bondula komentáře u knih

„Do Marakéša sa vrátil Amerikánec John Pavlínko. Vystúpil z taxíka pred nákupným strediskom Marakéš. Z plných pľúc sa nadýchol. Chcel pobozkať zem, ale: bolo blato. Chcel sa rozhliadnuť, ale: bola tma – nefungovalo verejné osvetlenie. Zrazu si po tých tridsiatich troch rokoch nevedel spomenúť, kde býva.“

Asi by som mal trochu vychladnúť a nepísať komentár hneď, ako som Marakéš dočítal. Alebo si dať najprv pivo a bororo. Dvakrát. Kašlem na to. Marakéš je neskutočne dobrá kniha!
To, čo dokáže Emir Kusturica na filmovom plátne, to vedel stvoriť Václav Pankovčín na stránkach svojich knižiek. Brutálna exotika a zároveň také naše. Jedno oko sa smeje, druhé plače. Tie príbehy sú skutočné aj keď sú tak veľmi neskutočné!
Ak by som mal vybrať jeden text, ktorý reprezentuje Slovensko a jeho literatúru, zvolil by som jednoznačne tretiu časť tejto knižky: Sandokan, lev z Marakéša.
Vďaka Václav za neskutočný literárny zážitok!

A teraz si už naozaj idem dať to pivo a bororo...

7 27.09.2016

„Pane, niečo vám vypadlo z vášho psa,“ hovorím „neodnesiete si to?“
„A čo som ja jediný čo nezbiera po psovi? Keď budú ostatní budem aj ja.“ uzavrie debatu nepriestrelným argumentom arogantný psíčkar. Tu to pre mňa zvykne, končiť. Odpadky na chodník, špaky v predzáhradkách, autá na tráve, je toho všade kopec. A ja nemám na riešenie podobných konfliktov metódu. Nie tak dievčatá z mokotówskej partie. Jedna bomba medzi oči, druhá, tretia. Netvrdím, že ma podobné riešenie nikdy nenapadlo. Iba na to proste nemám gule. Nie tak Potvory. A oni idú ešte ďalej...
Zaujímavá sonda do životov nevšedných hrdiniek na všednom Varšavskom sídlisku. O ich boji, ktorý je správny. O spôsobe ich boja, ktorý je minimálne sporný. A o výsledku, ktorý nikdy nie je taký, ako si ho človek, predstavuje. Jednoducho o boji, ktorý sa nedá vyhrať.

„Nový domy rostou samy. To je podstata těch baráků, že je nikdo stavět nemusí. Živí se zbytkama starejch domů a vyletí nahoru během pár dní.“

Husté, drsné, neférové a kruté. A strašne smutné...

2 21.09.2016

Veľmi osobité čítanie! Podobne ako celá kultúra aškenázskych Židov vo východnej Európe 17.teho storočia. Z celej knižky sála akási ťaživá atmosféra, nadprirodzené prvky vystupujú úplne prirodzene a všetko smeruje k nešťastnému koncu. Fenomén sekty Šabtaja Cviho som poznal už pred čítaním Satana v Goraji, no dopady mne známych historických faktov na fiktívnu malú židovskú komunitu kdesi v Poľsku mi tie dejiny akosi skonkrétnili a personalizovali. Singer má veľmi zaujímavý, jednoduchý až strohý literárny štýl, knižka sa mi čítala dobre, no napriek tomu to nešlo rýchlo. Môže za to moja neznalosť židovských obyčajov, alebo príliš teplé septembrové večery? Skôr nie. Satan v Goraji obsahuje celkom iste omnoho viac než len samotný príbeh. Som si istý, že ukrýva mnoho hlbších vrstiev a myšlienok, ale mne na tento raz stačil príbeh sám. Stačil i na to, aby mi bolo jasné, že k Singerovi sa ešte niekedy vrátim. A možno aj k samotnému Satanovi v Goraji.

8 13.09.2016

Brownov Magnus je vlastne prerozprávaná Orkneyinga saga. Kto ju pozná, nijakých prekvapivých zvratov v deji sa nedočká. Ale žeby sa nedočkal prekvapení, to by som rozhodne netvrdil. Je to starý orknejský príbeh o krutosti, zrade a sile niesť vlastný osud. Avšak do náčrtov tvrdého života na okraji európskej civilizácie jedenásteho storočia a popisov každodenných trápení bezvýznamných sedliakov a rovnako bezvýznamných orknejských šľachticov z času na čas vstúpi viking, hliadkujúci v pľušti na vyvýšenine a vyzerajúci nepriateľské lode zo severu. Ďalekohľadom. Alebo vetchá starena z Egilsay na ohnisku pečúca jačmenné placky, ktorá spozná svojho jarla i keď sa v živote nestretli. Videla predsa jeho fotku v novinách. Alebo ten preseknutý podmorský kábel...
Ono to znie divne, ale v knihe to pôsobí úplne prirodzene! Napínavé úseky striedajú menej záživné filozofické pasáže a keď už na čitateľa prichádzajú driemoty, objaví sa takáto vsuvka. V knihe je ich skutočne len pár, ale na mňa ohromne zapôsobili.

Čo na mňa zapôsobilo ešte viac, bola úžasná atmosféra, ktorú Brown dokázal vytvoriť. Orkneje som kedysi navštívil a tak sa predo mnou živo zjavovali popisované pastviny pokryté vresom, ruiny Birsay, silueta ostrova Hoy i pieskovcová katedrála svätého Magnusa. Priznávam, že pri čítaní som sa miestami trochu nudil, no stále som cítil, ako by som na príbeh pozeral spoza rohu najbližšej skaly. Občas som ani nevnímal písmenká, akoby ich rozmazal orknejský horizontálny dážď a v čistom byte u seba doma som cítil smrad trusu dobytka a slaný morský vzduch. Viem, že knižka bola v skutočnosti o niečom inom, no práve toto verné zachytenie Orknejských ostrovov ma na Magnusovi najviac nadchlo. A nie, nespôsobila to ako Magnus drsná whisky Ardbeg, ktorou som sa pri čítaní zohrieval a ktorú mimochodom silno odporúčam, k tejto knižke sa veľmi hodí. Môže za to pán Brown, ktorý svoj literárny talent a lásku k rodným ostrovom pretavil do tohto veľmi príjemného diela.

1 09.09.2016

Mám rád knihy s prvkami magického realizmu. Nemám rád knihy písane z detského pohľadu. No vtedy v Lošonci skvelý Balkov magický realizmus silno prebil Leviathanovo detské videnie sveta, ktoré, povedzme si na rovinu, nebolo veľmi detské a už vôbec nie primitívne. A tak sa autorovi vtedy v Lošonci podarilo dielo na slovenskej scéne málo vídané. A presne zo škatuľky, z ktorej si knižky vyberám najradšej. Takže ak si chce niekto užiť slovenské Macondo s jeho kurióznymi postavičkami, divmi a zázrakmi, ktoré ho ozvláštňujú a s mlynčekom dejín, ktorý ho bez milosti gniavi, nech si prečíta si Vtedy v Lošonci.

2 05.09.2016

Na Víkende v Guatemale sa silno podpísal čas. Od doby vzniku sa vo svete všeličo zmenilo. A ja som tiež asi veľmi iný, ako čitatelia, ktorý Asturiasa svojho času žrali. V poviedkach veľmi silno rezonuje sociálna téma. Zlí kapitalisti, trochu lepší komunisti a úbohí indiáni. Takto polopate. Nevyznám sa v histórií Guatemaly a ani sa v tom popravde nemám chuť rýpať, ale instantným jednofarebným pravdám proste už dnes neverím. To by bolo k „faktografickej“ časti diela. Inak Miguel Ángel píše pekne. To sa musí nechať. Aj by som tie poviedky čítal deťom pred spaním, keby na toho starého múdreho indiána zakaždým na konci jeho rozprávania nepadla imperialistická bomba a neroztrhala ho na kusy...

05.09.2016

Pustiť sa do čítania tohto Pankovčínovho diela je ako otvoriť fľašu dobre odpočinutej dvadsaťročnej domácej slivovice a privoňať. Kto má rád tú vôňu, začne ihneď od šťastia a spokojnosti levitovať pol metra nad zemou. Presne tak isto dopadne čitateľ zaťažený na magický realizmus, keď sa pustí do Bude to pekný pohreb. Pankovčín vo fantázií pre mňa v ničom nezaostáva za slávnymi menami z tejto literárnej škatuľky. Navyše prostredie, do ktorého zasadzuje svoje poviedky sa k tomuto žánru fantasticky hodí (rusínsky severovýchod) a je mi dobre známe (Račianska ulica). A čas. Ak sú jeho poviedky situované do nejakého konkrétneho obdobia, sú to jednoznačne 90.te roky, teda doba, kedy bolo na Slovensku možné všetko. Preto aj to magické znie tak realisticky...

5 31.08.2016

Jedna z kníh, kde je na malom rozsahu napísaný veľký príbeh. Nie je to magický realizmus, na aký som zvyknutý od neskorších autorov, ale typické črty tohto „žánru“ možno v Kráľovstve z tohto sveta veľmi pekne odsledovať. Celé magično tu pôsobí veľmi prirodzene, pravdepodobne aj zasadením príbehu na Haiti, „krajiny kúziel“ a voodoo. K Haiti to proste pasuje. Navyše prelom 18. a 19. teho storočia už pre mňa nesie isté črty neskoršieho viktoriánského obdobia, literárne často spracúvaného v známom tajomnom a ponurom duchu. Táto kombinácia má efekt. Je tu však málo dialógov, celková dynamika je akási pomalšia, karibská. Asi by mi viac pasovalo nejaké výraznejšie stupňovanie napätia a deja, ale to je len môj subjektívny pocit.
Musím vyzdvihnúť autorov predhovor, akýsi manifest magického realizmu, ktorým (aspoň v slovenskom vydaní) autor uvádza čitateľa do foriem a modelov, ktoré sa bude v diele snažiť použiť a vcelku vtipne sa vymedzuje voči iným svojim súčasníkom, ktorí síce tiež pracujú z magičnom, no podľa Carpentiera to robia neobratne, pôsobia umelo a neprirodzene. Je to skutočný výstrel zo štartovacej pištole, ktorý vypustil do sveta démona, ktorému dnes hovoríme magický realizmus.

3 22.08.2016

Niekto si k dotvoreniu nálady pri čítaní zvykne púšťať tematické pesničky. Ja čítam radšej v tichu, zato si zvyknem dať pohárik niečoho, čo mi ku knižke pasuje. K Švejkovi tučný krígeľ ležiaku, latinskoamerický magický realizmus znesie pohárik dobrého rumu, moderná ruská próza sa dobre mieša s vodkou a rajčinovou šťavou. Prasklej Sklenička sa vyslovene ponúkal, aby som si k nemu našiel niečo „na zahriatie“. Palmové víno som nakoniec nezohnal, ale vôbec to nevadilo. Nebol by som sa ho ani dotkol...
Čítam vcelku dosť a moja vyššie spomínaná nápojová pasia ma už neraz priviedla k znepokojivým úvahám o vlastnom vzťahu k alkoholu a tak som si o tom už kde-čo naštudoval. Nebolo však treba čítať kopec nudných strán zdravotníckych textov. V skutočnosti stačí čítať Praského Skleničku. Autor tu verne a skutočne znepokojivo popisuje terminálne štádium alkoholizmu. Prasklej Sklenička však nie je žiaden Adam Krt z Rysavej jalovice, ide o plne realistický obraz alkoholika, bez zľahčovania a karikovania. Aj keď sa to možno miestami nezdá.
Univerzalitu fenoménu alkoholizmu podčiarkuje exotické prostredie konžského Ponte Noire. Nežijú tu žiadni kapčiari z oravských kopaníc, ale chľascú tam rovnako! Pre mňa, ako stredoeurópskeho čitateľa malo toto prostredie obrovskú pridanú hodnotu. K známej téme – pitiu, sa pridávajú neznáme okolnosti, chute, vône, dobrodružstvá a knižka sa tak stáva oveľa zaujímavejšou a očarujúcejšou. Dokonca ani špecifická forma, ktorú Mabanckou zvolil mi tentoraz neprekážala. Celý text je písaný ako jedna dlhá, nikdy nekončiaca veta. Chýbala len bodka na záver. Sklenička, ty krávo loňskejch snehu, tá bodka tam vážne mala byť, čo, vážne tam mala byť!
Ešte slovko k vydaniu od Dauphinu. V anotácií sa píše o magickom realizme z Konga. Ou! Veľa prvkov magického realizmu som tu teda nenašiel. A práve vďaka týmto slovám som po knižke siahol. Tentoraz mi to však nevadilo, čitanie to bolo super, aj keď iné, ako som si predstavoval. Inak kniha je nádherná! Obal aj text. A text myslím aj vizuálne... listujem na koniec, čo je to za písmo, že sa k tej knižke tak hodí... a smejem sa z plného hrdla. Font Alcoholica!

8 19.08.2016

Héj! To bolo (fakt) fajn! Moderné (či postmoderné) jednohubky. Britko vypointované, alebo často bez aj pointy ale o nič menej zábavné. Hrdinovia poviedok (či sám autor) v nich majú taký mne veľmi blízky humor, aj keď zasadenie a situácie v ktorých sa príbehy odohrávajú, sú pre mňa neobvyklé – napr. bombové atentáty (v Izraeli asi celkom bežné). Na vyvolanie dobrej nálady u čitateľa stačí Keretovi často len pár strán (či riadkov). V každom prípade, super čítanie keď nemáte čas na poriadne spletitý román (alebo sa Vám len nechce v letnom teple vláčiť tlstú knihu).

1 18.08.2016

Rozumel som kolobehu času, neustálemu opakovaniu vlastných chýb. Našiel som tam samotu a opustenosť uprostred davu. Očarili ma prekvapivé s neotrelé detaily, ktoré dodávali dielu to magično. A celých Sto rokov samoty stálo za to. Nedokážem žiaľ povedať, prečo sa mi kniha nečítala príjemne...

8 15.08.2016

S Dopplerom som sa absolútne minul. Nesadol mi autorov humor. Obdobne veselé repliky hádžu vtipnejší z mojich kamarátov po dvoch pivách dosť bežne, bez toho aby mali ambíciu písať komédiu. Absurditu príbehu som akosi tiež nezachytil, buď to bolo absurdné primálo, alebo až tak moc, že som to nepochopil.
Čo mi vadilo najviac? Oprávnená kritika spoločnosti je prevádzaná postavou, ktorá „z núdze cnosť“ spadla z bicykla na hlavu a uvedomila si, aký hrozný život žije. Avšak tento hrdina pre mňa reprezentuje najhrubší príklad ľudského kokotizmu, keď pranieruje moderný individualizmus, pričom len on sám má právo správať sa sebecky. Zamýšľa sa nad tým, či vôbec lesy a ropa môžu byť vlastníctvom niekoho konkrétneho, či by nebolo správnejšie, keby patrili všetkým. A následne niekomu z dvora ukradne sekeru, alebo zaváraniny z pivnice. Volá po zodpovednosti k prírode a podobne a hneď na to sa vykašle na svoju manželku s novorodencom. Alebo práve toto má byť v knihe to vtipné? Alebo absurdné? Ok, možno, ale tomu ja asi nerozumiem...

4 25.07.2016

Novelu Z tohto by sa dalo spraviť niekoľko poviedok považujem za majstrovskú ukážku preskakovania z témy na tému. Prochasko vymyslel asi milión spôsobov „ako premostiť“. Premosťuje najmä svoje spomienky. Hoci vzájomne nesúvisiace, ale všetky jeho a všetky hodné zaznamenania (i prečítania). Skutočne z každej z nich by sa dala napísať samostatná poviedka. Formálne náročný, no vcelku zaujímavý text.
Ako som prestal byť spisovateľom je tiež akousi zbierkou starých momentov zo života autora či jeho predkov a potomkov. Prišlo mi to vlastne až spätne, ale na lepšie pochopenie tejto novelky sa asi hodí trochu poznať ukrajinské reálie. Fajn text, ale taký ničím zvláštny.
Trochu ma zarazilo väčšie množstvo tlačových a dokonca gramatických chýb v knižke. Ale čo, veď ani na Prochaskovej Ukrajine nie je všetko dokonalé...

06.07.2016

„Ruský človek... ti môže aj poslednú košeľu dať. Ale občas ti tvoju poslednú ukradne. Ruskému človeku sa nechce žiť len tak, chce žiť pre niečo. Skôr u nás nájdeš svätého, ako čestného a úspešného.“

Od Časov zo second-handu som čakal že nazriem pod pokrievku, do hrnca sovietskeho človeka. Dostal som desať porcí ľudských osudov, vždy nejak spojených s prevratom a pádom ZSSR. A ako druhé jedlo ďalších desať porcií človeka, ktorého život ovplyvnili neskoršie roky. Do toho, na zahryznutie, hrniec krátkych myšlienok a názorov. Všetka táto solídna strava mala spoločné jedno – základné ingrediencie sa vypestovali ešte v časoch sovietskeho impéria.
Čo som si vlastne od tejto na prvý pohľad opulentnej hostiny, ovenčenej navyše nobelovou cenou, sľuboval? Relikty socializmu vidím u nás. Všade okolo seba aj v hlavách ľudí. Všeobecný názor, ktorý u nás prevláda (aspoň si myslím) je ten, že dnes nám je konečne lepšie. Alexijevičová však z priestoru na východ od nás prináša skúsenosť presne opačnú. Prekvapilo ma to a prekvapilo ma to o to viac, že táto skúsenosť sa vinie naprieč (takmer) všetkými sociálnymi a vekovými skupinami, naprieč všetkými zväzovými republikami. Zachádza až do takej krajnosti, že za životom v ZSSR plačú aj potomkovia väzňov preživších sovietske gulagy.
Len hlúpa nostalgia? Nemyslím si to. Ľudia vymenili „istoty“ za salámu, takto to vidí aj mnoho ľudí u nás. Akurát v postZSSR priestore si nemajú tú salámu za čo kúpiť. A tak ostali s holými zadkami... To už síce autorka explicinte neuvádza, ale tu niekde zrejme možno sledovať vznik dnešných znepokojivých trendov v Rusku. Tým ľudom akosi chýba to staré „keď Vlasť prikáže, sadnem aj na ježa.“ Nožnice medzi bohatými a chudobnými sa na východe rozovreli až príliž, tí, čo vtedy mali málo, alebo nič, majú to isté aj dnes. Navyše bez väčších nádejí na zmenu. I heslo „sloboda je neprítomnosť strachu“ akosi stráca na aktuálnosti pri Alexijovovičovej rozhovoroch s matkou policajtky zabitej v Groznom, či s tadžickými robotníkmi v pivniciach pod Moskvou.

„Ruský sen, to je kufor do ruky a odísť z Ruska do riti.“

Nejako mi to ale celé nepasuje s nobelovou cenou pre autorku. Na dielo som mal zálusk ešte skôr, ako cenu dostala. Práve to, že bola takto ocenená, dvihlo latku mojich očakávaní veľmi vysoko. A trochu som ostal sklamaný. Dielo je viac menej suchým reportážnym textom, niekedy je to zaujímavé, inokedy menej. Keď ho porovnám povedzme s knihami R. Kapuscinskeho, chýba mi tu nejaká umelecká hodnota, možno tam teda je, len ja ju nevidím. Ok, ďalej by sa dalo argumentovať, že autorka pochádza v krajiny, kde dodnes prežíva akási reliktná socialistická diktatúra a je treba oceniť Alexijevičovej boj proti neslobode. No i táto myšlienka v diele nejak zaniká, snáď práve okrem kapitoly o protilukašenkovských demonštráciách z Minska sa v knihe nenájde viac menej nič, čo by nejak výrazne vystupovalo na obranu ideálov slobody. Text je reportáž, autorka popisuje a popísané nijak nekomentuje ani nehodnotí... Rozhodne nespochybňujem rozhodnutie o udelení ceny, v skutočnosti toho nemám načítaného až tak veľa a nemám ani iné potrebné znalosti, aby som to dokázal fundovane zhodnotiť, no ako laik musím konštatovať, že hoci sú Časy zo second-handu knihou dobrou, nie sú nijak výrazne výnimočné. Za prečítanie však rozhodne stoja.

9 01.07.2016

„Po zápase se Swindonem jsem přišel na to, že oddanost, přinejmenším ve fotbale, není věcí morální volby jako hrdinství nebo laskavost, že je to spíš něco na spusob bradavice nebo hrbu, čosi, čeho se nemužete zbavit. Manželství není zdaleka tak strnulé – nestane se vám, že byste přistihli byť jen jednoho fanouška Arsenalu, jako se nenápadně krade na Tottenham kvuli troše mimomanželského pomiliskování...“

Bravúrna, vtipná a skoro až napínavá sonda do hlavy skutočného fanúšika. Fotbalová horečka vlastne nie je ani tak o futbale. Je o fandení a klubizme. Úprimná, ale ničím neprikrášľovaná spoveď človeka, ktorý doslova trávi život na tribúnach štadióna Highbury. Vývoj fanúšika, ktorý sa mení s jedenásťročného obyvateľa „žiackej klietky“ kdesi v rohu štadióna na starého páprdu s permanentkou na sedenie na hlavnej tribúne. Kniha o tom, čo autor za desiatky rokov fandenia Arsenalu zažil s mužstvom a ako mu jeho vášeň ovplyvňovala život. Netreba však čakať výpoveď chuligána, postihnutého „anglickou chorobou“. Autor je typ človeka, ktorý je na tribúnach snáď najčastejšie zastúpený a úplne najmenej viditeľný. Proste skoro normálny chlap, ktorý má rád svoje dievča, futbal a svoj klub. Ktorý je iný snáď len tým, že sa v noci občas zobudí celý spotený a prestrašený zo sna, v ktorom na neho celý štadión skandoval „Hornby je čurák!".

4 20.06.2016

Kim Jong-ha sa mi dosť presne trafil do vkusu. Ide o literatúru odpočinkovú, no ani zďaleka nie primitívnu. Ak ste severokórejský agent zakrtkovaný uprostred kapitalistickej spoločnosti, pripomenie, na čo netreba zabúdať. Ale aj bežného človeka primeje k zamysleniu, čo by urobil, keby vedel, že mu ostáva posledných 24 hodín. Prekvapilo ma, nakoľko je juhokórejská spoločnosť, ako ju približuje autor, blízka našej. Očakávaná exotika akosi neprišla, o to mi boli postavy príbehu zrozumiteľnejšie a bližšie. Najmä skvelý Kim Kijong, zobrazujúci archetyp nevýrazného muža strednej generácie v dynamickej modernej spoločnosti, ktorého „stratenosť“ bola úmyselne zvýraznená jeho severokórejským pôvodom.
Říše světla má nápad, má spád, má napätie aj myšlienku. Veľmi, veľmi mi pripomína knihy z pera Haruki Murakamiho, jeho fanúšikov by určite bavila. A nie len ich. Za mňa päť hviezdičiek.

1 14.06.2016

Zrejme som totálne mimo cieľovej skupiny čitateľov, pre ktorú autorka Atlasovu vzpouru písala. Myslel som si, že keď oddelím filozofickú stránku tohto diela od príbehu, aspoň ten si dokážem užiť. No nepodarilo sa. A keby aj, ako sa baviť na príbehu, kde nie je žiadna, čo i len trochu sympatická postava? Kde záporní hrdinovia nemajú ani jednu pozitívnu vlastnosť, ich konanie je absolútne nepochopiteľné a neodvôvodniteľné. Čo je to za životný postoj, schválne škodiť iným? Neuveriteľné a prvoplánovo nastavené záporácky. Navyše mi akosi moc pripomínali do dokonalosti dovedené absurdnosti z dielne dnešnej EU.
A tí „akože kladní“ hrdinovia? Žijú mottom „Přísahám na svuj život a svou lásku k němu, že nebudu nikdy žít pro druhé, ani žádať, aby oni žili pro mně“. Mám blízkeho človeka, ktorý v istých životných obdobiach fungoval v „Reardenovskom režime“, kde práci obetoval všetok čas a úsilie. A z prvej ruky som videl, že reálne takto fungovať nejde a ani ten najlepší vynález a tisíce vyrobených ton toho najlepšieho kovu za to v skutočnosti nestoja. Že život je o inom.

Ale tieto „kladné“ postavy autorka vedie ešte ďalej, k domnelej dokonalosti. Mal by som sa pri nich cítiť previnilo, svojou pracovnou morálkou a životnými hodnotami mám od nich rovnako ďaleko, ako od zlosynov z toho diela. Ale necítil som sa. Žeby trochu? Po dlhej dobe som si upratal pracovný stôl... Ale inak boli pre mňa rovnako odpudiví ako ich nepriatelia. Práca, dobre vykonaná je najvyššou hodnotou. Všetko dokážu, všetko zariadia, nič nie je problém. Supermanov v literatúre som stretol už mnoho, ale doteraz každý z nich robil hrdinské činy pre niekoho a dávalo to zmysel. Hrdinovia Atlasovej vzpoury sa chovajú hrdinsky pre zisk. Pre mňa je to úplne cudzia hodnota.
A keď už príde k niečomu ľudskejšiemu, konkrétne trochu obskúrnej romantickej linke, hrdina to celé zabije vrúcnym vyznaním svojej milovanej:
„Miluji tě jako stejnou hodnotu, jakou vyjádřuje moje práce... jako miluji svou ocelárnu, svuj kov, své hodiny strávené za pracovním stolem... jako miluji pochody své mysli při řešení chemické rovnice...“ Sic! Dámy, ktorá z Vás by dokázala odolať takémuto romantikovi?

Už som možno starý a zbavený ideálov. Neviem možno posúdiť, čo svet potrebuje a čo ho ťahá ku dnu. Ale filozovia, ktorú predkladá autorka v Atlasovej vzpoure je jednoznačne slepou uličkou. Veď keby jej rodičia konali len v mene vlastného prospechu, bez jediného nezištného skutku, bez toho, aby mali zo svojej „práce“ zisk, nebola by na svete ani Ayn Randová a nemohla by napísať túto čudnú knihu.

10 13.06.2016

My a oni, oni a my, to a ono, ono a to. Nie, nebolo to zlé čítanie. Neviem ako presne túto zbierku charakterizovať, snáď ju pre mňa najviac vystihuje výraz nehomogénna. Nehomogénna témami - nenašiel som žiadnu spojovaciu linku medzi jednotlivými textami. Nehomogénna zaujímavosťou či príťažlivosťou jednotlivých poviedok pre mňa - neodvážujem sa hodnotiť či je to "kvalitou", alebo proste len settingom jednotlivých textov.
Čo ma veľmi bavilo, to boli prekvapivé závery niektorých príbehov. Vyvolávali úsmev, prekvapenie, či konšternáciu. Každopádne to boli silné momenty. Narozdiel od mnohých iných, ktoré len preplávali okolo mňa, akoby som si písmenkami prepláchol oči a nič viac z nich vo mne neostalo.

5 06.06.2016

Každý si hľadá nejaký spôsob, ako uniknúť každodenným starostiam. Niekto si cestuje, iný si ide zahrať futbal, počítačové hry, RPG či larpy. Uteká do Kráľovstva. Číta knižky. Alebo ich píše.

Fajn debut z pera autora, ktorý vie o čom hovorí. Možno pomalší rozbeh, ale postupne príbeh začal naberať grády. Pod tým vrstva odkazov pre tých, ktorých sa týkajú, ktorí vedia, čo autor hovorí práve im. Alebo sa im aspoň zdá, že hovorí práve k nim.
Realita alebo fikcia - čo z toho je dôležitejšie?

„Je snazší si koupit čtyřkilové boty s okovanou špičkou, než si najít pořádnou práci. Je snazší skuhrat, že jsi tlustá holka, než najít něco, pro co tě budou mít kluci rádi. Ty těžké boty vlastně zakrývají fakt, že máš v životě nějaký problém, ale neudělals vůbec, ale vůbec nic proto, abys ho
vyřešil."

2 25.05.2016

Hlavnou devízou knihy je príjemne temná atmosféra. Autor dokázal predstaviť slnečnú Barcelonu podobne hororovo, ako sa bežne popisuje viktoriánsky Londýn. To bolo asi tak všetko. Postavy sú síce zaujímavé, ale plné klišé, dej napínavý a očakávane nepredvýdateľný. Nič, čo by vyrážalo dych. Samozrejme, kopa náhod, šťastia a riadení "vyššej moci", kým na vlaku do Paríža zazvonil zvonec a ohlásil šťastný koniec.

3 23.05.2016