kurama45 komentáře u knih

Čítať Okeovú je ako upiecť si svoj obľúbený koláčik. Áno, už ste ho ochutnali stokrát, áno, nikdy sa nevyrovná profesionálnym maškrtám, áno, mohli by ste čas využiť produktívnejšie, ale keď ono to tak dobre chutí a niekedy človek skrátka nepotrebuje uvelebiť v dánskej cenami ovenčenej dizajnérskej stoličke, ale vo svojom starom ošúchanom obľúbenom kresle.

3 24.11.2023

(SPOILER) Po mierne zmätočnom úvode nasledoval kvalitný spoločenský román. Až do poslednej tretiny som si nevšimla, že by mala autorka medzi dvoma matkami svoju obľúbenkyňu, ale ku koncu začala výrazne protežovať Miu (cez slová ázijského šoféra autobusu, až po Elenine vlastné deti). Našťastie nebol ťažidlom knihy rasizmus, aj keď samozrejme, aj túto povinnú americkú položku Ng zaškrtla. Celé som to vnímala ako konflikt konzervatívneho života verzus údajnej slobody. Nechápem, ako z toho autorke, väčšine postáv a čitateľov vyšlo, že je Mia tá dobrá. Ženská, ktorá najprv pre vlastný prospech prenajme svoju maternicu (wow, aké moderné), potom sa spamätá, že ups, vlastne mám city (wow, aké srdcervúce) a nakoniec aj tak decku odmieta poskytnúť dobrý život, lebo „umenie“ (wow, aké hippisácke). S rodičmi sa nestýka, pričom nikdy nebolo poriadne vysvetlené, čo jej vlastne spravili, normálnymi rodinami evidentne pohŕda, ale aj tak jej neprekáža parazitovať na nich. Od Pearl som na konci čakala väčšiu vzburu ako iba párkrát zopakované: „Nechcem sa sťahovať.“ Akoby sa z odseku na odsek zmenila na robota.
Pokiaľ ide o pokryteckú Elenu, aj napriek svojej falošnosti spravila miliónkrát viac dobra ako anjelská Mia. Vlastne len vďaka podobne zásadovým ľuďom posadnutým pravidlami a tým, čo je „správne“, si mohla veľká umelkyňa užívať životný štýl a tú svoju bombovú slobodu.
Druhá dejová línia bola zaujímavá, ale keď bolo najväčším problémom súdu, ako sa decku zabezpečí vplyv čínskej kultúry, musela som sa smiať.
Pokiaľ ide potratovú stránku príbehu, sklamala ma na plnej čiare. Aké zaujímavé a nenápadné, že sa všetci iba potľapkávali po pleciach, že nemali inú možnosť a vlastne sa nič nestalo Smutné. Absolútne absentoval akýkoľvek iný pohľad na vec, a to dokonca od postáv, ktoré sa doteraz v ničom nikdy nezhodli.
Väčšina knihy je napísaná dobre, iba nechápem, na kýho frasa bol v úvode spomínaný a popisovaný záverečný požiar Deju to nič nepridalo, ba práve naopak, finále tým prišlo o prekvapenie a celé to tak nejak vyšumelo do prázdna.

3 22.10.2023

V Afrike som nikdy nebola a ani do nej nepôjdem. Chcem si ju pamätať očami Karen Blixenovej. Ako romantickú krajinu s jednoduchými ľuďmi, krásnou prírodou, pokojným životom, divokými zvieratami a hrejivým hlasom Vilmy Cibulkovej v pozadí.
Kniha nie je určená pre čitateľov, pre ktorých je najdôležitejší dej, toho tam veľa nebolo. Ale ak máte radi poéziu v próze, je to to pravé orechové.

3 20.10.2023

Prvé „domovské“ sci-fi, ktoré ma naozaj bavilo. Prvý šok prišiel hneď na začiatku, keď som vôbec neodhadla, kto bude protagonista a odvtedy sa príbeh uberal kľukatými cestičkami, pričom ma na každej zákrute prekvapoval viac a viac. Oceňujem hlavne to, že boli morálne rečičky zatlačené do úzadia, autor ich nepchal čitateľovi do uší každú minútu a keď už vyplynuli, bolo to prirodzené.
Bola to skrátka parádna jazda.

3 18.10.2023

Ak niekedy budete mať kopu času a ak chcete mať zlomené srdce, nech sa páči, Dům mrtvých je tu pre vás. Na konci ma až zamrazilo, aký žiaľ vo mne vyvolal vymyslený príbeh. Len málo kníh ma tak pohltilo a len málo hrdinov do mňa vlialo takú dôveru v ľudskosť ako Coltain.

Pod videami s epickou hudbou sa občas objavuje nasledovné:
„Vďaka činom sa stáva človek hrdinom,
smrťou sa hrdina mení na legendu,
z legendy sa časom stane mýtus
a po vypočutí mýtu človek začne konať.“

Alebo ako napísal Pratchett v Poslednom hrdinovi: „Vždycky jsme byli připravení umřít. Proto jsme žili tak dlouho.“

Vzdávam hold spisovateľovi a jeho postavám.

3 10.10.2023

„Vyhlásenia sa robia s takou istotou a sebavedomím, že ľudia ani nemajú morálnu odvahu pozastaviť sa nad nimi a zistiť, či sú vôbec niečím podložené.“

Túto knihu veľmi nahlodal zub času. Kým Chestertonove Na ostrie argumentu v sebe malo istú gráciu, keď sa aj so svojimi nepriateľmi vysporiadal ako džentlmen, v tejto knihe občas bezostyšne napáda nové teórie. Možno je prechod od sarkazmu k číremu výsmechu spôsobený práve tým, že nerozprával o konkrétnych osobách, ale myšlienkach. Tak či onak, v dnešnej dobe sú na smiech skôr niektoré z jeho názorov. Týka sa to hlavne evolúcie, ak to už musíte vedieť. Jasné, v tých časoch mali všelijaké názory aj samotní evolucionisti a dnes sa už vie, že aj oni boli úplne mimo. Neporovnávam však vtedajších evolucionistov s Chestertonom, ale podobu jeho názorov so súčasným vedením. Bolo by fajn, ak by táto kniha nebola marketingom prezentovaná ako čosi nadčasové, nemenné a dokonalé. Z 20-30 % knihy sa stala skôr historická pamiatka, než žriedlo nových argumentov. Vlastne je to dobré svedectvo toho, ako o X rokov dopadneme my sami…

„V istom zmysle môže byť kresťan naozaj horší než pohan, Španiel horší než Indián alebo dokonca aj Riman potenciálne horší než Kartáginec. … Kresťan môže byť horší len preto, lebo je jeho povinnosťou byť lepší.“

Chcela by som mať Chestertona za priateľa. Zo svojich kníh pôsobí ako človek, čo si ide svoje, nechodí okolo horúcej kaše a hlavne nikomu neťahá popod nos medové povrázky. Ani cudzím, ani „svojim“. Páči sa mi, s akou iróniu veci konštatuje bez toho, aby sa z neho stal nihilista, práve naopak, svoj ostrovtip používa na to, aby čitateľa presvedčil, že život má zmysel, len ho musíme hľadať s pokorou a rozumom a nesmieme sedieť na zadku.

„Pesimizmus neznamená byť unavený zlom, ale byť unavený dobrom. Zúfalstvo nie je byť otrávený utrpením, ale byť otrávený radosťou. Spoločnosť začína upadať vtedy, keď z takého či onakého dôvodu dobré veci už v tejto spoločnosti nefungujú; keď jedlo nezasycuje, keď lieky neliečia, keď jej požehnania odmietajú požehnávať.“

Odporúčam, ale tak ako všetky nebeletristické diela. Čítať kriticky, s triezvym pohľadom – a hlavne v dnešnej dobe – s nadhľadom.

3 17.12.2021

Rozbeh bol trochu pomalší, než býva u Pratchetta zvykom – to si ešte asi Pravda obúvala topánky – ale potom to šlo ako z kopca, písmenko za písmenkom, klamstvo za klam- Ehm… Chcela som povedať pravda za pravdou.
Tak trochu si myslím, že by to mali mať žurnalisti ako povinnú literatúru. Len si nie som istá, koľkí by to pochopili…

„Mikuláš se zamyslel nad tím, proč nikdy neměl rád lidi, kteří vždycky říkali "bez urážky". Možná to bylo tím, že považovali za snazší říci "bez urážky" než přemýšlet, jak žádné urážky nepáchat.“

3 25.07.2021

Ok, všetci vieme, že je celý Twilight z objektívneho hľadiska absolútna kopa hnoja. Ale ja tú kôpku hnoja z celého svojho romantického srdiečka milujem a čítanie rovnakého príbehu tentokrát z Edwardovho pohľadu mi urobilo až neuveriteľnú radosť.
Polnočné slnko je lepšia kniha ako pôvodný Twilight. Predsa len Meyerová ako spisovateľka za tie roky dosť postúpila. A hlavne tam toľko (skoro vôbec) neoxiduje ten nesympatický pes, pardon, myslela som vlkolaka… :D
Edward je možno trochu šialený, ale zato sympatický, slušný a galantný a takých hrdinov nebudem mať nikdy dosť. Zisťujem, že v dnešnej dobe letia skôr dominantní hajzli a celkom nechápem ich popularitu, ale hádam, že každému podľa jeho gusta...
Oproti klasickému Twilightu je kniha akčnejšia, i keď stále sú tam samozrejme i niekoľkostranové vnútorné myšlienkové tirády.

Ak ste fanúšikom, budete podľa mňa nadšení, ak nie ste… Nuž, len blázon by sa dal dobrovoľne mučiť.

(Pozn.: Čítam tu kritiku na český preklad. Slovenský je podľa mňa super. Nevšimla som si žiadnu chybičku – to sa mi už dávno nestalo, navyše prekladateľka vybrala vhodné slová, aby bola Edwardova reč dokonale archaicko-moderná. Možno by stálo za to zistiť, či sú dialógy prebraté z pôvodného prekladu, ale do toho sa mi nechce a ani na tom veľmi nezáleží.)

3 04.07.2021

Začínam si myslieť, že je Elánius chodiaca rozbuška na potenciálne vojny. Našťastie je zas Karotka hasiaci prístroj.

Až na Pratchetta nepoznám nikoho iného kto by takto dokázal kritizovať rasové rozdiely, skúmať dynamiku mužsko-ženských vzťahov a kritizovať zneužívanie moci a nielenže tým nepokaziť všetku zábavu, ale ešte ju tým i vylepšiť. Vďaka za zábavu, hliadkovskej bande a dobrodružstvu zdar!

3 21.02.2021

Byrd z vlastného rozhodnutia obýva malú, nie najlepšie postavenú chatku v Antarktíde, aby získal nové poznatky pre meteorológov. Vytešuje sa, ako si to tam všetko užije, kontroluje prístroje, zaznamenáva teploty bežne aj pod -50 °C, bráni sa pred útokom kukuričnej kaše a sleduje polárnu žiaru. Až na tú neznesiteľnú zimu celkom pohodička. Proste si užíva vlastné ja, veď na začiatku sa už nevie dočkať, kedy ho zvyšok partie opustí.

Ale… Najprv sa mu zaseknú dvere a mňa obleje studený pot, že keď sa poňho o pár mesiacov vrátia, nájdu dnu len múmiu. Potom ide na prechádzku, zablúdi a ja dostanem zimomriavky, že je znovu po ňom. Nakoniec sa priotrávi oxidom uhoľnatým a to si už aj on myslí, že tam skape. Spočiatku príjemná samota sa razom mení na nekončiaci horor.

Sám a sám je životopisný dobrodružný príbeh o odvahe a nezdolnosti ľudského charakteru, ktorý sa nesie v duchu najzvučnejších mien tohto žánra.

Keď som s tou knihou skončila, mala som na sebe dva páry ponožiek a obrovský sveter.

3 21.02.2021

Jéj, to bola krása! A to som si myslela, že sci-fi je vždy také tvrdé, oceľové a chladné. Keby som vedela, čo sa v tejto knihe s nádhernou obálkou skrýva, neodkladala by som jej čítanie vyše roka.

Celý príbeh sa odohráva vo vesmíre na palube jednej vesmírnej lode. V tomto svete budúcnosti nežijú iba ľudia, ale aj ďalšie zaujímavé rasy, ktoré spolu vytvorili Galaktické spoločenstvo. Všetky boli strašne zaujímavé, i keď nutno priznať, že sa líšili primárne spôsobom rozmnožovania. Príbeh nie je vôbec drastický, žiadne brutálne boje tu nenájdete, je to príbeh o ľuďoch a neľuďoch, o ich neľahkých osudoch, o porozumení, o kráse života, o láske. Fakt to bolo nádherné. A hlavne to je napísané tak, že človek po pár vetách vie, kde je, kto je kto a čo sa deje. Žiadny typický úvodný chaos ako v iných sci-fi a fantasy knihách.

Jediné negatívum je tá propaganda. Od pacifizmu, cez boj proti rasizmu, predsudkom až po podporu práv homosexuálov (a medzidruhových homosexuálov :D)… Keďže sa to však autorka nesnažila ani veľmi skrývať, ani to nepretláčala dopredu na úkor príbehu, odpúšťam. A pripúšťam, že sa to tu koniec koncov celkom hodilo. Človek na krátku chvíľu fakt uverí, že ak dokážu bez väčších problémov koexistovať toľké vesmírne druhy, že ak si neskáču do vlasov a konflikty riešia rozumne a z očí do očí, možno, naozaj len možno, sa to podarí aj nám na Zemi.

3 29.01.2021

No jo no… Bez smrti by nebol život ono.
Príbeh o Sekáčovi, ktorý na chvíľu preradil na poľnohospodárstvo a o mŕtvych, ktorí sú až príliš živí. Mimochodom, dávajte si pozor na kompost :O!

3 07.10.2020

Nadávajte mi a bite ma, ale mne sa to nepáčilo, ani čo by za necht vošlo. Nie, nebolo to strašné, ale rozhodne to pre mňa nie je kniha, na ktorú budem spomínať s láskou. Musela som sa lúskať doslova každou vetou, strana za stranou bol sám pátos. Lustig príbeh napísal takým kvetnatým štýlom, až na mňa zo strán temer padali lupene. Niektoré vety boli neskutočne dlhé a umelé, no nebolo to ako v Hore duše (Kao Sing-ťien), kde sa do mňa po dočítaní dlhotánskeho odseku vlialo niečo nadčasové. Nie, v tomto prípade som bola jednoducho unavená a prázdna. A šlo sa na ďalší odsek. Rovnako dlhotánsky, rovnako vyumelkovaný, rovnako nijaký.
Nacistický veliteľ mal každú chvíľu niekoľkostranové prejavy, ktoré boli spočiatku zaujímavé, no neskutočným opakovaním toho istého nakoniec stratili všetko mrazivé čaro. Namiesto zimomriavok ma oblial povzdych: „Super, už zase to isté…”
Kniha postrádala akúkoľvek aktivitu hlavných postáv, všetko bolo iba povedané, nič ukázané. Tým, že mi autor miliónkrát zopakoval, aká je Katarína úžasná, skvelá a sympatická, z nej úžasnú, skvelú a sympatickú osobu neurobil.
Z čitateľskej apatie ma vytrhol až šokujúci záver. Bohužiaľ len preto, že pôsobil ako päsť na oko. Z Kataríny, ktorá bola celú novelu ako taká handrová bábka, sa zrazu stala odvážna bojovníčka… Samozrejme, nemohla chýbať ani do očí bijúca symbolika a prirovnanie hlavnej hrdinky k známej Biblickej žene.

Celý príbeh má len niečo cez 100 strán, no i tak som sa nemohla dočkať konca. Naťahovalo sa to ako guma v trenkách. Stále dookola sme sa točili v tých istých rečiach, v tých istých myšlienkach, neustále sme podupkávali na mieste. Keby bola táto kniha smotana, tak je z nej na konci maslo. Ako by povedali Angličania: „Interesting story, poor execution.“

3 07.10.2020

Vôbec, ale vôbec by mi nevadilo, keby sa (ne)oficiálnou „Bibliou“ ateistov stala miesto Dawkinsovho Božieho bludu táto skvelá kniha. S pozdravom anonymná kresťanka…

„Lidé začínají vírou v boha a končí tak, že věří v systém, který se kolem onoho boha vytvořil.“

3 21.09.2020

Aťsepicnu, ak toto nebol najlepší hollywoodský počin v histórii :D.

3 13.07.2020

Nikto ma nepresvedčí o tom, že Nočná hliadka nie je prezlečená Mackova banda (Steinbeck: Na Plechárně), ktorá sa ocitla v magickom svete. Skvelé.

3 14.06.2020

Prvá kniha z tejto série, ktorá ma tak trochu minula. A za všetko môže iná séria z čias môjho detstva. Zdá sa, že ani „Jeho Velkolepost, král Ptepicchamon XXVIII., pán nebes, vozka slunečního vozu, kormidelník sluneční lodi, strážce tajného vědění, pán obzoru, udržovatel cesty, perlík smilování, vysokorozený, neumírající král” nedokázal prekonať Úctyhodných Egypťanov a ich nechutné príbehy. Dúfam, že za toto rúhanie neskončím ako potrava krokodílov.
Pozn.: Pyramidy napísal Terry Pratchett, Úctyhodných Egypťanov Terry Deary. Tak si vravím, aká to škoda, že ma nepomenovali Terry. Mohla som mať skvelú kariéru v písaní komediálnych kníh.

3 14.06.2020

Kniha ako vždy super. Len ten chlapec u mňa úplne skončil vo chvíli, keď rozkázal podpáliť knižnicu.

3 17.05.2020

Nezaobalené, skvelé, surové, hnusné, ale účinné. V podstate živočíšne uhlie pre dušu. Poviedka Mládí vůdce si zaslúži Nobelovu cenu sama osebe. Rozohrať takú úžasnú, detailnú a realistickú charakterovú štúdiu na pár stránkach nedokázal ani Dostojevskij.

3 13.05.2020

Príbeh o sile slov. Jediné mínus bolo Breuerovo zázračné vyliečenie, ktoré pôsobilo ako ukážkové deus ex machina. Zachránila ho jedna jediná hypnóza, na ktorú si akoby náhodou spomenul, zatiaľ čo chudák Nietzsche mal smolu. Myslím, že človeka celý príbeh zasiahne tým viac, čím viac sa uzatvára pred ostatnými rovnako ako Nietzsche.

Najsilnejšia scéna:
„Kdyby moje slzy dokázaly mluvit, řekly by – řekly by ‘Konečně jsme volné! Tolik let jsme byly zavřené! Ten muž, ten upjatý suchar, nás ani jednou nepustil ven.’ Co ještě? Ty slzy by řekly ‘To je dobře, že jsme volné! Čtyřicet let nás nikdo nevyměnil. Už bylo načase tu pořádně uklidit! Nemohly jsme se dočkat, až budeme venku! Ale nešlo to – teprve když ten vídeňský doktor otevřel zrezivělá vrata.”
„Děkuju vám. Ten, kdo otevírá zrezivělá vrata – to je velká poklona. A teď mi o smutku, který tyto slzy skrývaly, povězte vy sám.“
„Ne, to není smutek! Naopak, když jsem před chvílí mluvil o umírání o samotě, zaplavila mne nesmírně silná útěcha. Nejde tolik o to, co jsem vám řekl, ale o to, že jsem to vůbec vyslovil, že jsem konečně, konečně řekl, co cítím.“
„Povězte mi o tom pocitu něco víc.“
„Je velmi silný. Dojímá mne. Je to posvátný okamžik! Proto jsem plakal. Proto pláču teď. To se mi ještě nikdy nestalo. Podívejte se! Nemohu ty slzy zastavit.“
„To je v pořádku. Slzy, které jsou projevem síly, mají očistnou moc.“
„Je to zvláštní, ale v tentýž okamžik, kdy jsem poprvé v životě přiznal svou samotu v celé její hloubce, v celém jejím zoufalství – právě v ten okamžik se moje samota rozplynula! Jakmile, jsem vám řekl, že se mne nikdy žádná žena nedotkla, poprvé jsem sám sobě dovolil, aby se mne někdo dotkl. Je to neopakovatelná chvíle, jako by se kdesi ve mně náhle rozbil ledovec a roztříštil se napadrt’.“
„Je to paradoxní! Samota existuje jen o samotě. Jakmile se o ní někdo dozví, sama zmizí.“

3 13.05.2020