Adhara komentáře u knih

Typický prípad, kde danú knihu všetci tak chvália, až mám pocit, že ja som asi čítala nejakú úplne inú, ktorá má náhodou rovnaký názov aj autora. Čiže mňa neoslovila. Štylisticky to bolo veľmi slabé, priam hrozné, a dejovo nie oveľa lepšie. Namiesto zručne poskladaného príbehu, kde všetko do všetkého zapadá, mi toto pripadalo len ako prehliadka autorovej fantázie, ktorú nenechal obmedzovať niečím takým prízemným, ako je realita. A tiež prehliadka všetkých staníc moskovského metra budúcnosti. Obetaví dobrodinci, ktorí hlavného hrdinu vždy vytiahli z kaše, mi liezli na nervy (i keď na konci sa zjavilo aké-také vysvetlenie týchto podivuhodných záchran). Kniha bola síce pretkávaná svetlými momentmi – dobrými nápadmi, zábleskami atmosféry, tajomna, až mrazenia, pocitmi, že ma to už-už konečne vtiahne do deja, no tie zakaždým rýchlo čosi rozbilo a zanechalo vo mne pocit veľkej nespokojnosti. Nikdy sa to nevyvíjalo tak, ako by som si ako čitateľ želala. K tomu hromada neuzavretých záležitostí a chatrný vedecký základ… Skrátka zle napísané (či preložené?) dielo.

15 05.01.2018

Anotácia lákavá. Téma zaujímavá – žena s mnohými talentami skončí nezamestnaná, nemilovaná, bez priateľov a bez domáceho maznáčila. Tak sa pokúsi o samovraždu, no v priestore medzi životom a smrťou dostane možnosť prežiť si všetky alternatívy, v ktorých sa rozhodla inak. Nahrádza samú seba v paralelných vesmíroch (bez spomienok na minulosť svojich alternatívnych ja) a sleduje, ako si tam žije.

Spracovanie je strašné. Síce čítavé, ale totálne neuveriteľné, skratkovité s predvídateľným, hlúpym záverom. Autor si na takú obrovskú tému, ako sú paralelné životy a alternatívne reality, zvolil príliš malinký priestor. Toto je ako pokúsiť sa napísať Pána prsteňov na dve strany. Do hlavnej hrdinky som sa nevedela absolútne vcítiť, pretože jej emócie boli buď nijaké, alebo plytké, opísané v rýchlosti a polopate. Základná premisa príbehu nedáva zmysel. Ako môže jedno jediné rozhodnutie viesť človeka k tomu, aby sa stal rockovou hviezdou či olympijskou plavkyňou? Nebolo tam treba tých rozhodnutí viac? Napríklad aby sa po celú dobu výstupu na vrchol neozhodol to vzdať? Muselo existovať množstvo variant úspechu a nielen takých, kde bola účelne naaranžovaná smrť hrdinkiných blízkych, aby sa nám dostalo trápneho poučenia: že sláva je fuj, úspech je fuj, veda je fuj, rodina je fajn, ale najlepšie zo všektého je premrhať všetky svoje talenty a pozitívne ovplyniť troch ľudí nameisto pozitívneho ovplyvňovania miliónov či bojovať proti globálnemu otepľovaniu. A ešte mať aj mŕtveho kocúra. Nie, toto naozaj neprehltnem. Neprehltnem ani to, aké boli všetky životy vykonštruované tak, aby do nich Nora hladko zapadla a bez spomienok sa v nich bez problémov pohybovala a nikto to neriešil. Nanajvýš sa jej opýtal, či je v poriadku, a keď odpovedala, že áno, zakaždým to nechal plávať! Norina ohromná vynaliezavosť a rečníctvo je v úplnom protiklade s tým, že pred ľuďmi máva trému. Čitateľ skrátka strašne cíti, ako sa postavy správajú proti všetkej logike a prirodzenosti, ako sú nasilu strkané autorom presne tam, kde ich chce mať.

Kniha mala pre mňa iba jeden jediný silný moment. Keď hrdinke umrel (a ešte raz umrel) jej tigrovaný kocúr. A to iba z dôvodu, že sama chovám tigrovaného kocúra. Vraciam knihu do nepolnočnej knižnice a rozhodne nikomu neodporúčam.

12 15.06.2022

Pokračovania úspešných kníh často vyznejú ako slabých odvar pôvodných diel. Inak to, žiaľ, nie je ani s Annou z Avonlea. Motívy a charaktery postáv sa nápadne opakujú, čím strácajú údernosť a postupne aj uveriteľnosť. Napriek tomu fantázia autorky, hoci už citeľne ochudobnená, ešte nie je vyčerpaná do dna. Stvorila čitateľné dielko pre všetkých, ktorých Annin osud veľmi zaujal a chcú vedieť, ako to s ňou bolo ďalej. Pretože sa však Anna v prvom dieli vyvinula na pokojnejšiu a rozumnejšiu osôbku, už svoje omyly tak strašne neprežíva a nemajú preto až také grády. Navyše si nemožno nevšimnúť, že všetko dopadá až podozrivo idylicky.
Kladom je, že 16-18 ročná Anna je v porovnaní s inými 16-18 ročnými hrdinkami úplne netypická. Kým dievčatá tohto veku zo súčastnosti sú v knihách zákonite bláznivé pubertiačky zmietané konskou dávkou hormónov, Anna už v šestnástich vystupuje ako mladá žena, ktorej by sme podľa správania hádali prinajmenšom dvadsať. Je zodpovednou učiteľkou, svedomite sa stará o svoju adoptívnu tetu a adoptívne deti, chce pomáhať a zlepšovať. Na druhej strane si cení detské rojčenie a detské spôsoby, v istom ohľade nechce dospieť. Pre mňa Anna predstavuje vysnený prototyp dospievajúceho dievčaťa.

Toto slovné hodnotenie píšem z dôvodu, že som sa po rokoch opakovaného čítania rozhodla knihe jednu hviezdičku ubrať. Nechápme sa zle. Stále je to perfektná kniha. Aj jej štyri hviezdičky stále znamenajú oveľa viac než štyri hviezdičky u titulov od iných autorov. Toto hodnotenie netreba chápať ako 80 %, ale ako nejakých 95 %. No chcela som poukázať na to, že predsa len existuje rozdiel v porovnaní so 100 % predošlým i nasledujúcim dielom. Že napriek úžasnej čítavosti, skvelému situačnému humoru, úplnej absencii hluchých miest, krásnej prepojenosti dejových liniek a vynikajúcej zžiteľnosti sa s hlavnou postavou na nej nachádzam chybičku. A bohužiaľ nielen jednu.

Už po prvom čítaní, ktoré som absolvovala niekedy vo veku vystupujúcej trojice hrdinov, mi dej knihy začal pripadať trošičku... prekombinovaný. Už hrúbka románu napovedá, že s príbehom to nebude jednoduché. Pribudlo obrovské množstvo postáv. Až také, že som si ich takmer mýlila, najmä čo sa pracovníkov ministerstva týka. Predpokladám, že aj iní čitatelia vo veku hlavných hrdinov by s tým mohli mať problém. Budú potrebovať vynaložiť všetky sily na to, aby si udržali prehľad v zauzľujúcom sa deji a v komplikovanom rozuzlení.

Druhá výčitka, ktorú som mala už v štrnástich, bude ojedinelá, no ako osobný dojem to môžem spomenúť. Nepáči sa mi, že medzi hrdinami to začína iskriť. Nepasuje mi to do príbehu tohto typu. Niežeby sa to zle čítalo, napríklad také hľadanie si partneriek na ples prinieslo kopu vtipnosti a zábavy. Ale skrátka neznášam, keď to začne iskriť medzi chlapcom a dievčaťom, ktorí boli dovtedy iba kamaráti – ak tak možno nazvať to, že sa ustavične hádali. Neznášam jedno i druhé i tretie – vnesenie vzťahov tam, kde predtým neboli, vzplanutie citov medzi kamarátmi, aj to, že sa dokopy dáva pár, ktorý sa podľa všetkého nenávidí. Tie posledné dve veci mi pripadajú oveľa nereálnejšie než nejaký uhorský chvostorožec. Rowlingová vie síce úžasne písať, takže ma to pri čítaní nebolelo, ale istý pocit nepohody z tohto dejového prvku som mala.

A teraz menší spojler:

Posledná výčitka je však najväčšia a obávam sa, že aj najobjektívnejšia. Rozuzlenie. Mnohé veci krásne do seba zapadnú, je fajn, že existuje aj objektívny dôvod, prečo záporák napokon oboznámi klaďasov s celým svojim plánom (v iných knihách začne hovoriť len tak sám od seba, čo mi teda nepripadá veľmi realistické). Všetko je tak nádherne prepletené, zdôvodnené... a absolútne nezmyselné. Ak teda v areáli Rokfortu fungujú prenášadlá, prečo, prebohaživého, spravil hlavný záporák prenášadlo práve z Trojčarodejníckeho pohára? Prečo z toho pre Harryho asi najmenej pravdepodobne dostupného predmetu? Prečo si záporák skrátka nevzal Harryho niekde bokom a pod jednoduchou zámienkou ho neprinútil siahnuť na iný predmet premenený na prenášadlo? Čítala som tú knihu niekoľkokrát a stále nevidím žiadny dôvod ísť tou najkomplikovanejšou a najnebezpečnejšou cestou zo všetkých.

Samozrejme, bez absurdnej premisy by nemohol byť ani taký rozsiahly dej, počas ktorého sme si užili kopu srandy, napätia, tajomna i akcie. Dopracovanie sa k nezmyselnému vysvetleniu bolo také zábavné, že ho takmer ospravedlňuje. Takmer.

A mimochodom, netuším, prečo sa vo všetkých ostatných dieloch píše, že istého študenta na konci zabil Voldemort, keď to bol predsa Červochvost (aj keď na Voldemortov príkaz).

10 06.07.2021

Túto trilógiu som si prečítala na odporučenie a neoľutovala som. Medzi jej najväčšie klady zaraďujem obrovskú šírku záberu a príbehu nazerajúceho nielen do hlbín dejovej línie, ale aj rozličných zákutí. Pre niekoho možno zbytočné odbočky, pre mňa znak vyváženosti a hĺbky. Hoci čitateľ vďaka početným odborným výkladom nezapochybuje, že číta hard sci-fi, autor zároveň necháva široký priestor aj humanitárnym témam a jednotlivým postavám. Príbeh v sebe miestami nesie až poéziu, priam lyrické opisy sveta a hlboké pocity. A hoci moja čitateľská potreba po pochopení a prežívaní postáv nebola naplnená úplne (a v treťom dieli už vôbec), snaha o vyváženie tohto príbehu je až šokujúco úspešná. U Liou Cch´-sina máte skrátka pocit, že sa vyzná v rozličných témach a odvetviach. V matematike, fyzike, informatike, politike, sociológii, psychológii, histórii, astronómii… a hoci v tej poslednej som odhalila nejaké medzery, pred tretím dielom ešte vyznievali ako súčasť zámerného umeleckého prispôsobenia si reality. Aj napriek nim, ba dokonca vďaka nim, však paradoxne môže laik pochopiť, že skutočný vesmír nefunguje ako v Star Treku.

10 12.09.2019

Knihu som prečítala dvakrát, prvý raz asi v šestnástich. Silne na mňa zapôsobila. Neoznačila by som ju však ani tak za desivú ako skôr za smutnú. Naozaj veľmi, veľmi smutnú. Zúfalstvo rodiča po smrti svojho dieťaťa a schopnosť urobiť nemožné pre šancu, akúkoľvek malú, že sa mu život dá vrátiť späť, sú opísané naozaj sugestívne. A ďalší vývoj deja tragickosť len prehlbuje...

(SPOILER) Ak si tento komentár prečíta autorka, nepoteším ju, ale inak mi nedá. Knižka sa síce dá čítať, ale nepáčila sa mi. Je predovšetkým veľmi amatérsky až polopatisticky napísaná. Jej štýl je kúsok nad dobrým slohom, lenže ku knižného majstrovstvu je od dobrého slohu veľmi dlhá cesta. Hoci román má v zásade to, čo by mal mať na zžitie sa s dejom - charakteristiky postáv, oživujúce detaily z ich života, prvky postupne budovaného napätie - nefunguje to. Postavy mi boli nesympatické, strach som o ne necítila a vlastne som sa v priebehu knižky nebála vôbec. K tomu prispelo aj nejasné a trochu si protirečiace zobrazenie lesa. Napríklad tráva nebude rásť tam, kde sú balvany pokryté machom. Som skrátka mnohoročná lesná turistka a preto citlivo vnímam takéto detaily. A o to viac ma tiež rozčuľovali zmäkčilé postavy, ktoré považovali za absolútne nereálne prejsť desať kilometrov, alebo v akútnom ohrození života uvažovali nad tým, ako si vyperú módne kúsky oblečenia.

Vysvetlenia nedávajú zmysel. Nepoznám žiadne výpary, ktoré by spôsobili, že prestane fungovať elektronika (pričom život v lese prekvitá). Možno tie výpary mal byť chabý pokus zamaskovať paranormálne sily, ktorý by prekukol každý, ale dobre. No prečo sa nelogicky správal aj majiteľ ranča? Prečo nebezpečnú oblasť zatarasil kopou dreva UPROSTRED nej a nie na vstupe/výstupe do nej? Prečo namiesto zákazovej značky neosadil rovno závoru? A ako a na čo tá odbočka v lesoch vlastne vznikla, keď je to tam odjakživa tak príšerne nebezpečné?

Naostatok som v románe nenašla nič originálne. Nie pre človeka, ktorý už má pár lesných hororov prečítaných. No s dobrým štýlom by sa aj z tohto dal vysekať nadpriemerný kúsok. S takýmto? Nie, ďakujem.

9 11.08.2022

(SPOILER) King sa vracia k už niekoľkokrát spracovanému námetu s dospievajúcimi deťmi s nadprirodzenými schopnosťami. Tie deti s týmto obdarením, ktoré nenaverbovali do ničenia paprskov Temnej veže, ani nevysali príšery z Doktora spánku, chytá za spočiatku nejasným účelom hrozivá Inštitúcia.

Až na neuverenie, že je to od starého, známeho a skúseného autora, ako je King. Príbeh je totiž plný chýb, ktoré vídame u začínajúcich spisovateľov. Najmä čo sa postáv týka. Hlavný hrdina Luke má byť údajne dieťa s nemerateľne vysokým IQ, ale inak normálne. No, na mňa tak nepôsobil. Je nadpriemerne inteligentný, to áno, ale nemerateľne vysoké IQ v žiadnom prípade. Inak by predsa musel myslieť na to, že na útek si má vziať nejaké jedlo, ktoré bolo ľahko dostupné, či sa aspoň najesť a napiť do prasknutia. A vôbec, myšlienku na útek a zvažovanie x možností by som u génia očakávala omnoho skôr. Luke síce jedná v mnohých iných ohľadoch múdro, ale tá múdrosť vyzerá skôr ako následok osobnej zrelosti a skúseností, ktoré však vo svojich dvanástich nemal kde získať. Absolútne mu chýba detská emocionalita. Čo je však ešte absurdnejšie, rovnako zrelo konajú aj ostatné deti, ktoré neospravedlňuje ani genialita. Zabili mi milovaných rodičov? V poho. Mučia ma? Neva. Ide zomrieť? Fajn. Prichádzam o prvú lásku? Čo tam po tom... Toto nie sú deti, toto nie sú ani ľudia!

Konanie Inštitúcie tiež nedáva zmysel. Prečo pri únosoch detí vraždí ich rodičov, keď ich stačilo jednoducho uspať? Veď čím väčší zločin, tým viac vyšetrovania, čo by mohlo viesť na stopu Inštitúcie. Áno, v prípade Luka to mohli zvaliť na to, že ich zabil on ako rádoby šialený génius, ale čo v prípade ostatných detí? Sériové zmiznutia detí sprevádzané vraždami oboch rodičov vyzerajú veľmi podozrivo v porovnaní s bežnými zmiznutiami detí! A prečo Lukovi nevložili do ucha čip, kým bol v bezvedomí? Načo deti mučiť aj tam, kde to netreba, a tak u nich zvyšovať odpor a vzdor? Navyše, mohol im utiecť už v dobe medzi prebratím sa z bezvedomia a vložením čipu. Čo si myslím, že by pravý génius aj urobil.

Vzhľadom na to, koľko chýbalo v motivickej stránke postáv, neviem pochopiť, prečo je kniha taká dlhá. Nebola nudná, nebola v nej vata, len rozmýšľam, ako sa vo svojej postate prostý a slabo zdôvodnený príbeh dal napísať na toľko strán.

9 20.06.2022

Najlepší dievčenský román, aký som kedy čítala. Milý, vtipný, jemný a najmä s dobrou atmosférou.

9 30.05.2019

Prvých pár strán bolo dobrých, navnadzujúcich. Potom mi začalo čoraz viac vadiť, že nevidíme do emócií a väčšinou ani myšlienok hlavného hrdinu, ktorý inak mohol byť sympaťák - ale absenciou jeho chápania emócií to celé bolo nemastné-neslané. A viac a viac chaotické. Pri opisoch fantasmagorických snov/svetov som sa vôbec nesústredila a spolu s filozofovaním mi pripadali zbytočné. Napodiv sa mi páčili jednokapitolové vsuvky opisujúce minulé príbehy jednotlivcov a ich bohov, no aj u nich som zmysel pre hlavnú myšlienku postrádala. Obrovské množstvo z môjho pohľadu zbytočného textu ma necháva na pochybách, či som naozaj pochopila, o čom to vlastne celé malo byť.

9 09.12.2018

Rowlingovej štýl v detektívke zásadne odlišný od štýlu v Potterovi. Londýn vykresľuje ako drsné miesto tvrdých ľudí, hrubého spôsobu reči (cituje aj najhrubšie nadávky), neviazaného sexu (ktorý sa rozoberá často, aj keď nie priamo zobrazuje) a spletitých, rozlámaných vzťahov bez skutočnej lásky. Volanie Kukučky nielenže v Potterovskej atmosfére nepokračuje, ono ju doslova láme. Galbraithov štýl nie je ani zďaleka taký čítavý ako svet Rowlingovej. Na druhej strane ale treba Rowlingovej uznať, že dokázala vytvoriť nový štýl, v ktorom jej staré ja absolútne nepoznať.

Rozuzlenie je síce prekvapivé, no nepresvedčivé.

9 19.07.2018

Román je náročne napísaný. Jeho umelecké jazykové prostriedky mi nesadli, v jeho filozofovaní, ktoré od stromov a prírody celkovo zabieha neraz veľmi ďaleko, som sa strácala. Mám rada širokotematické romány ukazujúce problémy v čo najširších súvislostiach, ale toto spracovanie ma neoslovilo.

Ďalším obrovským problémom sú postavy. Všetci muži trpia, tápu a nevedia, čo od života chcú. Ak sa v ich blízkosti zjaví nejaká žena, osudovo na nej visia. Ženy: svojské, nezávislé, sexuálne povoľné, svadbu nechcú, deti chce len jediná z nich. No tak ako aj muži, ani ženy inak netušia, čo so životom. Nemajú žiadnu motivickú stránku. Len sa tak potácajú svetom tam, kam ich ruka autora sťaby predĺžený konár stromu postrčí. Aj ich náhly ekoaktivizmus je nevysvetlený a nezrozumiteľný pre každého, kto nie je akoaktivistom sám od seba. Väčšinou mi teda postavy boli nesympatické až ľahostajné, čím sa strácal silne emotívny účinok, ktorý autor chcel ich pohnutými osudmi dosiahnuť. Boli príliš čudné, nečitateľné, éterické, nepozemsky uvažujúce na to, aby som sa s nimi mohla stotožniť.

Koncepcia knihy tomu vôbec nepomáha. Predstavovať postavy osemkrát, vždy presne v momente, keď predošlý príbeh začal byť konečne trochu zaujímavý, je utrpenie. Je toho priveľa a zároveň primálo. Podivnosti sa len nabaľujú a nabaľujú a nič nezačínalo dávať zmysel.

Stromy sú tie najsympatickejšie postavy. Mohutné a pritom také bezmocné. Stromom, len v malinkej miere aj postavám, som tuho držala palce. Lepšie pasáže sa striedajú s horšími. Autor niekedy ponúkne celkom peknú myšlienku, aby ju ale vzápätí zabil do neba volajúcou naivitou. Na jednej strane je autor vzdelaný, ohuruje poznatkami o stromoch, na druhej strane napísal (už takmer na druhej strane) taký kiks, že som bola len kúsok od znechuteného odloženia knihy. Najtragikomickejšia pasáž sa ale nachádza v Kmeni. Párik ekoaktivistov je vyslaných, aby sedeli na najvyššom strome v okolí a tým zabránili jeho výrubu. Dvaja mestskí ľudia tam, prosím krásne, v pokoji a harmóniou s prírodou aj sebou samými prežijú takmer rok s rovnakým nepratým oblečením, na malých množstvách biednej stravy, pod holým nebom v daždi a vetre, chladení zo všetkých strán, ešte aj odspodu v tomto má aj zvierací brloh navrch v úplnej izolácii od zvyšku sveta. Chápem zapálenie pre vec a túžbu zachrániť strom, ale čo je veľa, to je veľa.

V podstate ani neviem, ako tá kniha skončila. Asi s istou nádejou, ktorej dôvody mi však, tak ako mnoho iného, unikli. Posledné zamyslenie, ktoré vo mne kniha vyvolala je, či je nutnou podmienkou súčasného umenia jeho nezrozumiteľnosť. Moje skúsenosti so staršími nositeľmi Pulitzerovej ceny boli totiž lepšie.

8 17.04.2023

(SPOILER) Veľmi zaujímavý nápad a príbeh, čiastočne aj preto že som tiež autorka a príbehy o písaní milujem. Spracovanie však bolo zlé. Takéto ťažké psycho by si zaslúžilo oveľa podrobnejšie, poctivejšie, presvedčivejšie a emočnejšie spracovanie. Vo výsledku som nerozumela ani jednej z postáv a so žiadnou som nesympatizovala. Najhoršia bola Lowen, ktorú som nikdy nemala rada a ku koncu som ju úplne znenávidela. Toto má byť akože kladná postava? Bez ohľadu na to, aká je – či skôr aká si myslí, že je – Verity, Lowen súloží so ženatým chlapom, psychicky týra paralyzovanú ženu, a čo je vrchol, chlapcovi, ktorý prišiel o dve sestry, vezme ešte aj matku, ktorú mal rád, a napchá sa na jej miesto. Lowen by si zaslúžila oveľa horší koniec než život s nekonečnou pochybnosťou a výčitkami svedomia. Jeremy bol tiež nepríjemný. Paradoxne som najväčšmi súcitila s Verity, a to dokonca ešte aj pred finálnym odhalením. Isteže je strašné, čo robila nevinným deťom, ale nechcené materstvo, zúfalstvo nad postupnou stratou záujmu jej muža, ktorý jej bol všetkým, do toho som sa ako-tak vedela vcítiť. Aspoň zo začiatku, lebo čím väčšiu mrchu z nej autorka robila, tým menej realistická Verity bola. Čo je o to väčší problém, že Verity mala byť super svetoznáma spisovateľka. Ale s takým štýlom písania ťažko.
A k tomu odhaleniu... bolo by skvelé, keby nemalo hromadu logických dier. Ale tak, ako sa dej až do odhalenia rútil priveľmi rýchlo a povrchne, tak sa mi po odhalení zdalo, že je tam kopa zbytočných rečí na záver. Autorka mala radšej nechať šokujúci zvrat na konci rezonovať a nezabíjať ho omáčkami.
Nepáči sa mi ani to, ako povrchne boli spracované tie spisovateľské záležitosti. Spisovateľka podpíše zmluvu na to, že dokončí knižnú sériu bez toho, aby si ju predtým prečítala? Prosím? Čo ak by zistila, že to absolútne nie je jej štýl? Že nemá žiadny nápad? Veď ak bola taká „kladná“, že pre Verity od začiatku nemala nič iné než odsúdenie, mal by pre ňu byť problém písať z pohľadu záporáčky, nie? A to, čo sa v dome Verity postupne deje, Lowen nijako spisovateľsky nezablokuje a ani nijako inak neovplyvňuje? Možno spisovatelia, čo vidia v písaní iba biznis, to vidia inak, ale pre mňa bola Lowen aj z tejto stránky úplne neuveriteľná. A čo reakcie verejnosti na Lowenino spoluautorstvo? Bolo to naznačené ako ďalšia zápletka, tak rada by som bola, keby sa to bolo ďalej rozvíjalo, ale ono nič...

Takže vo výsledku námetom zaujímavé, ale plytké, povrchné, nestotožniteľné. Z emócii sa dalo vyťažiť omnoho viac a z logiky príbehu tiež.

8 17.10.2021

Superchytrý počítač, všadeprítomná kontrola, lieky udržujúce nenormálnu „normalitu“. Dystopické klišé ako vyšité, však? Ale nesúďme za ne autora prísne. Kniha je dosť stará (originál z roku 1970) a motívy, ktoré sú dnes už prevarené, boli vo svojej dobe ešte čerstvé. Začiatok je však vďaka nim pre dnešného čitateľa dosť odpudzujúci. Svet pôsobí priveľmi prostučko a nereálne. Nepomáha tomu ani úplne banálna zápletka – zase jeden chlap, čo je iný ako ostatní, začne proti svojmu svetu rebelovať.
Ale autor je pripravený na rozhorčené čitateľove výčitky voči príliš jednoduchej (anti)utopistickej vízii fungovania. Čím viac z jeho sveta odhalíme, tým menej prostoducho a nereálne pôsobí. (Pravda, až na tie technológie.)

Logicky to celé má ako-tak podkuté a príbeh si nachystal pre čitateľa aj nejaké malé prekvapenia. Najväčšie asi v strede knihy. Žiaľ, anotácia nerozumne prezradila, na čo sa máme v závere tešiť a domyslieť si k tomu to ostatné nie je ťažké. Aj keď záver utína dej v dosť neobyčajnom bode, rozuzlenie bolo presne také, ako som očakávala.
Viac ako príbeh samotný by som ale vytkla psychológiu. Príbeh na nej stojí a padá – práve vnútorné vzopretie hlavného hrdinu Chipa, jeho vnútorné boje a pochybnosti, ho dovedú k čoraz väčšej rebélii. Hoci z tohto aspektu u mňa celkom obstál, aj tak som si Chipa neobľúbila. Aj u nezdrogovaných postáv pociťujem všeobecnú absenciu prežívania čohokoľvek. Je písaná s chladným odstupom bežným pre veľa sci-fi kníh z tej doby. Nešpára sa v detailoch, neponára sa do hĺbky. Chýbajú oživujúce momentky, konkrétnosti. Svet rozumovo funguje, ale predsa akosi nepôsobí reálne (a nie kvôli tým zastaraným technológiám).

8 30.09.2021

Štyri hviezdy za to, že kniha mi poskytla množstvo cenných informácií (aj) pre vlastnú tvorbu. Nikde inde v slovenčine som nevidela toľko podrobností o fungovaní kozmických agentúr, prípravách na let, a živote astronautov pred, počas aj po misii. Jednu hviezdu strhávam za neúspešný, rušivý motivačný rádoby presah. Ako každá motivačná kniha má v sebe hromadu protirečení (napr. keď je v podstate fajn aj neletieť do vesmíru, tak načo tam vôbec letieť?), nevysvetlených a ľahko napadnuteľných vecí. Nesadol mi ani štýl – hoci sa astronaut snaží pôsobiť ako veľmi prísny na seba aj na iných, jeho skromnosť vyznieva falošne, ako maska. Rušivé pre mňa bolo aj neveľmi chronologické radenie udalostí, skákanie od misie k misii, porovnávanie rôznych situácií v nich za účelom ilustrácie motivačných myšlienok. A pritom, keby len stručne a jasne napísal pekne zaradom o svojej životnej ceste s použitím vecných informácií bez rozčuľujúcich „presahov“, mohla to byť dokonalá kniha. Teda, ak by bola dobre preložená. Nad prekladom niektorých výrazov do slovenčiny sa mi totiž nožík vo vrecku otváral. Prečo nedali terminológiu skontrolovať nejakému odborníkovi?

8 08.10.2020

Autor rozbehol zaujímavý príbeh. Moderný svet (píše sa rok 2012), všadeprítomné mobily, internet, youtuberi,... a aplikácia na čarodejnicu. No ako je u mňa bežné, naskakovali mi v hlave hromady otázok, z ktorých na niektoré sa mi odpovedí nedostalo. Napriek tomu som ale bola s prvými dvoma tretinami knihy veľmi spokojná. Azda okrem samotného začiatku, kým som sa zorientovala. Ale inak sa to čítalo dobre. Pekne sa rozbehli príbehy niekoľkých postáv, plastické, vyvážené, detailné, no napriek tomu ma niektoré ma chytili menej ako iné. Zaujímavá bola ponurá atmosféra prírody v období okolo Halloweena aj – ako je pre strašidelný príbeh bežné – pomalé stúpanie napätia, postupné gradovanie a hromadenie problémov s nadprirodzenom i obyvateľmi samotnými, ktoré spelo k vyvrcholeniu.

Kedy sa to začalo kaziť? Asi vtedy, keď sa zápletka zvrtla a začala veľmi okato pripomínať Kingov Cintorín zvierat. Ale úplne to dorazili záverečné scény. Moje výčitky k nim by sa dali rozdeliť do dvoch hlavných okruhov: žiadny strach a žiadny zmysel. A možno mi ten záver pripadal zbabraný pre to, že pointa mi pripadla tak trochu absurdná. Rozhodne bola v rozpore zo všetkým, čo sme o čarodejnici vedeli, a s pravidlami, ktoré boli ohľadom nej nastolené. A kým v prvých častiach knihy som počúvala neúnavné otázky: „A prečo...? A prečo toto...? A ako toto...?“ len v kútiku mysle, teraz priam revali.

8 10.02.2020

Čítala som od Gaimana Amerických bohov a tí ma vôbec neoslovili. Spontánne som sa rozhodla dať mu šancu ešte s touto knižkou, pretože bola krátka a anotácia aj ukážka ma zaujali. Ako to vystihnúť? Je to lepšie ako Americkí bohovia, ale podobne surealistické. Autor nedáva dôraz na príbeh, ale na atmosféru. Podarilo sa mu skombinovať pocity pohodlia v dome prívetivých farmárok s nadprirodzeným dianím v živote malého chlapca. Odpovede však nedostaneme nijaké a vlastne celý príbeh je len na úrovni sna, z ktorého sa preberiete a napriek silným emóciám nemá pre život nijaký význam. Okrem tohto mi ešte vadila priveľká vyspelosť hlavného hrdinu. Po väčšinu príbehu mal sedem rokov, ale na prváčika v škole prejavoval pozoruhodnú odvahu, rozvahu, psychickú odolnosť a sčítanosť. Prejavy, ktoré mal, by som neraz čakala najskôr u dvakrát takého starého hrdinu.

8 21.01.2020

Zaujímavá dystópia. Oceňujem, že smerovanie deja neskĺzlo ku klišé, hoci na to malo množstvo predpokladov. Napokon sa však vyberie realistickejšou cestou. Malo to celkom silnú atmosféru podivnej spoločnosti, života v sústavnom strachu, miestami nepatrného uvoľnenia, ktoré však napokon vyústi do ešte väčšieho strachu... aj keď chvíľami som mala už toho atmosférotvorného filozofovania hlavnej hrdinky celkom dosť. Malo tam však svoje miesto. Chápem, že zameranosť na detail, prežívanie a sny by bolo prirodzeným dôsledkom intelektuálnej aj zmyslovej deprivácie Služobníc.

8 17.06.2019

Najlepší diel ságy. Niektorým čitateľom sa nepáči pre svoju epizódnosť – s výnimkou začiatku a konca ide len o Rolandove spomienky, ktoré nemajú na zvyšok ságy žiadny dopad. Mne sa ale pozdávala práve jeho izolovanosť, ktorá zapríčinila fungujúcu ucelenosť. V Čarodejovi a skle zároveň King asi najviac zo všetkých svojich románov upúšťa od svojho typického Kingovského štýlu, čo mu pripisujem k dobru. Navyše sa mu v ňom podarilo vytvoriť silný, presvedčivý a vyvážený príbeh z veľmi pestrých prvkov (nielen) fantastiky, čo je pekelne ťažké.

Výborne podané nadšenie mladého človeka z nádhery sveta, jeho fanatická túžba písať narážajúca na tvrdý odpor jeho okolia, a napokon vyhorenie s temnotou depresie. Táto kniha mi ukázala, že hoci sa od čias, kedy sa odohráva, zmenilo mnohé, redaktori zostávajú stále rovnakí.

8 18.01.2018