Ivan F komentáře u knih
Čítal som pôvodné vydanie z roku 1941, avšak viac, ako kniha samotná, ma bavilo študovať, ako vyzerá väzba a stav knihy aj po toľkých rokoch. Nutno uznať, že tieto staré knihy majú svoje čaro, ale kvalít moderného sci-fi nedosahujú. Samotná kniha ma bavila, dokonca som ju prečítal dvakrát, pretože samotný nápad používania "pištole" na mierové účely ma zaujal, hoci vyznel, jemne povedané, príliš idealisticky.
Kniha, ktorá sa zviezla na módnej vlne katastrofických scenárov, čo by bolo, ak by horelo, ale nielen tak hocikde. Terčom požiaru je mrakodrap a s ním spojené úskalia hasenia výškovej budovy. O niečo slabšia kniha, ako podobný román Sklené peklo. Ale slabšia len tak trochu, o ten povestný chlp.
Výborné, jednoducho nič iné sa nedá napísať. Opäť som bol potešený množstvom použitých výrazov, ktoré sa bežne do literatúra nedostanú.
Moje prvé stretnutie s pánom Tragáčikom nemohlo dopadnúť lepšie, v detstve som si ho zamiloval. Závidel som mu jeho tragač s motorom z Ferari a chcel som prežívať podobné dobrodružstvá.
Veľmi príjemné prekvapenie, ako po obsahovej stránke, tak aj po stránke používania bohatstva jazyka.
Ak by bol román skrátený na cca 100 strán deja a zvyšných 500 strán by autorka spálila v peci, mohol by som ju pochváliť. Takto je to len nadstavovaná voda, ktorá zaujme pravdepodobne len niekoho, komu v sexe niečo chýba. Pri pohľade na fotografiu autorky jej naozaj niečo chýba, ale chuť do jedla to nebude. Tou si pravdepodobne kompenzuje nedostatok ženkosti a charizmy a potom sníva a sníva a pritom puchne a nadúva sa, až nakoniec sny dá na papier a ono sa to stane hitom. Našťastie ja snívať nemusím a dúfam, že ani 99% ľudí, ktorí si knihu prečítajú. Ale v Amerike, v krajine tlstých žien im asi nič iné než sny a lacný román nezostáva na uspokojenie svojich túžob.
Po knihách Prázdniny na planéte Coleida a O sto rokov predtým som očakával viac, než som touto knihou dostal. Škoda, i keď kniha má potenciál, už nemá to nehmotné čosi, čo by ma prikovalo na stoličku a nútilo čítať jedným dychom.
Veľmi podarené pokračovanie knihy Prázdniny na planéte Coleida. Hoci je dej umiestnený na zem a nie do vesmíru, aj tak je bravúrne napísaný a veľmi dobre sa číta. A to, že sci-fi ma bude sprevádzať po celý život, táto kniha vo mne len umocnila.
Najlepšie sci-fi pre všetky deti, lepšie sa len tak ľahko nenájde. Neskutočná paráda, ktorá sa aj dnes číta na jeden dúšok. Úplne dobre si pamätám, ako som s Alicou prežíval všetky jej úžasné dobrodružstvá a čestne a bez mučenia sa priznávam, ako veľmi som jej závidel všetko čo zažila. Ach, tie časy detstva, ktoré sa už nikdy nevrátia. Ale Alicin príbeh je tu stále a aj po rokoch rokúcich mi má stále čo ponúknuť. Ponúka mi číre a ničím neskalené vesmírne dobrodružstvo a to bez sprznenia akýmkoľvek fantasy nezmyslom.
Nikdy sa mi nepáčilo, keď nám v škole nanucovali, čo máme čítať. Preto mám dodnes odpor voči tejto básnickej zbierke, napriek tomu, že je výborná.
Bolo veľmi zaujímavé čítať Verneov životopis, sledovať, ako písal knihy, vžiť sa do jeho myšlienok, predstáv a to všetko si doplniť vizuálnym zážitkom z dobových ilustrácií (xylografií), ktorými je kniha obdarená takmer na každej strane.
Dodnes mi je záhadou, čo je na tejto knihe také, že je označovaná ako legendárna. Asi to bude komunistami, ktorí ju zaznávali, inak si to vysvetliť neviem, pretože je to tuctové knižné dielo.
Na McBainovu skoro prvotinu je to paráda. Vôbec nevadí, že kniha bola napísaná v roku 1956, kniha má svoje nehmotné čosi, čím na nás dýchne atmosféra dôb dávno minulých - nefalšované 50te roky 20teho storočia, kedy sa ešte nehľadelo na práva zadržaného - teda hľadelo, ale nepreháňalo sa to.
Lacné, napísané na "efekt", ktorý sa však nedostavil.
Niektoré piesne sa podnes deň objavia v éteri, buď ako originál alebo ako coververzia. Pieseň v podstate zľudoveli a mnohí by sa prekvapili, že autorom textov je práve Milan Lasica - ani ja by som to doňho nepovedal, Ako autor textov k piesňam je úspešný a s odstupom času (aj tým ako starnem) im - textom, tak aj mu - Milanovi, čoraz viac rozumiem a odkrývam skryté, neraz žiaľobôlne.
Veľmi zaujímavý príbeh nemeckého greenhorna, ktorého na západe poznali pod menom Old Shatterhand, v ďalekom a určite exotickom Oriente. Ale pre milovníkov indiániek boli tieto dobrodružstvá Karu ben Nemsího už mierne mimo.
Určite je to lepšie čítanie, ako pôvodný mušketieri. Napriek väčšiemu počtu strán je príbeh svižný, i keď je o niečo temnejší, Dumas je ako spisovateľ oveľa vypísanejší a tým údernejší. Príbeh je jednoznačne predurčený zrelšiemu čitateľovi.
Aj keď je to klasika, nadšený ako z iných dobrodružných kníh som nebol, mohlo to byť podstatne kratšie. Pán Dumas mal asi dosť na tú dobu vzácneho papiera, atramentu a husích bŕk. :-)
Týmto dielom ukončili komunisti vydanie Tarzanových dobrodružstiev, potom to už s nimi išlo dolu vodou. Dobre spravili - teda aspoň toto.
Ako som len ľutoval psa Mikiho ... dodnes mi stisne srdce pri spomienkach na mrazivo krásne čítanie. Dojem z príbehu umocňovali prekrásne čierno-biele ilustrácie, atmosféra z nich priam sršala. Nechcem rýpať, ale Curwoodove opisy drsného života na severských bielych pláňach a v hlbokých rozľahlých lesoch, mi prišli naturálnejšie než Londonove.