Mimir
přečtené 453
Skrytá pravda Země
2005,
Zdeněk Neubauer
Kto je človek? Aký je? Existuje niečo ako jeho prirodzenosť? Na koho sa obrátim po odpovede s takouto "metafyzikou"? Na prírodovedca? Pche!!!!! To určite, čo mi k tomu asi tak povie ten, ktorý sa naháňa za popolom, bahnom, prachom a dymom. Žiadna výsostná vznešenosť. Ďaleko viac milý priateľu, než mladá, nezrelá a na kvantitu sa odvolávajúca psychológia, ktorá tak pyšne zavrhla svoju "matičku Zem"! Už je to predsa nejaká doba, čo nás humanitné poznanie s človekom vo svojom strede vytrhlo z lona prírody, a nemá zmysel vracať sa "do raja"! Vracať sa k zaprášeným paradigmám! Dnes je človek mierou všetkých vecí, hrdo šeptáme! Ale prečo šeptáme? Tušíme...a Neubauer tušené vyslovil: "Narozdiel od typológií, ktoré kategorizujú, zovšeobecňujú, vytvárajú obraz modelových, typických jedincov, ktorých nemôžete nikdy stretnúť, živlový jazyk prírody ponúka orientáciu v mnohosti a rôznosti neopakovateľných ľudských pováh i životných situácií, vnímaním podobností a vzťahov." Poctivý Dialóg, ktorý sa podarí len ak obe zúčastnené strany prichádzajú s poctivosťou, medzi živlami a ich vzťahu k človeku je v tejto knihe tak živý, že bárs človek humanitného vzdelania, musel som s bázňou ustúpiť a pozorne počúvať. Tu neobstojíte s poukazovaním na "nepodložené domnienky" autora, niečo vo Vašom vnútri vám nedovolí nazvať tento dialóg "ne-vedeckým". Každý so štvorice živlov vypovie svoj príbeh, ktorý je pretkaný paralelami s príbehom človeka. VODA ukázala človeku jeho tvár. Nebolo to zrkadlo, ktoré čakalo na vývin pokroku, ale pokojná vodná hladina, v ktorej objavil Narcis svoju krásu. OHEŇ ponúka pohľad do vlastného vnútra, ktoré dokáže vzplanúť, horieť i vyhorieť. VZDUCH prostredníctvom vetra dáva človeku pocítiť samého seba. Oboznamuje nás s našim tvarom a nasie náš hlas i odkaz svetom. A ZEM? Dáva nám pevnú pôdu pod nohami v neistých časoch.... celý text
Prijať sám seba
2000,
Romano Guardini
Opäť jeden z kontemplatívnych unikátov Guardiniho tvorby. Myšlienky a postrehy, ktoré autor predkladá v tejto útlej brožúrke smerujú k myšlienke sebaprijatia - jazykom "jungiánskym" integrácie svojho tieňa, ktorému ešte nik neunikol. Guardini uvažuje v tomto ohľade podobne a navrhuje nepachtiť sa za túžbou byť niekým iným, než som. Práve naopak, kľúčový okamih v dosiahnutiu celistvosti človeka vidí v prijatí a doznaní sa seba pred sebou.... celý text
Za tajemstvím pohádek
2017,
Bruno Bettelheim
Na rozdiel od starovekej báje múdrosť nevyskočí v plnej zbroji ako Athéna z Diovej hlavy a rovnako tak neprichádza prostredníctvom života ľahkých rozkoší. Cesta k zrelosti, individualite a múdrosti čaká na každého z nás a prvý krát sa o nej dozvedáme jazykom symbolickým vo svete rozprávok. Bettelheim uchopuje rozprávkový obsah psychoanalyticky, ale rozhodne to nie je "libido tam, falus sem", dokonca som mal pocit, že je menej sexistický ako napríklad Fromm v práci Forgotten language (Mýtus, sen a rituál). Jeho zámerom je myslím ukázať, že rozprávka svojím imanentným posolstvom vždy dáva dieťaťu tušiť niečo z dospievania, ktoré nevyhnutne príde. Robí to tak, že oslovuje jeho nevedomie symbolickým jazykom. Krásne to možno pochopiť na príklade veľkého množstva rozprávok so žabím princom, ktorého je potrebné pobozkať. Tento "odporný" čin skutočne v očiach dieťaťa vypadá nechutne rovnako tak ako napríklad nechcene a predčasne videný akt sexuality, avšak keď je už princezná pripravená konečne žabiaka pobozkať, má pred sebou zrazu krásneho princa, ktorý symbolizuje dar sexuality v užšom zmysle. Podobne rozprávka o troch prasiatkách a vlkovi rozpráva príbeh o inom rozmere dospievania - o zodpovednosti a úsilí, ktoré sa vždy vypláca v porovnaní s lenivosťou, Šípková Ruženka a Zlatovláska poukazujú na potrebu stiahnúť sa k sebe do samoty, aby prišli k zrelosti (čím autor ukazuje na rozdielnu cestu v porovnaní s tou známejšou, kedy hrdina odchádza za dobrodružstvom do sveta). Univerzálne posolstvo týchto príbehov je však spoločné a možno ho vyjadriť ako potrebu opustiť istoty detstva, čo je mnohokrát znázornené tým, že sa hrdina stratí v nebezpečnom lese, musí sa naučiť čeliť vlastným divokým sklonom a úzkostiam, čo symbolizujú stretnutia s divokými zvieratami alebo drakmi, musi sa naučiť rozumieť sami sebe, ako dávajú tušiť stretnutia s rozprávkovými bytosťami. Rozprávka transformuje pravdu dospelosti do jazyka dieťaťu oveľa zrozumiteľnejšiemu a hovorí mu to, čo dospelí už vedia a to síce, že to nie je život v perníkovej chalúpke. Autor ma prekvapil aj početnými údernými myšlienkami, ktoré som si vypožičal pre ďalšie použitie, sú to napr: "Hovoriť niekomu, čo má robiť, znamená nahradiť otroctvo nezrelosti otroctvom poslušnosti príkazom." "Kto ponúka mnoho, poskytne niečo mnohým." "Chudoba a bieda nečinia ľudskú povahu lepšou, ale skôr sobeckejšou, menej citlivú k utrpeniu druhých a teda náchylnú ku zlým skutkom."... celý text
Eseje
2011,
Henry Miller
Rád by som z celej zbierky vyzdvihol jednu pasáž z eseje o H. D. Thoreauovi, ktorá si to, myslím, žiada: "Všetci naivne premýšľajú , či sa uživia, keď sa nedajú naverbovať niekým, kto ich bude úkolovať, alebo skôr, keď sa naverbovať dajú, či ešte niekedy nájdu čas robiť to, k čomu boli povolaní. Už im vôbec nepríde na um, že by sa odobrali do púšte alebo do divočiny, že by denne dobývali živobytie zo zeme, z práce, že by žili z minima. Nepohnú sa zo svojich miest a metropolí, pobehujú od jedného k druhému, nepokojní, zúfalí, frustrovaní, márne hľadajúci cestu von. Je potrebné povedať im hneď z kraja, že spoločnosť, taká, aká je dnes, cestu von neponúka, riešenie majú len a len vo svojich rukách a že k nemu dospejú len tým, že tie ruky začnú používať. Človek sa musí presekať von sekerou. Naozajstná divočina nečíha niekde tam ďaleko, ale práve v metropolách, v tej spletitej sieti, ktorú sme zo života urobili, a ktorá nechce než ničiť, sužovať a brzdiť slobodného ducha. Keď človek nájde dôveru sám v seba, nájde si cestu cez všetky bariéry a tradície, ktoré ho obklopujú. Thoreauova Amerika sa nad jeho experimentom pousmiala rovnako pohŕdavo a nepriateľsky, ako sa i my dnes usmievame nad všetkými, ktorí sa o to pokúšajú." V Millerových esejach nájdete nemalé množstvo autorovho talentu vidieť a popísať javy, ktoré bežným smrteľníkom ostávajú skryté. Som milo touto zbierkou prekvapený, pretože autorova beletria ma neprilákala ani k tomu, aby som jej dal šancu.... celý text
Léto
1999,
Albert Camus
"Viete nad čím najviac žasnem?" hovorí Napoleón Fontanesovi. "Nad schopnosťou sily niečo vybudovať. Na svete sú len dve mocnosti: šabľa a duch. Šabľa časom vždy duchu podľahne." Ako vidno, dobyvatelia občas podľahnú trudnomyseľnosti. Za toľko domýšľavej slávy je treba občas niečo zaplatiť. Lenže čo pred sto rokmi platilo o šabli, už dnes tak úplne neplatí o tanku. Dobyvatelia bodovali a po rozorvanej Európe sa na celé roky rozhostilo chmúrne ticho bezduchých miest. V dobách ohyzdných vojen o flandri snáď holandský maliari mohli maľovať kohúty u nich na dvore. Podobne sa zabudlo na storočnú vojnu, avšak v hoc ktorom srdci ešte žije orácia sliezskych mystikov. Ale dnes je všetko inak, maliar aj mních musia narukovať: cítia so svetom spolupatričnosť. Duch stratil svoju bohorovnú sebaistotu, ktorú mu priznal aj dobyvateľ."... celý text
Machiavelli – Nepochopený muž
2006,
Michael White
Machiavelli, rozhodne mnohostranne nadaná osobnosť, ktorú mimo iné zdobili obratná rétorika, zdatná vôľa, bystrý um a prenikavý intelekt, sa len ťažko snažil nájsť si dlhodobé a uspokojivé miesto v tak prchkej a menlivej politickej scéne Talianska na prelome 15. a 16. storočia. Zavše som mal z jeho služobných ciest pocit, že signoria položila mladému tajomníkovi na plecia viac, než mohol uniesť. Napriek tomu, dokázal často krát bojovať o čas či sympatie v prospech Florencie. Autor predkladá veľmi podrobnú biografiu, ktorá sa ľahko číta a súčasne čitateľa hutne obohacuje. Naopak mám pocit, že autorov obdiv k samotnému Machiavellim-u poškodil nejednu stránku a tlačí ho ospravedlňovať a vykreslovať Niccola ako obeť aj v situáciách, kde bolo vhodné objektívne poukázať na pochybenia (napríklad neustále ospravedlňovanie Machiaveliho návštev bordelov tým, že "bol už raz taký").... celý text
Mouchy
1964,
Jean-Paul Sartre
Sartre dokázal fenomenálne vyjadriť v jednom dialógu kráľa s všemocným ťaživú myšlienku zodpovednosti k slobode.. Jupiter: Hovorím ti, že som Ťa stvoril k obrazu svojmu. Obaja vládneme rádom, ty v Argose, ja vo svete, a naše srdcia ťaží rovnaké tajomstvo. Aigisthos: Ja nemám žiadne tajomstvo. Jupiter: Máš. Rovnako ako ja. Bolestné tajomstvo bohov a kráľov: že ľudia sú slobodní. Sú slobodní, Aigisthos. Ty to vieš, a oni to nevedia. Aigisthos: Hrom do toho, keby to vedeli, zapálili by mi palác zo všetkých štyroch strán. Pätnásť rokov už hrám komédiu, aby som im tú moc zakryl. Jupiter: Sto tisíc rokov už tancujem pred ľuďmi. Pomalý a pochmúrny tanec. Je treba, aby sa na mňa dívali: kým oči upierajú na mňa, zabúdajú vidieť sami seba. Aigisthos: Hrôza! Jupiter: Daj zatknúť Oresta a Elektru! Aigisthos: Sú nebezpeční? Jupiter: Orestes vie, že je slobodný! Aigisthos: Vie...že je slobodný! Nestačí teda dať mu okovy. Slobodný človek v meste je ako prašivá ovca v stáde. Mocný Jupiter, prečo teda váhaš a nezasiahneš ho bleskom? Jupiter: ... Aigisthos, bohovia majú ešte jedno tajomstvo. Aigisthos: Čo mi chceš povedať? Jupiter: Keď raz sloboda v duši človeka prepukne, bohovia už proti takémuto človeku nič nezmôžu. To je už ľudská záležitosť: záleží na ostatných ľuďoch - iba na nich - či ho nechajú, alebo zahrdúsia.... celý text
Ľudskosť: Optimistická história človeka
2020,
Rutger Bregman
Som veľmi rád, že som na túto publikáciu narazil, pretože môžem upozorniť čitateľov, že má potenciál "byť prijímaná nekriticky". Žiaľ autor sa, pravdepodobne nevedome, zaradil do dlhého radu ambicióznych vedcov, z ktorých každý túži byť ten, ktorý konečne rozlúskne tajomstvo ľudskej prirodzenosti a ukončí neplodné a zbytočné diskusie. Je teda dobrá alebo zlá? Sme vo svojej podstate dobrí alebo bez zábran konáme sebecky a bezohľadne zlo? Kniha týmto faktom obrovsky utrpela, pretože keby sa vyhla pasci bipolárnej teórie - buď (dobrý) alebo (zlý) - bola by unikátna. Cesta: "v určitých podmienkach konáme sebecky a bezohľadne, avšak na tomto a tomto prípade Vám chcem ukázať, že človek obstál a konal v neľahkej situácií altruisticky" by bola to zlatou strednou, ale pokušeniu "mať pravdu" odolá máloktorý vedec. Miesto akéhosi handrkovania - sme dobrí/sme zlí/sme dobrí/sme zlí sa ukazuje, že prvom rade každý je. Generalizácia tu je opäť značne rušivá a odvádza pozornosť od ľudskej individuality a jedinečnosti. Pozrieť sa však na každého zvlášť s dôrazom na akýsi výsledný profil génov, prostredia a výchovy, ktorý ma robí "dobrákom",ale súčasne ktorý občas zaklame k svojmu prospechu je náročné a hlavne nezaujímavé. Prvé kapitoly knihy sú výborné. Troška ma podvihlo z kresla, keď autor prišiel k štatistike bitky pri Gettysburgu, kde celú analýzu záhadne viac násobne nabitých muškiet vysvetlil neochotou vojakov zabíjať, pretože im "to dobro v kostiach nedovolilo" Tu mi prvý krát napadlo overiť si zdroj, ktoré predsa autor poctivo uvádza. Konkrétne vo veci Gettysburgu sa odvoláva na sotva overiteľný už historický zdroj podplukovníka Laidleyho, ktorý nájdete voľne na internete a skutočne sa dočítate aj o muškete, ktorá mala ešte stále v hlavni 23 guliek - avšak - tieto nálezy sú pomerne veľkou témou na rôznych akademických fórach (https://networks.h-net.org/node/4113/discussions/68203/evidence-soldiers-jamming-rifles), že vojaci nabíjali opakovane, aby nemuseli strieľať je možno v ojedinelých prípadoch pravda - ale: skôr bolo upozornené na faktory: nesúlad zbraní a munície, zlyhávajúce muškety, combat stres, ktorý spôsobil chybu pri nabíjaní zbrane a tá následne nevystrelila, narýchlo a nedostatočne vycvičený vojenský personál. Bregmann ale píše knihu o Ľudskosti, takže vybral len jeden faktor pre potrebu knihy a práve tu, po tomto zistení, že postupuje selektívne tzn. "v prospech" padlo moje nadšenie z knihy niekam k "nejako ju aspoň dočítam". S takýmto kreditom sa následne pustiť do "zlatej éry" sociálnych experimentov už bolo veľké sústo. Po Gettysburgu som začal dôslednejšie preverovať zdroje a čítal som všetko citlivejšie. Ja známym faktom, že experimentátor si veľmi praje potvrdiť svoju výskumnú hypotézu a smeruje experiment k tomuto cieľu - tak ako pán Bregman obsah svojej knihy. Stanley Milgram a jeho Poslušnosť voči autorite je toľko krát zopakovaný experiment, že vytiahnúť dnes nejakú výpoveď účastníka experimentu "ktorá bola uchovaná v neprístupnom archíve, kde boli uložené zápisky z experimentu" a Zimbardov Luciferov efekt zamiesť pod koberec na základe dodatočnej výpovede účastníkov, ktorí pocítili potrebu konečne ozrejmiť, že vlastne všetko hrali - je pomerne akési špekulatívne. Bez potreby zistení Stanfordského suterénu tu máme Bettelheima a Frankla, ktorí vo svojich knihách píšu o "kápoch", ktorí obrátili mindset pomerne rýchlo a bez toho, aby niečo hrali. "Dajte zdravé jablko do koša hnilých a..." túto Zimbardovu myšlienku potvrdíte kdekoľvek. Bregmanova ľudskosť je teda príjemným zistením, že história napísala aj príbehy povzbudivé - ako je ten so skutočným Pánom múch alebo z Juhoafrickej republiky. Je to pre nás inšpirujúce, neznamená to však, že všetky nelichotivé hypotézy o človeku (Dawkins, Zimbardo, Milgram) sú klamstvá, ktoré majú úmysel...aký vlastne? Získať si vedecký obdiv, slávu? To by opäť len popieralo hypotézu knihy, pretože by to znamenalo sebecky šíriť falošné hypotézy len kvôli osobnému prospechu. Apelujem teda na čitateľa. Knihu čítať spôsobom "povrchným", nebrať ju ako "kladivo na mýty" ale skôr obohatenie pohľadu na človeka. Človek síce zlyháva, chybuje, každý deň - ale ako hovorí Otokar Březina - "len keď človek chybuje, nachádza svoje skutočné obrysy" a Bregman k tomu dodáva: "máme za sebou aj toľko dobra" a to je príjemným zistením.... celý text