Starmoon komentáře u knih

Pred čítaním tejto knihy ma viac ako osoba a motívy Judáša Iškariotského zaujímalo, či v nej nenájdem odpoveď na to, prečo si Boh ďalej, už dve tisícročia, vyberá do svojich služieb a ako svojich reprezentantov stále ďalších judášov – ľudí, ktorí ho zrádzajú, a to často (nazdávam sa) omnoho horším spôsobom ako „apoštol temnoty“. Už ako malej/mladej mi nešlo veľmi do hlavy, prečo je Judáš niektorými ľuďmi opisovaný temer ako najhorší človek na svete, prečo ho toľkí nazývajú synom zatratenia a rozohňujú sa nad ním ako nad prototypom ideálneho adepta pre peklo, a prečo často tí istí ľudia nie sú rovnako, ba viac pohoršení napríklad tými, čo sa dopustili omnoho horších zrád na Bohu a jeho zákonoch lásky – zneužívanie, týranie, manipulovanie...

Odpoveď na svoje otázky som síce nenašla, zato som vďaka tomuto dielu objavila – konečne – úplne ojedinelý náhľad na život, vnútro a činy Judáša, „nášho brata“; milosrdný pohľad na človeka, ktorý „zradil Ježiša, pretože sa sám cítil zradený“; zúfalého človeka, pri ktorom sa oplatí pýtať: „Keby bolo Judášove srdce chránené, pevne obopnuté láskou apoštolov, bolo by možné, aby sa ho satan zmocnil? Zdá sa, že zlý duch má voľnú cestu len vtedy, keď sa láska stáva dezertérom; a možno sa v tomto prípade stalo presne toto: Judáš sa ocitol postupne sám, obklopený nedôverou a chladom tých, ktorí ho mali alebo mohli prijať.“

Nie, kniha nie je obhajobou. Je však veľmi citlivým a hĺbavým ponorom, ktorý napriek nízkemu počtu strán ponúka na nich toľko námetov na meditáciu a rozmýšľanie, koľko často nedokážu ani niekoľkonásobne objemnejšie diela. Určite sa k mnohým myšlienkam budem ešte vracať a čerpať z nich.

„Ja mám rád aj Judáša, je to môj brat Judáš. Budem sa modliť zaňho aj dnes večer, pretože ho nesúdim, neodsudzujem. Mal by som súdiť seba, odsúdiť seba. Musím myslieť na to, že aj pre Judáša je Božie milosrdenstvo, toto objatie lásky, to slovo priateľ, ktoré mu povedal Pán, keď ho Judáš pobozkal, aby ho zradil. (...) A možno v poslednom okamihu, keď si spomenul na toto slovo a na prijatie bozku, aj Judáš pocítil, že Pán ho má stále rád a prijíma ho medzi svojich v posmrtnom živote... Možno je prvým apoštolom, ktorý tam vošiel spolu s dvomi lotrami. Sprievod, ktorý rozhodne nerobí česť Božiemu Synovi, ako si to niekto predstavuje, ale ktorý ukazuje veľkosť jeho milosrdenstva.“ (v knihe citovaný Primo Mazzolari)

Mimochodom, kniha má imprimatur.

1 28.02.2023

Dlho som rozmýšľala, ako čo najlepšie vyjadriť svoje dojmy z tejto knihy. Áno, na jednej strane je to „jedinečná zbierka úprimných a intímnych príbehov o ľuďoch, ktorí dodávajú ukrajinskej kultúre farbu a plnosť“, ako sľubuje anotácia. Hoci je Olesia Jaremčuk ešte mladá, očividne má už čo-to nažité, napísané, narozmýšľané. Na druhej strane, chvíľami som z knihy mala pocit určitej „pozitívnej diskriminácie“, ktorý vo mne napokon ostal ako dominantný. Svojim spôsobom je to logické a vyplývajúce už z charakteru samotnej knihy – ak idem prezentovať (možno až popularizovať) rôzne menšiny, nebudem to robiť cez prizmu nejakých ich negatív, ale naopak. A to ma trochu rušilo – respondenti, ktorých si autorka vybrala, sú v jej optike výhradne pozitívne postavy, dobrí ľudia, obete; a cez nich sa pars pro toto prezentuje celá menšina (čo je samo osebe zavadzajúce, a tu sa už dotýkam druhej veci, s ktorou nie som veľmi stotožnená – jeden človek či jedna rodina nie je pre mňa dostatočným reprezentantom celého etnika). Nechcem tým spochybňovať autorkino videnie sveta, skôr zvolenú metódu.

Ako zoznámenie sa so svetom rôznych národnostných menšín v Ukrajine a s tým, ako (ich) ovplyvňovali dejiny danej krajiny je teda knižka fajn, ale brať ju celkom vážne na vytvorenie vlastného názoru nedokážem, na to sa mi zdala naozaj až príliš zjednodušujúca.

26.02.2023

Pútavá, strhujúca kniha, ktorá sa mi ľahko dostala pod kožu a každý deň som sa tešila na dávku adrenalínu i relaxu s ňou. Celkom sa mi páčilo, ako autorka búrala určité stereotypy a tabu, napríklad citový a sexuálny život sedemdesiatnikov (bez ohľadu na to, čo si o prístupe, ktorý si jej postava zvolila, myslím), no o to paradoxnejšie na mňa pôsobili aj mnohé klišé postavy a témy (napr. Chloe a domáce násilie).

Azda najvypuklejšie to bolo pri samotnom vrahovi – jeho rodinná anamnéza bola ako vystihnutá z diela Za zatvorenými dverami (a X ďalších trilerov, predpokladám), a viaceré jeho kúsky sa mi zdali skrátka nerealizovateľné (SPOILER trebárs hľadať si každých pár mesiacov nový nájom, vodiť si doňho po nociach ako na bežiacom páse slečny, ktoré ráno nikdy neodídu, sadisticky ich mučiť tak, aby to nezanechalo auditívne ani vizuálne stopy, zbaviť sa rafinovane ich tela... No neviem, sama sa do susedov veľmi nestarám, ale keby v mojom susedstve býval niekto, kto pravidelne vynáša odpadové vrecia veľkosti ľudského tela, asi by som si to všimla už aj ja, nevraviac o tom, že v priemernej bytovke človek chtiac-nechtiac počuje v susednom byte aj spláchnutie WC, neverím, že by vrah napriek rôznym opatreniam, ktoré si ani neviem predstaviť – a očividne ani autorka, lebo ich veľmi nespomína – vedel dokonale tlmiť zvuky spojené s týraním svojich obetí. A ozaj, z čoho ten človek vlastne žije, keď vôbec nepracuje, len sa celý čas sťahuje po celých Štátoch a hľadá si obete? Zo životnej poistke svojej tiež kedysi týranej a očividne nie veľmi majetnej matky? Hahaha. KONIEC SPOILERU).

Ak by si však z tohto trileru vzali niektoré mladé devy ponaučenie, že ísť v noci na večeru k neznámemu (čo ako šarmantnému) chlapovi, s ktorým si vymenili tak desať správ a naživo pokecali desať minút, naozaj nie je dobrý nápad, bol by to určite skvelý benefit k čitateľskému zážitku.

Moralizujúce PS: Názov trochu zavádza; vôbec to nie je o zlých miestach (sama poznám asi päť šťastných manželských dvojíc, čo sa našli na internete), ale o nezrelosti všetkých štyroch hlavných postáv. Nakumulovať v svojom živote toľko zlých kritérií na výber partnera a všetko s tým súvisiace, to je fakt sila. Veľmi dúfam, že zo strany autorky to bola nadsádzka potrebná pre vytvorenie zápletiek, a že po svete chodí čo najmenej žien, ktoré uvažujú a konajú podobným spôsobom.

2 26.02.2023

O existencii tejto knihy som sa dozvedela náhodou, čitateľská intuícia mi však napovedala a googlenie ma utvrdilo, že to pre mňa bude v danom životnom i čitateľskom období fajn zážitok. Rozpisovať sa o tejto knihe bližšie by bolo nadprácou, keďže ju skvelo vystihol (a po desaťročiach slovenskému čitateľovi opätovne odprezentoval) Viktor Suchý v článku Odchody a návraty tichých chlapcov; za mňa len toľko, že originálnejšiu a vtipnejšiu charakteristiku autora na záložke som ešte nečítala (a niečo mi vraví, že už ani neprečítam) a že hoci manéž ľudských (špeciálne mladíckych) osudov z jednotlivých poviedok mi už po pár dňoch vyfučala v svojich konkrétnostiach z hlavy (no vážne, všetky postavy sú, akoby ich jedna mater mala), odnášam si z tejto poviedkovej zbierky pocit, že Dušan Kužel si nezaslúžil stať sa prakticky nepoznaným.

1 25.02.2023

Koho od tejto knihy odrádza neznalosť Kieślowského filmových poviedok z cyklu Dekalóg, nemusí sa obávať – autor v svojich esejach i Zuzana Mojžišová v doslove k nim ponúkajú opisné aj interpretačné vsuvky, vďaka ktorým sa čitateľ rýchlo zorientuje (a ktovie, možno aj nechá nalákať na samotné snímky). Gro je však inde; pre Pastirčáka je filmová percepcia „len“ odrazovým mostíkom k vlastnému uchopeniu Dekalógu a najmä dekalógu, zatiaľ čo Kieślowského séria je (citujúc Zuzanou Mojžišovou citovanú Katarzynu Jabłońsku „nebývalou výzvou poľskému katolicizmu. Je to polemika s falošnou, povrchnou zbožnosťou. Je to provokácia zameraná proti istému náboženskému infantilizmu, proti tomu, ako niektorí ľudia používajú náboženstvo, aby sa mohli zbaviť zodpovednosti za svoj vlastný život a za životy iných.“

Alebo inak – Kieślowský viac provokuje až znepokojuje a viac núti uvažovať; Pastirčákové úvahy sú skôr pokojné, pokorné, v určitom zmysle možno intelektuálne i teologicky ľahšie uchopiteľné, čo im však neuberá na hodnote, lebo tá je po všetkých stránkach u Pastirčáka i tak prítomná a výrazná.

Musím však povedať, že pred pár rokmi ma zasiahol viac. Opätovné čítanie mi prinieslo omnoho menší počet podnetov a aj pocit, že nadčasovosť premysleného a odprezentovaného je až príliš zakotvená v problémoch a kauzách doby vzniku. Mne osobne to ako čitateľke vadiť nemusí, ale ak po knihe siahne o takých 20 rokov trebárs niekto z vekovej kategórie mojich detí, zrejme si už bude musieť niektoré veci dohľadávať.

1 25.02.2023

Zamilovala som si Eleanor Olifantovú. Jej čudáckosť, osamelosť, spôsob videnia sveta i spôsob vyrovnávania sa s ním. Odvahu, s ktorou sa rozhodla zo seba spraviť toho, kým chce byť, i odvahu potrebnú na spoznanie toho, kým bola.

Zamilovala som si štýl Gail Honeymanovej. Na debut neobyčajne zrelý; všetko bolo skvelo premyslené, vyrozprávané, vygradované – a ja som sa každú voľnú chvíľu tešila na ďalšie strany a epizódy. Nahlas som sa smiala aj vnútorne smoklila. A teraz len dúfam, že nová kniha je už na obzore, lebo by bola naozaj škoda, ak by autorka ostala len pri tejto.

13 02.02.2023

Myslím, že pán Stevens sa stal mojím obľúbeným nespoľahlivým rozprávačom – a bolo pre mňa veľmi príjemné (ako čitateľku) i bolestivé (ako človeka) čítať jeho príbeh medzi riadkami; príbeh človeka, ktorý svoj život zasvätil chimére, no prišiel na to príliš neskoro. Alebo vlastne ani neprišiel. Bojí sa prísť. A preto sa bojí odísť – odísť zo sveta svojich zvykov, svojej roly, svojej „dôstojnosti“. A čitateľ (netrpezlivo) čaká, či napokon naberie odvahu...

Oprávnená Bookerova cena.

22 02.02.2023

Veľmi dobrá kniha. O typológiu osobnosti sa zaujímam už dlhšie a „16Personalities“ považujem za asi najpresnejšiu, k akej som sa kedy dostala – nikdy by mi ju však nenapadlo dávať do spojitosti s materstvom, a pritom, keď sa človek zamyslí, je tak očividné, že aj v tejto oblasti je „dobré vedieť, čo je nám prirodzené a čo nie. Ľahšie sa potom vyrovnáme s tým, že nás niečo nebaví (hoci sa to od mamy očakáva) a že nás niečo vyčerpáva (aj keď iné mamy sa v tom nadšene realizujú). Zistíme, že také, aké sme, sme v poriadku.“

No a práve vďaka tejto knihe som si uvedomila, že to, čo som považovala za svoje osobné nedostatky či dokonca zlyhania, sú v skutočnosti výzvy, s ktorými sa boria aj iné matky môjho typu (v mnohých príkladoch toho môjho som sa naozaj našla) a dobre mi padlo prečítať si, ako presne autorka vystihla, čo u matiek ako ja spúšťa stres aj ako naň reagujeme (naozaj to sedelo, len som si predtým nikdy neuvedomila, že by sa všetky momenty dali vtesnať do určitej schémy). Už len v tomto kontexte sa mi zdala kniha užitočná – zistila som, že nie som sama, ktorá reaguje ako reaguje a potrebuje to, čo potrebuje, no a v druhom rade sa mi páčili veľmi adresné tipy, ako si ľudia ako ja môžu materstvo užiť, nielen ho prežiť (hoci intuitívne som mnohé praktizovala aj predtým).

Tiež mi dobre padlo prečítať si, na čo majú matky môjho typu prirodzené vlohy – asi to bude znieť zvláštne, ale mnohé uvedené veci som považovala za tak samozrejmé, že som si ani neuvedomila, že pre iné matky môžu byť náročné alebo v ich živote môžu absentovať, čo mi trochu zdvihlo sebavedomie :).

Za veľké plus tejto knihy považujem aj to, že autorka brojí proti „buď-alebo“ videniu sveta, čo je pre matky (minimálne vo virtuálnom priestore alebo na ihriskách :)) typické. Alebo ako to píše autorka: „A nemôžeme nevidieť rozdiely v tom, ako iné matky so svojimi deťmi hovoria, čím ich kŕmia, ako reagujú na ich plač, aké sú alebo nie sú dôsledné, za čo deti chvália, za čo sa na ne zlostia. (...) Podvedome si hovoríme, že keď to ona robí inak, asi to znamená, že jedna z nás to robí zle. Niekedy tiež druhé za ich prístup kritizujeme alebo si rozdiely berieme osobne, ako by niekto kritizoval nás. Lenže vy, vaša kamarátka a pani diskutujúca na Facebooku môžete deti vychovávať úplne inak a napriek tomu dobre. Každá ste iná a iné sú vaše deti. Môžete si o výchove rozprávať, môžete si zdieľať svoje skúsenosti, ale je dobré mať na pamäti, že to, čo funguje jej s jej dieťaťom, nemusí fungovať vám.“

Skrátka, veľmi užitočný knižný sprievodca; jedna z mála kníh o matkách a pre matky, ktorú som s pocitom, že autorka len nadradene moralizuje, nezabuchla ešte pred jej dočítaním. Naopak – táto kniha naozaj môže pomôcť materstvo nielen prežiť, ale si ho užiť.

4 02.02.2023

Určite už viacerí z nás si všimli, že „sme len nešikovnými správcami našej vlastnej duše“; že „hriechu a omylu sa vyhnúť nemôžete, a ak sa o to pokúšate s nadmerným zápalom, narobíte si ešte väčšie problémy“. Našťastie je tu dobrá správa, ktorú svätý Pavol vyjadril slovami „keď som slabý, vtedy som silný (2 Kor 12, 10)“ a Richard Rohr ju vo výnimočnej knihe Padanie do výšky variuje a rozvíja (hoci daný Pavlov citát explicitne tuším ani raz nespomenie) v mnohých podnetných úvahách a myšlienkach, napríklad:
„Duchovne rastieme omnoho viac práve vtedy, keď robíme chyby, než keď sa nám všetko darí.“
„Zlyhania a poníženie vás donútia pozrieť sa tam, kam by ste sa inak nikdy nepozreli.“
„Nakoniec už ani veľmi nežiadame späť, čo sme stratili, lebo sme v tomto procese a vďaka nemu objavili úplne nové ja.“

Na rozdiel od anotácie (a autora) si nemyslím, že je toto jeho dielo nutne o dvoch poloviciach života (aspoň nie v chronologickom slova zmysle, čo vlastne aj sám viackrát naznačil). Skôr to pre mňa je kniha o tom, že hoci „nás pravda zvykne najprv potrápiť, než nás oslobodí“, že to v podstate stojí za to; že v našom živote majú svoje miesto (dokonca dôležité a nie až také ohrozujúce, ako sa na prvý pohľad zdá) aj slabosť, zlyhanie, pokorenie. Že ak „človek odmieta bolesť, ktorá je nevyhnutne spätá s jeho existenciou, v dlhodobom horizonte bude prežívať desaťkrát viac utrpenia.“

A hoci sa „vpred posúvame spôsobmi, ktorým nerozumieme a za pomoci tichého pôsobenia času a milosti“, táto kniha môže byť k tomu vhodná pomôcka. Autor píše pútavo, múdro a pritom sa nesnaží tváriť ako niekto, kto pozná odpovede na všetky otázky. Skôr sa cez predložený text stáva sprievodcom na ceste, ktorou raz (Bože daj) prejde každý – na ceste od pocitu, že všetko (alebo aspoň väčšinu) vieme a zvládneme, k realite, kde to tak nie je; a kde sa snažíme zistiť prečo.

3 02.02.2023

Kniha, pri ktorej platí, že obsah si našiel svoju formu – originálnu a v podstate neopakovateľnú. Osobne si však myslím, že nápad sa rýchlo vyčerpal a to, čo bolo sprvu objavné, sa po čase stalo skôr únavné. Možno je to tým, že jednotlivým kapitolám či úryvkom chýbala väčšia kauzalita. Áno, ak to celé zastrešíme pojmom „mozaika“, je to celkom výstižné, no zároveň sa nemôžem zbaviť dojmu, že čítanie tejto knihy je ako sledovanie televíznych správ – akurát namiesto bloku toho, čo (poväčšine negatívne) sa stalo v jeden deň tu máme spektrum celého roka; no a to je vlastne asi všetko. Informácia za informáciou, udalosť za udalosťou, všetko rámcované autorkou vybraným časovým úsekom – ale čo ďalej? OK, tak sme sa dozvedeli, prípadne si zrekapitulovali, čo viac i menej kľúčové sa stalo v roku 1947. Pridanou hodnotou je, že autorkin štýl je pútavý a jazyk pomerne poetický, stále však platí – čo ďalej? Asi by som ocenila, keby ma v tomto prípade autorka viac viedla za ručičku, obávam sa však, že ani ona sama nevedela, kam vlastne chce čitateľa priviesť; jednoducho ho chce previesť. Áno, aj to môže byť niekedy samo osebe hodnotné – v tomto prípade sa mi to však naozaj zdalo porovnateľné so zmienenými televíznymi správami, kde sa jednoducho kopí informácia za informáciou, nešťastie za nešťastím, sem-tam sa to preriedi aj menej dramatickou, odľahčenou správou, ale vo výsledku má recipient jedine pocit trpkosti či otupenosti z toľkej koncentrácie ľudského zla a nešťastia. Nuž a to sa mi zdá (nielen v prípade tejto knihy) málo.

Ďalšia vec, ktorá ma trochu rušila, bol žánrový prienik medzi reportážou a popularizačným dielom o histórii. Na reportáž tam bolo primálo novinárčiny (ukameňujte ma, ale reportáž sa podľa mňa robí v teréne, nie v archívoch – sorry, Martin Pollack), na historické dielo priveľa subjektivity. Určite však musím oceniť, že autorka sa neváhala podeliť o zdroje, z ktorých čerpala, a že z udalostí roka 1947 sa pokúsila zachytiť čo najväčší záber. No a (aspoň pre mňa) osviežujúcou (a mnoho vyjasňujúcou) bola nečakaná vsuvka o osudoch jej starého otca a iných členoch rodiny, z ktorej sa dalo aspoň čiastočne vyčítať, prečo je pre autorku téma dôležitá a prečo niektoré veci vníma tak, ako ich vníma (a prezentuje).

Summa summarum, ako jednorazový novinársko-literárno-dejepisný experiment dielo 1947 obstojí, ale tá pachuť experimentu je tam (aspoň pre mňa) až príliš dominujúca.

21.01.2023

Milý a príjemne ironický román o istej slečne Catherine, ktorá postupne zistí, že existujú aj hrôzyplnšie veci než stredoveké opátstva, točité schody, polnočné búrky a vŕzgajúce podlahy – a totiž niektorí ľudia. Súrodenci Isabella a James sú skvelým dôkazom toho, že sa menia len dobové kulisy, no nie charaktery, a ešte viac dokazujú autorkin ostrovtip pri hodnotení a opisovaní manipulatívnych a falošných ľudí. Dokonca by som povedala, že ich vytvorením prekonala samu seba (aspoň mne sa teda zdalo, že taká Isabella je ešte vyšší level duševnej mrzkosti ako napríklad Fanny z Rozumu a citu či pán Collins z Pýchy a predsudku). Škoda, že ostatné postavy boli skôr mdlé, na čele s hlavnou hrdinkou. Tá síce obstála ako obraz naivnučkej a nevinnučkej slečny, ktorá sa prvýkrát vyberie do veľkého sveta, ťažko si ju však asi obľúbiť podobne ako životom viac podkutú a duchaplnosťou obdarenú Elizabeth Bennetovú či Elinor Dashwoodovú. To ma však neobralo o čitateľský zážitok a pôžitok (a v závere aj o miernu radosť z očakávaného happy endu).

7 18.01.2023

Wau! Nikdy by mi nenapadlo, že raz sa budem rozplývať nad knižkou o dejinách hygieny. Ale áno, stalo sa – a rada by som tento zážitok dopriala aj iným. Som si totiž istá, že keď po tejto knihe siahnete, on sa dostaví. Čo kapitola, to zaujímavé informácie, no a tie ilustrácie, z tých som úplne paf. Dokonca (hoci sú tak špecifické a často súvisia s jemne delikátnymi témami) by som si viaceré z nich neváhala zadovážiť vo forme reprodukcií, ak by bola taká možnosť. Jednoducho veľmi krásna detská (?) kniha encyklopedického charakteru, písaná však zaujímavo a o zaujímavých skutočnostiach. Jedinú (menšiu) výhradu by som mala ku kapitole o frazeológii súvisiacou s témou, kde sa veľmi explicitne spomínajú aj nie celkom slušné slová. Chápem zámer, ale aj tak si nie som celkom istá, či to v knihe pre deti muselo byť.

3 18.01.2023

Milá a nežná (určite však nie „nezabudnuteľná“, ako to hlása slovenská anotácia) knižka s jednoduchým príbehom a prekrásnymi ilustráciami. Detské knižky tu hodnotím málokedy, ale táto si zaslúži trochu reklamy.

18.01.2023

Podobne ako v diely o Američanoch, ani pri tejto brožúrke o Angličanoch som nemala pocit, že som sa dozvedela niečo vyslovene nové (až na celkom zaujímavú, ťažko však povedať či aktuálnu informáciu o tom, že každého Brita stojí ročné financovanie monarchie asi toľko, čo tyčinka Kitkat). Inak to tiež bola znôška viac-menej všeobecne známych vecí a stereotypných predstáv, ktoré o Angličanoch ľudia zrejme majú aj bez toho, aby museli siahnuť po tejto brožúrke. Nevraviac o tom, že viaceré postrehy boli všeobecne ľudské (či aspoň európske), nie viazané špecificky na Angličanov, hoci sa to tak autori snažili prezentovať.

K americkej kultúre mám osobitý vzťah, možno preto som sa na túto brožúrku tešila, a možno preto ma mierne sklamala. Zdalo sa mi, že neponúka vlastne nič nové, a že to, čo ponúka, bolo naozaj len znôškou všeobecne známych vecí a mnohých stereotypných predstáv až predsudkov. Chápem, že kniha nemala byť nejakou vyčerpávajúcou štúdiou, ale popularizačným, podľa možností i zábavným a hlavne stručným sprievodcom, ale aj tak sa nemôžem zbaviť dojmu, že v podobnom duchu by knihu o Američanoch dokázal napísať každý druhý trošku schopnejší vysokoškolák.

Ťažko povedať, či podobné romány vedú skôr k regenerácii alebo degenerácii, priznávam však, že ja som toto dielko čítala opakovane (čo sa mi pri cca 90% románoch nestáva).

Prvýkrát ako stredoškoláčka – smiech.
Druhýkrát ako vysokoškoláčka – to už bol smiech cez slzy.
Tretíkrát – v podobnom veku ako Gerri, akurát v inom životnom stave (manželka a matka), a bol teda aj smiech, a boli by aj slzy nad Gerinným spackaným životom, keby...

Keby si za väčšinu svojich problémov nemohla sama. Áno, matku s absenciou materinského citu si nevybrala, čudných príbuzných tiež nie, svoj postoj k nim však áno, o partneroch, práci a bývaní ani nevraviac, a nech mi nikto nevraví, že jedna zdravá tridsiatnička (najmä v dnešnom časopriestore) nemá možnosti ovplyvniť, ako sa postaví k svojmu životu a čo s ním (a so sebou) spraví. Áno, dalo by sa polemizovať, či Gerri bola úplne psychicky zdravá, ale aj ľudia so sklonmi k depresii či úzkosti (a veľmi dobre viem, o čom píšem), majú predsa možnosť vyhľadať alebo odmietnuť pomoc.

Skrátka, hoci kniha bola písaná humorne a mnohé postavy i situácie z nej som sa snažila brať s nadsádzkou, najmä ku koncu to bolo stále ťažšie pre nezrelosť hlavnej postavy – a ako tak pozerám na komentáre, na rozdiel od mnohých iných užívateliek si nemyslím, že by bol koniec krásny alebo šťastný, lebo

SPOILER vyspať sa na rodinnej oslave pár dní po pokuse o samovraždu s človekom, o ktorom dokopy neviem nič okrem toho, čo mi sám povedal, a tešiť sa, že má dobré meno a výzor, vďaka čomu môžem spraviť dojem na príbuzných, to je skrátka nezrelosť par excellence a zavarenie si na ďalší problém. Ale OK, môžeme sa tváriť, že v živote Gerri (ktorej neúspešný pokus o samovraždu nebol sprevádzaný žiadnou katarziou, dozretím alebo aspoň uvedomením a priznaním si, že potrebuje odbornú pomoc), sa všetko zázračne vyriešilo tým, že jej nový šéf dal opäť prácu a spravil si z nej milenku (mimochodom, pár dní predtým sa rozišiel s tou predošlou, no a pre Gerri by mohlo byť varovaním, ako sa o nej pred ňou vyjadruje...). Ozaj happy end...

3 18.01.2023

Skvelé oddychové (pred)vianočné čítanie. Taká romantická i vtipná rozprávka o „popoluške“ Fanny, ktorá sa vo vysokohorskom hoteli realizuje ako chyžná a detská opatrovateľka, čelí úskokom zákerných rovesníčok, rozpráva sa s vtáctvom na parapete, rozhoduje sa hneď medzi dvomi princami a popritom ešte rieši temer detektívnu záhadu – no a to všetko v kulisách čarokrásneho hotela v štýle Belle Époque v zasnežených horách a vianočnom čase.

V rámci žánru a vekovej kategórie by to bolo u mňa aj za päť hviezdičiek, na konci sa však vo mne začala ozývať mater, ktorej SPOILER prekážalo, že hlavná hrdinka po pár týždňoch, maximálne mesiacoch známosti začne žiť s vyvoleným princom v spoločnej izbe (sedemnástka a devätnásťročný mládenec, mimochodom), no a tiež medziriadkové posolstvo v štýle „milé tínedžerky, no a čo, keď sa podobne ako hlavná hrdinka vykašlete na školu a nespravíte si ani len maturitu. Aj keď sa vašou prácou stane utieranie prachu v hoteli, stále predsa môže prísť krásny, bohatý, romantický chalan, ktorý sa do vás na prvý pohľad zamiluje a ani nie do roka vám zabezpečí život ako v bavlnke.“ Neviem, fakt neviem, či je vhodné mladým babám podsúvať takéto predstavy. Teda vlastne viem. A ok, chápem, že nie všetky násťročné sú naivky, ktoré uvažujú v štýle „keď to vyšlo Fanny, možno aj mne“, no podvedomie je sviňa. Koniec spoileru aj moralizovania.

2 03.01.2023

Silný príbeh o mužovi, ktorý dokázal odpustiť neodpustiteľné. Forma denníkových záznamov príbehu sekla, podobne ako slovný minimalizmus, nečakané postoje a činy hrdinu (prístup k jedlu od mamičiek z centra, prvé „stretnutie“ s manželkinou mŕtvolou v márnici...). V čase čítania a bezprostredne po ňom som bola jeho/ich príbehom pohltená a zasiahnutá, už po pár dňoch badám efemérny efekt, päť hviezdičiek si však tento debut určite zaslúži – nielen pre príbeh samotný, ale aj (či najmä) preto, ako ho autor dokázal literárne kvalitne spracovať.

2 03.01.2023

(autor): „Obdivujem vás, aký ste veselý.“
(Zdeňa Sátora): „Zariadil som si to tak. Zažil som veľa, narobil som sa dosť a žiadny smútok ma ešte neprekvapil. Iba ak na pohreboch, na chvíľu, ale tá chvíľa prejde.“
(...)
(Zdeňa): „Toľko som sa nachodil, že ani neverím. Ako to človek môže vydržať?“
„Čo?“
„Ten život. Kto by o tom kroniku napísal, ani veriť mu nebudem, že taký človek môže na svete byť. Ani ja tomu už neverím. Ale stalo sa to, stalo. Aj do plaču mi bolo. Ale mne nič nevadilo, veď to utekalo. Krútim nad tým sám hlavou, ako človek to dobré aj zlé prestál. “

K „jednotke“ Raději zešílet v divočině napísal tuto na DK jeden z mojich obľúbených užívateľov mirektrubak aj tieto slová: „Za klad knihy považuji, že jednotlivé postavy se od sebe liší, jako čtenář jsem tak zbaven pokušení vyvozovat zjednodušené závěry a zobecňovat něco, co se zobecnění brání. Každý příběh je něčím unikátní. Přesto bych jednu souvislost viděl: zdálo se mi, že každý z hrdinů knihy je nějak zraněný, nějak vychýlený z rovnováhy. “ Tým presne vystihol moje dojmy z TEJTO knihy.

Namiesto šumavských samotárov sú solitéri z "dvojky" roztrúsení kde-tade po celej Českej republike, to však bude očividne (súdiac podľa viacerých komentárov) jediná väčšia zmena. Inak koncept ostal zachovaný (dokonca aj v počte respondentov a ich mužsko-ženskom zastúpení). Ak mám byť úprimná, väčšinu z nich by som nechcela stretnúť osobne – o to dôležitejšie hádam bolo ich stretnúť v týchto rozhovorov; snažiť sa preniknúť pod ich sebaštylizácie, snažiť sa pochopiť a prekonať vlastné predsudky, spojené so životným štýlom, egom a postojmi viacerých respondentov. Ono to totiž naozaj neboli nejakí (minimálne pre mňa) osvietenci, ktorí v svojich rozmanitých samotách našli niečo, čo nám, ľuďom v panelákoch, bytostne chýba; skôr ma rozhovory s nimi utvrdili, že nezáleží ani tak na tom KDE, ako KTO a AKÝ človek je, aby mohol nájsť vnútorný pokoj a slobodu. O to milšie pre mňa zakaždým bolo, keď som v príbehu jednotlivých respondentov našla niečo, čo ma pozitívne prekvapilo, oslovilo, pohlo. Keď som skrátka objavila, že aj tí, u ktorých to nepredpokladám, mi môžu niečo dôležité pomôcť objaviť.

Čo určite treba vyzdvihnúť je vizuálna krása diela a výrečné fotografie Johany Pošovej. Aj vďaka tomu bolo čítanie tejto knihy spojené i s estetickým zážitkom.

A ešte na margo autorovho štýlu – obyčajne mám rada (minimálne ako čitateľka), keď je pýtajúci sa skôr konfrontačný, u Aleša Palána som mala pocit, že je respondentom viac priateľom ako novinárom, že pritakáva, nadbieha až chlácholí tam, kde by iný možno videl príležitosť zisťovať, spochybňovať; keď som si však už na túto jeho metódu zvykla, vlastne bola pre mňa príjemným osviežením a, ktovie, možno dielu (a respondentom) nakoniec skôr pomohla.

10 03.01.2023

„V našich časoch sa veľa hovorí o tom, že osud človeka určuje jeho pôvod. Pri vyhlasovaní rozsudkov sa ako poľahčujúce okolnosti uvádzajú dedičné faktory a zlé prostredie. Človek je považovaný za produkt svojho prostredia. Nepriaznivé spoločenské vplyvy ho musia nutne priviesť na scestie. Takéto predurčenie človeka je pseudodogmou, ktorá dnes platí ako nedotknuteľná. Moderná doba pred ňou kľačí na kolenách. (...) Sv. Ján z Boha jednoznačne vyvracia túto vedeckú poveru. Predurčená pravda je iba čiastočná pravda. Nás jednoducho neurčuje naše prostredie. Zdravý človek sa môže slobodne rozhodovať, preto je zodpovedný za svoje skutky, či už sú dobré alebo zlé. Život Jána z Boha dosť dôrazne dokazuje, že vlohy a vplyv prostredia môžu odrazu zmiznúť a prenechať miesto celkom inej realite. Boh dokáže, že aj suché drevo zakvitne.“

Zaujímavý svätec, minimálne v autorovom podaní. Azda viac než „klasický“ príbeh obrátenia (od detstva darebák, v mladosti ešte väčší, vplyvom Boha sa však z neho postupne vykryštalizuje pozoruhodný človek milujúci Boha a blížnych a konajúci veľké diela) ma v tomto prípade zaujala skôr periférna informácia o tom, že nejaký čas strávil Ján z Boha na (dnes by sme povedali) psychiatrii a jeho neskorší prístup k psychicky chorým ľuďom. Neviem o mnohých svätcoch, ktorí by sa stali svätými aj s psychickým ochorením či napriek nemu; myslím, že v dnešnej dobe by príbeh Jána z Boha mohol byť práve v tomto bode mnohým blízky.

Vyhovovala mi aj stručnosť tohto dielka, na základné zoznámenie sa so svätcovým príbehom úplne stačí.

03.01.2023