Denny45 komentáře u knih

Salambo
Pokus využiť literárny postup realizmu pri písaní historického románu sa akosi nepodaril. Flaubert sa tak veľmi snažil opísať psychiku starovekého človeka a tak veľmi ju považoval za diametrálne odlišnú, že postavy svojím správaním pripomínajú pokazené hračky, prinajlepšom náboženských a vojenských fanatikov. Samozrejme, že v staroveku ľudia naozaj zmýšľali a konali inak, ale toto bolo podľa mňa až príliš vyhrotené. Inokedy, keď svitla nádej na nejaký zaujímavý čin alebo sa hrdina začal správať aspoň trošku ľudsky, zas sa to zvrhlo na záplavu bitiek a bojov a všetci hrdinovia vyzneli nedokončene, nedokreslene, zmätene.
Dej nebol tiež výnimočný, vlastne takto vyzerala väčšina starovekých vojen (niektoré bitky mi až podozrivo pripomínali Caesarove zápisky). V presunoch vojsk som sa stratil, možno by to chcelo nejakú dobrú mapu a hneď by bol zážitok z čítania o čosi pozitívnejší.
Opisy a realizmus sa veľmi ľúbia. Ale je rozdiel, keď človek číta román plný opisov so silným dejom (pani Bovaryová), ako keď je dej naozaj len druhoradý. Ako píše Vec1980, tie poklady sa nedali ani predstaviť a s mnohými pojmami mi nedokázal pomôcť ani Google. Vo finále mi kniha prišla len ako nejaký opis vojny s nejakými postavami a s nekončiacim inventárom zbraní, oblečenia, nábytku, zlatých tanierov a všetkého možného aj nemožného. Súhlasím so zlovlk-om, Flaubert mal zostať v svojej dobe.
Citová výchova
Tomuto vravím Román s veľkým R. Frédéric svojím správaním presne vystihuje to, akí sme my ľudia nestáli: ako od niečoho utečieme a potom sa k tomu plačúc vraciame; ako vieme, čo chceme, ale nevieme ,ako to dosiahnuť; ako sa nedokážeme rozhodnúť medzi vášňou a skutočnou láskou; ako si chceme šporiť každý groš, ale keď zbohatneme, míňame plným priehrštím; ako snívame o niečom veľkom a potom sa naše sny menia v spomienky; ako sme stotožnení s našimi pocitmi, ale vzápätí by sme radšej chceli byť tak, ako chcel byť Frédéric, citovo vychovaní... Dokázal by som pokračovať donekonečna, dokázal by som opísať všetky pozitíva, zaujímavé názory a postoje, velebiť autorov talent, čítať ho znova a znova, ale ja to zjednoduším: Toto dielo ma posadilo, vlastne odpálilo na zadok! Ak toto nie je Olymp, tak potom Mount Everest!
Len jedna poznámka: pred čítaním som niekde natrafil na informáciu, že toto dielo je Flaubertovou politickou spoveďou (čo sa nekonečnými poznámkami o súvekej spoločnosti aj potvrdilo). Ale ku koncu knihy som rozmýšľal, čo sa vlastne ten autor snažil opísať? Každý si z nej aj tak vezme niečo iné, každý v nej nájde odlišné posolstvo. Vlastne aj ten názov sa úplne nezhoduje s tým, čo si o nej myslím ja. A predsa mi dala veľa. Nie je realizmus čarovný? Nie sú všetky dobré knihy čarovné?

07.03.2019

Pokus využiť literárny postup realizmu pri písaní historického románu sa akosi nepodaril. Flaubert sa tak veľmi snažil opísať psychiku starovekého človeka a tak veľmi ju považoval za diametrálne odlišnú, že postavy svojím správaním pripomínajú pokazené hračky, prinajlepšom náboženských a vojenských fanatikov. Samozrejme, že v staroveku ľudia naozaj zmýšľali a konali inak, ale toto bolo podľa mňa až príliš vyhrotené. Inokedy, keď svitla nádej na nejaký zaujímavý čin alebo sa hrdina začal správať aspoň trošku ľudsky, zas sa to zvrhlo na záplavu bitiek a bojov a všetci hrdinovia vyzneli nedokončene, nedokreslene, zmätene.
Dej nebol tiež výnimočný, vlastne takto vyzerala väčšina starovekých vojen (niektoré bitky mi až podozrivo pripomínali Caesarove zápisky). V presunoch vojsk som sa stratil, možno by to chcelo nejakú dobrú mapu a hneď by bol zážitok z čítania o čosi pozitívnejší.
Opisy a realizmus sa veľmi ľúbia. Ale je rozdiel, keď človek číta román plný opisov so silným dejom (pani Bovaryová), ako keď je dej naozaj len druhoradý. Ako píše Vec1980, tie poklady sa nedali ani predstaviť a s mnohými pojmami mi nedokázal pomôcť ani Google. Vo finále mi kniha prišla len ako nejaký opis vojny s nejakými postavami a s nekončiacim inventárom zbraní, oblečenia, nábytku, zlatých tanierov a všetkého možného aj nemožného. Súhlasím so zlovlk-om, Flaubert mal zostať v svojej dobe.

07.03.2019

Dúfal som, že po ochutnaní trojice Zola/Flaubert/Maupassant bude Balzac chutnou čerešničkou na torte. Vlastne som v to veril. A nesklamal som sa.
Bernard-François Balssa sa pre mňa stal modlou už po prečítaní len jednej knihy. Na začiatku to trochu škrípalo, hlavne Predslov k ľudskej komédii bol nesmierne unavujúci a pri mene Swedenborg som pocítil niečo nepríjemné (odvtedy ako som si prečítal, ako dokázal tento človek ovládnuť Strindberga, snažím sa mu vyhýbať). Určite sa nájde niekto, koho urazím, ale ani filozofická rozprava na začiatku Dievčaťa vôbec nevyzerala úžasne. 20 strán na opísanie prehnitého parížskeho sveta nestačilo a v konečnom dôsledku to bolo zmätené.
Ale nebol by som to ja, keby som po začítaní zas nezmenil svoj názor. Zmôžem sa len na veľké W.A.U. Tak na začiatku tu máme priekopníka literatúry o homosexualite, 50 pred O. Wildeom. Alebo si to dovolím nazvať: "Ako v úplne absurdnom príbehu nastaviť zrkadlo sexuálnemu životu vyšších vrstiev".
Plukovník Chabert žije. Podľa úradov nie. Po pár rokoch ešte stále straší na tomto svete, ale zabudne, že niekedy žil. Čo je teda život? Záznam na mastnom papieri vo farskom archíve, ktorý sa dá rozhodnutím súdu zmyť preč?

24.02.2019

Tri portréty
Kratučký lyrický príbeh. Atmosféra Poľovníkových zápiskov.
Mesiac na dedine
Sparné leto, dedina, príchod nového človeka - úplne ako v Troškovej komédii (pardon za nepresnosť, v tejto aspoň nenájdete prvoplánový humor). A garantujem vám, že aj keď sa nebudete smiať ako posadnutí, aspoň kútiky úst sa vám trošku pohnú... Oddychovka, ale najradšej by som si ju pozrel v podobe inscenácie.
Poľovníkove zápisky
Najväčšie sklamanie knihy. Stále som čakal, že príde rozuzlenie, hľadal som nejaký utajený dej, zápletku a stále nič. A potom mi došlo, že je to súbor poviedok. Áno, sú pekné, lyrické a dýcha z nich tá dedinská prostota, život obyčajného človeka, nevoľníka, ale ten pocit sklamania to už nedokázalo prebiť.
Denník zbytočného človeka
Ťažké čítanie pri ktorom si nejedna duša zavzdychá.
Rudin
Konečne poriadny román!
Stále dookola sa opakujúci nudný život šlachty zmení príchod skrachovaného šlachtica Rudina (zas ten motív príchodu). Múdrosťou, bystrosťou a jasným vyjadrovaním doslova prefúkne sukne na smrť znudených slečiniek a pánom vyčistí žalúdok svojou hlbokou filozofiou. Dochádza k zmenám vzťahov, názorov a nejedno mladé srdce postihne búrka. Ale keď to začne byť vážne, nezostáva nič iné len povedať: "Pán Rudin, ďakujeme vám za spoločnosť ale musíte ísť...".
Ale na čo mu je jeho inteligencia, keď nedokáže premeniť svoje myšlienky v činy? Keď prechádza mestami a odjedá omrvinky z honosných stolov bez hanby? Ale povedzme si, na čo by mal byť iný ako tí, ktorí naňho hľadia s falošnou ľútosťou a podávajú mu ruky studené ako ľad? Je toto tá zbytočnosť, ktorú sa Rusi snažili v svojich dielach opísať?
Aj keď som dej pozabúdal, dojmy zostanú (najmä z konca). A nie nebojte sa tej filozofie, číta sa to ľahučko a dá sa pri tom vynikajúco oddýchnuť. Ani si neuvedomíte, ako veľmi vám nevinný príbeh rozvíri myšlienky
Hamlet a Don Quijote
Prebehol som to len očami. Vyzerá to zaujímavo.
CELKOVÉ HODNOTENIE
Nechápem, prečo sa na Turgeneva tak rýchlo zabudlo, veď tie diela sú prepracované a stále dokážu rozvíriť sled myšlienok.

22.10.2018

Tragédia človeka
Toľko filozofie v jednej divadelnej hre som ešte nikdy nevidel. Vlastne, je to prvá divadelná hra ktorú som kedy čítal. A hneď prvá mi ukázala, čo je to katarzia.
Mojžiš
Tvári sa to ako monumentálne dielo ale nie je to monumentálne dielo. Vyberte si 1., 54., 89., 124., a poslednú časť nejakej nekonečnej juhoamerickej telenovely a poskladáte si vlastného Mojžiša. Každý si vyberie z jeho života iné najdôležitejšie momenty ale tento výber nestojí za nič.
Lyrika
Nemal som chuť ani čas

14.10.2018

Knihy, ktoré pojednávajú o starovekých mestách a civilizáciach mimo tzv. populárno-vedecký mainstream sú u nás vzácnosťou.
Knihy, ktoré pojednávajú o vykopávkach otvorene a priamo ako z knihy o každom archeologickom prieskume (beletristickým spôsobom) by mali byť u nás považované za klenoty.
Obe vlastnosti splňa táto kniha. Oproti jej dvojičke (Záhady minulosti) pojednáva o menej známych kultúrach, ktoré od čias jej vydania vidíme približne v rovnakom svetle (niečo je zastarané, ale keď som si porovnával informácie s internetom, boli to menej podstatné zmeny).
Dnes takéto knihy u nás sotva vyjdu (ak áno, tak je to mysticko-astrologicko-alternatívna zlátanina, ktorá sa bude zaručene predávať).

04.09.2018

Ťažké čítanie, kopa informácií, nové poznatky - to nie sú negatívne dojmy, práve naopak.
Keby autor pridal slovník s vysvetleniami niektorých baníckych pojmov (to, že žijem v baníckej oblasti predsa neznamená, že musím poznať všetky pojmy) tak by to bola dokonalá monografia.

20.08.2018

Staručká klasika...
Veľká časť faktov prekonaná, štýl komplikovaný (s viacúrovňovými odbočkami), "román" to nie je ani zďaleka a nechápem prečo považoval ríšu Inkov nevhodnú pre túto knihu, veď v čase písania tejto knihy sa o nej už vedelo celkom dosť.
Najviac si cením prílohy - hlavne Mayskú chronologickú tabuľku, ktorá poskytuje aspoň čiastočné vysvetlenie mayského kalendára v praxi a hlavne rodostromy gréckych rodov zlatého veku.
Čakal som viac, Zamarovský určite vyhráva, ale aj táto kniha dokáže ponúknuť zaujímavé detaily ktoré on nepovažoval za dôležité a tiež pekný zoznam literatúry. Bol jednoducho priekopníkom v tomto obore, veľké muchy ktoré sa vychytali až neskôr sú samozrejmosťou.

20.08.2018

Od Zamarovského nečakám žiadne preťažké čítanie, ale táto kniha mi prišla ako príliš veľká oddychovka pojednávajúca o rozsiahlej a nepriehľadnej homérskej problematike a o živote H. Schliemanna, ktorý patrí medzi moje idoly (konečne spoľahlivý zdroj).
Čítal som staručké vydanie zo 67' a odvtedy sa poznatky o minojskej kultúre a Tróji znásobili, niektoré teórie boli vyvrátené a zopár otázok na konci knihy bolo zodpovedaných (z poslednej časti mám aj najrozprouplnejšie pocity a viacej otázok na jazyku ako pred prečítaním).
Stále považujem Grécky Zázrak ako vrchol jeho tvorby a toto je len také vedľajšie a jednoduhšie dielko vhodné ako úvod do celej problematiky. Pre každého.

02.08.2018

Jeden rikšiar a proti nemu stojí celý svet: osud, šťastie, vtedajšia vrchnosť, ľudská spoločnosť, jeho známy. Napriek tejto nepriazni sa stále snaží dosiahnuť svoj ciel - kúpiť si rikšu.
Znie to celkom komunisticky, ale chýbajú tú nejaké heslá, propaganda alebo nabádanie k revolúcii, takže je to dobrý román o živote najchudobnejších vo vtedajšom Pekingu. Smutné, pesimisticky ladené, pravdivé. Celkovo sa mi to páčilo a tiež som si rozšíril znalosti čínskej kultúry prvej polky dvadsiateho storočia.
Ps: na začiatku knihy sa autor slovenskému čitateľovi ospravedlňuje, že nenabáda k triednemu boju a preto považuje svoje dielo za nedokonalé. Zvláštne.

29.07.2018

Nič moc, vlastne je to červená knižnica. Ale čítalo sa to dobre a rýchlo a nebolo potrebné sa veľmi do čítania zahlbiť.
Prostredie poskytovalo perfektnú kulisu, dej bol v pohode a postavy boli o ničom. Hlavne toho Jaceka som nepochopil. Jeho príbeh mal byť asi tragédia, ale podľa mňa nepodarená.
Celkovo mi to pripomína nepodareného poľského Červenáka

20.07.2018

Prvá polovica knihy mi pripomínala nepodareného Sinuheta s tým rozdielom, že žil o tisíc rokov neskôr a bol to polovičný Riman (Etrusk či Grék). Furt kade-tade cestoval a úplnou náhodou bol asi vo všetkých mestách v ktorých pôsobili Peter a Pavol. Ale musím uznať, táto polovica knihy sa dala celkom dobre čítať a rozprávanie nebolo chaotické.
Druhá polovica knihy bolo čisté a nepodarené plagiátorstvo Quo Vadis (okrem úplného konca s obliehaním Jeruzalema). Samé kecy o kresťanstve, autor sa snaží Nera úboho zastať (ja si myslím, že Nero bol v skutočnosti niekým iným, ako ho poznáme, ale tu bol tak ľutovaný a velebený, až to bolelo), Seneca je vlastne najväčší diabol pod slnkom a pár strán je to milý nevinný dedko, Minutus je stále do niekoho zaľúbený a vlastne stál za všetkými významnými rozhodnotiami medzi rokmi 60 až 70. Neustále som narážal na vety a spojenia, ktoré som si zapamätal z Quo Vadis (žid ktorý hral Daidala - kresťan ktorý hral Daidala v Sienkiewicovom románe alebo verná Acté, ktorá bola omnoho lepšie vykreslená práve tam). Všetky tieto veci boli v Quo Vadis prirodzenejšie a nie tak chaoticky podané ako v tomto Románe.
Niekde pri opise ako začali chytať v Ríme kresťanov som sa na to vykašlal a posledných 200 strán som len zbežne prebehol. Už ma nebavili tie silené zápletky (v anotácii bolo napísané, že práve skutočnosť, že sa v románe stále niečo deje, robí túto knihu zaujímavou - to na mňa asi neplatilo). Keď som prelistoval strany s opisom Pisónovho sprisahania a videl som tú veľkú kopu postáv a ich vzťahov, bol som rád, že som tak učinil.
Ak si mám porovnať túto knihu s Quo Vadis - tá je miliónkrát lepšia, pútavejšia, krajšia a s lepšími postavami. Jednoznačne vyhráva.
Spoiler: Ak som správne pochopil zmýšlanie hlavného hrdinu, Nero nezomrel ale zomrel jeho dvojník a on ušiel do krajiny, s ktorou viedol vojnu?
Celkovo mám pocit, že pán Waltari mal pri písaní tejto knihy pred sebou rozličné diela, z ktorých kúsok po kúsku lepil svoj "super akčný román". Napríklad Bibliu: Hierax hovorí v Korinte Minutovi:"... Preto teraz máme Pavlovu stranu, Apollovu stranu, Kefasovu stranu, ..." a v Pavlovom liste Korinťanom sa píše: "Hovoríte: Ja som Pavlov! Ja som Apollov! Ja som Kefasov!". Myslím, že to náhoda nebude.
Beriem čítanie tohto románu za stratu času a som rád, že som nečítal prvý diel. Celkovo knihu hodnotím ako najhoršiu, ktorú som doteraz čítal.

10.07.2018

Pán Chevalier sa týmto románom pomstil svojmu bývalému priateľovi. Celkom podarene.
Prvých sto strán považujem za nenápadnú ale protivnú červenú propagandu. Ďalej sa príbeh trochu rozbehol, ale stále ma nebavil. Je to moja chyba ale preklad podľa starej slovenskej gramatiky celkovému dojmu nepomohol (stále opakovanie slov policista, zpráva a jak bilo do očí). Veľká výhoda tejto knihy spočíva v tom, že sa celkom dobre číta (aj napriek tomu, že je nudná).
Sebastian (Oppenheimer) si podľa mňa svoj osud zaslúžil.

01.07.2018

Nevedel som vôbec, o čom táto kniha je. Vlastne som ju začal čítať omylom. A dúfam, že taký omyl už nikdy nespravím.
Asi je to tým, že je to sladučký dievčenský román.

15.06.2018

Gymnázium. Riaditeľské testy. Sloh z anglického jazyka. Téma: Poraďte kamarátke vynikajúcu knihu, ktorú ste nedávno čítali. Vybral som Hendersona.
Ľudia postupne zabúdajú na duchovno, na podstatu, ktorá je v nás. Jedným z nich je podnikateľ, alkoholik, milionár a chovateľ svíň Henderson. Hnaný vnútorným hlasom hovoriacim "Ja chcem", sa vyberie do Afriky. Za poznaním. Spozná vládkyňu kmeňa, ktorá môže zodpovedať jeho otázky. Ale okolnosti ho prinútia putovať ďalej. Spozná mladého kráľa iného kmeňa, s ktorým sa spriatelí. Zvedavý Henderson sa priblíži k svojmu cieľu, ale...
Na konci knihy som sa mal smiať, alebo som mal byť smutný? Úprimne, bol som smutný. V tej knihe bolo tak veľa paródií, výsmechov ale aj životných právd, až nie som schopný vysloviť svoj názor. Vždy, keď počujete v spojení s nejakou knihou motív putovania, už by ste mali vedieť, že vás čaká jazda plná irónie. A že po prečítaní budete mať ešte viac otázok, ako pred ním

15.06.2018

Kde to bolo napísané, že z obľúbenej knihy nám nemusia zostať spomienky na príbeh, postavy, alebo miesta, ale na prežité pocity pri čítaní? A práve tie by som už v spojení s touto knihou nikdy nechcel zabudnúť.
Ľudské charaktery tu boli vykreslené tak, ako nikde inde (z toho čo som zatiaľ čítal). Mnohé scény a osoby sa mrazivo podobali na tie, ktoré poznám z môjho života. A vďaka tomu, že som vyrastal blízko baníckeho prostredia, táto téma je mi blízka.
Túto knihu si zamilujete alebo sa pri nej unudíte...

15.06.2018

Takže:
Paterculus - pre mňa úplná nuda. Chaos v menách, miestach a časoch, odbáčanie od myšlienky v rozsahoch niekoľkých strán a veľké diery v texte na jednoduchosti a atraktivite nepridávali. Vlastne som si ani nič nezapamätal.
Ale Sallustius nesklamal. Príjemný štýl, veľmi príjemný a spolu s dobre prerozprávanou históriou vytvárali perfektnú atmosféru. Catillinovo sprisahanie je ťažšie ako Jugurta, ale oproti Paterculovi je to prechádzka ružovým sadom.
Naučil som sa niečo nové, pochopil som zákulisie diania v Rímskej "republike" na začiatku 1. st. pred Kristom a k tomu všetkému sa vôbec nečudujem, že pán autor bol znechutený činmi rímskej nobility.

04.06.2018

Vďaka tejto knihe som sa oficiálne zamiloval do antickej poézie.
"... napíšte na svoju korisť: 'Náso nás naučil žiť.'"

04.06.2018

Na začiatku som nevedel do čoho idem. Aj začiatok knih bol taký, zvláštny. Vlastne to bol tým, že to boli len útržkovité spomienky z detstva. Po čase sa mi kniha začala páčiť viac. S hrdinom som sa celkom zosobnil, niekedy mi až čítal z duše. Hľadal sám seba, v kolégiu, v rodine, medzi priateľmi a aj na univerzite. Úvahy o umení a viere boli veľmi pekné a písané zo srdca. Mnohými som sa nechal viesť a s mnohými som sa nestotožnil ale dojem mi zostal rovnako pozitívny. A som rád, že Stephanus sa nakoniec rozhodol tak, ako sa rozhodol a mohol tak vykročiť do veľkého sveta so slobodnou dušou

21.04.2018

Rozprávky boli pekné ale neprišli mi ako pokračovateľky tých Andersenových ale pozmenené kópie. Poviedky boli pútavé a zábavné (najviac ma bavilo Cantervillské strašidlo). Drámy som nečítal. No a Dorian Gray? Jednoducho Doriana nedokážem ohodnotiť...

06.04.2018