Ivan F
komentáře u částí děl
Promiskuita svetom vládne a v čase napísania poviedky, to bolo úplne normálne správanie. Ani dnes tomu nie je inak.
Zmysel poviedky mi ušiel. Teda ak tam nejaký je. Ak nie, nič sa nestalo, je to v poriadku. Postavím si ho sám, zo zbúraných kulís.
Riadna ujetina, avšak viem si živo predstaviť, ako by to bolo dnes. Takých hnidopichov je u nás neúrekom. Akurát by im možno zapchala hubu páreurová bankovka.
Ktovie, kto má dnes v popise práce odvoz tiel po bombardovaní. Jediné, čo mi nesedí je, že Bradburyho smetiari to majú v náplni práce po atómovej bombe. Na kieho ďasa by už len potom išli odpratávať mŕtvoly. Jáj, aby sa aj zo smetiarov mŕtvoly stali.
Skôr by som záver poviedky postavil do roviny "umlčal ju navždy." Nielen na jednu noc.
Výborná parafráza medzi vetvením elektického vedenia elektrárne a ľudskou nervovou sústavou a vímanie sveta a okolia jej pomocou. Vetvením od zdroja, cez hlavné vedenia, ktoré sa postupne rozvetvujú na menšie uzly, až po tie najmenšie vedenia k odľahlým obydliam a farmám. Nechajte sa uniesť touto predstavou a možno budete prekvapený, kam až vaša myseľ doletí.
Veľmi zaujímavá sonda do spolunažívania susedov. Nie vždy je to, čo sa navonok prezentuje, pravda. O to bolestnejšie je odhalenie. Pomsta, spočiatku sladká, dostáva trpkú príchuť.
Rasová nenávisť v svojej čistej podobe sa zhmotnila v tejto poviedke. Jeden z najpopulárnejších športov v "júesej" (čo na ňom vidia, je mi podnes deň záhadou) je Bradburym majstrovsky použitý, aby na jeho pozadí vykreslil realitu spolunažívania bielych s čiernymi. A že to nie je ružový vzťah, to je všetkým jasné.
Bradbury to vie v poviedkach omnoho lepšie, táto mu nevyšla.
Bradbury má jednoznačne lepšie poviedky než je táto, o dvoch súperiacich mandarínoch. Vo svojej podstate banálna záležitosť.
Poviedku som čítal okolo roku 1992 v časopise Playboy. A dodnes si pamätám, ako na mňa jej posolstvo zapôsobilo. Tak silno, že aj po viac ako štvrť storočí, si ju stále viem prehrať v pamäti, takmer slovo od slova. Typický Bradbury.
Túto poviedku by som dal ako povinné čítanie dnešnej spoločnosti závislej na mobiloch, tabletoch, počítačoch a podobne. Poviedka je dôrazným varovaním, ktoré však ľudstvu uniká. Zaujímavé je, že už v roku 1953 Bradbury predpovedal, ako to bude vyzerať dnes.
Aj keď si myslíš, že ťa nikto nevidí, tak vždy ťa niekto vidí.
Výborne. Perfektné varovanie - každý vynález bude skôr či neskôr zneužitý na vraždenie, zabíjanie v mene pokroku a podobne. Cisár bol prezieravý a radšej obetoval jedinca než národ. Vlastne ľudstvo.
Taký jednoduchý milostný príbeh. Veľmi predvídateľný a ničím neohurujúci.
Stále prítomná téma možného kolonizovania vesmíru s prihliadnutím na to, že aj kolonizátor sa môže zamilovať. A ten alebo tá potom priláka do pustatiny ďalších, ktorí budú základom budúcnosti ľudstva.
Kriminalita klesá a v meste je už len jedno policajné auto, ktoré dohliada na poriadok. Samozrejme je to auto bez policajnej posádky ...
Pútavý príbeh o (ne)tvorovi, ktorý čaká nekonečne dlhú dobu na to, aby našiel možno posledného jedinca svojho druhu. A keď mu ten (alebo tá) lásku neopätuje,tak nastupuje žiarlivosť, ktorá končí tragicky. Toto všetko dokázal Bradbury zachytiť na pár stránkach.
Opis styku medzi ženou a opicou mi naozaj nebude chýbať.
Aj monštrá majú deti. Aj spisovatelia píšu kraviny. Toto chudokrvné dieťa preceňovaného spisovateľa je kravina - totálna. Clive, čo si bral, keď si toto písal? Asi nič, inak by to dopadlo lepšie.