deirdre komentáře u knih
Ja mám Murakamiho štýl veľmi rada, ale toto bolo naozaj príliš rozvláčne. Škrtala by som ako divá. Na druhú stranu, priveľa zostalo nevypovedané. Každopádne, kniha určite stojí za prečítanie, je v nej veľa dobrých myšlienok, fascinujúce opisy výtvarných diel, alebo samotného procesu výtvarnej tvorby. Úplne ma dostala cesta hlavného hrdinu podzemim, to je pasáž, ku ktorej sa určite raz vrátim.
Toto bol zatiaľ najväčší masaker v mojich osobných dejinách literatúry. Také hnusné scény fakt nemusím. A aj keď nie som expert na Kinga, cudzí rukopis bol badateľný, a prvými 100 stranami som sa musela doslova prehrýzť. Ale inak...Dej sa zhruba od polovice rúti vpred šialeným tempom, takže ja odporúčam túto knihu rozhodne čítať vo voľné dni. Okrem toho Pánovi Kingovi sa zase raz podarilo vytvoriť nezabudnuteľné, plnokrvné postavy, aj keď niektoré z kategórie dnes už vzácnych typov. Budú mi chýbať. A to mi pripomína, ako ma pri odkazoch na Temnú vežu pichlo pri srdci, takže asi nadišiel čas sa k nej vrátiť.
V tejto knihe ide presne o to, čo naznačuje jej názov: hovoriť pravdu. Nielen o tom, čo a ako sa stalo, ale najmä o skrytých túžbach, myšlienkach, snoch a pohnútkach. Formánek berie výzvu hovoriť pravdu vážne, a hovorí pravdu aj o sebe, o tom, čo s ním životný príbeh pána Maresa urobil, aké myšlienky v ňom podnietil. Bez tejto reflexie by kniha nemala ani spolovice takú silu. Bolo to ako jazda na horskej dráhe. Pán Formánek ma úžasnú dušu.
Skvelý počin. Príbehy týchto ľudí, ktorí sa z rôznych dôvodov rozhodli žiť mimo civilizáciu sú silné a v mnohých prípadoch aj inšpirujúce. Obdivujem ich odvahu a odhodlanosť žiť vo svojej pravde. U niektorých ich pokoru a čistú vieru v Boha, v niečo, čo ich ďaleko presahuje. Niektoré pravdy môžeme prežiť len v samote, a niektorých k tomu dotlačí osud aj keď nechcú. O tom je táto kniha.
Toto je dychberúca sonda do duše trinásťročného chlapca, ktorá nikdy nestratí na aktuálnosti. Viem o čom hovorím, mám doma jedného. Nádherná kniha, parádne čítanie, ktoré pobaví aj obohatí človeka v akomkoľvek veku. Odporúčam chlapcom aj dievčatám, mužom aj ženám, mladým aj starým.
Geniálne vymyslené! Žiadne jednoduché, prvoplánové písanie pre efekt, ale inteligentne rozvíjaná zápletka so šokujúcimi zvratmi... pričom nakoniec všetko do seba perfektne zapadne. Veľmi som si to užívala a drása mi celé JA, že nemám hneď tu a teraz pokračovanie.
Osobne ma zaujalo najmä to, ako ľudia na Zemi reagovali potom, čo sa dozvedeli, že v ďalekej budúcnosti im hrozí vyhladenie. Čo všetko boli ochotní obetovať a vykonať pre záchranu, ktorá sa ich osobne ani netýkala. Žiadna ľahostajnosť. Takmer hystéria. Neviem, neviem, či by dnes ľudia takto reagovali aj v skutočnosti. Skôr sa zdá, že je väčšine ľudstva nejaká budúcnosť úplne ukradnutá, keďže sa v mnohých ohľadoch správa spôsobom "po nás potopa" .
Konečne. Už som sa bála, že po Asimovovej Nadaci nenatrafím na porovnateľne dobré sci-fi. Problém tří těles sa jej však minimálne tesne približuje, a keďže je navyše príbeh prešpikovaný poznatkami z kvantovej fyziky, dostáva o nejaký ten rozmer naviac. Som veľmi zvedavá na ďalšie diely.
Počiatočné nadšenie vystriedalo mierne sklamanie. Knihu som síce dočítala, pretože je napísaná tak pútavo, že rozbehnutý príbeh nešlo odložiť len tak ľahko. O paralelné vesmíry sa zaujímam už nejakú dobu, a aj keď fyzika nie je mojou silnou stránkou, uvítala by som menej povrchné informácie z kvantovej mechaniky a ich hodnovernejšie aplikovanie v príbehu. Druhá polovica knihy už bola úplne "ujetá" podľa mňa. Z témy sa dalo vyťažiť oveľa oveľa viac.
Vynikajúci katastrofický thriller s množstvom zaujímavých informácií o tom, ako funguje príroda a ako človek do nej nerozumne zasahuje. Núti k zamysleniu sa nad tým, čo sa môže stať, resp. sa aj stane, ak veľmi rýchlo neprehodnotíme svoje konanie voči nej. Okrem toho, detailne popísané najnovšie výdobytky modernej techniky. Politické súvislosti. Trochu mytológie. Doplnené pútavým dejom s množstvom sympatických postáv, že sa od knihy ťažko odpútava. Je čo čítať, je o čom rozmýšľať. Len jedno upozornenie: nečítajte slovenský preklad, to je naozaj niečo otrasné.
Určite je to zaujímavá a podnetná kniha pre všetkých, ktorí majú Murakamiho radi a chcú sa dozvedieť niečo zo zákulisia jeho tvorby. Nevadí mi, že o sebe prezradil tak málo, myslím si, že u spisovateľov to tak má byť. Spisovateľ podľa mňa si má uchovať svoje súkromie a aj má byť samotár a všetko to, čo Murakamimu vytýkajú, aby bol dobrým spisovateľom, aby dokázal osloviť SVOJ okruh čitateľov, "s ktorými sa niekde hlboko v temnotách prepájajú jeho korene s ich...". Preto mi príde veľmi nešťastné zadať napísať doslov človeku, ktorý jeho tvorbu nechápe, a ktorého s autorom vôbec nič v hlbinách nespája.
Veľmi silná a veľmi potrebná kniha. Jednak že so svetom to nevyzerá tak beznádejne, pokiaľ sú medzi nami ľudia ako títo opatrovatelia, a že ten mladý chlapec na konci je až neskutočný, no a jednak tie výpovede sú také autentické, úprimné, nič neprikrášľujúce... neexistuje, že to niekoho nechá chladným a nezačne si klásť veľa veľa dôležitých otázok. Viac takýchto kníh.
Mne sa práve tento náboženský presah niektorých Kingových kníh páči a tieto aj vyhľadávam. Boj dobra so zlom, tak intenzívny a do krajnosti vedený v jeho interpretácii, povyšuje tieto knihy na celkom inú úroveň ako je drvivá väčšina v tomto žánri. Beznaděj je v tomto úplná topka.
Jubal ma neskutočne bavil. Oveľa viac ako Marťan Mike, najmä v druhej polovici knihy. Už to tu viac krát odznelo, Jubal je skvele napísaná postava, kvôli ktorej sa oplatí tento román prečítať, a pokiaľ sa tam dajú nájsť nejaké zamyslenia-hodné myšlienky, tak sú to tie jeho. Ostatné nestojí za reč.
Keď dostanem chuť na nejakú literárnu intelektuálnu mňamku z oblasti sci-fi, siaham po Asimovovi, to viem, že idem na istotu. Moja čitateľská duša sa tetelí blahom pri čítaní jeho dialógov (kohokoľvek s kýmkoľvek), a tak mi dĺžka a už vôbec forma tejto knihy neprekážala. Okrem toho, podľa mňa je to jeden z mála spisovateľov, ktorý aj pri takmer totálnej absencii akcie, dokáže udržať čitateľa v napätí a na záver ho prekvapiť.
Čítala som vydanie z roku 1891. Nádherný jazyk!
"Člověk jest bytost ke všemu přivykající a myslím, to právě že jest najlepší jeho definice."
Samotné zápisky z "trestnice" ("káznice") mi prišli miestami trochu rozvláčne, zaujali ma v nich najmä portréty niektorých spoluväzňov, "nešťastných", ako prostý ľud po celej Rusi nazýval zločincov (a zločin "nešťastím"). V nich badať zrod geniálneho spisovateľa, veľkého znalca ľudskej povahy. "Tam, v Omské pevnosti stal se Dostojevský tím psychologem analytikem, zkoumajícím nejtajnejší hlubiny lidských duší, tam v něm vypučeli zárodky těch velkolepých románů, jež uchvacují duši čtenářovu svou hroznou pravdou", píše v doslove Jaromír Hrubý. A ďalej: "...tu přišel k přesvědčení, že 'ne mnohému mohou naučiti lid naši mudrci, spíše sami se musí ještě u něho poučiti".
Čítala som e-knihu bez fotiek, takže hodnotím len text samotný. Niežeby som súhlasila so všetkými názormi autora (lebo v tejto knihe ide skôr o jeho názory než o názory samotárov), ale ako v prvej, tak i v tejto knihe sa mi najviac páčila autentickosť a úprimnosť výpovede, a to si zaslúži plný počet. Tieto akési reminiscencie a reflexie sú veľmi dobrým doplnkom prvej knihy o šumavských samotároch.
Vlny. Čítala som opäť po 20 rokoch, už som tomu nevenovala toľko času ako prvý raz a ani to nebolo také silné. Vtedy to bol mimoriadny zážitok a na nejaký čas mi obrátil vnútorný život hore nohami. Tentokrát som sa, o niečo staršia a životom ostrielanejšia, len nechala unášať tými vlnami myšlienok a vnútorných monológov a bolo to dobré, fakt dobré.
David Mitchell je môj obľúbenec, máloktorý spisovateľ sa dokáže tak úžasne pohrať s jazykom, postavami a ich príbehmi, ako on. Skvelé čítanie,bavilo ma od začiatku do konca.
Toto je kniha o ľudskej dôstojnosti, hľadanie toho, čo nás robí ľuďmi. Autor zobral ľuďom zrak, zobral im mená, doslova i v prenesom zmysle ich vyzlieka donaha. Zachádza do takých krajností a do takej hĺbky, akú si sotva kto dokáže predstaviť, klesanie na dno a zároveň stúpanie do výšky, umocnené tým zvláštnym spôsobom písania. Ako vodopád.
... a proto když promluvila dívka v tmavých brýlích, bylo to tak překvapivé, uvážíme-li, že neabsolvovala žádná vyšší studia. V každém z nás je něco, co nemá jméno, a to jsme my.
Dostojevskij ma vždy ohromí tým, ako sa dokáže doslova zavŕtať do duše, mysle a srdca človeka a odkryť všetko to, čo pred svetom skrýva, za čo sa hanbí, a to v celej jeho paradoxnosti. A úplne geniálne je to práve v tejto krátkej novele. Až mi je trápne, že som si ju nechávala až na čas, keď som už väčšinu jeho veľkých románov prečítala.