Samuel98 komentáře u knih

Už je to dávno, čo som zošite plnom kresieb, drobných fotiek a ústrižkov z básní požičanom od jednej kamarátky, raz dávno našiel úryvky plné nádherných veršov. Myslel som si, že to musí byť "riadny underground", "skutočné umenie" a až nedávno som sa dozvedel, že v Čechách je tento autor v povinnom čítaní. Odvtedy som sa k drobnej knižke Blues od Hraběho vrátil už veľakrát. Vždy, ak niekto chce začať čítať poéziu a nevie, čo čítať ako prvé, požičiam mu práve tento výber veršov.
Český beatnik, ktorý zomrel príliš mladý, okrem poézie vytvoril aj prozaické dielo Horečka, ktoré stojí vedľa zbierok básní ako súrodenec. Hrabě nechával svoje básne nasiaknuté tým, čo ho obklopovalo: láska, tabák, pražské tramvaje, ulice mesta a jazz. Tieto atmosférické a v tvorbe autora sa opakujúce sugestívne prostriedky sú kulisami pre intenzívne pocity básnika. Ten si ako do denníka zapisuje každodenné drobnosti a spomína: žije v akejsi zvláštnej a hmlou zaplnenej nostalgii smutného romantika konkrétnejšie zhmotnená hlavnou postavou z Horečky, ktorá v divadle vystupuje ako Pierot. Akoby bol Pierotom aj hrdina, z očí ktorého sa na svet pozeráme v jednotlivých básňach. Veľmi jednoducho sme vtiahnutí do sveta, respektíve do mesta, o ktorom píše a sme pozvaní k najintímnejším romantickým okamihom Hraběho, ktorý na tele svojej lásky objavuje hru tieňa a svetla, kedy Slnko kreslí malé nepochopiteľné obrázky. Počúvame aj kritiku na staršie generácie, narážky na politiku, kritiku vojny a pokiaľ aspoň trochu poznáme piesne Karla Kryla, začnú nám hrať ako tichý hudobný sprievod, keďže vášeň, kamkoľvek smerovaná, a symbolickosť obrazov sa podobá: nie úplne, skôr intenzitou prežívania oboch umelcov.
Hrabě má dar osloviť aj náročnejších čitateľov, no existuje väčšie množstvo básní, ktorými vie dojať aj ľudí nezaujímajúcich sa o poéziu. Dokáže vtiahnuť, dokáže spustiť film v hlave každého človeka s trochou fantázie a citlivosti. Odrazu nevnímame písmenká, ale zasnežené ulice Prahy a počúvame barytónový prúd Vltavy bez toho, aby sme uvažovali nad tým, že vlastne čítame krásne melodickú poéziu.

Pomerne obsiahle dielo čilskej autorky Isabel Allende sa stalo kánonom magického realizmu. Špecificky som sa počas čítania nevedel zbaviť porovnávania s Marquezovým dielom Sto rokov samoty – oba romány zaznamenávajú dynamickú kroniku rodiny žijúcej v „nekonkrétnej“ krajine Južnej Ameriky, v ktorej sa často objavujú podobnosti medzi príslušníkmi jednotlivých generácií, pri čom sa prepletajú prvky magické a nadprirodzené s prvkami skutočnej histórie, avšak vždy prepletené s realitou. Na čele oboch rodín (Buenvidovcov či Truebovcov) stojí mocný patriarcha, ktorý sa dožíva vysokého veku, len aby sa stal svedkom postupného úpadku (rodiny aj vlastného impéria), o ktorom nás v oboch prípadoch rozprávač vopred upozorňuje, napríklad, keď sa pol knihy pred smrťou postavy dozvieme, ako raz daná postava umrie.
Najväčší rozdiel pre mňa spočíval v podprahovom feminizme Isabel Allende, kedy sa v rozprávaní strieda revolučná vnučka Estebana Truebu a samotný Esteban Trueba, už spomínaný patriarcha, ktorému často chýba emocionálna inteligencia, súcit či pochopenie, že sa svet rýchlo mení, pri čom je na chyby, na nespravodlivosť a nerovnosť v diele často poukazované.
Kniha je naozaj obsiahla a objemná, celých 430 strán sme zásobovaní dianím: či už dopodrobna rozobratými dialógmi alebo zhŕňaním toho, čo sa behom skoku o pár rokov udialo. Striedajú sa tu postavy, ktoré pôsobia skutočne aj napriek nadprirodzeným schopnostiam; postavy, ktoré si môže čitateľ obľúbiť (a ich smrť vie naozaj dojať), prípadne ich znenávidieť alebo ich môže aspoň skúsiť pochopiť. Každá si prechádza istými premenami, často sú ťažko skúšané a každá zvádza istý osobný boj. Objavujú sa momenty radosti, tragického smútku, krviprelievania, nenávisti či poeticky opísané romantické chvíle. Autorka píše nádherne a v knihe som nenašiel ani jeden okamih, v ktorom by ma nezaujala – ako vie byť drsná, tak vie byť jemná, dokáže šokovať a súčasne poľudštiť každého netvora.
Dom duchov je však mimo romantických vášní aj prednáškou o histórii či o politickom vývoji a vojenskej brutalite diktátorského režimu: celkovo kniha vraj vznikla ako list autorkinmu umierajúcemu starému otcovi, kedy sa takto skrz magický realizmus a metafory pokúsila spísať dejiny vlastnej rodiny a krajiny. Dielo je tak nielen pútavým príbehom, ale aj svedectvom a akousi mytologizovanou reportážou. Zasahuje do mnohých tém, otázok a ukazuje naozaj rôzne ľudské povahy, vzťahy a problémy.
V tomto bode teda už asi ani nemám ako zakryť, že som si dielo veľmi obľúbil a že niečo z Domu duchov preniklo aj do mňa.

11 26.06.2021

Klasické dielo literatúry Spojených štátov, o ktorom som už veľakrát počul, som sa rozhodol prečítať veľmi spontánne – bez toho, aby som presne vedel, o čom je. Aj napriek tomu som priebežne akosi vytušil, kam bude príbeh smerovať a podobne (ako ostatných) aj mňa dielo dokázalo dojať, v závere rozplakať a zanechať silný zážitok. Súčasne je síce nutné prihliadať aj na vek diela (v zmysle morálneho vyústenia starostlivosti o Lennieho), no napriek tomu dej plynie veľmi rýchlo, je zrozumiteľný a viacvrstevný. Dokonca aj opis, ktorý by som síce osobne škrtol, bol veľmi pekný a symbolický.
Novela tak stíha zachytiť viacero tém: mapujúc USA skrz životné skúsenosti autora (kedy rovnako ako postavy v príbehu pracoval ako potulný pracovník na statkoch) a jeho pozorovanie sveta okolo. Či už je to finančná tieseň putujúcich brigádnikov, priateľstvo či násilníctvo a žiarlivosť, mizogýnia až „victim blaming“, nedosiahnuteľné sny a pocit, že lepšia realita je na dosah, že je to len otázka chvíle. Rovnako tak je samostatnou rovinou akási metaforická línia Lennyho morálneho dobra a nevedomej deštruktívnosti, respektíve dá sa povedať vzťah medzi mocou a neuvedomovaní si dôsledkov svojho konania. Jeho túžba chovať králiky a súčasne neschopnosť dotknúť sa živého tvora bez toho, aby ho zabil, bola veľmi pochopiteľná, zrozumiteľná a tragická. Celý čas som si prial, aby naozaj mohol chovať králiky; v závere knihy som sa zas sám seba pýtal, či bolo možné konať inak. Rozoberať tu však jednotlivé detaily, pasáže, postavy a témy by bolo pravdepodobne na dlhšie – a predpokladám, že existuje veľké množstvo štúdií diela, ktoré ho do detailu analyzujú, či už v kontexte dobovom, dnešnom alebo len jeho symboliku a odkazy. Z čoho sa postupne opäť dostávam ku kvalitám knihy – nielen rozprávanie naplnené silnými emóciami, ale aj množstvo ideí a otázok, ktoré dielo v človeku vyvolá, a taktiež krátky rozsah ju pomerne oprávnene udržiavajú medzi klasickými dielami literatúry 20. storočia.

7 26.05.2022

Pre túto autorku mám veľkú slabosť: jej osobnosť, charizma, poézia aj hudba sú mi neuveriteľne blízke, re-definovali môj vkus, niektoré názory, dokonca aj vnímanie života. Táto kniha mi pomohla v najhorších momentoch života, zdvihla ma na nohy a postupne dostala z depresií. Dodala mi tvorcovské sebavedomie, ovplyvnila moje vnímanie umenia a umelca ako takého.
Kniha začína smrťou portrétovanej osoby, fotografa Roberta Mapplethorpa. Jemu je kniha venovaná a dej mapuje spomienky naňho, avšak to by sa zas bez kontextu samotnej Patti nedalo, a tak spoznávame jej detstvo a mladosť, ktoré sú sprostredkované veľmi nostalgicky. Spoznávame jej lásku k Rimbaudovi a k Dylanovi. Následne pozorujeme, ako sa rozhodla zamilovať sa do umelca a presťahovať sa do veľkého New Yorku. Dozvedáme sa, že ako chudobná prespávala priamo v práci, že naozaj začínala z ničoho, no keď stretla svojho umelca, začali si navzájom ovplyvňovať svoje životy a posúvať jeden druhého do kariér svetovo významných umelcov. Robert Mapplethorpe postupne aj popri svojej práci fotografa kontroverzných, BDSM, takmer pornografických snímok zisťuje, že ho muži priťahujú omnoho viac ako ženy, a tak sa v polovici knihy rozchádzajú, čo však neprerušilo ich prepojenie duševné. Stávame sa svedkami jeho seba-objavovania: nielen jeho ako gaya, ale aj ako divokého, ambiciózneho človeka, aj ako odvážneho a sebavedomého umelca. Spoznávame detaily ich života, ocitáme sa pri stretnutí legiend, akou bol aj Andy Warhol či Allen Ginsberg, pozorujeme ich romantické vzťahy ale aj ten ich vzájomný, ktorý napriek všetkému pretrval. On sám, keď zistil, že umrie na AIDS, požiadal Patti, aby o ňom napísala knihu, pretože ona ho poznala zo všetkých najlepšie a najdlhšie a veril v jej talent písať, čo sa ukázalo ako opodstatnená dôvera: kniha je nádherná, nádherne napísaná, dojímavá, zábavná. Akurát to trvalo 20 rokov. Vie inšpirovať umelca do tvorby a človeka do života. Naozaj máme pocit, že sme jej cestu ku kariére speváčky a poetky absolvovali s ňou.
Knihu naozaj odporúčam, čo zrejme počuť tak či tak. Pokladám ju tiež za ideálny štart pri ponore do zvyšku jej tvorby: či už do hudby, poézie alebo ďalších kníh.

7 25.05.2021

Spoluautorom tejto knihy je holandský odborník Jan Hulsker, publikujúci knihy venované Vincentovi van Goghovi. Konkrétne táto je zo série vydavateľstva Labyrint, ktorá poskytuje intímny pohľad do života významných umelcov ako Frida Kahlo či fotografka Tina Modotti. Morálna otázka, nakoľko je správne zverejňovať listy (či skôr tento výber z listov) často patriace Vincentovmu bratovi Theovi, nastáva v procese čítania a je potláčaná kvalitou literárnych zručností známeho maliara, ktorý umelecky ovplyvnil prakticky celé nasledujúce storočie a ktorého život je tak často terčom pre romantizujúce diela o nepochopenom umelcovi. Zdá sa, že Vincent je dobrá obeť s tragickým životom, avšak tieto listy ukazujú viacero menej známych stránok tohto mýtického človeka.
Na úvod som bol prekvapený umeleckou hodnotou listov, množstvom tém, ktorými sa autor zaoberal. Dozvedáme sa o jeho názoroch na život, na smrť, na mestá a vidiek, na krajinu, na putovanie, na Boha a vieru, na Japoncov a japonskú mentalitu, veľa spomína farby a ich kombinácie, opisuje prírodu a svet okolo seba neuveriteľne lákavo s kvalitou takmer tolkienovskou. Následne si ma listy získali svojím optimizmom, nadšením zo života a z ciest, spoznaním duchovnejšej roviny myšlienok potenciálneho kňaza. Človek má naozaj pri čítaní chuť ísť von, dotýkať sa kmeňov stromov, rovnako ako Vincent detailne skúmať svet a jeho farby a paradoxy. Sám si uvedomoval vlastnú tragédiu nepredajnosti jeho tvorby a šialenstvo svojho odhodlania stať sa v 27 rokoch umelcom, avšak neprestával, pretože vedel, že to, čo robí, je naozaj správne. Pozorujeme tu drobné životné tragédie v romantických vzťahoch, sledujeme jeho lásku k bratovi a smútok zo smrti otca. Pozorujeme jednoduchých ľudí, ktorých spoznával a obdivoval.
Doplniť ho filmom Loving Vincent je veľmi príjemné, no skutočný dôvod, ktorý ma ku knihe dostal, bolo nadšené rozprávanie pána profesora Rašlu, ktorý učí maľbu, a dodatočne si uvedomujem, že pre maliarov je dielo omnoho užitočnejšie, no svoje čaro nestráca ani pre klasickejšieho čitateľa.
Aj napriek poznaniu jeho príbehu a pocitov, s ktorými som sa v niekoľkých momentoch vedel až desivo stotožniť, ma záver rozplakal a bol som naozaj vďačný, že som sa mohol ponoriť do tejto mystickej postavy z dejín výtvarného umenia.

7 25.05.2021

Na nemenovanom ostrove sledujeme nemenované postavy, ktoré sa vysporiadavajú s faktom, že veci na ostrove miznú spoločne so spomienkami na ne – napríklad, pokiaľ zmiznú vtáky, zmizne aj povedomie o slove vták a o konkrétne spomienky na ne. Človek stratí k pojmu emócie a takmer všetky asociácie. Občas sa však stáva, že niektorí ľudia nezabúdajú; takí sa však stávajú terčom polície, ktorá ich odnáša a zabezpečuje kompletné odstránenie zmiznutého objektu.
Rozprávačka-spisovateľka sa dozvie, že jej kolega taktiež nezabúda a rozhodne sa ho ukryť u seba doma. V diele sa stupňuje napätie, keďže sa týmto rozhodnutím vystavili veľkému riziku; rovnako však sledujeme meditatívne až filozoficko-poetické rozhovory na tému zabúdania.
Tento “čtivý” román je dielom uznávanej a úspešnej súčasnej japonskej autorky menom Yoko Ogawa. Preložený bol len nedávno, napriek tomu, že bol napísaný v 90tych rokoch. Na úvod by som sa chcel ohradiť voči tomu, ako je dielo prezentované a propagované; hovorí sa o ňom ako o orwellovskej dystopii a áno, objavujú sa tu určité podobnosti, no práve politicko-totalitná rovina mi prišla najmenej komplexná. Naopak, verím, že dielo hovorí o niečo viac vnútornom či medziľudskom ako je napríklad obyčajná pamäť a zabúdanie, strácajúci sa svet, miznúca identita či možno dôsledky izolácie, či už v prípade ženy v domácnosti alebo domáceho násilia. Dokonca mám teóriu, že dielo hovorí o chorobe, ktorej príznakom je zhoršujúci sa stav pamäte, skrz ostrov ako kolektívneho hrdinu.
Interpretovať dielo a diskutovať o ňom by bolo na dlho; dôležité je však zmieniť, že príbeh v príbehu, román hlavnej postavy, je podľa môjho názoru kľúčom k pochopeniu celého románu.
Dielo je napísané veľmi rozumne, poeticky a pomaly plynie, avšak je neustále plné napätia a prekvapenia. Čo by sa však dalo knihe vytknúť, je istá nelogickosť a nepravdepodobnosť – preto je v snahe vnímať ho čo i len trochu realisticky nefunkčná a nedotiahnutá, je teda “nutné” ju čítať ako metaforu, ako obraz, pretože svoju dystopickú linku nevysvetľuje. Naopak, ponára sa do pocitov a ukazuje, ako si človek “zvykne na všetko”, ako sa prispôsobí a ako dokážeme prežiť aj v absencii množstva pre nás drahocenných spomienok. Zároveň musím varovať pred emočne nabitým záverom, ktorý je naozaj silný a temný.

6 14.12.2021

(SPOILER) Táto hra ma šokovala najmä v čase pandémie, kedy sa svetom šíri – rovnako ako v diele – choroba pochádzajúca z Číny, vážnejšie postihujúca najmä starších ľudí. Taktiež správanie viacerých postáv a prístup rodiny k celkovému dianiu sa natoľko nelíši od toho dnešného. Čapkove hry, ktoré som zatiaľ čítal, všetky zdieľali túto nadčasovú kvalitu.
Dielo je temné, vážne a vo viacerých ohľadoch desivé – od začiatku až do konca. Či už počúvame opis choroby v podaní samotných malomocných, sledujeme postoje jednotlivých postáv či priznanie si doktorovho zúfalstva pred novinárom – prípadne keď sa v závere staneme svedkami smrti hlavného hrdinu a spásy zatrateného sveta, je náročné nájsť pozitívnu pasáž prípadne humor odlišný od humoru šibeničného. Bílá nemoc však predstavuje najmä prostredie pre predostrenie iných, nie zdravotníckych názorov – hra sa idealisticky vrhá do protivojnového stanoviska a liek na vražednú a bolestivú chorobu sa stáva tovarom vhodným na vyjednávanie svetového mieru. Vojnychtivý ľud je ochotný prehliadať riziká súvisiace so šíriacou sa pandémiou, len aby sa dlho očakávaná vojna konečne odohrala a prieniesla Maršálom sľubované výsledky a nastolila správne hodnoty. Avšak, akonáhle niekoho bílá nemoce postihne, jeho postoj sa otočí a strach o vlastný život, strach z bolestivého konca, donúti prehodnotiť svoj svetonázor aj tých najzatrpknutejších. Dokonca aj samotného Maršála. Miestami tak Galénov liek poskytuje konšpiračné úvahy nad tým, či náhodou celú pandémiu nespustil pre dobro sveta on sám.
Čo sa týka tejto dejovej a myšlienkovej linky, mám isté výhrady voči naivite samotného diela, nielen hrdinského doktora Galéna. Spôsob, akým Galén pracuje, aké očakávania od sľubov „veľkých ľudí“ má, to, že nikto neskúsi ho vydierať, mučiť či raziou zanalyzovať princíp, na akom jeho liečba funguje, mi nepríde veľmi uveriteľné. Pri modernejšom spracovaní by podľa môjho názoru bolo nutné do diela zasiahnuť, prípadne ho ako naivné aj prezentovať. Cieľ však spĺňa: poučí, vyvolá strach a povie, ako nezmyselná je vojna – rovnako ako to predvedú mravce v hre Ze života hmyzu.

6 25.05.2021

Táto symbolistická zbierka s veľkým menom figuruje vo viacerých zoznamoch významných poetických revolúcií – autor bol súdený za obscénnosť, avšak oceňovaný spisovateľmi jeho súčasnosti (Victor Hugo) či Baudelairovými nasledovníkmi – prekliatym, živelným Rimbaudom aj surrealistami. Baudelaire sa totiž ponoril hlboko do tabuizovaných tém, hlboko do chorôb Paríža v jeho dobe a hlboko do podstaty človeka, do mešťana zvádzaného pokušením. Je to dielo hľadiace dovnútra aj naokolo, riešiace nadčasové témy – akoby sa barok so svojím varovným „Memento mori“ vrátil a odhalil zvrátenú krásu rozkladajúcich sa tiel, duší, ideí a očakávaní.
Bolo by veľmi zjednodušujúce hovoriť o Kvetoch zla tak, ako sa o nich zvykne bežne hovoriť – skrátene na štýl stredoškolského prehľadu – akoby Kvety zla obsahovali len básne „Mršina“ a „Albatros“, akoby boli básne venované len dekadentnému životnému štýlu, drogám a prostitútkam. Naopak, zbierka ma prekvapila rozmanitosťou tém, intelektuálnosťou a komplexnosťou: celou knihou som sa prehrýzal päť rokov a usudzujem, že je to jedna z tých kníh, kde si človek zakaždým všimne niečo nové a ktorú sa oplatí po čase znova oprášiť. Vyzdvihol by som napríklad báseň „Cesta“, ktorá podľa mňa vystihuje nielen veľkoleposť metafor, ale aj hĺbku, do ktorej sa myšlienkami autor ponára v celých Kvetoch zla. Jeho obrazy pôsobia nadčasovo, akoby ho nezaujímalo to pominuteľné, iba ak pominuteľnosť sama – sú živé aj pompézne, akoby sme si prezerali fresky v katedrálach. Jediné, čo ma občas brzdilo v predstavovaní si týchto zhmotnených pocitov boli formálne retardéry ako napríklad refrény a iné spôsoby opakovania už povedaného.
Čo sa týka tém, je ich tu celé spektrum: bolo by naozaj komplikované zvoliť si nejakú reprezentatívnu báseň – zbierka má však aj prológ, už spomínaný Albatros definuje povahu básnikov a áno, Mršina predvedie estetiku. Sú tu básne venované smrti, láske aj sexu, vínu, Parížu, spleenu, konkrétnym osobám či básne, ktoré predstavujú reakciu na maľby.
Na základe veršov si dokážeme vyskladať dobový Paríž a dokážeme pochopiť ako sa dá hniloba zarámovať zlatom a vyložiť na oltár. Táto kniha, akokoľvek náročná, vie dať množstvo impulzov a svedectiev – akonáhle sa človek pustí do poézie a chce nájsť pilier modernej poézie, Kvety zla sú veľmi dobrým začiatkom.

Nie dlhá, ani krátka, rozprávková kniha pohybujúca sa na rozhraní hororu a rozprávky, respektíve sa jedná o horor, po ktorom sa ešte dá zaspať bez problémov aj pre dieťa od určitého veku, samozrejme. Pred čítaním som videl aj film, ale už je to dávno – avšak okamžite som si začal všímať viacero rozdielov. Kľúčovým rozdielom však pre mňa bol zámer. Knižná predloha sa akoby viac sústreďuje na obsah, metaforu a myšlienku, kdežto film sa z knižky pokúša vyťažiť maximum pre napätie, dej a vizuál, čo je však absolútne logické. Ide len o to, že tu mi to prišlo veľmi viditeľné, avšak musím si to ešte overiť. Postava Huga zmizla a Koralína tak dostáva viac priestoru: jej myšlienky a jej detskejší svet pripomína skutočné detstvo. A aj v štruktúre som mal pocit, že kniha je menej klišé a súčasne akoby neusporiadaná.
Základom príbehu je tak gotické prostredie zvláštneho izolovaného domu so zvláštnou históriou a so zvláštnymi obyvateľmi. Protagonistkou je malé dievčatko s menom Koralína, ktorá sa v novom príbytku postupne začne nudiť. Vonku prší, a tak nemôže skúmať okolie. Jej matka ju nepočúva a nerozumie jej, otec pripravuje zvláštne recepty a neustále pracuje na počítači. Susedia sú starší ľudia, navyše dosť zvláštni a pre Koralínu nezrozumiteľní. Takže akonáhle sa Koralína ocitne v alternatívnej verzii jej rodiny a ich domu, veľmi sa jej to zapáči, pretože v tomto svet varí mama a varí to, čo jej chutí a otec je ochotný okamžite opustiť počítač. Akonáhle sa idylka zvrhne na desivý boj o život a o život jej rodičov, prichádza uvedomenie si, že jej rodičia možno sú tak trochu ignoranti, ale aspoň ju majú radi a nechcú ju zjesť. Čo sa ráta.
Veľmi som oceňoval postavu kocúra, kde bolo cítiť, že autor naozaj pozná mačky, rovnako tak prazvláštnych obyvateľov domu a celkový humor, čo sa ale týka príbehu, nebol pre mňa veľmi zaujímavý a lákavý. Knihu som počúval vo forme audioknihy, čo bol opäť zážitok sám o sebe.

5 18.08.2022

Súčasný francúzsky autor v autobiografickom románe spracováva dve témy vo vzájomnom vzťahu: jednak homosexualitu na vidieku, druhak finančnú situáciu a podmienky pre život v rodnej dedine. Autor sa tak vysporadiava so svojou minulosťou z pohľadu prítomnosti: vysokoškolský študent žijúci v meste, vzdelaný (na rozdiel od celej svojej rodiny) a konečne izolovaný od prostredia, ktoré mu spôsobil toľko traumy, bolesti a sebazapierania. Nejedná sa však len o čierno-bielu kritiku, naopak robí tak s pochopením a nadhľadom. Pomenováva problém za problémom, pričom dielo nemá jednoduchý a jednotný dej – kapitoly nesú názvy podľa tém či osôb, ktoré mali v autorovom živote a v danom naratíve kľúčové miesto.
Príbeh sa tak odohráva v dvoch základných prostrediach: prvým je rodina, druhým škola a rovesníci. Rodina sa protagonistovu homosexualitu pokúša skrývať, potláčať a popierať; rodina predstavuje miesto, kde sa má budovať maskulinita, kde sa výrazne rozdeľujú mužské a ženské role. Škola a rovesníci sú zas miestom konfrontácie, šikany a izolácie, miestom, kde sa dá vyhnúť celospoločenskej hanbe jedine skrz hranie úlohy maskulínneho heterosexuála.
Rozprávanie je prehľadné, pôsobí neuveriteľne autenticky a blízko; autorov život by tak pokojne mohol zapadnúť aj do nášho kontextu. Pri každej negatívnej črte nejakej postavy však rozumiem jej kontextu, príčine problému, a dielo tak veľmi pozorne diagnostikuje zdroje klaustrofobickej a neriešiteľnej situácie.
Skoncovat s Eddym B ma tak zasiahlo na viacerých úrovniach, keďže som sa s udalosťami, pocitmi a vnútornými konfliktmi protagonistu na základe vlastných skúseností vedel až desivo stotožniť. Málo kníh ku mne prehovorilo práve tak ako táto kniha, ešte dlho som svoj zážitok spracovával.

5 23.04.2022

K tejto zbierke sa opakovane vraciam – obrazovo je veľmi inšpiratívna, vďaka čomu zakaždým ponúkne niečo nové. Keď som ju čítal prvý krát, nachádzal som tam iba tému bolesti a depresie, no každým ďalším čítaním a životnou skúsenosťou dokážem v poézii Sylvie Plath nájsť omnoho viac. Nové vrstvy, nové témy a najmä po dokumentárnych filmoch a po prečítaní si The Bell Jar ju vnímam ako autorku trochu odlišne, respektíve vďaka románu mám viac kontextu pre poéziu.
Jedná sa o druhú zbierku básní, vydanú až posmrtne, 2 roky po samovražde autorky – s tým, že ju upravoval a reorganizoval jej manžel, významný britský básnik Ted Hughes. Básne v nej sú ovplyvnené Plathovej depresiou a skúsenosťami s pokusmi o samovraždu, s liečbou na psychiatrii, no taktiež materstvom, rodinnými vzťahmi či každodenným životom. Vo výsledku sa teda jedná o zbierku, ktorá je autentická nielen v témach, ale aj v sile: metafory sú často temné, brutálne, až násilné či extrémne (príkladom môže byť jej stotožňovanie sa so Židovkou v koncentračnom tábore a porovnávanie jej otca s nemeckým nacistom). Verše sú plné krvi, blednúceho sveta, chladu a vnútornej izolácie, samoty, ale rovnako tak snahy nájsť silu vyplávať z vlastného dna. Sylvia Plath v Ariel vystupuje až hrdo, vzdorovito a jej úprimnosť hraničí s nenápadnou drzosťou. Ako autorka sa nachádza v tragickom bode, kedy akoby už nemá čo stratiť – nepotrebuje sa teda cenzurovať.
Otáznou však je glorifikácia ľudskej tragédie, obdiv smutných životov autorov konfesionálnej poézie. Pre človeka so skúsenosťami s depresiou, úzkosťami a podobne je to možnosť nájsť pochopenie, objaviť spôsob, ako sa dá o svojich pocitoch a problémoch hovoriť, súčasne však – logicky – zbierka neobsahuje odpovede, nenachádza dostatok svetla, ktoré by čitateľa vytiahlo „preč z tmy“. Naopak, nie som si istý, či človek, ktorý podobné skúsenosti nemá, dokáže v tejto zbierke niečo nájsť. Ako hovorím, nejedná sa len o vyjadrenie smútku, ale aj o akési poznanie, o veľmi cynické komentovanie života, o poetickú perspektívu; no všetko má (či už pre kontext alebo nie) veľmi temnú atmosféru plnú beznádeje, hnevu a smrti a východiskový bod sa nachádza práve v stave depresie.
Zbierka je však svojim zvláštnym spôsobom nádherná, komplexná, hlboká a silná a v kontexte modernej poézie sa jedná o významné až kultové dielo.

5 14.08.2021

Autorka, vlastným menom Gloria Jean Watkins, sa v tomto stručnom prehľade venuje feminizmu, pri čom sa mu venuje naozaj viac-menej všeobecne a pokúša sa poskytnúť akýsi úvod do problematiky. Na úvod feminizmus definuje ako boj so sexizmom a s utláčaním, pri čom je autorke jasné, že nie každý tomu rozumie a že nie každý, kto feminizmus odmieta či kto sa ako feminista prezentuje nutne rozumie, aké ciele a hodnoty feminizmus má. Kniha sa tak pokúša prehovoriť najmä k týmto ľuďom: k ľuďom, ktorí tvrdia, že dnes je už feminizmus zbytočný, k ľuďom, ktorí si myslia, že byť feministkou znamená nenávidieť mužov – naopak, autorka apeluje na nutnosť zapojiť do feminizmu ako ženy, tak mužov, pokiaľ má skutočne dôjsť k zmene. Pokúša sa vysvetliť základné nedorozumenia a v skratke prerozprávať históriu: či už potlačovanie úspechov feminizmu, ktoré si postupne privlastňujú vlády a spoločnosti často na čele s mužmi, alebo sa venuje vysvetľovaniu, že dobre zarábajúca biela žena, príslušníčka vyššej triedy, nie je dôkazom, že už skončil sexizmus a že ženy z nižších tried zarábajú rovnako ako muži a že majú rovnaké možnosti.
Priznávam, že donedávna som sa o feminizmus veľmi aktívne nezaujímal, a keď aj áno, chýbali mi akékoľvek literárne podklady či dôkazy, pokiaľ som sa snažil argumentovať, prečo je dnes feminizmus stále potrebný. A táto kniha nielenže uvádza do problematiky a informuje, ale taktiež ponúka referencie na iných autorov a iné diela venujúce sa podrobnejšie konkrétnym témam a problémom súvisiacim či už s feminizmom alebo s rasizmom.
Čo by som však dielu vytkol, je, že autorka niekedy ukazuje prstom (akokoľvek oprávnene a s oprávneným hnevom), no súčasne čitateľovi neposkytuje zdroje informácií, nejaké štatistiky alebo dostatok konkrétnych príkladov, aby presvedčila aj odporcov. Akoby obviní a povie, kde je problém, no pokiaľ by som túto knihu požičal človeku s predsudkami voči feminizmu, nemuselo by mu to stačiť a mohol by tvrdenia považovať za prehnané. Ja autorke vzhľadom na ďalšie a ďalšie zdroje podobných skúseností, pohľadov, video-prednášok či dokonca svedectiev verím, no kniha pre mňa stále nepredstavuje vysnívané dielo, ktoré by som mohol naozaj podať do rúk známym a povedať im „Najskôr si skús prečítať toto a možno pochopíš, prečo zastávam toto stanovisko, prípadne aspoň stratíš aspoň niektoré predsudky.“ Neviem, či mám tento pocit iba ja a či je to len moje nutkanie dokázať podať argumenty naozaj každému a nie len už presvedčenému, alebo je to skutočný problém, ktorý už zasvätení či presvedčení feministi a feministky nemusia vnímať.
Avšak ako štartovný bod v štúdiu feminizmu kniha spĺňa svoj účel a prebúdza úvahy, dáva podnety na myslenie a na spájanie si diania v širšom kontexte. 

5 28.06.2021

Biografia vrhajúca svetlo na často zanedbávanú časť života známeho francúzskeho básnika Jeana Nicolasa Arthura Rimabuda – vydaná tentokrát vydavateľstvom Revolver Revue (kto nepozná, ide o vydavateľstvo a magazín úzko spojený s tzv. Českým undergroundem). Táto kniha predstavuje veľmi špecifický a súčasne hlboký ponor do básnikovej osobnosti – do človeka, ktorý rezignoval na civilizáciu, na západnú – tj európsku kultúru a prestal s písaním poézie. Čas, kedy žil v Harare a v iných častiach Afriky, býva často stručne zhŕňaný, Topinka sa však po dôkladnom štúdiu materiálov a Rimbaudových biografií či listov odhodlal podať takmer autentické až poetické svedectvo, poskytnúť informácie a pretransformovať schému biografií.
Chronologicky zhrnutý život totiž tvorí celých 60 strán až v závere, knihu pri tom “zdobí” množstvo fotografií a ilustrácií – a ťažisko knihy spočíva práve v Rimbaudových cestách, pri čom ich nesledujeme v poradí, akým šiel čas, ale tak trochu po témach. Napríklad za zaujímavú považujem pasáž, ktorá sa zamerala fenomén “byť tu”, kedy básnik napísal množstvo listov s označením miesta, kde práve je, no zakaždým toto miesto považoval za väzenie a túžil po ďalších cestách. Stával sa finančným otrokom zastávok, a tak, kde ostal, tam chvíľu robil. Dozvedáme sa o takmer sociopatickom humore básnika, o jeho závislosti na adrenalíne, o jeho nekonečnej sérii plánov a ambícií, ktoré buď nevyšli alebo ani nezačali: príkladom môže byť plejáda objednávok remeselných kníh či nápad vybudovať v Somálsku železnice. Básnik – a to ho prakticky týmto pojmom urážam, ale je stručný – sa živil pašovaním zbraní a kávy. Podľa svedectiev mal cynický humor, no prehovoril málokedy – niekedy ostal ticho aj niekoľko dní. Ovládal okolo 10 – 15 jazykov, neustále sa učil nové. Bol to akoby zvláštny génius, ktorý chcel žiť naplno a spoznať čo najviac. Málokto vie o jeho ceste za polárny kruh, o jeho narukovaní do armády, s ktorou preplával do Indonézie, kde dezertoval, hnal sa pralesom, len aby našiel armádu inej krajiny a vrátil sa nazad, je tu však aj dramaticky opísaný bolestivý a temný záver jeho života.
Knihu odporúčam každému obdivovateľovi tohto básnika, dochádza tu totiž k dôležitej dezilúzii z romantizovaného hrdinu na zrejme psychicky narušenú osobu, avšak tieto okolnosti pôžitok z jeho poézie nenarušia.

5 25.05.2021

(SPOILER) Samostatným zážitkom je predslov a komentár od prekladateľa, Dr. Františka Lexa, ktorý je natoľko zanietený, že bez debaty súhlasí s reálnou funkčnosťou egyptských obradov, v astrálne duše a v možnosť používať mágiu slov. Oboznamuje čitateľa so základnými reáliami nutnými na pochopenie významu a kontextu Knihy mŕtvych. Často dodáva detaily, čo sa týka toho, ako má byť obrad vykonávaný a text čítaný na dosiahnutie posmrtného efektu, spomína vieru v slovo u Egypťanov a v zmätenie medzi generáciami pisárov tejto knihy. Rovnako upozorňuje, že sa nejedná o knihu pre mŕtvych, čiže telá, ale pre „žiarivých duchov“.
Čo sa týka knihy samotnej – ako textu – je zdrojom nielen úvah o tom, akí ľudia museli byť Egypťania reálne, ale taktiež je možné filozofovať nad efektom, ktorý môže mať takáto viera. Ide totiž o to, že (zjednodušene nazvané) modlitby, ktoré sú vlastne slovami a tie slová sú mágiou a tiež sprievodcom svetom mŕtvych, fungujú ako hrdé rozkazovanie prírodným silám, bohom, démonom a všetkému, čo by mohlo stáť v ceste duši. Sú to rozkazy a požiadavky odkazujúce na božský pôvod nebožtíka, na bytostnú príslušnosť k božstvám so žiadosťou a možnosti uľahčiť si pobyt, dostať chlieb od bohov, prípadne vypýtať si kalamár a papyrus, možnosť vyjsť von a prezrieť si svet alebo je tu moja obľúbená pasáž s prehováraním vlastného srdca-svedomia, aby nesvedčilo proti vlastnému nositeľovi. Sú prakticky dlhé, hrdé, pyšné, bojovné monológy na tému: „Moje telo je čisté, moje ruky nech zostanú mojimi a v mene Hora a vládcu všetkého Re nechcem piť vlastný moč v pekle, ale chcem sa dostať na (prakticky) Elyzejské polia a tam budem mať otroka, ktorý bude žať za mňa.“
Pozoruhodná je aj pasáž, objasňujúca morálku, ktorá je hodnotená v „podsvetí“. Nejde totiž len o morálku v našom zmysle, skôr o istú pobožnosť dotýkajúcu sa sociálneho cítenia a istej spravodlivosti. Celkovo ma Kniha mŕtvych dostala k úvahám nad egocentrizmom, nad pocitom vlastnej dokonalosti a falošnej vízie čistoty, snahy zmanipulovať božstvá. Keď si predstavím tieto božstvá a démonov po každej smrti počúvať tie isté zaklínadlá a sľuby a vystatovania sa, bohvie, či by to zožrali.
Nevýhodou je množstvo bohov a mien, ktoré človek bez ďalšieho štúdia nepozná. Môže sa v nich stratiť. Ale táto kniha poskytuje veľké množstvo využiteľného materiálu a filozofických dilem a hypotetických skúmaní človeka. Zaujala ma hrdosť modlitieb, sebavedomie mŕtveho stojaceho zoči-voči bohom.

5 25.05.2021

Aké rady by poskytol svetoznámy a komerčne úspešný autor začínajúcim spisovateľom? Jednou z možných odpovedí je práve táto kniha – avšak nejedná sa o kurz, kde sa vyráža z bodu A do bodu B. Naopak, kniha začína stručnou autobiografiou, nasledujú akési základné princípy a potom dodatky, v poslednom vydaní obohatené aj o bonusový materiál od Kingových synov.
Celkovo je kniha humorne ladená, neberie sa úplne vážne a slovo „memoár“ v podnázve je pomerne kľúčové, keďže autor dáva príklady na rôzne situácie práve skrz vlastné skúsenosti. Biografia dáva návodu akýsi kontext, rovnako tak môže inšpirovať v mnohých ohľadoch, ale aj zabaviť. Zachytáva literárne začiatky a prvé úspechy, ktoré sú naozaj milé a príjemné; pri serióznych zárobkoch je naozaj otvorený a úprimný, čo sa profesionálnej kariéry spisovateľa týka. Podobne ladené sú aj rady: väčšiu časť textov zaberajú dovysvetľovania (plné nadhľadu), príklady a spomienky. Rád vo svojej podstate tak veľa nie je, ale sú k naozaj k veci – a tu je nutné spomenúť, že King svoje sľuby splnil: nenaučí spisovateľa ako sa stať géniom, neurobí zázrak ani magickú premenu, ale poskytne rady ako sa z ľahko podpriemerného autora môže stať aspoň ten priemerný: radí ako sa vyhnúť chybám, nie ako napísať skvelé dielo. Za mňa teda kniha splnila očakávania. Napríklad rady, s akým odstupom a ako cca by mal autor dielo upravovať po prvom „drafte“ mi naozaj pomohli, rovnako tak uvedomiť si dôležité princípy „dobrého“ rozprávania.
Tu prichádza môj čitateľský zlom: sám som od tohto autora zatiaľ nič neprečítal (ale kniha ma inšpirovala k viacerým titulom), videl som len niekoľko filmových spracovaní, a tak som bol sám zvedavý, ako k literatúre pristupuje táto svetoznáma osobnosť. Moje výhrady sú teda o to subjektívnejšie: nezhodoval som sa s hodnotovým rebríčkom autora, kedy idú priority asi takto – príbeh, postavy, idea. U mňa, či už ako u čitateľa alebo vo výnimočnom prípade autora, je to presne naopak – ako prvá ma zaujíma idea zasadená do kontextu, potom postavy a na záver príbeh samotný. Čo opäť nie je na škodu – konfrontovať sa s názorom opačným. Knihu teda odporúčam aj nefanúšikom a čitateľom, ktorí Stephena Kinga ešte nečítali, má im čo ponúknuť, akonáhle súčasne prejavujú záujem o literárnu tvorbu.

4 05.02.2022

(SPOILER) Sylvia Plath, prevažne vnímaná ako vnímavá poetka, napísala významný americký román 20. storočia, v ktorom sa zamerala na karikaturistické typizované opisy ľudí (podobne ako to robil román Kto chytá v žite, s ktorým zdieľa prakticky aj záver), na liečbu depresie v prostredí psychiatrie (prostredie podobné Preletu nad kukučím hniezdom) a súčasne dokázala nenásilne podávať svoje feministické stanovisko a názory na vzťahy medzi mužom a ženou.
Príbeh je v zásade autobiografický, s upravenými menami a zrejme aj situáciami, keďže sa sama rozhodla napísať „bestseller“, ktorému napomohla tiež nasledovná samovražda autorky, ktorá môže vrhnúť veľmi zvláštne svetlo na situáciu hlavnej postavy, ktorá taktiež nad samovraždou premýšľa a pokúša sa vyslobodiť spod „skleneného zvonu“ depresie. Román je však kvalitný aj sám o sebe, no je pravda, že ma k nemu dostala skôr autorkina poézia v posmrtne vydanej zbierke Ariel. Hlavná postava Esther navštevuje školu, vždy verila vo svoje ambície a postupne sa počas života prehryzovala školou. Získavala štipendiá a posúvala sa ďalej a ďalej, mala príležitosti, ktoré sa dostávali máloktorej z jej rovesníčok. Bola na stáži v New Yorku. No aj tak necítila uspokojenie, cítila prázdnotu, vyprahnutosť v živote, ktorý viedla. Postupne prichádza o schopnosť písať, čítať a vôbec – existovať, prežiť vo svete dospelého človeka. Sklamáva sa v mužoch, vždy novými spôsobmi. Napokon sa ocitá na úplnom pokraji, keď sa vráti domov k matke a celé noci nemôže spať. Ocitne sa najprv v rukách nie veľmi dobrého psychiatra, pokúsi sa o samovraždu a skončí v rôznych liečebných priestoroch, až sa napokon začne vracať sama do seba, ale v novej „vyčistenej“ verzii.
Nedokázal som sa vyhnúť porovnávaniu s dvoma dielami: Prelet nad kukučím hniezdom, ktorý ale použil priestory psychiatrie viac ako bojisko manipulátorov a utláčaných a hru Psychóza 4.48, ktorá zas vniká do mysle samotnej, do hlavy človeka liečeného na depresie, človeka pred samovraždou. The Bell Jar sa zaoberá depresiou ako skúsenosťou/stavom, ktorý touto formou pochopí aj čitateľ bez skúseností s depresiou, ľudí zobrazuje typovo a s nadhľadom až cynizmom, kedy mixuje komédiu aj tragédiu v pútavom pomere. Čo však dielu ubližuje, je samotná smrť autorky, ktorá uberá z nádeje, ku ktorej hrdinka smeruje v závere knihy. Občasné poetické metafory potešia, atmosféra a „citovateľné“ pasáže vytláčajú takmer všetku vatu.

4 25.05.2021

Toto krátke dielo pre mňa ako pre čitateľa predstavuje dodatok ku knihe Skoncovat s Eddym B, hoc sa niektoré pasáže dopĺňajúce kontext pri čítaní oboch kníh duplikujú, takže je pravdepodobné, že je možné túto knihu čítať aj samostatne. Pri komparácii však vidno rozdielnu optiku: nemení sa rozprávač, mení sa vzťah (až juxtapozícia) dvoch tém: príčiny, prečo je otec taký, aký je a jeho miesto v živote syna-rozprávača. Pri Eddym B je otcove pozadie v pozadí, dokresľuje podmienky, v ktorých vyrastal a v ktorých sa formoval, avšak nevynecháva ani súcit voči otcovi. Tu je však ich vzájomný vzťah skôr dôvodom, prečo dielo vzniklo: dodatkom, aby nevznikol mylný dojem o kontexte otca. Celá knižka je písaná ako list – v druhej osobe, kedy otca oslovuje a hovorí priamo k nemu (okrem druhej časti, kde sa autor za seba hanbí a nehovorí o otcovi, ale o vlastnom konaní): výčitky, otázky a slová súcitu či hnevu na vládu, ktorá otca zničila.
Čítať túto knihu pre mňa nebolo jednoduché: počas krátkych 72och stranách som sa rozplakal asi 5krát. Dojalo ma rozprávanie, dojalo ma pochopenie, dojalo ma vidieť portrét človeka, ktorého vnútro je prerušované množstvom cudzích hrádzí. A silným toto poznanie nie je ani tak samé o sebe, ako skôr jednoduchou spojitosťou so spomienkami na rozprávačove často bolestivé detstvo, kedy sa otec pokúšal v sebe bojovať s časťami seba, ktoré v ňom vytvorilo prostredie.
Najprv spoznávame otcovu mladosť, potom realitu, v ktorej ho poznal rozprávač a napokon prenikáme aj do súčasnosti a rozprávanie sa postupne púšťa do veľmi konkrétnej kritiky konkrétnych osôb, ktoré za zničené zdravie otca môžu a nikto o tom nehovorí. Myšlienky, ktoré autor v procese zapisuje, by si žiadalo rovno celú esej; sú to slová, ktoré nútia premýšľať a často premýšľať inak a novo, prehodnotiť svet, ktorý poznáme. Či už je to téma násilia, mladosti, homofóbie, rasizmu alebo spomínanej politiky a vlády, ktorá paradoxne dopady svojich rozhodnutí oproti chudobnej väčšine takmer vôbec nepociťuje.

3 17.05.2022

(SPOILER) Túto knihu som prečítal naozaj rýchlo: moje očakávania po množstve pozitívnych odporúčaní sa naplnili a napätie knihy, previazanej nádherným jazykom, naozaj nieslo veľké myšlienky a silné emócie. Tento už klasický a pop-kultúrou zdeformovaný gotický horor bol napísaný mladou autorkou vo veku 18stich rokov počas pobytu vo Švajčiarsku ako kratochvíľa, kedy spolu o najdesivejší horor súťažili lord Byron, Percy Shelley a doktor Polidori. Z poviedky sa stal román a z románu kultová klasika: na svoju dobu revolučná kniha, či už ako sci-fi alebo ako výsledok výchovy filozofom a feministkou.
Dejovo je román pomerne jednoduchý: spočiatku čítame listy cestovateľa, ktorý loďou pláva cez severný pól a cestou objaví premrznutého muža, Viktora Frankensteina, ktorý mu následne skrz príbeh v príbehu vyrozpráva príčinu svojej cesty. Keď bol Viktor mladý, vytvoril totiž dielo, ktoré po nezdravom posadnutí vlastnou prácou bezcitne zavrhol: z neživej hmoty vytvoril nepomenovanú bytosť, najčastejšie sa však na jeho výtvor referovalo ako na „Satanáša“. Táto bytosť je citlivá, inteligentná, ale aj silná a pomstychtivá – Viktor ju vykresľuje ako netvora, avšak netvorom je naozaj samotný Frankenstein – po dlhom čase samoty a zavrhnutia, ako stvoriteľom, tak všetkými ľuďmi okolo, začne po nesplnených požiadavkách vraždiť a robiť svojmu stvoriteľovi zo života peklo. To sa dozvedáme nielen z diania, ale aj z nekonečného explicitného opisu emócií rozprávača: keď je smutný, niekoľko strán nám vysvetľuje, ako smutný naozaj je. To isté sa týka strachu, zúfalstva, výčitiek a hnevu.
Dielo je však nielen pútavé, krásne napísané, ale aj inteligentné, mnoho-vrstevnaté a pokladá veľa otázok – či už ho považujeme za metaforu umelca a diela, kedy sa nechá pohltiť tvorbou tak, že zamedzí šťastnému životu a zdravým vzťahom; alebo dielo hovorí o osobe zavrhnutej a osamelej pre nepochopenie, a teda o ľudskej povrchnosti a predsudkoch; alebo dielo hovorí o vzťahu medzi človekom a Bohom; o narcizme, o egoizme, o absencii súcitu; a tak ďalej. Naozaj je tu veľmi konkrétne poukazované na abstraktný princíp.
Záver bol pre mňa silným zážitkom: jednalo sa nielen o vrstevnaté vyvrcholenie tém, ale aj o napínavé ukončenie rozprávania a dovysvetlenie nelogickostí, ktorých bolo dielo až komicky plné, čo sa však samozrejme dá dielu vzhľadom na vek odpustiť. Naopak, knihu je možné obdivovať ako román veľmi zrelý, obsažný a úderný, kde vek autorky nijak neohraničuje jej talent.

3 23.12.2021

(SPOILER) Táto novela bola jedným z prvých diel významného kolumbijského autora v čase, kedy ešte nebol klasikom, a tak – napodiv – trvalo niekoľko rokov, kým bola vydaná. Obsahuje mýtické Macondo a plukovníka Aurealiana Buendíu, no tieto mená, ktoré sú známe z autorovej neskoršej klasiky, Sto rokov samoty, tu predstavujú iba spomienky. Nachádzame sa celkom inde a rovnako tak by bolo zbytočné tu hľadať magický realizmus – dielo omnoho viac pripomína známu Kafkovu poviedku Pred zákonom.
Pozorujeme nekonečný a zúfalý príbeh plukovníka v penzii, ktorý už 15 rokov čaká na svoj dôchodok a deň za dňom hladuje. Každý piatok chodí k rieke a čaká, či mu poštár nedonesie vysnívanú obálku. To, čo teda pozorujeme, je zmesou beznádeje a nesmrteľného optimizmu. Je to boj medzi idealistom a zákonom, medzi byrokraciou a obyčajným človekom. Chvíľami som váhal, či to nie je aj súboj hrdosti a boja o prežitie, keďže plukovníkovi naozaj záleží, čo si o ňom kto pomyslí, či si niekto všimne, ako chudobný je. Zakaždým, keď má možnosť si zarobiť alebo niečo predať, sa snaží tejto situácii vyhnúť, obísť ju či zahovoriť výhodný obchod. Do týchto obchodných snáh to tlačí jeho ťažko chorá žena – tá je aktívna, no brzdí ju zlý zdravotný stav. Predstavuje racionálny prístup, odmieta sa zmieriť so slepou naivitou svojho muža a neustále pripomína tvrdú realitu: nemajú čo jesť a živia kohúta, ktorý je symbolom samotnej nádeje. Predstavuje optimizmus nielen plukovníka, ale aj nádej mladých, ktorí k ním chodia za kohútom a plánujú naňho staviť v kohútích zápasoch. Ako v doslove knihy analyzuje Vladimír Oleríny, ide tu o nádej, že sa veci môžu zlepšiť k lepšiemu, vzhľadom na tvrdý vojenský režim, v ktorom sa mestečko ocitá. Čiže drobné, každodenné (a často humorné) konverzácie medzi mužom a ženou sa stávajú akousi metaforou pre rozumné podriadenie sa a boj o život a pre čakanie na lepšie zajtrajšky.
Atmosféra je stiesňujúca, akoby bolo celé mestečko zľahka omráčené, a tak sa karikatúrne postavy s touto realitou pokúšajú vysporiadať pomocou irónie a sarkazmu.
Celkovo je táto novela veľmi „čtivá“, jednoduchá, no dobre napísaná a vystavaná; zaujímavo spája symbolickosť s realizmom – myšlienku s každodennosťou. A je možné ju prečítať behom jedného večera.

3 27.08.2021

Válka je mým osudem sa skrz osobné skúsenosti dvoch českých reportérok pokúša mapovať vojnový konflikt v Sýrii. Kniha je rozdelená na dve časti: prvou je samotná reportáž a druhou asi dvadsaťstranové zhrnutie histórie Islamského štátu, vojny v Sýrii a tureckej invázie. Rozhodol som sa najprv si prečítať druhú časť – keďže mi chýbal prehľad a mal som pocit, že do reportáže by bolo vhodné vstúpiť s kontextom.
Prehľad bol naozaj stručný: pokryť množstvo udalostí, vysvetliť vzťahy medzi jednotlivými teroristickými organizáciami a podobne je samozrejme komplikované a navyše je 20-30 strán skrátka primálo. Zišiel by sa teda možno aj nejaký graficky spracovaný prehľad s menami a krátkymi popismi, keďže som sa veľmi rýchlo – ako človek nie tak znalý témy – stratil. Stále však poskytol aký-taký základ.
Prvá časť spočiatku pôsobila skôr ako cestopis, no postupne stúpalo množstvo informácií a krátkych lekcií nedávnej histórie. Autorky sa dostali blízko ku frontu, navštívili niekoľko táborov so zajatcami či utečencami, väznicu pre teroristov z IS a do oblastí, kde sa ľudia pokúšajú znovu budovať priestor vhodný pre život. V skratke sa dozvedáme o tom, ako ťažko sa dostáva reportérom na dané miesta a taktiež, aké problémy a riziká vyplývajú zo zvolenia si „priateľskej strany“. Autorky sa rozhodli pridať ku Kurdom a komunikovať práve s touto etnickou menšinou. Kniha však nehovorí len o ich problémoch (ktorých je viac než dosť), ale hovorí aj o udalostiach, o ktorých médiá často neinformujú: vzhľadom na to, že NATO povolilo Turecko obsadzovať sever Sýrie, sa často hovorí o obetiach tureckej armády bojujúcej s teroristami, nie o zranených a Turkami zbombardovaných civilistoch. Stretáme sa s výpoveďami a svedectvami množstva ľudí z rôznych oblastí a rôznych národností, no celkovo je v knihe cítiť to, na čo už v úvode upozorňujú: že sa ako autorky nepokúšajú iba objektívne zhrnúť situáciu, ale vniesť do reportáže ľudskosť, a teda aj subjektivitu a názor. Často ju cítiť, akonáhle v texte opustia zhŕňanie dejín – občas to zvýrazní autenticitu, inokedy ma to od čítania odradilo – so ženami z IS tu prakticky nie je žiaden súcit, od podstaty sú zlé.
Celkovo si však myslím, že kniha dokáže naozaj posunúť odkaz, poskytnúť informácie a lepší náhľad do situácie. Upozorní na problémy, ktoré by si možno človek vzdialený od diania ani neuvedomil a donúti človeka prejsť si celým „panoptikom krutosti“ vojnového konfliktu, ktorý iba trvá a trvá. Navyše je viac bojom krajín okolo než krajiny samotnej.
Knihu teda určite odporúčam.

3 26.08.2021