parvitas přečtené 550

Ukradené jazyky 2023, Felix Blackwell

Brr, keď si spomeniem na začiatok, ešte teraz mi po chrbte bežia zimomriavky. Môže za to mrazivá zimná atmosféra, ale aj klasický hororový základ; chata bez signálu vysoko v horách, okolo len pusté lesy, sneh a niečo tam chodí a chce sa dostať dnu. Priateľka zo sna šepká. Jasné, občas je námesačná, má poruchy spánku... Ale toto je omnoho desivejšie, keď si uvedomíte, že vlastne niekomu odpovedá na nástojčivé otázky, a najmä stále divnejšie. A nie, neprestáva to, ani keď sa vrátia do civilizácie. Kde je bezpečnejšie ako doma? O strašiakovi, ktorý ich máta, o lapačoch snoch a o mieste, kde sa všetky tajomné veci nachádzali, im niečo málo povedia domorodí Američania. Ale aj oni sú pomerne skúpi na slovo, pretože o zle, ktoré sa v lesoch skrýva, nechcú rozprávať, aby na seba neupriamili pozornosť... Tým, ktorí sa im pokúsia pomôcť, sa to stáva osudným. Je to až stereotypné, že zomierajú domorodci, čo niečo vedia. Kým to bolo klasické začínajúce strašenie, kde som nevedala, či halucinuje autor, alebo je za tým jeho snúbenica, dalo sa to. No postupne sa objavila desivá postava, nápisy, cudzí hlas... no, už to začínalo byť viac bubáckejšie... ale potom sa to celé zopakovalo a zase a zase. Áno, je tu veľa akcie, v každej kapitole sa niečo deje a čitateľa to drží prikovaného na mieste. No práve zacyklenie knihe ublížilo, takže som unavená z toľkého opakovania. Začalo to ale parádne, ale autor to mal nechať ako poviedu, resp. novelu. A nie každé vysvetlenie je vhodné. Prvá polovica je fajn, no záver je nepresvedčivý. Veľa vecí je nedovysvetlených, alebo majú mätúci význam (prsteň, lapače snov), neochota indiánov poslať bubáka späť, ale aj posadnutosť, ktorá sa končí rozuzlením tajomstva istého čísla? Akože len tak? Som sklamaná kvôli nevyváženosti príbehu.... celý text

Ohnivá 2023, Monika Smolková

Toto nie je kniha, ktorú budem odporúčam. Možno maximálne na štylistické cvičenia. Rozvitých viet je viac ako zo slohovej práce študenta, ktorý objavil synonymický slovník a prívlastky rozosieva náhodne, no nesmierne vytrvale. A prirovnania, nesmieme zabudnúť na prirovnania. Odporúčam mladej a sympatickej autorke, budúcej slovenčinárke, prečítať si to po sebe aj 20x a 2/3 textu zoškrtať a prepísať nanovo. Si zoberte príklad z takého Ďura Červenáka. Iste, trvalo mu to roky, ale z opisu na štvrť strany už dokáže zoškrtať toľko textu, že mu ostanú max 2 vety, no je v nich všetko podstatné. Vďakabohu, že je v knihe menej chýb, ako v jednom statuse istej čelnej predstaviteľky kultúry na sociálnej sieti, ale podobný sebestredný vibe tu cítiť tiež (viď posledné vety autorky, kde hodnotí samu seba - a nie, nie je to vtipné, ani keď sa na to pozerám s odstupom). Vlastne ani neviem, kde začať. Máme tu veľmi jednoduché ploché postavy, ktoré neprechádzajú žiadnym vývinom a len sa tak motkajú po svete plnom kamenia. Áno, občas prejdú aj do toho nášho, ale stále majú svoje obmedzenia. Milujem knihy, kde sa hrdinovia objavia vo svete, kde funguje mágia, kde musia prekonávať prekážky a prispôsobovať sa cudziemu prostrediu. A prípadne celý ten svet aj zachrániť. :) Je to napínavé, výnimočné a proste im od začiatku držím palce. Aj Nine som chcela, no brala sa príliš vážne a zároveň sa správala, akoby mala 9 rokov. Knihy z pohľadu prvej osoby zvyknú čitateľa chytiť od prvej stránky. Aj keď ukážka na prebale knihy sľubuje vtipné postrehy, na udržanie pozornosti je ich primálo. Vlastne, keďže tu ani dynamika sveta poriadne nefunguje, logika kríva (začína to putovaním bosej hlavnej hrdinky cez kamennú jaskyňu, pokračuje vzťahmi, končí bojom, v ktorom ide o budúcnosť celého sveta), ešte aj náklonnosť dvoch postáv je nepresvedčivá. A na tej sa mohla autorka s humorom vyblázniť, ale ostáva len zvetraná pieskovcová grimasa, ktorej črty sa dajú len s námahou rozpoznať, lebo ju obrúsil neutíchajúci vietor. (Áno, túto vetu by som úplne škrtla, len kamene si zaslúžia pretrvať.) Pri knihách pre deti oceňujem priamočiary dej. Ak je bonusom tajomstvo, alebo nečakaný obrat, je to ešte lepšie. Oboje autorka krásne využila a získava za to malé, no bezvýznamné plusy. Navyše tu ani zloduch nemá presvedčivý motív. Aj strach zo straty moci je dôvod, no treba ho vykresliť. Keď už mám čiernobiele postavy (no dobre, v tomto ponímaní jednofarebné), aspoň protivník by mal byť hrozivý, ľstivý, či aspoň brutálne namakaný, nech sa hrdinovia zapotia. To, že nestojí za veľa, si hneď všimlo aj moje dieťa, ale na moje presviedčanie - že dajme knihe šancu aspoň prvých sto strán - ju zároveň aj dočítalo. Teda ďalším bonusom je pomerne krátky rozsah, veľké písmená, čiže aspoň dlho netrpíte. Viem, že detskej literatúre sa niekedy ujde pozícia na chvoste, ale keď je niečo nedotiahnuté, nemalo by sa to venovať deťom, lebo tam sa to stratí. Aj keď ešte nemajú toho toľko načítaného, či nevedia porovnávať, nepodceňovala by som ich. Z mojich detí po knihe siahlo len jedno, aj to oľutovalo, a tak ďalšie dve dali prednosť inej literatúre a pritom všetky spadajú do odporúčanej vekovej kategórie čitateľov, milujú fantasy a boj dobra so zlom. (Ak vás zaujíma, čítali radšej voľné pokračovanie série Fablehaven, ale aj Aristoteles a Dante spoznávajú tajomstvá vesmíru). 1,5* z 5*... celý text

Skryté obrázky 2023, Jason Rekulak

Skryté obrázky boli jednohubka. Na knihu ma napačmala jedna recenzia a potom som sa z dotyčnej autorky snažila vylúdiť spoilery. Ale neprezradila všetko. :) A ja som si teda užila a domýšľala a kombinovala. Ale akosi mi to v hlave neostalo a je celkom možné, že časom aj zabudnem, že som ju už čítala. Každopádne, začína to pohodovo, no postupne atmosféra temnie. Dieťa, ktoré opatrovateľka stráži, má imaginárneho kamaráta, a tak jej obaja spolu kreslia stále detailnejšie a profesionálnejšie obrázky (v čítačke sa mi to pozeralo horšie, ale na obrazovke je to paráda)! Záver som úplne neodhadla, ale ak hľadáte ducharinu, trochu stupňujúceho sa napätia a hrdinku, ktorej zase až tak veľmi neveríte (ako bývalej narkomanke), máte tu víťaza. Solídne 3*.... celý text

Emisar 2019, Jóko Tawada

V príbehu sa stretávame s nesmierne chorým chlapcom Mumiom a jeho čiperným pradedkom Jóširom. V opisoch ich každodennej rutiny vidíme krajinu, ktorá sa v dôsledku ekologickej katastrofy izolovala od okolitého sveta. Dystopická budúcnosť, kde sa z pôvodných zvykov sa stávajú relikty, z jazyka sa odstraňujú cudzie slová z dovozu, dochádza k premenovávaniu nielen pečiva, ale aj sviatkov, tak aby to vyhovovalo všetkým. Zelenina, ovocie, rastliny, zvieratá, cestovanie... všetko sa zmenilo a mnoho vecí už nie je dostupných. Zákony, ktoré sa nikdy neuplatňovali, ale mohli by... je to len naznačené, no dostatočne odstrašujúce. Mumio je tak odlišný od chlapcov kedysi, že vyzerá ako nový živočísny druh. Bude jeho poslaním cestovanie za hranice? Katastrofa priniesla nesmrteľných starých ľudí a nepredstaviteľne choré deti... a svet bez nádeje je dosť sivé miesto. Próza Emisár je bez akčného deja, je skôr pocitová, éterická. Vnímam vzťahy medzi postavami, ich zmenšený svet a krehkosť. Miestami ich pochytí hlboko potlačený hnev a zúrivosť, ktorú nemajú kde nasmerovať, aby neublížili životu, ktorý tu ešte ostal. Je to ich pocit viny, ktorý ich núti pokračovať, zahodia svoju aroganciu a pýchu, no pokračujú, aj keď nevidia v budúcnosti perpektívu zlepšenia... Autorka žije už dlho mimo Japonska, týmto dielom reaguje na národnú tragédiu z roku 2011, roztopenie jadrového reaktora vo Fukušim. Mne dosť pripomína aj izolovanosť, ktorá vznikla počas pandémie Covid-19, aj keď román bol napísaný ešte pred ňou. Súvislosť so starnutím japonskej generácie a súčasne značný tlak na ekonomiku, kde stredná generácia opúšťa svoje deti, aby pracovala a intenzívne vyrábala to, čo im zaručí prežitie. Je to obetovanie sa pre dobro ďalšej generácie, alebo odídenie od problémov a bolesti svojich potomkov? Dôstojný úpadok, kde sú staršie generácie svedkom svojej chamtivosti... Cez jemnosť rozprávania vnímam drsnosť príbehu. Odporúčam čítať Emisára skôr ako poéziu, než román, vnímať slová a ich význam. Ktovie, koľko sa toho zachovalo v preklade. Záverečná scéna mi spočiatku pripadala ako brutálne ukončenie (mozgová príhoda Mumiovi nedovolí pokračovať ďalej), ale keď sa k nej vraciam neskôr, môže to byť zmena k niečo inému? Vyslanec za hranice sa potrebuje vyvinúť, pohybovať sa na iných vlnách, emisár, ktorý nezničí svet tak, ako jeho prechodcovia...... celý text

Stalo se prvního září 2010, Pavol Rankov

Spojiť dejinné udalosti 1938-1968 prvým septembrom je geniálny nápad. Trojicu priateľov z rozdielnou národnosťou (Čech, Žid, Maďar) spája láska k spolužiačke. Ona je však oproti nim nevýrazná postava a závažné rozhodnutia väčšinou necháva na nich. Každý z chlapcov bol ako postava z románu o storočnom starčekovi, či Forrestovi Gumpovi, lebo sú pri pomerne významných dejinných udalostiach. Ich postupné odovzdávanie štafety náklonnosti k Márii je voči nej ponižujúce, ešte šťastie, že si to žieňa vlastne ani veľmi neuvedomuje a nedostáva v knihe výrazný priestor, funguje len ako múza a inšpirácia. Všetky ostatné, reálne ženy, ktoré im prejdú náručami a posteľami, sú len takou výplňou, kým sa ich zbožňovaná nedostane na rad. A potom sa rozhodne, ako sa rozhodne. Doslova paradoxy doby... Kniha sa venuje obdobiu pred, počas, aj po druhej svetovej vojne, a ako chalanov nesie osud po svete, sledujeme na pozadí ich životov politické procesy, pretvárku, udalosti v Maďarsku, komunistické heslá, emigráciu aj návraty, budovanie Izraela, špionáž, americký sen, je toho naozaj veľa. Bavili ma epizódky s paštétou, paranoidným prezitentom aj rakvami, či názvom operácie. Ak sa niekedy bude plánovať dotlač, uvítala by som slovník, resp. preklady viet pod čiarou, alebo na konci knihy. Ja viem, v dobe mobilov, kde si viete zapnúť aplikáciu, ktorá rozpozná každý cudzí jazyk a vzápätí ho aj preloží, je to už jednoduché, ale aj napriek autentickosti ma to vyrušovalo pri čítaní. Pri knihe už nechcem používať iné zariadanie, či prácne si vyhľadávať jednotlivé slová, aj keď z kontextu zmysel viet pochopím.... celý text

Duchové rodiny Folcroftů 2020, Darcy Coates

Jemné mrazenie, inak nič výnimočné. Babča na mňa pôsobila od začiatku psychopatickým dojmom, fakt som čakala len na to, kedy a kde sa to konečne prejaví. Zato Anna v jazere... brr. A podzemný kryt bez vetrania. Ešte lepšie. Bavilo ma logické vysvetlenie záhadných zamknutých dverí v dome, hroby v lese a pár nejasností, no nepáčilo sa mi ako deti ostali podobne zomknuté... prezradia mame, čo sa dialo, kým bola v bezvedomí? A je možné, že by tým krátkym pobytom nasali aj dedičstvo po babke? Je to vyslovene oddychové strašenie. Skrátka kniha o kostlivcoch v rodine, v istom zmysle doslova. Hm, teraz pozerám, že je to séria, to len mne sa môže strať, že začnem čítať od stredu. :) A tak idem aj na ďalšie časti.... celý text

Zapomeňte na neděli 2023, Valérie Perrin

Justine mi občas prišla hrozne stará na 21-ročné dievča. Akoby prebrala vek a starosti svojich klientov niekoľkonásobne. Zároveň je tak nesmierne obetavá (aj voči nim, aj voči bratovi/bratrancovi), že jej proste chcete dopriať kúsok šťastia... Držala som jej palce, pri písaní príbehu, pri jej tajnej láskej, pri jej očarení vnukom Hélène. Nevšimnutie si, koho máš pred sebou je asi pomerne ľudské. A v tomto príbehu aj časté. Navyše začne pátrať po rodinnom tajomstve. V domove dôchodcov, kde pracuje, sú nedele návštevnými dňami. Niektorých klientov však nenavštevuje nik, aj keď majú žijúcich príbuzných. Trhá to srdce. Kým sa raz neozve neskorý nočný telefonát, že ich mama/otec zomrela/zomrel, ale nech prídu ráno vybaviť formality... Aké je prekvapenie príbuzných, že si nájdu svoju staručkú maminu živú? A jej obrovskú radosť, že ich vidí? Je to úľava aj sklamanie na jednej strane a neskutočne to staručkých povzbudí. Predsalen prišli. Nezabudli! A niekedy je to aj fajn, príbuzní si vstúpia do svedomia a prídu zas a znovu. Pri čítaní som si veľmi priala, aby na tajomstvo prišla práve ona sama. Kto je ten tajomný dobrodinec, nočný oznamovateľ? Je to odvážny nápad, pretože aj napriek šoku a bolesti pre budúcich pozostalých to má zmysel - je to pre dobro klientov domova dôchodcov Hortenzia. Názov zariadenia je symbolický, pretože aj význam kvetu hortenzia má dá vyložiť rôznymi spôsobmi - ako symbol vďačnosti, odpustenia, pokoja a mieru, ale zároveň aj bezcitnosti a nezáujmu. Ako sa predo mnou rozvíjali ľudské osudy, postavy vyslovene ožívali. Ich emócie, láska, obavy, strata, nádej, všetko sa miešalo dohromady. Nečakala som toľko prepletených vzťahov, toľko tragédií a vášní. Hélène, ktorá nevedela čítať a čajka, ktorá ju sprevádza životom mala najdojemnejší príbeh. Jules a jeho rodina zase najprekvapivejší. Justinin milý bol zase neuveriteľne vytrvalý. Kniha, ku ktorej sa budem chcieť vrátiť, ktorú chcem vidieť sfilmovanú a rozprávať sa o nej. Je plná láskavosti, smútku a vzájomnej súdržnosti. Oplatí po sa nej siahnuť, dáva nádej, že prekážky sa dajú prekonať... Ja som si ju zamilovala.... celý text

Skrinka času 2023, Nikki Erlick

Asi som sa nechala ovplyvniť názormi z inej recenzie a po Skrinke času som siahala s vysokými očakávaniami. Ale je taká... no by som to povedala... meh. Očakávanie úplne nesplnila. Nie je zlá, ale druhýkrát ju už čítať nebudem. Za prvé, tematicky nie je nová, knihy s podobnou tematikou poznania, kedy človeku skončí život, som už pár čítala. Na konci umrú ako prví a Na konci obaja naozaj umrú (Adam Silvera). A trochu sa podobá aj knihám, kde iba jednotlivec vie, kedy kto umrie - napr.: Čísla 1-3 (Rachel Ward), Kdy (Victoria Laurie), Predpoveď (Darren Sugrue), Colorblind (Siera Maley), Machine of Death (Ryan North), Blackbirds (Chuck Wendig), Life-Line, poviedka z knihy Kompletní historie budoucnosti (Robert Heinlein) a určite je ich ešte veľa. Dalšie, čo knihe vytknem, je jej repetitívnosť. Áno, máme tu viac postáv a aj ich osudy sa prepletajú ako také vrkôčiky, ale furt sa tam točí to isté dookola. Pradená osudu sú však neúprosné, občas ten život skončí aj skôr, ale kniha nie... Napriek častému striedaniu krátkych kapitol je mimoriadne rozvláčna. Viac-menej sa venuje postavám, ktoré majú krátku šnúrku, alebo teda poznajú niekoho s kratším povrázkom a ich reakciám. Iste, sú tu rôzne ľudské osudy, na ktoré sa nahliada z odstupu (rozprávanie z pohľadu 3. osoby). Už po pár stranách mi začali splývať, pôsobia tak trochu ako filmové strihy, ale toto nie Kingovka, kde napätím nedýcham, kde sa postupne vykresľujú hlboko trpiace postavy, aby ich vzápätí pripravilo niečo o život... A úplne najviac ma sklamalo, že okolo tajomstva objavenia drevených škatuliek z nezničiteľného materiálu, ktorý sa na Zemi doteraz nevyskytoval, ostalo ticho. Akože každého to zaujímalo, ale nakoniec sa nič nezistilo, akurát, že odteraz sa pre každého dospelého v čase dovŕšenia 22 rokov kdekoľvek na Zemi v rovnaký čas (neberie sa ohľad na časové pásma, alebo nedostupný terén) objaví jeho konkrétne meno a povrázok, čo určuje dĺžku života. A všetci po tom prestali pátrať a pôvod sa nerieši. Boh, mimozemšťania? Alebo krutý sociálny experiment nejakého excentrika, či skupiny? Akože nájdeme si nový problém a tie ostatné (rasizmus, sexizmus, homofóbia a iné formy útlaku či diskriminácie) už budú zatlačené do úzadia? Nájde sa niekto, kto je výnimkou z pravidla a nemá svoju skrinku? Unikol by cez časové pásma... či do vesmíru, do ponorky ešte pred dovŕšením 22-ky a... a nič. Nevieme, tento aspekt ostáva nevysvetlený a ja som naozaj sklamaná. Autorka opúšťa globálne problémy, ostáva pri malých osudoch. Kto sa pozrie, bude odteraz žiť s vedomím času svojej smrti. Alebo aj nie. Nepomohlo nič, ich osud sa nezmení. (Aha, teraz mi napadlo, ešte si pozrite filmy Nezvratný osud, tam sa smrť občas podarilo okabátiť.) Do toho sa vyťahujú sociálne a politické problémy, no už od polovice knihy viete, ako a či sa daná postava poučí a príde k poznaniu, že život je len jeden a nezáleží na jeho dĺžke, ale na kvalite. A hodnota človeka nezáleží od jeho veku, alebo či skoro zomrie... Podstata milovať a byť milovaný, ktorú po stáročia parafrázujú mnohí umelci a vplyvné osobnosti, má stále svoj význam. Rozdelenie spoločnosti a reakcie ľudí sú v podstate celkom slušne odhadnuteľné. Keďže mená postáv si už po mesiaci vôbec nepamätám, je to iba ok čítanie.... celý text

Som bosorka 2012, Vita Jamborová

Nepresvedčivé postavy bez vývoja, slabý, predvídateľný dej, prázdne, štylizované reči, ešte sj väzba sa mi rozpadla. Celé zle. Siahla som po knihe vďaka dobrému odporúčaniu, no dočítala len s veľkým sebazaprením, a tajne dúfala, či sa náhodou sa z toho nevykľuje klenot Žiaľ, nestalo sa tak. Keďže ma nechytil ani dej (a to sú tri knihy v jednej) a hlavná hrdinka mi vôbec nebola sympatická, nechápem, že som dobojovala az do konca. A pritom zbožnujem knihy s čarodejnicami, cestovanie v čase a hľadanie artefaktov a lá Indiana Jones Hlavná postava sa osudnou náhodou dostala k magickej moci, ktorá mala patriť jej najlepšej kamarátke a trvalo potom celé roky, kým sa jej za to ospravedlnila! Áno, aj kamoška to musela rozdýchať, ale tak o tom by malo byť priateľstvo, v dobrom aj v zlom No tu zjavne nebolo. Adriana je tak dokonale úžasná, že sa všetko ohľadom mágie naučí sama, proste prirodzený talent. Vyštudovala diplomaciu a ovláda niekoľko jazykov, navyše je tak krásna, že sa za ňou všetci chlapi otáčajú. Toto mi neskutočne liezlo na nervy. Každý ju chcel! No ona má oči len pre ženatého, ale kým ho nemá, uspokojí sa aj s jeho bodyguardom. Navyše, pomaly každému koho stretne, prezradí, že je bosorkou. Som sklamaná, keď väčšinu záhad vyriešili len vďaka náhodám a hlavne a jedine s jej pomocou.... celý text

Chlad Chiméry 2020, Jan Hlávka

Ako to mohlo takto skončiť?! Kks, veď to je celé na nervy! Kedy bude posledná časť?!?!

Pomníky zimy 2017, Jan Hlávka

Perfektné. Ako by povedala Natália, alebo tá druhá sestra, ako space opera z holovízie. Ich skoky k majákom a neskutočné napätie v hlbokom vesmíre na zabudnutej stanici, by vydal za jeden celovečerný hororový film. Záchrany na poslednú chvíľu sú mega. Tajní agenti sa mi páčia stále viac a viac, rovnako aj osobná stráž cisárovnej. Škoda, že sa ich rady prerieďujú. A Andrej a jeho milovaná... akože nemiluj ho. Nutné straty sa rátajú na tisícky, ako odpútanie pozornosti ok, ale premýšľa dosť ďaleko dopredu? Som zvedavá, čo je to za svinstvo, čím ju nadopovali... Otázka do budúcna - Luciana sa bude vedieť zmeniť na ňu? Lebo táto šedá eminencia je dobrý nezmar. By som ju s radosťou odovzdala do láskavej opatery graciánov. Podobnosť s hrou o žrútoch je čisto náhodná, že? Ako obrániť svoju planétu - keď je toľko vecí, čo sa môže pokaziť. Nedokážem prestať čítať... Dočítané v noci a idem na poslednú časť.... celý text

Tenký led 2014, Jan Hlávka

Space (rozprávka) opera pokračuje nadupaným a prísne stráženým algorským plesom spojeným s cisárovými narodeninami. Samozrejme, že som sa roztopila, ako sa cisár snaží dvoriť svojej manželke (ruže, mačiatko, tanec... no uvidíme, kedy sa spolu vyspia). Ale že sa z brata stane taký kazišuk, som nečakala... Teda, on za to nemohol, len ako bábka bol zmanipulovaný bezcharakterným politikom a pomohol uniesť svoju ségru. Maličkosť, keď ti nastrčia brutálne geneticky vypestovaných vojakov. Vojna môže začať! Teda, ešte nezačala, ale všetko sa k tomu blíži. Trochu viac sa dozvedáme o divných sestrách, o ostatných planétach a šokujúco, aj o Zemi, z ktorej sa stalo archeologické nálezisko bez života. Ešte viac politiky, intríg a špehovania. Odporúčam.... celý text

Mráz a hry 2013, Jan Hlávka

Niekedy pred rokmi som si si kúpila prvý a druhý diel série Algor a pred pár dňami dokúpila aj pokračovania. Je to kniha, od ktorej som sa neodtrhla, lebo aj keď je tam banbilión postáv, niekoľko planét a preskakuje sa neustále z prostredia do prostredia; cisársky dvor, osobná stráž, atentátnici, politici, kráľ a jeho sestra, potom zase iná sestra so svojou ešte divnejšou sestrou, šibnuté náboženstvo na štýl flagelantov a podobného mrzačenia sa v mene Boha, vylepšení vojaci, tajní agenti, vesmírne lode, vznášadlá (jazda hore mrakodrapom bola top), počítačové a iné elektronické hračky (kam sa hrabe cyberpunk), pašovanie... no paráda. Akože, miestami som chcela dať nižšie hodnotenie, lebo z niektorých situácií vyviazli postavy akoby zázrakom. Ale potom som pokračovala ďalším dielom a nadupaná akcia pokračovala. Oni fakt museli prežiť! :) Kým som si na začiatku obľúbila zelenú princeznú, ktorú doslova uniesli a prinútili vydať sa za cisára Studený Čumák (ja viem, že sa volajú inak) a následne získala moc, o akej sa jej ani nesnívalo. Potom som zase začala fandiť dvom sestrám, z ktorých tá divnejšia máva vidiny z budúcnosti, ktoré následne zúrivo kreslí a trochu sa jej to pletie so súčasnosťou. Ktože by na nich nechcel robiť pokusy? A to nespomínam absolútne starého astronauta... +/- 250 rokov. Jasné, že pokračovanie musí byť!... celý text

Znám tě ze svých snů 2020, Clélie Avit

Romantická rozprávka o spiacej Else a vytrvalom Thibaultovi, kde to skončí inak, ako to býva v realite. A 24. kapitolu v čítačke mám, takže musí byť nejaký problém v papierovom vydaní. Ona je horolezkyňa a po páde leží v kóme. On sa snaží vyhnúť návšteve zraneného brata, ktorý v opitosti spôsobil smrť. Ona len počúva, on sa vyrozpráva a oddýchne si. Zatiaľ to vyzerá na ideálny pár, len to by sa ona musela prebudiť... celý text

Júlia a ospalý žralok 2023, Kiran Millwood Hargrave

Určite by som túto knihu radšej čítala v papierovej podobe, lebo moja čítačka mi akosi ťažko zväčšuje ilustrácie. Navyše tam bol aj súvisiaci poetický text, tak mi je to este viac ľúto, zle sa mi to čítalo, asi si to neskôr otvorím doma na PC. Vekové určenie sedí pre 9-11 rokov, ja som si príbeh užila aj keď som už niekoľkonásobne cezeň. Autorka píse neskutočne poeticky a zároveň prívetivo aj o bolestivých veciach. Rozprávačkou je 10-ročná dcéra dvoch vedcov; otec je viac na čísla, ten ide opravovať maják a mama, morská biologička, zase plánuje skúmať žraloka grónskeho, ktorý starne veľmi pomaly. Je najstarším známym stavovcom a jeho vek sa stanovuje na 400 rokov. Len ho musí nájsť. A tak sú na konci sveta, niekde na severe Škótska. Spoločnosť jej okrem mierne zaneprázdnených a výstredných rodičov robí mačka. No Júlia je na podobné situácie zvyknutá. Zapisuje si všetky podrobnosti súvisiace s morskou biológiou (a občas aj čísla, lebo čísla sú aj slová). Také moje mudrliatko. Priateľstvo Júlie s kamarátom Ginom, ktorý miluje hviezdy, je nečakané a veľmi obohacujúce. Kým maják nefunguje, je ideálnym miestom na pozorovanie nočnej oblohy. Aj keď na fakty o hviezdach by potrebovala nový zošit, lebo ten starý je určený len na morské veci. Jej čistý a miestami naivný pohľad je tak úprimnou sondou do detskej duše, že mám chuť ju objať. Veľmi rada by pomohla mamine, lebo vidí, že sa trápi. Nezhody medzi rodičmi ohľadom výdavkov a neprideleného výzkumného grantu zasiahnu aj Júliu. Keď sa k nim pridá šikana od Ginových vrstovníkov, rozhodne chce niečo urobiť. Andy je zranený na duši, a tak to prenáša na okolie. Malá kvapka v mori problémov. Viac otvorenosti by nebolo na škodu, deti chápu viac, ako si rodičia myslia. Ona ich tiež vníma pomerne zjednodušene, že otec vidí svet len binárne (dobré a zlé veci), zato mama je viac spontánna, no zároven aj nepredvídateľnejšia, až kým sa to nezlomí Nebezpečný nápad, ku ktorému sa náhle odhodlá, je jej túžbou pomôcť a vidí len jediný spôsob, ako zachrániť rodinu. No musí si uvedomiť, že hlbiny v sebe si nesie každý človek zvlášť. Niektoré svoje nálady, pocity a túžby si nesmie zamieňať s cudzími, ani s najbližšími. A ani sa s nimi stotožniť natoľko, že ju pohltia. Duševná choroba je ako búrka, nie vždy ju človek dokáže sám ukormidlovať. V istej chvíli som ani nedýchala, keď sa všetko spomalilo a zintenzívnilo. Jednoznačne odporúčam nielen deťom, ale aj dospelým. Spomaliť pri knihe a potom sa o nej rozprávať. A ak sa vám bude niekedy dať, choďte spolu pozorovať murmuráciu. Je to pohlcujúce ako morská vlna, len vo vzduchu. Na konci knihy sú kontakty na pomáhajúce organizácie. Príbeh mi miestami pripomínal Čakanie na Bojanglesa (postava detského rozprávača a matkina choroba).... celý text

Hlídka na konci vesmíru 2022, J.S. Dewes

Napriek všetkým nelogickostiam, som si čítanie užila. Po všetkých tých vymletých ezokravinách je space opera ako mrazivé pohladenie. 3,5* Vojenská hliadka na konci vesmíru je za trest, vstupná buzerácia a umývanie kefkou palubu lode sú prežitky spred pol tisícročia, ale nech. Bonusom sú genetické štepy, implantáty, ktorými sa väzni ovládajú. Akurát, že keď má náš hlavný hrdina ešte aj tie svoje, šľachtické, môže to skončiť kadejako. Napríklad odhodí dvere prechodovej komory. Alebo začne umierať od bolesti pri prepojení. Ale to fakt len ako príklad. Také podobné megavylepšenie má aj najvyššia veliteľka a ešte jeden z jej kolegov. Však čo neopajcnúť mimozemskú technológiu, ked sa dá. Stanica slúži teda ako posledná bašta pred mimozemšťanmi, ktorí takmer vyhubili ľudstvo, no nebezpečenstvo prichádza zo samotného vesmíru. Resp. z jeho okraja. Vesmír autorka opisuje ako niečo konečné. Je tam nejaký predel, hranica, ktorá sa začína zmršťovať. Koniec vesmíru opisuje najprv akosi plocho, až neskôr dostáva 3D podobu, verím, že ju v pokračovaní časom aj vylepší, ak sa zapojí štvrtý rozmer - čas. Zatiaľ sa prejavuje len časovými anomáliami. Ale hlavne to všetko postupuje megarýchlo a únik je takmer nemožný. Teraz prichádzajú na rad vymakaní jedinci a zo stoviek obyvateľov sa stihne zachrániť kto? No práve tí, čo vedia uniknúť na poslednú chvíľu/ovládať motory/loď/warp pohon/mimozemský jazyk/ich prístroje/vedia opraviť čokoľvek z ničoho/zabiť mutantov len nožom a z ventilačnej šachty vyskočit ako na pružinke/zostrojiť hviezdu alebo byť len na správnom mieste. Síce sú tu dospelé postavy, no občas sa správajú ako pubertiaci v podmienke. Mne sa to napriek všetkému páči. Veď je tam aj romantická linka, výstupy do vesmíru, zabránenie xenocíde a následný pocit viny proste totálna dráma. Juch! Hrdinovia bojujú za zachránu ľudsta tým, že sa postavia: A) proti zlému imperátorovi, lebo chce okrem iného vyrobiť mrte klonov a nahradiť tak vojakov a získať ešte väčši vplyv; B) ešte horšiemu štvorokému mimozemšťanovi, lebo jeho druh sa snažil vyhubiť ľudskú rasu pri každej príležitosti; alebo za C) proti vesmíru, ktorý sa rozhodne scvrkávať práve teraz Cé je správne a myslím, že ostatné sa vyvynie postupne (nepriateľ môjho nepriateľa atď.) Idem na pokračovanie!... celý text

Jak být šik v Paříži 2022, Marianne Levy

Dočítala som túto knihu s mimoriadnym sebazaprením. Nie je to Sex v meste, ani Diabol nosí Pradu. Je to taká zmeska Parížaniek, ktoré nechcú byť typickou obeťou módy. A ako podľa môjho skromného pozorovania Francúziek, tie sú schopné si na seba navrstviť čokoľvek, v čom sa cítia dobre bez ohľadu na okolie. A pre tých pár módou vlečených jedincov je tu ľavý breh Seiny, významné značky, šperky, doplnky a kluby, kde im napráskajú na zadok kvôli zbaveniu sa celulitídy. Krásni chlapi k tomu ako bonus. Vlastne sa mi o tom nechce ani písať. Nie je to štýlová kniha, je to paperback, ktorý by som s radosťou nechla rozmočiť na pláži. Dávam o pol bodu viac, ako predchádzajúcej motivačnej blbosti, lebo má aký-taký príbeh a smerovanie. Ale vonkoncom tomu nepomáha citovanie diela Kierkegaarda, alebo Nietzcheho, navyše spojenie s Tomom Cruisom z Top Gun je už cez čiaru. Nepomôže tomu ani románik s filozofom v strednom veku a ospevovanie kníhkupectva. Jedna príčetná osoba osloví druhú romantickú a spolu spáchajú blog s radami, ako byť elegantná taká, aká si. A zrodila sa tajomná Chic a má úspech medzi plebsom (pre desiatimi rokmi boli blogy celkom rozšírené). Je to Chick lit ako vyšité, hrozný manžel, potlačené sny, atď.. Potom príde ponuka do televízie a hrozí odhalenie. Dobrý spojenec je vždy vítaný a objaví sa tretia mušketierka, mega elegantná susedka, ktorá vyštvala svojho manželíka psychiatra zo života tým, že škaredú mačku prehlásila za psa a stala sa stredobodom záujmu... on asi tiež nebol úplne pri zmysloch, keď sa jej to podarilo. Vlastne je to asi celé, čo si s toho odnesiem. Lebo aj tieto kočky odchádzajú z Paríža. Druhý diel vlastne asi ani nevyšiel v preklade (a je to len dobre).... celý text

Veľké leto 2023, Ewald Arenz

Čo robí leto veľkým, či významným? Vôňa medovníkov a marcipánu, aj keď nie sú Vianoce, slnko a tieň, chvejúce sa listy stromov vo vánku, raz tmavé, z opaku striebristé, na ten pohyb nejestvuje špeciálne pomenovanie, voda v bazéne a odvážne skoky z mostíka, nočné túlanie sa po meste, bicykel, ktorý ponúka voľnosť, čas strávený s priateľmi a spoločné bláznivé fotografie Autorovi (a nielen jemu, klobúk dolu aj pred prekladateľkou) sa podarilo vystihnúť atmosféru leta, dospievania, očakávania, zodpovednosti a vlastne aj poznania. Nielen seba samého, ale aj vlastnej rodiny. Vzťah Friedera ku škole bol skôr vlažný, prepadá a teraz má jedinú šancu na reparát. Cez leto sa musí doučiť matematiku a latinčinu, a aj preto ostáva u starých rodičov. Zdanlivo nesúrodý pár, umelecky založená starká a prísny lekár-profesor, s ním majú omnoho viac spoločného, ako si spočiatku myslel. Už len ponuka brigády a (ne)nápadná výpomoc s matikou (nájsť zmysel v tom, prečo počítať), či dôvera je krokom v ústrety. Aj keď niektoré veci sa naozaj robiť nemajú (viď čítanie denníka). Toto je kniha leta, ktorú čítajte aj dnes, aj opakovane, dokonca aj keď sa leto skončí. Má úžasný feeling. Je o smútku, pomoci a láske. O bezpodmienečnom a nekonečnom priateľstve, ktoré sa ani nedá napísať, ani pochovať. O zmene a dospievaní, o učení sa; na vlastných chybách, aj na príkladoch zo života. Frieder, Alma, Beate a Johann - úplne ich pred sebou vidím Odporučili mi ju v kníhkupectve Artforum BB a ja im ďakujem za perfektný tip, s radosťou ju tiež odporúčam ďalej! Čítam ju dovolenkujúc na Kréte, popíjam úžasné mojito, občas sa smejem, lebo tie decká sú čísla, sú úžasní a do všetkého idú naplno, či je to beh s tranparentom, alebo hľadanie dievčaťa v zelených plavkách, či nerozvážne blbnutie s bagrom, inak sa to ani nedá.. A áno, boli tam aj pasáže, ktoré ma dojali. Preto sa ponáram do vĺn, chuť mora zmyje aj slané cestičky sĺz. A znovu otváram knihu, kde je leto naozaj veľké. Užite si ho aj vy. Leto s veľkým L.... celý text

Amelia chce zůstat nad vodou 2022, Valentina Ferrari

Amélia nie je tá z Montmartru, ale z Ríma, no je dostatočne popletená a má občas panické záchvaty. Ako aj teraz. Mať týždenný deadline na hipsterský článok o gumených hračkách, ktoré sa v roku 1998 počas búrky stratili z kontajnerovej lode a dodnes križujú oceány je jedna vec. Vec druhá je mať termíny aj na osobný život. To mi pripomína známu hlášku z filmu Jak básnikům chutná život - ako hovorí Hájek: Výchozím bodem je samozřejmě svatba. No a potom už jsou jenom samá pozitiva a sociální jistoty. První dovolená v Jugoslávii, následuje první dítě, pak již výše zmíněný automobil, zde se stávám zástupcem ředitele, druhá dovolená v Jugoslávii, druhé dítě. Ona sociálne istoty nemá, okrem zaručeného bývania. A ešte poznámka, nestratili sa žlté kačičky, ale aj červení bobri, modré korytnačky a zelené žabky - a z pôvodných cca 28 800 hračiek dodnes ešte pláva v moriach a oceánoch približne 2 000 - pomohli oceánografom s určením morských prúdov, ako aj obrátili pozornosť na znečisťovanie Ale späť k Amelii. Budúca tridsiatnička má pocit, že musela byť vždy tou dokonalou, ale teraz sa tak necíti. Nechcem povedať, že je to kniha o hovne, ale keď je jej pivnica pod rodičovským bytom zaplavená splaškami, tak aj je. Vtedy ma autorka stratila. Nebavilo ma jej fňukanie, nerozumiem jej. Mladá, s vidinou ďalšieho krížika na krku, mierne závidí kamoškám tehotenstvo a kúpu domu. Ona má iba tri práce, písanie jej trvá veky (1. job je v časopise), oveľa radšej venčí psa (2. job) a stretáva sa s generáciou 70-tnikov, ktorí vzhľadom na svoj vek sú totálne úprimní (vedľajší efekt tej druhej roboty je bonus mať priateľov s nadhľadom a skúsenosťami). A po večeroch vypomáha v bare, kam sa chodia odviazať študenti z univerzity (3. job), ktorých nazývajú upíri (a zvyčajne zašpinia záchody, podlahy a tak podobne - vedľajší efekt tretej roboty). Frajer je nejaký divný básnik, ktorý sa nechce usadiť - nedávala som mu dlhú životnosť - viac sa mi pozdával ten kolega z baru. Mala by teda konečne nájsť niečo, čo ju dokáže udržať nad vodou, ale kačičky to nie sú. Ako to celé skončí? Však tie očakávania má iba ona, nie spoločnosť a okolie! Uvedomí si, aké má šťastie na priateľov a rodinu? A aj to zdravie, nech si berie inšpiráciu z postoja k infarktu tej staršej kamarátky z venčenia! Naozaj ide o hovno/kačičky, ak nejde o život. Nie je to motivačná kniha, ale pôsobí tak. Niekoľkostranové detailné poďakovania v závere len znásobujú pocit, že autorka to sama nedokáže. Taktiež ľutujem kúpu eknihy, papierovú by som aspoň mohla posunúť ďalej... celý text

Kadeti 2022, Brandon Sanderson

Spenca je prťavá, nasrdená outsiderka, ktorá vyrastá s tým, že jej otec bol zradca. Hnevá ju oboje, odsudzovanie i vylúčenie, rovnako aj jej výška. Zato chce len jediné, stať sa pilotkou a bojovať proti mimozemšťanom. Dej je síce veľmi predvídateľný, lebo počet kadetov sa prerieďuje pomerne rýchlo, no šanca stať sa hrdinkou tu stále je. Fráza ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku stopercentne nefunguje, lebo nasadenie do akcie je rýchle, smrtiace a drastické (bez výnimiek aj ku kadetom), no je výhodné mať takého učiteľa, ktorý vás žmýka a pripravuje aj na nemožné. Takže oproti nezáživným vzťahovo-motivačným kravinám, čo sa mi cez dovolenku dostali do čítačky (mojou vinou, som si toho vedomá), toto bola naozaj dobrá kúpa eknihy, bavila som sa. Vtipné momenty a zároveň dynamický príbeh, pomaly sa odhaľujúce prostredie, uveriteľné postavy, dokonca aj s vývojom. Záhada okolo otca, takisto aj fungovanie planéty, emzáci, pardon Krellovia. Kto by sa nezmenil, keď ti spolužiaci umierajú Brutálne prekvapenie v závere. Nesťažujem sa a rada si prečítam pokračovanie. Mojou najobľúbenejšou osobnosťou aj tak ostáva M-bot so svojou posadnutosťou hubami. A v tesnom závese je aj Smrťoslimačica, hlavne jej zvláštna schopnosť nečakane sa objavovať a mať posledné slovo.... celý text