Starmoon komentáře u knih

Určite už viacerí z nás si všimli, že „sme len nešikovnými správcami našej vlastnej duše“; že „hriechu a omylu sa vyhnúť nemôžete, a ak sa o to pokúšate s nadmerným zápalom, narobíte si ešte väčšie problémy“. Našťastie je tu dobrá správa, ktorú svätý Pavol vyjadril slovami „keď som slabý, vtedy som silný (2 Kor 12, 10)“ a Richard Rohr ju vo výnimočnej knihe Padanie do výšky variuje a rozvíja (hoci daný Pavlov citát explicitne tuším ani raz nespomenie) v mnohých podnetných úvahách a myšlienkach, napríklad:
„Duchovne rastieme omnoho viac práve vtedy, keď robíme chyby, než keď sa nám všetko darí.“
„Zlyhania a poníženie vás donútia pozrieť sa tam, kam by ste sa inak nikdy nepozreli.“
„Nakoniec už ani veľmi nežiadame späť, čo sme stratili, lebo sme v tomto procese a vďaka nemu objavili úplne nové ja.“

Na rozdiel od anotácie (a autora) si nemyslím, že je toto jeho dielo nutne o dvoch poloviciach života (aspoň nie v chronologickom slova zmysle, čo vlastne aj sám viackrát naznačil). Skôr to pre mňa je kniha o tom, že hoci „nás pravda zvykne najprv potrápiť, než nás oslobodí“, že to v podstate stojí za to; že v našom živote majú svoje miesto (dokonca dôležité a nie až také ohrozujúce, ako sa na prvý pohľad zdá) aj slabosť, zlyhanie, pokorenie. Že ak „človek odmieta bolesť, ktorá je nevyhnutne spätá s jeho existenciou, v dlhodobom horizonte bude prežívať desaťkrát viac utrpenia.“

A hoci sa „vpred posúvame spôsobmi, ktorým nerozumieme a za pomoci tichého pôsobenia času a milosti“, táto kniha môže byť k tomu vhodná pomôcka. Autor píše pútavo, múdro a pritom sa nesnaží tváriť ako niekto, kto pozná odpovede na všetky otázky. Skôr sa cez predložený text stáva sprievodcom na ceste, ktorou raz (Bože daj) prejde každý – na ceste od pocitu, že všetko (alebo aspoň väčšinu) vieme a zvládneme, k realite, kde to tak nie je; a kde sa snažíme zistiť prečo.

3 02.02.2023

Wau! Nikdy by mi nenapadlo, že raz sa budem rozplývať nad knižkou o dejinách hygieny. Ale áno, stalo sa – a rada by som tento zážitok dopriala aj iným. Som si totiž istá, že keď po tejto knihe siahnete, on sa dostaví. Čo kapitola, to zaujímavé informácie, no a tie ilustrácie, z tých som úplne paf. Dokonca (hoci sú tak špecifické a často súvisia s jemne delikátnymi témami) by som si viaceré z nich neváhala zadovážiť vo forme reprodukcií, ak by bola taká možnosť. Jednoducho veľmi krásna detská (?) kniha encyklopedického charakteru, písaná však zaujímavo a o zaujímavých skutočnostiach. Jedinú (menšiu) výhradu by som mala ku kapitole o frazeológii súvisiacou s témou, kde sa veľmi explicitne spomínajú aj nie celkom slušné slová. Chápem zámer, ale aj tak si nie som celkom istá, či to v knihe pre deti muselo byť.

3 18.01.2023

Podobne ako v diely o Američanoch, ani pri tejto brožúrke o Angličanoch som nemala pocit, že som sa dozvedela niečo vyslovene nové (až na celkom zaujímavú, ťažko však povedať či aktuálnu informáciu o tom, že každého Brita stojí ročné financovanie monarchie asi toľko, čo tyčinka Kitkat). Inak to tiež bola znôška viac-menej všeobecne známych vecí a stereotypných predstáv, ktoré o Angličanoch ľudia zrejme majú aj bez toho, aby museli siahnuť po tejto brožúrke. Nevraviac o tom, že viaceré postrehy boli všeobecne ľudské (či aspoň európske), nie viazané špecificky na Angličanov, hoci sa to tak autori snažili prezentovať.

Ťažko povedať, či podobné romány vedú skôr k regenerácii alebo degenerácii, priznávam však, že ja som toto dielko čítala opakovane (čo sa mi pri cca 90% románoch nestáva).

Prvýkrát ako stredoškoláčka – smiech.
Druhýkrát ako vysokoškoláčka – to už bol smiech cez slzy.
Tretíkrát – v podobnom veku ako Gerri, akurát v inom životnom stave (manželka a matka), a bol teda aj smiech, a boli by aj slzy nad Gerinným spackaným životom, keby...

Keby si za väčšinu svojich problémov nemohla sama. Áno, matku s absenciou materinského citu si nevybrala, čudných príbuzných tiež nie, svoj postoj k nim však áno, o partneroch, práci a bývaní ani nevraviac, a nech mi nikto nevraví, že jedna zdravá tridsiatnička (najmä v dnešnom časopriestore) nemá možnosti ovplyvniť, ako sa postaví k svojmu životu a čo s ním (a so sebou) spraví. Áno, dalo by sa polemizovať, či Gerri bola úplne psychicky zdravá, ale aj ľudia so sklonmi k depresii či úzkosti (a veľmi dobre viem, o čom píšem), majú predsa možnosť vyhľadať alebo odmietnuť pomoc.

Skrátka, hoci kniha bola písaná humorne a mnohé postavy i situácie z nej som sa snažila brať s nadsádzkou, najmä ku koncu to bolo stále ťažšie pre nezrelosť hlavnej postavy – a ako tak pozerám na komentáre, na rozdiel od mnohých iných užívateliek si nemyslím, že by bol koniec krásny alebo šťastný, lebo

SPOILER vyspať sa na rodinnej oslave pár dní po pokuse o samovraždu s človekom, o ktorom dokopy neviem nič okrem toho, čo mi sám povedal, a tešiť sa, že má dobré meno a výzor, vďaka čomu môžem spraviť dojem na príbuzných, to je skrátka nezrelosť par excellence a zavarenie si na ďalší problém. Ale OK, môžeme sa tváriť, že v živote Gerri (ktorej neúspešný pokus o samovraždu nebol sprevádzaný žiadnou katarziou, dozretím alebo aspoň uvedomením a priznaním si, že potrebuje odbornú pomoc), sa všetko zázračne vyriešilo tým, že jej nový šéf dal opäť prácu a spravil si z nej milenku (mimochodom, pár dní predtým sa rozišiel s tou predošlou, no a pre Gerri by mohlo byť varovaním, ako sa o nej pred ňou vyjadruje...). Ozaj happy end...

3 18.01.2023

Ďalšia skvelá christiovka. Tentokrát situovaná do veľmi zaujímavého časopriestoru meniaceho sa povojnového anglického vidieka. Super rozbeh, potom sa nám to pekne zamotalo, a na konci rozuzlenie, na ktoré som neprišla ani po X prečítaných autorkiných románoch. Skrátka – tak to mám u Agáty rada. Pre mňa jedna z jej (naj)lepších detektívok.

3 10.12.2022

Kniha o tom, ako sa rozbúrali autorove predstavy o budovateľských rokoch. Smutná kniha.
Smutné, čo všetko museli niektorí prežiť a pre aké absurdné dôvody – a že niektorí to neprežili.
Smutné, ako ľahko sa dá pod prizmou totalitnej moci zničiť život, povesť, rodina – a ako ťažko (ak vôbec) sa to dá napraviť.
Smutné, že niektoré z týchto príbehov museli čakať na šťastný koniec (či aspoň jeho ilúziu) celé roky – a že mnohé sa ho nedočkali.
Smutné, že tieto príbehy sa neodohrávali až tak dávno – a že rôzne ich spoločenské i osobné dozvuky možno vnímať dodnes.

A smutné bolo pre mňa i to, že ešte aj v dobe písania tejto knihy považoval autor všetky uvedené prípady za niečo ako chyby v systéme – a že až o pár rokov neskôr si uvedomil, že chybou je vlastne systém. Aj preto za mňa štyri hviezdičky – ešte stále sa to v nej priveľmi hemžilo dobrými súdruhmi a rôznymi socialistickými mňamkami, ktoré sú pre mňa skrátka nestráviteľné.

Rozhodne však autorovi česť za to, že túto knihu – takú mňačkovskú mea culpa – vôbec napísal; že sa stala akoby jeho literárnym pokáním.

3 09.10.2022

(SPOILER) Pozor, tento komentár obsahuje okrem spoileru aj hojnú dávku sarkazmu až cynizmu.

Takže – poetický názov, sľubná anotácia, k tomu avizované kresťanské medziriadkové posolstvá, a ja som sa nechala nalákať. Akčný in media res úvod a. k. a. béčkový kinohit ma síce skôr odrádzal ako lákal, šla som však ďalej. Prvú tretinu aj celkom ochotne, k čomu mi okrem pomerne pútavého deja pomáhali aj sem-tam roztrúsené pekné postrehy, napríklad: „Nikto z nás nie je taký, ako chce, aby ho vnímali iní.“

Lenže potom to šlo už len dole vodou. Ak sa mi spočiatku zdal hlavný hrdina jemne zidealizovaný, tak každou novou kapitolou to autor preháňal viac a viac. Jeho Murphy je chlap, ktorý pár pohybmi aj zranený zdolá v bitkách ozbrojenú presilu, nosí so sebou naloxon, bez problémov používa defibrilátor, na konte má milióny, na chrbte vytetované mená cca 200 dievčat a žien, ktoré zachránil, a príbeh každej z nich pozná spamäti aj s poradím, v akom ju oslobodil, spamäti pozná aj všetky žalmy so súradnícami... K tomu je nežný, citlivý, pre nešťastnú lásku celibátne žijúci, vyjadrujúci sa kvetnato až teatrálne. A popri kazení obchodu s bielym mäsom ešte po nociach píše knihy, ktoré (to som naozaj nechápala, čo si autor potrebuje dokázať) sa predávajú ako teplé rožky. Napríklad aj keď ide Murphy k náhodnému bazénu, štyri rôzne ženy pri ňom čítajú práve jeho bestsellery. Hlavná hrdinka dokonca prestane drogovať len preto, lebo jeho knihy (čítala každú niekoľkokrát a boli také úžasné, až chcela zmeniť život, chápete). Redakcie celého sveta sa snažia zistiť jeho identitu, on však chce ostať skrytý, nezištne pomáhať a svoje milióny ďalej investovať do súkromného mesta, ktoré kúpil a vystaval čisto preto, aby sa tam mohol starať o zachránené dievčatá. Wtf?

Ale ok, poďme ďalej. Napríklad k jeho milovanej Marie... Spoznali sa, ako inak, ešte ako pubertiaci, hneď to bola osudová láska, zachránil jej život, bla bla bla, a potom, presne v deň svadby (konkrétne neboli zobraní ani hodinu) zistil, že ho Marie podvádzala ešte aj deň predtým s jeho hlavným družbom. On by jej to, zaľúbený idealista, aj odpustil, ona však zrazu nezniesla pomyslenie, ako ho zranila, a ušla. Hľadal ju cez pol Ameriky, až ju našiel v istom mrakodrape, kde zo 60. poschodia vyskočila presne 90 sekúnd (!!!) predtým, ako tam stihol prísť. Krása, však? Ale to nie je koniec, lebo neskôr sa ukázalo, že samovraždu len fingovala, istú noc o X rokov neskôr k nemu prišla, a pretože podľa autora je to zrejme logické, Murphy nič neriešil, len sa s ňou hneď vyspal... A ráno zistil, že je Marie opäť preč. Mala totiž výčitky, viete. A tie výčitky ju dohnali k samovražde, ktorá spočívala v tom, že na člne odišla na oceán, priviazala si o nohu závažie, všetko kamerovala, Murphymu ešte vysvetlila, že ho ľúbi, a skočila. Áno, všetko toto myslel autor úplne vážne.

Ale asi sa mu zdalo, že príbeh tejto lásky je málo dramatický, takže nakoniec sa ukázalo, že ani táto samovražda nebola skutočná, že Marie si vo vode dala dole závažie a odplávala do bezpečia, kde sa pre zmenu rozhodla uchýliť do kláštora. Lebo – aké prekvapivé – k všetkému mala aj akúsi smrteľnú chorobu, takže chcela niekde dôstojne dožiť (nakoniec žila ešte 14 rokov, mimochodom). Dieťa porodila, ale dala na adopciu, a čas v kláštore si krátila čítaním Murphyho bestsellerov. Áno, ešte vážne to autor myslel vážne.

Ale poďme ďalej, veľký skok do súčasnosti, v ktorej Murphy zachraňuje anjelsky krásnu šestnástku Anjel, zbližuje sa s jej matkou (bola drogovo závislá a v podstate svoju dcéru predala, Murphy jej však veľkodušne vysvetľuje, že to vlastne nebola jej chyba), stará sa o smrteľne chorého bývalého trestanca a ešte aj o ďalšiu cca šestnástku Ellie, ktorá sa mu pritmelila na loď (zhodou náhod to dieťa, ktoré splodili počas svojho prvého a posledného sexu s Marie, o čom Murphy, samozrejme, netuší). No a potom, presne keď sa Summer (tá matka, medzičasom aj Murphyho nová láska) dostane na loď pašerákov, kde ju zdrogujú a obchytávajú a pošlú to Murphymu ako video na mobil, istá rehoľná sestra ho súrne volá do kláštora aj s Ellie, kde... aké prekvapenie... zažíva svoje posledné hodiny Marie. A keďže vie, že sú to jej posledné hodiny, zdalo sa jej ako dobrý nápad pozvať k sebe dcéru, ktorú nikdy nevidela a ktorej sa zriekla, aj muža, ktorému celý život uteká, a autor sa to celé snaží naozaj podať ako temer rodinnú idylku.

Aby bolo jasné, Marie má pochopenie, keď si Murphy odskočí na pár hodín zachrániť Summer (a cca 20 ďalších žien a dievčat k tomu), a hoci sa pri svojom výkone vážne zraní, stíha ešte ísť za Marie a teatrálne sa s ňou rozlúčiť.

Toť len vzorka toho, čo všetko dokázal autor vymyslieť. Áno, len vzorka.

Ešte tu predsa máme Murphyho parťáka Bonesa, ktorý je vkuse na telefóne a na počkanie mu dokáže zistiť všetko, čo potrebuje (napríklad aj polohu lode) a vybaviť všetko, čo potrebuje (napríklad vrtuľník do štyroch minút). Otázne je, prečo tento supergénius všetku robotu necháva na nášho superhrdinu, a neprivolá napríklad aj políciu a pod., to však asi autora ani jeho fanúšikov veľmi netrápilo.

Ešte tu predsa máme Anjel, s ktorou sa Murphy spozná v kaplne, a hoci už predtým zachránil cca 200 žien z rúk obchodníkov s bielym mäsom, ju nechá v podstate len tak bez väčšieho presviedčania nastúpiť na loď s ľuďmi, ktorí unášajú dievčatá. Čitateľ by sa až cynicky pýtal, či sa Murphymu zdalo málo akčné zachrániť niekoho bez naháňačiek a komplikácií.

Ešte tu predsa máme...

Ok, dosť. Už aj tak je to dlhý komentár. Dúfam však, že dostatočne vystihuje, prečo som túto knihu od istého času nemohla brať vážne a prečo vôbec, fakt vôbec nechápem, ako niektorí mohli. Od autora si však možno ešte niekedy niečo prečítam – nechcene bola pre mňa jeho kniha celkom dobrou zábavou.

3 13.09.2022

Mám rada, ak je človek pre niečo zanietený (ideálne pre niečo dobré, užitočné a pod.) a keď sa o predmete svojho záujmu snaží zistiť (a následne posunúť ďalej) všetko, čo sa dá. To sa zrejme stalo aj v tomto prípade – autor je evidentne nadšenec slovenského filmu aj slovenskej krajiny a ja veľmi dúfam, že niečo zo svojho zápalu prenesie aj na čitateľov (hoci zároveň predpokladám, že po knihe skôr stiahnu tí, ktorí sú z podobnej sorty ako autor). Sem-tam mu síce niečo nesedí fakticky (napríklad krstné meno Samuela Spišáka v medailóne o filme Nedodržaný sľub), informácie o jednotlivých filmoch sú trochu nevyvážené (o niektorých veľa, o iných len zmienka), ale keďže to nebola akademická práca, ale dielo fanúšika, aj tak má autor moju poklonu za roky, ktoré do svojho projektu investoval, a aj za výsledok, teda za túto graficky naozaj peknú a informačne pomerne hutnú knihu.

3 05.09.2022

Túto knihu som vyhrala ešte ako stredoškoláčka v jednej literárnej súťaži. Sprvoti som nebola nadšená, keďže som (bola) veľký lokálpatriot a domased, no z času na čas som si v tomto vizuálne krásnom a obsahovo poctivom diele rada zalistovala. Tak tomu vlastne ostalo doteraz, a aj to nadšenie sa rokmi dostavilo. Skvelý výber, skvelý štýl, skvelá štruktúra. A veľmi ma potešilo, že sa v tomto diele ocitli hneď štyri slovenské mestá – osobne by som namiesto toho štvrtého dala radšej Banskú Štiavnicu, a ktovie, v novšom vydaní by sa tam už možno ocitla, keďže posledné roky naozaj pekne rozkvitá a je tam čo pozerať aj celý týždeň. Ale späť ku knihe – nakoniec som rada, že sa mi ocitla v rukách aj knižnici, súhlasím s komentárom nižšie, že človek až žasne, koľko je na svete krásnych miest.

3 12.07.2022

Niekto by sa možno pýtal, či majú podobné knihy v čase googlenia, bookingu, cestovateľských blogov a spol. nejaký väčší význam. Vlastne, aj ja som ten niekto. Napriek tomu som s touto knihou strávila niekoľko pár pekných hodín; a áno, poruke som síce mala mobil (fotiek je v knihe dosť, no na internete predsa len ešte viac :D), no kniha by mi stačila aj sama osebe, keďže autori majú pútavý štýl, informácií bolo tak akurát a ešte aj zalomené bolo všetko pekne (v rukách som mala slovenské vydanie). Výborne sa dá pri tejto knižke zasnívať :). Takže až raz náhodou pôjdeme do Sieny, Sevilly alebo Monaka (to posledné asi len keď vyhráme milión :D), do veľkej miery to bude zásluhou tuto autorov Ewy a Andrzeja :).

3 12.07.2022

Tuvia ma baví, a aj keby sa rozhodol cestovať do Hornej Dolnej, zrejme by bol z toho skvelý, vtipný a oči otvárajúci trhák (hoci zrejme aj tam by dospel k záverom, ktoré sú typické pre každú jeho knihu – aj tam žijú antisemiti, ani tam nemajú radi židov a sami od seba začnú haniť Izrael, ako sa to Tuviovi pri jeho rozhovorov stáva – až príliš – často :D).

Utečenecká kríza už nie je nejaký ten rok témou dňa, o to osviežujúcejšie bolo pozrieť sa na vtedajšiu „históriu“/hystériu s jemným časovým odstupom. Kvitujem, že Tuvia si vyberal rôznorodých respondentov (utečenci, náhodní nemeckí občania, politici, aktivisti...) a že z ich výpovedí, názorov, príbehov vyskladal celkom pestrú mozaiku, v ktorej každý čitateľ beztak bude vidieť, čo chce.

Keďže s viacerými autorovými názormi celkom súzniem, čítanie bolo pre mňa príjemné; celkom by som však bola zvedavá, ako by knihu zrecenzovali ľudia s nekritickým „willkommen“ postojom. A ešte zvedavejšia som, ako sa majú všetci títo ľudia, ktorých Nemecko tak vrúcne privítalo, dnes – ako prebiehala v táboroch pandémia, či sa im podarilo z nich vôbec vyjsť, nieto sa ešte integrovať, či sa ešte zopakuje kolínsky Silvester...

3 01.07.2022

Tri krajiny (Írsko, New York, Texas), dve sestry (zámerne protikladné vo všetkom, v čom len môžu), jedna loď snov... A veľa klišé k tomu. Trebárs to, že Deliin pán (do ktorého sa, samozrejme, hneď zaľúbi) je nádherný fešák, jeho dcéra si ju hneď zamiluje, hoci s inými ľuďmi odmieta komunikovať SPOILER a mojim favoritom je milostná scéna, pri ktorej on a ona a vzdychajú svoje mená a vyvrcholia naraz, pričom pre ňu je to navyše prvý sex... Prišlo mi to úsmevné, ako z fantázie stredoškoláčky. A áno, ešte to načasovanie, prvýkrát sa milujú, keď sa jemu stratí dcéra... KONIEC SPOILERU.

A jasné, potom tie klišé o kňazoch a spovedi, to je osobitná kapitola. Lebo čo kňaz, to zachmúrený prísny psychopat, že.

Navyše autorka občas akoby duplikovala postavy (napríklad obe sestry narazia v Amerike na milé staršie gazdiné a protivné závistlivé mladé slúžky).

Tiež sú tu určité faktické chyby, napríklad sestry idú do Ameriky za vdovcom po ich sesternici, ale jej ote ich vôbec nepozná a očividne ani netuší, že niekto taký v ich príbuzenstve je.... A vôbec, tá pravdepodobnosť; vy by ste k straumatizovanému dieťaťu zavolali ako guvernantku ženu z iného kontinentu, ktorú ste nikdy nepoznali, nič o nej neviete, ale pre istotu jej rodine rovno pošlete balík peňazí na kúpu lístka v najdrajšej triede drahej lode, ktorá ešte ani nie je postavená? Fakt pravdepodobné...

Dej však bol dynamický, mal spád, k čomu určite prispeli aj krátke, úderne kapitoly a striedanie dvoch rozprávačiek. Kniha sa čítala rýchlo a dobre, ale obávam sa, že rovnako rýchlo na ňu zabudnem.

3 09.04.2022

Nedávno som čítala krásny Smolenov román Cesta na západ, kde bola aj takáto myšlienka: „Pohľad na zlo zapaľuje v srdci človeka zlo“. Tak nejako som to intuitívne cítila i pri čítaní Zoznamu hostí. Hádam nie je v tomto románe postava, ktorá by nebola sebecká až cynická, a k tomu často aj vulgárna. Už len prehrýzť sa myšlienkovými a citovými pochodmi cca poltuctom takýchto rozprávačov bolo na mňa emočne silné sústo, a predsa som knihu pre jej pútavosť a svoju zvedavosť neodložila. Ktovie, možno som mala. Nápad a forma boli totiž zaujímavé (prakticky do konca čitateľ nevie, kto je vrah ani kto je obeť), kým sa však človek dopracuje k záveru, je to ako prejsť zamoreným územím. Občas som viac ako nad zápletkou rozmýšľala, či naozaj žijú ľudia, ktorí takto žijú, uvažujú a ubližujú, a bolo mi z toho/z nich úprimne smutno. Aj preto nesúhlasím s marketingovým hľadaním paralely s románom Agathy Christie. Po prvé (menej podstatné), Christieová bola génius, zatiaľ čo Foleyová v záverečnom poďakovaní sama priznáva, že bez pomoci dvoch redaktoriek by toto dielo nevymyslela a nenapísala. Po druhé (podstatnejšie), pri a po čítaní o Christieovej ostrove, na ktorom postupne neostal ani jeden, som sa necítila ako na nejakej vulgárnej hnusnej párty, z ktorej sa človek vracia s pocitom špiny. Možno by som to mohla vnímať kladne, akože Foleyová dokázala strhnúť a vytvoriť atmosféru, ktorá ma pohltila, ale skrátka by sa mi to nezdalo úprimne.

3 30.12.2021

Počiatočné nadšenie prešlo pomerne skoro do ostražitosti až zmätku. Autor z môjho pohľadu (a ako som neskôr zistila googlením, nielen môjho) neodhadol hranicu medzi inovatívnym a nedogmatickým, čo možno nezainteresovanému neprekáža alebo rovno vyhovuje, no mne ako katolíčke bolo ľúto, že člen mojej obľúbenej rehole namiesto odhaľovania a približovania krásy i hĺbky kresťanskej spirituality kalí jej čírosť východnými náukami. Že namiesto plnosti ponúka skôr vyprázdnenie. Že namiesto k Nebu smeruje k nirváne. Od Lásky k „bdelosti“. Že namiesto „miluj blížneho svojho ako seba samého“ v podstate spochybňuje ľudskú schopnosť milovať niekoho iného ako seba samého. Nepopieram, že niektoré myšlienky sa mi páčili a zapadli do mojej mozaiky o svete, rovnako však nepopieram, že mnohé podľa mňa skôr zvedú ako vedú, čo som si overila aj na sebe. Totiž to, čo Mello ponúkal ako návod na osvietenie, mi v pokusoch o praktickú aplikáciu pripadalo ako číry cynizmus – a veľmi skoro som radšej upustila od snahy dívať sa na svet a ľudí Mellovými očami. Možno som to len vzala zo zlého konca, ktovie. A možno predsa len prestrelil skôr Mello. Hoci musím uznať, že prestrelil pútavo a čítalo sa to ľahko a dobre.

3 30.12.2021

Páčia sa mi detektívky. A svadby. A tenké knihy. A dokonca aj meno Augusta. A tak som čakala, že z tohto románu budem „namäkko“, keďže všetko spomenuté obsahuje. Nuž, nebola som. Možno aj (alebo najmä preto), že na mňa bol dej skrátka príliš tvrdý.

Detektívka je to stručná, dynamická, chytľavá – ale vlastne to asi ani nie je detektívka, keď čitateľ nemá šancu zistiť, kto je únosca. Možno by skôr sedela škatuľka „krimi“.

Avizovaná svadba bola skôr zmienená – chápem, že v tomto žánri a u tohto autora by bolo utópiou čakať siahodlhejší opis, ale aj tak som ho čakala. Aspoň troška.

Tenkosť knihy bola super – kto chce, zhltne ju na posedenie. Ak ho, pravda, dostatočne zaujme dej. A je dosť veľká šanca, že zaujme.

Postava Augusty bola tiež fajn – pripomenula mi však inú postavu z iného autorovho románu – tiež krásna a... A to je vlastne všetko. Neviem, či aj v iných románoch autor vytvára(l) takéto v podstate bezcharakterové „krásky v nesnázích“, ale osobne mi to neimponuje, najmä ak sa autor očividne vyžíva v opisoch ich utrpenia, keď padnú do rúk nejakého toho psychopata.

A keď sme pri tom – práve preto na rozdiel od iných užívateľov DK, ktorí tu zanechali komentár, nedokážem túto knihu považovať za vtipnú – viem, aké to je, keď sa do človeka zaľúbi psychopat, a vtipné teda rozhodne nie. Zmieňované dialógy únoscu a obete vo mne vyvolávali skôr zhnusenie – autorovi to slúži k dobru, že vo mne niečo také dokázal vyvolať, pre mňa však ako varovanie, že najbližšie si mám dobre rozmyslieť, kedy a či vôbec si chcem od neho opäť niečo prečítať.

3 22.06.2021

Hodiny strávené s románom Hodiny neľutujem. Hoci radšej mám „christiovky“, ktoré sa odohrávajú v medzivojnovom období, táto zo šesťdesiatych rokov bola tiež super. A vraha som správne netipovala ani náhodou.

3 22.06.2021

Rýchlo prečítané, rýchlo zabudnut(eľn)é. Pár krásnych ilustrácií, pár pekných citátov – a to je vlastne všetko.

3 21.05.2021

„Nechcem sa nechať vmanipulovať médiami do situácie, že by hlavnou agendou cirkvi mala byť otázka homosexuálnych sobášov, manželstiev, zväzkov. Nie je! Ak má byť cirkev na niečo odborníčkou, tak na radosť zo života. Ak má byť cirkev na niečo odborníčkou, tak na to, čo je zmyslom života a čo je zmyslom môjho príbehu.“ (Marek Vácha)

„Skrátka buď láskou k tomuto svetu. Tak Boh miloval svet, že poslal svojho syna, aby do tohto nevďačného sveta, ktorého sa nezľakol, investoval svoju lásku. Tak to sprav aj ty a zistíš, že zazrieš Boha v svojom čine.“ (Karel Satoria)

„Zakúšam oboje. Útoky, aj veľké pocty. Nesmiem sa nechať vykoľajiť ani jedným, ani druhým. Zotrvať v pokojnej pozícii a neuveriť, že som ten, kto si zasluhuje obdiv sveta, no neprijať ani to, že veci robím nejako zle, keď mi ostatní netlieskajú.“ (Tomáš Halík).

Tri zaujímavé osobnosti, tri zaujímavé rozhovory. Otázky Štefana Hríba síce nie sú moje otázky, jeho problémy (s vierou) nie sú moje problémy a jeho dilemy nie sú moje dilemy, i tak mi však kniha veľa dala. Vďaka za ňu.

3 15.05.2021

Sú knihy a KNIHY. Toto je KNIHA. Keby mi niekto dal absurdnú výzvu, že do konca života môžem (dookola) čítať už len povedzme 10 kníh, táto by určite bola medzi nimi. Nádherná. Úžasná. Meniaca srdce i pohľad na svet. Ťažko sa mi vyjadrujú dojmy nielen z tohto diela, ale aj z jeho autorky, tejto „bielej kvetinky“. Som neskutočne šťastná a vďačná, že niekto taký žil; že takýto príbeh sa stal; že Terezka ho pod zámienkou poslušnosti napísala; že vďaka tomu sa aj viac ako storočie od jej smrti môže čitateľ ponoriť do sveta krásy, lásky a nádeje, ktorý objavila (pre seba, pre nás) a zaznamenala, a najmä vybrať sa (pokojne aj v jej spoločnosti) na svoju vlastnú „malú cestu“.

3 08.05.2021

Kniha o tých a najmä pre tie, ktoré potrebujú uzdravenie. Uistenie, že ich vina môže byť zmazaná. Že existuje láska väčšia ako chyby, minulosť, obavy.

Teda aktuálne nie celkom o mne a pre mňa.

Navyše kniha pomerne jednoduchá, čo sa štýlu aj príbehu týka; kniha oscilujúca kdesi medzi historickým románom a červenou knižnicou; kniha, kde od prvej časti viete (alebo aspoň tušíte), akou cestou vás chce autorka viesť a kam vás dovedie.

Teda niečo, čo ma bežne skôr odrádza ako priťahuje.

Nebolo by však fér túto knihu neoceniť len preto, lebo sme sa s autorkou tematicky či štýlovo trošku minuli. Hlavne, že sme sa stretli hodnotovo a ľudsky. A hoci moje predošlé konštatovania môžu znieť ako výčitky, v skutočnosti sú to pokusy charakterizovať, koho táto kniha môže zaujať viac ako mňa.

Aby však bolo jasné, hoci sprvoti som túto knihu čítala skôr zo zotrvačnosti, čoraz bližšie ku koncu som si uvedomovala, že ma ten koniec (a príbeh) zaujíma; že aj Elianna (a jej osud) ma zaujíma; že tá Tessa Afsharová ma predsa len zaujala. A jej Ježiš bol neskutočne sympatický. A záver milý a pekný. A celkové vyznenie románu tiež.

Takže: som rada, že sa mi táto kniha dostala do rúk, hoci sa mi nedostala viac do hlavy a do srdca. To nič. Aj tak stála za to.

3 07.04.2021