Ivan Kučera komentáře u knih

Prepáčte, ale toto fakt nie. Dragosani je charizmatický zmrd, ale nestačí to. Lumley píše... ja vlastne ani neviem. Pôvodne som chcel napísať: „majstrovsky, ale nedokázalo ma to strhnúť“. No ako tak nad tým teraz premýšľam, vychádza mi z toho logicky, že ak by písal majstrovsky, tak by ma to strhlo. Tento román ma ale ozaj nestrhol. Mal „len“ cca 350 strán (čítal som vydanie z r. 1994), ale cítil som sa, akoby som čítal 1500 stranový román od Eca. Ono to univerzum, mytológia okolo vampírov a vecí a udalostí s nimi spriaznenými, nie je zlá. Avšak vôbec som sa nedokázal naladiť na správnu vlnovú dĺžku, nechytal som sa, miestami som tomu nerozumel, ba až som sa vyložene strácal... a bolo mi to tak nejak jedno. Keďže viacero mojich obľúbených tunajších užívateľov Nekroskopu udelilo v minulosti 4 – 5*, tešil som sa na horor desaťročia, ale proste niekedy to tak je, že sa naše názory rozchádzajú, to je normálne. V sérii nebudem pokračovať.

7 22.03.2024

Za mňa s Hymnusom najslabší Masterton v češtine. Neviem, nejak ma to nechytilo. Ešte prvá polovica v rámci možností OK, ale od druhej už fakt veľká nuda a bol som rád, že to mám za sebou. Graham má skvelý, chytľavý, vypísaný štýl, vie robiť dobré dialógy, odsýpa to. Občas príjemne (teda ako koho) prekvapí nečakaný výbuch násilia alebo sexu (alebo jedla). Ale nejeden raz sa nedokážem naladiť na jeho vlnovú dĺžku a táto kniha je presne ten prípad. Postavy ma vôbec nezaujali a chýbalo tomu niečo, čo by ma dostalo, strhlo. Oceňujem, že to, čo začína ako typický príbeh o strašidelnom dome, sa v priebehu pribúdajúcich strán mení na niečo predsa len pomerne svieže a originálne, ale nie dosť. Celý príbeh na mňa pôsobil únavným, unaveným dojmom.

5 21.03.2024

Tynion IV pokračuje tam, kde King skončil (Baneovo město), čiže Jejich temné plány by sa teoreticky dali vnímať ako plnohodnotné pokračovanie. Ono je to ale tak nejak jedno. Tynion IV na nič prehnane detailne nenadväzuje, ale ani sa netvári, že sa to neodohralo. Proste si ide svoje. Vždy mal tendenciu, česť výnimkám, písať skôr menšie, pri zemi sa držiace batmanovky a inak to nie je ani tentokrát. Takže Batman je temný, pochmúrny a zamyslený, noc v Gothame je viac než len čierna (aj v prípade, že svieti väčšina pouličného osvetlenia) a dočinenia máme s povedzme realistickejšími (haha) záporákmi typu gangstra Penguina. Niekoho akiste poteší i absencia batrodiny. V tomto smere Jejich temné plány, díl první predstavuje návrat ku koreňom. Problém je, že sa tu nedeje nič vyložene strhujúce, ani zaujímavé, tobôž nie originálne. Tynionovu snahu držať to v civilnejšom móde následne úplne zhadzuje veľkolepá kresba Španiela Guillema Marcha (Joker, Harley Quinn), ktorý aj bitku troch postáv na cintoríne „natáča“ ako veľkofilm z Pána prsteňov. Nápad s „prestavbou“ Gothamu geniálny, ale žiaľ (zatiaľ?) absolútne nevyužitý; kebyže naň občas niekto neupozorní, tak ani neviem, že sa to tu deje.

4 21.03.2024

Za odvahu 5*, za nudu 3*. Zrejme to bol samozrejme zámer, ale na môj vkus priveľa drog, alkoholu a liečební a primálo Priateľov. Najviac ma bavili historky z natáčania. Naopak, čítať o tom, na akých drogách Matthew frčal a aká časť vnútorného orgánu mu kedy a kde praskla a spôsobila mu akútne ohrozenie na živote, to ma nie že nebavilo. Kniha o závislostiach by normálneho človeka asi nemala baviť v klasickom zmysle slova. Ale po pár desiatkach strán to proste skĺzlo do monotónnosti, bolo to stále o tom istom. Občas mi do očí vrazila chyba na strane prekladateľa (závislosť na alkohole je OK, závislosť na alkoholizme nie) a myslím si, že americký editor urobil chybu, keď Perrymu dovolil ponechať v knihe pár krátkych zmienok o Keanu Reevesovi. Fakt som nechápal, prečo by mal niekto ako Keanu Reeves zomrieť a herci ako Chris Farley alebo River Phoenix, ktorí boli široko-ďaleko známi svojou tvrdou závislosťou na drogách, nie.

11 14.03.2024

Za mňa úplne rovnaká špičková práca, ako v prípade „jednotky“. Potešil ma úvodník, ktorý je netradične poňatý ako rozhovor, ale i vďaka tomu je to svižné. Jediné, čo mi na tom vadilo, bolo, že obsahoval na môj vkus priveľa obhajovania sa autorov, ktorí sa snažia „vysvetliť“ toľko nedopovedaných vecí z minula, až je to kontraproduktívne, stráca to informačnú hodnotu a občas to ide žiaľ až kamsi ku „všetci na nás boli zlí, ale my sme to mysleli dobre“. Inak ale fakt skvelá encyklopédia a je obrovskou škodou, že sa nepokračovalo a skončilo to pri dvojke.

6 13.03.2024

(SPOILER) Čo sa týka filmu, Connery bol fajn a Laurence Fishburne s Edom Harrisom skvelí, ale poslední dvaja menovaní páni disponovali značne obmedzeným priestorom (oproti knihe), vinou čoho Harris napriek pekelnej a mrazivej snahe pôsobil ako lacnejšia kópia Hannibala Lectera a Fishburneov Tanny Brown, v románe fakt skvelá postava, ktorá by si možno zaslúžila svoju vlastnú sériu á la Jack Reacher alebo Wallander, tak trochu ako blbec. Rovnako tak finálne vyznenie bolo úplne iné oproti románovej predlohe, viď. divné napojenie vraha na Armstrongovu manželku. Že „koho?“, pýtate sa. Veru tak, v knihe nevystupoval rozvedený novinár Cowart, ale šťastne ženatý profesor práva Armstrong. Film bol strašne skratkovitý, takže scenáristi pri adaptovaní do podoby scenára museli vyhodiť nielen nezabudnuteľnú latrínu, ale i detektívku Shafferovú (ktorá bola pravdupovediac navyše už v knihe) a z babičky urobili cameo. Naopak, film lepšie vystihol dusnú južanskú atmosféru plnú rasistov a smrteľne nebezpečných bažín, močiarov a mŕtvych ramien, kde ak vám aligátor odhryzne ruku a následne vás medzi nohy polomŕtveho nakope vyholený nácek s IQ húpacieho koníka, dá sa povedať, že ste ešte v rámci možností dopadli dobre. Román je skvelý, ale keby mal o 100 strán menej, pôsobil by zovretejším dojmom. Takto sa autor miestami opakuje (pri preženiem to deviatom rozhovore hrdinov s vrahom „urobil si to, nie neurobil som to, ale áno urobil vieme to, nemáte dôkazy nič som neurobil“ som otáčal oči dohora). Na konci spadne do jamy, ktorú sám vykopal (prečo hrdinovia na konci po vrahovi idú, keď predtým viackrát explicitne povedia, že proti nemu nič nemajú a ak by ho obvinili, poškodili by akurát samých seba?). U samotnej zápletky pravdupovediac neviem, či je geniálna, alebo samoparodická (hrdina z cely smrti dostane muža, o ktorom všetci hovoria, že je vinný, podarí sa mu to, zistí, že je skutočne vinný a zvyšok knihy sa ho ZNOVA snaží dostať za mreže, wtf?). Autor používa trademarky typické pre 90. roky, takže je tu trochu súdnej drámy á la Grisham a nesmie chýbať povinná návšteva psychopatického sériového vraha za mrežami, aby sa hrdina dostal k zásadným informáciám (Mlčanie jahniat). Naopak, Johna Katzenbacha (od ktorého si zrejme v budúcnosti ešte niečo prečítal, celkom ma zaujal) následne vykradol sám veľký Stephen King, keď v Zelenej míli vychádzal z obdobnej podzápletky (na trest smrti čaká osoba A, za „suseda“ dostane osobu B a z tej sa vykľuje skutočný páchateľ „jej“ vraždy).

6 11.03.2024

Za mňa neuveriteľná práca. Dlhodobo X rokov pracujem na podobnej encyklopédii (napriek tomu, že je mi jasné, že to nikto nikdy na 99% nevydá) a teda viem, čo je s tým práce, aká neskutočná (až nechutná) piplačka to je. Musíte dať dokopy nie desiatky, nie stovky, ale TISÍCE informácií. A celé to navzájom prepliesť a zapliesť aby tam bolo „všetko“, ale zároveň aby čitateľa po prvých dvoch stranách nezačala úpenlivo bolieť hlava. Vydavateľstvo nešetrilo, takže je to v tvrdej väzbe, je to hrubé, má to plno farebných fotiek a to dokonca takých, že sa dočkáme vskutku fajnových detailov typu modely vesmírnych lodí z ABC. Ak sa aj tvorcovia pri tvorbe nezbláznili, nemali k tomu ďaleko, je to proste monštrum, ale v dobrom. Jediné, čo ma rušilo, bolo na konci sa nachádzajúcich 14 strán venovaných Janovi Paulovi v čele s dlhým rozhovorom. To som fakt nepochopil. Prečo práve s ním? Čím zanechal natoľko nezmazateľnú stopu v dejinách česko-slovenského komiksu, že je mu venovaný taký obrovský priestor v encyklopédii zameranej na komiks z rokov 1945 – 1989? Rušilo ma to.

8 05.03.2024

Dobrou správou je, že dej upaľuje svižne dopredu, má to len okolo 200 strán, postáv je málo, chýbajú zbytočné vedľajšie dejové odbočky a... a tým by sme s plusmi končili. Námet o rodine sťahujúcej sa do nového domu je asi jedným z najčastejšie používaných v hororovej literatúre (alebo len ja mám taký pocit?), ale mne osobne to nevadí, lebo ak sa to dobre spracuje, vie sa to čitateľovi sprostredkovať fajnový zážitok (legendárny Cyntoryn zvieratiek od Kinga, veľmi slušná jazda Adama Nevilla Dobří sousedé, nedocenený Malý vetřelec od Sarah Waters). Žiaľ, to nie je prípad tejto knihy. Keď som sa dozvedel, že má pokračovanie, tak som sa úprimne zhrozil a pomyslel som si, že do tohto veru nejdem, lebo už jednotka bola presne o jednu časť viac, než by táto séria mala obsahovať. Navyše netuším, o čom by dvojka mala byť, pretože v prvej časti je podľa mňa plus-mínus všetko uzavreté. Tak ale zas kto chce peniaze zarábať, palicu na psa si vždy nájde. S touto knihou mám viacero problémov a povedal by som, že všetky sú ku*va zásadné: postáv je síce naozaj málo, čo je fajn, ale sú hrozne nezáživné a nezaujímavé, do toho mdlé, ako cez kopirák spráskané dialógy a prakticky nulové stopy po hororovej atmosfére, čo akiste uznáte je pri horore trošku problém. Prvých 70 – 80% knihy som premýšľal, či to vôbec je regulárny horor. V prvej polovici sa vlastne skoro nič nestane (!). To by samozrejme nevadilo, ak by to autor využil na budovanie tiesnivej, mrazivej atmosféry. Hádate ale správne, ak tipujete, že nič také sa nekoná. Zarazila ma ešte jedna vec. Na prvý pohľad detail, ale mne to pripadá amorálne voči čitateľovi. Zvykli sme si, že súčasťou obálok sú nadšené reakcie iných autorov, napr. Stephen King je citovaným preženiem to na obale každého druhého hororu, kde tvrdí veci ako „hororová senzácia roka“, „lepší horor tento rok čítať nebudete“, alebo „wow, brilantné“. Môžete premýšľať, koľko mu za to zaplatili a či mu to za to stojí, ale aspoň viete, na čom ste. V prípade Neohlížej se som sa ale asi prvý raz stretol s tým, že sú citovaní „akýsi“ čitatelia. Nie je spomenuté akí, ani dajme z akého webu (časopisu?). V nejednom z nás tak akiste skrsne podozrenie, či si to len niekto z vydavateľstva nenapísal doma večer, keď si so ženou otvoril fľašu červeného a ona šla spať a on sa nudil. A ešte ma zaujala jedna perla. Netuším, či je to chyba prekladu, bezmocnosť počas prekladu, alebo to tak bolo aj v origináli, ale... „opakované záchvaty špatného zdraví“??? Toto sa hodí možno k Poeovi, Stokerovi alebo Lovecraftovi, do doby, v ktorej medicína mala ešte čo-to doháňať. Nie do príbehu zo súčasnosti.

8 02.03.2024

V 90. rokoch, kedy ledva-ledva vychádzal Barbar Conan v Semic-Slovarte, sa mi ani len nesnívalo, že sa raz dožijem toho, že v češtine budú vychádzať takéto jeho masívne omnibusy. Na Morských jestřáboch je rovnako, ako na jednotke, badať od prvého pohľadu editorská poctivá práca. Musela to byť neskutočná piplačka, dať to všetko dokopy. Ak by sa ambiciózny plán podarilo dotiahnuť do úspešného konca a vyšlo by „všetko“, bol by to husársky kúsok a klenot komiksovej knižnice. Sú tu tony komiksov, veľa bonusov, kvalitný papier, prebal, lacetka a rozkošne anarchistický slovník, ktorý sa k „starým“ conanovkám hodí (sic, tak jest, zřete, neb). Podmračený Cimerčan s mečom veľkým ako Cthulhuho (uff, nezávideniahodné skloňovanie) špáradlo medzi zuby si ide stále to svoje, z dobrodružstva do dobrodružstva, ženy oslovuje „ženské“ a spravidla sú to smrteľne nebezpečné beštie, alebo jednoduché osoby, ktoré túžia po tom, aby ich oplodnil. Jedno exotické miesto strieda druhé, štvrté tretie... No a v tom tkvie problém. Viac, ako v príbehoch iných slávnych komiksových postáv, mi v Morských jestřáboch do očí udierala monotónnosť, zotrvačnosť. Všetko sa neustále opakuje, len postavy majú iné mená a príbeh X sa na rozdiel od príbehu Y neodohrával na mori, ale v džungli atď. Mnohé batmanovky sú tak diametrálne odlišné, až to berie dych. Komiksový Conan je proste stále len komiksový Conan. Značne ma bavilo týmto v mnohom obdivuhodnom ombinuse listovať, privoniavať si k nemu a dotýkať sa ho, ale menej ma bavilo čítať ho. Na môj vkus to bolo príliš rovnaké, stále o tom istom. U iných komiksových postáv vážne až tak nebije do očí repetetívnosť. Unavovali ma i siahodlhé dlhé texty a dialógy, čo je vec, ktorá sa k postave nehodí. Takisto ma rušili divnosti (Conan má modré vlasy a iná postava o nich hovorí ako o čiernych), nezrovnalosti (omráčeného Conana jazdec prehodí cez zadok koňa ako vrece zemiakov, ale stúpa do takých strmých schodov, že by sa barbar zo zvieraťa zákonite musel zošmyknúť) a veci, z ktorých je zrejmé, že sa Conan ešte len hľadal sa (takže používa absurdné vety typu „rozehřejí tě mé horké polibky“ alebo padne hláška „po zádech mu strachy přeběhne mráz“ – Conanovi????). Napriek tomu som sa rozhodol prižmúriť oko a dať až 4*, lebo je to naozaj kus krásneho komiksu. Dúfam, že sa dožijem podobných ombinusov aj so Spider-Manom z 80. a 90. rokov, ktorý je mi bližší (OK, žarty bokom: viem, že nedožijem). 2-3* za komiksy, 4* za editorskú prácu (resp. zámer dať toto desaťročia vychádzajúce monštrum do jedného kompletu). Ako Norrimu, aj mne sa páčilo Conanovo znechutenie civilizáciou. Miestami dáva riadne radikálne mizantropické hlášky a ak nie on, tak postavy okolo neho. Rovnako mi imponovala jeho nechuť stať sa kráľom (akejkoľvek ríše). Proste na to kašle, nestojí mu to za to, vie, že by sa s tým spájali len problémy a marazmus a tak prehnane povedané v každom druhom zošite zahodí kráľovskú korunu a ide preč.

9 26.02.2024

Klasický Masterton: sex, varenie a temnota. Od prvých strán mi to ukrutne pripomínalo Kinga, čo mi samozrejme nevadilo, keďže to kedysi bol môj najobľúbenejší hororový autor (Graham dokonca nepriamo spomína Podpaľačku). Po strane 100 to ale začalo stagnovať, postavy ma nebavili, dialógy boli priemerné (až na hlášky Tonyho Rýchlika), zvraty klišé a ku koncu už som mal všetkého toho mizerného ohňa, Otta a Helmwize plné zuby. Kniha ma nedokázala zdrapnúť pod krk, zatriasť mnou. Nacisti, Indiáni, ryby... Je tu toho veľa, napriek tomu nuda.

7 26.02.2024

No... neviem. Nebavilo ma to. Ešte spočiatku trochu hej, ale ku koncu som sa v tom vyložene stratil a to som to čítal dva razy. O čo nadšenejší som bol z jednotky a o čo náruživejšie som sa tešil na dvojku... o to viac som z nej sklamaný. Kým v prvej časti som ocenil umne a pomerne decentne prepletený svet (preživších) Watchmenov a „klasických“ DC postáv v čele s Batmanom, Jokerom, Lexom Luthorom a Supermanom, v dokončení príbehu sa Geoff Johns premenil na Granta Morrisona. Všetko premiešal, zamiešal, domiešal a vymiešal, zahustil, rozmixoval a aby bola sranda, potom si spomenul, že tam ešte dačo zabudol, tak v poslednej chvíli pridal tonu postáv, dve tony akcie a samozrejme cestovanie v časoch a alternatívnych dimenziách a multiverzách pardon METAverzách. Takže je z toho jeden veľký bordel. Aj keď musím dodať, že za mňa to zas až tak veľké prekvapenie nie je, keďže som Johnsa vždy považoval za „amerického“ Morrisona. Ku koncu už to nemalo konca-kraja. Pritom ono je geniálny nápad zmixovať Watchmenov, ktorí svojho času zbúrali komiksové superhrdinské klišé a stali sa de facto anarchistickým antikomiksom s postavami predstavujúcimi totálny výkvet superhrdinského mainstreamu. Ale prevedenie do reality ma v druhej knihe zďaleka neoslovilo tak, ako v prvej. Možno menej je niekedy viac. Poviem úplne vážne, že pôvodne som tomu chcel dať len 2*, ale potom ma na „až“ tri prehovoril záver, kedy do seba začali zapadať rôzne veci nielen ohľadom DC udalostí (New52, Zem-2, Flashpoint), ale dokonca i, ehm, vzťahov (Clark a Jon).

4 22.02.2024

Vo svete filmov a seriálov už vraždili snáď všetky druhy zvierat a to vrátane vskutku kurióznych (červy, psy, svetlušky, slimáky, bobry, krtkovia, včely, mravce, mačky, kliešte). Nejeden raz zvieracie filmové horory disponovali ekologickým posolstvom resp. kritikou spoločnosti ohľadom jej hlúposti, malosti, skazenosti, túžby po zbohatnutí za každú cenu a posadnutosti nivočením prírody. No vo svete literatúry ľudožravé zvery predsa len nie sú až tak časté. Určite treba spomenúť Benchleyho morské záležitosti (Čeľuste, Beštia), Stephena Kinga (Cujo, krysy z poviedky Nočná zmena) a nesmieme zabudnúť na krysiu trilógiu od Herberta, či Fracassiho Sacculinu. Nejednou ľudskou obeťou sa mohli pochváliť i mravce vo Werberovej trilógii, no tá s hororom nemala prakticky nič spoločné. A kto by mal to srdce zabudnúť na extra nechutných Shautonových Slimákov? Hnízdo má azda najbližšie práve k nim: na nič sa nehrá, ide drsne rovno k veci, ponúka plno odporných scén, ktoré sa neboja detailov a sú prítomné úplne nezaujímavé postavy. Pre slabšie žalúdky to nie je, trénované budú asi spokojné, ale už majú čo-to za sebou, rozhodne čítali väčšie humusy (spomínaní Slimáci, neviem, ako je to s autorskými právami, ale tí by sa tiež skvele vynímali v goldendogáckej edícii Old school horror). Áno, JE to béčko, avšak napísané zručne, ponuro, atmosféricky. Jasné, fakt to nie je nejaké veľké „umenie“. No napísať „len“ dobrý zvierací horor je ťažké a kto tomu neverí, nech si to skúsi. Takže za mňa spokojnosť, hoc osobne mám so švábmi ten problém, že mi (na rozdiel od žraloka, aligátora, či besného bernardína) proste nepripadajú desiví. Tradične parádna práca Michala Březinu (obálka + vychytávka vo forme švábov na každej druhej strane). Autorov medailónik potešil. Vzhľadom a celkovým hlásením k „odpadovej“ časti umeleckej sféry mi to pripomenulo staré DVD papierové obaly hororov od napr. Řitka Video resp. ktoré bývali prílohami Filmagu Extra, no kým Řitka ponúkala nejeden raz skutočné odpady, Hnízdo je kvalitatívne na predsa len vyššej úrovni. Za hlavný problém knihy vnímam priveľkú dĺžku, vinou čoho sa žiaľ dostavuje istá forma stereotypu: keď som si pri strane 200 uvedomil, že ma čaká ešte plus-mínus stovka toho istého, nepotešilo ma to. Spomínaná Sacculina by časom tiež nudila, ale jej autor múdro zvolil krátky rozsah, vďaka čomu fungovala. Kým prvý príspevok do edície Old school horror (Když nás temnota miluje) hodnotím ako jednu z najlepších kníh, aká vyšla v českom jazyku v r. 2023 (bez ohľadu na žáner), u Hnízda sa až také nadšené pocity nedostavili. Samozrejme nesmú chýbať povinné klišé 80. rokov, ako je otvorená erotika (muži majú „nabuzené pohlaví“ a ženy „jsou vlhké i tam dole“) a samozrejme dokorán otvorený koniec. Kniha bola v r. 1988 sfilmovaná.

10 19.02.2024

Aj tak je sranda, ako výborne dopadli Mooreovi Watchmeni bez Moorea. Jeden by povedal, že to bude lacné fiasko a ono všetky tie sequely, prequely a rip-offy majú skvelé recenzie a zatiaľ všetko z toho, čo sa mi dostalo pod ruky, bolo výborné (intenzívna noirovka Toma Kinga Rorschach). Samozrejme nie je jednoduché tieto „pokračovania“ (alebo bez úvodzoviek?) porovnávať s originálom. To je ozaj monument, jeden z najdôležitejších komikov v histórii. Vyrovnať sa čomusi takému, alebo sa k tomu čo i len priblížiť, predstavuje nadľudský výkon. Geoff Johns, ktorého scenáristická práca mi nie vždy sadne, však napísal vážne dobré Hodiny posledního soudu. Je sám sebou a pritom používa Mooreove trademarky. Zachoval konzistentnosť univerza paradoxne napriek tomu, že je to tentokrát niečo úplne iné. A pritom nie je, ehm. Veď uvidíte. Je to vrstevnaté, prekombinované, anarchistické, pichľavo satirické, mizantropické, mrazivé, doplnené novinovými výstrižkami, výstižné, hovorí to myšlienky, ktoré by sa iní možno hanbili povedať nahlas, je to náročné čítanie plné dialógov a minima akcie... a pritom je to (istým spôsobom) veľká zábava. Samozrejme „zábava“, z ktorej tuhne krv v žilách a plná politiky, vrážd, amputovaných končatín a palaciniek/lievancov (nabudúce by sa prekladateľ mohol rozhodnúť skôr, než komiks pôjde do tlačiarne). Hodiny posledního soudu sú okrem toho vtipné (Batman číta ozaj pomaly) a dokonca dojemný a silný, hopc tak trochu na prvú dobrú (originy viacerých postáv). Komiks je to drsný i krutý, ale tiež povznášajúci a túžiaci milovať ľudstvo napriek tomu, že si zaslúži vymrieť. Oceňujem kresbu anglického tvrďáka Garyho Franka (s Johnsom spolupracoval na Batman: Země jedna). V scenári som sa ani pri druhom čítaní v niektorých veciach neorientoval, ale beriem to ako plus: je to také prepracované, že niektoré tajomstvá tohto príbehu odhalím až v budúcnosti, pri ďalších a ďalších čítaniach. Jedine, že by nebolo.

6 15.02.2024

Film s Damonom a Lawom bol lepší. Oveľa, oveľa lepší. Vlastne to bol jeden z najmrazivejších trilerov 90. rokov (jeho jediná chyba je, že scenárista vymyslel postavu v podaní herečky Cate Blanchettovej, ktorá v knihe ak sa nemýlim vôbec nebola a pre potreby filmu je úplne zbytočná). Samozrejme, bez knihy by nebol film, ale proste toto je (pomerne vzácny, nie však EXTRÉMNE vzácny) prípad, kedy filmové spracovanie predbehlo literárnu predlohu (verziu s Delonom som nevidel a ani sa mi do nej pravdupovediac nechce, „správny“ Ripley je podľa mňa utiahnutý chameleón a nie taliansky gigolo so spanilým pohľadom). Námet je nechutne mrazivý. Scény, v ktorých sa ukáže Tomova zvrátená povaha, sú drsné nie ani tak fyzicky, ako skôr psychicky. Problém je, že je ich málo a zvyšok knihy je vcelku nudný, vrátane rozjazdu, ktorý je príliš pomalý a záveru, kedy už pravdupovediac tak úplne neviete, či by náhodou nebolo lepšie ukončiť to o dve desiatky strán skôr. Takisto európska výprava 50. rokov 20. storočia vehementnejším spôsobom vynikne v Minghellaovom filme vďaka geniálnej výprave, hudbe a kamere. Fascinovalo ma premýšľať, či by sa čosi také mohlo odohrať dajme tomu v r. 2024 a dospel som k záveru, že možno, ale nechcel by som to vidieť. Ako na knihe, tak na filme je totiž pôvabná práve „dávna“ doba, v akej sa dej odohráva. Doba, kde ak ste s niekým chceli zostať v kontakte, museli ste mu na písacom stroji, prípadne rukou, napísať list, následne X dní čakať, kým príde adresátovi a následne X dní vyčkávať na jeho odpoveď. Ak ste mu chceli zavolať, tak ste museli vedieť číslo na jeho pevnú linku a spoliehať sa na to, že práve vtedy bude doma. Kniha (aj film) z tohto skvele ťažia, hoc pri knihe bola naivita na môj vkus predsa len trochu prisilná (zas 50. roky nie sú predsa pravek, aby expertízou nebolo možné zistiť, či sú škvrny v člne ľudská krv, alebo majú iný pôvod).

11 14.02.2024

Túto knihu som dostal grátis k veľkej objednávke a povedal som si, že hoc by som si ju sám od seba nikdy nekúpil, tak keď už je doma, prečítať si ju. A som v rozpakoch. Pravdupovediac neviem, komu je určená. Mali sme mačku, od mačiatka až po smrť, prežila s nami divokých, zaujímavých, drsných i krásnych cca 14 rokov... a napriek tomu ma táto kniha nebavila. Dokonca mi miestami pripadalo vo veku 42 rokov nedôstojné čítať niečo, v čom autor píše niektoré kapitoly v mene svojho (zosnulého) kocúra. Toto fakt nie je čítanie pre dospelých, ale určite to nie je ani čítanie pre najmenších. Keď uvážime, ako si s mačacou tematikou poradila Alexandra Pavelková v Štyroch mačkatieroch, tak je to ozaj ako nebe a dudy. Stéphane Garnier síce raz za čas príde s dobrou myšlienkou... ale ozaj len veľmi nečasto. Väčšinou to boli s prepáčením blbosti typu „Buďte šťastní“, „užívajte si života“ a „počúvajte svoje srdce“, čo je pravdaže pravda, ale...

5 14.02.2024

Zvláštny komiks. Nie ani tak vojnovou tematikou (takých komiksov vychádza našťastie/žiaľbohu veľa: Punisher: Četa, Bitevní pole, Denník Anny Frankovej od Ari Folmana, Kapitán Kloss...), ale jednak tým, že za takou ťažkou témou stojí Joe Kubert (jeden z najslávnejších mainstreamových amerických komiksových tvorcov: Tarzan, Batman, Před Strážci...) a jednak formou, keďže klasický komiksový príbeh je prekladaný faxovou komunikáciou medzi manželmi Kubertovcami a hlavným hrdinom komiksu (reálne existujúcim) a na konci sa nachádza masívny bonusový textový materiál vrátane fotiek, ktoré ma paradoxne zasiahli a dojali oveľa viac, než samotný komiks. Chce sa mi dodať, že všetko zlé je však na niečo dobré (rodinu to posilnilo a zocelilo a z dcéry vyrástla doktorka), ale niečo mi hovorí, že by sa bez takej strašne doživotnej traumy radi zaobišli. Samotný komiks bol každopádne divný. Kubert „len“ zadaptoval to, čo mu Ervin povedal/napísal a akoby sa ani nesnažil, aby to malo vnútornú dramaturgickú štruktúru. Takže to nie je klasický scenár, ale skôr „len“ akési výseky z vojnou rozvráteného mesta. Toho vinou sú mnohé scény nedokončené. Napr. hrdinov malý syn má horúčky, sú na ne lieky, ktoré by ho z nej dostali, ale v nemocnici ich nemajú a tak hrozí, že umrie. S napätím čakáte, ako to dopadne... a ono to nedopadne nijako. Proste sa z jedného z faxov „dodatočne“ dozviete, že chlapcovi s liekmi pomohli dobrí ľudia a prežil to. Inokedy je Kubert nevhodne patetický (psy naozaj nedokážu pochopiť, prečo musia trpieť, pes takýmto štýlom vo svojej hlave resp. inštinktoch nepremýšľa, nie je schopný takýmto „ľudským“ spôsobom si spájať súvislosti a udalosti, takto dedukovať, je to proste len zviera) a zjednodušujúci (v budove prebieha detská oslava a len o pár metrov ďalej vonku na ulici pri streľbe a výbuchoch umierajú ľudia; Kubertovci v USA sediaci za bohato prestretým stolom atď.). Keď sme pri vojnových komiksoch, viac ma dostala Smečka z Bagdádu.

8 13.02.2024

Chaboutého čierno-biela kresba je krásna, pripomína iné veci od Arga, ale tie boli predsa len uhrančivejšie (Bessov Dracula, Buscagliaov Mýtus Cthulhu). Možno by výraznejším spôsobom vynikla pri rozmeroch A4. Možno nie. Ťažko povedať. Príbeh je notoricky známy, každý ho pozná, či už z románu, alebo z niektorej z početných filmových adaptácií. Kapitán Achab je tu zobrazený ako s prepáčením bláznivý, hnusný dedko. To mi vadilo, ale potom som si uvedomil, že je to vlastne presné stvárnenie; nalejme si čistého vína: i v Melvilleovej literárnej predlohe je to šialený fanatik a krutý bastard (proste blbec), ktorému na nikom a ničom nezáleží. Iba na pomste. A je mu fuk, koľko nevinných ľudských a zvieracích životov pri tom so sebou doslova stiahne ku dnu. Izmael a Kvíkveg sú sympatickí, ale Izmael sa v strede z deja temer akoby úplne vytratí (!) a z Kvíkvega sa stáva mlčanlivá silueta občas stojaca s ostatnými členmi posádky na palube. Našťastie ich miesto zastúpi (napokon oveľa zaujímavejší) kapitánov zástupca Starbuck, jeden z minima chlapov na tej všivavej, mizernej lodi, kto má zdravý rozum. Osobne by som to nedelil na kapitoly. Obálka s vyrazeným zlatým názvom krásna.

8 12.02.2024

Sme my ale nevďačná banda, všakže? Ak Morrisonovho Batmana niekto v ČR vydáva na preskačku, raz tak, raz onak, ako prvé vydá staré príbehy, niektoré časti vydá až po štrnástich rokoch atď., frfleme. Právom. Ale keď BB/art vydá plus-mínus vcelku a chronologicky Morrisonov príspevok do kánonu Batmanovho najlepšieho kamoša Supermana... tiež frfleme. To je ale proste Morrison: môžete jeho komiksy čítať v takom chronologickom poradí, v akom pôvodne boli zamýšľané (a a v akom aj v zahraničí reálne vyšli) vyšli a napriek tomu na konci zostanete neuspokojení. Som rád, že som si doplnil vzdelanie, ale pecka to fakt nebola. Hoc je môj vzťah k scenáristickej tvorbe rozporuplného Škóta ehm rozporuplný, považujem ho za istým spôsobom výnimočného tvorcu. Ide si svoje, na nič (a nikoho) neberie ohľad a spája veci tak, ako by iní nemali odvahu. To, že ma Grantova tvorba míňa, miestami vyložene štve, paradoxne nepovažujem za až tak dôležité ako to, že je originálny. Zároveň to ale neznamená, že píše veci, ktoré ma strhnú. Preto som bol zvedavý, čo vnesie do Supermanovho sveta. Nuž... podľa očakávaní chaos. Veľa chaosu (aj keď treba dodať, že mal na písanie scenárov viacero spolupracovníkov). Za mňa záver série predstavuje robustne nakreslený (a nafarbený) priemer s niekoľkými výnimočnými okamihmi, na ktorých je paradoxné, že pozostávajú z obyčajných ľudských a citlivých momentov súvisiacich s Clarkovým psom a zrodom resp. s jeho dospievaním na farme v Smallville. V týchto momentoch je to TEN Superman, ktorého zbožňujem, viď. famózna pasáž „hvězda jasná, hvězdo krásná“. Avšak trilógia má spolu 700 strán (OK, rátam aj masívne bonusy) a väčšina pozostáva buď z akcie, alebo z chaotických scén z minulosti, budúcnosti a alternatívnych svetov. Nepochybujem o tom, že presne takto to Morrison zamýšľal, ale pane Morrisone, vy pre zmenu nepochybujte o tom, že ste si ma takým štýlom nezískali. Z toho dôvodu sa mi páčil Superman: V každé roční době a z toho dôvodu sa mi zďaleka tak nepáčil Morrisonov „Action Comics“. Samozrejme chápem, že nie každá supermanovka môže byť o tom, ako Clark dospieval na farme medzi kukuričnými klasmi a poľnohospodárskym náčiním, ale ja proste starnem, mňa Superman baví vďaka tomu, že je citlivý a múdry, pomáha slabším, je ochotný kvôli nim umrieť, má pekné vzťahy so svojimi pozemskými rodičmi a dojemne mu sekunduje nesmierne verný Krypto. To, ako si s niekým dáva po tlame, ma až tak nevzrušuje. Celkovo nápad hodiť na Morrisona Supermana hodnotím ako keď by nejaký blbec chcel svojmu 5-ročnému synovi kúpiť 10-litrovú guľu s dvoma desiatkami skalárov bez filtrácie, s oranžovým štrkom a bublinkujúcim umelohmotným potápačom, ale nemal by na to čas, tak by to nechal na odborníkovi a ten by mu doniesol 700-litrové morské akvárium s tomu odpovedajúcimi živočíchmi a plynne pridávaným CO2 systémom. „A jak chlapec rostl a prožíval nesčetná dobrodružství, pes mu stál po boku a ze všech sil jej zkoušel ochránit. Ale kdyby ten pes uměl mluvit, prozradil by vám, že když nastala noc, když vše utichlo a stěny oddělujícií světy zeslábly na pouhé závoje, tehdy byl nejšťastnější.“ (úryvok zo s. 1623 – 163)

3 07.02.2024

Najuznávanejší britský autor hororov? Tak to sa na Clivea Barkera fest rýchlo zabudlo. Vždy, keď pri horore na obálke vidím lebku, trhne mnou. Je to klišé, ale musím uznať, že konkrétne táto nevyzerá zle. Je to vskutku reprezentatívne vydanie: tvrdá väzba, 352 strán a okrem samotných poviedok sa dočkáte edičnej poznámky, v rámci ktorej je uvedený napr. originálny názov každej poviedky, prípadne dokonca to, kde bola historicky prvý raz uverejnená. To oceňujem. Spomenúť musím tiež autorov životopis z pera Milana Žáčka. Žiaľ, čo sa týka samotných poviedok, o čo viac som sa tešil, o to viac som na konci zostal sklamaný. Nedočkal som sa ani jednej poviedky, z ktorej by som zostal uveličený, ktorá by ma dostala, zaujala, šokovala, inšpirovala. Občas sa objavil sľubný náznak, ale pomerne rýchlo utiekol rovnako bleskovo, ako divoký zajac, ktorého ste načapali skoro ráno na lúke a on si vás o pár sekúnd neskôr všimol a už z neho vidíte len chvost miznúci v kroví. Poviedky sú dobre a zručne napísané, disponujú atmosférou a od Campbella si v budúcnosti určite ešte dačo rád prečítam. A budem dúfať, že to bude lepšie, než Desivé důsledky. Do ktorých mimochodom jednotlivé poviedky vyberal sám pán autor osobne. Štvorhviezdičkové záležitosti sú tu za mňa len tri poviedky: Ještě, Napřed zavolej a Vzorec. No a keďže je tu ešte ďalších 16 textov a tie sú za 2 - 3*, tak celej zbierke už z matematických dôvodov neviem dať 4*.

9 06.02.2024

Na letisku núdzovo pristálo (tým pádom vlastne teda skôr havarovalo, ehm ehm) lietadlo plné mŕtvych cestujúcich. Telá vyzerajú tak, že ich koniec života našiel už riadne dávno, azda dokonca až pred rokmi. Čo sa stalo? Na mieste činu sa zjavuje náčelník letiskovej kontroly a, nuž, Batman. Iskrí to medzi nimi, ale obaja si navzájom uvedomujú, že jeden druhého potrebujú. A zjavne sú obaja smrteľne nakazení, takže záhadu musia rozlúsknuť skôr, než zomrú. A možno milióny nevinných spolu s nimi Wow, pecka! Toto je tak atypická úloha pre nášho milovaného Batsa, že som si ju užíval plnými dúškami. Detto famóznu kresbu pripomínajúcu Gotham Central a niektoré kapitoly fenomenálnych Skalpov. Čo neprekvapí, keďže John Paul loen kreslil tretie Skalpy. Ono by nevadilo ani tak to, že po skvelom rozjazde prichádza divné a akési prirýchle ukončenie tohto špecifického, drsného prípadu. Vadí, že je len krátkym úvodným fragmentom a po zvyšok komiksu sa objavujú príbehy, ktoré mu nesiahajú ani po vrtuľu. Občas síce chytia dych, tempo, drajv a atmosféru, ale inokedy to všetko opäť na dlhý čas strácajú a keď to znova nájdu, je už neskoro. A veci typu „vymazanie digitálnej stopy každého Gothamčana“ sú predsa len už trošku naivné (hoc v závere Nolanovej trilógie čosi podobné relatívne fungovalo, takže zjavne závisí aj od spôsobu uchopenia). A nejak ma prestáva baviť, ako sa v každom šiestom, siedmom komikse Batman musí spojiť so svojím úhlavným nepriateľom. Tentokrát s Riddlerom. Podľa mňa narúša celistvosť univerza, keď každú chvíľu Batman s osobou X bojuje a o pár mesiacov neskôr s ňou spolupracuje a osoba X je odrazu poňatá ako vlastne fajn, len trochu viac bláznivý chlapík.

4 06.02.2024