide podobne „hladko“, ako zmrzlina ku kefíru, ale výnimka potvrdzuje pravidlo a toto je ten prípad. Nápad je skvelý a chytľavý. Istým spôsobom každý z nás si dokáže predstaviť samého seba, ako letí lietadlom, zadrieme, zobudí sa a zrazu bum, ŠOK! Polovica pasažierov bez stopy počas letu tajuplne zmizla, zostali po nich len osobné veci ako batožina, kardiostimulátor (!!), doklady atď. Stroj sa stále vznáša vo vzduchu, z vysielačky však nik neodpovedá, všetci sú zmätení, nikto z „preživších“ nevie, čo sa stalo a keď pozrú von, nevidia pod sebou žiadne svetlá miest. Mrazivú záhadu sa autorovi prekvapivo nepodarilo zničiť ani jej postupným odhaľovaním. Je to „pekná“ štúdia charakterov, ktorá v rámci Kingovho sveta vyvrcholila peckou Pod kupolou. Autor veľmi dobre vie, ako sa ľudia správajú pod vplyvom extrémneho tlaku. Z niektorých sa stávajú statoční hrdinovia, z ďalších podradní zbabelci mysliaci len na seba. Vždy to tak bolo a vždy to tak s nami, ľuďmi, aj bude. Ale na 4* to nevidím, King napísal oveľa väčšie bomby. V r. 1995 podľa Časožrútov vznikla TV mini-séria s Bronsonom Pinchotom a Davidom Morseom (Zelená míľa, srdce Atlantídy). Nebola zlá, ale doplatila na slabý rozpočet, ktorý sa tragikomicky podpísal na žalostne zle stvárnených „žrútoch“ (apropo, King v nej mal cameo).
Zo začiatku možno tak ako ja nebudete tak úplne stopercentne chápať, čo tým chce autorka povedať, prečo sa vydala takým smerom, akým sa vydala a nie opačným a či je to na niečo vôbec dobré. Ale niekde okolo strany 211 si poviete, že vás dostala, namotala a vy jej visíte na ústach a čakáte, čo povie. A ona hovorí. A hovorí. A pridáva. A pridáva. O živote. O smrti. O zrode, láske, ako i nenávisti a obetovaní. Niektorými vetami vám roztrhne srdce a vy, ak už niečo máte odžité, možno budete musieť na chvíľku knihu odložiť a spraviť si prestávku, aby ste to vstrebali, prípadne aby ste si osušili slzy. Áno, koniec ma čiastočne sklamal (a ozaj nemusíte byť Einstein, aby vám dlho pred "šokujúcim" twistom docvaklo, čo v skutočnosti bola zač "príšera"), ale i tak sú to jasné 4*.
Niekedy si pri hodnotení kníh, noviel a poviedok vravím, že som azda zbytočne prísny. Že neprižmurujem oko tam, kde iní zatvárajú obe oči a pre istotu si ešte dávajú dole dioptrické okuliare. Vravím si, či nie som prehnane drsný. No a potom príde takáto bomba. A ja si poviem, že som jednak šťastný ako hororový fanúšik (resp. proste čitateľ dobrého, mrazivého príbehu), lebo sa ku mne dostala skvelá vec a jednak sa dostaví istý pocit satisfakcie, že možno nie som až taký prehnane kritický, ako by sa mohlo zdať, keďže veciam, ktoré si to fakt zaslúžia, nemám problém dať maximálne hodnotenie 5*. Táto perfektná temná poviedka/novela si ich nepochybne zaslúži. Prvú stranu som bol skeptický, ale na druhej ma to už malo (podotýkam, že sú autori, a je ich žiaľ veľmi veľa, ktorí ma nemajú ani po dvesto stranách) a pri dvadsiatej som zabúdal dýchať a vravel som si, že čosi také som ešte nečítal. Šialene originálne prostredie, sympatická ústredná hrdinka (ktorá paradoxne, ale možno aj neparadoxne, nestráca istý typ sympatií ani po tom, čo na konci vykoná "nejaké" veci) a scény, aké tak skoro nedostanete von z hlavy, hoci by ste veľmi radi. Dlho som premýšľal, koho mi "brutálne realistický" štýl písania pripomína, ale v skutočnosti bola odpoveď nesmierne jednoduchá: samozrejme Jacka Ketchuma a jeho legendárne Po sezoně. Bravo.
Tak toto som fakt nečakal. Wilson sa pustil do poviedky s... Jokerom v titulnej úlohe. Áno, s TÝM Jokerom, ktorý osladil nejednu temnú noc Batmanovi, strážcovi Gothamu. Toho času je (neprekvapivo) zase raz zavretý v Arkhame, kde sa dostáva do opatery doktorov. Námet fakt nečakaný a originálny, ale hoci Batmanov kánon patrí z mainstreamového US komiksu asi k najobľúbenejšiemu, čítanie som si nijak neužíval, miestami som sa dosť trápi vysokým stupňom WTF a na konci som vôbec nevedel, čo si o tom mám myslieť (a či na to Wilson mal autorské práva alebo to dal na drzáka, ale asi skôr to prvé).
Ďalšia nehororová poviedka z Wilsonovej zbierky Pustiny, ale na druhej strane: čo je viac hororové, ak nie vražda vlastného dieťaťa? Pár detailov mi v texte nesedelo a vravel som si, že by som mohol napísať "remake", v ktorom by som ich vylepšil. Hneď mi napadlo viacero šokujúcich twistov, ktoré by situáciu radikálnym spôsobom okorenili. Aké bolo moje prekvapenie, keď som si na konci uvedomil, ako strašne som F. Paul Wilsona podcenil! V skutočnosti mal predo mnou celý čas náskok nie jeden, nie dva, ale rovno tri kroky. A na konci som zostal v nemom úžase s nemo pootvorenými ústami. Bravo, šéfe, dostal si ma.
Wow, skvelá a mrazivá poviedka. V 8O. a 9O. rokoch bolo vďaka knihám ako Červený drak, Billy, Mlčanie jahniat, Chameleón, (Koontzova) Skrýšči Zberateľ bozkov (a samozrejme filmovým trhákom Mlčanie jahniat, či Sedem) v móde všetko so sériovými vrahmi a svojou trochou do mlyna prispel aj môj obľúbený F. Paul Wilson (bravúrny lekársky triler Select, vrelo odporúčam). Hoc sa to udialo "len" v poviedke a nie v románe, je to oveľa pôsobivejšie, ako väčšina románov, ktoré ste v živote čítali. Na sile údernému deju pridá aj desivé, navzájom sa pekne dopĺňajúce striedanie rozprávačov a patrične temný koniec. Je to obludné a strhujúce, ale istým spôsobom i dojemné a ľudsky silné.
Starý muž žijúci v odľahlej divočine dostane nečakanú návštevu v podobe mladíka, ktorému došiel benzín do člna. Alebo je všetko inak? Veľmi zvláštna poviedka, u ktorej som netušil, či je to horor, thriller alebo rozprávka, prípadne dark fantasy, ale jedno tuším. Vlastne viem. Je to super.
Nie je to zlé. Vlastne je to dobré. Ale. Hľadal som dôvody, prečo tomu dať 4*. Nejakú fakt skvelú scénu alebo fest intenzívny, mrazivý nápad. Napriek snaživému koncu som sa však ničoho takého nedočkal. takže "len" 3*. Navyše mi to pripadá neoriginálne. Pripomenulo mi to viacero filmov a kníh, napr. Kliatbu od Kinga/Bachmana.
Ako prvý som videl film so životnou rolou Vinnieho Jonesa z r. 2008 a veľmi sa mi páčil. Pokúsil som sa zohnať si poviedkovú predlohu, ktorá pod názvom Půlnoční vlak smrti česky vyšla v r. 1994 v První knihe krvi (okrem toho v ČR vyšla ešte v zbierke Knihy krve I - III o 7 rokov neskôr). Všade však bola nekompromisne vypredaná. Až po rokoch som na ňu natrafil na webe internetového pražského antikvariátu, kde ju mali za pár korún. To som pokladal za svätokrádež, ale zas o to nadšenejšie sa k tomu stavala moja peňaženka. Je to skvelý text. Taký skvelý, že som okamžite po dočítaní dostal chuť dať si reprízu filmu. Prekvapivo bol stále skvelý: odporný a obludný, ale i atmosférický a dynamicky nasnímaný. Poviedka sa od neho líši v neveľmi dôležitých veciach, napr. márne by ste v nej hľadali hrdinovu partnerku alebo policajtku. Koniec je trošku iný, ale zrejme skôr z dôvodu, že na "wendiga" nezostal rozpočet. Na Barkerovi sa mi páči to, aký je realistický. Nech opisuje akékoľvek zverstvá (či už fyzické, alebo duševné), nech na scénu uvádza akékoľvek monštrá a nech prichádza s akokoľvek s na prvý pohľad za pačesy pritiahnutými zápletkami, skoro vždy je prísne realistický. Nestráca zo zreteľa budovanie ukážkovej temnej hororovej atmosféry, dialógov a postáv. Práve vďaka práci s postavami čitateľ neuvažuje štýlom bože, to je ale hovadina, ale naopak rozprávačovi v podobe Clivea Barkera visí na ústach a hltá každé slovo. Zbožňujem v hororoch prostredie podzemia a metra (čo môže, ale nemusí byť jedno a to isté) a urban legend. Všetkého sa mi tu dostalo viac, než požehnane. Fascinovala ma nepredvídateľná premyslenosť deja, ako plynulo prešiel od šťavnatej exploatácie do ponurej balady o meste New York a jeho zakladateľoch. Ak by som robil zoznam Cliveových najkvalitnejších poviedok, táto by sa medzi ne stopercentne presekala. Nožmi. Sekerami. Proste všetkým, čo by mala poruke.
S touto Barkerovou poviedkou som sa stretol v jeho zbierke První kniha krve, kde bola umiestnená na začiatok a presne tak aj pôsobí: nie ani tak ako plnohodnotný text, ale skôr ako akýsi kvázi prológ do témy. Sú v nej samozrejme prítomné autorove poznávacie znamenia (démoni, fyzický hnus, peklo, zlo, mŕtvi), ale dej je pomerne hmlistý. Ak to teda vôbec je dej. Je to však krátke, úderne napísané a atmosférické. Typický Barker.
S prižmúrenými očami to je aj na štvrtú hviezdu. Draculov hosť mal byť pôvodne úvodom Stokerovho slávneho románu Dracula, napokon sa tak však z rôznych príčin nestalo a svetlo sveta (resp. tmu noci) uzrel až po autorovej smrti, keď sa na verejnosť dostal vďaka vdove po ňom. Hoci k starým textom nemám priveľkú dôveru, chcel som si túto poviedku prečítať za každú cenu, keďže ako hororový fanúšik potrebujem vedieť, ako veci začali. Prekvapilo ma, že text je ešte i v r. 2023 kvalitný a mrazivý, za čo zrejme môže aj dobrý slovenský preklad (k poviedke som sa dostal vďaka románu Dracula od vydavateľstva Európa, ktoré na jeho koniec ako bonusový materiál umiestnilo práve tento krátky text).
Ak nie najlepšia, tak určite jedna z najlepších hororových poviedok Jozefa Kariku (napriek vykrádaniu Kinga: flashback do pradávnych dôb je z To). Hoc pravdupovediac pôsobí skôr ako zlepenec viacerých príbehov, ktoré autor nevedel dokončiť a tak si povedal, že ich skúsi spojiť do jedného kvázi kompaktného celku a bude dúfať, že si to nikto nevšimne. Mne to nevadilo. Teufelsloch je esenciou toho najmäsitejšieho z jeho žánrovej tvorby: temné lesy, divné úmrtia, šialené tragédie, hlboké podzemia planéty, desivé tajomstvá, dávne denníky plné šialených záznamov, čudné domy, druhá svetová a medzi činžiaky nachádzajúcich sa v tesnej blízkosti pochmúrnych jesenných lesov sa celé dni a noci plazí hmla, ktorá pohlcuje zvuky, farby, i ľudí. Text trochu pôsobí dojmom, ako keby sa jeho autor po X rokoch písania trochu nudil a tak dej obohacuje o rôzne experimenty. Takže plynulo strieda rozprávanie viacerých postáv, pričom niektoré od seba oddeľuje časová priepasť hlboká X desaťročí, raz je rozprávačom muž, potom žena, jedna časť je rozprávaná chronologicky naopak a aby bolo srandy dostatok, do deja aktívne vstupuje dokonca sám Jozef Karika. Všetko sa to zlieva dokopy a vy neviete povedať, čo je pravda, čo mýtus, čo šikovná mystifikácia a čo síce reálne spomienky, avšak zahalené priveľa rokmi na to, aby zostali čisté, nezakalené a tak nie je jasné, či sa to naozaj stalo, alebo si s autorom zahráva fantázia a skreslená nostalgia.