wiix komentáře u knih
Chcela som aby to bolo lepšie! Fakt som sa snažila nájsť v tom niečo viac, niečo iné ako ostatné knihy s podtitulom "asi je to biografia a asi mám výnimočný život, keď o tom píšem knihu". V krásnom formáte s úžasnými ilustráciami, skvelá partia na dovolenu, ale to je asi tak všetko. A možno ešte bezhraničný pozitivizmus, to bolo fajn.
Severská literatúra je odjakživa pre mňa jedno veľké tajomno. Nevedela som, či sa mi páči alebo ma mätie. K tejto knihe mám však veľa pozitívnych postrehov. Poviedky síce spolu nedržali ako určitý celok, avšak každá bola niečím výnimočná, prekvapivá či zaujímavá. Fínske fantastično sa ukazovalo najmä v ľahkej sci-fi podobe plnej podobenstiev, metafor a prekvapivými myšlienkami o živote človeka (mne to tak prišlo, že najmä niekde na samote).
Učarila mi najmä Čarodejná kolébka, kde výroky ako: "Jeden život je až dosť, ak má večnosť vyzerať, tak ako trávime víkendy" a taktiež pojednanie o tom, čo je to skutočné a čo nastane ak vzorový prvok nie je skutočný, čo s jeho odrazom skutočnosti?
Fascinovala ma aj poviedka Lesné líšky, kde sa spomína "Tí dvaja sú tak šťastní, keď môžu snívať o tom, že ju raz uloví" ako predstava abstraktnej nádeje k niečomu, čo je pre niekoho celý svet, na čo sa spolieha a upína, čo ho ženie vpred a nemôže sa nikdy ani stať, lebo vtedy život končí.
Kéž bychom tu byli taky bolo pre mňa niečo dychberúce, najmä na konci ma dostala táto veta (názov poviedky). Neviem sa k tomu ani vyjadriť, no vo mne to evokovalo nekonečnú bezradnosť, determináciu a smútok akým je vo svojej podstate život.
V Gordovom príbehu je úžasné premostenie medzi skamením človeka ako predstava večnosti a jeho nezabudnuteľnosti. Človek je večný, nikdy sa nestratí, na všetkých sa spomína (zatiaľ čo potáplice sú zvuky vĺn lámajúcich sa o pobrežie).
Príbehy boli pre mňa zaujímavé, ale príliš krátke. Vždy sa len akosi rozbehli a náhle skončili. Nie je síce jednoduché mať množstvo rôznorodých nápadov a príbehov ale náročnejšie je nejaký prepracovať. Toto bolo také kĺzanie po povrchu.
Nevedela som sa do toho zahryznúť, aj keď som cítila veľký potenciál a silu knihy. Každopádne Woolfová je špecifická, zvláštna spisovateľka a zároveň majsterka pera. Mrs. Dallowayová..prečo je taká? Čo ju vedie k tomuto životu? K životu v minulosti, v pozlátku a v povrchnosti, keď má taký bohatý a komplikovaný duševný život? Večná záhada pre mňa, táto postavička.
Poučná a netradičná kniha, ktorá keď som ju čítala deťom, brala dych a dávala úsmev na pery.
Stručný a nestranný životopis Gauguina plus jeho krásne maľby.
Miestami príliš opisné a akoby dej zastal, čo u detí spôsobuje "nudenie sa", avšak pointa a celý príbeh bol krásny a netradičný.
Úžasné vyvrcholenie diela, stvárnenie osudu diametrálne odlišných postáv, z ktorých niektoré sa v knihe vyskytli možno len na pár stranách a psychologické rozbory ľudí z rôznych uhlov pohľadov boli jednoducho mňamka.
Všetky poviedky spájala akási niť, téma, ktorú neviem pomenovať, ale bolo super, ktoré poviedky tvorili túto knihu, teda chválim výber. Avšak kvalita týchto poviedok nesiahala do výšky zvyčajnej kvality Kingových diel.
Epigramy a aforizmy ma pobavili a zvyšok bol len taká výplň knihy, miestami vtipná, niekedy násilná.
Keďže téma i štýl písania boli presne ako v Dieťa 44 (na kvalitnej úrovni podotýkam!), môj názor sa nezmenil, zlatá stredná cesta; kniha zaujala, ale nenadchla.
Ani neviem, prečo som siahla po tejto knihe (vo forme audiokniha), ale vcelku to ľutujem. Do konca som to nedala, pretože tento druh literatúry - duchovno, mystika a pseudopsychológia - je mimo moju šálku kávy.
Úžasné dielo, ktoré spája psycholigkcú podstatu človeka, viny, povinnosti, lásky i nenávisti spolu s historickou podstatou Ruska v danej dobe. Určité pasáže boli zdĺhavé až nudné, avšak práve to dotvára podstatu tvorby Dostojevského.
Podľa mňa to bolo príliš ezoterické a pseudopsychologické, aj keď autorka uvádzala výskumy a dotazníky (také som aj ja počas štúdia psychológie používala a nedovolila som si vyvodiť teórie), stále sa len točila dookola okolo vágnych pojmov.
Po všetkej tej náročnej literatúre ruských klasikov či svetovej moderny mi dobre padne prečítať si takéto odľahčujúce dielo, ktorému však nepridáva na kvalite kvantita čitateľov (ktorú určite má). Každopádne som si oddýchla bez toho, aby som musela nad dielom premýšľať.
Strácala som sa v deji i v spomienkach. Išlo mi to pomaly a nezáživne, ale hlavne bez emócii.
Zaujímavé fantasy, zase niečím nové, iné, kvalitné oproti tým, ktoré som už čítala. Avšak toto bolo môjmu srdcu najďalej.
Proste ma očarila svojim vtipom, drzosťou a pravdivosťou. Autor zase štýlom, rozvahou a nebojácnosťou.
Príjemné čítanie, poučenie, nápaditosť a pútavý štýl. Pre toto mám Kukučína rada.