Starmoon komentáře u knih

Po dočítaní knihy mi mimovoľne napadol postreh Umberta Eca, že štyri správy vytvárajú piatu. Zdá sa, že aj "štyri" reportáže tu vytvorili "piatu"; a byť Čechom, asi by som z nej nebola veľmi nadšená... České dejiny posledného storočia od Baťu po Adamca ma však ako čitateľku bavili; autor každému príbehu našiel vlastnú, priliehavú formu, medzi príbehy notoricky známych primixoval príbehy zabudnuté, oficiálne dejiny rozšíril o epizódy, ktoré sa do nich nevošli. Úspech aj literárnu cenu chápem, myslím si však, že Česko a Česi boli v tomto diele oselektovaní na čo najabsurdnejšiu (čitateľsky najatraktívnejšiu) možnú podobu, a že to voči nim (a ich dejinám či skutočným hrdinom) nie je veľmi fér.

7 26.08.2022

Toto nie je poézia – a už vôbec nie kvalitná poézia, len taká znôška klišé, ktorej sa autor pokúsil dať formu rádoby voľného verša. Ak tomu niekto dokáže dať viac ako hviezdičku-dve, ba dokonca to ospevovať, tak zrejme len v dôsledku Dunning-Krugerovho efektu. Ľudia, prosím vás, ak sa vám niečo zdá dobré, to ešte neznamená, že je to dobré. Chce to viac literárnych príučiek a menej Instagramu.

7 01.08.2022

Ako sa dá spáchať vražda v priamom prenose, keď sa na budúceho zavraždeného díva 40 miliónov divákov? A to navyše tak, aby to všetko vyzeralo ako samovražda?

Veľmi sľubný námet, navyše aj názov, ktorý mi zapadal do čitateľskej výzvy (vďaka za ňu, inak o nejakom Edovi McBainovi ani netuším, čo by možno bola škoda), výsledok bol však pre mňa trochu sklamaním (hoci logicky to sedelo, vlastne to asi ani nemohlo byť inak).

Prekvapilo ma tiež, že sa v knihe prelínali dva nesúvisiace prípady – neviem, či je to pre autora bežné, ale osobne mi ten druhý (úchylom prenasledovaná „kráska v nesnázích“, ktorú má chrániť driečny policajt) pripadal akýsi nadbytočný, navyše naivný a v istej časti zbytočne brutálny.

Hoci ma však tento román nejako špeciálne nezaujal, autorov štýl mi celkom sadol, hrúbka (teda tenkosť :)) jeho diel(a) tiež, a celkom sa teším na iné kúsky z jeho tvorby.

7 21.05.2021

Neviem, či sa dá táto kniha čítať vkuse. Ja som to nedokázala. Príliš silné, príliš drsné, príliš drásavé. Stačilo pár riadkov, aby mi tvár zaplavilo mnoho sĺz... Myslím, že autorka dala úplne nový rozmer a kontext slovu reportáž. Zaslúžená Nobelova cena.

"Ak človek patrí k menšine, to ešte automaticky neznamená, že je svätec. Stále môže byť úzkoprsý, narcistický a hlúpy."

Bavila som sa. Ďalšia z tých kníh, pri ktorých som sa smiala hlasno a často. Asi nie každému tento druh humoru sadne, mne veľmi. John, prosím ťa, kašli už na vojnové melodrámy, tých je všade plno, píš toto, píš takto!

Tak vám poviem, až sa ma raz potomci spýtajú, aký bol svet v čase ich útleho detstva, podsuniem im túto knihu. Síce satira, síce plná karikatúr a hyperboly, ale naozaj som ešte nenašla knižku, ktorá by náš súčasný svet vystihla lepšie. Minimálne jeho woke stránku.

Mimochodom, trochu som googlila (tak sa mi totiž zdalo, že napriek nadhľadu a humoru berie autor niektoré veci dosť osobne), no a ono autor, ktorý je gay, zažil svojho času lynč od trans komunity, lebo vraj je transfóbny. Taká interná vojna v rámci LQBTI + neviemešteaképísmenká komunity. Aj by to bolo vtipné, ak by to nebolo smutné. Tomu sa vraví, že revolúcia (v tomto prípade globálna sexuálna, že, Gabriele Kuby) pojedá vlastné deti.

Ale jasné, pranierovaného je tu toho viac, vlastne celkom dosť, napríklad mňa bavila linka s Beverly, ktorá, súc stará, chcela mladou byť, alebo so záchrancom chudobného sveta a dobyvateľom virtuálneho Wilkesom.... Skrátka, super to bolo.

6 05.02.2024

Už chápem, prečo sa svojho času aj Trhlina (rozumej žánrovka) dostala do finále Anasoft litera, najprestížnejšej literárnej ceny u nás. Karika je skvelý rozprávač, vie budovať atmosféru, super gradovať dej, vymyslieť dychberúcu fabulu... Skrátka, skvelo ovláda svoje remeslo. Od Hlbiny sa mi ťažko odtrhovalo, bola tak skvelo napísaná, že som ju nedokázala odvrhnúť ani napriek množstvu brutálnisti až sadizmu, ktorými autor rozhodne nešetril. V istej chvíli som však začala mať pocit, že to príliš prepiskuje, všetko už bolo tak preexponované, že to vo mne nedokázalo vyvolať žiadne emócie, len som ďalej oceňovala, AKO to autor napísal, vymyslel, príbeh samotný ma však viac nevtiahol. Nevraviac o tom, že tam, kde som sa mala asi najviac báť, mi bolo trošku úsmevne (asi ako pri akčných filmoch, v ktorých sa z človeka-milión vykľuje superschopný, supernezdolný, supervynaliezavý nadčlovek). Záver to trošku zachránil, môj výsledný dojem však ostáva taký, že hoci Karika píše veľmi dobre, dokonca aj asociácie so Snehovou kráľovnou skvelo zvládol, a aj žánre obstojne pomixoval, aj mnoho informácie o Štb, socializme, Povstaní a spol. nenásilne vkomponoval, predsa len nestvoril viac než oddychové čítanie pre tých, ktorí potrebujú explicitnejšie obrazy násilia všehodruhu (a k tomu hoc aj podvedome vnímaný odkaz, že aj to najväčšie a najtemnejšie zlo sa dá poraziť, dokonca aj niekým priemerným, uštvaným, nalomeným... skrátka niekým ako oni).

A čisto subjektívne: minimálne v poslednej tretine mi bolo autora tak trochu ľúto, že dni a roky svojho života má potrebu venovať ponáraniu sa do takýchto temnôt. Navyše ma sklamalo, z koho sa v diele vykľul najväčší záporák, ako si však čítam životopis autora, asi sa to dalo čakať.

6 02.12.2023

Jej, to bolo super!

Najprv som si myslela, že to bude román o žabo-myších mamičkovských vojnách (poznáte to; vyjdete zo základnej, strednej či dokonca vysokej školy a dúfate, že máte pokoj so všetkým tým dievčenským skupinkovaním, intrigovaním a rafinovaným akože kamarátením... No a potom prvýkrát vstúpite so svojím potomkom na detské ihrisko či škôlkarskú pôdu a zistíte, že ste sa mýlili. Oj, veľmi ste sa mýlili.). A áno, ono to bol do istej miery román o súčasnom rodičovstve a rôznych (aj nesympatických) polohách "mamičkovania", ale zároveň bol aj čímsi viac. Omnoho viac.

Trúfla by som si povedať, že kniha prekročila hranice svojho žánru a pre mňa osobne sa stala aj čímsi ako spoločenským a psychologickým románom umne dokumentujúcim dnešný svet (ok, hlavné hrdinky žijú v iných reáliách ako my, najmä čo sa životného štandardu týka, ich myšlienkové pochody, vzťahy či obavy by však pokojne mohli byť tie naše).

A ten humor... Asi som ešte nikdy (!) nečítala vtipnejší triler.

A tá Madeline... Liane Moriarty, veľmi ťa prosím, napíš o nej aspoň ešte jeden román!

A... "Ak mali rodičia deti, ktoré dobre spali, predpokladali, že je to vďaka tomu, lebo sú dobrí rodičia, nie, že majú šťastie. Dodržiavali isté pravidlá a tie pravidlá zaberali. Celeste zrejme tie pravidlá nedodržiava. Ale nikdy nemohla dokázať, že to tak nie je. Zomrú v posteli celí pyšní na seba." :)

6 31.07.2023

Myslím, že túto knihu vystihla autorka v texte sama: "Písala som o tom, ako niekedy máme kľúč k lepšiemu životu, no potrebujeme, aby nám niekto ukázal, kde sme ho, dofrasa, nechali. Písala som o tom, ako v mojom živote zohral túto rolu Wendell, a ako v životoch ostatných zohrávam niekedy túto úlohu ja."

Pre mňa to bol veľmi pútavý, objavný, chvíľami až katarzný počin, pritom sa román čítal plynulo a ľahko. Páčilo sa mi, že autorka nás zaviedla aj do svojho vnútra, svojich zranení, strachov, obáv; že sa vzdala roly tej, ktorá ako psychoterapeutka všetko vie a zvláda, ale neštítila sa ukázať i svoju zraniteľnosť a chyby, čo ju v mojich očiach (spoločne s celou knihou) robilo veľmi ľudskou.

Nevraviac o tom, že v diele sa objavuje viacero myšlienok/podnetov, s ktorými sa oplatí zoznámiť sa, či skôr pripomenúť si ich, trebárs:

"Je nemožné človeka poriadne spoznať a neobľúbiť si ho. Mali by sme zvolať všetkých nepriateľov sveta a nechať ich vyrozprávať svoj príbeh a najdôležitejšie skúsenosti, opísať svoje úzkosti a skúšky, a všetci protivníci by sa zrazu udobrili."

"Emocionálnu mínu najlepšie zneškodníme tým, že ju odhalíme."

"Choďte za svojou závisťou; ukazuje vám vaše priania."

"Predstavy o budúcnosti môžu rovnako mocne blokovať zmeny ako predstavy o minulosti."

"To, proti čomu sa najväčšmi búrime, je často práve to, čo by sme mali najskôr preskúmať."

Som veľmi vďačná za túto autobiografiu a už teraz šípim, že bude patriť k mojim top prečítaným knihám tohto roka. Jediné, čo mi trochu chýbalo, bol nejaký dôvetok (napr. v poďakovaní), ktorý by objasnil, či jej pacienti vedeli, že sa stanú zároveň aj jej postavami. Ak nie, dosť by ma to za nich mrzelo a u mňa by za to bolo o hviezdičku menej.

6 10.06.2023

Pôvodné obavy, že v tomto románe budú veci (a ľudia a vzťahy) príliš čierno-biele, našťastie rýchlo ustúpili realite. Takže žiadne dokonalé dobré milé čierne popolušky verzus banda zásadne zlých a krutých bielych paničiek – naopak, až na prvoplánovo hnusnú Hilly má každá z postáv dobré aj zlé stránky a každá si prejde určitým vývojom.

Dej sa mi zdal svižný, pútavý, veľmi skoro som sa cítila „vcucnutá“ do sveta tohto románu, ktorý aj napriek úctyhodnému počtu strán netrpel hluchými miestami. Vlastne, pokojne by som uvítala aj pokračovanie.

Hoci téma sa môže zdať trochu obohraná a neobjavná, samu ma prekvapilo, ako citlivo a cez zdanlivé detaily (záchody pre čiernych, učenie bieleho dieťaťa na WC...) sa autorke darilo dolovať vo mne stále nové a nové emócie. Nepochybne je to jedna z kníh, ktoré majú potenciál akcelerovať spoločenské zmeny v USA, a pritom to nerobia nejako násilne či prvoplánovo.

Pôvodne som aj nadelila päť hviezdičiek, po pár dňoch som si však uvedomila, čo je za tou čudnou pachuťou, ktorá vo mne ostala po prečítaní napriek prevažujúcemu dobrému pocitu, a teda – medzi riadkami to v danom diele vyznieva tak, že dobré veci sa dajú dosiahnuť aj zlými vecami (v románe ich zastupujú najmä početné klamstvá), s čím nemôžem, nechcem a neviem súhlasiť. Najextrémnejším príkladom vyextrahovaným z fabuly pre mňa ostáva čokoládový koláč. Nebolo to už cez čiaru? Pre mňa áno – preto tie štyri hviezdičky; ako môj malý protest proti explicitne nevyjadrenému románovému rezultátu, že účel svätí prostriedky.

6 10.12.2022

Jedna noc, jeden muž, dve ženy. S tou, ktorá by mu mohla byť vekom dcéra a on dúfa, že túto noc bude milenka, namiesto v posteli končí v rozhovore o tej druhej, s ktorou kedysi v tomto meste prežíval románik.

On a ona, aktéri rozhovoru, sú pre novelu dôležité kontrasty: on Slovák, ona Nemka, on bývalá obeť, ona dcéra obeseného vojnového zločinca, on starší, ona mladá, on má spomienky, ona otázky.

Postavy (a autor) idú na dreň: rozpitváva sa otázka viny, trestu, spravodlivosti... Celé to pôsobí autenticky (palec hore), chvíľami však aj cynicky (palec dole). Iste, Mňačkov skvelý jazyk a štýl robia z tohto diela Dielo, ale aj tak mi tu chýbalo čosi podstatné pre piatu hviezdičku. Možno viac ľudskosti. Možno menej trpkosti. Možno viac nádeje. Možno bonus v podobe nejakej katarzie.

Takto pre mňa Nočný rozhovor ostáva zafixovaný ako síce literárne kvalitná, ale predsa len tisícprvá kniha o vojne.

6 09.10.2022

Krásna, dôležitá, drásavá kniha. Cesta na západ, ktorá je zároveň aj cestou do minulosti a nakuknutím do budúcnosti; cestou do hĺbok i výšok, cestou do seba i cestou k Bohu a iným. Cesta, ktorú Smolen opísal pútavo, vtipne, šťavnato. Cesta, ktorú som si s radosťou i bolesťou prešla s ním. Cesta, o ktorej budem ešte dlho uvažovať a rozprávať (minimálne manželovi a kamarátkam :)). Cesta, o ktorej som chcela, aby sa nikdy neskončila – ale keď už prišiel jej koniec, tešila som sa z toho, kam a ako autor došiel. Cesta, na konci ktorej som si hovorila „buď, kde si“. Cesta, ktorú odporúčam podniknúť všetkým katolíkom.

6 30.12.2021

Už tesne predtým, ako som čítala knihu Tiší buřiči boží: O velkých světcích křesťanství, sa mi (sama nechápem prečo), vnucovala myšlienka viac spoznať Katarínu Sienskú, o ktorej som dovtedy vedela asi toľko, že existuje. A čuduj sa svete, v danej knižke nájdem aj kapitolu o nej! A aká to bola kapitola... Katarína sa mi vďaka nej stala sympatickou, jej život sa mi zdal zaujímavým, chvíľami som sa pri čítaní usmievala, chvíľami temer smiala, a chvíľami sústredene mračila. No a po dočítaní mi bolo jasné, že si chcem prečítať aj Dievča zo Sieny.

Wohlová Katarína je podobne (aj keď trochu inak) pútavá ako Feldmannova. Možno menej radikálna, menej kontroverzná. Najmä spočiatku viac tichá, utiahnutá, nachádzajúca Boha skôr v sebe ako v iných a vo svete. Wohl ju však postupne necháva (čitateľsky príťažlivo a psychologicky verne) zrieť až dozrieť, a hlavne vyjsť „z komôrky“ a zo seba do sveta, ktorý presne takúto Katarínu potreboval. Veľmi sa mi páčil jej štýl uvažovania a komunikovania, jej schopnosť strhnúť davy i šľachtu, pápeža aj zločincov, rehoľníkov i smilníkov. Jej kúzlo, ktorému neodolalo pol Talianska a ani ja. Celý čas som si ticho priala, aby takáto „hlasná“ svätá bola aj dnes.

Kniha sa mi čítala dobre a ľahko, hoci som ju čítala pomerne dlho (s túžbou pobudnúť pri Kataríne čo najdlhšie) a až raz príde správny čas, možno sa pustím aj do Dialógov s túžbou zistiť, nakoľko bude Katarína Sienská podobná Kataríne Sienskej Louisa de Wohla – a nakoľko mi bude sympatická nie len sprostredkovane, ale aj „osobne“.

6 30.12.2021

Smiala som sa. Fakt. A nahlas. Poriadne nahlas. Možno už o týždeň, možno ešte skôr si nebudem vedieť spomenúť na mnohé detaily týchto fejtónov, glos či čo to vlastne bolo, ale táto milá malá knižka mi spríjemnila deň a zdvihla náladu, za čo si pozitívne hodnotenie a komentár zaslúži. Očividne máme s Backmanom podobný zmysel pre humor a podobné pochybnosti o svojich rodičovských schopnostiach.

6 15.05.2021

„Ťažko pracujeme vlastnými rukami; keď nás preklínajú, my žehnáme, keď nás prenasledujú, my to znášame, keď nás potupujú, my sa modlíme. Stali sme sa akoby smeťami sveta, vyvrheľmi pre všetkých až doteraz“ (2 Kor 4, 12 – 13).

Takto sv. Pavol (mimochodom, tiež jedna z postáv tohto diela) charakterizoval v svojom liste prvých kresťanov – a takto nejako pôsobia prví kresťania i v slávnom Sienkiewiczovom románe.

Dielo má viacero zaujímavých postáv, vrstiev, línií; to by asi bolo skôr na recenziu ako na stručný komentár. V rámci neho za mňa aspoň toľko, že hoci mi prvé dva diely pripadali ako dĺĺĺĺĺĺhy prológ k tretiemu, ten už stál naozaj za to; a hoci ma dej zasiahol emočne menej, ako som čakala a chcela, a hoci som bola z niektorých opisov už unavená, a hoci informovanie rozprávača o myšlienkových pochodoch hlavných postáv sa mi miestami zdalo duplikované, a hoci niektoré postavy boli príliš čiernobiele (Lýgia bez jedinej chyby či cisár Nero bez jedinej čnosti), i tak je to dielo, ktoré budem rada odporúčať ďalej a sama nad ním ešte asi dlhšie rozmýšľať.

PS: Roku 2000 pápež Ján Pavol II. ustanovil Komisiu pre kauzy mučeníkov 20. storočia, ktorá ešte do decembra 2000 zostavila zoznam 13 400 kresťanov, ktorí od roku 1900 zomreli za Krista. Ani v našom miléniu nie je situácia o nič lepšia; štatistiky ACN sú v tomto smere desivé (koho by téma a konkrétne najznámejšie príbehy viac zaujímali, môže si vygoogliť napríklad Krížovú cestu s mučeníkmi a svedkami viery 21. storočia).
Toľko na margo toho, že osudy a dilemy kresťanských postáv tejto knihy nie sú len záležitosťou antického sveta...

6 27.02.2021

Radšej mám poirotovky, kde hrá Hercule prvé husle hneď od začiatku, postupne ma však dej tejto knihy chytil natoľko, že aj bez klasickej christiovskej šablóny som sa nemohla od knihy odtrhnúť. S rozuzlením som spokojná, za seba odporúčam.

6 14.12.2020

Fieldingová zužitkovala čas korony veľmi dobre ;-). Opäť ďalší (ženský) triler z jej pera, od ktorého sa nedá odtrhnúť. V závislosti od svojej povahy a životných skúseností buď budete chcieť Jodi objať a poľutovať, ako si s ňou všetci od otca cez manžela až po sestru (o opatrovateľke nehovoriac) zametajú podľa vlastných potrieb, alebo ňou pre ten istý dôvod budete mať chuť poriadne zatriasť a dať jej prednášku v štýle "dievča, už sa spamätaj a nastav si hranice" (ale o čom by bola kniha, ak by to Jodi dokázala, že ;-)). Tak či onak, dej sa práve vďaka submisívnosti hlavnej hrdinky môže rozvíjať smerom k nevyhnutnej a čitateľmi od začiatku očakávanej katastrofe, o ktorej som si nemyslela, že ma prekvapí, no stalo sa (trošku). Pre mňa príjemné oddychové čítanie, také zo života, teda s rôznymi odtieňmi sivej a bez jednoznačného happy endu. Úprimne som však rada, že som túto knihu nečítala ako stará či smrteľne chorá dáma, to by mi asi bolo dosť úzko.

5 15.02.2024

"Život jednej osoby nie je politickým ani všeobecným vyjadrením o tom, aké by mali byť všetky životy. Iné životy by mali mať možnosť existovať popri našom vlastnom bez akéhokoľvek ohrozenia alebo odsudzovania."

Súhlasím. Do istej miery. A nielen s touto autorkinou myšlienkou. V jej diele som ich našla viacero takých, ktoré ma oslovili, zaujali, inšpirovali.

Vo všeobecnosti ma však táto kniha sklamala. V anotácii sľubovaná otvorenosť bola skôr fňukanie a sťažovanie sa, originalita sa pomerne skoro vyčerpala a humor sa vôbec nedostavil. Celkovo to nebolo ani tak avizované uvažovanie o tom, čo "žena získa a stratí, keď sa stane matkou" (kým sa ňou autorka nestane, bude len večnou teoretičkou), skôr mi táto kniha pripadala ako taký autorkin "coming out" a jeho prácne obhajovanie.

Nemám problém s tým, že autorka má iný svetonázor a hodnoty ako ja. Tie dve hviezdičky sú u mňa za to, že hoci sa rozprávačka snažila tváriť ako hľadačka pravdy, celá jej výpoveď sa mi zdala plná sebaklamov a egoizmu, s ktorým by som možno nemala až taký problém, ak by sa nemaskoval za šľachetnejšie veci. Asi ako keď niektoré slečny nechcú byť mamami, lebo im vraj na srdci leží blaho planéty... Zatiaľ čo však plienky a spol. sú pre nich passé, ich smartfóny, dovolenky, kvantum oblečenia a pod. už nie. Možno trochu vágny príklad, ale asi chápete, kam tým smerujem.

Nemyslím si, že autorka musí byť matkou, dokonca si cynická časť môjho ja myslí, že by nemala byť matkou (na základe toho, ako sa odprezentovala), ale tiež si nemyslím, že musela napísať toľko depresívnych strán, aby vyjadrila to, čo sa dá povedať jedinou vetou: "Jednoducho mamou nechcem byť."

5 03.09.2023

Život v Amerike je pre mňa z kategórie snov, ktoré si vlastne ani nechcem splniť, len ich snívať. Nuž a na také zasnívanie sa bola táto knižka viac než vhodná; hlavne však na dôverný, pútavý a neprvoplánový pohľad českej novinárky, ktorá dokázala svoje americké zážitky podať objektívne i subjektívne zároveň (všetka česť) a ešte aj mnohé skutočnosti vhodne komparovať s našskými pomermi.

Páčilo sa mi tiež to, že každá (mimochodom, tak akurát dlhá) kapitola obsahovala i dvojstranu fotigrafického materiálu a zaujímavosti na margináliach. Jediná moja výčitka by smerovala k menšiemu písmu a väzbe, z ktorej ľahko vypadávajú strany, ani to ma však neobralo o skvelý zážitok.

Ďakujem autorke za tento skvelý počin; a keby sa v budúcnosti rozhodla vydať denník hoc z Tramtárie, rada si ho prečítam.

5 29.08.2023

Táto kniha vyvolala mediálny ošiaľ; aspoň teda v kontexte toho, ako sa v tuzemsku bežne (ne)píše o knihách. Iste, to by samo osebe pre mňa ešte nebolo dobrou reklamou, ale každopádne to kumulovalo moju zvedavosť (Naozaj je kniha taká kontroverzná, že ju treba stredoškolákom čítať iba s psychologickou podporou, alebo im ju inak radšej zakázať? Čo všetko vlastne tá Nicol prežila? Je kniha naozaj taká silná a dobrá, alebo sa skrátka istá novinárka z Denníka N, mimochodom, tiež účastníčka daných literárnych súťaží a Nicolina známa, jednoducho rozhodla spraviť dávnej kamarátke dobrú reklamu, a tým odštartovala všetko ostatné?).

A teda, ako to všetko vnímam po prečítaní?

Ako čitateľka som spokojná; úderné, krátke vety i odseky, žiaden balast, surrealistické obrazy a metafory, ktoré, možno trochu paradoxne, zachytili to, čo sa Terezke stalo, ešte reálnejším spôsobom... Medzi riadkami ľahko odčítateľná kauzalita. Pokus o ponor nielen do cítenia, myslenia a žitia obete, ale aj toho, kto ju z nej spravil. Možno by som uvítala ešte aj tretiu optiku; konkrétne by ma zaujímal pohľad dcéry, ktorej otec má milenku v skoro detskom veku. Pohľad dcéry, ktorá sa s tým musí vyrovnať (mimochodom, nebol by to aj dobrý námet na nejaké samostatné dielo?).

Tínedžerka schovaná v mojom vnútri Nicol ("Terezku") vlastne trochu chápe. Mladosť je často chúlostivé obdobie a človek (najmä zranený a zraniteľný, čo je skoro každý pubertiak) by pre prijatie a lásku (alebo aspoň pre ich vidinu) spravil všetko možné aj nemožné. A ak to navyše škrípe doma i v škole, tak dupľom. Tiež som si prechádzala ako tínedžerka kdečím, a pri čítaní mi nedalo nerozmýšľať, ako by som sa sama zachovala, keby vtedy do môjho života vstúpil muž, ktorý by všetky kruté, zraňujúce či nevyslovené slová môjho okolia vyvážil dávkou uznania, rešpektu, komplimentov. Muž, ktorý by surovosť a ľahostajnosť blízkych vyvážil záujmom, obdivom, ilúziou osudovej lásky, navyše s prímesou tajomna a dobrodružstva. Veď netúži po tom (skoro) každá násťročná? A čo keby mal ten muž 50? Varovalo by ma to, odradilo? Alebo by som sa, podobne ako Terezka z danej novely, jednoducho nechala zviesť všetkou tou zdanlivo príjemnou zmenou, a ešte by som si navyše myslela, že v skutočnosti som ho zviedla ja? Že viem, čo robím? Že som dosť dospelá na vážne rozhodnutia, vyznania, intímnosti?

Dospelá žena a matka, ktorou som aktuálne, sa bála čítať túto knihu, lebo čo ak sa po jej (do)čítaní budem báť, že raz sa takouto Terezkou stane aj moja dcéra? Prekvapivo som však strach nemala. Pokojne do mňa hoďte kameňom, ale pripadalo mi to, že aj zneužitá a zmanipulovaná Terezka mala možnosť voľby. Samozrejme, tým nechcem uberať vinu jej učiteľovi a už vôbec nie preniesť ju na Terezine plecia. Ale predsa len som vnímala (hádam ma za to nikto neukameňuje), že iné dievča v rovnakej situácii by sa možno zachovalo inak. Zľaklo by sa, stiahlo. Zverilo kamarátke. Počúvalo varujúci hlas v svojom vnútri či okolí. Nehralo by sa s ohňom. Opäť zdôrazňujem, neviním obeť a nezbavujem viny vinníka. Len uvažujem (ba som presvedčená), že tento príbeh (na rozdiel od znásilnenia či obťažovania, napríklad) mohol mať aj iný priebeh a koniec. A to je práve dôvod, prečo neviem dať piatu hviezdičku. Iste, je to veľmi subjektívne, neprofesionálne, ale skrátka mi tu chýbal nejaký "mea culpa" moment (ak už nie od trinásťročnej Terezky, tak aspoň od tej osemnásťročnej, ktorá sa nechá preťahovať všetkým s penisom a, v súlade s dnešnou dobou, občas aj s vagínou) a toto svoje na prvý pohľad kruté konštatovanie si dovolím vyjadriť jedine preto, že som si v živote (vrátane toho detského a dievčenského) prešla tiež kdečím ťažkým, a predsa sa mi nezdá správne obhajovať si každé svoje chybné rozhodnutie rolou obete. A ako matka by som nebola rada, ak by si v nejaké potenciálne raz odniesli moje deti z tejto knihy práve takýto dojem, čo, nazdávam sa, tak trochu hrozí.

5 11.07.2023

Veľmi ma baví autorov humor, ale ešte viac to, že nie je (alebo aspoň v tomto prípade nebol) samoúčelný. Že kniha má svoje vrstvy, že sa dá (má?) čítať aj medzi riadkami, že v skutočnosti je dosť vážna, aktuálna, mystifukujúca nie(len) ruskú klasiku, ale najmä slovenskú či všeobecne ľudskú realitu. A všetky tie autorské hry v podobe rôznych príloh k tomu, to môžem tiež len oceniť. Ak niekoho Ruzká klazika pohorší, zrejme ostal len na povrchu. Za seba môžem povedať, že v každej poviedke som našla niečo hlbšie (azda nešlo len o moju nadinterpretáciu ;)) a že tá fekálna sa mi dokonca páčila najviac :D.

5 27.05.2023