kurama45 přečtené 245

Prostá pravda 2018, Jodi Picoult

Picoultová píše o ťažkých témach. Píše o nich bez zaujatosti, má za sebou rozhovory s odborníkmi na danú tému, ale dokáže podať príbeh aj z pohľadu obyčajných ľudí. Picoultová je dokonca taký génius, že z knihy človek nepozná jej názor na situáciu. O ňu nejde, ide o postavy a o ich životy. Prostá pravda bola tisíckrát lepšia, než som čakala. Má v sebe obrovské množstvo rôznych posolstiev. Číta sa s ľahkosťou, ktorá vzhľadom na dej zaráža. A aby toho nebolo málo, tak poslednými dvoma stranami mi autorka spôsobila nečakaný šok.... celý text

První lidé 2011, Ann Gibbons

Ak ste doteraz o ľudskej evolúcii nič nečítali, po chvíli to môže pôsobiť zmätene. Autorka totiž nepostupuje podľa veku fosílií, ale podľa roku nálezu, a tak si musí čitateľ neustále v hlave prestavovať evolučný strom. Ak si chcete ponechať predstavu o „čistej vede”, tak od tejto knihy ruky preč. Zvláštne, akých podrazov sú schopní ľudia voči iným ľuďom len kvôli iným (možno) ľuďom, ktorí sú už milióny rokov po smrti.... celý text

Mistr papírových kouzel 2016, Charlie N. Holmberg

Čím to je, že tie najkrajšie knihy nájdem vždy na oddelení pre deti? Myslím, že si knihu človek užije tým viac, čím viac miluje origami :D. P.S.: Záver knihy je pekne uzavretý, ako čerešnička na torte, a ak neviete po anglicky, nemusíte sa báť, že by ste zostali niekde v polovici príbehu.... celý text

Tohle jsem měla napsat v přítomném čase 2017, Helle Helle (p)

Veľmi zaujímavé dielo. Takmer úplne absentuje dej. Na 160 stránkach sa prelína minulosť s prítomnosťou, ale koniec koncov na tom ani nezáleží. Stále sa totiž opakuje tá istá rutina. Vstať, najesť sa, ísť von, najesť sa, vrátiť sa, najesť sa, spať… Občas hlavná hrdinka Dorte stretne nejakého chlapa, pre zmenu sa s ním vyspí a zase sa kolotoč opakuje. Kniha je písaná v 1. osobe a napriek tomu je úplne bez emócií. Akoby som sledovala život robota. Keď to človek číta dlhšie, doslova prahne po zmienke o pocite. Akomkoľvek. Je jedno, o čom bude, prečo tam bude, hlavne nech tam konečne niečo je! Zvláštne je, že aj keď to zo začiatku vyzerá ako žalospev za lenivú a ľahostajnú mladú generáciu, ktorá nežije, ale prežíva, postupne má čitateľ pocit, že na tom celom niečo nesedí. A presne to podľa mňa knihu odlíšilo od iných brakoidných diel. Prepracovanosť skrytá pod povrchom spravila z ničoho niečo. Jemné náznaky, malé úlomky hrdinkinej duše. Čitateľ ju prestane vnímať ako lenivca a začne ju ľutovať, pretože vycíti, že je v hlbokej depresii. „Opovrhovala jsem činným rodem v přítomném čase.“ Na prvý pohľad prázdna a nič nehovoriaca veta, ale v skutočnosti je v nej obsiahnutá celá psychológia Dorty. To dievča malo problém umyť si vlasy, vstať z postele, prestať dookola opakovať nikam nevedúcu cestu… Na konci Dorte opustíme presne tak, ako sme ju našli. Bez nádeje do budúcnosti a bez náznaku zlepšenia.... celý text

Písečná žena 2005, Kóbó Abe

Čo všetko stačí človeku k spokojnému životu bez otázok? Málo. Koľko opisov piesku človeku stačí k pocitu, že ho má nastrkaný až kdesi v žalúdku? Tiež málo.