Denny45 přečtené 168

Slúžkin syn / Inferno / Osamelý 1988, August Strindberg

Slúžkin syn Asi je to čitateľom súdené, že si mýlia autobiografiu s klasickou prózou. Aj samotný autor v interview s francúzskymi novinami vyhlásil, "že chcel povedať niečo o sebe". Dovolím si poznamenať, že povedal toho omnoho viac. A nielen o sebe. Do 200 strán sa vtesnalo toľko zaujímavých námetov, myšlienok, filozofických rozpráv, názorov, ľudí, esejí, psychologických opisov a čiastočne aj celkový pohľad na súveké Švédsko očami mladého Augusta. Nie je možné, aby sa v tom človek aspoň na sekundu nestratil. Ale nie je nemožné nájsť aspoň jednu myšlienku, s ktorou by sa človek ihneď stotožnil alebo ju po prečítaní ihneď zavrhol ako výplod blázna. S každým novým odstavcom sa mi z hlavy parilo čoraz viacej. Ale mne sa tá kniha veľmi páčila. Dokonca som v nej objavil aj svoje vlastné myšlienky a otázky. Na niektoré veci som sa začal pozerať úplne inak a rád si túto knihu prečítam zas rok, potom o ďalší rok a viem, že v nej nájdem vždy niečo nové. Cítim to tak. Dosť zvláštny naturalizmus, bez rozsiahlych opisov prostredia, otvárajúci cestu pre moderné psychologické romány (autobiografie). Inferno Tak toto bolo ozajstné inferno. Neúspešné obdobie v súkromnom živote Strindberg vylieči netradičným spôsobom - začne sa venovať chémii. Ale nie takej normálnej, ale takej, kde sa snaží dokázať, že síra sa je zlúčeninou uhlíka, kyslíka a vodíka. Vraj sa mu to podarí a bojí sa, aby mu niekto objav neukradol. Prepukne paranoja. Všade, kde sa chce vyspať, počuje len hluk. Po izbách sa šíria elektrické vlny, ktoré ho majú zabiť. Verí na znamenia, okultizmus, čiernu mágiu, mysticizmus. Na návšteve u svojej malej dcérky to vyzerá na nádejné vyliečenie, ale potom sa tam objaví pani svokra so svojou knižkou od Swedenberga (nejaký radikálny katolík) a hrdina sa vidí v jeho myšlienkach. Z ateistu na začiatku knihy sa stáva náboženský fanatik. Prenasledovanie má byť trestom za jeho pýchu, vykúpením je Boh. Zvláštny prípad, keď človek s psychickými problémami podrobne opíše, čo prežíva. Niekde som čítal, že Strindberg na mnohých miestach preháňa a príbeh sa nedrží reality. Samo o sebe je to zaujímavé, ale zaujímavejšie skorej pre psychiatra alebo odborníka ako pre bežného čitateľa. Slúžkin syn bol lepší. Osamelý Stále premýšľam nad Slúžkou a som vyčerpaný z Inferna. Osamelého by som už nedal. Možno inokedy... Ps: Nechápem ako mohla Lagerlofová získať tú Nobelovku namiesto Strindberga.... celý text

Farby čias (Črty o Japonskom umení) 1977, Nikolaj Fedorenko

Dosť ťažké čítanie s komplikovanými myšlienkovými pochodmi autora a jeho hostiteľov. Niektoré som vôbec nechápal a len som tápal a pretáčal stranu za stranou. Musím si prečítať nejaký úvod do problematiky japonskej kultúry, aby som si túto knihu mohol opäť a plnohodnotne prečítať. Škoda tej červenej propagandy.... celý text

Gulliverove cesty 1979, Jonathan Swift

Čítal som neskrátenú a neilustrovanú verziu. Prvá polovica sa čítala ľahko, ani som si neuvedomil ako rýchlo som ju prelúskal. Dva jednoduché kontrastné príbehy s pár narážkami na súveké Anglicko. Nesklamalo, ani nezaujalo. Na druhú polovicu som sa tešil, lebo už nešlo o notoricky známy príbeh, ale o niečo nové. A pocity? Kde-tu sa objavila vynikajúca a originálna myšlienka (výsmech z túžby po nesmrteľnosti vedie). Som zvyknutý na realistické opisy všetkého možného aj nemožného, ale toto bolo opisovanie všetkého najnudnejšieho. A čím viac bolo toto nudné voľačo absurdnejšie, čím viac môj neexistujúci meter absurdnosti praskal a blížil sa koniec, tým viac som chcel tú knihu šmariť do záchoda a spláchnuť (však aj Jonathanko tam opíše jedenkrát v každom príbehu nejaký trápny urálny alebo fekálny zážitok). Najlepšou satirou bol ostrov Hujhnhmov, no paradoxne ma táto časť najviac nudila. Pre človeka, ktorého zaujíma Anglicko na začiatku 18. storočia, určite neoceniteľné dielo. Pre mňa to bolo pár pekných myšlienok utopených v mori všetkého nudného Ešte jeden postreh. Keď sa snem Hujhnhmov na niečom zhodne, nikto proti tomu neprotestuje, lebo vždy je to rozumný výnos. A čo keby vyhlásil, že každý Hujhnhm musí protestovať proti každému výnosu snemu? Je to paradox?... celý text

Mesto slepých 1999, José Saramago

V knižnici, ktorú navštevujem, je táto kniha zaradená do kategórie sci-fi. A vôbec nechápem prečo... Ak máte strach z viet bez interpunkcie, nemajte ho Ak sa bojíte tohto príbehu, nebojte sa ho Obidve veci si po čase prestanete všímať... Zostane len ľudskosť Nie tá ľudskosť, ktorá nás odlišuje od zvierat Ale tá, ktorá nás nimi robí Slepota by nás všetkých dokázala vyzliecť behom jedného momentu Vynikajúce dielo Vynikajúce opisy Postavy mi neprišli plytké, Saramago jednoducho opisoval len to, čo bolo možné zistiť v stave slepoty A čo bolo potrebné na prežitie Mňa tá kniha úplne pohltila a pri čítaní som oslepol Nevšímal som si čas, okolie, farby, život, len litery na papieri Nedokážem opísať, o čom všetkom som uvažoval a nad čím ešte stále rozmýšľam Na mnoho vecí som sa po prečítaní začal pozerať úplne inak Jediné čo chcem vytknúť, bol ten koniec Až príliš veľký happyend Mohlo to byť trošku tragickejšie, alebo otáznejšie Záverečné posolstvo by sa tam stále hodilo Podľa mňa to bol klasický psychologický román Len ho bolo treba vyzliecť zo šatu postapokaliptickej literatúry... celý text

Pani Bovaryová / November / Bláznove pamäti 1989, Gustave Flaubert

Bolo mi úplne jedno, že Flaubert opisoval počasie nejakého dňa ako pekné, slnečné, teplé. Nad hlavami postáv som si predstavoval zatiahnutú oblohu, šerosvit, mrholenie, vlhko a chlad. V daždi nakladali mladí Bovaryovci svoj majetok na koč, pršalo aj keď si ten zazobaný boháč bafkal cigaretu pri teplom krbe a pani Bovaryová na pokraji šialenstva ho prišla prosiť o almužnu. A nehovoriac, ako sa v srdci tejto ženy doslova parilo z neskutočných a nerealizovateľných snov, inšpirovaných červenou knižnicou. Z pary sa zrodili ťažké oblaky, z ktorých sa lialo ako z krhly a voda zaliala celé jej vnútro. Voda zamrzla na tuhý ľad, ktorý na konci explodoval a premenil sa na jemný poprašok. Vietor si s ním poradil. Potom nezostalo nič, ani matná spomienka... Dej vynikajúci, priam rozbíjajúci posledné zvyšky romantizmu v realistickom svete. Ale ten zvláštny štýl v niektorých pasážach a slovná zásoba nudili a kazili dojem. K ťažkému príbehu ťažký štýl patrí. Stačí, že ma to zas donútilo premýšľať. Na pesimistické autobiografické spisy na konci si nájdem čas inokedy, na jednu knihu bolo toho čierneho už priveľa.... celý text

Římská literatura 2005, Jiří Šubrt

Našim českým bratom sa prvýkrát po 70 rokoch podarilo napísať a vydať knihu o rímskej literatúre (pre porovnanie po slovensky takáto publikácia ešte nevyšla). Je originálna, objektívna, komplexná, na úrovni, snaží sa poňať všetko, čo sa nám do dnešných dní zachovalo. Novinkou sú kapitoly o kresťanskej literatúre, komunistami neprávom zaradenej do samostatnej kategórie (v samotnej veľkej Antickej knihovne nevydali ani jeden kresťanský zväzok). Pokiaľ som správne pochopil heslo "do domu aj do školy", mala by byť zrozumiteľná aj pre širšie vrstvy. V mojom prípade sa to nedialo a slovník na bokoch na vysvetlenie niektorých pojmov nestačil, resp. niektoré v ňom vôbec neboli. Po knihe som siahol, lebo to, čo je všeobecne známe alebo o čom sa kde-tu zmienil Zamarovský, mi nestačilo. Chcel som si urobiť reálny obraz o tom, čo vlastne vieme a čo všetko sa nám do dnešných dní zachovalo. Moje zvedavé ja bolo uspokojené, zoznam zaujímavých autorov (často známych len z fragmentov) vytvorený a získal som dobrý základ znalostí. Okrem toho problému s pojmami je kniha perfektná a vrelo ju odporúčam.... celý text

Ruský les 1978, Leonid Maximovič Leonov

Román-rieka na červený spôsob... Les je námetom ruských kníh odjakživa a je ťažké prispieť na túto tému niečím novým a originálnym. Leonov pochopil tento živý ekosystém po svojom - príbehom moderne zmýšľajúceho človeka, ktorý mal od detstva blízky vzťah k prírode. Základná dejová rovina (hlavne Vichrovov život) s rozpracovaným námetom stoja za prečítanie a postavy (napr. Vichrovova manželka, Gracianský) majú skvelý potenciál. Ale je tu jedno veľké ale. Je to román sovietskeho realizmu. Podľa recenzií na ruských stránkach a podľa anotácií iných kníh patrí k svetlejším príkladom tohoto smeru... ale to nestačí. Absurdné správanie Polje sa dá pochopiť psychologickým tlakom vtedajšej spoločnosti a politickou situáciou ale aj tak by si zaň zaslúžila poriadne prefackať. Za vrchol považujem scénu na streche moskovského paneláku, kde Poľa zostrelila niekoľko nacistických bombardérov. (☭ ͜ʖ ☭). Verím, že tam strkal propagandu len preto, aby mu to vydávali a cítil sa relatívne slávny. No skorej to vyzerá tak, že aj on bol bohužiaľ zmagorený. Po celý čas ma pri knihe držali opisy prírody, rozprávanie o minulosti staršej generácie a túžba spoznať tajomstvo Gacijanského (aj o tomto "veľkolepom" vyvrcholení by som vedel polemizovať). Čo vlastne môže mladý človek od takého autora žijúceho v takom období očakávať?... celý text

Satirikon 1971, Gaius Titus Petronius

Satirikon je knihou medzier: 1) Medzera v čase, ktorá nás delí od napísania tohoto diela je tak veľká a zároveň tak malá. Pre mňa je stále neuveriteľné, že nejaké dielo mohlo prežiť aspoň v čiastočnej forme 2000 rokov. Na druhej strane sa za celý ten čas ľudia vôbec nezmenili. Stále medzi nami žijú rovnako márnivý a ziskuchtiví jedinci. 2) Klasicky, v klasických dielach nesmú chýbať medzery v texte. Pre stredovekého mnícha, ktorému sa do ruky dostalo toto dielo bola najzaujímavejšia hostina u Trimalchiona, pretože dokazovala skazenosť Ríma. Paradoxne, mňa ihneď zaujal príbeh troch zaľúbených mladíkov, ktorý sa mních snažil potlačiť do úzadia. Strašne by ma zaujímalo, čo vlastne vyviedli a ako ich milostný románik skončil (dúfam, že sa Encolpius zo svojej impotencie vyliečil)- 3) S tým súvisí tretia, morálna medzera. Homosexualita bola považovaná za normálnu vec, nikto sa nad ňou nepozastavoval. Áno, títo ľudia boli terčom posmechu ale nikto po nich nehádzal kamene ani ich neupaľoval. 4) Medzi vyumelkovanými dielami Ovídia a jemu podobných a dielom, ako je aj Satirikon je výrazná medzera. Narozdiel od vyššie uvedeného tu vidíme problémy reálnych, chudobných a ustrachovaných občanov Rímskej ríše napísané necenzurovaným, ľudovým a hlavne živým jazykom! Škoda, že je ich tak máličko. 5) Najväčšia medzera je v tom, čo nám zostalo z populárnych frašiek, satýr, básní, slovných hračiek a iných "nekultúrnych" pamiatok rímskej mládeže. V kompletnosti je to len Záväť vepříka (píšem po česky lebo do Slovenčiny to asi nikto nikdy nepreloží), ktorá ani nepobaví ale skôr ukáže, že ešte aj v Ríme bol Rím samotný všetkým na výsmech. 6) Medzera v mojich schopnostiach napísať zmysluplný komentár a vyjadriť svoje myšlienky tak, ako chcem, sa stále nezmenšuje. Sakra.... celý text

Príbeh jedného života / Miláčik / Mont-Oriol 1986, Guy de Maupassant

Príbeh jedného života Dámy a páni, práve ľudia, ktorí dokážu nemožné, sú talentovaní. A autor tohto románu je ním tiež. Je to muž a predsa dokázal vykresliť život mladého dievčaťa plného krásnych snov, ktorého unáhlené rozhodnutie spustí katastrofálnu lavínu. Žiť v utrpení jej bolo údelom a jej duša upadla do hlbokej agónie... až pokým neprišlo malé svetielko nádeje, takmer na prahu jej života. Veľmi silný zážitok. Miláčik Devätnáste storočie prinieslo okrem technických novôt aj mnoho negatívnych fenoménov. Napríklad kariérizmus tak, ako ho poznáme dnes. Pán Duroy nemal šťastie ani na univerzite a ani vo vojne (ak nerátame to, že ho niekto nezastrelil) a rozhodne sa niečo dokázať v Paríži - v prvej metropole vtedajšieho sveta. Začínal tak, ako takí ľudia začínajú dnes. Vôbec nič sa nezmenilo; rodinkárstvo, pokrytectvo, povýšenie v práci získané v posteliach osamelých dám. Hra, do ktorej mnohí mladíci vsadia len jednu jedinú kartu a len pár z nich vyjde z tejto partie ako víťaz. George je jedným z nich. A vôbec, prečo moralizujem? Veď mnohí z nás robia prakticky to isté, len v iných životných situáciach. Maupassant sa vyjadruje jednoduchým a zrozumiteľným jazykom. Ako realista si dáva záležať aj na podrobných opisoch. Niekomu sa zdá, že príbeh sa vlečie a nie je v ňom žiadna akcia, ale život nie je vždy len o tom. Mont-Oriol Humorne ladená groteska o honbe za peniazmi a zabúdaní na krásy života. Ani jeden aspekt kúpeľného života autor nenechal bez štipľavej kritiky.... celý text

Slované 1988, Magdalena Beranová

Skvelá kniha, ktorá by v dnešnej dobe len ťažko mohla nájsť premožiteľa. Každá stránka života a histórie tak vynikajúco a podrobne opísaná v náročnejšom ale stále peknom štýle. Možno by som len vytkol fakt, že niektoré pasáže, v ktorých asi pani Beranová nebola doma pôsobia trošku zmätene.... celý text

Odkazy vekov : Hľadanie stratených rukopisov a pamiatok 1969, Leo Deuel

Dobrodružstvo trvajúce 700 rokov s nádychom romantiky. Príbehy ľudí, ktorí zabezpečili zachovanie kultúrneho dedičstva mnohých národov. Ich životy zmizli z povedomia ľudí a zatienili ich príbehy oveľa slávnejších a "majnstrýmových" archeológov. Kniha začína jednoduchým začiatkom: pár géniov sa rozhodlo, že zachráni odkazy antickej kultúry rozpadávajúce sa v európskych kláštoroch a končí sa v šere vedeckých inštitúcii v 20. storočí, ktoré sa snažia rozlúštiť mexické písma. Niektoré úseky sa čítali ľahko, niektoré nie. Nejaký slovník alebo chronologická tabuľka ku každej kapitole by bodli, málo známych pojmov bolo naozaj priveľa. Každopádne je to vynikajúca kniha, z ktorej sa dozviete veľké množstvo prekvapivých informácií.... celý text

Princ a bedár / Tajomný cudzinec a iné 1985, Mark Twain (p)

Princ a bedár Bedár z temnej uličky londýnskeho mesta a princ, u ktorého si podávajú kľučky kadejakí učitelia sa náhodne stretnú za veľmi zvláštnych okolností. Obaja sa na seba podobajú a sú nespokojní so svojím životom. Stačí málo a v hlavách sa im zrodila naivná myšlienka. Čo keby si na krátku chvíľočku vymenili svoje roly? Veď sa predsa nemôže nič stať! Z milej nevinnej knižočky o dvoch malých chlapcoch sa vykľula trpká a ostrá kritika celého ľudstva. Nešetrí humorom, ktorý vás síce nerozosmeje, ale donúti vás myslieť nad tým, ako krutý je niekedy tento svet. Tajomný cudzinec Milí čitatelia, ak sa v knihe vyskytne postava satana alebo jeho príbuzného, pripravte sa na spoveď človeka, pre ktorého život stratil zmysel. Nemyslím to v zlom, práve naopak. Opäť nie je dôležitý dej ale sila myšlienok. "Chodíš vari so zaviazanými očami, keď si ešte nezbadal, že zdravý rozum a šťastie sú nezlučiteľné? Ani jeden duševne zdravý človek nemôže byť šťastný, lebo život je v jeho očiach skutočný a vidí, aká je to hrôza. Len blázni môžu byť šťastní, ba ani tí nie všetci..." "...Poznám tvoj rod. Je to črieda oviec. Ovládajú ho menšiny, zriedkakedy alebo nikdy väčšiny. Potláča svoje pocity a presvedčenie, ide za hŕstkou krikľúňov. Tá krikľúnska hŕstka zavše má, zavše nemá pravdu, ale dav ide za ňou bez ohľadu na pravdu..." Mne už len zostáva povzdychnúť si spolu s Tajomným cudzincom: "Zdá sa mi, že ťažko vyhovieť ľuďom." Z nedokončenej burlesky o spoločenských lexikonoch Škoda, že je to nedokončené. Na to, že je to dielo staré 110 rokov, srší sviežim a nenúteným humorom. Osobné spomienky na Janu z Arku Na tomtože pracoval autor skoro 20 rokov? Úprimne, očakával som viac, a po 100 stranách nudného čítania o absolútne nesympatickej dievčine som to zabalil.... celý text

Martin Eden / Láska k životu a iné 1989, Jack London

Martin Eden "Mám si ju požičať alebo nemám?", pýtal som sa sám seba ukrytý medzi policami mestskej knižnice. V jednej ruke London, v druhej Maupassant. A ako už pri milovníkovi kníh očakávate, vyhrali obaja. Problém nastal až neskôr. Ktorú z nich si prečítať ako prvú? Skúsenosti nadobudnuté čítaním Bieleho Tesáka, Volania divočiny a Morského vlka a šum pozitívnych recenzií hučali v mojej hlave. Čo som mal robiť, nebudem sa priečiť sám so sebou... V momente, keď sa pán Eden rozhodol svoje skúsenosti z ciest spísať a nie len trhane prerozprávať mladej chutnučkej slečinke, sa mi to začalo začalo pozdávať. A tento pocit ma už do konca románu neopustil. V hlave mladého rojka sa zrodil plán, ktorý musel byť uskutočnený. Nezáležalo na ničom inom, len na jednom sne a na jednej láske. Ak by Martin Eden naozaj žil (áno ja viem, že je autorove alterego) rád by som sa s ním zoznámil a po celý večer sa s ním zhováral. O živote. O hocičom. O všetkom dôležitom a zároveň tak nepodstatnom... Mnohým ľuďom sa Martin hnusí. Pýtam sa prečo? Je sebec? Čo je vlastne sebectvo? Túžba niečo v živote niečo dokázať? Narodiť sa v nesprávnom čase, na nesprávnom mieste obklopení nesprávnymi ľuďmi a snaha vymaniť sa z tohoto bludného kruhu? Každý máme v sebe kúsok svojho Edena. Žije v nás kúsok génia, ktorého chceme všetkým dokázať - bez ohľadu na to, či je zlý alebo dobrý. Aj Martin ho mal. A stretol sa len s nepochopením a krivdou. A v človekom, ktorý je tak emočne a inteligenčne vyspelý každá táto rana zabolí trojnásobne. Nečudo, že ku koncu knihy nám pripomína len suchého blázna. Pohŕdať začne aj on a tragický koniec už číha za rohom... Ľudia, ktorých sa v momente ich narodenia končekom prsta dotkol život a zároveň aj smrť, to nebudú mať nikdy ľahké. Nemám čo dodať... wau... celý text

Dáždnik svätého Petra, Posledný hradný pán a iné 1979, Kálmán Mikszáth

Kde bolo tam bolo, rozprestieralo sa raz jedno ospalé Slovensko. Žili v ňom ľudia nevzdelaní, hlúpučkí, naivní a veriaci v poslušní život. Ich susedmi boli veľkí a odvážni Maďari, ktorí sa cítili za nich zodpovední a snažili sa ich silou-mocou uchrániť pred nebezpečnými susedmi. Tak, že z nich chceli spraviť ďalších Maďarov. Alebo skorej hotentótov? Dáždnik svätého Petra Nie epopeja. Ani elégia. Ale výlet do 19. storočia vo forme antiódy na slovenskú dedinu! Celý dedinský mikrosvet zničí záhadná udalosť a premení pár dní života na frašku na účet nás, Slovákov. Ale nič sa nedeje, na mnohých veciach som sa zasmial aj ja (napr fígeľ starého obchodníka s kotlíkom) a som srdečne rád, že sa toho za tých 100 rokov tak veľa zmenilo. Posledný hradný pán Ďalšia fraška tentokrát aj na úkor konzervatívnych maďarských šľachticov. Dáždnik bol omnoho lepší a originálnejší.... celý text

Dějiny dobytí Peru 1980, William Hickling Prescott

Nesmrteľné dielo. Napriek tomu, že v tých časoch už vychádzali tie najpodrobnejšie diela o kultúrnych dejinách, Peru bolo veľkou záhadou. Tisíce listín sa povaľovali po archívoch a pomaličky sa rozpadávali, berúc tak so sebou časť našej histórie. Autorita cirkvi sa kúsok po kúsku rozpadávala ale ľudia si stále mysleli, že dobytie ríše Inkov bolo potrebné a hájili sa ním záujmy Boha. A v tejto dobe žil pán Prescott - milovník histórie, moderne zmýšľajúci a hlavne kultúrny človek. Cítil potrebu napísať diela o najstaršom období kresťanskej Ameriky ako pomôcku pre obyvateľa mladých Spojených štátov, do ktorých po troch storočiach reconquisty a krvavých vojen vkladal svoju nádej na svetlejšie zajtrajšky. Či odôvodnene, to neviem... Ale späť ku knihe. Prvá časť s názvom kultúra Inkov je zastaraná. Nie je to chyba autora, veď archeológia bola ešte lev v plienkach a zakladateľ "inkológie" to mal naozaj ťažké. A akonáhle sa na scéne objavuje dvojica Almagro a Pizzaro, začína sa pravá a nefalšovaná tragédia zinscenovaná krvilačnými Španielmi. Ocitáte sa v zapadnutej krčme plnej moskytov v panamskej džungli, kde sa pár dobrodruhov rozhodne dobyť... hmm... V tom je ten háčik - oni vlastne ani nevedeli, čo idú dobyť. Aká irónia .Po nevinnom plachtení a vypaľovaní slamených dedín v Kolumbii sa rozpúta pravé španielske rodeo - a jeho obeťou sa stanú nevinní Inkovia. O pár chvíľ sa ocitáte v kresťanskej provincii, ktorý zachvátili plamene občianskej vojny a na konci knihy, pár rokov po nevinnom začiatku, z radov hlavných protagonistov už nežije nikto. Tomu hovorím jazda. Po celý čas vás sprevádza autorov komentár, podaný tak presvedčivo a nenútene, že skladám pred pánom Prescottom pomyslený klobúk. Tak pútavo predniesť životy toľkých zaujímavých osobností a opísať každú dramatickú chvíľu dokáže len pár ľudí.... celý text

Démon / Ľudia a vášne / Kňažná Ligovská 1984, Michail Jurjevič Lermontov

Verše Mladý Lermontov bol nespokojný, kritizoval, hľadal opovede a lásky ho opúšťali jedna za druhou. A nebol hlupák, lebo všetky tieto pocity zbásnil. To je presne to, čo sa mi na ňom páčilo! Tá mladícka nerozvážnosť a rozpolčenosť (napríklad 11.jún 1831). S dospievaním prišlo aj vytriezvenie. Denník nepochopeného mladíka strieda vyšperkovaná kritika Ruska a rozprávkové ľudové povesti. Poviete si: Krása, čo sa dá vytknúť? Asi len to, že mi to nebolo blízke. No dobre, Smrť básnika bola výnimka. Poémy Čistý romantizmus, pri ktorom som takmer zabudol na znechutenie z predchádzajúcich strán. Podľa mňa je Démon s Novicom vyhrávajú. Hry V každej žije kúsok Lermontovej duše a jeho života. Ponurá atmosféra bálov, na ktorých sú si všetci tak cudzí vystriedaná hlbokými a silnými monológmi pri svetle osamelej sviece. Akoby ste videli tú šnúru klebiet, ľudskej závisti a zbytočnej pomsty či dokonca preklínania, ktorá sa vinie celým dejom až do tragického konca. Dovolím si napísať jeden spoiler: V troch hrách sa šíri nákaza šialenstva, takže si pri ich čítaní radšej nasaďte rúško! Odporúčam (pre mňa vrchol jeho tvorby) Čudného človeka a Maškarádu. Prózy Na hudobnom večierku grófa V... je nedokončený rukopis s nejasným poslaním. Azda kritika hazardných hier. Kňažná Ligovská je nedokončený rukopis s až príliš jasným poslaním. Lermontov bol prvý, kto na pozadí šlachtickej telenovely typu "ľúbi ma, ja neviem či ho ľúbim" načrtol život malého úbohého stvorenia - zbytočného človeka. Na záver: Ťažký autor, ťažká kniha, ťažké čítanie.... celý text

Otcovia a deti / Nešťastnica a iné 1977, Ivan Sergejevič Turgeněv

Nedalo mi a musel som siahnuť aj po druhej knihe od Turgeneva z tejto edície. Šľachtické hniezdo Sparťanská výchova sa zjavne nepodarila. Po prvej nevydarenej láske sa mládenec zaľúbi opäť. Do dievčiny, ktorá si žije v dokonalom svete, má dokonalého snúbenca, dokonalú rodinu. Všetko vyzeralo tak nádejne, dievčina privolila, bola zmätená, keď sa v tom vrátil prízrak minulosti, ktorý mal byť už pochovaný pod čiernou zemou... Prízrak si podmnil srdcia celého domu a ako dýka sa zapichol v srdci mladého dievčaťa. Vysvetlenie je zbytočné, už je neskoro... Po rokoch, nezostalo už nič čo by pripomínalo toto vzplanutie. Najmladší vyrástli, starší dávno odišli preč. Len tie spomienky tu navždy budú... Otcovia a deti Celé dielo som mal toho Bazarova v zuboch. Mudroval, objavila sa láska, a celá filozofia bola fuč. Potom sa tváril, že sa nič nedeje a keď sa to začalo komplikovať, dostal košom. Aký som bol rád, zaslúžil si to. Ale poučil sa a upokojil. A aká irónia, že na konci knihy mi ho až bolo ľúto. Druhou postavou je Arkadij: mladý, neskúsený, hltá čo jeho duša pýta. Svojho otca a uja má nesmierne rád a neberie názory sa svet tak radikálne ako jeho kamarát a učiteľ Bazarov. V dome Odincovovej sa zaľúbi a za pár dní zabudne na všetky pravidlá, ktorými sa doteraz riadil. Sympatické nie? Nekarhá staršiu generáciu, že je spomalená, berie to ako samozrejmosť. Preňho sa život končí štastne. Možno je v tom odkaz, že prílišnou horlivosťou si človek sám vykope hrob. Za komunizmu sa dej reprodukoval hlavne ako boj dvoch generácii a mladá mala pravdu. Hlúposť. Je to predovšetkým príbeh, ktorý dýcha človečinou. Možno menej ako Hniezdo alebo Rudin, ale stále tak, aby človeka dokázal pohltiť Jarné vody Keby som mohol pánu Saninovi napísať list, vôbec by som sa nekrotil. Ako môže spraviť niekto takú hlúposť? Veď od začiatku toho prekliateho výletu do BadenBadenu som cítil, ako to dopadne (asi intuícia). A ono to tak na moje nešťastie dopadlo. Na druhej strane, človeka to poteší, keď vidí, že celá tá udalosť mala šťastný koniec. Bôl prebolel (aspoň Gemma tak vyznela), adresa sa našla, odpustenie prišlo aj keď sa už zdalo, že nepríde. Ale je ešte čas napraviť celý svoj život presiaknutý "taedium vitae"? Znie to ako červená knižnica, ale tu sa začína rodiť psychologický román. Z knihy možno najslabší, ale najviac mi zarezonoval v hlave. Tajomné novely & Básne v próze To si idem ešte len prelistovať, niečo si určite prečítam hlbšie. CELKOVÉ hodnotenie Turgenevovo majstrovstvo - to sú určite romány. Síce sa už opakujem, ale stále nechápem prečo sa tak rýchlo vytratil z všeobecného prehľadu každého človeka. Nebolo to to najlepšie, čo som kedy z obdobia 19. storočia čítal, ale má to svoje nenahraditeľné a svojské lyrické čaro. A aj keď je to jednoduhšie, na hlbke to nestráca. Celkovo mám z jeho diel dobré pocity.... celý text

Poľovníkove zápisky / Rudin a iné 1977, Ivan Sergejevič Turgeněv

Tri portréty Kratučký lyrický príbeh. Atmosféra Poľovníkových zápiskov. Mesiac na dedine Sparné leto, dedina, príchod nového človeka - úplne ako v Troškovej komédii (pardon za nepresnosť, v tejto aspoň nenájdete prvoplánový humor). A garantujem vám, že aj keď sa nebudete smiať ako posadnutí, aspoň kútiky úst sa vám trošku pohnú... Oddychovka, ale najradšej by som si ju pozrel v podobe inscenácie. Poľovníkove zápisky Najväčšie sklamanie knihy. Stále som čakal, že príde rozuzlenie, hľadal som nejaký utajený dej, zápletku a stále nič. A potom mi došlo, že je to súbor poviedok. Áno, sú pekné, lyrické a dýcha z nich tá dedinská prostota, život obyčajného človeka, nevoľníka, ale ten pocit sklamania to už nedokázalo prebiť. Denník zbytočného človeka Ťažké čítanie pri ktorom si nejedna duša zavzdychá. Rudin Konečne poriadny román! Stále dookola sa opakujúci nudný život šlachty zmení príchod skrachovaného šlachtica Rudina (zas ten motív príchodu). Múdrosťou, bystrosťou a jasným vyjadrovaním doslova prefúkne sukne na smrť znudených slečiniek a pánom vyčistí žalúdok svojou hlbokou filozofiou. Dochádza k zmenám vzťahov, názorov a nejedno mladé srdce postihne búrka. Ale keď to začne byť vážne, nezostáva nič iné len povedať: "Pán Rudin, ďakujeme vám za spoločnosť ale musíte ísť...". Ale na čo mu je jeho inteligencia, keď nedokáže premeniť svoje myšlienky v činy? Keď prechádza mestami a odjedá omrvinky z honosných stolov bez hanby? Ale povedzme si, na čo by mal byť iný ako tí, ktorí naňho hľadia s falošnou ľútosťou a podávajú mu ruky studené ako ľad? Je toto tá zbytočnosť, ktorú sa Rusi snažili v svojich dielach opísať? Aj keď som dej pozabúdal, dojmy zostanú (najmä z konca). A nie nebojte sa tej filozofie, číta sa to ľahučko a dá sa pri tom vynikajúco oddýchnuť. Ani si neuvedomíte, ako veľmi vám nevinný príbeh rozvíri myšlienky Hamlet a Don Quijote Prebehol som to len očami. Vyzerá to zaujímavo. CELKOVÉ HODNOTENIE Nechápem, prečo sa na Turgeneva tak rýchlo zabudlo, veď tie diela sú prepracované a stále dokážu rozvíriť sled myšlienok.... celý text

Tragédia človeka / Mojžiš / Lyrika 1988, Imre Madách

Tragédia človeka Toľko filozofie v jednej divadelnej hre som ešte nikdy nevidel. Vlastne, je to prvá divadelná hra ktorú som kedy čítal. A hneď prvá mi ukázala, čo je to katarzia. Mojžiš Tvári sa to ako monumentálne dielo ale nie je to monumentálne dielo. Vyberte si 1., 54., 89., 124., a poslednú časť nejakej nekonečnej juhoamerickej telenovely a poskladáte si vlastného Mojžiša. Každý si vyberie z jeho života iné najdôležitejšie momenty ale tento výber nestojí za nič. Lyrika Nemal som chuť ani čas... celý text

Kultura ve staré Číně 1984, Walter Böttger

Takže to čo nám v školách ukazujú ako klasickú čínsku kultúru z obdobia Čching sú už len jej pozostatky znásilnené európskou kultúrou? Čo všetko sa ešte nedozviem... Alebo začnem inak: každý milovník ázijských kultúr by mal mať túto knihu aj vo svojej knižnici. Prečo? Úprimne, v tejto problematike sa nevyznám, no podľa mňa má táto kniha stále čo ponúknuť aj keď je čiastočne zastaraná.... celý text