dr.horrible
komentáře u knih
Kvítek karmínový a bílý
Michel Faber
Možno ide o nejaký môj predsudok, ale celý čas som si hovoril, že ten príbeh nestojí za toľko môjho času. Vlastne ma tá myšlienka stále úplne neopustila (preto 4*), aj keď forma to bohate kompenzuje. Pri Kvítku nejde o to čo, ale o ako. Páčila sa mi cesta stále viac do vnútra postáv, v tom je kniha päťhviezdičková. Tiež mi prišla takmer až prehnane zábavná (v dobrom) - nie som zvyknutý na tento druh literatúry. Skoro ma napadalo slovo hygge. Najviac sa mi páčila kapitola o Vianociach, to už bola čistá radosť. Teším sa na Jablko, aj na filmovú adaptáciu. Možno to potom ešte dvihnem.
Norské dřevo
Haruki Murakami
(SPOILER) Pekná, samovražedná knižka. Prvá, čo som od Murakamiho čítal, takže nemám možnosť zrovnania, ale prišlo mi, že trochu tlačil na pílu. Ani nie tak po sexuálnej stránke, to tam väčšinu času sedelo. Skôr s tou všetkou smrťou to bolo už za hranicou a ja neviem nejak dojsť nato, aký účel pre príbeh mali smrť otca Midori, alebo smrť sestry Naoko. Smútok nás sprevádza celým dejom a funguje to už od prvej strany, takže vŕšenie pre dej nepodstatných úmrtí (a sexuálnych scén) mi prišlo malinko lenivé. Ten film, ktorý podľa knihy vznikol, si neviem vôbec predstaviť. Z prečítanej literatúry mi to pripomínalo Veronica Decides to Die (atmosférou, nielen tématicky).
Z pekla
Alan Moore
Moorea som zvyknutý čítať jedným dychom, ale toto mi asi zaberie o niečo viac času, nakoľko český preklad nemajú ani antikvariáty, tak som kúpil anglický. A jak komiksy normálne v angličtine čítam, sem som prišiel trochu nepripravený, že to bude natoľko verné historickej realite (sir William sa vyžíva v lekciách dejepisu “The seance-parlour’s murmurings; the gutters pandemonium…”, londýnska spodina používa zastaralý slang “Ere on yer own, are ye?”, a do toho ešte John Merrick šušle “Peeve bhu fip bowm.”).
Záblesky geniality cítiť od začiatku a práve pre ne sa budem prekusávať dlhšie.
- -
Kapitola The best of all tailors (10) zatiaľ vrchol. Od tohoto vrcholu sa to stále stupňuje až do absolútnych vrcholov žánru, matafyzična. Ducha doby, prízraky naprieč storočiami. Po boji satisfakcia.
Kouzelné pírko pro Gwendy
Richard T. Chizmar
Dosť slabé pokračovanie. Formát furt fajn, ale Gwendy a skrinka sú málo využívaní a okrem nich je tam len ohratá detektívka na pár strán. 50%
Kouzelná skříňka pro Gwendy
Stephen King
Zatiaľ prvý King, ktorý sa mi fakt páčil. Žiadne veldielo, ale dobre sa to číta. Próza s obrázkami je nedocenená vec. 70%
Silmarillion
J. R. R. Tolkien
Keby som mal z toho spraviť referát, z 90% si nepamätám ani mená. Ale obdivujem to. Premakaná svätá kniha.
Malý život
Hanya Yanagihara
Kniha písaná ženou, kde prakticky nevystupujú ženy.
Zo začiatku som mal trochu problém s dialógmi, čo sa neskôr, vzhľadom na vzájomné vzťahy postáv, spravilo.
Nechcem moc opakovať, čo už bolo napísané, každopádne šlo to do hĺbky.
Elementární částice
Michel Houellebecq
Trochu mi občas vadilo filozofovanie, pretože mi prišlo nevyvážené. Občas plné podnetných myšlienok, občas nadutý blábol.
Bavili ma Houellebecqueove postavy. Možno som úplne nepochopil, akému účelu slúžila repetitívnosť osudov ženských postáv, asi by som mal vyhľadať nejaký rozbor.
Trápna mi prišla len neuveriteľne okatá nekorektnosť za každú cenu. Nie, že bola ofenzívna, iba je to proste póza. Najlepšie onu účelovosť ilustruje fráza stupidná ženská odovzdanosť. To nie je urážka žien, ale urážka ženskosti. A tá, samá o sebe svedčí skrátka o tom, že je autor buď kretén, alebo pozér. Prikláňam sa k druhej z možností.
Vtedy v Hollywoode
Quentin Tarantino
Vtedy v Hollywoode patrí medzi moje obľúbené filmy. Jeho záver bol rozhodne najvtipnejšou scénou roku 2019 a záber Margaret Qualley na kapote (na ranči) zas najikonickejším obrázkom roku. Knihe oba chýbajú. Chýba jej akcia a chýba jej titulková scéna (ktorou má Quentin dojal). Ale ono to bolo vlastne logické, pre rozdielnosť oboch médií a pre existenciu filmu, že to nemusí celé opakovať. A ako bonus je to perfektné.
Len skrátka nie také, ako tie scény vidieť poprvé.
Vlhká místa
Charlotte Roche
Film sa mi svojho času celkom páčil, pretože z neho šlo poznať, že chápe, že pojednáva o chorej osobe.
Z predlohy mám skôr pocit, akoby sa jedna odpudivá pozérka rozhodla vydať statement, v ktorom by revoltovala jedením šušňov, a tak nejak omylom jej z toho vyšla pomerne slušná štúdia duševnej choroby. Nevedome. Blázni nevedia, že sú blázni.
Podľa recenzie v New York Times svoje dielo Charlotte Rocheová popisuje ako celebration of the female body, takže nech si utŕžené peniažky užije, ale nech sa radšej nemnoží.
Místo snění
David Lynch
Lynch je môj najobľúbenejší režisér, videl som všetky jeho filmy, seriály, aj kraťasy (s výnimkou len dvoch dokumentov + seriálu On the Air - ten si šetrím).
A šetril som si aj túto knihu. Čítam to po (dvoj)kapitolách snaď od septembra.
On Lynch je v podstate mimozemšťan, takže názorovo a presvedčením sa s ním vždy nezhodnete, ale je tam ten rešpekt + z jeho slov vyžaruje strašný pokoj. A vždycky si predstavím, že tie divnoveci prenáša tým svojim hlasom a je to potom ešte lepšie.
V knižnici dostane čestné miesto v poličke najobľúbenejších, vedľa Janet Frameovej a Clivea Barkera.
Oni nevědí, co činí
Jussi Valtonen
Poslednú tretinu knihy som zožral na jeden záťah. Je to román strhujúci, aktuálny, v mnohom diskutabilný. Psychologicky prepracovaný. A potom prídem sem a prečítam si, aká to bola nuda. Tak ja neviem čo normálne čítate.
Persepolis
Marjane Satrapi
S výnimkou diela Alana Moorea pravdepodobne úplne najlepší a najprogresívnejší grafický román, ktorý bol kedy stvorený.
Druhá časť je o triedu slabšia, čo je ale dané predovšetkým dospelosťou postavy, takže miesto detského vnímania krutosti sledujeme pubertálne sklamania a otupelosť.
Dobrého člověka těžko najdeš (9 povídek)
Flannery O'Connor
“Ženská se podívala na paní Turpinovou jako na idiotku, ale paní Turpinové ten pohled nevadil, když uvážila, kdo se tak dívá.”
Flannery O’Connorová nešetrí nikoho. Nazýva postavy negrami aj white trash, vytvára postavy ľavicové, aj pravicové (v americkom význame slova), a všetkým dodáva tragický osud.
Zvláštne je, že keby som si neprečítal predslov, pochopil by som niektoré vyznenia opačne. Jasné, moderné postavy sú tu pokrytci, ale takú - na starých hodnotách lpiacu - pani Terpinovú, alebo tú starenu z “Všechno, co se povznáší, se musí setkat”, nemohol predsa nikto myslieť ako obdivuhodné vzory morálnosti, alebo nebodaj dobra, ako takého. Jej postavy nie sú čiernobiele. A to je cool.
Rád nachádzam autorov, s ktorými nesúhlasím, ale zároveň k ním mám rešpekt.
Hlad
Knut Hamsun (p)
“Pravím ti, ty svatý Baale nebes, ty neexistuješ, ale kdybys existoval, tak bych tě tak proklínal, až by se tvoje nebe třáslo pekelným ohněm.“
Dostojevského pripomínajúce (avšak agresívnejšie) potulky mestom, človeka, ktorý je (možno nevedome) zosobnením samých nízkych, hlúpych a zlých ľudských vlastností, zamieňajúceho v sebe hrdosť s dôstojnosťou, pýchu so skromnosťou. Pohŕdal som ním ešte viac (a častejšie), ako Henry Millerom, ktorý ma k nemu priviedol, a ktorý v Ružovom ukrižovaní prebral nemálo z jeho štýlu, predvedeného v tejto knihe. Štýlu strhujúceho a obdivuhodného, čo treba podotknúť, aj cez nesúhlas s hlavnou postavou, a v nej sa značiacej starosmilskej zadubenosti autora, ktorá ho neskôr doviedla až ku kolaborácii s nacizmom.
Providence
Alan Moore
Vždy som váhal, či je Alan Moore diabol, alebo boh. Po prečítaní Providence viem, že obaja.
Providence (omnibus)
Alan Moore
“Ti, kdo jsou sami a bez lásky, se nakonec pro někoho stanou zdrojem potěšení.”
Jednou se zase setkáme, Sanam: Příběh o cestě za svobodou
Oskar Ekman
S vyznením súhlasím, ale je to odfláknutý komiks na zakázku, bez duše a nápadu. Detaily animácie na úrovni raných xboxových hier.
